Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 442/2017
PDF · 104.5 KB
No categories available
I. ÚS 442/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Soňou Markovičovou Kissovou, Námestie SNP 13, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 1286/2015 z 20. decembra 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2017
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Cdo 1286/2015 z 20. decembra 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Sťažovateľ po opísaní priebehu súdneho konania v sťažnosti v podstatnom
namietal, že napadnutým rozhodnutím boli porušené ním označené základné práva
v dôsledku toho, že najvyšší súd prehliadol, že odvolací Krajský súd v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) nenariadil pojednávanie a nepripustil dovolanie vo veci.
3. Sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby vyslovil porušenie v bode 1 uvedených práv,
zrušil napadnuté rozhodnutie a priznal mu náhradu trov konania.
4. Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci zdôrazňuje, že v sťažnosti je
oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 4 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného
súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ
domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(čl. 2 ods. 2 ústavy). Z uvedených dôvodov ústavnému prieskumu nemohol podriadiť aj
odvolacie rozhodnutie krajského súdu, ktorý potvrdil prvostupňové súdne rozhodnutie.
5. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie
návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd
nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
6. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že obsahom
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1
listiny) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu
zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04),
ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto
základného práva by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá
možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby
7. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy
(I. ÚS 13/01).
8. V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej
je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti,
dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti takýto návrh podať, právomoci o ňom konať
a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,
ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh
týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre
konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. V tejto súvislosti ústavný súd
poznamenáva, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu
na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.
9. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie
nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis
IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa
s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej
veci, pričom najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 14 Co 374/2012 z 26. mája 2015 (ako odvolacieho súdu) s odôvodnením, že
v dovolacom konaní neboli zistené sťažovateľom namietané vady podľa § 237 ods. 1
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku a právne závery nebol oprávnený preskúmať
(keďže išlo o potvrdzujúce rozhodnutie).
10. Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. V citovanej časti odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľa za neprípustné, a vysporiadal
sa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veci, a preto ho ústavný súd
považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné. V krátkosti
treba uviesť, že ani dôvody uvádzané sťažovateľom v bode 2 tohto odôvodnenia nie sú
spôsobilé – aj keby ich sťažovateľ uplatnil v rámci podaného dovolania – vyvolať celkom
zjavne neústavnosť napadnutého rozhodnutia.
11. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným
už ani preto, že ústavný súd (ako už bolo uvedené) nie je opravným súdom právnych
názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci
najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý
právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne
neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil
a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať,
že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré
by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom
dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa.
12. Ústavnému súdu preto nezostalo než len konštatovať, že najvyšší súd neporušil
ústavou a listinou zaručené práva sťažovateľa, ktorých sa podanou sťažnosťou domáhal,
preto jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2017