Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 134/2018
PDF · 217.12 KB
No categories available
IV. ÚS 134/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2018
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátskou kanceláriou
Lexpert s. r. o., Horná 15, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát JUDr. Roman Dula,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Martin
sp. zn. 15 C 165/2011 z 24. apríla 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. apríla 2017
doručené podanie , (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou Lexpert s. r. o., Horná 15, Banská
Bystrica, v mene ktorej koná advokát JUDr. Roman Dula, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 165/2011 z 24. apríla 2017 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z pripojených príloh možno vyvodiť, že sťažovateľka sa ako
žalobkyňa v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 C 165/2011 domáhala
náhrady škody na zdraví spôsobenej nesprávnym poskytnutím lekárskej starostlivosti.
Návrhom zo 16. februára 2017 navrhla pripustenie zmeny žaloby tak, že si uplatnila
aj nároky z titulu ochrany osobnosti. Konkrétne požadovala písomné ospravedlnenie
a uverejnenie ospravedlnenia v denníku SME žalovaným v 1. aj 2. rade (s alternatívnym
zbavením sa tejto povinnosti zaplatením sumy po 30 000 €) a náhradu nemajetkovej ujmy
v sume po 100 000 € od každého z nich.
O tomto návrhu na pripustenie zmeny žaloby rozhodol okresný súd napadnutým
uznesením na pojednávaní 24. apríla 2017 tak, že nepripustil zmenu žaloby s odôvodnením,
že ide o uplatnenie celkom nového nároku a výsledky doterajšieho dokazovania by nemohli
byť podkladom pre konanie o takto zmenenej žalobe. Ako dôkaz v konaní pred ústavným
súdom sťažovateľka pripojila rovnopis zápisnice z pojednávania okresného súdu
z 24. apríla 2017, písomné vyhotovenie napadnutého uznesenia okresného súdu k svojej
sťažnosti však nepripojila a ani dodatočne do dňa predbežného prerokovania sťažnosti
nedoplnila.
Sťažovateľka namieta najmä neodôvodnenosť nepripustenia zmeny jej žaloby
v konaní. Skutkový stav veci popísala takto:
„V konaní č. 15 C/165/2011 uplatňuje sťažovateľka nároky voči žalovaným, ktoré
vyplynuli z porušenia povinností žalovaných pri poskytovaní lekárskej starostlivosti
sťažovateľke...
S porušením povinností pri poskytovaní lekárskej starostlivosti súvisí aj nepochybný
zásah do osobnosti sťažovateľky (§ 11 Občianskeho zákonníka), teda porušenie práva
na ochranu osobnosti sťažovateľky, najmä jej života, zdravia, občianskej cti, ľudskej
dôstojnosti, súkromia, mena...
Žaloba sťažovateľky bola na súd podaná ako žaloba na ochranu osobnosti, v rámci
ktorej bol v súvislosti s lekárskou starostlivosťou poskytnutou sťažovateľke uplatnený
aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sťažovateľka je osobou v materiálnej
núdzi, preto jej bol v konaní priznaný nárok právneho zástupcu. Avšak v dôsledku
zmätočného postupu súdu, keď raz bola sťažovateľka určená na zastupovanie advokátka,
následne Centrum právnej pomoci a následne advokátka určená Centrom právnej pomoci,
nebola zachovaný jednotný postup a stratégia v konaní, a na základe odporúčaní zástupcov
došlo k zmene pôvodnej žaloby tak, že predmetom konania neostala ochrana osobnosti
sťažovateľky, čo však nie je v záujme sťažovateľky. Práve preto pristúpila sťažovateľka
k návrhu na pripustenie zmene žaloby tak, aby v konaní bola poskytnutá ochrana
aj osobnostným právam sťažovateľky...
Sťažovateľka navrhla, aby súd pripustil zmenu žaloby spočívajúcu v rozšírení
doterajšieho predmetu konania, pričom nad rámec doterajšieho konania sa domáha
vydania rozsudku, ktorým by súd uložil: ...
Žalovaný 1/ je povinný písomne sa ospravedlniť žalobkyni...
Žalovaný 1/ je povinný uverejniť ospravedlnenie sa žalobkyni v denníku SME...
Žalovaný 1/ je oprávnený zbaviť sa povinnosti uverejnenia vyššie uvedeného
ospravedlnenia sa žalobkyni v denníku SME zaplatením sumy 30.000,- EUR žalobkyni...
Žalovaný 1/ je povinný nahradiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 100.000,-
EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalovaný 2/ je povinný písomne sa ospravedlniť žalobkyni...
Žalovaný 2/ je povinný uverejniť ospravedlnenie sa žalobkyni v denníku SME...
Žalovaný 2/ je oprávnený zbaviť sa povinnosti uverejnenia vyššie uvedeného
ospravedlnenia sa žalobkyni v denníku SME zaplatením sumy 30.000,- EUR žalobkyni...
Žalovaný 2/ je povinný nahradiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 100.000,-
EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku...
Výsledky doterajšieho konania nepochybne mohli byť podkladom pre konanie
o zmenenej žalobe, čím sa porušovateľ náležite nezaoberal napriek tomu, že len v prípade
ak by výsledky doterajšieho konania neboli podkladom na konanie o zmenenej žalobe,
tak mohol porušovateľ zmenu žaloby nepripustiť...
Zmenou žaloby sťažovateľka sledovala hospodárnosť a rýchlosť konania v ktorom
by bolo možné rozhodnúť o viacerých nárokoch, ktoré skutkovo úzko súvisia...
Porušovateľ náležite neuviedol akými hodnotiacimi úvahami dospel k záveru,
že v tomto konkrétnom konaní by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom
pre konanie o zmenenej žalobe. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je len všeobecné
a formálne...
Podľa názoru sťažovateľky sa porušovateľ náležitým spôsobom nezaoberal návrhom
na pripustenie zmeny žaloby, týmto sa zaoberal len formalisticky bez skúmania všetkých
súvislostí. Týmto spôsobom bude porušovateľka musieť v záujme komplexného vyriešenie
jej záležitosti začať ďalšie súdne konanie, aby sa vyriešili otázky, ktoré skutkovo úzko
súvisia s konaním 15 C/165/2011. Postupom porušovateľa dôjde k predĺženiu vyriešenia
sporných záležitostí, dôjde k začatiu ďalších konaní a porušovateľ a tiež účastníci budú
zaťažení o ďalšie zbytočné materiálne, finančné a časové výdaje...
Nepripustením zmeny žaloby zo strany porušovateľa došlo k porušeniu práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa č. 46 ods. 1 Ústavy SR. V dôsledku postupu
porušovateľa nie je za súčasného stavu možné v konaní komplexne vyriešiť otázku
porušenia povinností žalovaných pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobkyni...
Sťažovateľka sa týmto voči porušovateľovi domáha aj priznania primeraného
finančného zadosťučinenia v zmysle článku 127 ods. 3 Ústavy SR, a to vo výške 2.000,-
EUR. Sťažovateľka má za to, že iba konštatovaním porušenia práva sťažovateľky nie je
možné zaistiť úplnú nápravu, keď sa v dôsledku nesprávneho a formalistického postupu
porušovateľa oddialilo rozhodnutie súdu, ktorým sa vyriešia sporné vzťahy medzi
účastníkmi konania.“
Prílohu k sťažnosti tvorí zápisnica z pojednávania okresného súdu z 24. apríla 2017,
z ktorej okrem iného vyplýva v podstatnom toto vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného
v 2. rade:
„... v priebehu samotného konania, ktoré trvá už 7 rokov, došlo viackrát práve
zo strany žalobkyne jednak k úprave návrhu samotného, čo do okruhu nárokov, ktorých
sa v konaní domáhala, ale aj čo do okruhu osôb, ktoré mali byť týmto nárokom povinné.
Máme za to, že ďalšia zmena predmetného sporu, čo do charakteru nárokov, ktorých
sa žalobkyňa v konaní domáha, nie je prípustná z hľadiska princípov Civilného sporového
poriadku, najmä nie je v súlade so zásadou účelnosti, hospodárnosti konania...
... žalobkyňa sa domáha ďalšieho nároku, a síce náhrady nemajetkovej ujmy...
je to celkom nový nárok, ku ktorému by sa malo viazať nové dokazovanie, ktoré doposiaľ
v tomto smere nebolo vykonávané a ani vo vzťahu k takému nároku neboli zamerané
prípadné dôkazné návrhy sporových strán.“
Na strane 3 priloženej zápisnice sa uvádza:
„Bolo vyhlásené uznesenie: Súd nepripúšťa zmenu žaloby urobenú žalobkyňou
formou písomného podania zo dňa 16. 2. 2017.
Sudkyňa vyhlásené uznesenie zdôvodnila tým, že sa stotožňuje s vyjadreniami
žalovaných 1/, 2/, intervenienta urobenými k návrhu na zmenu žaloby, má za to, že ide
o celkom nový nárok, a výsledky doterajšieho dokazovania by nemohli byť podkladom
na konanie o zmenenej žalobe.“
Na základe argumentácie obsiahnutej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ju
ústavný súd prijal na ďalšie konanie a následne o nej rozhodol nálezom, ktorým vysloví
porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, toto uznesenie zruší a vráti vec
okresnému súdu na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie v sume 2000 €,
ako aj úhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
II.1 K nedostatku odôvodnenia sťažnosti
Podľa § 20 ods. 1 druhej vety zákona o ústavnom súde „Návrh musí obsahovať, akej
veci sa týka... odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.“. Z citovaného vyplýva, že
obligatórnou (zákonom predpísanou) náležitosťou každého návrhu na začatie konania
pred ústavným súdom je odôvodnenie návrhu (sťažnosti).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane pripomína, že nedostatok,
resp. absencia odôvodnenia návrhu na začatie konania (sťažnosti) má významné procesné
dôsledky. Zo zákona totiž možno vyvodiť základnú povinnosť každého sťažovateľa,
aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok
na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí
odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie
predloženého sporu. Subjektívny názor sťažovateľa o porušení ním označených práv nie je
dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú
objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti
na ďalšie konanie. Ak sťažnosť sťažovateľa neobsahuje kvalifikované odôvodnenie,
tak potom nespĺňa ani podstatnú – zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 359/08).
Pri predbežnom preskúmaní sťažnosti ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia
sťažnosti nie je možné zistiť ani len to, aký nárok sťažovateľky tvorí predmet konania
pred okresným súdom v čase podania návrhu na zmenu žaloby. Sťažovateľka síce opisuje
obsah návrhu na zmenu žaloby, avšak opomína uvedenie doterajšieho predmetu konania,
pričom ide o opísanie skutkového stavu, ktorý má zásadný význam pre posudzovanie
dôvodnosti nepripustenia zmeny žaloby. Len z úvodnej strany pripojenej zápisnice
z pojednávania možno vyvodiť, že predmetom konania vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 15 C 165/2011 je nárok sťažovateľky na „náhradu škody na zdraví“. Taktiež
sťažovateľka neuviedla ani strohým poukazom na konkrétne vykonané dôkazy v doterajšom
konaní, ktoré by mali odôvodňovať jej názor na prípustnosť zmeny žaloby, teda aký
doterajší rozsah vykonaného dokazovania by mohol byť podkladom pre konanie
o uplatňovaných nárokoch z ochrany osobnosti. Zároveň k sťažnosti nie je priložené
napadnuté rozhodnutie okresného súdu v písomnej forme ako obligatórna zákonnom
predpísaná príloha sťažnosti.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym
zástupcom, by uvedené nedostatky odôvodnenia sťažnosti a absencia prílohy – napadnutého
rozhodnutia v písomnom vyhotovení už samy osebe postačovali na to, aby ústavný súd
sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov je totiž advokát povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto
chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).
Napriek uvedenému ústavný súd nerozhodol o odmietnutí sťažnosti pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí a uprednostňujúc materiálny prístup k ochrane ústavnosti
preskúmal pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj z hľadiska existencie ďalších dôvodov,
na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľky sústredil na posúdenie, či možno túto časť sťažnosti považovať za zjavne
neopodstatnenú. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž okrem iného
vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť,
či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu
o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu. Podľa argumentácie
sťažovateľky okresný súd nedostatočne spôsobom odôvodnil nepripustenie zmeny
jej žaloby, pričom jej návrh posúdil len formalisticky. V tejto súvislosti ústavný súd
pripomína, že sťažovateľka sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 napáda rozhodnutie, ktorým
sa upravuje vedenie konania, nejde teda o meritórne ani o konečné rozhodnutie, dôsledkom
ktorého by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu, na základe ktorého
nepripustil zmenu žaloby nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd vo svojej
ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010),
že právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva,
že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje
ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne
odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové
a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Zásada subsidiarity, na ktorej je založená právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie
zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že nie je vyšetrovacím
orgánom, ktorý by si mal zabezpečovať dôkazné prostriedky na podporu tvrdení
sťažovateľky vlastnou činnosťou. Je povinnosťou sťažovateľky okrem riadneho opísania
skutkových okolností v konaní preukázať svoje tvrdenia relevantnými dôkazmi ich
označením alebo predložením. Vzhľadom na to, že k sťažnosti bola priložená len zápisnica
z pojednávania okresného súdu, ústavný súd vychádzal z jej obsahu a obsahu sťažnosti.
Z už citovanej časti zápisnice vyplýva, že sťažovateľka vlastnými dispozičnými úkonmi
zmenila rozsah žaloby tak, že v čase vydania napadnutého uznesenia bolo predmetom
konania rozhodovanie o nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym poskytnutím
zdravotnej starostlivosti zo strany žalovaného v 1. rade. Nemožno pritom vytýkať
okresnému súdu pochybenie ústavnej intenzity, ak na základe svojich skutkových zistení
vyplývajúcich z doteraz vykonaného dokazovania ustálil, že tieto netvoria dostatočný
podklad pre rozhodovanie o iných nárokoch sťažovateľky titulom ochrany osobnosti, ktoré
si uplatnila až v priebehu konania (po 7 rokoch, pozn.). Za týchto okolností ústavný súd
nie je oprávnený nahrádzať právne posúdenie uvedených skutočností okresným súdom
svojou vlastnou úvahou.
Ústavný súd už viackrát vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil právny názor,
v zmysle ktorého nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie
príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou
do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu
ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa
až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav
napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).
Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil,
že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu
pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť
procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Civilnom sporovom poriadku
(pred 1. júlom 2016 v Občianskom súdnom poriadku) (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05,
II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci konania
o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť
o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).
Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, išlo
o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní
o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania
alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie
takejto výnimky je však navyše aj to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie
spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd
sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne
na dané štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010),
prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania
a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných
konaniach (IV. ÚS 322/09).
Ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľky nezistil žiadne dôvody
na pripustenie výnimky z uvedenej zásady, pokiaľ ide o sťažnosť smerujúcu
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým nepripustil návrh sťažovateľky
na zmenu žaloby.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti (priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia a náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2018