Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 169/2018
PDF · 316.88 KB
No categories available
II. ÚS 169/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, , a ,
, zastúpených advokátom JUDr. Jánom Havlátom, Rudnayovo
námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 288/2015 z 28. septembra 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára
2017 doručená sťažnosť , a
(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 288/2015 z 28. septembra 2016 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa v konaní vedenom
Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 17 C 135/2007 v procesnom postavení žalobcov
domáhali zaplatenia peňažnej sumy (presne špecifikovanej ďalej). Sťažovatelia uzavreli
so žalovaným 11. júna 2002 zmluvu označenú ako zmluva o budúcej zmluve (ďalej len
„zmluva o budúcej zmluve“).
Predmetom zmluvy o budúcej zmluve mala byť úprava vzťahov k bytom užívaným
sťažovateľmi. Potreba úpravy vzťahov bola podľa tvrdení sťažovateľov založená
prebiehajúcim reštitučným konaním (Okresný súd Bratislava I, sp. zn. 17 C 3/95), ktorého
predmetom malo byť vydanie bytov užívaných sťažovateľmi hlavným mestom Bratislavou
žalovanému.
Sťažovatelia uvádzajú, že „[m]edzi účastníkmi bolo sporné, či má žalovaný nárok
na vydanie nehnuteľností nárokovaných v konaní sp. zn. 17 C 3/95 vedenom na Okresnom
súde v Bratislave, od čoho sa odvíjalo to, či majú sťažovatelia právo na nadobudnutie
užívaných bytov od Hlavného mesta SR Bratislavy. Obsahom novej úpravy právnych
vzťahov medzi účastníkmi konania bolo to, že sťažovatelia sa zaviazali nespochybňovať
práva žalovaného uplatňované v konaní sp. zn. 17 C 3/95 vedenom na Okresnom súde
v Bratislave (vzdaním sa postavenia vedľajšieho účastníka, späťvzatím podnetu) a žalovaný
sa zaviazal uspokojiť bytovú potrebu navrhovateľov.
... Na základe Zmluvy:
(1) sa žalovaný zaviazal, že najneskôr do 30 mesiacov od účinnosti zmluvy predloží
kupujúcim návrhy na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu, pričom účastníci zmluvy
si dohodli kúpnu cenu a zásadné vlastnosti, ktoré má byť spĺňať (čl. III, čl. IV a čl. V
Zmluvy). Tento záväzok účastníci definovali ako záväzok zabezpečiť vhodný byt;
(2) alternatívne mohol žalovaný splniť svoj záväzok tým, že pre sťažovateľov
zaobstará príležitosť uzavrieť zmluvu o prevode (vhodného) bytu s treťou osobou
za rovnakých podmienok (čl. VI. Zmluvy);
(3) žalovaný bol oprávnený zmluvu zrušiť kedykoľvek zaplatením odstupného (čl. VII
Zmluvy);
(4) ak by žalovaný nesplnil záväzok zabezpečiť vhodný byt sťažovateľom spôsobom
podľa bodov (1) a (2), bol povinný zaplatiť paušálnu náhradu vo výške 66.387,84 €
sťažovateľovi v 1. rade a vo výške 66.387.84 € sťažovateľom v 2. a 3. rade s úrokom;
(5) podľa čl. IX, ods. 1 Zmluvy sa sťažovateľ v 1. rade zaviazal, že najneskôr do 3
(troch) pracovných dni od účinnosti tejto zmluvy vezme späť podnet podaný dňa 12.04.2002
Generálnemu prokurátorovi SR a dňa 12.04.2002 primátorovi Hlavného mesta SR
Bratislavy, resp. oznámi, že na nich netrvá. Rovnako sa zaviazal, že ani v budúcnosti ich
neuplatní a nebude uplatňovať (sťažovateľ v 1. rade svoj záväzok dodržal);
(6) podľa čl. IX, ods. 2 Zmluvy sa sťažovatelia zaviazali, že ako vedľajší účastníci
konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 17 C 3/95 najneskôr do 3
(troch) pracovných dní od účinnosti tejto zmluvy sa vzdajú svojho postavenia vedľajších
účastníkov a že ani v budúcnosti ho nebudú uplatňovať (sťažovatelia svoj záväzok dodržali).
... Okresný súd Bratislava I rozsudkom sp. zn. 17 C 135/2007 zo dňa 07.07.2008
žalobe vyhovel.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 9 Co 293/2008 zo dňa 01.10.2009
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol.
Najvyšší súd SR rozsudok odvolacieho súdu na základe podaného dovolania zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie, a to uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 216/2010
zo dňa 28.05.2012.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 9 Co 330/2012 zo dňa 10.04.2014
opätovne zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 17 C 135/2007 zo dňa
07.07.2008 tak, že návrh zamietol.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podali sťažovatelia dovolanie.
Najvyšší súd SR rozsudkom sp zn. 4 Cdo 288/2015 zo dňa 28.09.2016 dovolanie
sťažovateľov zamietol.
... Zo Zmluvy a okolností, za ktorých bola uzavretá, sa jasne ponúkal záver, že je
výsledkom urovnania medzi stranami, pričom doterajšie vzťahy boli nahradené záväzkom
žalovaného vyriešiť bytovú otázku navrhovateľov (zabezpečiť vhodný byt), a to alebo
uzavretím budúcej zmluvy o prevode bytu, alebo zabezpečením príležitosti uzavrieť zmluvu
o prevode bytu; išlo o dva samostatné a alternatívne záväzky (spôsoby plnenia záväzku
zabezpečiť vhodný byt).“.
Sťažovatelia považujú napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu za nepreskúmateľné,
arbitrárne a svojvoľné. V priebehu konania vidia viacero nezrovnalostí, ktoré možno takto
zhrnúť:
„Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu prvej inštancie dvakrát zmenil a žalobu
zamietol, pričom vychádzal v podstate z toho, že:
(i) Zmluva o budúcej zmluve zo dňa 11.06.2002 uzavretá medzi účastníkmi...
je zmluva o uzavretí budúcej zmluvy podľa § 50a ObčZ (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v rozhodujúcom znení, pozn.), a nie zmluva zmiešaná;
(ii) Zmluva je (údajne) absolútne neplatná z dôvodu, že neobsahuje všetky obsahové
a formálne náležitosti, ktoré má mať budúca kúpna zmluva, pretože v prípade, ak ide
o predaj bytu, byt musí byť v zmluve o budúcej zmluve byt vymedzený v súlade s § 5 ods. 1
zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších
predpisov;
(ii) ak je neplatná Zmluva, záväzok z dohody o zmluvnej pokute podľa čl. VIII
nevznikol, keď sa jeho existencia a dôsledky viažu na hlavný záväzok...
... Dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu raz zrušil (pre nepreskúmateľnosť) a vec
vrátil späť na ďalšie konanie, ale následne dovolanie sťažovateľov zamietol. Najvyšší súd
SR v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:
(1) sťažovatelia namietali vadu spočívajúcu v tom, že im v dôsledku
nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom
[§ 237 písm. f) O.s.p.; (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v rozhodujúcom
znení, pozn.)]. Dovolací súd sa s tým nestotožnil, pretože nedostatky odôvodnenia
nepovažoval za vadu podľa § 237 písm. f) O.s.p., ale za inú vadu konania;
(2) Zmluvu považoval dovolací súd za neplatnú podľa § 39 ObčZ, pretože údajne
svojím účelom odporuje zákonu, obchádza ho a prieči sa dobrým mravom. V tejto súvislosti
uvádzame, že dovolací súd posúdil vec inak, ako súd prvého stupňa alebo odvolací súd,
ktorí z tohto dôvodu Zmluvu za neplatnú nepovažovali;
(3) Zmluvu v časti, ktorá obsahovala záväzok uzavrieť zmluvu o prevode bytu posúdil
dovolací súd ako absolútne neplatnú;
(4) Zmluvu v časti, ktorá obsahovala dohodu o náhradnom plnení, posúdil ako
absolútne neplatnú, pretože zaväzovala na hospodársky nemožné plnenie. A to z dôvodu, že
dohodnutá hodnota bytu neodrážala ceny bytov v centre hlavného mesta. V tejto súvislosti
uvádzame, že dovolací súd posúdil vec inak, ako súd prvého stupňa alebo odvolací súd,
ktorí z tohto dôvodu Zmluvu za neplatnú nepovažovali;
(5) za neplatné považoval dovolací súd aj dojednanie o paušálnej náhrade, pretože
ju nemožno oddeliť od údajne absolútne neplatnej časti Zmluvy.“
V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia rozpracovávajú námietky koncentrované
do už uvedených téz.
Sťažovatelia tvrdia, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí síce subsumoval
námietku tvrdiacu nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu pod inú vadu konania,
avšak nezaoberal sa tým, či rozhodnutie odvolacieho súdu touto vadou skutočne trpí.
K dôvodu neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve podľa § 39 Občianskeho zákonníka
sťažovatelia uvádzajú, že najvyšší súd v konaní žiadnym spôsobom nenaznačil, že vec bude
posudzovať podľa iného ustanovenia Občianskeho zákonníka (odvolací súd mal vysloviť
neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čím mal
sťažovateľom znemožniť vo veci účinne právne a skutkovo argumentovať. Sťažovatelia sa
cítia ukrivdení pre to, že nemohli zamerať obsah opravného prostriedku proti názoru, ktorý
obsahom rozhodnutia o odvolaní nebol. Sťažovatelia chceli v takom prípade uplatniť najmä
argument , že iniciatíva na uzavretie zmluvy o budúcej zmluve vyšla priamo od žalovaného.
Sťažovatelia tvrdia, že zmluva o budúcej zmluve neodporuje zákonu Národnej rady
Slovenskej republiky č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd
spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o zmiernení krívd spôsobených cirkvám“), neobchádza ho ani nie je v rozpore
s dobrými mravmi. Uvedený názor najvyššieho súdu považujú za úplne neodôvodnený.
Z napadnutého rozhodnutia podľa ich názoru nie je zrejmé, s ktorým ustanovením zákona
o zmiernení krívd spôsobených cirkvám je zmluva o budúcej zmluve v rozpore, v čom je
účel zmluvy s týmto zákonom nekompatibilný, v čom spočíva obchádzanie zákona,
s ktorým pravidlom dobrých mravov je zmluva v rozpore, resp. či je predmetná zmluva len
v rozpore s dobrými mravmi, alebo zároveň aj obchádza zákon.
Vo vzťahu k dôvodu neplatnosti podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka
sťažovatelia napádajú názor vychádzajúci z odvolacieho konania, ktorého nosnú myšlienku
má tvoriť téza, podľa ktorej ak nie je predmet zmluvy o budúcej zmluve (byt) riadne
individualizovaný (určením konkrétneho bytu; nie typovým opisom bytu, ktorý by bol
považovaný za vyhovujúci nárokom sťažovateľov, k čomu došlo v zmluve o budúcej
zmluve), nemožno chýbajúce individuálne znaky dotvárať výkladom vôle účastníkov
v konaní o nahradení prejavu vôle (k zmluve o prevode bytu). Sťažovatelia argumentujú, že
konštrukcia zmluvy o budúcej zmluve umožňovala súdom prejav vôle nahradiť. Okrem
uvedeného sú sťažovatelia toho názoru, že § 50a Občianskeho zákonníka ponúka zmluvným
stranám širokú voľnosť pri uzatváraní zmluvy o budúcej zmluve a nie je dôvod túto voľnosť
obmedzovať zbytočne a nemiestne formálnymi požiadavkami na individualizáciu jej
predmetu. Podľa ich názoru obsah zmluvy o budúcej zmluve bol dostatočne určitý na to,
aby súdy prejav vôle nahradili, vôbec ho nemuseli dotvárať. Poukazujú aj na to, že
v konečnom dôsledku to mal byť predsa žalovaný, kto mal konkrétne určiť byt, ktorý by bol
predmetom prevodu. V závere tejto state možno konštatovať, že súdmi vytknutú neurčitosť
vymedzenia bytu, ktorý mal byť predmetom zmluvy o prevode bytu (uzatvorenej na základe
zmluvy o budúcej zmluve), považujú sťažovatelia za odporujúcu legitímnemu cieľu § 50a
Občianskeho zákonníka. Požiadavka, aby bol bez ďalšieho byt v zmluve o budúcej zmluve
určený takým istým spôsobom, ako v zmluve o prevode vlastníctva bytu, nemá podľa
názoru sťažovateľov opodstatnenie a je v rozpore s účelom právneho inštitútu zmluvy
o budúcej zmluve. V kontexte sťažovatelia poukazujú na princíp ochrany nadobudnutých
práv, ochranu autonómie vôle zmluvných strán, zásadu zmluvnej voľnosti, zásadu pacta
sunt servanda a zákaz prehnaného formalizmu ako na stabilný právny základ ich tvrdení.
K neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve v časti náhradného plnenia (pre nemožnosť
plnenia) sťažovatelia opätovne totožne argumentujú nepredvídateľnosťou postupu
najvyššieho súdu, čím im malo byť znemožnené vo veci účinne právne a skutkovo
argumentovať (porovnaj stať k dôvodu neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve podľa § 39
Konštrukciu najvyššieho súdu o neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve v časti
o náhradnom plnení sťažovatelia považujú za chybnú, keďže zmluva o budúcej zmluve má
byť podľa ich názoru platnou v jej celosti. Dohodu o náhradnom plnení je podľa ich názoru
možné považovať za príkaznú zmluvu, prípadne za nepomenovaný kontrakt (§ 51
Na základe uvedeného sťažovatelia v petite sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 288/2015 z 28. septembra
2016 bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil, aby mu vec vrátil na ďalšie konanie a aby
sťažovateľom priznal náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Predmetom sťažnosti je presadenie zásady zmluvnej voľnosti pri koncipovaní obsahu
zmluvy o budúcej zmluve (§ 50a Občianskeho zákonníka) oproti aplikácii zákona
o zmiernení krívd spôsobených cirkvám v súdenom spore. Uvedená myšlienka je
spoločným menovateľom všetkých námietok sťažovateľov. Predmet sťažnosti je vhodné
vymedziť takto jednoduchou tézou práve z dôvodu uvedomenia si hodnôt, o ktoré pri
rozhodovaní predmetného sporu ide.
Podľa § 1 ods. 1 zákona o zmiernení krívd spôsobených cirkvám tento zákon sa
vzťahuje na zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám
a náboženským spoločnostiam odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam
a hnuteľným veciam na základe rozhodnutí štátnych orgánov, občianskoprávnych
a správnych aktov vydaných v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam
od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti,
rešpektujúcej práva občanov vyjadrené najmä Chartou Organizácie Spojených národov,
Listinou základných práv a slobôd a príslušnými medzinárodnými paktmi o občianskych,
politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.
Z uvedeného možno konštatovať, že zákon o zmiernení krívd spôsobených cirkvám
je svojím predmetom zákonom reštitučným. Uvedená skutočnosť predstavuje východiskový
bod pre hodnotové váženie sporu.
Na jednej strane stojí v spore potreba objektívneho zmiernenia krívd spôsobených
bývalým režimom, nerešpektujúcim zásady demokratickej spoločnosti, ako aj
proporcionálne uplatnenie takto vymedzeného cieľa v subjektívnej rovine (t. j. s ohľadom
na dopad na strany sporu v konkrétnom prípade), na druhej zas zmluvná voľnosť,
vyjadrujúca autonómiu voľby typu aj obsahu zmluvy v odvetví súkromného práva (práva
občianskeho).
Legitimita objektívneho účelu reštitučného zákonodarstva je uznaná v judikatúre
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý v subjektívnej rovine
prízvukuje dôraz na zabránenie vzniku takej situácie, ktorá by zmierňovaním
predchádzajúceho bezprávia vytvárala nové krivdy (napr. Pincová a Pinc proti Českej
republike z 5. 11. 2002, § 58 alebo Bečvář a Bečvářová proti Českej republike
zo 14. 12. 2004, § 69).
Kritickým bodom sporu je skutočnosť, že sťažovatelia nespochybňujú legitimitu
reštitúcie ako takej, ale tvrdia, že majú právo nahradiť doterajšie vzťahy záväzkom
žalovaného vyriešiť im bytovú otázku. Uvedené riešia zmluvou o budúcej zmluve, ktorou je
žalovaný zaviazaný k predmetnému plneniu.
Podľa § 11 ods. 1 zákona o zmiernení krívd spôsobených cirkvám dňom prevzatia
nehnuteľných vecí vstupuje oprávnená osoba do práv a záväzkov prenajímateľa, ktoré
vyplývajú zo zmluvy o nájme bytov, o nájme pozemkov alebo zo zmluvy o nájme
nebytových priestorov v prevzatej nehnuteľnosti.
Z uvedeného možno abstrahovať záujem zákonodarcu zachovať kontinuitu nájmu
k prevzatej nehnuteľnosti. Možno tiež povedať, že potenciálne vydanie bytov žalovanému
nemá bezprostredný dopad na nájom bytov sťažovateľmi. Napokon v rovine nájomného
vzťahu spor ani tvrdený nie je.
Podľa tvrdení sťažovateľov ale zmluva o budúcej zmluve urovnáva riešenie bytovej
otázky sťažovateľov [„Zo Zmluvy a okolností, za ktorých bola uzavretá, sa jasne ponúkal
záver, že je výsledkom urovnania medzi stranami, pričom doterajšie vzťahy boli nahradené
záväzkom žalovaného vyriešiť bytovú otázku navrhovateľov (zabezpečiť vhodný byt).“].
K uvedenému pristupuje ďalšia okolnosť, a to, že sťažovatelia majú záujem na nadobudnutí
užívaných bytov od hlavného mesta Bratislavy („[m]edzi účastníkmi bolo sporné, či má
žalovaný nárok na vydanie nehnuteľností nárokovaných v konaní sp. zn. 17 C 3/95 vedenom
na Okresnom súde v Bratislave, od čoho sa odvíjalo to, či majú sťažovatelia právo
na nadobudnutie užívaných bytov od Hlavného mesta SR Bratislavy. Obsahom novej úpravy
právnych vzťahov medzi účastníkmi konania bolo to, že sťažovatelia sa zaviazali
nespochybňovať práva žalovaného uplatňované v konaní sp. zn. 17 C 3/95 vedenom
na Okresnom súde v Bratislave (vzdaním sa postavenia vedľajšieho účastníka, späťvzatím
podnetu) a žalovaný sa zaviazal uspokojiť bytovú potrebu navrhovateľov“).
Z uvedeného možno abstrahovať, že sťažovateľov k iniciovaniu sporu motivuje
nadobudnutie užívaných bytov od hlavného mesta Bratislavy, avšak neželaným stavom je
pre nich ten, za ktorého by užívané byty mali byť prevedené do vlastníctva žalovaného
(potenciálneho reštituenta). Jednoducho povedané, motiváciu v konaní sťažovateľov možno
vidieť v získaní prístupu k nadobudnutiu bytov.
Najvyšší súd odôvodnil napadnuté rozhodnutie v jeho podstatnej časti takto:
«V danej veci bola preskúmavaná zmluva uzavretá z dôvodu, že byty, ktorých nájomcami
boli žalobcovia, sa nachádzali v bytovom dome, o reštitúciu ktorého mal záujem žalovaný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné najskôr preto uviesť, že
v prípadoch, keď došlo k reštitúcii majetku štátom registrovanej cirkvi alebo náboženskej
spoločnosti so sídlom v Slovenskej republike ako oprávnenej osobe, a to aj v prípade
reštitúcie bytov v bytovom dome, dňom prevzatia nehnuteľných vecí vstúpila oprávnená
osoba do práv a záväzkov prenajímateľa, ktoré vyplývali zo zmluvy o nájme bytov
v prevzatej nehnuteľnosti a ak sa o výške nájomného a podmienkach jeho platenia
oprávnená osoba, ktorej bola nehnuteľnosť vydaná, s užívateľom bytu nedohodla,
rozhodoval o výške nájomného príslušný orgán štátnej správy podľa všeobecne platných
cenových predpisov. Na základe uvedených právnych ustanovení, nemala oprávnená osoba
podľa zákona č. 282/1993 Z. z. žiadnu zákonnú povinnosť zabezpečiť v prípade reštitúcie
byt nájomcovi do vlastníctva, ani uzatvoriť za týmto účelom s nim určitú zmluvu.
V preskúmavanej veci nad rámec zákonnej povinnosti došlo medzi stranami k uzavretiu
zmluvy, označenej ako „Zmluva o budúcej zmluve uzavretá podľa § 50a zákona č. 10/1964
Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov“. Podľa názoru dovolacieho súdu
je celá táto zmluva neplatná už z dôvodu podľa § 39 Občianskeho zákonníka, keď svojím
účelom odporuje zákonu, obchádza ho a prieči sa aj dobrým mravom.
Pokiaľ ide o samotnú zmluvu o budúcej zmluve dovolací súd uvádza nasledovné.
Zmluva o budúcej zmluve je samostatný typ zmluvy, ktorá môže byť uzavretá iba vo väzbe
na inú (budúcu) zmluvu. Podstatnými náležitosťami zmluvy o budúcej zmluve sú písomná
forma zmluvy, dohoda o podstatných náležitostiach budúcej zmluvy a dohoda o určení
doby, v ktorej sa zmluvné strany zaväzujú budúcu zmluvu uzavrieť. Požiadavka, aby
zmluvné strany už pri uzavretí zmluvy o budúcej zmluve dohodli podstatné náležitosti
budúcej zmluvy, nachádza svoj odraz v absolútnej neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve.
Bližšie označenie podstatných náležitostí bude závislé od požiadaviek na tú ktorú zmluvu.
Ustanovenie § 50a Občianskeho zákonníka obsahuje aj právnu úpravu dôsledkov platne
uzavretej zmluvy o budúcej zmluve pre prípad, že niektorá zo zmluvných strán nesplní
povinnosť uzavrieť budúcu zmluvu. Občiansky zákonník v takom prípade umožňuje
domáhať sa návrhom na súde nahradenia vyhlásenia vôle súdnym rozhodnutím. Takéto
vyhlásenie vôle v rozsudku súdu má za následok, že nastávajú právne dôsledky zmluvného
dojednania. Výrok rozsudku musí byť dostatočne a určito špecifikovaný, a to takým
spôsobom, aby bol z výroku jednoznačný prejav, k akému úkonu výrok rozsudku nahradzuje
súhlas. Ak má výrok rozsudku nahradzovať prehlásenie vôle na kúpnej zmluve, kúpna
zmluva musí byť súčasťou výroku rozsudku súdu alebo samotná kúpna zmluva prílohou
rozsudku, pričom samotný výrok rozsudku na túto prílohu odkazuje. Povinnosť, ku ktorej sa
účastník zmluvy o budúcej zmluve zaviazal možno vymáhať iba žalobou na nahradenie
prejavu vôle. Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26 Cdo
1295/2009, pre posúdenie určitosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti je významný iba ten
prejav vôle, ktorý bol vyjadrený v písomnej forme. Ak je písomná zmluva o prevode
nehnuteľnosti objektívne neurčitá, je neplatná podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka i v
prípade, že účastníkom bolo zrejmé, ktoré nehnuteľnosti sú predmetom prevodu. Označenie
bytov v zmluve o budúcej zmluve iba údajom o katastrálnom území a minimálnej výmere
podlahovej plochy bytu a požiadavkou na samostatnú kuchyňu, kúpeľňu s WC alebo
samostatné WC a kúpeľňu a všeobecne vyhovujúcimi zdravotnými, hygienickými,
bezpečnostnými, technickými a inými požiadavkami stanovenými všeobecne záväznými
právnymi predpismi a dobrým technickým stavom, bez právnych vád a tiarch, nie je ani
podľa názoru dovolacieho súdu určitým vymedzením predmetu budúcej kúpnej zmluvy
o prevode vlastníctva bytu a tento nedostatok nemožno nahradiť výkladom prejavu vôle
vo výroku rozsudku v prípadnom súdnom spore. Dovolací súd sa stotožňuje so záverom
odvolacieho súdu, že posudzovaná zmluva o budúcej zmluve je absolútne neplatnou
zmluvou z dôvodu chýbajúcej dohody o podstatných náležitostiach budúcich zmlúv o
prevode vlastníctva bytov v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. tak ako uzavrel odvolací súd. V
prípade, že v zmluve o budúcej zmluve chýbajú údaje napr. súpisné číslo bytového domu, v
ktorom sa mal byt nachádzať, číslo bytu, číslo vchodu, veľkosť spoluvlastníckeho podielu
na spoločných častiach a zariadeniach domu, číslo parcely, na ktorej je bytový dom
postavený, ide o zmluvu, v ktorej nedošlo k dohode o podstatných náležitostiach budúcej
zmluvy o prevode vlastníctva bytu a je neplatná z dôvodu neurčitosti. V prípade chýbajúcej
dohody o podstatných náležitostiach budúcej zmluvy o prevode vlastníctva bytu by nebolo
možné ani v prípadnom súdnom spore o nahradenie prejavu vôle žalobe vyhovieť z dôvodu
chýbajúcich podstatných náležitostí. Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Cdo 274/2004 (ZSP č. 65/2007), dohoda o uzavretí budúcej zmluvy musí
mať obsahové a formálne náležitosti, ktoré má mať uzatváraná kúpna zmluva; keď ide
o predaj nehnuteľnosti, dohoda už musí po obsahovej a formálnej stránke celkom vyhovovať
nielen príslušným ustanoveniam Občianskeho zákonníka, ale aj katastrálnym predpisom.
Ak má byť rozsudkom súdu nahradené vyhlásenie vôle niektorého z účastníkov zmluvy
o kúpe nehnuteľnosti, musí byť obsah tejto zmluvy uvedený vo výroku rozsudku, prípadne
musí byť vo výroku rozsudku uvedený odkaz na obsah pripojeného písomného vyhotovenia
kúpnej zmluvy, ktorá sa tak stáva súčasťou výroku rozsudku. Obdobne aj v prípade, ak ide
o prevod vlastníctva bytu. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 109/2004, dovolací súd uvádza, že je vylúčené, aby súd
pri rozhodovaní o nahradení prejavu vôle neurčité, prípadne chýbajúce podstatné
náležitosti budúcej zmluvy napravoval výkladom prejavu vôle účastníkov zmluvy o budúcej
zmluvy v zmysle § 35 Občianskeho zákonníka. V tejto veci (sp. zn. 1 Cdo 109/2004)
účastníci zvolili na identifikáciu predmetu budúcej zmluvy súpisné číslo domu
s príslušenstvom a pozemkami, ktoré neboli bližšie určené. Takéto vymedzenie predmetu
budúcej zmluvy aj podľa záverov tohto rozhodnutia nevyhovuje ustanoveniu § 50a
Občianskeho zákonníka a tento nedostatok, vzhľadom na uvedené aj podľa záverov tohto
rozhodnutia nemožno nahradiť ani výkladom prejavu vôle. Ustanovenie § 50a Občianskeho
zákonníka totiž požaduje, aby sa predmet prevodu ako jedna z podstatných náležitosti
budúcej zmluvy dojednal priamo v zmluve o budúcej zmluve. Na základe uvedeného
dovolací súd sa stotožňuje so záverom odvolacieho súdu, že zmluva o budúcej zmluve je
z dôvodu chýbajúcej dohody o podstatných náležitostiach absolútne neplatnou s poukazom
na § 50a Občianskeho zákonníka v spojení s § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v spojení
s príslušnými ustanoveniami katastrálneho zákona a zákona č. 182/1993 Z.z. upravujúcich
podstatné náležitosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu.
Podľa názoru dovolacieho súdu sú zmluva o budúcej zmluve a dohoda o náhradnom
plnení ďalej absolútne neplatné aj z dôvodu nemožnosti plnenia s poukazom na § 37 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Právny úkon je totiž neplatný aj v prípade, ak jeho predmetom je
nemožné plnenie. Obsah právneho úkonu totiž musí byť aj možný. Pod nemožnosťou
právneho úkonu je treba rozumieť nemožnosť právnu a fyzickú (faktickú). Posudzovanie
faktickej nemožnosti plnenia musí vychádzať z hodnotenia individuálnej veci so zreteľom
na ochranu dobrej viery, dobrých mravov a spravodlivého usporiadania vzťahov
vyplývajúcich z právneho úkonu. Fyzická nemožnosť plnenia je daná vtedy, ak plnenie
vyplývajúce z právneho úkonu v okamihu jeho vzniku je objektívne neuskutočniteľné. Ak sa
niekto zaviaže k plneniu nemožnému, je právny úkon neplatný a žiadny záväzok nevzniká.
Zákonným dôsledkom nemožnosti plnenia od začiatku je absolútna neplatnosť právneho
úkonu. V preskúmavanej veci ide podľa názoru dovolacieho súdu o hospodársku nemožnosť
plnenia. Bolo totiž dohodnuté plnenie (odhliadnuc od toho, že predmet plnenia nebol
dohodnutý určito) za pevne stanovenú cenu, ktorá zďaleka neodrážala skutočnú hodnotu
bytu. Je všeobecne známe, že ceny bytov požadovaných rozmerov v centre hlavného mesta
niekoľkokrát prevyšovali dohodnutú kúpnu cenu. Žalovaný tak ani nemal reálnu možnosť
predložiť zmluvu, resp. zaobstarať príležitosť uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu
s treťou osobou za dohodnutú „symbolickú“ cenu 8 298,48 eur.
Pretože záväzky žalovaného uvedené v čl. II, III a VI zmluvy sú absolútne neplatné,
teda nevyvolávajú žiadne právne účinky, ktoré sa týmito úkonmi sledovali, neplatné sú
všetky dojednania, ktoré nemožno oddeliť od týchto záväzkov. Neplatnou je tak aj
dojednanie o paušálnej náhrade v čl. VIII zmluvy, ktorú sa žalovaný zaviazal zaplatiť
v prípade nesplnenia svojej povinnosti, keďže túto časť zmluvy nemožno oddeliť
od absolútne neplatnej časti zmluvy. Ako už bolo uvedené, absolútne neplatný právny úkon
nevyvoláva žiadne právne účinky. Preto ak žalovanému nevznikla povinnosť vyplývajúca
z čl. II, III a VI zmluvy (uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu a zaobstarať príležitosť
uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu s treťou osobou), nevznikla mu ani povinnosť
zaplatiť paušálnu náhradu (ako označili účastníci zmluvy sankciu za nesplnenie povinnosti
žalovaným), ktorá povinnosť by žalovanému vznikla len v prípade platne dohodnutého
záväzku vyplývajúceho z čl. II, III a VI zmluvy, keďže povinnosť zaplatiť túto náhradu mal
podľa čl. VIII zmluvy žalovaný len v prípade, ak z akéhokoľvek dôvodu nesplní svoj záväzok
podľa čl. II, III a VI zmluvy.
K námietke žalobcov, že odvolací súd mal zmluvu v časti čl. VI zmluvy posúdiť ako
príkaznú zmluvu, dovolací súd iba stručne k tomuto nesprávnemu právnemu názoru uvádza,
že podľa § 724 Občianskeho zákonníka, príkaznou zmluvou sa zaväzuje prikazník, že
pre príkazcu obstará nejakú vec alebo vykoná inú činnosť. Obsahom čl. VI zmluvy však bola
dohoda, že žalovaný bol oprávnený splniť svoj záväzok zabezpečiť pre žalobcov byty aj tým,
že im zaobstará príležitosť uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu s treťou osobou.
Predmetom príkaznej zmluvy však nie je záväzok obstarať príležitosť uzavrieť určitú
zmluvu, ale záväzok príkazníka obstarať nejakú vec alebo vykonať inú činnosť (inú ako
uzavretie zmluvy) s tým, že charakteristickým pojmovým znakom tejto zmluvy nie je aj to, že
sa dostaví aj výsledok pričinením príkazníka (pozri § 728 a § 729 Občianskeho zákonníka).
So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolatelia napadli dovolaním
vecne správny rozsudok odvolacieho súdu, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ich
dovolanie ako nedôvodné zamietol (§ 448 C.s.p.).»
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových
a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo
zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06). V podrobnostiach ústavný súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia.
Sťažovatelia tiež argumentujú, že neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve bola
najvyšším súdom vyslovená na základe § 39 Občianskeho zákonníka (Krajský súd
v Bratislave mal v rozhodnutí sp. zn. 9 Co 330/2012 z 10. apríla 2014 neplatnosť vysloviť
na základe § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pričom nemali možnosť argumentačne sa
brániť proti „neočakávanému“ právnemu posúdeniu veci. Uvedená nekonzistencia nie je
podľa názoru ústavného súdu pre spor určujúca, a to z nasledujúcich dôvodov.
Právne posúdenie veci bolo založené na súdení zmluvy o budúcej zmluve podľa jej
obsahu. Oba všeobecné súdy (či už Krajský súd v Bratislave, resp. najvyšší súd) hodnotili
opodstatnenosť materiálneho základu zmluvy o budúcej zmluve a dospeli zhodne
k (všeobecnému) záveru o jej neplatnosti.
Sťažovatelia v spore atakujú rovinu procesného prejednania veci a tvrdia, že bolo
nespravodlivé, keď najvyšší súd vyslovil neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve z iného
dôvodu ako Krajský súd v Bratislave. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu však vyplýva, že takto postavené tvrdenie nie je možné považovať za
pravdivé, pretože najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia síce poukázal na to,
že „... je celá táto zmluva neplatná už z dôvodu podľa § 39 Občianskeho zákonníka, keď
svojím účelom odporuje zákonu, obchádza ho a prieči sa aj dobrým mravom“, avšak
zároveň po podrobnom prieskume odvolaním napadnutého rozhodnutia uvádza, že
„... [n]a základe uvedeného dovolací súd sa stotožňuje so záverom odvolacieho súdu, že
zmluva o budúcej zmluve je z dôvodu chýbajúcej dohody o podstatných náležitostiach
absolútne neplatnou s poukazom na § 50a Občianskeho zákonníka v spojení s § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka a v spojení s príslušnými ustanoveniami katastrálneho zákona
a zákona č. 182/1993 Z.z. upravujúcich podstatné náležitosti zmluvy o prevode vlastníctva
bytu. Podľa názoru dovolacieho súdu sú zmluva o budúcej zmluve a dohoda o náhradnom
plnení ďalej absolútne neplatné aj z dôvodu nemožnosti plnenia s poukazom na § 37 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Právny úkon je totiž neplatný aj v prípade, ak jeho predmetom je
nemožné plnenie...“.
Ústavný súd, pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, poukazuje na to, že
základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) sú „výsledkové“, čo znamená, že
im musí zodpovedať proces ako celok. Skutočnosť, či napadnuté konanie vykazuje znaky
spravodlivého procesu, závisí od celého konania a konečného rozhodnutia všeobecných
súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej
judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry
ESĽP (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že
ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle
čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd je názoru, že z dôvodu, že ide o spor bezprostredne súvisiaci
s reštitúciou, hodnotou hodnou zvýšenej miery diligencie je princíp právnej istoty. Účel
zákona o zmiernení krívd spôsobených cirkvám možno vidieť aj v tom, že zákonodarca
vydaním tohto zákona dáva najavo svoj postoj k právnej istote nielen v rovine procesného
postupu, ale tiež v rovine materiálnej spravodlivosti. V objektívnej rovine, berúc v čo
najvyššej možnej miere na zreteľ možnosť zohľadnenia okolností jednotlivých prípadov,
deklaruje, že neprávo sa procesne nepresadí. Ústavný súd týmto nemá za cieľ spochybniť
prísnosť nárokov na spravodlivé súdne konanie ako predpokladu dosiahnutia spravodlivého
výsledku sporu.
Ústavný súd však o hodnotovej správnosti výsledku sporu z už uvedených dôvodov
nemá pochýb.
Vzhľadom na to, že prejednávaný spor napadol všeobecným súdom v roku 2007
(Okresný súd Bratislava I vec rozhodol rozsudkom sp. zn. 17 C 135/2007 zo 7. júla 2008),
vzhľadom na to, že spor súvisí s reštitúciou, a vzhľadom na to, že z aspektu materiálnej
spravodlivosti je rozhodnutý správne, ústavný súd sa v posudzovanom prípade prikláňa
k zachovaniu právnej istoty nastolenej konečným rozhodnutím sporu pred vysporiadavaním
sa s nezrovnalosťami v určení dôvodu neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve (približne
10 rokov po žalovaní veci), ktoré nie sú spôsobilé zmeny hodnotovej úvahy o spore, a tým
dávať sťažovateľom márnu nádej na úspech v spore a žalovaného zas zneistiť
v rozhodnutom statuse.
Okrem uvedeného je treba tiež podotknúť, že názor najvyššieho súdu poukazujúci
na neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve je vo veci uvádzaný nad rámec stotožnenia sa
s právnym názorom súdov nižších stupňov (t. j. je možné vnímať ho ako obiter dictum).
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
Ústavný súd z uvedených dôvodov odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
O ďalších návrhoch sťažovateľov formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie
náhrady trov konania) z dôvodu odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. marca 2018