Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 169/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, , a ,

, zastúpených advokátom JUDr. Jánom Havlátom, Rudnayovo

námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. septembra 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára

2017 doručená sťažnosť , a

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. septembra 2016 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa v konaní vedenom

Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. v procesnom postavení žalobcov

domáhali zaplatenia peňažnej sumy (presne špecifikovanej ďalej). Sťažovatelia uzavreli

so žalovaným 11. júna 2002 zmluvu označenú ako zmluva o budúcej zmluve (ďalej len

„zmluva o budúcej zmluve“).

Predmetom zmluvy o budúcej zmluve mala byť úprava vzťahov k bytom užívaným

sťažovateľmi. Potreba úpravy vzťahov bola podľa tvrdení sťažovateľov založená

prebiehajúcim reštitučným konaním (Okresný súd Bratislava I, sp. zn. ), ktorého

predmetom malo byť vydanie bytov užívaných sťažovateľmi hlavným mestom Bratislavou

žalovanému.

Sťažovatelia uvádzajú, že „[m]edzi účastníkmi bolo sporné, či má žalovaný nárok

na vydanie nehnuteľností nárokovaných v konaní sp. zn. vedenom na Okresnom

súde v Bratislave, od čoho sa odvíjalo to, či majú sťažovatelia právo na nadobudnutie

užívaných bytov od Hlavného mesta SR Bratislavy. Obsahom novej úpravy právnych

vzťahov medzi účastníkmi konania bolo to, že sťažovatelia sa zaviazali nespochybňovať

práva žalovaného uplatňované v konaní sp. zn. vedenom na Okresnom súde

v Bratislave (vzdaním sa postavenia vedľajšieho účastníka, späťvzatím podnetu) a žalovaný

sa zaviazal uspokojiť bytovú potrebu navrhovateľov.

... Na základe Zmluvy:

(1) sa žalovaný zaviazal, že najneskôr do 30 mesiacov od účinnosti zmluvy predloží

kupujúcim návrhy na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu, pričom účastníci zmluvy

si dohodli kúpnu cenu a zásadné vlastnosti, ktoré má byť spĺňať (čl. III, čl. IV a čl. V

Zmluvy). Tento záväzok účastníci definovali ako záväzok zabezpečiť vhodný byt;

(2) alternatívne mohol žalovaný splniť svoj záväzok tým, že pre sťažovateľov

zaobstará príležitosť uzavrieť zmluvu o prevode (vhodného) bytu s treťou osobou

za rovnakých podmienok (čl. VI. Zmluvy);

(3) žalovaný bol oprávnený zmluvu zrušiť kedykoľvek zaplatením odstupného (čl. VII

Zmluvy);

(4) ak by žalovaný nesplnil záväzok zabezpečiť vhodný byt sťažovateľom spôsobom

podľa bodov (1) a (2), bol povinný zaplatiť paušálnu náhradu vo výške 66.387,84 €

sťažovateľovi v 1. rade a vo výške 66.387.84 € sťažovateľom v 2. a 3. rade s úrokom;

(5) podľa čl. IX, ods. 1 Zmluvy sa sťažovateľ v 1. rade zaviazal, že najneskôr do 3

(troch) pracovných dni od účinnosti tejto zmluvy vezme späť podnet podaný dňa 12.04.2002

Generálnemu prokurátorovi SR a dňa 12.04.2002 primátorovi Hlavného mesta SR

Bratislavy, resp. oznámi, že na nich netrvá. Rovnako sa zaviazal, že ani v budúcnosti ich

neuplatní a nebude uplatňovať (sťažovateľ v 1. rade svoj záväzok dodržal);

(6) podľa čl. IX, ods. 2 Zmluvy sa sťažovatelia zaviazali, že ako vedľajší účastníci

konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. najneskôr do 3

(troch) pracovných dní od účinnosti tejto zmluvy sa vzdajú svojho postavenia vedľajších

účastníkov a že ani v budúcnosti ho nebudú uplatňovať (sťažovatelia svoj záväzok dodržali).

... Okresný súd Bratislava I rozsudkom sp. zn. zo dňa 07.07.2008

žalobe vyhovel.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. zo dňa 01.10.2009

rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol.

Najvyšší súd SR rozsudok odvolacieho súdu na základe podaného dovolania zrušil

a vec vrátil na ďalšie konanie, a to uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 28.05.2012.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. zo dňa 10.04.2014

opätovne zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. zo dňa

07.07.2008 tak, že návrh zamietol.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podali sťažovatelia dovolanie.

Najvyšší súd SR rozsudkom sp zn. zo dňa 28.09.2016 dovolanie

sťažovateľov zamietol.

... Zo Zmluvy a okolností, za ktorých bola uzavretá, sa jasne ponúkal záver, že je

výsledkom urovnania medzi stranami, pričom doterajšie vzťahy boli nahradené záväzkom

žalovaného vyriešiť bytovú otázku navrhovateľov (zabezpečiť vhodný byt), a to alebo

uzavretím budúcej zmluvy o prevode bytu, alebo zabezpečením príležitosti uzavrieť zmluvu

o prevode bytu; išlo o dva samostatné a alternatívne záväzky (spôsoby plnenia záväzku

zabezpečiť vhodný byt).“.

Sťažovatelia považujú napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu za nepreskúmateľné,

arbitrárne a svojvoľné. V priebehu konania vidia viacero nezrovnalostí, ktoré možno takto

zhrnúť:

„Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu prvej inštancie dvakrát zmenil a žalobu

zamietol, pričom vychádzal v podstate z toho, že:

(i) Zmluva o budúcej zmluve zo dňa 11.06.2002 uzavretá medzi účastníkmi...

je zmluva o uzavretí budúcej zmluvy podľa ObčZ ( Občiansky

zákonník v rozhodujúcom znení, pozn.), a nie zmluva zmiešaná;

(ii) Zmluva je (údajne) absolútne neplatná z dôvodu, že neobsahuje všetky obsahové

a formálne náležitosti, ktoré má mať budúca kúpna zmluva, pretože v prípade, ak ide

o predaj bytu, byt musí byť v zmluve o budúcej zmluve byt vymedzený v súlade s § 5 ods. 1

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších

predpisov;

(ii) ak je neplatná Zmluva, záväzok z dohody o zmluvnej pokute podľa čl. VIII

nevznikol, keď sa jeho existencia a dôsledky viažu na hlavný záväzok...

... Dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu raz zrušil (pre nepreskúmateľnosť) a vec

vrátil späť na ďalšie konanie, ale následne dovolanie sťažovateľov zamietol. Najvyšší súd

SR v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

(1) sťažovatelia namietali vadu spočívajúcu v tom, že im v dôsledku

nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom

[ ; ( v rozhodujúcom

znení, pozn.)]. Dovolací súd sa s tým nestotožnil, pretože nedostatky odôvodnenia

nepovažoval za vadu podľa , ale za inú vadu konania;

(2) Zmluvu považoval dovolací súd za neplatnú podľa § 39 ObčZ, pretože údajne

svojím účelom odporuje zákonu, obchádza ho a prieči sa dobrým mravom. V tejto súvislosti

uvádzame, že dovolací súd posúdil vec inak, ako súd prvého stupňa alebo odvolací súd,

ktorí z tohto dôvodu Zmluvu za neplatnú nepovažovali;

(3) Zmluvu v časti, ktorá obsahovala záväzok uzavrieť zmluvu o prevode bytu posúdil

dovolací súd ako absolútne neplatnú;

(4) Zmluvu v časti, ktorá obsahovala dohodu o náhradnom plnení, posúdil ako

absolútne neplatnú, pretože zaväzovala na hospodársky nemožné plnenie. A to z dôvodu, že

dohodnutá hodnota bytu neodrážala ceny bytov v centre hlavného mesta. V tejto súvislosti

uvádzame, že dovolací súd posúdil vec inak, ako súd prvého stupňa alebo odvolací súd,

ktorí z tohto dôvodu Zmluvu za neplatnú nepovažovali;

(5) za neplatné považoval dovolací súd aj dojednanie o paušálnej náhrade, pretože

ju nemožno oddeliť od údajne absolútne neplatnej časti Zmluvy.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia rozpracovávajú námietky koncentrované

do už uvedených téz.

Sťažovatelia tvrdia, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí síce subsumoval

námietku tvrdiacu nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu pod inú vadu konania,

avšak nezaoberal sa tým, či rozhodnutie odvolacieho súdu touto vadou skutočne trpí.

K dôvodu neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve podľa

sťažovatelia uvádzajú, že najvyšší súd v konaní žiadnym spôsobom nenaznačil, že vec bude

posudzovať podľa iného ustanovenia (odvolací súd mal vysloviť

neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve podľa ), čím mal

sťažovateľom znemožniť vo veci účinne právne a skutkovo argumentovať. Sťažovatelia sa

cítia ukrivdení pre to, že nemohli zamerať obsah opravného prostriedku proti názoru, ktorý

obsahom rozhodnutia o odvolaní nebol. Sťažovatelia chceli v takom prípade uplatniť najmä

argument , že iniciatíva na uzavretie zmluvy o budúcej zmluve vyšla priamo od žalovaného.

Sťažovatelia tvrdia, že zmluva o budúcej zmluve neodporuje zákonu Národnej rady

Slovenskej republiky č. o zmiernení niektorých majetkových krívd

spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o zmiernení krívd spôsobených cirkvám“), neobchádza ho ani nie je v rozpore

s dobrými mravmi. Uvedený názor najvyššieho súdu považujú za úplne neodôvodnený.

Z napadnutého rozhodnutia podľa ich názoru nie je zrejmé, s ktorým ustanovením zákona

o zmiernení krívd spôsobených cirkvám je zmluva o budúcej zmluve v rozpore, v čom je

účel zmluvy s týmto zákonom nekompatibilný, v čom spočíva obchádzanie zákona,

s ktorým pravidlom dobrých mravov je zmluva v rozpore, resp. či je predmetná zmluva len

v rozpore s dobrými mravmi, alebo zároveň aj obchádza zákon.

Vo vzťahu k dôvodu neplatnosti podľa

sťažovatelia napádajú názor vychádzajúci z odvolacieho konania, ktorého nosnú myšlienku

má tvoriť téza, podľa ktorej ak nie je predmet zmluvy o budúcej zmluve (byt) riadne

individualizovaný (určením konkrétneho bytu; nie typovým opisom bytu, ktorý by bol

považovaný za vyhovujúci nárokom sťažovateľov, k čomu došlo v zmluve o budúcej

zmluve), nemožno chýbajúce individuálne znaky dotvárať výkladom vôle účastníkov

v konaní o nahradení prejavu vôle (k zmluve o prevode bytu). Sťažovatelia argumentujú, že

konštrukcia zmluvy o budúcej zmluve umožňovala súdom prejav vôle nahradiť. Okrem

uvedeného sú sťažovatelia toho názoru, že ponúka zmluvným

stranám širokú voľnosť pri uzatváraní zmluvy o budúcej zmluve a nie je dôvod túto voľnosť

obmedzovať zbytočne a nemiestne formálnymi požiadavkami na individualizáciu jej

predmetu. Podľa ich názoru obsah zmluvy o budúcej zmluve bol dostatočne určitý na to,

aby súdy prejav vôle nahradili, vôbec ho nemuseli dotvárať. Poukazujú aj na to, že

v konečnom dôsledku to mal byť predsa žalovaný, kto mal konkrétne určiť byt, ktorý by bol

predmetom prevodu. V závere tejto state možno konštatovať, že súdmi vytknutú neurčitosť

vymedzenia bytu, ktorý mal byť predmetom zmluvy o prevode bytu (uzatvorenej na základe

zmluvy o budúcej zmluve), považujú sťažovatelia za odporujúcu legitímnemu cieľu § 50a

. Požiadavka, aby bol bez ďalšieho byt v zmluve o budúcej zmluve

určený takým istým spôsobom, ako v zmluve o prevode vlastníctva bytu, nemá podľa

názoru sťažovateľov opodstatnenie a je v rozpore s účelom právneho inštitútu zmluvy

o budúcej zmluve. V kontexte sťažovatelia poukazujú na princíp ochrany nadobudnutých

práv, ochranu autonómie vôle zmluvných strán, zásadu zmluvnej voľnosti, zásadu pacta

sunt servanda a zákaz prehnaného formalizmu ako na stabilný právny základ ich tvrdení.

K neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve v časti náhradného plnenia (pre nemožnosť

plnenia) sťažovatelia opätovne totožne argumentujú nepredvídateľnosťou postupu

najvyššieho súdu, čím im malo byť znemožnené vo veci účinne právne a skutkovo

argumentovať (porovnaj stať k dôvodu neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve podľa § 39

).

Konštrukciu najvyššieho súdu o neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve v časti

o náhradnom plnení sťažovatelia považujú za chybnú, keďže zmluva o budúcej zmluve má

byť podľa ich názoru platnou v jej celosti. Dohodu o náhradnom plnení je podľa ich názoru

možné považovať za príkaznú zmluvu, prípadne za nepomenovaný kontrakt (§ 51

).

Na základe uvedeného sťažovatelia v petite sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra

2016 bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa

a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil, aby mu vec vrátil na ďalšie konanie a aby

sťažovateľom priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Predmetom sťažnosti je presadenie zásady zmluvnej voľnosti pri koncipovaní obsahu

zmluvy o budúcej zmluve ( ) oproti aplikácii zákona

o zmiernení krívd spôsobených cirkvám v súdenom spore. Uvedená myšlienka je

spoločným menovateľom všetkých námietok sťažovateľov. Predmet sťažnosti je vhodné

vymedziť takto jednoduchou tézou práve z dôvodu uvedomenia si hodnôt, o ktoré pri

rozhodovaní predmetného sporu ide.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o zmiernení krívd spôsobených cirkvám tento zákon sa

vzťahuje na zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám

a náboženským spoločnostiam odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam

a hnuteľným veciam na základe rozhodnutí štátnych orgánov, občianskoprávnych

a správnych aktov vydaných v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam

od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti,

rešpektujúcej práva občanov vyjadrené najmä Chartou Organizácie Spojených národov,

Listinou základných práv a slobôd a príslušnými medzinárodnými paktmi o občianskych,

politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

Z uvedeného možno konštatovať, že zákon o zmiernení krívd spôsobených cirkvám

je svojím predmetom zákonom reštitučným. Uvedená skutočnosť predstavuje východiskový

bod pre hodnotové váženie sporu.

Na jednej strane stojí v spore potreba objektívneho zmiernenia krívd spôsobených

bývalým režimom, nerešpektujúcim zásady demokratickej spoločnosti, ako aj

proporcionálne uplatnenie takto vymedzeného cieľa v subjektívnej rovine (t. j. s ohľadom

na dopad na strany sporu v konkrétnom prípade), na druhej zas zmluvná voľnosť,

vyjadrujúca autonómiu voľby typu aj obsahu zmluvy v odvetví súkromného práva (práva

občianskeho).

Legitimita objektívneho účelu reštitučného zákonodarstva je uznaná v judikatúre

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý v subjektívnej rovine

prízvukuje dôraz na zabránenie vzniku takej situácie, ktorá by zmierňovaním

predchádzajúceho bezprávia vytvárala nové krivdy (napr. Pincová a Pinc proti Českej

republike z 5. 11. 2002, § 58 alebo Bečvář a Bečvářová proti Českej republike

zo 14. 12. 2004, § 69).

Kritickým bodom sporu je skutočnosť, že sťažovatelia nespochybňujú legitimitu

reštitúcie ako takej, ale tvrdia, že majú právo nahradiť doterajšie vzťahy záväzkom

žalovaného vyriešiť im bytovú otázku. Uvedené riešia zmluvou o budúcej zmluve, ktorou je

žalovaný zaviazaný k predmetnému plneniu.

Podľa § 11 ods. 1 zákona o zmiernení krívd spôsobených cirkvám dňom prevzatia

nehnuteľných vecí vstupuje oprávnená osoba do práv a záväzkov prenajímateľa, ktoré

vyplývajú zo zmluvy o nájme bytov, o nájme pozemkov alebo zo zmluvy o nájme

nebytových priestorov v prevzatej nehnuteľnosti.

Z uvedeného možno abstrahovať záujem zákonodarcu zachovať kontinuitu nájmu

k prevzatej nehnuteľnosti. Možno tiež povedať, že potenciálne vydanie bytov žalovanému

nemá bezprostredný dopad na nájom bytov sťažovateľmi. Napokon v rovine nájomného

vzťahu spor ani tvrdený nie je.

Podľa tvrdení sťažovateľov ale zmluva o budúcej zmluve urovnáva riešenie bytovej

otázky sťažovateľov [„Zo Zmluvy a okolností, za ktorých bola uzavretá, sa jasne ponúkal

záver, že je výsledkom urovnania medzi stranami, pričom doterajšie vzťahy boli nahradené

záväzkom žalovaného vyriešiť bytovú otázku navrhovateľov (zabezpečiť vhodný byt).“].

K uvedenému pristupuje ďalšia okolnosť, a to, že sťažovatelia majú záujem na nadobudnutí

užívaných bytov od hlavného mesta Bratislavy („[m]edzi účastníkmi bolo sporné, či má

žalovaný nárok na vydanie nehnuteľností nárokovaných v konaní sp. zn. vedenom

na Okresnom súde v Bratislave, od čoho sa odvíjalo to, či majú sťažovatelia právo

na nadobudnutie užívaných bytov od Hlavného mesta SR Bratislavy. Obsahom novej úpravy

právnych vzťahov medzi účastníkmi konania bolo to, že sťažovatelia sa zaviazali

nespochybňovať práva žalovaného uplatňované v konaní sp. zn. vedenom

na Okresnom súde v Bratislave (vzdaním sa postavenia vedľajšieho účastníka, späťvzatím

podnetu) a žalovaný sa zaviazal uspokojiť bytovú potrebu navrhovateľov“).

Z uvedeného možno abstrahovať, že sťažovateľov k iniciovaniu sporu motivuje

nadobudnutie užívaných bytov od hlavného mesta Bratislavy, avšak neželaným stavom je

pre nich ten, za ktorého by užívané byty mali byť prevedené do vlastníctva žalovaného

(potenciálneho reštituenta). Jednoducho povedané, motiváciu v konaní sťažovateľov možno

vidieť v získaní prístupu k nadobudnutiu bytov.

Najvyšší súd odôvodnil napadnuté rozhodnutie v jeho podstatnej časti takto:

«V danej veci bola preskúmavaná zmluva uzavretá z dôvodu, že byty, ktorých nájomcami

boli žalobcovia, sa nachádzali v bytovom dome, o reštitúciu ktorého mal záujem žalovaný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné najskôr preto uviesť, že

v prípadoch, keď došlo k reštitúcii majetku štátom registrovanej cirkvi alebo náboženskej

spoločnosti so sídlom v Slovenskej republike ako oprávnenej osobe, a to aj v prípade

reštitúcie bytov v bytovom dome, dňom prevzatia nehnuteľných vecí vstúpila oprávnená

osoba do práv a záväzkov prenajímateľa, ktoré vyplývali zo zmluvy o nájme bytov

v prevzatej nehnuteľnosti a ak sa o výške nájomného a podmienkach jeho platenia

oprávnená osoba, ktorej bola nehnuteľnosť vydaná, s užívateľom bytu nedohodla,

rozhodoval o výške nájomného príslušný orgán štátnej správy podľa všeobecne platných

cenových predpisov. Na základe uvedených právnych ustanovení, nemala oprávnená osoba

podľa žiadnu zákonnú povinnosť zabezpečiť v prípade reštitúcie

byt nájomcovi do vlastníctva, ani uzatvoriť za týmto účelom s nim určitú zmluvu.

V preskúmavanej veci nad rámec zákonnej povinnosti došlo medzi stranami k uzavretiu

zmluvy, označenej ako „Zmluva o budúcej zmluve uzavretá podľa

Zb. v znení neskorších predpisov“. Podľa názoru dovolacieho súdu

je celá táto zmluva neplatná už z dôvodu podľa , keď svojím

účelom odporuje zákonu, obchádza ho a prieči sa aj dobrým mravom.

Pokiaľ ide o samotnú zmluvu o budúcej zmluve dovolací súd uvádza nasledovné.

Zmluva o budúcej zmluve je samostatný typ zmluvy, ktorá môže byť uzavretá iba vo väzbe

na inú (budúcu) zmluvu. Podstatnými náležitosťami zmluvy o budúcej zmluve sú písomná

forma zmluvy, dohoda o podstatných náležitostiach budúcej zmluvy a dohoda o určení

doby, v ktorej sa zmluvné strany zaväzujú budúcu zmluvu uzavrieť. Požiadavka, aby

zmluvné strany už pri uzavretí zmluvy o budúcej zmluve dohodli podstatné náležitosti

budúcej zmluvy, nachádza svoj odraz v absolútnej neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve.

Bližšie označenie podstatných náležitostí bude závislé od požiadaviek na tú ktorú zmluvu.

Ustanovenie obsahuje aj právnu úpravu dôsledkov platne

uzavretej zmluvy o budúcej zmluve pre prípad, že niektorá zo zmluvných strán nesplní

povinnosť uzavrieť budúcu zmluvu. v takom prípade umožňuje

domáhať sa návrhom na súde nahradenia vyhlásenia vôle súdnym rozhodnutím. Takéto

vyhlásenie vôle v rozsudku súdu má za následok, že nastávajú právne dôsledky zmluvného

dojednania. Výrok rozsudku musí byť dostatočne a určito špecifikovaný, a to takým

spôsobom, aby bol z výroku jednoznačný prejav, k akému úkonu výrok rozsudku nahradzuje

súhlas. Ak má výrok rozsudku nahradzovať prehlásenie vôle na kúpnej zmluve, kúpna

zmluva musí byť súčasťou výroku rozsudku súdu alebo samotná kúpna zmluva prílohou

rozsudku, pričom samotný výrok rozsudku na túto prílohu odkazuje. Povinnosť, ku ktorej sa

účastník zmluvy o budúcej zmluve zaviazal možno vymáhať iba žalobou na nahradenie

prejavu vôle. Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

1295/2009, pre posúdenie určitosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti je významný iba ten

prejav vôle, ktorý bol vyjadrený v písomnej forme. Ak je písomná zmluva o prevode

nehnuteľnosti objektívne neurčitá, je neplatná podľa i v

prípade, že účastníkom bolo zrejmé, ktoré nehnuteľnosti sú predmetom prevodu. Označenie

bytov v zmluve o budúcej zmluve iba údajom o katastrálnom území a minimálnej výmere

podlahovej plochy bytu a požiadavkou na samostatnú kuchyňu, kúpeľňu s WC alebo

samostatné WC a kúpeľňu a všeobecne vyhovujúcimi zdravotnými, hygienickými,

bezpečnostnými, technickými a inými požiadavkami stanovenými všeobecne záväznými

právnymi predpismi a dobrým technickým stavom, bez právnych vád a tiarch, nie je ani

podľa názoru dovolacieho súdu určitým vymedzením predmetu budúcej kúpnej zmluvy

o prevode vlastníctva bytu a tento nedostatok nemožno nahradiť výkladom prejavu vôle

vo výroku rozsudku v prípadnom súdnom spore. Dovolací súd sa stotožňuje so záverom

odvolacieho súdu, že posudzovaná zmluva o budúcej zmluve je absolútne neplatnou

zmluvou z dôvodu chýbajúcej dohody o podstatných náležitostiach budúcich zmlúv o

prevode vlastníctva bytov v zmysle tak ako uzavrel odvolací súd. V

prípade, že v zmluve o budúcej zmluve chýbajú údaje napr. súpisné číslo bytového domu, v

ktorom sa mal byt nachádzať, číslo bytu, číslo vchodu, veľkosť spoluvlastníckeho podielu

na spoločných častiach a zariadeniach domu, číslo parcely, na ktorej je bytový dom

postavený, ide o zmluvu, v ktorej nedošlo k dohode o podstatných náležitostiach budúcej

zmluvy o prevode vlastníctva bytu a je neplatná z dôvodu neurčitosti. V prípade chýbajúcej

dohody o podstatných náležitostiach budúcej zmluvy o prevode vlastníctva bytu by nebolo

možné ani v prípadnom súdnom spore o nahradenie prejavu vôle žalobe vyhovieť z dôvodu

chýbajúcich podstatných náležitostí. Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. (ZSP č. 65/2007), dohoda o uzavretí budúcej zmluvy musí

mať obsahové a formálne náležitosti, ktoré má mať uzatváraná kúpna zmluva; keď ide

o predaj nehnuteľnosti, dohoda už musí po obsahovej a formálnej stránke celkom vyhovovať

nielen príslušným ustanoveniam , ale aj katastrálnym predpisom.

Ak má byť rozsudkom súdu nahradené vyhlásenie vôle niektorého z účastníkov zmluvy

o kúpe nehnuteľnosti, musí byť obsah tejto zmluvy uvedený vo výroku rozsudku, prípadne

musí byť vo výroku rozsudku uvedený odkaz na obsah pripojeného písomného vyhotovenia

kúpnej zmluvy, ktorá sa tak stáva súčasťou výroku rozsudku. Obdobne aj v prípade, ak ide

o prevod vlastníctva bytu. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , dovolací súd uvádza, že je vylúčené, aby súd

pri rozhodovaní o nahradení prejavu vôle neurčité, prípadne chýbajúce podstatné

náležitosti budúcej zmluvy napravoval výkladom prejavu vôle účastníkov zmluvy o budúcej

zmluvy v zmysle . V tejto veci (sp. zn. )

účastníci zvolili na identifikáciu predmetu budúcej zmluvy súpisné číslo domu

s príslušenstvom a pozemkami, ktoré neboli bližšie určené. Takéto vymedzenie predmetu

budúcej zmluvy aj podľa záverov tohto rozhodnutia nevyhovuje ustanoveniu § 50a

a tento nedostatok, vzhľadom na uvedené aj podľa záverov tohto

rozhodnutia nemožno nahradiť ani výkladom prejavu vôle. Ustanovenie § 50a Občianskeho

zákonníka totiž požaduje, aby sa predmet prevodu ako jedna z podstatných náležitosti

budúcej zmluvy dojednal priamo v zmluve o budúcej zmluve. Na základe uvedeného

dovolací súd sa stotožňuje so záverom odvolacieho súdu, že zmluva o budúcej zmluve je

z dôvodu chýbajúcej dohody o podstatných náležitostiach absolútne neplatnou s poukazom

na v spojení s a v spojení

s príslušnými ustanoveniami katastrálneho upravujúcich

podstatné náležitosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu.

Podľa názoru dovolacieho súdu sú zmluva o budúcej zmluve a dohoda o náhradnom

plnení ďalej absolútne neplatné aj z dôvodu nemožnosti plnenia s poukazom na § 37 ods. 2

. Právny úkon je totiž neplatný aj v prípade, ak jeho predmetom je

nemožné plnenie. Obsah právneho úkonu totiž musí byť aj možný. Pod nemožnosťou

právneho úkonu je treba rozumieť nemožnosť právnu a fyzickú (faktickú). Posudzovanie

faktickej nemožnosti plnenia musí vychádzať z hodnotenia individuálnej veci so zreteľom

na ochranu dobrej viery, dobrých mravov a spravodlivého usporiadania vzťahov

vyplývajúcich z právneho úkonu. Fyzická nemožnosť plnenia je daná vtedy, ak plnenie

vyplývajúce z právneho úkonu v okamihu jeho vzniku je objektívne neuskutočniteľné. Ak sa

niekto zaviaže k plneniu nemožnému, je právny úkon neplatný a žiadny záväzok nevzniká.

Zákonným dôsledkom nemožnosti plnenia od začiatku je absolútna neplatnosť právneho

úkonu. V preskúmavanej veci ide podľa názoru dovolacieho súdu o hospodársku nemožnosť

plnenia. Bolo totiž dohodnuté plnenie (odhliadnuc od toho, že predmet plnenia nebol

dohodnutý určito) za pevne stanovenú cenu, ktorá zďaleka neodrážala skutočnú hodnotu

bytu. Je všeobecne známe, že ceny bytov požadovaných rozmerov v centre hlavného mesta

niekoľkokrát prevyšovali dohodnutú kúpnu cenu. Žalovaný tak ani nemal reálnu možnosť

predložiť zmluvu, resp. zaobstarať príležitosť uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu

s treťou osobou za dohodnutú „symbolickú“ cenu 8 298,48 eur.

Pretože záväzky žalovaného uvedené v čl. II, III a VI zmluvy sú absolútne neplatné,

teda nevyvolávajú žiadne právne účinky, ktoré sa týmito úkonmi sledovali, neplatné sú

všetky dojednania, ktoré nemožno oddeliť od týchto záväzkov. Neplatnou je tak aj

dojednanie o paušálnej náhrade v čl. VIII zmluvy, ktorú sa žalovaný zaviazal zaplatiť

v prípade nesplnenia svojej povinnosti, keďže túto časť zmluvy nemožno oddeliť

od absolútne neplatnej časti zmluvy. Ako už bolo uvedené, absolútne neplatný právny úkon

nevyvoláva žiadne právne účinky. Preto ak žalovanému nevznikla povinnosť vyplývajúca

z čl. II, III a VI zmluvy (uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu a zaobstarať príležitosť

uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu s treťou osobou), nevznikla mu ani povinnosť

zaplatiť paušálnu náhradu (ako označili účastníci zmluvy sankciu za nesplnenie povinnosti

žalovaným), ktorá povinnosť by žalovanému vznikla len v prípade platne dohodnutého

záväzku vyplývajúceho z čl. II, III a VI zmluvy, keďže povinnosť zaplatiť túto náhradu mal

podľa čl. VIII zmluvy žalovaný len v prípade, ak z akéhokoľvek dôvodu nesplní svoj záväzok

podľa čl. II, III a VI zmluvy.

K námietke žalobcov, že odvolací súd mal zmluvu v časti čl. VI zmluvy posúdiť ako

príkaznú zmluvu, dovolací súd iba stručne k tomuto nesprávnemu právnemu názoru uvádza,

že podľa , príkaznou zmluvou sa zaväzuje prikazník, že

pre príkazcu obstará nejakú vec alebo vykoná inú činnosť. Obsahom čl. VI zmluvy však bola

dohoda, že žalovaný bol oprávnený splniť svoj záväzok zabezpečiť pre žalobcov byty aj tým,

že im zaobstará príležitosť uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu s treťou osobou.

Predmetom príkaznej zmluvy však nie je záväzok obstarať príležitosť uzavrieť určitú

zmluvu, ale záväzok príkazníka obstarať nejakú vec alebo vykonať inú činnosť (inú ako

uzavretie zmluvy) s tým, že charakteristickým pojmovým znakom tejto zmluvy nie je aj to, že

sa dostaví aj výsledok pričinením príkazníka (pozri a ).

So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolatelia napadli dovolaním

vecne správny rozsudok odvolacieho súdu, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ich

dovolanie ako nedôvodné zamietol ( ).»

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových

a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

). V podrobnostiach ústavný súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia.

Sťažovatelia tiež argumentujú, že neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve bola

najvyšším súdom vyslovená na základe (Krajský súd

v Bratislave mal v rozhodnutí sp. zn. z 10. apríla 2014 neplatnosť vysloviť

na základe ), pričom nemali možnosť argumentačne sa

brániť proti „neočakávanému“ právnemu posúdeniu veci. Uvedená nekonzistencia nie je

podľa názoru ústavného súdu pre spor určujúca, a to z nasledujúcich dôvodov.

Právne posúdenie veci bolo založené na súdení zmluvy o budúcej zmluve podľa jej

obsahu. Oba všeobecné súdy (či už Krajský súd v Bratislave, resp. najvyšší súd) hodnotili

opodstatnenosť materiálneho základu zmluvy o budúcej zmluve a dospeli zhodne

k (všeobecnému) záveru o jej neplatnosti.

Sťažovatelia v spore atakujú rovinu procesného prejednania veci a tvrdia, že bolo

nespravodlivé, keď najvyšší súd vyslovil neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve z iného

dôvodu ako Krajský súd v Bratislave. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu však vyplýva, že takto postavené tvrdenie nie je možné považovať za

pravdivé, pretože najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia síce poukázal na to,

že „... je celá táto zmluva neplatná už z dôvodu podľa , keď

svojím účelom odporuje zákonu, obchádza ho a prieči sa aj dobrým mravom“, avšak

zároveň po podrobnom prieskume odvolaním napadnutého rozhodnutia uvádza, že

„... [n]a základe uvedeného dovolací súd sa stotožňuje so záverom odvolacieho súdu, že

zmluva o budúcej zmluve je z dôvodu chýbajúcej dohody o podstatných náležitostiach

absolútne neplatnou s poukazom na v spojení s

a v spojení s príslušnými ustanoveniami katastrálneho zákona

a upravujúcich podstatné náležitosti zmluvy o prevode vlastníctva

bytu. Podľa názoru dovolacieho súdu sú zmluva o budúcej zmluve a dohoda o náhradnom

plnení ďalej absolútne neplatné aj z dôvodu nemožnosti plnenia s poukazom na § 37 ods. 2

. Právny úkon je totiž neplatný aj v prípade, ak jeho predmetom je

nemožné plnenie...“.

Ústavný súd, pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, poukazuje na to, že

základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) sú „výsledkové“, čo znamená, že

im musí zodpovedať proces ako celok. Skutočnosť, či napadnuté konanie vykazuje znaky

spravodlivého procesu, závisí od celého konania a konečného rozhodnutia všeobecných

súdov (m. m. , , , ). Aj z ďalšej

judikatúry ústavného súdu (napr. , ), obdobne ako z judikatúry

ESĽP (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že

ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle

až , resp. dohovoru.

Ústavný súd je názoru, že z dôvodu, že ide o spor bezprostredne súvisiaci

s reštitúciou, hodnotou hodnou zvýšenej miery diligencie je princíp právnej istoty. Účel

zákona o zmiernení krívd spôsobených cirkvám možno vidieť aj v tom, že zákonodarca

vydaním tohto zákona dáva najavo svoj postoj k právnej istote nielen v rovine procesného

postupu, ale tiež v rovine materiálnej spravodlivosti. V objektívnej rovine, berúc v čo

najvyššej možnej miere na zreteľ možnosť zohľadnenia okolností jednotlivých prípadov,

deklaruje, že neprávo sa procesne nepresadí. Ústavný súd týmto nemá za cieľ spochybniť

prísnosť nárokov na spravodlivé súdne konanie ako predpokladu dosiahnutia spravodlivého

výsledku sporu.

Ústavný súd však o hodnotovej správnosti výsledku sporu z už uvedených dôvodov

nemá pochýb.

Vzhľadom na to, že prejednávaný spor napadol všeobecným súdom v roku 2007

(Okresný súd Bratislava I vec rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 7. júla 2008),

vzhľadom na to, že spor súvisí s reštitúciou, a vzhľadom na to, že z aspektu materiálnej

spravodlivosti je rozhodnutý správne, ústavný súd sa v posudzovanom prípade prikláňa

k zachovaniu právnej istoty nastolenej konečným rozhodnutím sporu pred vysporiadavaním

sa s nezrovnalosťami v určení dôvodu neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve (približne

10 rokov po žalovaní veci), ktoré nie sú spôsobilé zmeny hodnotovej úvahy o spore, a tým

dávať sťažovateľom márnu nádej na úspech v spore a žalovaného zas zneistiť

v rozhodnutom statuse.

Okrem uvedeného je treba tiež podotknúť, že názor najvyššieho súdu poukazujúci

na neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve je vo veci uvádzaný nad rámec stotožnenia sa

s právnym názorom súdov nižších stupňov (t. j. je možné vnímať ho ako obiter dictum).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

Ústavný súd z uvedených dôvodov odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú

( ).

O ďalších návrhoch sťažovateľov formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie

náhrady trov konania) z dôvodu odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2018