Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 154/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2018

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ,

zastúpenej advokátkou , , vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a 3 , práva podľa Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. januára 2016

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 20. decembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

6. apríla 2018 (mailom) a 9. apríla 2018 (poštou) doručená sťažnosť spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv

podľa , 2 a 4, , a a 3 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. januára 2016 (ďalej len

„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 20. decembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti sťažovateľky a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu nebola sťažovateľke priznaná náhrada trov odvolacieho konania ako

úspešnej strane v konaní, ktoré iniciovali žalobcovia (viaceré obce v okrese Snina, pozn.).

Krajský súd aplikoval (ďalej len „OSP“), čo

odôvodnil tým, že „odvolací súd nemohol prehliadnuť, že žalobcovia sú podľa ust. § 4

ods. 2 písm. p) o súdnych poplatkoch oslobodení od poplatku. Je zrejmé

z okolností prejednávanej veci, že žalobcovia podali žalobu v záujme verejného

a spoločensky prospešného záujmu. Na strane druhej žalovaný je právnickou osobou,

vykonáva podnikateľské aktivity smerujúce k získaniu príjmov, je fungujúcou obchodnou

spoločnosťou. Nepriznanie trov odvolacieho konania žalovanému neprivodí vážnu ujmu

a nie je neprimeranou tvrdosťou vo vzťahu k nemu.“.

3. Následne bolo sťažovateľkou proti rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa

výroku o trovách odvolacieho konania podané podľa a

ods. 2 písm. a) dovolanie. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie

sťažovateľky odmietnuté podľa (ďalej aj

„CSP“) ako procesne neprípustné, keďže prípustnosť dovolania vylučoval

a vady konania v zmysle neboli zistené.

4. Sťažovateľka uviedla, že „ustanovenie o oslobodení od súdnych poplatkov

a ustanovenie o dôvodoch hodných osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie nároku

na náhradu trov konania v jednom a tom istom prípade je prijateľné aplikovať, avšak len

v prípade osobného oslobodenia od súdnych poplatkov, kedy rovnaké skutočnosti môžu

zakladať oprávnenie aplikácie oboch týchto ustanovení.

V danom prípade išlo u obcí o vecné oslobodenie od súdnych poplatkov, kde

skutočnosti ako postavenia obce, ako aj motív jej konania - verejný a spoločensky

prospešný záujem cez ustanovenie a o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov už poskytujú oproti iným stranám sporu

zvýhodnenie práve vo forme tohto oslobodenia od súdnych poplatkov. Neexistuje preto

právny podklad na to, aby predmetné skutočnosti bolo možné pričítať na prospech obcí

opakovane, aj pre oslobodenie od súdnych poplatkov, aj pre otázku náhrady trov

konania...“.

Podľa názoru sťažovateľky oslobodenie od súdnych poplatkov teda „... nemá a ani

nemôže mať nijaký vplyv na to, že v súdnom konaní obec vystupuje ako strana sporu a má

takú istú zodpovednosť za jeho výsledok, ako akýkoľvek iný subjekt...“.

5. Sťažovateľka ďalej konštatovala, že „odvolací súd oprel rozhodnutie o trovách

odvolacieho konania v smere jeho nepriznania úspešnej strane sporu - sťažovateľovi aj

o ten dôvod, že sťažovateľ je údajne fungujúcim podnikateľským subjektom. V odôvodnení

rozhodnutia absentuje aj bližšie zdôvodnenie tejto úvahy Krajského súdu Prešov a uvedenú

arbitrárnosť rozhodnutia, na ktorú poukazoval sťažovateľ aj v rámci dovolacieho konania,

žiaden z porušovateľov, ani dovolací súd - Najvyšší súd SR neodstránil.

Tak, ako to sťažovateľ namietal už v podanom dovolaní, konajúci odvolací súd svoje

rozhodnutie o trovách konania síce oprel o uvedenú skutočnosť, avšak nepodal odôvodnenie

toho,

• z akého dôvodu má byť obec ako rovnaká strana sporu a subjekt rovný v právach

so sťažovateľom zvýhodnená v tomto porovnaní,

• či uvedené má byť vnímané v tom kontexte, že obci má byť poskytnuté zvýhodnenie

oproti sťažovateľovi priamo vychádzajúc z faktu, že sťažovateľ je podnikateľský subjekt,

• alebo či uvedené má byť vnímané v tom kontexte, že sťažovateľ je majetná

obchodná spoločnosť oproti obci, ktorej majetková situácia súdom zhodnotená nebola.

V každom prípade však uvedené zhodnotenie Krajského súdu Prešov nemá podklad

ani v právnych normách, ktoré nerozlišujú v právach a povinnostiach medzi fyzickými

a právnickými osobami, ani medzi podnikateľmi a nepodnikateľmi, ale stanovujú, že všetky

subjekty sú si rovné v právach a povinnosti. A ani v zistenom skutkovom stave, keďže

Krajský súd Prešov nezisťoval majetkové a príjmové pomery ani sťažovateľa, ani obcí,

a tieto pre účely aplikácie ustanovenia (predtým ustanovenia )

nepodrobil nevyhnutnej komparácii, na čo bol v prípade záujmu o aplikáciu svojho

moderačného práva povinný.“.

6. Z dôvodov uvedených v bode 4 a 5 preto sťažovateľka nesúhlasí s napadnutým

rozsudkom krajského súdu v časti výroku o trovách odvolacieho konania, pretože vykazuje

znaky arbitrárnosti, nepreskúmateľnosti a neobsahuje riadne neodôvodnenie aplikácie § 150

ods. 1 , proti ktorého použitiu sa sťažovateľka nemala žiadnu možnosť brániť sa.

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie jej

v bode 1 označených práv postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom

a postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutým uznesením. Okrem toho sa domáha aj

priznania finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € a náhrady trov konania v sume

325,42 €.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

11. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ). K iným dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

13. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

14. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo zo strany krajského

i najvyššieho súdu v súvislosti s ich rozhodovaním o náhrade trov odvolacieho konania

k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv zaručených , ako aj práv

zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom (bod 1).

15. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla

sám osebe intenzitu predstavujúcu porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže

účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov

konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi

vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o nákladoch

konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu

ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné

základné právo. Ústavný súd už rozhodoval o ústavnosti rozhodnutí o trovách konania

(napr. , , ).

16. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku

o trovách odvolacieho konania, pričom jeho odôvodnenie považuje za zrozumiteľné

a dostatočne logické, teda nemožno ho hodnotiť ani ako arbitrárne či celkom zjavne

neodôvodnené alebo za extrémne porušujúce sťažovateľkou označené práva. Podľa názoru

ústavného súdu krajský súd dostatočným spôsobom vysvetlil svoje závery opierajúc sa

o . Ústavný súd s úvahami krajského súdu v okolnostiach danej veci nemá

žiadny dôvod polemizovať alebo nahrádzať jeho právny názor svojím vlastným, pričom

nosné dôvody sťažnosti sú (iba) pokračovaním jednoduchého sporu pred ústavným súdom.

17. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

18. Ďalej ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

uvádza, že najvyšší súd odmietnutie dovolania sťažovateľky odôvodnil tým, že ide o

dovolanie podané pred nadobudnutím účinnosti a že

meritórny prieskum rozhodnutia je preto podmienený splnením podmienok prípustnosti

dovolania podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Dovolanie sťažovateľky smerovalo proti

výroku rozsudku krajského súdu o trovách odvolacieho konania, ktorý má povahu uznesenia

a proti ktorému v zmysle nebolo prípustné dovolanie. Z uvedeného

dôvodu preto nemôže vyvolať účinky, ktoré by podľa právneho stavu do 30. júna 2016

umožňovali uskutočniť meritórny dovolací prieskum, ibaže by podľa

v konaní došlo k procesným vadám. Sťažovateľka procesné vady konania v zmysle § 237

ods. 1 písm. a) až e) a g) netvrdila a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní

najavo.

19. Najvyšší súd sa následne zaoberal posúdením, či v zmysle § 237 ods. 1 písm. f)

bola sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom tým, že rozsudok krajského súdu

v časti trov odvolacieho konania považovala za nedostatočne odôvodnené

a nepreskúmateľné. V rámci skúmania podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237

ods. 1 písm. f) najvyšší súd dospel k záveru, že nejde o výnimočný prípad, keď by

nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania podľa

[nepreskúmateľnosť rozhodnutia inak zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.

b) v zmysle zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu

z 3. decembra 2015, pozn.]. Odôvodnenie krajského súdu obsahuje riadne vysvetlenie

dôvodov, na ktorých krajský súd založil svoje rozhodnutie, a preto krajský súd neodňal

sťažovateľke možnosť konať pred súdom a jeho rozhodnutie nie je zmätočné. Najvyšší súd

považuje odôvodnenie krajského súdu v časti nepriznania trov odvolacieho konania za

preskúmateľné a za dostatočne odôvodnené.

20. Taktiež najvyšší súd dostatočným spôsobom ozrejmil sťažovateľke, prečo

nesprávne právne posúdenie veci (kam spadajú námietky, ktorými sťažovateľka napádala

závery krajského súdu, pozn.) nie je v tejto veci relevantným dovolacím dôvodom a že je

zároveň zhodne zastávaný názor, že nezakladá vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f)

. Z uvedeného dôvodu sa najvyšší súd nezaoberal správnosťou právneho posúdenia veci

vysloveného krajským súdom v často výroku o trovách odvolacieho konania.

21. Ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací v napadnutom

uznesení jasne a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré najvyšší súd dovolanie

sťažovateľky odmietol. Ústavný súd na základe uvedeného opätovne zdôrazňuje, že právny

záver najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej

neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam

(m. m. , ). Ústavný súd vychádzajúc zo svojej doterajšej

judikatúry poznamenáva, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.

22. Ústavný súd nemá žiadny dôvod sa v tejto veci odchýliť od ustálenej

rozhodovacej praxe, keď sťažovateľka nepredkladá k tejto otázke vo svojej sťažnosti žiadnu

novú argumentáciu. Dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorého sa týka

aj sťažnosť podaná ústavnému súdu, sťažovateľka totiž založila prevažne na argumentácii

totožnej s odôvodnením sťažnosti.

23. Na základe uvedeného je v tejto veci zrejmé, že odôvodnenie sťažnosti je iba

polemika s právnym názorom krajského súdu, akým posúdil trovy odvolacieho konania,

a tiež názorom najvyššieho súdu, ktorý nezistil dovolacie dôvody a odmietol jej dovolanie

ako neprípustné. Námietky sťažovateľky však neobsahujú právne významnú ústavnoprávnu

argumentáciu, t. j. vecnú súvislosť týchto námietok s namietaným porušením práv

označených v bode 1. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa (bod 12).

24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2018