Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 24/2018
PDF · 287.46 KB
No categories available
II. ÚS 24/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2018 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Sergeja
Kohuta (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného spoločnosťou JAVOR – TOKÁR advokátska
kancelária, s. r. o., Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
Mgr. Michal Tokár, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 18 C 213/2012 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 18 C 171/2009) a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 C 213/2012 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 C 213/2012 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť
mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 374,81 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiatjeden
centov) na účet jeho právnej zástupkyne spoločnosti JAVOR – TOKÁR advokátska
kancelária, s. r. o., Stará Vajnorská cesta 37, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. II. ÚS 24/2018-17 z 11. januára 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
, (ďalej aj „sťažovateľ“
alebo „žalobca“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 C 213/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«Sťažovateľ sa návrhom doručeným porušovateľovi dňa 10. 6. 2009 proti odporcovi
domáhal určenia, že odmeňovanie sťažovateľa je v rozpore so zásadou rovnakého
zaobchádzania a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 147 447,52 Eur.
Odporca podal porušovateľovi svoje vyjadrenie k Právnej veci až 17. 6. 2016,
t. j. po uplynutí 7 rokov od podania žaloby na základe výzvy súdu zo dňa 29. 4. 2016
a súčasne ho doručil aj žalobcovi!!!
... Aj napriek vyššie uvedenému nariadil porušovateľ v Právnej veci prvé
pojednávanie až na deň 1. 12. 2017, čo mi je doposiaľ známe iba z odpovede predsedníčky
OS Bratislava I. datovanej dňom 27. 9. 2017. Doposiaľ mi však predvolanie na termín
pojednávania oficiálne nebolo doručené. Znamená to, že porušovateľ nariadil prvé
pojednávanie v Právnej veci až po vyše 8 rokoch odo dňa podania návrhu na začatie
konania v Právnej veci, pričom medzi časom od podania návrhu na začatie konania
a nariadením pojednávania porušovateľ podľa názoru sťažovateľa neurobil žiadne úkony,
resp. nepostupoval tak, aby ochrana práv sťažovateľa, uplatňovaných v Právnej veci, bola
rýchla a účinná, t. j. tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
„Ani právne či skutkovo náročný spor nesmie trvať neprimerane dlhú dobu. Časový
horizont toho, kedy sa účastníkmi konania dostáva konečného rozhodnutia vo veci
je neoddeliteľnou súčasťou meradiel celkovej spravodlivosti podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Čím je časový horizont dlhší, tým viac sa rozostrujú kontúry spravodlivosti ako v očiach
dotknutých účastníkov konania, tak aj vo všeobecnom vnímaní verejnosti a verejnej
mienky“ (Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 688/2014 zo dňa 4. 2. 2015)...
Sťažovateľ doručil porušovateľovi svoje vyjadrenie zo dňa 8. 9. 2017, v ktorom
odôvodnil svoj návrh na určenie, že odmeňovanie sťažovateľa ako sudcu všeobecného súdu
v zmysle ustanovenia § 67 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte tiež ako „Zákon
o sudcoch“), v porovnaní s odmeňovaním sudcov v zmysle ustanovenia § 69 ods. 2 Zákona
o sudcoch, je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. V predmetnom vyjadrení
sťažovateľ zároveň na podporu svojich tvrdení poukázal na Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 20. 5. 2009 PL ÚS 17/08-238, v zmysle ktorého je ustanovenie
§ 69 ods. 2 Zákona o sudcoch v rozpore s čl. 1 a s čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, t. j. sudcovia odmeňovaní na základe ustanovenia § 69 ods. 2
Zákona o sudcoch sú výrazným spôsobom neprimerane zvýhodnení oproti ostatným sudcom,
a to pri porovnateľnom pracovnom zaťažení...
Z dôvodu vyššie uvedenej neprimeranej dĺžky súdneho konania dňa 8. 9. 2017
sťažovateľ podal porušovateľovi podľa ustanovenia § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
v texte tiež ako „Zákon o súdoch“) sťažnosť proti porušovaniu práva na verejné
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Predsedníčka porušovateľa v liste zo dňa
27. 9. 2017 uviedla, že sťažnosť sťažovateľa je dôvodná, nakoľko podľa prehľadu úkonov
vykonaných v predmetnej veci, citujem: „možno konštatovať, že súd vo veci
sp. zn. 18C/213/2013 (zrejme mala na mysli 18S/213/2012) nekonal bezodkladne,
a to v období od 10. 6. 2009 do 11. 1. 2010, od 25. 11. 2011 do 27. 7. 2012, od 29. 10. 2012
do 18. 2. 2014 ako aj v období od 3. 1. 2017 do 18. 8. 2017“. Za vzniknuté prieťahy
v konaní sa predsedníčka sťažovateľovi ospravedlnila.
... V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že v uvedenej Právnej veci,
nedošlo do dnešného dňa, t. j. ani po vyše 8 rokoch od podania návrhu na začatie konania,
k otvoreniu ani prvého pojednávania, t. j. porušovateľ v tejto veci ani po vyše 8 rokoch
od podania návrhu na začatie konania nekonal vo veci samej, t. j. vec doposiaľ meritórne
vôbec neprejednával.»
Ústavný súd na okresnom súde zistil, že proti rozsudku, ktorý bol vyhlásený
na pojednávaní uskutočnenom 2. februára 2018, podal sťažovateľ odvolanie, teda vec
nebola právoplatne skončená.
3. Keďže teda napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené, sťažovateľ
navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil porušenie jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v napadnutom konaní a prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných
prieťahov. Zároveň sťažovateľ požaduje priznanie finančného zadosťučinenia v sume
10 000 € a úhradu trov konania.
4. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. 1 SprV/30/2018, doručeným ústavnému súdu 12. februára 2018, v ktorom
predsedníčka okresného súdu okrem iného uviedla: „Žaloba o určenie, že odmeňovanie
žalobcu je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch bola doručená Okresnému súdu Bratislava I dňa 10. 06. 2009. Po preštudovaní
spisového materiálu mám za to, že v predmetnom konaní sp. zn. 18 C 213/2012 ide o právne
zložitú vec, čo vyplýva aj zo samotného predmetu konania, ktorým je určenie,
že odmeňovanie žalobcu je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania s náhradou
nemajetkovej ujmy...
Dovolím si poukázať na skutočnosť, že spis sp. zn. 18 C 213/2012 sa nachádzal
v období od 14. 05. 2010 do 21. 10. 2010, od 24. 06. 2015 do 30. 12. 2015 a od 08. 03. 2016
do 24. 03. 2016 na Krajskom súde v Bratislave za účelom rozhodnutia o odvolaní
sťažovateľa a o odvolaní žalovanej a od 08. 04. 2011 do 25. 11. 2011 na Najvyššom súde
Slovenskej republiky, ktorý bol predložený tunajším súdom na rozhodnutie o dovolaní
sťažovateľa. Účastníci konania/strany sporu majú právo využívať opravné prostriedky,
avšak podľa môjho názoru predĺženie konania v dôsledku uplatnenia procesných práv strán
sporu nemožno pripisovať v neprospech tunajšieho súdu (napr. III. ÚS 242/03,
Zo súdneho spisu je nepochybné, že v konaní sa riešili viaceré zásadné právne
otázky, ktoré mali za následok predĺženie konania:
- či žalovaný SR-NR SR má spôsobilosť byť účastníkom konania, pričom túto otázku
posúdil odlišne na základe opravných prostriedkov odvolací a dovolací súd. Právoplatné
ustálenie tejto otázky trvalo takmer 3 roky a pre nejednotnosť právnych názorov súdov
vyššieho stupňa a nemožno podľa môjho názoru dotknuté obdobie pričítať v neprospech
tunajšieho súdu
- otázka vylúčenia z rozhodovania a prejednávania veci tých sudcov, ktorí majú
rovnako podané antidiskriminačné žaloby, ako to bolo aj v prípade konajúceho sudcu
(o tejto otázke a jej právnej zložitosti svedčí aj to, že o nej rozhodoval ústavný súd vo veci
sp. zn. II. ÚS/16/2011, rozhodnutie zo dňa 18.09.2013)
- spornosť samotného uplatneného žalobného nároku - rozhodovaciu prax súdov
ani v tejto otázke dosiaľ nemožno považovať za ustálenú, keď existuje viacero
právoplatných rozhodnutí, ktoré vyhodnotili obdobný nárok ako dôvodný a viacero
rozhodnutí s opačným právnym názorom.
Na priebeh konania sp. zn. 18 C 213/2012 mala vplyv aj skutočnosť, že vo veci
konajúci sudcovia Okresného súdu Bratislava I, resp. Krajského súdu v Bratislave
namietali vo veci zaujatosť z dôvodu podania antidiskriminačných žalôb s tým, že
rozhodovanie o pridelení veci iným sudcom, ktorí si žaloby obdobného charakteru nepodali,
malo z hľadiska plynulosti konania taktiež výrazný vplyv.“
5. K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti sťažovateľ zaujal svoje stanovisko
v podaní doručenom ústavnému súdu 29. marca 2018, v ktorom okrem iného uviedol:
«K vyjadreniu predsedníčky Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 01. 02. 2018
uvádzam, že je do značnej miery „alibistické“ s úmyslom čiastočne preniesť zodpovednosť
za nečinnosť aj na sťažovateľa. Zdôrazňujem, že Okresný súd Bratislava I. nariadil prvé
pojednávanie v právnej veci až po vyše ôsmych rokoch odo dňa podania návrhu na začatie
konania, pričom medzi časom od podania návrhu a nariadením pojednávania Okresný súd
Bratislava I. neurobil žiadne úkony, resp. nepostupoval tak, aby ochrana práv sťažovateľa
bola rýchla a účinná, to jest tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
V ostatnom poukazujem na moju argumentáciu a dôvody uvádzané v ústavnej sťažnosti.»
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
7. Súčasťou vyjadrenia okresného súdu z 1. februára 2018 k sťažnosti bolo
aj opísanie napadnutého konania, ktorého doterajší priebeh bol takýto, zákonným sudcom:
- dňa 10. júna 2009 bol okresnému súdu doručený žalobný návrh v právnej veci
žalobcu proti žalovanému Slovenskej republike – Národnej rade
Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný“) o určenie, že odmeňovanie žalobcu je v rozpore
so zásadou rovnakého zaobchádzania, a o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 147 447,52 €,
- z potvrdenia o pridelení veci z 10. júna 2009 vyplýva, že vec bola pôvodne
pridelená zákonnej sudkyni , a to pod sp. zn. 18 C 171/2009,
- okresný súd na základe uznesenia č. k. 18 C 171/2009-8 z 11. januára 2010 konanie
zastavil z dôvodu nedostatku spôsobilosti žalovaného byť účastníkom konania,
- dňa 29. januára 2010 bolo súdu doručené podanie žalovaného (Kancelária Národnej
rady Slovenskej republiky), na základe ktorého požiadal o doručenie rovnopisu žalobného
návrhu,
- dňa 9. februára 2010 bolo súdu doručené odvolanie žalobcu proti uzneseniu
č. k. 18 C 171/2009-8 z 11. januára 2010,
- okresný súd na základe uznesenia č. k. 18 C 171/2009-17 z 11. februára 2010
opravil uznesenie č. k. 18 C 171/2009-8 z 11. januára 2010 v časti označenia žalobcu
v záhlaví,
- okresný súd oznámením z 19. februára 2010 uviedol, že Kancelária Národnej rady
Slovenskej republiky nemá postavenie účastníka konania, preto jej nemôže byť doručená
žaloba,
- dňa 14. mája 2010 bola vec predložená Krajskému súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) pre účely rozhodnutia o odvolaní žalobcu proti uzneseniu
č. k. 18 C 171/2009-8 z 11. januára 2010 v spojení s opravným uznesením
č. k. 18 C 171/2009-17 z 11. februára 2010,
- krajský súd na základe uznesenia č. k. 15 Co 186/2010-21 z 28. septembra 2010
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 18 C 171/2009-8 z 11. januára 2010 v spojení
s opravným uznesením č. k. 18 C 171/2009-17 z 11. februára 2010,
- dňa 16. decembra 2010 bolo súdu doručené dovolanie žalobcu proti uzneseniu
krajského súdu č. k. 15 Co 186/2010-21 z 28. septembra 2010,
- dňa 17. januára 2011 bol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) predložený súdny spis pre účely rozhodnutia o dovolaní žalobcu,
- dňa 28. januára 2011 bol spis vrátený okresnému súdu, keďže neboli splnené
podmienky na predloženie veci najvyššiemu súdu (neúplnosť dovolania),
- okresný súd na základe výzvy z 23. februára 2011 vyzval žalobcu na doplnenie
dovolania,
- dňa 11. marca 2011 bolo súdu doručené doplnenie dovolania zo strany žalobcu,
- dňa 8. apríla 2011 bol najvyššiemu súdu opätovne predložený súdny spis pre účely
rozhodnutia o dovolaní žalobcu,
- najvyšší súd na základe uznesenia sp. zn. 4 Cdo 64/2011 z 28. októbra 2011 zrušil
uznesenie krajského súdu sp. zn. 15 Co 186/2010 z 28. septembra 2010 a uznesenie
okresného súdu č. k. 18 C 171/2009-8 z 11. januára 2010 v spojení s opravným uznesením
č. k. 18 C 171/2009-17 z 11. februára 2010 (okresný súd mal vyzvať žalobcu na odstránenie
vady označenia žalovaného),
- okresný súd na základe výzvy z 27. júla 2012 vyzval žalobcu na úhradu súdneho
poplatku v sume 4 489 € za podanie žaloby,
- dňa 10. augusta 2012 bola súdu doručená žiadosť žalobcu o oslobodenie
od súdnych poplatkov,
- okresný súd na základe uznesenia č. k. 18 C 171/2009-49 z 24. septembra 2012
priznal žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu,
- z potvrdenia o pridelení veci z 29. októbra 2012 vyplýva, že po zrušení a vrátení
veci okresnému súdu bola vec opätovne pridelená zákonnej sudkyni
, a to pod novou sp. zn. 18 C 213/2012,
- zákonná sudkyňa 18. februára 2014 predložila vec
predsedníčke súdu z dôvodu zaujatosti vo veci, a to s poukazom na nález ústavného súdu
č. k. II. ÚS 16/2011-97 (podanie antidiskriminačnej žaloby),
- dňa 18. februára 2014 predsedníčka súdu vyzvala ,
aby uviedla, kedy zistila, že je zaujatá, a odôvodnila prieťahy v období od novembra 2011,
- 24. februára 2014 uviedla predsedníčke súdu, aby predložila
vec na rozhodnutie a pridelenie inému sudcovi s tým, že vo veci je s poukazom na nález
ústavného súdu č. k. II. ÚS 16/2011-97 vylúčená; zákonná sudkyňa neuviedla dátum,
odkedy sa cíti byť zaujatá, a taktiež sa nevyjadrila k prieťahom od novembra 2011,
- na základe opatrenia predsedníčky súdu č. 8/2014, sp. zn. Spr. 3351/2014
zo 17. júna 2014 bola vec prerozdelená náhodným výberom medzi sudcov okresného súdu,
ktorí si nepodali antidiskriminačnú žalobu,
- z potvrdenia o pridelení veci z 10. júla 2014 vyplýva, že vec bola pridelená
zákonnému sudcovi , a to pod sp. zn. 18 C 213/2012,
- okresný súd na základe uznesenia č. k. 18 C 213/2012-67 zo 17. decembra 2014 vec
zastavil a postúpil Slovenskej republike – Národnej rade Slovenskej republiky na predbežné
prejednanie sporu (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov),
- dňa 6. februára 2015 bolo súdu doručené odvolanie žalovaného proti uzneseniu
okresného súdu č. k. 18 C 213/2012-67 zo 17. decembra 2014,
- dňa 9. februára 2015 bolo súdu doručené odvolanie žalobcu proti uzneseniu
okresného súdu č. k. 18 C 213/2012-67 zo 17. decembra 2014,
- dňa 24. júna 2015 bola vec predložená krajskému súdu pre účely rozhodnutia
o odvolaní žalobcu a odvolaní žalovaného proti uzneseniu č. k. 18 C 213/2012-67
zo 17. decembra 2014; vec bola pridelená odvolaciemu senátu krajského súdu
pod sp. zn. HCo 90/15,
- dňa 3. novembra 2015 členovia odvolacieho senátu oznámili predsedovi krajského
súdu dôvody na vylúčenie z prejednania a rozhodovania vo veci sp. zn. HCo 90/15 (podanie
antidiskriminačnej žaloby),
- na základe opatrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr. 3010/2015
z 13. novembra 2015 bola vec pridelená náhodným výberom iným sudcom odvolacieho
súdu,
- krajský súd na základe uznesenia č. k. HCo 90/2015-89 z 19. novembra 2015 zrušil
rozhodnutie okresného súdu č. k. 18 C 213/2012-67 zo 17. decembra 2014,
- dňa 25. februára 2016 bol súdu doručený podnet žalobcu na vydanie
opravného uznesenia v súvislosti s rozhodnutím krajského súdu č. k. HCo 90/2015-89
z 19. novembra 2015,
- krajský súd na základe opravného uznesenia č. k. HCo 90/2015-97 zo 16. marca
2016 opravil uznesenie č. k. HCo 90/2015-89 z 19. novembra 2015,
- okresný súd uznesením č. k. 18 C 213/2012-100 z 29. apríla 2016 vyzval
žalovaného, aby sa vyjadril k žalobe, ktorú mu súčasne aj doručil,
- dňa 17. júna 2016 bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe (č. l. 100-
125),
- okresný súd uznesením č. k. 18 C 213/2012-127 z 28. júla 2016 vyzval žalobcu,
aby sa vyjadril k žalobe; 27. októbra 2016 sa súdu vrátila zásielka ako neprevzatá; zásielka
bola doručovaná právnemu zástupcovi žalobcu Mgr. Michalovi Tokárovi na adresu
; následne súd zásielku doručoval Mgr. Michalovi Tokárovi na adresu
; zásielku si právny zástupca prevzal 13. januára 2017,
- dňa 2. februára 2017 bolo súdu doručené podanie spoločnosti JAVOR – TOKÁR
advokátska kancelária, s. r. o., z obsahu ktorého vyplýva, že žalobca udelil plnú moc
Mgr. Michalovi Tokárovi iba pre dovolacie konanie,
- dňa 29. marca 2017 bolo súdu doručené oznámenie žalovaného, v zmysle ktorého
udelil plnú moc na zastupovanie v tomto konaní ,
- dňa 30. augusta 2017 bolo žalobcovi doručené do vlastných rúk vyjadrenie
žalovaného (replika) k žalobe (č. l. 100-125),
- dňa 8. septembra 2017 bolo súdu doručené vyjadrenie žalobcu (duplika)
k vyjadreniu žalovaného (č. 1. 137-237),
- dňa 14. septembra 2017 súd vo veci nariadil termín pojednávania
na 1. december 2017, na ktorý boli predvolaní žalobca a právny zástupca žalovaného,
ktorému súd súčasne doručil vyjadrenie žalobcu (duplika) z 8. septembra 2017,
- dňa 1. decembra 2017 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktoré
sa bez ospravedlnenia nedostavil žalobca, hoci mu bolo predvolanie na pojednávanie riadne
doručované; súd pojednávanie z dôvodu opätovného predvolania žalobcu a prípadného
prešetrenia, či sa zdržiava na adrese trvalého pobytu odročil na 2. február 2018 s tým,
že následne 18. decembra 2017 bolo žalobcovi predvolanie na pojednávanie riadne
doručené, čo žalobca potvrdil vlastnoručným podpisom na doručenke (č. l. 249).
Ústavný súd na okresnom súde zistil, že proti rozsudku vyhlásenému na pojednávaní
uskutočnenom 2. februára 2018 bolo sťažovateľom podané odvolanie.
8. Obsah zapožičaného súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 18 C 213/2012
potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 1. februára 2018, ktoré ústavný súd považuje
za preukázané.
III.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
12. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne
sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,
dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Na splnenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy preto nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).
13. Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho
konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných
záväzkov Slovenskej republiky je garantovať účastníkom súdneho konania právo
na prerokovanie ich veci v primeranej dobe (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru) a zabezpečiť
odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu
v primeranej dobe (III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05).
14. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).
15. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
16. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016
zrušený, a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového, civilného mimosporového
a správneho súdneho konania predmetom Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“),
Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“) a Správneho súdneho poriadku.
17. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
do 30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117
ods. 1 OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP,
podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia
oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi
deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.
18. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 CSP a čl. 12 CMP, podľa ktorých súd postupuje v konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu (podľa Civilného
sporového poriadku), resp. účastníkov konania (podľa Civilného mimosporového poriadku)
a iných osôb. Tento základný princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení
Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho
poriadku so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy
týchto poriadkov.
19. Napríklad povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva z § 157 ods. 1 CSP,
podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z § 153 CSP
o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej z § 168 ‒ § 172 CSP opredbežnom prejednaní
sporu a následkoch neprítomnosti strán aj z § 179 ods. 1 CSP, podľa ktorého pojednávanie
vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím
na povahu konania a účel tohto zákona, alebo § 183 ods. 1 prvej vety CSP, podľa ktorej
pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
20. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a tým aj porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konania
a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97). Tieto tri kritériá zohľadňuje
pri namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).
21. Pokiaľ ide o kritérium právna a skutková zložitosť veci, ústavný súd konštatuje,
že spory o určenie, že odmeňovanie sťažovateľa je v rozpore so zásadou rovnakého
zaobchádzania, sa dosiaľ nemôžu riadiť štandardnou judikatúrou. Ústavný súd teda
poznamenáva, že napadnuté konanie je relatívne právne zložité, existujú rôzne rozhodnutia
súdov v obdobných veciach, a ďalej konštatuje, že vzhľadom na okolnosti veci pripúšťa
aj určitý stupeň skutkovej zložitosti veci, čím však nie je možné okresný súd zbaviť
zodpovednosti za priebeh napadnutého konania v súvislosti s posudzovaním existencie
zbytočných prieťahov.
22. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní
mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto
súdneho konania. Ústavný súd nezistil na strane sťažovateľa také skutočnosti, ktoré
by zásadným spôsobom ovplyvnili dĺžku napadnutého konania.
23. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup okresného súdu.
Celkovú dĺžku napadnutého konania (takmer 8 rokov od jeho začatia) ústavný súd
v okolnostiach danej veci považuje z ústavnoprávneho hľadiska za neakceptovateľnú.
24. Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu nebol dostatočne efektívny.
O uvedenom svedčí skutočnosť, že najvyšší súd v dovolacom konaní uznesením
sp. zn. 4 Cdo 64/2011 z 28. októbra 2011 zrušil uznesenie krajského súdu
sp. zn. 15 Co 186/2010 z 28. septembra 2010 a uznesenie okresného súdu
sp. zn. 18 C 171/2009 z 11. januára 2010 v znení opravného uznesenia
sp. zn. 18 C 171/2009 z 11. februára 2010 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia z 28. októbra 2011 okrem iného uviedol:
„Ak žalobca v danom prípade označil v žalobe ako štátny orgán, nespôsobilý subjekt,
ide o nedostatok návrhu na začatie konania týkajúci sa mal pokúsiť z úradnej povinnosti
tento nedostatok odstrániť postupom podľa § 43 ods. 1 O. s. p. Súd prvého stupňa však
takýmto spôsobom nepostupoval a túto vadu konania neodstránil ani odvolací súd.
Skutočnosť, že súdy oboch nižších stupňov nedostatok návrhu na začatie konania
neodstránili, mala za následok, že konanie pred oboma súdmi bolo postihnuté vadou
vyplývajúcou z § 237 písm. f/...“
O neefektívnosti okresného súdu pri postupe v napadnutom konaní svedčí taktiež
skutočnosť, že prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené až po 7 rokoch od začiatku
konania.
25. Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že postupom okresného súdu
v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
26. Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom
okresného súdu v napadnutom konaní porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez
zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ.
IV.
27. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
28. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
29. Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €
z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, poukazujúc okrem iného na právnu neistotu
vyvolanú neefektívnym postupom a nečinnosťou okresného súdu v napadnutom konaní.
30. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
31. S prihliadnutím na dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
18 C 213/2012, berúc do úvahy konkrétne okolnosti veci, najmä skutočnosť, že napriek
rozsudku okresného súdu vec dosiaľ nie je právoplatne skončená, ústavný súd považoval
priznanie sumy 1 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde.
32. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom
spoločnosťou JAVOR – TOKÁR advokátska kancelária, s. r. o. Podľa § 36 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania
uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
33. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2016, ktorá bola 884 €.
34. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,
podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“). Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2017
predstavuje spolu s režijným paušálom (2 × 8,84 €) sumu 312,34 €. Právna zástupkyňa
sťažovateľa je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej
fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške
20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH
a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 374,81 €.
35. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.
36. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2018