Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 133/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2018

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne

Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátkou

, , ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd prípisom generálneho prokurátora Slovenskej republiky

sp. zn. XVI/2 Pz 51/16/1000 z 30. augusta 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. októbra 2016 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou ,

, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) a podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) prípisom generálneho prokurátora

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) sp. zn. XVI/2 Pz 51/16/1000

z 30. augusta 2016 (ďalej aj „napadnutý prípis“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľke bolo uznesením vyšetrovateľa

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej

agentúry, národnej protikorupčnej jednotky, expozitúry západ (ďalej len „vyšetrovateľ“)

ČVS: PPZ-101/NKA-OK-ZA-2014 z 19. januára 2016 (spolu s ďalšími obvinenými)

vznesené obvinenie zo spáchania zločinu poškodzovania finančných záujmov Európskych

spoločenstiev (v súčasnosti Európskej únie, pozn.) podľa § 261 ods. 1 a 4 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

v súbehu so zločinom subvenčného podvodu podľa a

formou spolupáchateľstva. Proti označenému uzneseniu o vznesení obvinenia sťažovateľka

podala sťažnosť, ktorú prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) uznesením sp. zn.

VII/2 Gv 38/14/1000 z 21. marca 2016 zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) ako nedôvodnú.

Sťažovateľka podaním z 11. apríla 2016 podala generálnemu prokurátorovi návrh

na postup podľa a nasl. , pričom sa domáhala zrušenia uznesenia

vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, ako aj uznesenia prokurátora úradu špeciálnej

prokuratúry, ktorým bola jej sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietnutá.

Generálny prokurátor napadnutým prípisom sťažovateľku podľa § 365 ods. 1 Trestného

poriadku upovedomil, že jej návrhu nevyhovuje.

Namietané porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny napadnutým prípisom generálneho prokurátora

sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (vrátane jej doplnenia doručeného

ústavnému súdu 29. novembra 2016, pozn.) odôvodňuje najmä takto:

«Generálny prokurátor Oznámenie (napadnutý prípis, pozn.) zdôvodnil nasledovne:

1) „Niet pochýb, že finančné prostriedky boli prostriedkami Európskej únie.

To, že boli obvinenému poskytnuté cestou príslušného výkonného orgánu Slovenskej

republiky, ktorý je správcom neznamená, že sú prostriedkami štátneho rozpočtu Slovenskej

republiky. Slovenská republika, zastúpená príslušnými výkonnými orgánmi, je správcom

prostriedkov poskytovaných Európskou úniou... Podrobne sa rozborom tejto námietky

zaoberal už prokurátor ÚŠP v odôvodnení uznesenia, ktoré svojim návrhom namietate.“

Sťažovateľ je nútený konštatovať, že generálny prokurátor neoprel svoje citované

tvrdenia o žiadne ustanovenie platného právneho predpisu, ani neuviedol, akými úvahami

sa pri vyvodení tohto záveru riadil. Žiadnym spôsobom sa súčasne nevysporiadal

s Vyjadrením MF SR, ktoré je v priamom rozpore s uvedeným záverom generálneho

prokurátora. jednoznačne stanovuje, že prostriedky z ES vstupujú

do rozpočtu SR a napriek uvedenej právnej úprave generálny prokurátor konštatuje, že SR

je správcom týchto prostriedkov, pričom žiadnu právnu úpravu

v tomto zmysle neobsahuje.

Generálny prokurátor iba konštatoval, že prokurátor (úradu špeciálnej prokuratúry,

pozn.) sa s rozborom tejto námietky už podrobne zaoberal. Sťažovateľ poukazuje v tomto

zmysle na obsah Uznesenia 2 (uznesenie prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry

z 21. marca 2016, pozn.), ako aj obsah tejto ústavnej sťažnosti, ktoré preukazujú,

že prokurátor sa podstatnou argumentáciou sťažovateľa vôbec nezaoberal, a už vôbec

nie podrobne.

Generálny prokurátor a ani prokurátor sa vôbec nevysporiadali s právnou úpravu

týkajúcou sa vstupu prostriedkov ES do rozpočtu SR v kogentnom právnom predpise

č. v znení neskorších právnych predpisov.

2) „Pôvod poskytnutých prostriedkov je zrejmý zo Zmluvy o poskytnutí nenávratného

finančného príspevku č. Z2711023040701 v zmysle ktorej: Prijímateľ berie na vedomie,

že NFP, a to aj každá jeho časť je finančným prostriedkom vyplateným zo štátneho rozpočtu

SR.“

Sťažovateľka preto považuje za nepreskúmateľné, akým myšlienkovým pochodmi

dospeli vyšetrovateľ a neskôr aj prokurátor, odvolávajúc sa na obsah Zmluvy o NFP

k záveru, že prostriedky nenávratného finančného príspevku (NFP) neboli poskytnuté

zo štátneho rozpočtu.

Jedná sa pritom o podstatnú námietku, od pravdivosti ktorej závisí, či skutok dávaný

za vinu sťažovateľke je vôbec trestným činom v zmysle Uznesenia (o vznesení obvinenia,

pozn.).

Sťažovateľka má za to, že jej námietky uplatnené v rámci Sťažnosti, ako aj v rámci

Návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia sú podstatné a majú vyslovene právnu

povahu. Sťažovateľka, napriek všetkej vynaloženej snahe nebola spôsobilá identifikovať

časti Uznesenia 2 ani Oznámenia, z ktorých by bolo možné zistiť spôsob, akým sa

prokurátor alebo generálny prokurátor vysporiadali s jej podstatnými námietkami.

Generálny prokurátor iba blanketovo poukazuje na Uznesenie 2, pričom spôsob

vysporiadania sa prokurátora s námietkami sťažovateľa neuviedol.

Podľa nášho úsudku sa vyšetrovacie orgány a GP SR zamerali na skutkovú podstatu

veci spočívajúcu predovšetkým v tom, aby zistili rozsah škody. Za tým účelom vykonali

výsluchy svedkov a iné dokazovanie, ktoré v konečnom dôsledku môže mať vplyv na výšku

spôsobenej škody a následne na určenie trestnej zodpovednosti a kvalifikácie skutku.

Skutočnosťou komu bola spôsobená škoda sa príslušné orgány nezaoberali, pričom

toto bolo kľúčovým bodom pre konštatovanie či došlo k spáchaniu trestného činu alebo nie.

Vyšetrovacie orgány sa nesústredili na uvedenú podstatnú skutočnosť. Ak by tomu

tak bolo, čo mali urobiť, potom by museli konštatovať, že zo strany sťažovateľky nedošlo

k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu v zmysle , z ktorej

bola (o. i.) sťažovateľka obvinená. Prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu sú štátne,

štát má právo následne vykonať aj kontrolu ich použitia a po zistení vyvodiť aj prípadné

závery. V danom prípade tomu však tak nebolo a preto trestná zodpovednosť nemôže byť

daná. Uvedenou skutočnosťou sa príslušné orgány nezaoberali, pričom toto bolo kľúčovým

bodom pre konštatovanie či došlo k spáchaniu trestného činu alebo nie.

... Dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je v demokratickom právnom

štáte základnou podmienkou legitimity...

Sťažovateľka má za to, že generálny prokurátor zákonným spôsobom nepreskúmal

postup a rozhodnutie vyšetrovateľa (Uznesenie) a ani prokurátora (Uznesenie 2)

a odôvodnenie Oznámenia nenapĺňa ústavné kritériá kladené na obsah odôvodnení

rozhodnutí a postupu orgánov verejnej moci. Generálny prokurátora sa žiadnym spôsobom

nevysporiadal so skutočnosťami a argumentáciou sťažovateľa, ktoré pritom majú podstatný

význam v danej veci, keďže (okrem iného) sa týkajú nemožnosti trestného stíhania

sťažovateľa z právnych dôvodov.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú

právnu ochranu v zmysle , a Listiny

základných práv a slobôd bolo postupom generálneho prokurátora konajúceho v mene

Generálnej prokuratúry SR spočívajúcim v tom, že na základe návrhu sťažovateľa

podaného v zmysle zo dňa 11. 04. 2016 v konaní sp. zn.:

XVI/2 Pz 51/16/1000-10 zákonným spôsobom nepreskúmal napadnuté rozhodnutie policajta

ČVS: PPZ-101/NKA-PK-ZA-2014 zo dňa 19. 01. 2016 ako ani uznesenie prokurátora

spis. zn.: VII/2 Gv 38/14/1000-67, zo dňa 21. 03. 2016 porušené, keďže ich zákonným

a preskúmateľným spôsobom nezdôvodnil.

2. Generálnej prokuratúre SR prikazuje, aby na základe návrhu sťažovateľa zo dňa

11. 04. 2016 podaného v zmysle na zrušenie uznesenia o vznesení

obvinenia ČVS: PPZ-101/NKA-PK-ZA-2014 zo dňa 19. 01. 2016 ako aj uznesenia

prokurátora spis. zn.: VII/2 Gv 38/14/1000-67 zo dňa 21. 03. 2016, vec riadnym

a zákonným spôsobom preskúmala a výsledok preskúmania preskúmateľným spôsobom

odôvodnila v súlade s ústavnými požiadavkami na obsah odôvodnenia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v posudzovanej veci tvrdí, že napadnutým prípisom generálneho

prokurátora došlo k porušeniu jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (a listiny), a to (v podstate) tým, že generálny prokurátor

nenapravil podľa jej názoru nesprávne právne posúdenie jej veci vyšetrovateľom

a prokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry [kľúčovou výhradou sťažovateľky je,

že finančné prostriedky v danom prípade, hoci pochádzali z fondov Európskych

spoločenstiev (resp. Európskej únie), boli v konečnom dôsledku poskytnuté zo štátneho

rozpočtu Slovenskej republiky, ktorého sa stali súčasťou, a preto nemohla spáchať trestný

čin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev (resp. Európskej únie)].

Sťažovateľka tiež namieta, že generálny prokurátor napadnutý prípis riadnym spôsobom

neodôvodnil.

Podľa (ako aj listiny) každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto použije alebo predloží falšovaný, nesprávny

alebo neúplný výkaz alebo doklad, alebo neposkytne povinné údaje, alebo použije

prostriedky zo všeobecného rozpočtu Európskej únie, z rozpočtu spravovaného Európskou

úniou alebo v zastúpení Európskej únie na iný účel, ako boli pôvodne určené, a tým umožní

spôsobenie sprenevery alebo protiprávne zadržanie prostriedkov z uvedeného rozpočtu,

potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.

Podľa ak generálny prokurátor po preskúmaní veci

na základe návrhu oprávnenej osoby uvedenej v § 364 ods. 1 nezistí dôvody na zrušenie

napadnutého rozhodnutia alebo ak uplynula lehota uvedená v § 364 ods. 1 alebo 3,

upovedomí o tom osobu, ktorá návrh podala.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,

ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie ( tiež napr. , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

Z obsahu napadnutého prípisu vyplýva, že generálny prokurátor v súvislosti

s návrhom sťažovateľky na postup podľa a nasl. preskúmal

vyšetrovací spis, ako aj dozorový spis úradu špeciálnej prokuratúry a dospel k záveru,

že nie je dôvod na zrušenie právoplatných rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní

vo veci sťažovateľky (konkrétne uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľke a uznesenia

prokurátora o zamietnutí jej sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia). Generálny

prokurátor pritom napadnutý prípis odôvodnil okrem iného takto:

„Trestné stíhanie obv. je v tomto štádiu konania

dostatočne odôvodnené vykonanými procesnými úkonmi.

Poukazujem najmä na listinné dôkazy (bankové informácie, doklady týkajúce

sa NFP, monitorovacie správy, prezenčné listiny o školeniach, výkazy interných lektorov,

dohody o vykonaní práce, doklady o kvalifikácii lektorov, výpisy z účtov prijímateľa NFP

deklarujúce zaplatenie uvádzaných návrhových výdavkov a mnoho ďalších) a svedecké

výpovede lektorov , , , ,

, a , z ktorých

vyplynulo, že nevykonávali žiadnu lektorskú činnosť, pričom na ich účty prichádzali platby

zo spoločnosti pritom nevedeli, že mali vykonávať lektorskú činnosť a rôznymi

spôsobmi odôvodňovali príjem týchto súm a ich následný pohyb.

Obv. s vedomím o neuskutočnení a nedodaní časti

externých lektorských služieb spoločnosti vystavila faktúry za fiktívne,

resp. nadhodnotené školenia, za ktoré jej bola spoločnosťou poskytnutá

odmena na účet , poskytla zástupcom spoločnosti . údaje o

, ktoré boli podkladom na vyplatenie jednotlivých platieb za fiktívne vzdelávacie

a lektorské služby, ktoré v skutočnosti neboli dodané a platby formou

darovacej zmluvy osobne fyzicky odovzdávala obvinenej.

sa vyjadrila, že v danej veci konala na základe

pokynov a usmernení , podpísala všetky žiadosti o platbu

spolu s príslušnými dokladmi potrebnými pre dokumentovanie vynaložených výdavkov

a prostredníctvom ako kontaktnej osoby SIA boli tieto doklady

predkladané SIA.

Splnomocnený zástupca poškodeného - Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny

SR poukázala na nezrovnalosti zistené administratívnou

kontrolou - ako bolo nadhodnotené ohodnotenie lektorov, nesúlad vykazovaných hodín

školení a prekrývanie sa jednotlivých školení v rovnakých termínoch, čím vznikla škoda

bývalej SIA vo výške celého poskytnutého a vyplateného nenávratného finančného

prostriedku z dôvodu podozrenia, že celý NFP bol vyplatený neoprávnene.

Na základe vykonaného dokazovania považujem za zákonný a odôvodnený záver

vyšetrovateľa PZ a dozorového prokurátora ÚŠP, že bolo preukázané fiktívne deklarovanie

školení s cieľom vylákať finančné prostriedky od poskytovateľa Ministerstva práce,

sociálnych vecí a rodiny SR, konajúceho prostredníctvom SIA, aj to vo vzťahu

k obv.

V podrobnostiach poukazujem na odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, s ktorými

sa stotožňujem.“

Vo vzťahu ku kľúčovým výhradám sťažovateľky, ktoré neskôr uplatnila

aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, generálny prokurátor v napadnutom prípise tiež

uviedol:

„Skutkovou podstatou trestného činu poškodzovania finančných záujmov

Európskych spoločenstiev podľa sú chránené finančné záujmy

Európskej únie predovšetkým na území Slovenskej republiky.

Majú pôsobiť preventívne predovšetkým proti poškodzovaniu všetkých prostriedkov

a fondov, ktoré sú Slovenskej republike poskytované v súvislosti s členstvom v Európskej

únii.

V prvom rade je potrebné uviesť, že podľa zákonného ustanovenia § 261 Trestného

zákona sa nevyžaduje špeciálny subjekt, preto odhliadnuc od spolupáchateľstva

a účastníctva páchateľom tohto trestného činu môže byť ktokoľvek.

Niet pochýb, že finančné prostriedky v oboch prípadoch boli prostriedkami

Európskej únie. To že boli poskytnuté cestou príslušného výkonného orgánu Slovenskej

republiky, ktorý je ich správcom, neznamená, že sú prostriedkami štátneho rozpočtu SR.

Slovenská republika zastúpená príslušnými výkonnými orgánmi je správcom prostriedkov

poskytovaných Európskou úniou. Ochrana týchto prostriedkov sa realizuje aj trestným

postihom osôb, ktoré prostriedky získajú alebo používajú konaním v rozpore s príslušnými

zákonnými ustanoveniami, čím sa realizuje príslušný Dohovor Európskej únie, ku ktorému

Slovenská republika pristúpila. Podrobne sa rozborom tejto námietky zaoberal už dozorový

prokurátor ÚŠP v odôvodnení svojho uznesenia.

V danom prípade bola objektívna stránka trestného činu poškodzovania finančných

záujmov Európskych spoločenstiev podľa naplnená predkladaním

nepravdivých údajov.

Na záver o spáchaní trestného činu určitou osobou stačí vyšší stupeň

pravdepodobnosti, ktorý musí byť konkrétne zistenými skutočnosťami dostatočne

odôvodnený.

Nie je potrebné, aby trestná činnosť bola spoľahlivo preukázaná ako v prípade

obžaloby alebo rozhodnutia súdu vo veci samej.

Stotožnil som sa so závermi prokurátora ÚŠP obsiahnutými v odôvodneniach jeho

uznesení, ktorými vecne reagoval na Vaše relevantné námietky uvedené v sťažnostiach

a následne uvedené vo Vašich návrhoch na zrušenie právoplatného rozhodnutia

v prípravnom konaní.“

Po preskúmaní sťažnosti, ako aj k nej priloženej dokumentácie, vychádzajúc

predovšetkým z obsahu napadnutého prípisu generálneho prokurátora, ústavný súd

konštatuje, že napadnutý prípis generálneho prokurátora nevykazuje znaky zjavnej

neodôvodnenosti, svojvôle alebo arbitrárnosti. Generálny prokurátor v napadnutom prípise

podľa názoru ústavného súdu v kontexte námietok sťažovateľky ako obvinenej z ústavného

hľadiska akceptovateľným spôsobom objasnil, prečo považoval postup a rozhodnutia

orgánov prípravného konania v trestnej veci sťažovateľky za vecne správne a zákonné.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi generálneho prokurátora nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd tiež pripomína, že jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť, resp. právne závery

orgánov činných v trestnom konaní, ale dohliadať na zlučiteľnosť účinkov výkonu

právomoci orgánov verejnej moci so základnými právami garantovanými prostredníctvom

a kvalifikovaných medzinárodných zmlúv. Ak je postup orgánu verejnej moci

v konkrétnej veci ústavne konformný a v súlade so zákonom a jeho rozhodnutie

je preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti, ústavný súd nemá dôvod zasahovať do výkonu

jeho právomoci a vyslovovať porušenie základných práv (m. m. napr. ,

).

Vo vzťahu k podstate námietok sťažovateľky, že sa nemohla dopustiť trestného činu

poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev (resp. Európskej únie)

podľa , keďže pôvodné finančné prostriedky Európskych

spoločenstiev (použitia ktorých sa skutok, pre ktorý je sťažovateľka stíhaná, týkal) sa stali

súčasťou štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, ústavný súd poukazuje na ustálenú

rozhodovaciu prax všeobecných súdov (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 19. 8. 2009), z ktorej vyplýva, že pri kvalifikácii skutku

ako trestného činu podľa je rozhodujúci pôvodný zdroj

finančných prostriedkov a ak ich zdrojom sú fondy Európskych spoločenstiev, pre účely

trestného konania nestrácajú tento svoj charakter ani po tom, čo sú z finančného hľadiska

následne prerozdeľované cez štátny rozpočet Slovenskej republiky.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnutý prípis generálneho

prokurátora nevykazuje také ústavné relevantné nedostatky, ktoré by mohli reálne viesť

k záveru, že vo veci sťažovateľky došlo k popretiu podstaty a účelu vo veci aplikovaných

právnych noriem, a tým k porušeniu jej základného práva podľa a

ods. 1 listiny, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť,

že sťažovateľka sa v danom prípade domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa (a listiny)

rozhodnutím vydaným už v počiatočnom štádiu trestného stíhania (v skorom štádiu

prípravného konania).

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že jeho právomoc

rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená na princípe subsidiarity.

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu predstavuje ústavný príkaz pre každú osobu,

z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie

svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu

ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci

ústavného súdu (podobne , , , ).

Aplikujúc princíp subsidiarity na trestné konanie, ústavný súd vo svojej konštantnej

judikatúre opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec

procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov

činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov

naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich

štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania

možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci,

ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch

spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v (,

m. m. tiež , , , ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že platná právna

úprava trestného konania umožňuje sťažovateľke aj v ďalšom štádiu trestného konania

(v priebehu prípravného konania a predovšetkým po prípadnom podaní obžaloby v konaní

pred súdom, ktorý jediný je oprávnený rozhodnúť o vine) v rámci uplatnenia práva

na obhajobu právne účinným spôsobom namietať porušenie svojich základných práv

a slobôd, ku ktorým malo podľa jej názoru dôjsť v dôsledku nesprávnych právnych názorov

orgánov prípravného konania. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude (je) oprávnený konať

a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľky, aj odvolací súd v prípade podania odvolania

v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie

všetkých relevantných skutkových aj právnych otázok, vyriešenie ktorých je nevyhnuté

pre meritórne skončenie veci (obdobne napr. , alebo

). Uvedené skutočnosti tak zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti

aj ako neprípustnej (predčasne podanej).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky odmietol podľa tak z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti, ako aj z dôvodu jej neprípustnosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval

o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2018