Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 134/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2018

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátskou kanceláriou

Lexpert s. r. o., Horná 15, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát JUDr. Roman Dula,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Martin

sp. zn. z 24. apríla 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. apríla 2017

doručené podanie , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou Lexpert s. r. o., Horná 15, Banská

Bystrica, v mene ktorej koná advokát JUDr. Roman Dula, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 24. apríla 2017 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh možno vyvodiť, že sťažovateľka sa ako

žalobkyňa v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. domáhala

náhrady škody na zdraví spôsobenej nesprávnym poskytnutím lekárskej starostlivosti.

Návrhom zo 16. februára 2017 navrhla pripustenie zmeny žaloby tak, že si uplatnila

aj nároky z titulu ochrany osobnosti. Konkrétne požadovala písomné ospravedlnenie

a uverejnenie ospravedlnenia v denníku SME žalovaným v 1. aj 2. rade (s alternatívnym

zbavením sa tejto povinnosti zaplatením sumy po 30 000 €) a náhradu nemajetkovej ujmy

v sume po 100 000 € od každého z nich.

O tomto návrhu na pripustenie zmeny žaloby rozhodol okresný súd napadnutým

uznesením na pojednávaní 24. apríla 2017 tak, že nepripustil zmenu žaloby s odôvodnením,

že ide o uplatnenie celkom nového nároku a výsledky doterajšieho dokazovania by nemohli

byť podkladom pre konanie o takto zmenenej žalobe. Ako dôkaz v konaní pred ústavným

súdom sťažovateľka pripojila rovnopis zápisnice z pojednávania okresného súdu

z 24. apríla 2017, písomné vyhotovenie napadnutého uznesenia okresného súdu k svojej

sťažnosti však nepripojila a ani dodatočne do dňa predbežného prerokovania sťažnosti

nedoplnila.

Sťažovateľka namieta najmä neodôvodnenosť nepripustenia zmeny jej žaloby

v konaní. Skutkový stav veci popísala takto:

„V konaní č. uplatňuje sťažovateľka nároky voči žalovaným, ktoré

vyplynuli z porušenia povinností žalovaných pri poskytovaní lekárskej starostlivosti

sťažovateľke...

S porušením povinností pri poskytovaní lekárskej starostlivosti súvisí aj nepochybný

zásah do osobnosti sťažovateľky ( ), teda porušenie práva

na ochranu osobnosti sťažovateľky, najmä jej života, zdravia, občianskej cti, ľudskej

dôstojnosti, súkromia, mena...

Žaloba sťažovateľky bola na súd podaná ako žaloba na ochranu osobnosti, v rámci

ktorej bol v súvislosti s lekárskou starostlivosťou poskytnutou sťažovateľke uplatnený

aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sťažovateľka je osobou v materiálnej

núdzi, preto jej bol v konaní priznaný nárok právneho zástupcu. Avšak v dôsledku

zmätočného postupu súdu, keď raz bola sťažovateľka určená na zastupovanie advokátka,

následne Centrum právnej pomoci a následne advokátka určená Centrom právnej pomoci,

nebola zachovaný jednotný postup a stratégia v konaní, a na základe odporúčaní zástupcov

došlo k zmene pôvodnej žaloby tak, že predmetom konania neostala ochrana osobnosti

sťažovateľky, čo však nie je v záujme sťažovateľky. Práve preto pristúpila sťažovateľka

k návrhu na pripustenie zmene žaloby tak, aby v konaní bola poskytnutá ochrana

aj osobnostným právam sťažovateľky...

Sťažovateľka navrhla, aby súd pripustil zmenu žaloby spočívajúcu v rozšírení

doterajšieho predmetu konania, pričom nad rámec doterajšieho konania sa domáha

vydania rozsudku, ktorým by súd uložil: ...

Žalovaný 1/ je povinný písomne sa ospravedlniť žalobkyni...

Žalovaný 1/ je povinný uverejniť ospravedlnenie sa žalobkyni v denníku SME...

Žalovaný 1/ je oprávnený zbaviť sa povinnosti uverejnenia vyššie uvedeného

ospravedlnenia sa žalobkyni v denníku SME zaplatením sumy 30.000,- EUR žalobkyni...

Žalovaný 1/ je povinný nahradiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 100.000,-

EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalovaný 2/ je povinný písomne sa ospravedlniť žalobkyni...

Žalovaný 2/ je povinný uverejniť ospravedlnenie sa žalobkyni v denníku SME...

Žalovaný 2/ je oprávnený zbaviť sa povinnosti uverejnenia vyššie uvedeného

ospravedlnenia sa žalobkyni v denníku SME zaplatením sumy 30.000,- EUR žalobkyni...

Žalovaný 2/ je povinný nahradiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 100.000,-

EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku...

Výsledky doterajšieho konania nepochybne mohli byť podkladom pre konanie

o zmenenej žalobe, čím sa porušovateľ náležite nezaoberal napriek tomu, že len v prípade

ak by výsledky doterajšieho konania neboli podkladom na konanie o zmenenej žalobe,

tak mohol porušovateľ zmenu žaloby nepripustiť...

Zmenou žaloby sťažovateľka sledovala hospodárnosť a rýchlosť konania v ktorom

by bolo možné rozhodnúť o viacerých nárokoch, ktoré skutkovo úzko súvisia...

Porušovateľ náležite neuviedol akými hodnotiacimi úvahami dospel k záveru,

že v tomto konkrétnom konaní by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom

pre konanie o zmenenej žalobe. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je len všeobecné

a formálne...

Podľa názoru sťažovateľky sa porušovateľ náležitým spôsobom nezaoberal návrhom

na pripustenie zmeny žaloby, týmto sa zaoberal len formalisticky bez skúmania všetkých

súvislostí. Týmto spôsobom bude porušovateľka musieť v záujme komplexného vyriešenie

jej záležitosti začať ďalšie súdne konanie, aby sa vyriešili otázky, ktoré skutkovo úzko

súvisia s konaním . Postupom porušovateľa dôjde k predĺženiu vyriešenia

sporných záležitostí, dôjde k začatiu ďalších konaní a porušovateľ a tiež účastníci budú

zaťažení o ďalšie zbytočné materiálne, finančné a časové výdaje...

Nepripustením zmeny žaloby zo strany porušovateľa došlo k porušeniu práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa č. 46 ods. 1 SR. V dôsledku postupu

porušovateľa nie je za súčasného stavu možné v konaní komplexne vyriešiť otázku

porušenia povinností žalovaných pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobkyni...

Sťažovateľka sa týmto voči porušovateľovi domáha aj priznania primeraného

finančného zadosťučinenia v zmysle článku 127 ods. 3 SR, a to vo výške 2.000,-

EUR. Sťažovateľka má za to, že iba konštatovaním porušenia práva sťažovateľky nie je

možné zaistiť úplnú nápravu, keď sa v dôsledku nesprávneho a formalistického postupu

porušovateľa oddialilo rozhodnutie súdu, ktorým sa vyriešia sporné vzťahy medzi

účastníkmi konania.“

Prílohu k sťažnosti tvorí zápisnica z pojednávania okresného súdu z 24. apríla 2017,

z ktorej okrem iného vyplýva v podstatnom toto vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného

v 2. rade:

„... v priebehu samotného konania, ktoré trvá už 7 rokov, došlo viackrát práve

zo strany žalobkyne jednak k úprave návrhu samotného, čo do okruhu nárokov, ktorých

sa v konaní domáhala, ale aj čo do okruhu osôb, ktoré mali byť týmto nárokom povinné.

Máme za to, že ďalšia zmena predmetného sporu, čo do charakteru nárokov, ktorých

sa žalobkyňa v konaní domáha, nie je prípustná z hľadiska princípov Civilného sporového

poriadku, najmä nie je v súlade so zásadou účelnosti, hospodárnosti konania...

... žalobkyňa sa domáha ďalšieho nároku, a síce náhrady nemajetkovej ujmy...

je to celkom nový nárok, ku ktorému by sa malo viazať nové dokazovanie, ktoré doposiaľ

v tomto smere nebolo vykonávané a ani vo vzťahu k takému nároku neboli zamerané

prípadné dôkazné návrhy sporových strán.“

Na strane 3 priloženej zápisnice sa uvádza:

„Bolo vyhlásené uznesenie: Súd nepripúšťa zmenu žaloby urobenú žalobkyňou

formou písomného podania zo dňa 16. 2. 2017.

Sudkyňa vyhlásené uznesenie zdôvodnila tým, že sa stotožňuje s vyjadreniami

žalovaných 1/, 2/, intervenienta urobenými k návrhu na zmenu žaloby, má za to, že ide

o celkom nový nárok, a výsledky doterajšieho dokazovania by nemohli byť podkladom

na konanie o zmenenej žalobe.“

Na základe argumentácie obsiahnutej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ju

ústavný súd prijal na ďalšie konanie a následne o nej rozhodol nálezom, ktorým vysloví

porušenie jej základného práva podľa a práva podľa

dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, toto uznesenie zruší a vráti vec

okresnému súdu na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie v sume 2000 €,

ako aj úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K nedostatku odôvodnenia sťažnosti

Podľa druhej vety „Návrh musí obsahovať, akej

veci sa týka... odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.“. Z citovaného vyplýva, že

obligatórnou (zákonom predpísanou) náležitosťou každého návrhu na začatie konania

pred ústavným súdom je odôvodnenie návrhu (sťažnosti).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane pripomína, že nedostatok,

resp. absencia odôvodnenia návrhu na začatie konania (sťažnosti) má významné procesné

dôsledky. Zo zákona totiž možno vyvodiť základnú povinnosť každého sťažovateľa,

aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok

na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí

odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie

predloženého sporu. Subjektívny názor sťažovateľa o porušení ním označených práv nie je

dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú

objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti

na ďalšie konanie. Ak sťažnosť sťažovateľa neobsahuje kvalifikované odôvodnenie,

tak potom nespĺňa ani podstatnú – zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1

(m. m. ).

Pri predbežnom preskúmaní sťažnosti ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia

sťažnosti nie je možné zistiť ani len to, aký nárok sťažovateľky tvorí predmet konania

pred okresným súdom v čase podania návrhu na zmenu žaloby. Sťažovateľka síce opisuje

obsah návrhu na zmenu žaloby, avšak opomína uvedenie doterajšieho predmetu konania,

pričom ide o opísanie skutkového stavu, ktorý má zásadný význam pre posudzovanie

dôvodnosti nepripustenia zmeny žaloby. Len z úvodnej strany pripojenej zápisnice

z pojednávania možno vyvodiť, že predmetom konania vedeného okresným súdom

pod sp. zn. je nárok sťažovateľky na „náhradu škody na zdraví“. Taktiež

sťažovateľka neuviedla ani strohým poukazom na konkrétne vykonané dôkazy v doterajšom

konaní, ktoré by mali odôvodňovať jej názor na prípustnosť zmeny žaloby, teda aký

doterajší rozsah vykonaného dokazovania by mohol byť podkladom pre konanie

o uplatňovaných nárokoch z ochrany osobnosti. Zároveň k sťažnosti nie je priložené

napadnuté rozhodnutie okresného súdu v písomnej forme ako obligatórna zákonnom

predpísaná príloha sťažnosti.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym

zástupcom, by uvedené nedostatky odôvodnenia sťažnosti a absencia prílohy – napadnutého

rozhodnutia v písomnom vyhotovení už samy osebe postačovali na to, aby ústavný súd

sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov je totiž advokát povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto

chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,

aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom (napr. , ).

Napriek uvedenému ústavný súd nerozhodol o odmietnutí sťažnosti pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí a uprednostňujúc materiálny prístup k ochrane ústavnosti

preskúmal pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj z hľadiska existencie ďalších dôvodov,

na odmietnutie sťažnosti podľa .

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľky sústredil na posúdenie, či možno túto časť sťažnosti považovať za zjavne

neopodstatnenú. Z citovaného totiž okrem iného

vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť,

či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu

o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

tiež napr. , , , ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu. Podľa argumentácie

sťažovateľky okresný súd nedostatočne spôsobom odôvodnil nepripustenie zmeny

jej žaloby, pričom jej návrh posúdil len formalisticky. V tejto súvislosti ústavný súd

pripomína, že sťažovateľka sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 napáda rozhodnutie, ktorým

sa upravuje vedenie konania, nejde teda o meritórne ani o konečné rozhodnutie, dôsledkom

ktorého by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu, na základe ktorého

nepripustil zmenu žaloby nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd vo svojej

ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje (, , ),

že právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva,

že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje

ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne

odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové

a právne skutočnosti (, ).

Zásada subsidiarity, na ktorej je založená právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach podľa zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie

zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že nie je vyšetrovacím

orgánom, ktorý by si mal zabezpečovať dôkazné prostriedky na podporu tvrdení

sťažovateľky vlastnou činnosťou. Je povinnosťou sťažovateľky okrem riadneho opísania

skutkových okolností v konaní preukázať svoje tvrdenia relevantnými dôkazmi ich

označením alebo predložením. Vzhľadom na to, že k sťažnosti bola priložená len zápisnica

z pojednávania okresného súdu, ústavný súd vychádzal z jej obsahu a obsahu sťažnosti.

Z už citovanej časti zápisnice vyplýva, že sťažovateľka vlastnými dispozičnými úkonmi

zmenila rozsah žaloby tak, že v čase vydania napadnutého uznesenia bolo predmetom

konania rozhodovanie o nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym poskytnutím

zdravotnej starostlivosti zo strany žalovaného v 1. rade. Nemožno pritom vytýkať

okresnému súdu pochybenie ústavnej intenzity, ak na základe svojich skutkových zistení

vyplývajúcich z doteraz vykonaného dokazovania ustálil, že tieto netvoria dostatočný

podklad pre rozhodovanie o iných nárokoch sťažovateľky titulom ochrany osobnosti, ktoré

si uplatnila až v priebehu konania (po 7 rokoch, pozn.). Za týchto okolností ústavný súd

nie je oprávnený nahrádzať právne posúdenie uvedených skutočností okresným súdom

svojou vlastnou úvahou.

Ústavný súd už viackrát vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil právny názor,

v zmysle ktorého nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie

príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou

do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa

až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav

napraviť (m. m. ).

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil,

že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu

pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť

procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v

(pred 1. júlom 2016 v ) (m. m. , ,

). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci konania

o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť

o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, išlo

o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní

o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania

alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie

takejto výnimky je však navyše aj to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd

sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne

na dané štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (),

prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania

a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných

konaniach ().

Ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľky nezistil žiadne dôvody

na pripustenie výnimky z uvedenej zásady, pokiaľ ide o sťažnosť smerujúcu

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým nepripustil návrh sťažovateľky

na zmenu žaloby.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti (priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia a náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2018