Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 174/2018
PDF · 175.78 KB
No categories available
I. ÚS 174/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 T 84/2006 a jeho rozhodnutím zo 4. marca 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla
2018 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 84/2006
(ďalej len „napadnutý postup“) a jeho rozhodnutím zo 4. marca 2009 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ si návrhom voči okresnému
súdu z 20. apríla 2007 ako advokát uplatňoval nárok na priznanie odmeny za obhajobu
obvineného (ďalej len „obvinený“) vo výške 25 993 Sk. Sťažovateľ bol
ustanovený za obhajcu obvineného opatrením okresného súdu sp. zn. 2 Tp 349/2006
z 28. júna 2006. O návrhu sťažovateľa rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 84/2006
zo 4. marca 2009 tak, že nepriznal sťažovateľovi odmenu v uplatňovanej výške, ale
vo výške 22 279 Sk (t. j. 739,53 €).
3. Poukazujúc na § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), sťažovateľ zhodnotil,
že „citovaným uznesením... okresný súd rozhodol aj o mojom návrhu pod položkou č. 6 -
porada s klientom dňa 6. 9. 2006 v čase 17.00 hod. - 18.30 hod., kde som si uplatnil odmenu
v sume 2 730 Sk...
Nakoľko porada trvala 90 minút, patrí obhajcovi odmena za dva úkony právne
služby, t. j. v sume 2 730 Sk. Uznesením okresného súdu však bola priznaná odmena iba
v sume 1 365 Sk.“.
4. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 31. mája 2012 podanie označené ako „Návrh
na opravu a doplnenie uznesenia“, ktorým žiadal, aby okresný súd rozhodol
o špecifikovanej položke č. 6, keďže podľa názoru sťažovateľa okresný súd o danej položke
v napadnutom uznesení nerozhodol. Okresný súd sťažovateľovi písomne odpovedal 3. júla
2012 a vo svojej písomnej odpovedi uviedol, že nie je možné vykonať opravu uznesenia,
vyúčtovanie odmeny je v správnej výške a nejde o administratívnu chybu. Zároveň
sťažovateľa upozornil na skutočnosť, že uznesenie je právoplatné a lehota na podanie
sťažnosti uplynula 23. marca 2009.
Sťažovateľ reagoval na odpoveď okresného súdu písomným podaním označeným
ako „Návrh na priznanie odmeny – vyjadrenie“, v ktorom poukázal na príslušné
ustanovenia vyhlášky a opätovne žiadal okresný súd o rozhodnutie o celom uplatňovanom
nároku, t. j. vrátane položky č. 6 v celej uplatňovanej výške. Okresný súd v písomnej
odpovedi z 10. januára 2013 uviedol, že v napadnutom uznesení bolo rozhodnuté aj
o uplatňovanej položke. Okresný súd zároveň sťažovateľa upozornil, že pokiaľ
s predmetným uznesením nesúhlasil, mal možnosť podať v zákonnej 3-dňovej lehote
sťažnosť a o jeho nároku toho času nie je okresný súd oprávnený rozhodnúť.
Sťažovateľ následne doručil 18. apríla 2014 predsedníčke okresného súdu podanie
označené ako „Návrh na priznanie odmeny – vyjadrenie“, v ktorom ju opätovne žiadal, aby
okresný súd rozhodol o uplatňovanej položke. Na predmetný prípis predsedníčka okresného
súdu neodpovedala.
Sťažovateľ doručil opätovne 27. marca 2018 predsedníčke okresného súdu podanie
označené ako „Sťažnosť na prieťahy v konaní“. Predsedníčka okresného súdu na predmetné
podanie písomne odpovedala 9. apríla 2018 a vo svojej odpovedi sťažovateľa upozornila, že
jeho sťažnosť má procesný charakter, dá sa riešiť len zákonným postupom v riadnom
procesnom konaní a že z titulu svojej funkcie nie je oprávnená posudzovať správnosť
vydaných rozhodnutí.
5. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd v predmetnom konaní porušil jeho základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že
o návrhu na priznanie odmeny z 20. apríla 2007 a 30. mája 2012 v časti položky č. 6
„doposiaľ nerozhodol“. Okresný súd zároveň porušil jeho základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy tým, že o návrhu na priznanie odmeny z 20. apríla 2007 a 30. mája 2012
v časti položky č. 6 „doposiaľ nerozhodol súdnym rozhodnutím, odpovedal iba prípisom,
čim bráni sťažovateľovi domáhať sa svojich práv“.
6. V nadväznosti na už uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:
„Základné právo , advokáta so sídlom v Čadci, Palárikova
č. 93, na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. I Ústavy Slovenskej republiky
postupom a rozhodnutím Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 84/2006
bolo porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresného súdu Čadca č. k. 1 T 84/2006
rozhodnúť o návrhu sťažovateľa bez zbytočných prieťahov.
Základné právo , advokáta so sídlom v Čadci, Palárikova
č. 93, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 84/2006 bolo
porušené.
priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
1 000 eur (slovom jedentisíc eur), ktoré je Okresný súd Čadca povinný vyplatiť
sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
9. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom, resp.
rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m.
IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu
11. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu, keďže podľa jeho
názoru okresný súd nerozhodol v napadnutom uznesení o celom uplatňovanom nároku (t. j.
aj o položke č. 6 v plnej uplatňovanej výške).
Z predloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh
na priznanie odmeny 20. apríla 2007, pričom okresný súd o návrhu rozhodol 4. marca 2009.
V súvislosti s namietanou položkou č. 6 návrhu okresný súd priznal sťažovateľovi za poradu
s klientom vykonanú 6. septembra 2006 v čase od 17.00 h do 18. 30 h odmenu za jeden
úkon právnej služby, pričom sťažovateľ žiadal o priznanie odmeny za 2 úkony právnej
služby.
Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu sťažnosť v zákonom
ustanovenej 3-dňovej lehote, čo však neurobil. Z uvedeného dôvodu napadnuté uznesenie
okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 24. marca 2009.
Následne síce sťažovateľ doručil okresnému súdu viaceré podania, v ktorých vyslovil
nespokojnosť s výškou priznanej odmeny a žiadal o zmenu napadnutého uznesenia, avšak
tieto podania nemohli byť posudzované ako kvalifikovaný prostriedok – sťažnosť, keďže
všetky podania boli doručené okresnému súdu zjavne až po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty (prvé podanie sťažovateľ doručil okresnému súdu 31. mája 2012, t. j. až 3 roky
potom, ako napadnuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť).
12. Poukazujúc na svoju ustálenú judikatúru ústavný súd konštatuje, že jednou
zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je skutočnosť, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú
preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do
základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej
nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
13. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že keďže namietané
uznesenie nadobudlo právoplatnosť už v roku 2009, je vylúčené, aby sa okresný súd v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu dopúšťal porušovania základného práva sťažovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Vzhľadom na
uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom a rozhodnutím okresného súdu
14. V súvislosti s nepriznaním odmeny za ustanovenú obhajobu v celej uplatňovanej
výške sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom okresného súdu, ako aj napadnutým uznesením okresného súdu, ktoré nadobudlo
účinky právoplatnosti 24. marca 2009.
15. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie
tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde), keďže zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto
kogentnej lehoty odpustiť (IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04). Z uvedeného je zrejmé, že
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny
prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).
16. Vzhľadom na uvedené a s poukazom na skutočnosť, že sťažovateľ podal
sťažnosť do elektronickej podateľne ústavného súdu až 20. apríla 2018, teda po viac ako
deviatich rokoch od nadobudnutia právoplatnosti, ústavný súd odmieta podanú sťažnosť
v časti namietajúcej porušenie čl. 46. ods. 1 ústavy podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu jej oneskorenosti.
17. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že aj v prípade podania sťažnosti
v zákonom ustanovenej lehote by ústavný súd nemal oprávnenie prijať danú ústavnú
sťažnosť na ďalšie konanie, keďže ústavný súd vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci
nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha
chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni.
18. Ústavný súd navyše poukazuje aj na výšku predmetu „sporu“, t. j. nepriznanej
odmeny za ustanovenú obhajobu (za jeden úkon právnej služby) v sume 1 365 Sk, t. j.
45,31 €. Ústavný súd totiž v tejto súvislosti už viackrát formuloval právny názor, podľa
ktorého ak platná a účinná právna úprava vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí
vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol
automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Aj preto ústavný súd v prípadoch,
keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne
o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľovi len v celkom
výnimočných prípadoch, a to v prípade, ak sťažnosť signalizuje, že k zásahu do základných
práv alebo slobôd došlo v mimoriadne závažnom rozsahu (m. m. IV. ÚS 414/2010,
IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011, II. ÚS 757/2014).
19. V aktuálnej právnej úprave Civilného sporového poriadku je v § 422 zavedené
kritérium hodnoty sporu, tzv. bagateľný cenzus. Táto skutočnosť predstavuje vo sfére
všeobecného súdnictva zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti
vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú. Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa sťažnosťou
domáha ústavnej ochrany v konaní o sumu, ktorá je zjavne bagateľná, ústavný súd na
základe dosiaľ uvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že s prihliadnutím
na uvedené skutočnosti vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené
podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany.
20. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy ako zjavne neopodstatnenú a v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy ako podanú oneskorene, pri súčasnej existencii dôvodu na odmietnutie z dôvodov
zjavnej neopodstatnenosti.
21. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa (najmä návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia) nezaoberal, keďže
rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2018