Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 134/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť

zastúpeného advokátom Mgr. Otom Salokym, Hlavná 94, Prešov, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , 101, 102/2017

z 20. decembra 2017 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2018

mailom doručená a podaním doručeným ústavnému súdu 5. apríla 2018 doplnená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom Mgr. Otom Salokym, Hlavná 94, Prešov, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. , 101, 102/2017 z 20. decembra 2017 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva:

„Sťažovateľ bol účastníkom konania o zaplatenie 3.319,39 € s prísl. vedenom na

Okresnom súde... pod sp. zn. , v ktorom sťažovateľ vystupoval ako žalovaný.

Sťažovateľovi bol doručený rozsudok Okresného súdu... zo dňa 10.12.2013, sp. zn.

-176, ktorým zastavil konanie v časti o zaplatenie 9% úroku ročne z dlžnej

sumy a zároveň zaviazal sťažovateľa ako žalovaného zaplatil žalobcovi sumu 3.319,39 €

s 9% úrokom z omeškania ročne z dlžnej sumy do zaplatenia... Proti uvedenému rozsudku...

podal sťažovateľ... odvolanie.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Prešove... rozsudkom zo dňa

16.12.2015, sp. zn. -267, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie...

Voči... rozsudku odvolacieho súdu sťažovateľ... podal dňa 07.03.2016 dovolanie na

Najvyšší súd..., v ktorom sťažovateľ poukázal nielen na to, že odvolací súd neodstránil

pochybenie súdu prvej inštancie, ale aj na tú skutočnosť, že odvolací súd sa vonkoncom

nezaoberal jednotlivými námietkami sťažovateľa, ktoré mali podstatný vplyv na rozhodnutie

vo veci samej...

Porušovateľ ako súd dovolací napadnutím rozhodnutím bez toho, aby sa materiálne

dovolaním sťažovateľa zaoberal a vecne skúmal napadnuté rozhodnutia súdu prvej

inštancie a odvolacieho súdu, iba formalistický odmietol dovolanie ako smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Sťažovateľ sa dovolaním obrátil na porušovateľa v domnení, že Najvyšší súd

Slovenskej republiky ako dovolací súd zjedná nápravu, nakoľko ani súd prvej inštancie, ani

odvolací súd sa nezaoberali podstatnými námietkami sťažovateľa, čím mu odňali možnosť

konať pred súdom. Sťažovateľ opakovane (aj v konaní pred súdom prvej inštancie, aj

odvolacom a dovolacom konaní) poukázal na to, že v predmetnej veci bolo súbežne vedené

aj trestné konanie pod ČVS: ORP-41/OEK-PO-2012, ktoré inicioval žalobca. Naviac,

vo vyšetrovaní pod ČVS: ORP-41/OEK-PO-20I2 bol vyhotovený znalecky posudok

č. 12/2015 znalcom PHDr. , v ktorom bolo konštatované, že podpis

sťažovateľa na výdavkovom pokladničnom doklade z 20.03.2008 je s vysokou mierou

pravdepodobnosti falzifikátom. Napriek tomu však ani súd prvej inštancie, ani súd druhej

inštancie ani porušovateľ na uvedené závažné skutočnosti neprihliadal, uvedené

odignoroval a nijako nevysvetlil, prečo tie nevzal do úvahy. Taktiež z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia porušovateľa nie je zrejmé, prečo na ustálenú judikatúru, na

ktorú sťažovateľ poukazoval, vôbec neprihliadal.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti má sťažovateľ za to, že dôvody, pre ktoré dovolací

súd odmietol dovolanie sťažovateľa nemôžu obstáť, ba naopak, dovolací súd svojím

rozhodnutím potvrdil protiprávne konanie okresného súdu ako aj krajského súdu, čím

závažným spôsobom ignoroval základné práva sťažovateľa, ktoré majú svoj pôvod v Ústave

SR a v citovanom Dohovore, preto predmetné rozhodnutie porušovateľa je arbitrárne

a nepreskúmateľné...

Za takejto situácie bol porušovateľ povinný sa námietkami sťažovateľa uvedenými

v dovolaní riadne a primerane zaoberať, predovšetkým prihliadať na vyššie uvedené trestné

konanie a znalecký posudok, na ktoré sťažovateľ opakovane poukazoval, a ktoré mohli mať

podstatný vplyv na výsledok konania vo veci samej a napraviť chyby súdov nižšej inštancie.

Porušovateľ však tak neurobil, naopak, zásadnú argumentáciu sťažovateľa odignoroval

a vôbec nijako sa s ňou nevysporiadal.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného je teda bezpochyby zrejmé, že odmietnutím

dovolania sťažovateľa tak porušovateľ vyvolal stav denegatio iustitiae. Denegatio iustitiae

je protiústavný stav, kedy súd svojvoľne alebo príliš formalistický odmietne konať alebo

vo veci koná, avšak nie účinne, čím účastníkovi výrazne sťaží alebo až znemožní ochranu

jeho subjektívnych práv. Porušením zákazu odopretia spravodlivosti je nutné rozumieť

nielen neprejednanie samotnej veci, ale aj oveľa bežnejšie prípady, ako napríklad

posúdenie veci na nedostatočnej odbornej úrovni.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľa podľa na

súdnu a inú právnu ochranu a právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenska

republika viazaná, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 20.12.2017,

sp. zn. sp. zn. 6 Cdo 100,101,102/2017-332, a postupom súdu, ktorý jeho vydaniu

predchádzal, porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 20.12.2017, sp. zn.

sp. zn. 6 Cdo 100,101,102/2017-332 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť

trovy konania spolu vo výške 260,76 €...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní o zaplatenie sumy 3 319,39 €

s príslušenstvom rozsudkom sp. zn. z 10. decembra 2013 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) zaviazal okrem iného sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 3 319,39 €.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. ,

, zo 16. decembra 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

rozsudok okresného súdu v tomto výroku potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu podal

sťažovateľ dovolanie.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým

najvyšší súd odmietol jeho dovolanie proti rozsudku krajského súdu podľa § 447 písm. c)

ako neprípustné.

Sťažovateľ tvrdí, že k namietanému porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým,

že napriek tomu, že vo veci opakovane, a to v konaní pred súdom prvého stupňa a aj

v odvolacom konaní tvrdil, že vo veci je vedené súbežne aj trestné konanie a bol

vyhotovený znalecký posudok č. 12/2015, v ktorom bolo konštatované, že podpis

sťažovateľa na výdavkovom pokladničnom doklade z 20. marca 2008 je s vysokou mierou

pravdepodobnosti falzifikátom, najvyšší súd na tieto skutočnosti neprihliadal a nevysvetlil,

prečo ich nevzal do úvahy.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky vo veci

sťažovateľa upravovali ustanovenia a nasl. (ďalej len

„OSP“).

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide

o prípady uvedené v písmene a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné

aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, pričom nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu

v zákone.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne

neprípustné, pričom sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími

námietkami sťažovateľa.

Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

).

Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil,

prečo považuje dovolanie podané sťažovateľom za procesne neprípustné a za takejto

situácie nebol povinný zaoberať sa vecným posúdením podaného dovolania.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa nevysporiadal s tvrdeniami týkajúcimi sa

prebiehajúceho trestného konania a znaleckého posudku č. 12/2015, ústavný súd považuje

za potrebné upozorniť na skutočnosť, že z dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského

súdu jednoznačne vyplýva, že podľa tvrdenia sťažovateľa sa mal krajský súd o tom, že

prebieha trestné konanie, dozvedieť najneskôr 30. apríla 2014 a predmetný znalecký

posudok vzhľadom na jeho poradové číslo bol vypracovaný až v roku 2015. Pokiaľ teda

okresný súd rozhodol svojím rozsudkom 10. decembra 2013, sťažovateľ nemohol vo veci

argumentovať prebiehajúcim trestným konaním a ani znaleckým posudkom, ako sa to snaží

tvrdiť, a to v konaní pred súdom prvého stupňa a ani v odvolaní proti rozsudku okresného

súdu.

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m.

). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia

musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1

dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument,

pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999).

Pokiaľ sa teda najvyšší súd konkrétne nezaoberal vo svojom uznesení už uvedenými

námietkami sťažovateľa, neporušil sťažovateľom označené základné právo podľa čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa

odôvodňujúcu porušenie a dohovoru ako nedostatočnú na to,

aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť spojitosť

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označeného

práva.

Ústavný súd preto sťažnosť podľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2018