Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 159/2018
PDF · 167.88 KB
No categories available
III. ÚS 159/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Jurek, advokátska
kancelária, s. r. o., Páričkova 15, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Pavel Jurek, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky, jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 až 5 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného
súdu Prešov sp. zn. 18 Cb 239/2007 z 28. mája 2015 a rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 3 Cob 17/2016 z 12. septembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. novembra 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1,
2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1
až 5 ústavy, podľa čl. 46 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 Cb 239/2007 z 28. mája 2015
(ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 17/2016 z 12. septembra 2017 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“).
2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou
okresnému súdu pôvodne domáhala zaplatenie sumy 6 036 199,15 Sk s príslušenstvom.
O časti návrhu bolo v napadnutom konaní (sp. zn. 18 Cb 239/2007, pozn.) už právoplatne
rozhodnuté. Predmetom napadnutého konania pred okresným súdom bolo už len
rozhodovanie o návrhu na zaplatenie sumy 137 114,50 € s príslušenstvom. Okresný súd
v označenom konaní o tejto časti návrhu sťažovateľky rozhodol rozsudkom súdu prvej
inštancie tak, že prvým výrokom jej priznal príslušenstvo z tam uvedených súm
a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Proti uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie
sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak,
že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil, ďalším výrokom nepripustil
zmenu žaloby a posledným výrokom žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania.
3. Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd vec
nesprávne právne posúdili, keď ignorovali podľa jej názoru rozhodujúce právne skutočnosti
pre posúdenie jej návrhu. Spochybňuje závery súdov oboch stupňov, ktoré sú podľa jej
názoru v rozpore v vykonaným dokazovaním, ktoré, navyše, považuje aj za nedostatočné.
Odôvodnenie rozsudku prvej inštancie, ako aj napadnutého rozsudku krajského súdu
považuje sťažovateľka za arbitrárne nedostačujúce, pretože jej neposkytlo odpovede na jej
zásadné argumenty, čím v konečnom dôsledku malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.
4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný
súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom v tomto znení:
„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 20, ods. 1,2,3,4,5 a podľa
čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a právo na účinné prostriedky nápravy podľa čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd:
- Rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn.; 18Cb/239/2007 zo dňa 28.05.2015
- Rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn.: 3Cob/17/2016 zo dňa 12.09.2017,
bolo porušené.
2. Ústavný súd SR nasledovné rozhodnutia:
- Rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn.: 18Cb/239/2007 zo dňa 28.05.2015
- Rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn.: 3Cob/17/2016 zo dňa 12.09.2017,
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd SR vyjadruje svoj právny názor o tom, že nárok na zaplatenie
uplatnený sťažovateľom v konaní pod. sp. zn.: 18Cb/239/2007, vedenom na Okresného súdu
Prešov je dôvodný.
4. Ústavný sud SR sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania - právneho
zastúpenia v( výške vyčíslenej v prílohe, ktoré sú Okresný súd Prešov a Krajský súd Prešov
povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne k rukám právneho zástupcu sťažovateľa v lehote
dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky.“
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
8. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
9. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvej inštancie, ústavný súd poukazuje na princíp
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je
daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd
preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený rozsudok súdu prvej inštancie,
keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený
a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.
10. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
rozsudku súdu prvej inštancie odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
11. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd poukazuje na § 20
ods. 4 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie
konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
12. To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil
za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
13. Ústavný súd vychádzajúc z citovaného návrhu sťažovateľky (bod 4 tohto
rozhodnutia) na rozhodnutie o jej sťažnosti konštatuje, že petit sťažnosti trpí viacerými
nedostatkami, ktoré spôsobujú jeho neurčitosť, ako aj z časti jeho nevykonateľnosť.
Sťažovateľka v petite predovšetkým neoznačila porušenie svojich práv ich slovným
pomenovaním, len označila príslušné články ústavy a v prípade čl. 46 ústavy nedostatočne,
pretože neoznačila ani jeden zo štyroch do úvahy prichádzajúcich odsekov. Namietala
okrem iného aj porušenie jej hmotných práv podľa čl. 20 ods. 1 až 5 ústavy napadnutým
rozsudkom krajského súdu. Vychádzajúc z obsahu namietaných odsekov článku 20 ústavy,
je potrebné konštatovať, že predmetný článok ústavy obsahuje viacero základných práv a
nie je zrejmé, ktoré práva mali byť porušené v jej prípade. V nadväznosti na uvedené
ústavný súd ďalej poukazuje aj na to, že sťažovateľka vo vzťahu k týmto označeným
právam hmotnej povahy neuviedla v odôvodnení svojej sťažnosti žiadnu argumentáciu.
V tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými
ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)] vyplýva, že
sťažovateľka musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa
domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich konkretizovať aj
skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť
k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy. Keďže sťažnosť v tejto časti
neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú
náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Pokiaľ ide o tretí bod petitu
sťažnosti, ktorým sa sťažovateľka domáha toho, aby ústavný súd vyjadril „svoj právny
názor o tom, že nárok na zaplatenie uplatnený sťažovateľom v konaní pod. sp. zn.:
18Cb/239/2007, vedenom na Okresného súdu Prešov je dôvodný“, ústavný súd konštatuje,
že nie je v právomoci ústavného súdu rozhodnúť o takomto návrhu sťažovateľky.
14. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že sťažnosť ako celok
pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení
námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje
(m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).
15. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
16. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky
právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
17. Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe v tejto časti neobsahuje
náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon
o ústavnom súde, a síce určitý a vykonateľný petit a v časti namietaného porušenia
základných práv hmotnej povahy ako aj čl. 13 dohovoru kvalifikované odôvodnenie ústavný
súd aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky jej sťažnosť v tejto
časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
18. Nad rámec dôvodov odmietnutia sťažnosti v záujme poskytovania materiálnej
ochrany základných práv a slobôd ústavný súd konštatuje, že aj v prípade určitého
a vykonateľného petitu tu existoval dôvod na odmietnutie sťažnosti, a to pre jej zjavnú
neopodstatnenosť. Ústavný súd ďalej konštatuje, že dôvody a výhrady sťažovateľky,
ktorými argumentovala v prospech porušenia jej označených práv, sú koncipované
skutkovo, akoby išlo o ďalšie odvolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že nie je skutkovým súdom, ale nezávislým
súdnym orgánom ochrany ústavnosti a v princípe, až na niektoré výnimky, dokazovanie
nevykonáva. Pokiaľ sťažovateľka namietala, že okresný súd, resp. krajský súd nevykonal
dokazovanie v súvislosti s jej tvrdeniami a návrhmi, ústavný súd pripomína, že podľa § 185
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov súd
rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Ústavný súd len dodáva, že samotné
nevykonanie navrhovaného dokazovania v rozsahu požadovanom sťažovateľkou
bez ďalšieho nespôsobuje porušenie základného práva na súdnu ochranu.
19. Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená
v odôvodnení napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu
nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby
ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že
sťažovateľka má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu
nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv
sťažovateľky. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dal odpovede na všetky relevantné
námietky sťažovateľky v rozsahu, ktorý postačuje pre záver, že krajský súd sa v odôvodnení
svojho napadnutého rozsudku ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými
rozhodnými skutočnosťami dôležitými pre rozhodnutie vo veci a tie aj náležite odôvodnil.
Nesúhlas sťažovateľky s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom
o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecného súdu svojím vlastným.
20. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného
základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný
súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením
označených práv sťažovateľky neexistuje relevantná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu
možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, preto
dospel k záveru, že sťažnosť mohla byť v tejto časti odmietnutá aj z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal
ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľkou v petite sťažnosti (zrušenie označených
rozhodnutí všeobecných súdov a návrh na priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. apríla 2018