Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 159/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Jurek, advokátska

kancelária, s. r. o., Páričkova 15, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Pavel Jurek, vo veci namietaného porušenia a 2 Slovenskej

republiky, jej základného práva podľa až 5 ,

podľa a práva na účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného

súdu Prešov sp. zn. z 28. mája 2015 a rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 12. septembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. novembra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1,

2 (ďalej len „“), jej základného práva podľa

až 5 , podľa a práva na účinný prostriedok nápravy podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 28. mája 2015

(ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 12. septembra 2017 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou

okresnému súdu pôvodne domáhala zaplatenie sumy 6 036 199,15 Sk s príslušenstvom.

O časti návrhu bolo v napadnutom konaní (sp. zn. , pozn.) už právoplatne

rozhodnuté. Predmetom napadnutého konania pred okresným súdom bolo už len

rozhodovanie o návrhu na zaplatenie sumy 137 114,50 € s príslušenstvom. Okresný súd

v označenom konaní o tejto časti návrhu sťažovateľky rozhodol rozsudkom súdu prvej

inštancie tak, že prvým výrokom jej priznal príslušenstvo z tam uvedených súm

a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Proti uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie

sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak,

že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil, ďalším výrokom nepripustil

zmenu žaloby a posledným výrokom žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania.

3. Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd vec

nesprávne právne posúdili, keď ignorovali podľa jej názoru rozhodujúce právne skutočnosti

pre posúdenie jej návrhu. Spochybňuje závery súdov oboch stupňov, ktoré sú podľa jej

názoru v rozpore v vykonaným dokazovaním, ktoré, navyše, považuje aj za nedostatočné.

Odôvodnenie rozsudku prvej inštancie, ako aj napadnutého rozsudku krajského súdu

považuje sťažovateľka za arbitrárne nedostačujúce, pretože jej neposkytlo odpovede na jej

zásadné argumenty, čím v konečnom dôsledku malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.

4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný

súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 20, ods. 1,2,3,4,5 a podľa

a právo na účinné prostriedky nápravy podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd:

- Rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn.; zo dňa 28.05.2015

- Rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn.: zo dňa 12.09.2017,

bolo porušené.

2. Ústavný súd SR nasledovné rozhodnutia:

- Rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn.: zo dňa 28.05.2015

- Rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn.: zo dňa 12.09.2017,

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR vyjadruje svoj právny názor o tom, že nárok na zaplatenie

uplatnený sťažovateľom v konaní pod. sp. zn.: , vedenom na Okresného súdu

Prešov je dôvodný.

4. Ústavný sud SR sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania - právneho

zastúpenia v( výške vyčíslenej v prílohe, ktoré sú Okresný súd Prešov a Krajský súd Prešov

povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne k rukám právneho zástupcu sťažovateľa v lehote

dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky.“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

7. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

9. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvej inštancie, ústavný súd poukazuje na princíp

subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je

daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd

preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený rozsudok súdu prvej inštancie,

keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený

a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.

10. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

rozsudku súdu prvej inštancie odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, ).

11. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd poukazuje na § 20

ods. 4 , podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie

konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

12. To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil

za porušovateľa svojich práv (m. m. , ).

13. Ústavný súd vychádzajúc z citovaného návrhu sťažovateľky (bod 4 tohto

rozhodnutia) na rozhodnutie o jej sťažnosti konštatuje, že petit sťažnosti trpí viacerými

nedostatkami, ktoré spôsobujú jeho neurčitosť, ako aj z časti jeho nevykonateľnosť.

Sťažovateľka v petite predovšetkým neoznačila porušenie svojich práv ich slovným

pomenovaním, len označila príslušné články a v prípade nedostatočne,

pretože neoznačila ani jeden zo štyroch do úvahy prichádzajúcich odsekov. Namietala

okrem iného aj porušenie jej hmotných práv podľa až 5 napadnutým

rozsudkom krajského súdu. Vychádzajúc z obsahu namietaných odsekov článku 20 ,

je potrebné konštatovať, že predmetný článok obsahuje viacero základných práv a

nie je zrejmé, ktoré práva mali byť porušené v jej prípade. V nadväznosti na uvedené

ústavný súd ďalej poukazuje aj na to, že sťažovateľka vo vzťahu k týmto označeným

právam hmotnej povahy neuviedla v odôvodnení svojej sťažnosti žiadnu argumentáciu.

V tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými

ustanoveniami [ a ] vyplýva, že

sťažovateľka musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa

domáha, nielen označením príslušných článkov , ale musí ich konkretizovať aj

skutkovo (m. m. , ), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť

k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy. Keďže sťažnosť v tejto časti

neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú

náležitosť ustanovenú v . Pokiaľ ide o tretí bod petitu

sťažnosti, ktorým sa sťažovateľka domáha toho, aby ústavný súd vyjadril „svoj právny

názor o tom, že nárok na zaplatenie uplatnený sťažovateľom v konaní pod. sp. zn.:

, vedenom na Okresného súdu Prešov je dôvodný“, ústavný súd konštatuje,

že nie je v právomoci ústavného súdu rozhodnúť o takomto návrhu sťažovateľky.

14. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že sťažnosť ako celok

pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení

námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje

(m. m. , , ).

15. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných

náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný

súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, , , a iné).

16. Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky

právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

17. Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe v tejto časti neobsahuje

náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje a zákon

o ústavnom súde, a síce určitý a vykonateľný petit a v časti namietaného porušenia

základných práv hmotnej povahy ako aj čl. 13 dohovoru kvalifikované odôvodnenie ústavný

súd aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky jej sťažnosť v tejto

časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

18. Nad rámec dôvodov odmietnutia sťažnosti v záujme poskytovania materiálnej

ochrany základných práv a slobôd ústavný súd konštatuje, že aj v prípade určitého

a vykonateľného petitu tu existoval dôvod na odmietnutie sťažnosti, a to pre jej zjavnú

neopodstatnenosť. Ústavný súd ďalej konštatuje, že dôvody a výhrady sťažovateľky,

ktorými argumentovala v prospech porušenia jej označených práv, sú koncipované

skutkovo, akoby išlo o ďalšie odvolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že nie je skutkovým súdom, ale nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti a v princípe, až na niektoré výnimky, dokazovanie

nevykonáva. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že okresný súd, resp. krajský súd nevykonal

dokazovanie v súvislosti s jej tvrdeniami a návrhmi, ústavný súd pripomína, že podľa § 185

ods. 1 v znení neskorších predpisov súd

rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Ústavný súd len dodáva, že samotné

nevykonanie navrhovaného dokazovania v rozsahu požadovanom sťažovateľkou

bez ďalšieho nespôsobuje porušenie základného práva na súdnu ochranu.

19. Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená

v odôvodnení napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu

nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby

ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že

sťažovateľka má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu

nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv

sťažovateľky. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dal odpovede na všetky relevantné

námietky sťažovateľky v rozsahu, ktorý postačuje pre záver, že krajský súd sa v odôvodnení

svojho napadnutého rozsudku ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými

rozhodnými skutočnosťami dôležitými pre rozhodnutie vo veci a tie aj náležite odôvodnil.

Nesúhlas sťažovateľky s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom

o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným.

20. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), ústavný

súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

označených práv sťažovateľky neexistuje relevantná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu

možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, preto

dospel k záveru, že sťažnosť mohla byť v tejto časti odmietnutá aj z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal

ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľkou v petite sťažnosti (zrušenie označených

rozhodnutí všeobecných súdov a návrh na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2018