Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 442/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátkou JUDr. Soňou Markovičovou Kissovou, Námestie SNP 13, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. decembra 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základných práv garantovaných v spojení s Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 20. decembra 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Sťažovateľ po opísaní priebehu súdneho konania v sťažnosti v podstatnom

namietal, že napadnutým rozhodnutím boli porušené ním označené základné práva

v dôsledku toho, že najvyšší súd prehliadol, že odvolací Krajský súd v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) nenariadil pojednávanie a nepripustil dovolanie vo veci.

3. Sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby vyslovil porušenie v bode 1 uvedených práv,

zrušil napadnuté rozhodnutie a priznal mu náhradu trov konania.

4. Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci zdôrazňuje, že v sťažnosti je

oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 4 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného

súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ

domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

( ). Z uvedených dôvodov ústavnému prieskumu nemohol podriadiť aj

odvolacie rozhodnutie krajského súdu, ktorý potvrdil prvostupňové súdne rozhodnutie.

5. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie

návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd

nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis , ).

6. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že obsahom

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa (

listiny) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. , ),

ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto

základného práva by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá

možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

().

7. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

().

8. V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej

je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti,

dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti takýto návrh podať, právomoci o ňom konať

a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,

ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh

týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre

konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. V tejto súvislosti ústavný súd

poznamenáva, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu

na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.

9. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis

). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa

s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej

veci, pričom najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 26. mája 2015 (ako odvolacieho súdu) s odôvodnením, že

v dovolacom konaní neboli zistené sťažovateľom namietané vady podľa § 237 ods. 1

písm. f) a právne závery nebol oprávnený preskúmať

(keďže išlo o potvrdzujúce rozhodnutie).

10. Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. V citovanej časti odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľa za neprípustné, a vysporiadal

sa so skutkovou i právnou problematikou posudzovanej veci, a preto ho ústavný súd

považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné. V krátkosti

treba uviesť, že ani dôvody uvádzané sťažovateľom v bode 2 tohto odôvodnenia nie sú

spôsobilé – aj keby ich sťažovateľ uplatnil v rámci podaného dovolania – vyvolať celkom

zjavne neústavnosť napadnutého rozhodnutia.

11. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným

už ani preto, že ústavný súd (ako už bolo uvedené) nie je opravným súdom právnych

názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý

právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil

a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať,

že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré

by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom

dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa.

12. Ústavnému súdu preto nezostalo než len konštatovať, že najvyšší súd neporušil

a listinou zaručené práva sťažovateľa, ktorých sa podanou sťažnosťou domáhal,

preto jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2017