Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 154/2018
PDF · 182.93 KB
No categories available
I. ÚS 154/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ,
zastúpenej advokátkou , , vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Co 8/2015 a jeho rozsudkom z 26. januára 2016
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Cdo 104/2017 a jeho uznesením z 20. decembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
6. apríla 2018 (mailom) a 9. apríla 2018 (poštou) doručená sťažnosť spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv
podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 21 Co 8/2015 a jeho rozsudkom z 26. januára 2016 (ďalej len
„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 104/2017 a jeho uznesením
z 20. decembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti sťažovateľky a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom
krajského súdu nebola sťažovateľke priznaná náhrada trov odvolacieho konania ako
úspešnej strane v konaní, ktoré iniciovali žalobcovia (viaceré obce v okrese Snina, pozn.).
Krajský súd aplikoval § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), čo
odôvodnil tým, že „odvolací súd nemohol prehliadnuť, že žalobcovia sú podľa ust. § 4
ods. 2 písm. p) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch oslobodení od poplatku. Je zrejmé
z okolností prejednávanej veci, že žalobcovia podali žalobu v záujme verejného
a spoločensky prospešného záujmu. Na strane druhej žalovaný je právnickou osobou,
vykonáva podnikateľské aktivity smerujúce k získaniu príjmov, je fungujúcou obchodnou
spoločnosťou. Nepriznanie trov odvolacieho konania žalovanému neprivodí vážnu ujmu
a nie je neprimeranou tvrdosťou vo vzťahu k nemu.“.
3. Následne bolo sťažovateľkou proti rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa
výroku o trovách odvolacieho konania podané podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP a § 241
ods. 2 písm. a) OSP dovolanie. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie
sťažovateľky odmietnuté podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej aj
„CSP“) ako procesne neprípustné, keďže prípustnosť dovolania vylučoval § 239 ods. 3 OSP
a vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSP neboli zistené.
4. Sťažovateľka uviedla, že „ustanovenie o oslobodení od súdnych poplatkov
a ustanovenie o dôvodoch hodných osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie nároku
na náhradu trov konania v jednom a tom istom prípade je prijateľné aplikovať, avšak len
v prípade osobného oslobodenia od súdnych poplatkov, kedy rovnaké skutočnosti môžu
zakladať oprávnenie aplikácie oboch týchto ustanovení.
V danom prípade išlo u obcí o vecné oslobodenie od súdnych poplatkov, kde
skutočnosti ako postavenia obce, ako aj motív jej konania - verejný a spoločensky
prospešný záujem cez ustanovenie § 4 ods. 2 písm. b) a r) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov už poskytujú oproti iným stranám sporu
zvýhodnenie práve vo forme tohto oslobodenia od súdnych poplatkov. Neexistuje preto
právny podklad na to, aby predmetné skutočnosti bolo možné pričítať na prospech obcí
opakovane, aj pre oslobodenie od súdnych poplatkov, aj pre otázku náhrady trov
konania...“.
Podľa názoru sťažovateľky oslobodenie od súdnych poplatkov teda „... nemá a ani
nemôže mať nijaký vplyv na to, že v súdnom konaní obec vystupuje ako strana sporu a má
takú istú zodpovednosť za jeho výsledok, ako akýkoľvek iný subjekt...“.
5. Sťažovateľka ďalej konštatovala, že „odvolací súd oprel rozhodnutie o trovách
odvolacieho konania v smere jeho nepriznania úspešnej strane sporu - sťažovateľovi aj
o ten dôvod, že sťažovateľ je údajne fungujúcim podnikateľským subjektom. V odôvodnení
rozhodnutia absentuje aj bližšie zdôvodnenie tejto úvahy Krajského súdu Prešov a uvedenú
arbitrárnosť rozhodnutia, na ktorú poukazoval sťažovateľ aj v rámci dovolacieho konania,
žiaden z porušovateľov, ani dovolací súd - Najvyšší súd SR neodstránil.
Tak, ako to sťažovateľ namietal už v podanom dovolaní, konajúci odvolací súd svoje
rozhodnutie o trovách konania síce oprel o uvedenú skutočnosť, avšak nepodal odôvodnenie
toho,
• z akého dôvodu má byť obec ako rovnaká strana sporu a subjekt rovný v právach
so sťažovateľom zvýhodnená v tomto porovnaní,
• či uvedené má byť vnímané v tom kontexte, že obci má byť poskytnuté zvýhodnenie
oproti sťažovateľovi priamo vychádzajúc z faktu, že sťažovateľ je podnikateľský subjekt,
• alebo či uvedené má byť vnímané v tom kontexte, že sťažovateľ je majetná
obchodná spoločnosť oproti obci, ktorej majetková situácia súdom zhodnotená nebola.
V každom prípade však uvedené zhodnotenie Krajského súdu Prešov nemá podklad
ani v právnych normách, ktoré nerozlišujú v právach a povinnostiach medzi fyzickými
a právnickými osobami, ani medzi podnikateľmi a nepodnikateľmi, ale stanovujú, že všetky
subjekty sú si rovné v právach a povinnosti. A ani v zistenom skutkovom stave, keďže
Krajský súd Prešov nezisťoval majetkové a príjmové pomery ani sťažovateľa, ani obcí,
a tieto pre účely aplikácie ustanovenia § 257 CSP (predtým ustanovenia § 150 ods. 1 OSP)
nepodrobil nevyhnutnej komparácii, na čo bol v prípade záujmu o aplikáciu svojho
moderačného práva povinný.“.
6. Z dôvodov uvedených v bode 4 a 5 preto sťažovateľka nesúhlasí s napadnutým
rozsudkom krajského súdu v časti výroku o trovách odvolacieho konania, pretože vykazuje
znaky arbitrárnosti, nepreskúmateľnosti a neobsahuje riadne neodôvodnenie aplikácie § 150
ods. 1 OSP, proti ktorého použitiu sa sťažovateľka nemala žiadnu možnosť brániť sa.
7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie jej
v bode 1 označených práv postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom
a postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutým uznesením. Okrem toho sa domáha aj
priznania finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € a náhrady trov konania v sume
325,42 €.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). K iným dôvodom, ktoré môžu
zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
13. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
14. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutým rozsudkom
krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo zo strany krajského
i najvyššieho súdu v súvislosti s ich rozhodovaním o náhrade trov odvolacieho konania
k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv zaručených ústavou, ako aj práv
zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom (bod 1).
15. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla
sám osebe intenzitu predstavujúcu porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže
účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov
konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi
vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o nákladoch
konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu
ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné
základné právo. Ústavný súd už rozhodoval o ústavnosti rozhodnutí o trovách konania
(napr. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06).
16. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku
o trovách odvolacieho konania, pričom jeho odôvodnenie považuje za zrozumiteľné
a dostatočne logické, teda nemožno ho hodnotiť ani ako arbitrárne či celkom zjavne
neodôvodnené alebo za extrémne porušujúce sťažovateľkou označené práva. Podľa názoru
ústavného súdu krajský súd dostatočným spôsobom vysvetlil svoje závery opierajúc sa
o § 150 ods. 1 OSP. Ústavný súd s úvahami krajského súdu v okolnostiach danej veci nemá
žiadny dôvod polemizovať alebo nahrádzať jeho právny názor svojím vlastným, pričom
nosné dôvody sťažnosti sú (iba) pokračovaním jednoduchého sporu pred ústavným súdom.
17. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
18. Ďalej ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
uvádza, že najvyšší súd odmietnutie dovolania sťažovateľky odôvodnil tým, že ide o
dovolanie podané pred nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku a že
meritórny prieskum rozhodnutia je preto podmienený splnením podmienok prípustnosti
dovolania podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Dovolanie sťažovateľky smerovalo proti
výroku rozsudku krajského súdu o trovách odvolacieho konania, ktorý má povahu uznesenia
a proti ktorému v zmysle § 239 ods. 3 OSP nebolo prípustné dovolanie. Z uvedeného
dôvodu preto nemôže vyvolať účinky, ktoré by podľa právneho stavu do 30. júna 2016
umožňovali uskutočniť meritórny dovolací prieskum, ibaže by podľa § 237 ods. 1 OSP
v konaní došlo k procesným vadám. Sťažovateľka procesné vady konania v zmysle § 237
ods. 1 písm. a) až e) a g) OSP netvrdila a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní
najavo.
19. Najvyšší súd sa následne zaoberal posúdením, či v zmysle § 237 ods. 1 písm. f)
OSP bola sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom tým, že rozsudok krajského súdu
v časti trov odvolacieho konania považovala za nedostatočne odôvodnené
a nepreskúmateľné. V rámci skúmania podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237
ods. 1 písm. f) OSP najvyšší súd dospel k záveru, že nejde o výnimočný prípad, keď by
nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP
[nepreskúmateľnosť rozhodnutia inak zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b) OSP v zmysle zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
z 3. decembra 2015, pozn.]. Odôvodnenie krajského súdu obsahuje riadne vysvetlenie
dôvodov, na ktorých krajský súd založil svoje rozhodnutie, a preto krajský súd neodňal
sťažovateľke možnosť konať pred súdom a jeho rozhodnutie nie je zmätočné. Najvyšší súd
považuje odôvodnenie krajského súdu v časti nepriznania trov odvolacieho konania za
preskúmateľné a za dostatočne odôvodnené.
20. Taktiež najvyšší súd dostatočným spôsobom ozrejmil sťažovateľke, prečo
nesprávne právne posúdenie veci (kam spadajú námietky, ktorými sťažovateľka napádala
závery krajského súdu, pozn.) nie je v tejto veci relevantným dovolacím dôvodom a že je
zároveň zhodne zastávaný názor, že nezakladá vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f)
OSP. Z uvedeného dôvodu sa najvyšší súd nezaoberal správnosťou právneho posúdenia veci
vysloveného krajským súdom v často výroku o trovách odvolacieho konania.
21. Ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací v napadnutom
uznesení jasne a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré najvyšší súd dovolanie
sťažovateľky odmietol. Ústavný súd na základe uvedeného opätovne zdôrazňuje, že právny
záver najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí nevykazuje znaky arbitrárnosti, zjavnej
neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel a význam
(m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010). Ústavný súd vychádzajúc zo svojej doterajšej
judikatúry poznamenáva, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie
dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.
22. Ústavný súd nemá žiadny dôvod sa v tejto veci odchýliť od ustálenej
rozhodovacej praxe, keď sťažovateľka nepredkladá k tejto otázke vo svojej sťažnosti žiadnu
novú argumentáciu. Dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorého sa týka
aj sťažnosť podaná ústavnému súdu, sťažovateľka totiž založila prevažne na argumentácii
totožnej s odôvodnením sťažnosti.
23. Na základe uvedeného je v tejto veci zrejmé, že odôvodnenie sťažnosti je iba
polemika s právnym názorom krajského súdu, akým posúdil trovy odvolacieho konania,
a tiež názorom najvyššieho súdu, ktorý nezistil dovolacie dôvody a odmietol jej dovolanie
ako neprípustné. Námietky sťažovateľky však neobsahujú právne významnú ústavnoprávnu
argumentáciu, t. j. vecnú súvislosť týchto námietok s namietaným porušením práv
označených v bode 1. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (bod 12).
24. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2018