Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 250/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Polakovičovou,

Studenohorská 42, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

z 13. novembra 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 14. novembra 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Polakovičovou, Studenohorská 42, Bratislava, ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 13. novembra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 14. novembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou

doručenou okresnému súdu 6. júla 2010 domáhal proti ako

žalovanej v 1. rade a Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky ako žalovanému

v 2. rade ochrany osobnosti. Svoj nárok odôvodnil tým, že 15. októbra 2009 vyslovila

žalovaná v 1. rade ako ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky na verejnej schôdzi

Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) výroky, ktorými hrubo

zasiahla do cti sťažovateľa ako advokáta. Výroky, ktorými malo byť do jeho cti zasiahnuté,

sa týkali jeho právneho zastupovania v kauze „Duckého zmeniek“. Podľa sťažovateľa

„vystúpenie žalovanej v 1. rade a žalovaného v 2. rade, ktorého zastupovala obsahuje

nepravdivé údaje a difamujúce výroky o mojom zastupovaní v zmenkovej kauze na pôde

Národnej rady Slovenskej republiky je spôsobilé vážne zasiahnuť do mojich práv na

ochranu osobnosti, mojej dobrej povesti, ako advokáta, ktorý vykonáva svoju prax od roku

1965“.

Okresný súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 13. novembra 2014

žalobu sťažovateľa zamietol. O odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu krajský

súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného

súdu potvrdil ako vecne správny.

Vo vzťahu k pasívnej legitimácii žalovanej v 1. rade sťažovateľ v sťažnosti uvádza,

že výroky o jeho osobe prezentovala ako vedúca ústredného orgánu štátnej správy, no aj

napriek tomu vo veci konajúce súdy dospeli k záveru, že vyjadrenia žalovanej v 1. rade boli

len jej súkromným názorom. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje, že žalovaná

v 1. rade „predniesla svoje tvrdenia na pôde NR SR ako ministerka spravodlivosti

a podpredsedníčka vlády, za ktoré zodpovedá aj po skončení svojej funkcie. Skutočnosť, že

žalovaná v 1. rade vystupovala vo významnej štátnej funkcii, teda reprezentantky vlády

a súčasne rezortu, ktorý reprezentovala, teda spravodlivosti, umocňuje závažnosť jej

výrokov a ich prípadnú vierohodnosť o mojej osobe, čo nezodpovedá skutočnosti...“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti zdôrazňuje, že vo veci konajúce súdy „nesprávne

vyhodnotili aj skutočnosť, že vyjadrenia žalovanej v I. rade sú skutkové tvrdenia a nie

hodnotiace úsudky, t. j. nevyjadrujú subjektívny názor žalovanej v I. rade. K tomu treba

uviesť, že neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé alebo pravdu skresľujúce

tvrdenie, ktoré zasahuje do práv chránených ustanoveniami ,

pričom je bezvýznamné, či pôvodca týchto tvrdení si bol vedomý alebo nie nepravdivosti

svojich tvrdení, alebo či išlo o preberania poznatkov od iných subjektov.“.

Sťažovateľ namieta, že „výroky ohľadne údajného kontaktu medzi mnou a sudkyňou

riešiacou spor tzv. Duckého zmeniek, boli už predmetom súdneho konania“ vedeného

okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom tento súd konštatoval, že ide

o výroky nepravdivé a hrubo zasahujúce do cti sťažovateľa. V konaní o žalobe sťažovateľa

doručenej okresnému súdu 6. júla 2010 však rozhodli vo veci konajúce súdy opačne.

Za nesprávne sťažovateľ považuje rovnako posúdenie skutkových tvrdení o jeho

osobe, pričom zdôrazňuje, že „žalovaná v I. rade sa nemohla rozumne spoliehať na

pravdivosť difamačných informácií, ktoré šírili niektoré osoby, lebo v roku 2000 boli súdom

tieto klamlivé a zavádzajúce tvrdenia vyvrátené v súdnom konaní právoplatným

rozhodnutím“.

Sťažovateľ poukazuje aj na to, že k úspešnému uplatneniu práva na ochranu

osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý

narušiť alebo ohroziť práva chránené . V sťažovateľovej veci

konajúce súdy dospeli k záveru, že výroky prednesené na 41. verejnej schôdzi národnej rady

nemohli zasiahnuť do jeho práva na ochranu osobnosti. Skutočnosť, že výroky prednesené

žalovanou v 1. rade boli spôsobilé zasiahnuť do jeho práva na ochranu osobnosti, chcel

sťažovateľ „... preukazovať výpoveďami svedkov – mojich kolegov ,

a , čo súd zamietol“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

okresného súdu, ako aj napadnutým rozsudkom krajského súdu, sťažnosťou napadnuté

rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie

konanie a zároveň mu prizná úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu práv zaručených a

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza zo

zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo

aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu práv zaručených a

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal

dovolanie, o ktorom nebolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) ešte rozhodnuté. Zo zistení ústavného súdu rovnako vyplýva, že sťažovateľ doručil

12. marca 2018 okresnému súdu dovolanie, ktorým napáda rozsudok krajského súdu sp. zn.

zo 14. novembra 2017.

Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal taktiež z princípu

subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 . Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto

kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

().

Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako

aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci

mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a

ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty

prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m.

, ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva sa v jeho rozhodovacej činnosti ustálil právny názor

(napr. , ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa

je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania

dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,

sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,

53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu uplatnením

zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2

.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2018