Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 139/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Kanásom,

advokátska kancelária, Školská 3, Nitra, vo veci namietaného porušenia základných práv

zaručených v , a a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. marca 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2017

doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných

práv zaručených v , a

(ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 29. marca 2017.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo ako proti ušlému

vedené trestné konanie, v ktorom bol rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 2

Tš 17/2005 zo 17. septembra 2007 uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpeže podľa

a a a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) formou spolupáchateľstva podľa ods.

2 a trestného činu porušovania domovej slobody podľa a

formou spolupáchateľstva podľa , a bol mu

podľa uložený trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov

so zaradením na jeho výkon do tretej nápravnovýchovnej skupiny.

3. Sťažovateľ sa návrhom, podaným prostredníctvom obhajcu, doručeným

Špecializovanému trestnému súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) 28. októbra 2014

domáhal opätovného prejednania svojej veci súdom v jeho prítomnosti podľa § 362 ods. 1

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“), avšak špecializovaný súd uznesením sp. zn. PK-2 Tš 17/2005 z 30. apríla 2015

tento návrh podľa zamietol. O opravnom prostriedku

sťažovateľa proti uvedenému rozhodnutiu najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn.

z 30. júna 2015 tak, že ho podľa

zamietol.

4. Následne sťažovateľ podal (podanie z 1. júla 2016) v uvedenej trestnej veci

dovolanie z dôvodov uvedených v a , ktoré

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. marca 2017 podľa § 382 písm. a)

odmietol.

5. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti podanej ústavnému súdu rozsiahlo

argumentuje, že v jeho trestnej veci neexitovali dôvody, resp. podmienky pre vedenie

trestného konania proti nemu ako proti ušlému. Tvrdí, že o trestnom stíhaní proti jeho osobe

nemal žiadnu vedomosť. Pokiaľ sa zdržiaval v zahraničí, nebolo to v úmysle vyhnúť sa

trestnému stíhaniu a ani jeho správanie v cudzine ničím nenasvedčovalo, že by sa

akýmkoľvek spôsobom skrýval. Podľa jeho názoru „Konanie proti ušlému nemožno viesť

proti osobe, ktorá sa zdržiava v cudzine, pokiaľ nie je nespochybniteľným spôsobom

preukázané, že svojim pobytom v cudzine sa vyhýba trestnému konaniu. Na začatie konania

proti ušlému nestačí iba konštatovanie OČTK alebo súdu, že obvinený sa nenachádza v

mieste svojho bydliska.“.

6. O svojom odsúdení sa sťažovateľ dozvedel až 4. augusta 2014 po zadržaní jeho

osoby vo Francúzsku.

7. Podľa jeho slov „Neexistuje žiadny dôkaz o tom, že... vedel o trestnom stíhaní

a vyhýbal... sa trestnému konaniu...“.

8. Porušenie svojho práva na obhajobu sťažovateľ vidí v tom, že nevyhovením

návrhu na opätovné prejednanie veci v jeho prítomnosti nemohol v trestnom konaní

vykonávať a uplatňovať práva, ktoré mu priznáva „zákon“. Nemohol navrhovať dôkazy,

ktoré by boli spôsobilé privodiť mu priaznivejší výsledok, vyjadrovať sa k dôkazom,

vypočúvať svedkov a najmä nebol vypočutý ku skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, a teda

nemohol objasniť skutočnosti, ktoré by svedčili v jeho prospech. Obhajca, ktorý bol

sťažovateľovi ustanovený, podľa jeho názoru nemal žiadne pokyny a nebránil jeho práva

dostatočným spôsobom a nepodal ani riadny opravný prostriedok proti prvostupňovému

rozhodnutiu. Tým, že bol odsúdený v neprítomnosti, nemohol pozitívne ovplyvniť výšku

uloženého trestu odňatia slobody napríklad poľahčujúcou okolnosťou, ako je priznanie sa

a úprimné oľutovanie spáchaného skutku.

9. Rozhodnutiam špecializovaného súdu a najvyššieho súdu, ktorými bolo

rozhodnuté o jeho návrhu na opätovné prejednanie veci súdom v jeho prítomnosti,

sťažovateľ vytýka, že v nich absentuje čo i len „jediný relevantný dôkaz o tom, že... mal

vedomosť o trestnom stíhaní a za týmto účelom.... sa zdržiaval v zahraničí. Uznesenia sú

založené len na domnienkach a faktoch, ktoré sa nedajú žiadnym spôsobom preveriť.“.

10. Pokiaľ išlo o dovolanie sťažovateľa, bolo odmietnuté „aj z dôvodu, že... nepodal

riadny opravný prostriedok“, ktorý však podať nemohol, pretože o svojom trestnom stíhaní

nevedel. Odsudzujúci rozsudok mu nebol doručený ani po jeho „zadržaní a dodaní do

výkonu trestu odňatia slobody“. V súvislosti s odmietnutím dovolania z dôvodu jeho

oneskoreného podania sťažovateľ nesúhlasí s použitím príslušných ustanovení Trestného

poriadku takým spôsobom, ako to urobil najvyšší súd, keď začiatok lehoty na podanie

dovolania rátal od doručenia dovolaním napadnutého rozhodnutia iba jeho obhajcovi

v súlade s vtedy platnou dotknutou právnou úpravou. Sťažovateľ je presvedčený, že podľa

aktuálnej právnej úpravy, ktorou sa mal podľa jeho názoru najvyšší súd spravovať, lehota

na podanie dovolania mu neuplynula vzhľadom na nedoručenie mu odsudzujúceho

rozsudku.

11. Sťažovateľ uzatvára, že „Každý človek si zaslúži, aby v jeho veci boli

produkované a vyhodnotené len také dôkazy, ktoré majú oporu v zákone a bez dôvodných

pochybností svedčia tým skutočnostiam, ktoré sú obsiahnuté v súdnom rozhodnutí. V mojom

prípade to tak nie je, súdy založili svoje rozhodnutia len na hypotézach a na neoverených

domnienkach... Ja nežiadam o nič viac len o to, aby moja vec bola riadne prejednaná

v mojej prítomnosti, aby som mal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré sú mi

kladené za vinu a využiť všetky dostupné prostriedky na ochranu mojich práv... Ak by

existoval jediný dôkaz, ktorý by preukázal môj úmysel vyhýbať sa trestnému konaniu, určite

by som akceptoval súdne rozhodnutia. Za situácie neexistencie takéhoto dôkazu som toho

názoru, že hrubým spôsobom boli porušené moje práva a som vo výkone trestu odňatia

slobody bezbranný voči rozhodnutiu súdu. Nežiadam nič výnimočné, len to aby moja vec

bola prerokovaná v mojej prítomnosti a mohol som uplatniť svoje práva, ktoré mi zákon

priznáva.“.

12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že jeho základné práva zaručené v čl. 17 ods. 2, čl. 47

ods. 2 a , ako aj právo zaručené v dohovoru boli postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. marca 2017 porušené a aby napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu

vrátil, aby o nej znovu konal.

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

15. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

16. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

17. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

18. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú

slobodu zaručeného v , základného práva na právnu pomoc v konaní

pred súdmi zaručeného v , základného práva na obhajobu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. marca 2017.

19. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

20. Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní

pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

21. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

23. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že prevažná časť argumentácie sťažovateľa

je postavená na jeho tvrdení, že v jeho veci neboli splnené zákonné podmienky na vedenie

trestného konania proti nemu ako proti ušlému. Táto otázka však bola predmetom konania

o jeho návrhu na opätovné prejednanie svojej veci súdom v jeho prítomnosti (§ 362 ods. 1

), o ktorom špecializovaný súd uznesením sp. zn. PK-2 Tš 17/2005

z 30. apríla 2015 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna

2015 rozhodol tak, že ho zamietol. Ústavný súd súc viazaný návrhom na rozhodnutie (§ 20

ods. 4 ) však označené konanie a jeho výsledok (rozhodnutia

všeobecných súdov) na základe tejto aktuálnej sťažnosti podanej ústavnému súdu

podľa preskúmať nemohol, pretože v nej nie je sťažovateľom

relevantne napádané.

24. Ústavný súd sa preto sústredil iba na tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ brojí

a argumentačne pokrýva námietky proti postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. o jeho dovolaní, ktoré bolo uznesením z 29. marca

2017 odmietnuté ako podané oneskorene podľa .

25. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , ). V súvislosti so svojím ústavným

postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (podobne , ). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne

oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory

všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili

skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ).

26. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sp. zn.

z 29. marca 2017, ktorým dovolanie sťažovateľ odmietol ako podané oneskorene podľa

, okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd... vec predbežne preskúmal a zistil, že dovolanie obvineného bolo...

podané oneskorene, teda po lehote uvedenej v v znení účinnom

do 31. augusta 2011 (s použitím ).

V zmysle v znení účinnom do 31. augusta 2011 je potrebné

dovolanie v prospech obvineného podať najneskôr do troch rokov od doručenia

rozhodnutia súdu.

Keďže v predmetnom prípade súdy nižšieho stupňa konali voči obvinenému ako proti

ušlému podľa a nasl. v znení účinnom do 31. decembra 2005

(v prvostupňovom a odvolacom konaní sa v zmysle § 564 ods. 4 v spojení s § 10 ods. 5

konalo podľa v tomto znení), doručovalo sa

uznesenie odvolacieho súdu (rovnako ako i prvostupňový rozsudok) len obhajkyni

obvineného... ktorá mala v uvedenom konaní rovnaké práva ako obvinený (viď k tomu § 304

a v znení účinnom do 31. decembra 2005).

Lehota na podanie dovolania v prospech obvineného tak začala plynúť od doručenia

druhostupňového rozhodnutia skôr menovanej obhajkyni obvineného, ku ktorému došlo

12. januára 2010 (ako vyplýva z v spise sa nachádzajúcej doručenky...). Tu možno len na

okraj poznamenať (vzhľadom na nie celkom jasné znenie ustanovenia

v znení účinnom do 31. augusta 2011 na rozdiel od toho súčasného - viď § 370 ods. 1 veta

druhá ), že v iných prípadoch, v ktorých sa v zmysle zákona doručuje odpis (neskôr

dovolaním napadnutého) rozhodnutia obvinenému aj jeho obhajcovi (alebo zákonnému

zástupcovi), plynie lehota na podanie dovolania (pri použitom výklade v prospech

obvineného) od toho doručenia, ktoré bolo vykonané neskôr.

Ak ide o preskúmavanú vec, s poukazom na vyššie uvedené bol posledným dňom

zákonom ustanovenej trojročnej lehoty na podanie dovolania obvineným pondelok

14. január 2013 (s použitím a v znení účinnom do 31. decembra

2005)...

Pri posudzovaní dovolania obvineného (včasnosti jeho podania) vychádzal najvyšší

súd z toho, že v základom konaní sa konalo voči nemu ako proti ušlému lege artis, a teda že

správne sa tak prvostupňové ako i druhostupňové rozhodnutie doručovalo len jeho

obhajkyni, keďže tento nie je oprávnený v dovolacom konaní uvedené okolnosti (či boli v tej

- ktorej veci splnené zákonné predpoklady pre konanie proti ušlému) preskúmavať.

Prípadnú nápravu bolo možné u obvineného v danom ohľade

dosiahnuť len postupom podľa (menovaný takýto návrh na opätovné

prejednanie veci súdom v jeho prítomnosti aj podal, pričom tento bol právoplatne

zamietnutý...), ktorá úprava má oproti ustanoveniam o dovolaní povahu osobitného

predpisu (lex specialis), vrátane odlišnej lehoty na uplatnenie porušenia dotknutého práva

obvineného, a teda má prednosť (ustanovenia o dovolaní sa nepoužijú).“

27. V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je

na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti,

dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci

o ňom konať a rozhodnúť, či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne

príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci,

ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým

podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

(, , ). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka

posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis

, , , ).

28. Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti dovolaciemu súdu vytýka, že v „dovolacom konaní

mal byť aplikovaný... účinný v čase rozhodovania o dovolaní“, a teda

nemohlo byť jeho dovolanie považované za podané oneskorene, keďže podľa „§ 370 Tr.

por. druhá veta lehota na podanie dovolania začína plynúť... od doručenia rozhodnutia

obvinenému“, ústavný súd poznamenáva, že najvyšší súd svoj postup a rozhodnutie

ohľadom tejto otázky jasne a zreteľne odôvodnil, a to nielen skutkovo, ale aj poukazom

na konkréte ustanovenia , ktorými sa pri svojom rozhodovaní spravoval.

Použité právne normy pritom dovolací súd nevyložil spôsobom odporujúcim ich zneniu,

zmyslu alebo účelu, ale práve naopak, v súlade s týmito atribútmi.

29. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sa posúdenie veci všeobecným

súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by

závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

30. Podľa názoru ústavného súdu závery vyslovené najvyšším súdom v danej veci

nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. V citovanej časti

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody (skutkové aj právne), pre ktoré bolo treba dovolanie sťažovateľa

odmietnuť ako podané oneskorene, a preto ich ústavný súd považuje i z hľadiska ústavných

aspektov za dostačujúce a ústavne konformné. Právne závery najvyššieho súdu nemožno

považovať za vybočujúce z rámca platnej zákonnej úpravy.

31. Okrem vyriešenia pre rozhodnutie o dovolaní jednej z prioritných otázok, ktorou

bolo posúdenie včasnosti jeho podania, sa najvyšší súd zaoberal aj ďalšími sťažovateľom

prednesenými námietkami, na ktoré reagoval takto:

«je... zrejmé, že námietky obvineného smerujúce k tomu, že súdy v jeho prípade

pochybili, ak konali v jeho neprítomnosti z dôvodu nesplnenia podmienok pre konanie proti

ušlému (dovolací súd je viazaný vytýkanými vecnými nedostatkami a nie ich právnou

subsumpciou pod niektorý z do úvahy prichádzajúcich dovolacích dôvodov) nie sú

podraditeľné pod dovolací dôvod uvedený v v znení účinnom

do 31. augusta 2011 ( ), ako ani pod žiadny iný dovolací dôvod (v tejto

súvislosti možno poznamenať, že ustanovenie je v pomere

špeciality k a nie je teda možný záver o ich súčasnom naplnení

- viď k tomu bližšie R 6/2011), a preto aj keby neprichádzalo do úvahy odmietnutie

podaného dovolania z formálnych dôvodov (, , alebo d/ až f/ ),

museli by byť tieto vyhodnotené ako irelevantné z pohľadu dovolacieho konania (s reakciou

dovolacieho súdu odmietnutím dovolania podľa ).

... ak by v danom prípade aj bolo dovolanie obvineného podané včas (čo sa rieši po

otázke prípustnosti v dovolacom konaní prednostne), bolo by nevyhnutné toto odmietnuť

podľa , a to konkrétne z dôvodu nesplnenia (inej formálnej)

podmienky dovolania podľa (uvedené dovolací súd skúma ešte pred

posúdením samotnej opodstatnenosti jednotlivých dovolacích námietok), keďže obhajkyňa

obvineného ( veta druhá v znení účinnom do 31. decembra 2005) nepodala

proti prvostupňového rozsudku riadny opravný prostriedok, pričom v danom prípade

nebolo zároveň ani rozhodnuté zo strany odvolacieho súdu v neprospech obvineného na

podklade odvolania podaného prokurátorom.

... samotný spôsob výkonu obhajoby ustanoveným obhajcom (kvalita poskytovanej

právnej pomoci zo strany obhajcu v konkrétnej trestnej veci) nie je predmetom prieskumu

dovolacieho súdu, ako to tento už stabilne v rámci svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje.

Nejde o námietku subsumovateľnú pod dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr.

por., ani žiadny iný do úvahy prichádzajúci dôvod dovolania. Z nezávislosti advokácie na

štáte totiž vyplýva, že vedenie obhajoby je vo svojej podstate záležitosťou medzi obhajcom a

obvineným a že za spôsob výkonu obhajoby nesie zodpovednosť samotný advokát (nie

všeobecný súd), a to nie voči súdu ako orgánu verejnej moci, ale voči obhajovanému,

prípadne orgánu, ktorému je disciplinárne podriadený (advokátska komora).

Pokiaľ obvinený ... namietal, že nemohol v konaní (osobne) vykonávať

a uplatňovať práva, ktoré mu zákon priznáva (v zmysle trestnoprávnej teórie ide o tzv.

materiálnu obhajobu), a to s osobitným poukazom na to, že vyhlásenie podľa § 257 ods. 1

môže urobiť iba on sám (a nie jeho advokát), pričom vyhlásenie o vine je jednou z

poľahčujúcich okolností, ktorá má vplyv na výšku uloženého trestu, k tomu uvádza dovolací

súd iba toľko (hoc aj nie potrebné vzhľadom na spôsob a dôvody jeho rozhodnutia), že

vyššie uvádzané skutočnosti sú zákonné dôsledky plynúce z toho, že sa voči nemu konalo

ako proti ušlému (odhliadnuc od okolnosti, že konanie prebiehalo podľa Trestného

poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2005, ktorý inštitút vyhlásenia o uznaní viny v

podobe uvedenej v v súčasne účinnom znení nepoznal).

... k „základnej“ dovolacej námietke, spočívajúcej v tom, že v preskúmavanej veci

neboli splnené podmienky pre konanie proti ušlému (pre vykonanie súdneho konania

v neprítomnosti obvineného), tak k tomu je žiaduce dodať, že podal

prostredníctvom svojho obhajcu dňa 24. októbra 2014 na Špecializovaný trestný súd návrh

na opätovné prejednanie dotknutej trestnej veci v jeho prítomnosti..., ktorý bol uznesením

Špecializovaného trestného súdu z 30. apríla 2015, sp. zn. PK , v spojení

s uznesením najvyššieho súdu z 30. júna 2015, sp. zn. , podľa § 362 ods. 2

zamietnutý. Z odôvodnení oboch predmetných rozhodnutí vyplýva, že obvinený síce

daný návrh podal v... zákonnej lehote... avšak súdy dospeli k záveru, že v jeho prípade boli

splnené podmienky pre konanie proti ušlému.

... dovolací súd sa v rámci dovolacieho konania nemôže (opätovne vecne) zaoberať

už skôr (z kompetenčne - prieskumného hľadiska správne) v režime podľa § 362 Tr por.

vyriešenou otázkou, keď zároveň ani vyššie uvedené rozhodnutia (vydané v tomto režime)

nie sú v rámci dovolacieho konania preskúmateľné (nejde o rozhodnutia, proti ktorým by

bolo dovolanie prípustné)...

Ustanovenie , smerujúce k náprave postupu konaním proti ušlému

napriek nesplneniu podmienok pre také konanie (z intertemporálneho hľadiska viď tiež

), má vo vzťahu k právoplatnému rozhodnutiu povahu mimoriadneho

opravného prostriedku sui generis a vo vzťahu k ustanoveniam o dovolaní povahu

osobitného ustanovenia (lex specialis).

Toto ustanovenie sa pritom pri uplatnení princípu lex fori (a pri súčasnej aplikácii

per analogiam legis) použije aj v prípadoch, ak sa vykonávalo konanie

proti ušlému podľa v znení účinnom do 31. decembra 2005 (zákona

č. v znení neskorších predpisov) a toto konanie bolo po uvedenom dátume

dokončené v prvom stupni alebo v konaní o riadnom opravnom prostriedku v zmysle § 564

ods. 3 alebo 4

V prípadoch uvedených v predchádzajúcej vete je potom potrebné formuláciu „pre

nesplnenie podmienok podľa “, uvedenú v , vzťahovať na

nesplnenie podmienok podľa v znení účinnom do 31. decembra 2005.

Pokiaľ rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť pred 1. januárom 2006, bolo možné

vyššie uvedenú chybu konania (nesplnenie podmienok konania proti ušlému) po 31.

decembri 2005 uplatniť len spôsobom uvedeným v (ak sa

nepokračovalo v konaní podľa ).»

32. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, najvyšší

súd napriek tomu, že dovolanie sťažovateľa odmietol ako podané oneskorene, neopomenul

zaoberať sa všetkými podstatnými, sťažovateľom v dovolaní prednesenými námietkami,

ktorých preskúmania sa v konečnom dôsledku domáhal aj v konaní pred ústavným súdom.

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd s týmito vysporiadal vyčerpávajúcim

spôsobom a absolútne presvedčivo. Je zrejmé, že dovolací súd v namietanom konaní,

ktorého výsledkom bolo napadnuté uznesenie rozhodol plne v súlade s ochranou základných

práv sťažovateľa požadovanou a dohovorom.

33. V okolnostiach daného prípadu teda ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť,

na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu má

také nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa. Ústavný súd

preto nemal dôvod do výkladu najvyššieho súdu, ktorý inak konal plne v medziach svojich

ústavných právomocí, zasahovať.

34. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno

prijať záver o vecnej súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a porušením

označených práv sťažovateľa zaručených v , a

a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie.

35. Vzhľadom na to ústavný súd podľa rozhodol

tak, že sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

36. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,

rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného

vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd ( ), k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2018