Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 117/2018
PDF · 179.88 KB
No categories available
I. ÚS 117/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, zastúpenej advokátskou kanceláriou Legium, s. r. o.,
Bukurešťská 3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Adrian Šándorčín, vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 20 S 10/2015
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Sžf 34/2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. marca 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
Bukurešťská 3, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 20 S 10/2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf 34/2016 (ďalej len
„napadnuté konanie“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka podala 6. februára 2015
na krajskom súde žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) č. 1100902/388042/2014/CI
z 18. decembra 2014, ktorým finančné riaditeľstvo potvrdilo rozhodnutie Colného úradu
Bratislava (ďalej len „colný úrad“) č. 1095238/1/307638 zo 4. júla 2014 o prepadnutí veci.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 20 S 10/2015 zo 17. mája 2016 žalobu sťažovateľky
zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžf 34/2016
z 23. novembra 2017 rozsudok krajského súdu potvrdil.
3. Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti rozsiahlo argumentuje, podrobne opisuje
priebeh správneho konania, ktoré predchádzalo podaniu správnej žaloby, ako aj priebeh
súdneho konania a v závere sťažnosti najmä uvádza:
„Čo sa týka samotného Rozsudku ako rozhodnutia podľa príslušných ustanovení
OSP žalobca uvádza, že z jeho odôvodnenia nie je možné zistiť, na základe akých úvah
konajúcu súd dospel k svojmu rozhodnutiu. Písomné vyhotovenie Rozsudku je v rozsahu
ôsmich strán..., pričom vlastná úvaha súdu, na základe ktorej dospel k rozhodnutiu zaberá
len necelú jednu stranu... Hoci žalobca vo svojom návrhu na začatie konania... podrobne
uviedol všetky porušenia zákonných ustanovení, ktorých sa žalovaný v postavení
odvolacieho orgánu ako aj prvostupňové orgány finančnej správy, pri vydávaný
napadnutých správnych rozhodnutí dopustili, súd sa v Rozsudku podrobnejšie (nie však
podrobne) venoval len námietke nedostatku príslušnosti colného úradu a námietke
vo vzťahu k podmienkam prepadnutia veci podľa ustanovenia §42 ods. 1 Daňového
poriadku.
... Vo vzťahu k Rozsudku má žalobca za to, že nakoľko tento neobsahuje
odôvodnenie, z ktorého by bolo účastníkom konania zrejmé na základ akých právnych úvah
súd dospel k svojmu rozhodnutiu, Rozsudok nespĺňa náležitosti podľa ustanovenia §157
ods. 2 OSP, pričom z tohto dôvodu je Rozsudok nepreskúmateľný.
... Na základe pochybenia na strane Colného úradu Bratislava, a následného
správneho konania ktoré vyplynulo na základe tohto chybného rozhodnutia, následného
konania Krajského súdu v konaní, spisová značka 20S/10/2015, ako aj konania
na Najvyššom súde, spisová značka 6Sžf/34/2016, trvá konanie ku dnešnému dňu vyše
5 rokov, a z týchto dôvodov boli porušené nasledovné práva Sťažovateľa:
- základné právo Sťažovateľa na ochranu majetku vyplývajúce z čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
- Základné právo Sťažovateľa vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky...
- základné právo Sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd...
- základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky...
Na úkor Sťažovateľa mu bol zhabaný jeho majetok - tovar, za ktorý riadne zaplatil
kúpnu cenu. Nesprávnym postupom a pochybením na strane Colného úradu Bratislava bolo
Sťažovateľovi obmedzené právo pokojne užívať svoj majetok... Rovnako aj s týmto právom
súvisiace práva užívať svoj majetok a brať z neho úžitky boli týmto rozhodnutím
obmedzené.“
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo spoločnosti na ochranu majetku
zaručené čl. I Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd porušené bolo.
2. Základné právo spoločnosti vlastniť majetok zaručené
čl. 20 ods. Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.
3. Základné právo spoločnosti na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Trnave v konaní vedenom pod spisovou značkou 20S/10/2015 porušené bolo.
4. Základné právo spoločnosti na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod spisovou značkou 6Sžf/34/2016 porušené
bolo.
5. Spoločnosti priznáva Ústavný súd Slovenskej republiky
finančné zadosťučinenie v sume 50.000,- Eur (slovom päťdesiattisíc eur), ktoré mu je
Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť v sume 30.000,- Eur (slovom tridsaťtisíc eur)
a Najvyšší súd Slovenskej republiky v sume 20.000,- Eur (slovom dvadsaťtisíc eur)
6. Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinné spoločne
a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či
nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované
právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných
náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom
súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný
návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde). Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu
na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Ústavný súd zdôrazňuje, že
viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých
osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
8. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v časti
namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu napriek tomu, že
sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom – advokátom, nespĺňa
zákonom predpísané náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom
ustanovené v § 20 ods. 2 a v § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
9. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
10. Ústavný súd vychádzajúc z petitu sťažnosti, ktorým je viazaný, konštatuje, že
sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu, ktorý koncipoval aj
samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 20
ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu neoznačil právoplatné rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, ktorými malo dôjsť k porušeniu označených práv, ani neuviedol, proti
komu sťažnosť v tejto časti smeruje. Sťažovateľka síce za porušovateľov svojich práv
označila krajský súd a najvyšší súd, avšak len v záhlaví návrhu, nie aj v petite návrhu.
Navyše, z obsahu splnomocnenia predloženého v prílohe sťažnosti nevyplýva, v akej
konkrétnej veci je splnomocnená advokátska kancelária oprávnená sťažovateľku zastupovať
pred ústavným súdom, keďže je v ňom uvedené len „na podanie sťažnosti podľa čl. 127
Ústavy..., a všetky úkony s tým spojené“.
11. V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej
činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok
zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,
I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd
v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol:
„Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.
bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
12. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde) pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,
ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte
mohlo trvať (napr. I. ÚS 116/02, IV. ÚS 637/2013). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť
účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri proti Slovenskej
republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).
14. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je
totiž to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
15. Zo samotnej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnuté konanie vedené
pred krajským súdom pod sp. zn. 20 S 10/2015 v spojení s odvolacím konaním najvyššieho
súdu vedeným pod sp. zn. 6 Sžf 34/2016 bolo ukončené potvrdzujúcim rozsudkom
najvyššieho súdu z 23. novembra 2017. Ústavný súd v súčinnosti s krajským súdom zistil,
že označený rozsudok krajského súdu bol doručený sťažovateľke 18. januára 2018 a týmto
dňom nadobudol aj právoplatnosť. Sťažnosť sťažovateľky namietajúca postup
krajského súdu a najvyššieho súdu v napadnutom konaní bola ústavnému súdu doručená
22. marca 2018, resp. podaná na poštovú prepravu 19. marca 2018, teda po tom, ako súdy
konajúce vo veci sťažovateľky právoplatne rozhodli. Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd
ani najvyšší súd v čase podania ústavnej sťažnosti už nemohli žiadnym ústavne
relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh napadnutého konania, prípadne prieťahy v ňom
16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľka sa v predmetnej veci
domáhala ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom napadnutom konaní pred krajským súdom
a najvyšším súdom namietané porušenie označených práv už netrvalo, a teda bola
odstránená jej právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
17. Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2018