Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 133/2018
PDF · 239.34 KB
No categories available
IV. ÚS 133/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2018
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne
Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátkou
, , ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd prípisom generálneho prokurátora Slovenskej republiky
sp. zn. XVI/2 Pz 51/16/1000 z 30. augusta 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
25. októbra 2016 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou ,
, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) prípisom generálneho prokurátora
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) sp. zn. XVI/2 Pz 51/16/1000
z 30. augusta 2016 (ďalej aj „napadnutý prípis“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľke bolo uznesením vyšetrovateľa
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej
agentúry, národnej protikorupčnej jednotky, expozitúry západ (ďalej len „vyšetrovateľ“)
ČVS: PPZ-101/NKA-OK-ZA-2014 z 19. januára 2016 (spolu s ďalšími obvinenými)
vznesené obvinenie zo spáchania zločinu poškodzovania finančných záujmov Európskych
spoločenstiev (v súčasnosti Európskej únie, pozn.) podľa § 261 ods. 1 a 4 písm. a) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
v súbehu so zločinom subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1 a 5 Trestného zákona
formou spolupáchateľstva. Proti označenému uzneseniu o vznesení obvinenia sťažovateľka
podala sťažnosť, ktorú prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) uznesením sp. zn.
VII/2 Gv 38/14/1000 z 21. marca 2016 zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) ako nedôvodnú.
Sťažovateľka podaním z 11. apríla 2016 podala generálnemu prokurátorovi návrh
na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, pričom sa domáhala zrušenia uznesenia
vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, ako aj uznesenia prokurátora úradu špeciálnej
prokuratúry, ktorým bola jej sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietnutá.
Generálny prokurátor napadnutým prípisom sťažovateľku podľa § 365 ods. 1 Trestného
poriadku upovedomil, že jej návrhu nevyhovuje.
Namietané porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny napadnutým prípisom generálneho prokurátora
sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (vrátane jej doplnenia doručeného
ústavnému súdu 29. novembra 2016, pozn.) odôvodňuje najmä takto:
«Generálny prokurátor Oznámenie (napadnutý prípis, pozn.) zdôvodnil nasledovne:
1) „Niet pochýb, že finančné prostriedky boli prostriedkami Európskej únie.
To, že boli obvinenému poskytnuté cestou príslušného výkonného orgánu Slovenskej
republiky, ktorý je správcom neznamená, že sú prostriedkami štátneho rozpočtu Slovenskej
republiky. Slovenská republika, zastúpená príslušnými výkonnými orgánmi, je správcom
prostriedkov poskytovaných Európskou úniou... Podrobne sa rozborom tejto námietky
zaoberal už prokurátor ÚŠP v odôvodnení uznesenia, ktoré svojim návrhom namietate.“
Sťažovateľ je nútený konštatovať, že generálny prokurátor neoprel svoje citované
tvrdenia o žiadne ustanovenie platného právneho predpisu, ani neuviedol, akými úvahami
sa pri vyvodení tohto záveru riadil. Žiadnym spôsobom sa súčasne nevysporiadal
s Vyjadrením MF SR, ktoré je v priamom rozpore s uvedeným záverom generálneho
prokurátora. Zákon č. 523/2004 Z. z. jednoznačne stanovuje, že prostriedky z ES vstupujú
do rozpočtu SR a napriek uvedenej právnej úprave generálny prokurátor konštatuje, že SR
je správcom týchto prostriedkov, pričom zákon č. 523/2004 Z. z. žiadnu právnu úpravu
v tomto zmysle neobsahuje.
Generálny prokurátor iba konštatoval, že prokurátor (úradu špeciálnej prokuratúry,
pozn.) sa s rozborom tejto námietky už podrobne zaoberal. Sťažovateľ poukazuje v tomto
zmysle na obsah Uznesenia 2 (uznesenie prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry
z 21. marca 2016, pozn.), ako aj obsah tejto ústavnej sťažnosti, ktoré preukazujú,
že prokurátor sa podstatnou argumentáciou sťažovateľa vôbec nezaoberal, a už vôbec
nie podrobne.
Generálny prokurátor a ani prokurátor sa vôbec nevysporiadali s právnou úpravu
týkajúcou sa vstupu prostriedkov ES do rozpočtu SR v kogentnom právnom predpise
č. 523/2004 Z. z. v znení neskorších právnych predpisov.
2) „Pôvod poskytnutých prostriedkov je zrejmý zo Zmluvy o poskytnutí nenávratného
finančného príspevku č. Z2711023040701 v zmysle ktorej: Prijímateľ berie na vedomie,
že NFP, a to aj každá jeho časť je finančným prostriedkom vyplateným zo štátneho rozpočtu
SR.“
Sťažovateľka preto považuje za nepreskúmateľné, akým myšlienkovým pochodmi
dospeli vyšetrovateľ a neskôr aj prokurátor, odvolávajúc sa na obsah Zmluvy o NFP
k záveru, že prostriedky nenávratného finančného príspevku (NFP) neboli poskytnuté
zo štátneho rozpočtu.
Jedná sa pritom o podstatnú námietku, od pravdivosti ktorej závisí, či skutok dávaný
za vinu sťažovateľke je vôbec trestným činom v zmysle Uznesenia (o vznesení obvinenia,
pozn.).
Sťažovateľka má za to, že jej námietky uplatnené v rámci Sťažnosti, ako aj v rámci
Návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia sú podstatné a majú vyslovene právnu
povahu. Sťažovateľka, napriek všetkej vynaloženej snahe nebola spôsobilá identifikovať
časti Uznesenia 2 ani Oznámenia, z ktorých by bolo možné zistiť spôsob, akým sa
prokurátor alebo generálny prokurátor vysporiadali s jej podstatnými námietkami.
Generálny prokurátor iba blanketovo poukazuje na Uznesenie 2, pričom spôsob
vysporiadania sa prokurátora s námietkami sťažovateľa neuviedol.
Podľa nášho úsudku sa vyšetrovacie orgány a GP SR zamerali na skutkovú podstatu
veci spočívajúcu predovšetkým v tom, aby zistili rozsah škody. Za tým účelom vykonali
výsluchy svedkov a iné dokazovanie, ktoré v konečnom dôsledku môže mať vplyv na výšku
spôsobenej škody a následne na určenie trestnej zodpovednosti a kvalifikácie skutku.
Skutočnosťou komu bola spôsobená škoda sa príslušné orgány nezaoberali, pričom
toto bolo kľúčovým bodom pre konštatovanie či došlo k spáchaniu trestného činu alebo nie.
Vyšetrovacie orgány sa nesústredili na uvedenú podstatnú skutočnosť. Ak by tomu
tak bolo, čo mali urobiť, potom by museli konštatovať, že zo strany sťažovateľky nedošlo
k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu v zmysle § 261 Trestného zákona, z ktorej
bola (o. i.) sťažovateľka obvinená. Prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu sú štátne,
štát má právo následne vykonať aj kontrolu ich použitia a po zistení vyvodiť aj prípadné
závery. V danom prípade tomu však tak nebolo a preto trestná zodpovednosť nemôže byť
daná. Uvedenou skutočnosťou sa príslušné orgány nezaoberali, pričom toto bolo kľúčovým
bodom pre konštatovanie či došlo k spáchaniu trestného činu alebo nie.
... Dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je v demokratickom právnom
štáte základnou podmienkou legitimity...
Sťažovateľka má za to, že generálny prokurátor zákonným spôsobom nepreskúmal
postup a rozhodnutie vyšetrovateľa (Uznesenie) a ani prokurátora (Uznesenie 2)
a odôvodnenie Oznámenia nenapĺňa ústavné kritériá kladené na obsah odôvodnení
rozhodnutí a postupu orgánov verejnej moci. Generálny prokurátora sa žiadnym spôsobom
nevysporiadal so skutočnosťami a argumentáciou sťažovateľa, ktoré pritom majú podstatný
význam v danej veci, keďže (okrem iného) sa týkajú nemožnosti trestného stíhania
sťažovateľa z právnych dôvodov.»
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu a inú
právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd bolo postupom generálneho prokurátora konajúceho v mene
Generálnej prokuratúry SR spočívajúcim v tom, že na základe návrhu sťažovateľa
podaného v zmysle § 363 Trestného poriadku zo dňa 11. 04. 2016 v konaní sp. zn.:
XVI/2 Pz 51/16/1000-10 zákonným spôsobom nepreskúmal napadnuté rozhodnutie policajta
ČVS: PPZ-101/NKA-PK-ZA-2014 zo dňa 19. 01. 2016 ako ani uznesenie prokurátora
spis. zn.: VII/2 Gv 38/14/1000-67, zo dňa 21. 03. 2016 porušené, keďže ich zákonným
a preskúmateľným spôsobom nezdôvodnil.
2. Generálnej prokuratúre SR prikazuje, aby na základe návrhu sťažovateľa zo dňa
11. 04. 2016 podaného v zmysle § 363 Trestného poriadku na zrušenie uznesenia o vznesení
obvinenia ČVS: PPZ-101/NKA-PK-ZA-2014 zo dňa 19. 01. 2016 ako aj uznesenia
prokurátora spis. zn.: VII/2 Gv 38/14/1000-67 zo dňa 21. 03. 2016, vec riadnym
a zákonným spôsobom preskúmala a výsledok preskúmania preskúmateľným spôsobom
odôvodnila v súlade s ústavnými požiadavkami na obsah odôvodnenia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka v posudzovanej veci tvrdí, že napadnutým prípisom generálneho
prokurátora došlo k porušeniu jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (a čl. 36 ods. 1 listiny), a to (v podstate) tým, že generálny prokurátor
nenapravil podľa jej názoru nesprávne právne posúdenie jej veci vyšetrovateľom
a prokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry [kľúčovou výhradou sťažovateľky je,
že finančné prostriedky v danom prípade, hoci pochádzali z fondov Európskych
spoločenstiev (resp. Európskej únie), boli v konečnom dôsledku poskytnuté zo štátneho
rozpočtu Slovenskej republiky, ktorého sa stali súčasťou, a preto nemohla spáchať trestný
čin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev (resp. Európskej únie)].
Sťažovateľka tiež namieta, že generálny prokurátor napadnutý prípis riadnym spôsobom
neodôvodnil.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa § 261 ods. 1 Trestného zákona kto použije alebo predloží falšovaný, nesprávny
alebo neúplný výkaz alebo doklad, alebo neposkytne povinné údaje, alebo použije
prostriedky zo všeobecného rozpočtu Európskej únie, z rozpočtu spravovaného Európskou
úniou alebo v zastúpení Európskej únie na iný účel, ako boli pôvodne určené, a tým umožní
spôsobenie sprenevery alebo protiprávne zadržanie prostriedkov z uvedeného rozpočtu,
potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.
Podľa § 365 ods. 1 Trestného poriadku ak generálny prokurátor po preskúmaní veci
na základe návrhu oprávnenej osoby uvedenej v § 364 ods. 1 nezistí dôvody na zrušenie
napadnutého rozhodnutia alebo ak uplynula lehota uvedená v § 364 ods. 1 alebo 3,
upovedomí o tom osobu, ktorá návrh podala.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,
ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
Z obsahu napadnutého prípisu vyplýva, že generálny prokurátor v súvislosti
s návrhom sťažovateľky na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku preskúmal
vyšetrovací spis, ako aj dozorový spis úradu špeciálnej prokuratúry a dospel k záveru,
že nie je dôvod na zrušenie právoplatných rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní
vo veci sťažovateľky (konkrétne uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľke a uznesenia
prokurátora o zamietnutí jej sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia). Generálny
prokurátor pritom napadnutý prípis odôvodnil okrem iného takto:
„Trestné stíhanie obv. je v tomto štádiu konania
dostatočne odôvodnené vykonanými procesnými úkonmi.
Poukazujem najmä na listinné dôkazy (bankové informácie, doklady týkajúce
sa NFP, monitorovacie správy, prezenčné listiny o školeniach, výkazy interných lektorov,
dohody o vykonaní práce, doklady o kvalifikácii lektorov, výpisy z účtov prijímateľa NFP
deklarujúce zaplatenie uvádzaných návrhových výdavkov a mnoho ďalších) a svedecké
výpovede lektorov , , , ,
, a , z ktorých
vyplynulo, že nevykonávali žiadnu lektorskú činnosť, pričom na ich účty prichádzali platby
zo spoločnosti pritom nevedeli, že mali vykonávať lektorskú činnosť a rôznymi
spôsobmi odôvodňovali príjem týchto súm a ich následný pohyb.
Obv. s vedomím o neuskutočnení a nedodaní časti
externých lektorských služieb spoločnosti vystavila faktúry za fiktívne,
resp. nadhodnotené školenia, za ktoré jej bola spoločnosťou poskytnutá
odmena na účet , poskytla zástupcom spoločnosti . údaje o
, ktoré boli podkladom na vyplatenie jednotlivých platieb za fiktívne vzdelávacie
a lektorské služby, ktoré v skutočnosti neboli dodané a platby formou
darovacej zmluvy osobne fyzicky odovzdávala obvinenej.
sa vyjadrila, že v danej veci konala na základe
pokynov a usmernení , podpísala všetky žiadosti o platbu
spolu s príslušnými dokladmi potrebnými pre dokumentovanie vynaložených výdavkov
a prostredníctvom ako kontaktnej osoby SIA boli tieto doklady
predkladané SIA.
Splnomocnený zástupca poškodeného - Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny
SR poukázala na nezrovnalosti zistené administratívnou
kontrolou - ako bolo nadhodnotené ohodnotenie lektorov, nesúlad vykazovaných hodín
školení a prekrývanie sa jednotlivých školení v rovnakých termínoch, čím vznikla škoda
bývalej SIA vo výške celého poskytnutého a vyplateného nenávratného finančného
prostriedku z dôvodu podozrenia, že celý NFP bol vyplatený neoprávnene.
Na základe vykonaného dokazovania považujem za zákonný a odôvodnený záver
vyšetrovateľa PZ a dozorového prokurátora ÚŠP, že bolo preukázané fiktívne deklarovanie
školení s cieľom vylákať finančné prostriedky od poskytovateľa Ministerstva práce,
sociálnych vecí a rodiny SR, konajúceho prostredníctvom SIA, aj to vo vzťahu
k obv.
V podrobnostiach poukazujem na odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, s ktorými
sa stotožňujem.“
Vo vzťahu ku kľúčovým výhradám sťažovateľky, ktoré neskôr uplatnila
aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, generálny prokurátor v napadnutom prípise tiež
uviedol:
„Skutkovou podstatou trestného činu poškodzovania finančných záujmov
Európskych spoločenstiev podľa § 261 Trestného zákona sú chránené finančné záujmy
Európskej únie predovšetkým na území Slovenskej republiky.
Majú pôsobiť preventívne predovšetkým proti poškodzovaniu všetkých prostriedkov
a fondov, ktoré sú Slovenskej republike poskytované v súvislosti s členstvom v Európskej
únii.
V prvom rade je potrebné uviesť, že podľa zákonného ustanovenia § 261 Trestného
zákona sa nevyžaduje špeciálny subjekt, preto odhliadnuc od spolupáchateľstva
a účastníctva páchateľom tohto trestného činu môže byť ktokoľvek.
Niet pochýb, že finančné prostriedky v oboch prípadoch boli prostriedkami
Európskej únie. To že boli poskytnuté cestou príslušného výkonného orgánu Slovenskej
republiky, ktorý je ich správcom, neznamená, že sú prostriedkami štátneho rozpočtu SR.
Slovenská republika zastúpená príslušnými výkonnými orgánmi je správcom prostriedkov
poskytovaných Európskou úniou. Ochrana týchto prostriedkov sa realizuje aj trestným
postihom osôb, ktoré prostriedky získajú alebo používajú konaním v rozpore s príslušnými
zákonnými ustanoveniami, čím sa realizuje príslušný Dohovor Európskej únie, ku ktorému
Slovenská republika pristúpila. Podrobne sa rozborom tejto námietky zaoberal už dozorový
prokurátor ÚŠP v odôvodnení svojho uznesenia.
V danom prípade bola objektívna stránka trestného činu poškodzovania finančných
záujmov Európskych spoločenstiev podľa § 261 Trestného zákona naplnená predkladaním
nepravdivých údajov.
Na záver o spáchaní trestného činu určitou osobou stačí vyšší stupeň
pravdepodobnosti, ktorý musí byť konkrétne zistenými skutočnosťami dostatočne
odôvodnený.
Nie je potrebné, aby trestná činnosť bola spoľahlivo preukázaná ako v prípade
obžaloby alebo rozhodnutia súdu vo veci samej.
Stotožnil som sa so závermi prokurátora ÚŠP obsiahnutými v odôvodneniach jeho
uznesení, ktorými vecne reagoval na Vaše relevantné námietky uvedené v sťažnostiach
a následne uvedené vo Vašich návrhoch na zrušenie právoplatného rozhodnutia
v prípravnom konaní.“
Po preskúmaní sťažnosti, ako aj k nej priloženej dokumentácie, vychádzajúc
predovšetkým z obsahu napadnutého prípisu generálneho prokurátora, ústavný súd
konštatuje, že napadnutý prípis generálneho prokurátora nevykazuje znaky zjavnej
neodôvodnenosti, svojvôle alebo arbitrárnosti. Generálny prokurátor v napadnutom prípise
podľa názoru ústavného súdu v kontexte námietok sťažovateľky ako obvinenej z ústavného
hľadiska akceptovateľným spôsobom objasnil, prečo považoval postup a rozhodnutia
orgánov prípravného konania v trestnej veci sťažovateľky za vecne správne a zákonné.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi generálneho prokurátora nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
Ústavný súd tiež pripomína, že jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť, resp. právne závery
orgánov činných v trestnom konaní, ale dohliadať na zlučiteľnosť účinkov výkonu
právomoci orgánov verejnej moci so základnými právami garantovanými prostredníctvom
ústavy a kvalifikovaných medzinárodných zmlúv. Ak je postup orgánu verejnej moci
v konkrétnej veci ústavne konformný a v súlade so zákonom a jeho rozhodnutie
je preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti, ústavný súd nemá dôvod zasahovať do výkonu
jeho právomoci a vyslovovať porušenie základných práv (m. m. napr. I. ÚS 50/04,
Vo vzťahu k podstate námietok sťažovateľky, že sa nemohla dopustiť trestného činu
poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev (resp. Európskej únie)
podľa § 261 ods. 1 Trestného zákona, keďže pôvodné finančné prostriedky Európskych
spoločenstiev (použitia ktorých sa skutok, pre ktorý je sťažovateľka stíhaná, týkal) sa stali
súčasťou štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, ústavný súd poukazuje na ustálenú
rozhodovaciu prax všeobecných súdov (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Tost 12/2009 z 19. 8. 2009), z ktorej vyplýva, že pri kvalifikácii skutku
ako trestného činu podľa § 261 ods. 1 Trestného zákona je rozhodujúci pôvodný zdroj
finančných prostriedkov a ak ich zdrojom sú fondy Európskych spoločenstiev, pre účely
trestného konania nestrácajú tento svoj charakter ani po tom, čo sú z finančného hľadiska
následne prerozdeľované cez štátny rozpočet Slovenskej republiky.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnutý prípis generálneho
prokurátora nevykazuje také ústavné relevantné nedostatky, ktoré by mohli reálne viesť
k záveru, že vo veci sťažovateľky došlo k popretiu podstaty a účelu vo veci aplikovaných
právnych noriem, a tým k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť,
že sťažovateľka sa v danom prípade domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a čl. 36 ods. 1 listiny)
rozhodnutím vydaným už v počiatočnom štádiu trestného stíhania (v skorom štádiu
prípravného konania).
V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že jeho právomoc
rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu predstavuje ústavný príkaz pre každú osobu,
z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie
svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu
ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci
ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Aplikujúc princíp subsidiarity na trestné konanie, ústavný súd vo svojej konštantnej
judikatúre opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec
procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov
činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov
naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich
štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania
možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci,
ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch
spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010,
m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že platná právna
úprava trestného konania umožňuje sťažovateľke aj v ďalšom štádiu trestného konania
(v priebehu prípravného konania a predovšetkým po prípadnom podaní obžaloby v konaní
pred súdom, ktorý jediný je oprávnený rozhodnúť o vine) v rámci uplatnenia práva
na obhajobu právne účinným spôsobom namietať porušenie svojich základných práv
a slobôd, ku ktorým malo podľa jej názoru dôjsť v dôsledku nesprávnych právnych názorov
orgánov prípravného konania. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude (je) oprávnený konať
a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľky, aj odvolací súd v prípade podania odvolania
v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie
všetkých relevantných skutkových aj právnych otázok, vyriešenie ktorých je nevyhnuté
pre meritórne skončenie veci (obdobne napr. III. ÚS 75/05, III. ÚS 109/05 alebo
II. ÚS 294/06). Uvedené skutočnosti tak zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti
aj ako neprípustnej (predčasne podanej).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti, ako aj z dôvodu jej neprípustnosti.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval
o ďalších návrhoch sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2018