Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 290/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu

Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti

, zastúpenej

advokátskou kanceláriou JUDr. Róbert Fatura, advokát s. r. o., Centrum 18/23, Považská

Bystrica, konajúcou prostredníctvom JUDr. Róberta Faturu, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s princípom právnej

istoty podľa uznesením Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. zo 17. januára 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2018

doručená sťažnosť spoločnosti ‒(ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s princípom

právnej istoty podľa uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 17. januára 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Bánovce nad Bebravou

(ďalej len „okresný súd“) je pod sp. zn. vedené exekučné konanie v prospech

oprávneného (ďalej len

„oprávnený“), proti povinnému

, o vymoženie sumy 35,85 € s príslušenstvom (ďalej len „exekučné konanie“).

Zo skutočností zistených pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti ústavný

súd zistil, že okresný súd 19. júla 2000 poveril v exekučnom konaní súdneho exekútora

vykonaním exekúcie.

Dňa 18. apríla 2017 bol okresnému súdu doručený návrh na zmenu účastníka

exekučného konania na základe podania nového vlastníka pohľadávky, a to sťažovateľa,

ktorým žiadal, aby okresný súd pripustil zmenu na strane oprávneného z dôvodu postúpenia

predmetnej pohľadávky na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 31. augusta 2009.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 18. októbra 2017 zamietol návrh

sťažovateľa na pripustenie zmeny účastníka konania na strane oprávneného, druhým

výrokom vyhlásil exekúciu za neprípustnú a tretím výrokom exekúciu zastavil.

Proti uzneseniu okresného súdu z 18. októbra 2017 podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením, ktorým bolo odvolanie sťažovateľa

odmietnuté.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje takto:

«Sťažovateľ vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu Okresného súdu namietal

porušenie práva konať pred súdom resp. porušenie práva na spravodlivý súdny proces ako

aj porušenie zásady právnej istoty a to v nadväznosti na skutočnosť, že v konaní došlo

k postúpeniu pohľadávky oprávneného voči povinnému na sťažovateľa, no napriek

uvedenému súd nekonal s právnym nástupcom oprávneného - sťažovateľom. Na skutočnosť

postúpenia pohľadávky prihliadol konajúci súd až po tom, ako mu táto bola zo strany

právneho nástupcu oprávneného – sťažovateľa oznámená, a na základe toho, že oprávnený

v exekúcii zanikol prvostupňový súd exekúciu zastavil, ako subjekt, ktorý podľa názoru

konajúceho súdu mohol jediný navrhnúť zmenu účastníka v konaní. Odvolací súd však

odvolanie podané sťažovateľom odmietol z dôvodu, že nielenže smerovalo proti

rozhodnutiu, proti ktorému zákon nepripúšťal opravný prostriedok, ale naviac ho podala

neoprávnená osoba. Vzhľadom k tomu, že subjekt, ktorý bol v exekúcii oprávnený zanikol,

nie je zrejmé, kto bol teda v danom konaní oprávnený podať opravný prostriedok

za oprávneného, ak nie jeho právny nástupca, s ktorým súd v exekúcii naviac vôbec

nekonal.

Sťažovateľ má za to, že takýmto postupom a rozhodnutím KSTN došlo k porušeniu

jeho ústavných práv, a to práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotveného v čl. 46 a nasl.

SR a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s princípom právnej istoty podľa

.

Sťažovateľ má za to, že postupom prvostupňového a odvolacieho súdu došlo

k odňatiu jeho práva konať pred súdom ako aj k porušeniu princípu právnej istoty. Samotný

sťažovateľ nielenže sám iniciatívne oznámil súdu, že je právnym nástupcom oprávneného,

ale taktiež mal záujem riadne pokračovať v konaní. V tejto súvislosti je viac ako zarážajúce,

že exekúciu, ktorá bola vedená od roku 2000 a v roku 2010 bol pôvodný oprávnený

vymazaný z Obchodného registra, súd naďalej „viedol“ a to viac ako 7 rokov

a až po oznámení sťažovateľa exekúciu zastavil. Takéto rozhodnutie, či už o zastavení

konania, ale najmä rozhodnutie KSTN, kedy odmietol odvolanie proti rozhodnutiu

Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v tejto veci je arbitrárne a samotný sťažovateľ,

ako právny nástupca oprávneného na základe takéhoto rozhodnutia nemohol následne

uplatňovať všetky svoje práva, ktoré mu vyplývajú z ,

ako aj ostatných právnych predpisov SR. Máme za to, že postupom KSTN kedy tento

odmietol opravný prostriedok proti rozhodnutiu okresného súdu, napriek tomu, že riadne

a zákonným spôsobom prešli práva a povinnosti z pohľadávky v exekučnom konaní

na sťažovateľa, porušil jeho právo na súdnu ochranu. Uvedené je zrejmé aj z toho, že hoci

sa sťažovateľ domáhal svojho práva na súdnu ochranu, podaním riadneho opravného

prostriedku, tento konajúci súd v podstate vylúčil možnosť sťažovateľa, aby uplatňoval

svoje práva na ďalšom súde a to aj s poukazom na skutočnosť, že pred tým ako bolo

sťažovateľovi doručené napadnuté Uznesenie KSTN bolo mu medzičasom doručené aj

Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 24. 01. 2018, ktorým súd

odmietol dovolanie sťažovateľa síce v inej, ale identickej veci. Sťažovateľ z tohto dôvodu

nevyužíval mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie, nakoľko bolo zrejmé, ako by v

danej veci rozhodol najvyšší súd, ako aj z dôvodu bezdôvodného zaťažovania súdov SR,

ako aj z dôvodu, aby mu nebola uložená pokuta v zmysle ustanovenia § 452 zákona

č. v aktuálnom znení. Máme taktiež za to,

že arbitrárnosť predmetného rozhodnutia KSTN spočíva aj v skutočnosti, že KSTN v danom

konaní nielenže neprihliadal na osobitosti daného prípadu t. j. podľa názoru nižšieho súdu

neoprávnené vedenie exekúcie cca 7 rokov, keďže podľa jeho názoru zanikol subjekt

oprávneného, ako aj na to, že hoci právny nástupca oprávneného mal záujem uplatňovať

a uplatňoval svoje práva, súdy konštatovali, že ide o osobu, ktorá nie je oprávnená takéto

opravné prostriedky podávať a odvolanie sťažovateľa odmietol.

Sťažovateľ v súvislosti s princípom právnej istoty uvádza, že v rámci rozhodovania

súdov SR existuje viacero, rádovo desiatky rozhodnutí, v rámci ktorých súd pripustil zmenu

účastníka konania v exekučnom konaní, v ktorej oprávnený zanikol a jeho právnym

nástupcom je práve sťažovateľ. Zároveň sťažovateľ uvádza, že súdy, ktoré v danej veci

rozhodovali a pokračujú v exekučných konaniach sú súdy prvého stupňa, ako aj odvolacie

súdy. Túto skutočnosť sťažovateľ uvádzal aj v rámci riadneho opravného prostriedku, ktorý

bol odmietnutý, avšak konajúce súdy na túto skutočnosť žiadnym spôsobom neprihliadali.

Je zrejmé a máme za to, že vzhľadom k tomu, že princíp právnej istoty sa v súčasnosti

nachádza v základných zásadách resp. princípoch, ktoré sa uplatňujú v sporovom procese

a je súčasťou , mal byť tento princíp uplatnený aj v tomto

konaní, a teda právna prax súdov resp. ich rozhodnutia mali byť v tejto oblasti zjednotené.

Takéto očakávanie mal aj sťažovateľ pri podaní riadneho opravného prostriedku, pričom

ani v jednom z rozhodnutí v tejto veci, či už v prvostupňovom konaní alebo v odvolacom

konaní nedošlo k takémuto zosúladeniu. Taktiež uvádzame, že rozhodnutie KSTN nemožno

považovať ani za spravodlivé a to v nadväznosti na skutočnosť, že napriek tomu,

že sťažovateľ splnil všetky predpoklady na to, aby sa stal účastníkom konania

resp. sporovou stranou, súdy SR mu svojím postupom toto právo odňali.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní sťažnosti túto prijal na ďalšie konanie a po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

rozhodol nálezom:

„1. Základné právo spoločnosti

, na súdnu a inú právnu ochranu

upravené v a nasl. a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení

s princípom právnej istoty podľa postupom a rozhodnutím

Krajského súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín č. k. z 17. 01. 2018

sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti

, sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume vo výške

1000,00 EUR (slovom jeden tisíc eur), ktoré je Krajský súd Trenčín povinný spoločnosti

vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia (nálezu).

4. Spoločnosti

sa priznávajú trovy konania a právneho zastúpenia v sume vo výške

390,50 Eur, a to za dva úkony právnej služby – prevzatie veci a príprava a spísanie

sťažnosti na Ústavný súd, 2 x á 153,50 + paušál 2 x 9,21 Eur + 20 % DPH, ktoré je Krajský

súd Trenčín povinný zaplatiť na účet spoločnosti JUDr. Róbert Fatura, advokát, s. r. o.

vedený v č. ú. do 15 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

tiež napr. , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

Zároveň je v súvislosti s namietaným uznesením krajského súdu potrebné

pripomenúť, že ústavný súd nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov

(napr. ), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ

tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu

zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy . Ingerencia ústavného súdu do výkonu

právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Podľa a 2 Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Slovenská republika uznáva

a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými

je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie práva na spravodlivý súdny

proces v kontexte nesprávneho rozhodnutia krajského súdu napadnutým uznesením,

keď krajský súd odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 18. októbra 2017

odmietol, a to z dôvodu, že odvolanie smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon

nepripúšťa opravný prostriedok, a v druhej rovine z dôvodu, že ho podala neoprávnená

osoba.

Ústavný súd pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal napadnuté

uznesenie krajského súdu a postup, ktorý mu predchádzal, a dospel k záveru, že sťažnosť

je potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Pri hodnotení napadnutého uznesenia ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho

názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekučné

konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až 243k

neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia

podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017 ak to povaha

veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného

sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).

Podľa proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie,

ak to zákon pripúšťa.

Ústavný súd konštatuje, že tak, ako to uviedol aj krajský súd v bode 13 napadnutého

uznesenia, Exekučný poriadok účinný do 31. marca 2017 (podľa ktorého v kontexte už

citovaných zákonných ustanovení bolo potrebné prebiehajúce exekučné konania dokončiť)

explicitne neupravuje možnosť podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zmene

účastníka, a preto bolo potrebné v súlade s § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v prípadoch,

v ktorých to nevylučuje povaha veci, subsidiárne použiť .

v taxatívne vypočítava uznesenia, voči ktorým

je odvolanie prípustné, pričom tak, ako uvádza aj krajský súd v napadnutom uznesení,

„uznesenie o zmene účastníka konania medzi takýmito uzneseniami nie je“.

K uvedenému je potrebné uviesť, že sťažovateľ v podanej sťažnosti bližšie

ani nerozvádza, v čom konkrétne v tejto rovine spočíva „arbitrárnosť“ napadnutého

uznesenia krajského súdu. Len z odôvodnenia sťažnosti možno dôvodiť, že sťažovateľ

namieta aj skutočnosť, že krajský súd odvolanie odmietol aj z dôvodu, že smerovalo

proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon nepripúšťal opravný prostriedok.

V bode 13 napadnutého uznesenia krajský súd ďalej uvádza: „Je preto zrejmé,

že odvolanie proti uzneseniu súdu o zmene účastníka konania /vrátane konania exekučného/

prípustné nie je. Odvolací súd preto odvolanie spoločnosti

do výroku I. uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým bol zamietnutý návrh menovanej

spoločnosti na pripustenie zmeny účastníka konania, podľa odmietol

ako odvolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.“

Ako už bolo načrtnuté, právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy a rozhodnutia

všeobecných súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Úlohou ústavného

súdu nie je ani náprava prípadných pochybení všeobecných súdov pri vydávaní procesných

rozhodnutí. Rozhodovanie o pripustení zmeny účastníkov konania (procesné rozhodnutia)

pred všeobecnými súdmi patrí jednoznačne do výlučnej kompetencie všeobecných súdov,

pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že proti uzneseniu okresného súdu

z 18. októbra 2017 v jeho prvom výroku, ktorým bol návrh sťažovateľa na pripustenie

zmeny účastníka na strane oprávneného zamietnutý, nie je prípustné odvolanie.

V intenciách citovaných zákonných ustanovení preto neobstojí námietka sťažovateľa,

že napadnutým uznesením bolo v tejto časti zasiahnuté do jeho základného práva na súdnu

ochranu.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta aj „arbitrárnosť“ napadnutého uznesenia

krajského súdu v časti druhého a tretieho výroku, v ktorej bolo odvolanie proti uzneseniu

okresného súdu z 18. októbra 2017 odmietnuté ako podané neoprávnenou osobou.

Krajský súd v napadnutom odvolaní v bode 14 uviedol: „Čo sa týka odvolania

spoločnosti voči výrokom II. a III. napadnutého

uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a následne

zastavená, tu odvolací súd vychádzal z toho, že odvolanie proti rozhodnutiu súdu môže

podať iba strana sporu, teda v exekučnom konaní účastník exekučného

konania / /. Účastníkmi exekučného konania sú predovšetkým oprávnený

a povinný /§ 35 Exekučného poriadku/. Keďže návrh na pripustenie zmeny účastníka tohto

konania na strane oprávneného bol napadnutým uznesením súdu prvej inštancie

zamietnutý /pozri vyššie/ v čase podania svojho odvolania nebola spoločnosť s. r. o.

účastníkom tohto exekučného konania, a preto odvolací súd odvolanie spoločnosti

do výrokov II. a III. napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie

odmietol ako podané neoprávnenou osobou podľa .“

Podstatou sťažnosti v tejto časti je námietka sťažovateľa, že „... Vzhľadom k tomu,

že subjekt, ktorý bol v exekúcii oprávnený zanikol, nie je zrejmé, kto bol teda v danom

konaní oprávnený podať opravný prostriedok za oprávneného, ak nie jeho právny nástupca,

s ktorým súd v exekúcii naviac vôbec nekonal.“.

Odpoveď k zodpovedaniu sťažovateľovej námietky je podľa názoru ústavného súdu

potrebné hľadať v samotnej právnej úprave.

Podľa § 235 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konania, ktoré sa začali

do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa § 238 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku konania začaté pred 1. septembrom

2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134

ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté pred

1. septembrom 2005.

Podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2002

proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech

iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu,

len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu (§ 41).

Podľa § 37 ods. 4 Exekučného poriadku účinného od 1. septembra 2005 (ustanovenie

sa s poukazom na § 238 ods. 2 Exekučného poriadku použije aj na toto konanie)

ak k prevodu alebo prechodu práv alebo povinností z exekučného titulu dôjde po vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie, pokračuje exekútor vo vykonávaní exekúcie na základe

pôvodného poverenia, ku ktorému priloží originál alebo osvedčenú fotokópiu listiny

preukazujúcej prevod alebo prechod práv a povinností.

Podľa § 37 ods. 5 Exekučného poriadku účinného od 1. septembra 2005

(ustanovenie sa s poukazom na § 238 ods. 2 Exekučného poriadku použije aj na toto

konanie) ak súd zmenu účastníkov konania nepripustí, pokračuje exekútor v konaní

s pôvodnými účastníkmi.

Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až 243k

neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa

predpisov účinných do 31. marca 2017.

Podľa § 9a ods. 1 a 4 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017

ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú

ustanovenia .

Podľa , a ak po začatí konania nastala právna skutočnosť,

s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže

žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten,

na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli. Súd vyhovie

návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí konania došlo k prevodu alebo

prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu.

Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované. Ten, kto vstupuje

do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu.

Nepochybne z obsahu príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že návrh na zmenu

na strane oprávneného v exekučnom konaní bol okresnému súdu doručený 18. apríla 2017.

Na základe uvedeného návrhu sťažovateľ žiadal, aby okresný súd pripustil zmenu na strane

oprávneného z dôvodu postúpenia predmetnej pohľadávky na základe zmluvy o postúpení

pohľadávok z 31. augusta 2009.

Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Trenčín (oddiel Sa, vložka

č. 155/R) vyplýva, že oprávnený zanikol 1. apríla 2010 na základe dobrovoľného výmazu

ukončením likvidácie.

Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že návrh na zmenu oprávneného

bol okresnému súdu doručený až po tom, ako pôvodný oprávnený stratil spôsobilosť

byť účastníkom konania, pričom, ako z obchodného registra vyplýva, oprávnený zanikol

bez univerzálneho právneho nástupcu.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku (v znení účinnom v čase začatia

exekučného konania až do 31. marca 2017) exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil

za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom v čase začatia exekučného

konania až do 31. marca 2017) exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno

odstrániť, súd konanie zastaví.

Podľa procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva

a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.

Podľa ak strana nemá procesnú subjektivitu, súd konanie zastaví.

Podľa ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne

skončilo, súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho

nástupcu niet, súd konanie zastaví.

Ako vyplýva z uznesenia okresného súdu z 18. októbra 2017, „oprávnený

bol vymazaný z obchodného registra a dňom výmazu zanikol, čím stratil spôsobilosť

byť účastníkom konania. Strata tejto spôsobilosti robí exekúciu neprípustnou,

a to od momentu jeho výmazu, a preto súd v zmysle citovaných zákonných ustanovení

rozhodol o neprípustnosti exekúcie a exekúciu zastavil.“.

Z uvedeného možno konštatovať, že sťažovateľ podal návrh na zmenu oprávneného

v exekučnom konaní v čase, keď oprávnený už neexistoval (bez ohľadu na skutočnosť,

že pohľadávka bola sťažovateľovi ako postupníkovi postúpená v čase, keď oprávnený ešte

existoval). V prípade, ak by okresný súd uvedenému návrhu vyhovel, došlo by k zmene

neexistujúceho subjektu za existujúci, čo platná právna úprava nedovoľuje. Z pripojených

príloh k sťažnosti a zo skutočností zistených pri príprave predbežného prerokovania

sťažnosti vyplýva, že v čase, keď oprávnený mal spôsobilosť byť účastníkom konania,

sám návrh na zmenu účastníka nepodal a takýto návrh v tom čase (do výmazu oprávneného

z obchodného registra) nepodal ani sťažovateľ ako postupník.

V kontexte citovaných zákonných ustanovení aj všetkých uvedených skutočností

je zrejmé, že pokiaľ je krajský súd v napadnutom uznesení toho názoru, že odvolanie

proti druhému a tretiemu výroku podala neoprávnená osoba (sťažovateľ nebol v čase

podania odvolania účastníkom exekučného konania), nemožno napadnuté uznesenie

krajského súdu považovať za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že z obsahu napadnutého

uznesenia krajského súdu sa presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal

v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v súdnom konaní dostal odpoveď

na všetky podstatné otázky týkajúce sa jeho námietok, súd konal v medziach svojej

právomoci, keď príslušné ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné

pre posúdenie veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho

úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne

akceptovateľné.

V súvislosti s uvedeným dáva ústavný súd do pozornosti ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej pre rozhodnutie „... o zmene účastníka

je potrebné, aby návrh bol podaný v čase, keď pôvodný účastník existoval...“

(sp. zn. , ). Vzhľadom na uvedené preto neobstojí

ani námietka sťažovateľa, týkajúca sa potreby zjednotenia judikatúry v danej veci.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je jeho úlohou prehodnocovať správnosť

rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým súd odmietol odvolanie proti rozhodnutiu okresného

súdu procesnej povahy, a to ani v prípade, ak by s takým rozhodnutím nesúhlasil. Také

rozhodnutie by v zásade malo byť nepreskúmateľné nielen nadriadeným súdom, pretože

uvedený zákon takúto možnosť výslovne nepripúšťa ( ), ale malo by byť

vzhľadom na ústavnoprávny rozmer vylúčené aj z prieskumu vecí ústavným súdom.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa prichádza do úvahy iba v prípadoch

extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie garantovaných základných práv

a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia

všeobecným súdom. Takéto vybočenie, resp. neodôvodnenosť rozhodnutia však ústavný súd

v prípade sťažovateľa nevzhliadol. Jeho ústavná sťažnosť je v podstate len nesúhlasom

s rozhodnutím všeobecného súdu. Z prednesených argumentov nevyplýva nič, čo by

posunulo prejednávanú vec do ústavnoprávnej roviny.

Vzhľadom na uvedené niet takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a základným právom na súdnu ochranu podľa

ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s princípom

zakotveným v , ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne

umožňovala dospieť k záveru o ich porušení, a preto ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že v prerokúvanej veci nemohol

opomenúť ani ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to že sťažnosť smeruje proti výroku

napadnutého rozhodnutia v exekučnom konaní o vymoženie sumy 35,85 € spolu

s príslušenstvom. V danom prípade ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, , , ) vyhodnotil predmet

exekučného konania tak, že ide o vec nižšej významnosti (o tzv. bagateľnú vec). Vychádzal

z toho, že ak Civilný súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí

vydaných druhostupňovými súdmi v mimoriadnom opravnom konaní (podanie dovolania

ako mimoriadneho opravného prostriedku v prípade bagateľných vecí je v zmysle § 422

ods. 1 neprípustné), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky

posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia

zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne

posúdenie esenciálne. Táto skutočnosť totiž už sama osebe zakladá dôvod na odmietnutie

sťažnosti podľa ako zjavne neopodstatnenej.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2018