Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 323/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou,

Cukrová 2272/14, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom

pod sp. zn. , postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. , p r i j í m a na ďalšie konanie.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosť o d m i e t a .

3. Návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého právoplatného

rozhodnutia n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

2. januára 2018 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou, ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

, postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení

žalovanej je účastníčkou v občianskoprávnom konaní o zaplatenie sumy 58 800 €

s príslušenstvom vedenom na okresnom súde pod sp. zn. . Po vykonanom

dokazovaní súd prvej inštancie žalobu 29. apríla 2013 zamietol. Po odvolaní žalobkyne

krajský súd uznesením zo 4. augusta 2014 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu

vec na ďalšie konanie. Po vykonaní ďalšieho dokazovania súd prvej inštancie 5. júna 2015

rozhodol tak, že zaviazal sťažovateľku ako žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu 58 800 €

spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 11. septembra 2012 do zaplatenia a uhradiť

jej trovy konania. Po podaní odvolania žalovanou krajský súd 19. decembra 2016 rozsudok

súdu prvej inštancie potvrdil. Sťažovateľka podala 24. marca 2017 dovolanie proti rozsudku

krajského súdu. Žalobkyňa medzitým oznámila súdu, že postúpila svoju pohľadávku na

(matku ) a navrhla, aby do konania na jej miesto vstúpila

. Sťažovateľka sa k postúpeniu pohľadávky vyjadrila listom z 30. júna 2017

a žiadala, aby dovolací súd nepripustil zmenu účastníka konania na strane žalobcu. Najvyšší

súd uznesením z 11. októbra 2017, doručeným žalovanej 30. októbra 2017, pripustil, aby do

konania na miesto ako žalobkyne vstúpila a zároveň

dovolanie odmietol. Tomuto konaniu predchádzalo konanie vedené na okresnom súde pod

sp. zn. , ktoré je podstatné pre posúdenie výpovedí svedkýň v konaní sp. zn.

. Išlo o žalobu žalobkyne proti svojej vnučke

o vydanie sumy 60 412,93 €. Toto konanie sa skončilo tak, že okresný súd

rozsudkom sp. zn. zo 4. marca 2010 zaviazal žalovanú

vydať žalobkyni sumu 58 753,24 € spolu s trovami konania. Keďže

vzala svoje odvolanie späť, rozsudok nadobudol právoplatnosť.

3. Sťažovateľka sa domnieva, že najvyšší súd nesprávne vyhodnotil a nezdôvodnil

dostatočne svoj názor, že boli splnené procesné predpoklady na zmenu účastníka konania.

Podľa sťažovateľky sa najvyšší súd nevyjadril k dôvodom, „... ktoré sťažovateľka uviedla

vo vyjadrení zo dňa 30.6.2017, kedy ako dôvody nepripustenia zmeny účastníka konania

uviedla, že dňa 23.12.2016, kedy mala byť uzavretá zmluva o postúpení pohľadávky, nebol

rozsudok Okresného súdu Trnava, č. k. , ešte právoplatný, keďže rozsudok

nadobudol právoplatnosť až dňa 30.1.2017 a vykonateľnosť nadobudol dňa 3.2.2017. Došlo

teda k postúpeniu neexistujúcej pohľadávky. Podľa § 525 ods. 1, druhá veta O.z., postúpiť

nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia. Postúpená

môže byť teda len existujúca pohľadávka. ako postupník nie je aktívne

legitimovaná, keďže pohľadávka nebola v čase jej postúpenia exekučným titulom.“.

4. Sťažovateľka nesúhlasí ani s tvrdeniami najvyššieho súdu, že o skutočnosť, ktorá

zakladá prípustnosť dovolania môže ísť vtedy, ak písomné vyhotovenie rozhodnutia súdu

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, a že okresný

súd aj krajský súd dostatočne odôvodnili neopodstatnenosť jej argumentácie týkajúcej sa

spochybňovania dôveryhodnosti žalobkyne a výpovedí svedkýň

a .

5. V ďalšej časti svojej sťažnosti sťažovateľka rozsiahlym spôsobom spochybňovala

vykonávanie a hodnotenie dôkazov okresným súdom týkajúce sa svedeckých výpovedí

, a . To, že konajúce súdy

nereagovali na toto spochybňovanie, považuje sťažovateľka za prejav arbitrárnosti.

6. Sťažovateľka uviedla, že okresný súd porušil aj zásadu rovného postavenia

účastníkov konania, lebo nevykonal dokazovanie, ktoré navrhla sťažovateľka, resp. dôkazy

navrhnuté sťažovateľkou považoval za nedôveryhodné alebo irelevantné a výpovede

svedkov protistrany považoval za dôveryhodné.

7. Napokon sťažovateľka nesúhlasí ani s argumentáciou dovolacieho súdu týkajúcou

sa súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 420 a § 421 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“

alebo „“). Sťažovateľka tvrdí, že

nevylučuje podanie dovolania podľa aj podľa , a preto sťažovateľka

navrhuje, aby ústavný súd zaujal stanovisko aj k tejto veci.

8. Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal aj dočasné opatrenie, čo odôvodnila

tým, že „Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 8.12.2015 priznal sťažovateľke čiastočné

oslobodenie od súdnych poplatkov vo výške 90%. Sťažovateľka preukázala svoje majetkové

a sociálne pomery, na základe ktorých jej súd prvej inštancie čiastočné oslobodenie priznal.

Vzhľadom na majetkové pomery sťažovateľky by vykonateľnosť právoplatného rozhodnutia

bola pre ňu likvidačná. Sťažovateľka preto žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol o dočasnom

opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia.“.

9. Sťažovateľka tiež žiada, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie

vo výške 3 000 €, čo zohľadňuje jej duševnú ujmu, ktorá spočíva v pocitoch neistoty

a krivdy, ktoré boli vyvolané postupom súdov. Sťažovateľka si v prípade vydania nálezu

uplatňuje náhradu trov právneho zastúpenia.

10. Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 2 a právo na spravodlivé súdne konania podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava

v konaní vedenom pod spis. zn. , postupom Krajského súdu v Trnave v konaní

vedenom pod spis. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod spis. zn. , porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 19.12.2016, č. k. ,

a rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 5.6.2015, č. k. , sa zrušuje a vec sa

vracia Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky vydáva dočasné opatrenie, ktorým odkladá

vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, ukladá Okresnému súdu Trnava,

aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia a ukladá,

aby sa dočasne zdržala oprávnenia priznaného právoplatným rozhodnutím.

4. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- €.

5. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia pred Ústavným

súdom SR.“

II.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

13. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

15. Podľa ak sa návrh neodložil alebo

neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia

o prijatí návrhu.

16. Z petitu sťažovateľky vyplýva, že sa domáha vyslovenia porušenia ňou

označených práv iba postupom okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu, no

z povahy veci vyplýva, že namietaný postup vyústil do rozhodnutí, konkrétne rozsudku

okresného súdu č. k. -405 z 5. júna 2015, rozsudku krajského súdu

č. k. -481 z 19. decembra 2016 a uznesenia najvyššieho súdu

č. k. -533 z 11. októbra 2017. Ústavný súd preto v medziach vymedzených

sťažnosťou sťažovateľky vychádzal pri svojom prieskume napadnutého postupu okresného

súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu najmä z obsahu uvedených rozhodnutí.

17.1 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17.2 Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred

súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

17.3 Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

18. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru neexistuje

zásadná odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno

preskúmavať spoločne.

19. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [ v spojení s

ods. 1 (, , , )].

II.A K namietanému porušeniu základných práv postupom okresného súdu

20. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

21. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. , , , ,

, ).

22. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

23. Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že rozsudok okresného súdu

č. k. -405 z 5. júna 2015 vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, boli

predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom na základe sťažovateľkou

podaného odvolania. Odvolacie konanie bolo skončené rozsudkom krajského súdu.

Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti namietaného porušenia označených práv

prvostupňovým rozsudkom okresného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na

ktorý poukazuje . To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum

sťažnosťou prezentovaného porušenia označených práv zaručených a dohovorom

namietaným postupom okresného súdu. Na prerokovanie týchto častí sťažnosti nemá

ústavný súd danú právomoc, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu ( ).

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu a postupom najvyššieho súdu

24. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta okrem porušenia základného práva

podľa , resp. práva podľa dohovoru aj porušenie základného

práva podľa . Sťažovateľka ale neuviedla vo svojej sťažnosti žiadne

odôvodnenie viažuce sa konkrétne na tento článok . Navyše predmetný článok

sa týka práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi, pričom z príloh pripojených

k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v priebehu celého napadnutého konania zastúpená

advokátkou, preto v predmetnom prípade absentuje relevantná možnosť porušenia čl. 47

ods. 2 .

25. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu, resp. uznesením najvyššieho súdu a namietaným

porušením základného práva sťažovateľky na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa

, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu a krajského súdu.

26. Pri predbežnom prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v súvislosti so spôsobom, akým sa

najvyšší súd v dovolacom konaní vysporiadal s námietkami sťažovateľky smerujúcimi proti

napadnutému rozsudku krajského súdu (uplatnením neprípustnosti kumulácie dôvodov

prípustnosti dovolania podľa a – rozhodnutie veľkého senátu), ústavný súd

nezistil žiadny dôvod na jej odmietnutie, a preto ju podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom

súde prijal na ďalšie konanie (bod 1 výroku uznesenia).

27.1 Vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej v prípadoch, ak

sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť

ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na

podanie sťažnosti ustanovená v v zásade zachovaná aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr.

, , ). Ústavný súd preskúmal aj tú časť

sťažnosti sťažovateľky, ktorou namieta porušenie svojich práv garantovaných

a dohovorom napadnutým rozsudkom krajského súdu, a to v rozsahu jej sťažnostných

námietok.

27.2 Keďže predmetom ústavného prieskumu bude vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu okrem iného aj posúdenie, či sa dovolací súd ústavne

konformným spôsobom vysporiadal s „prípustnosťou“ dovolania podľa ,

môže mať záver ústavného súdu k tejto otázke bezprostredný vplyv aj na ústavnú

konformnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

27.3 Vzhľadom na uvedené ústavný súd prijal na ďalšie konanie v súlade s § 25

ods. 3 aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie

práv podľa a dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu (bod 1 výroku

uznesenia).

II.D K návrhu na nariadenie dočasného opatrenia

28. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala dočasným opatrením odložiť

vykonateľnosť rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu, a to

z dôvodu, že jej okresným súdom bolo priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov

vo výške 90 %.

29. Podľa ústavný súd môže na návrh

sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým

verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu

neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení

vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo

slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,

opatrenia alebo iného zásahu a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im

priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

30. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka svoj návrh na nariadenie dočasného

opatrenia neodôvodnila žiadnym relevantným spôsobom. Skutočnosť, že sťažovateľke bolo

v súdnom konaní priznané čiastočné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, je

relevantná vo vzťahu k stanoveniu výšky súdneho poplatku v predmetnom konaní

(a v širšom význame aj k jej majetkovým pomerom), ale nepredstavuje to automaticky

dôvod na pozastavenie vykonateľného súdneho rozhodnutia, najmä ak predmetom súdneho

konania bolo vrátenie neoprávnene nadobudnutej finančnej hotovosti, ktorá ako taká

nesúvisela so všeobecnou majetkovou situáciou sťažovateľky. Sťažovateľka, hoci

vo svojom návrhu citovala , úplne opomenula

zdôvodniť, akým spôsobom by mohol výkon rozhodnutia v tomto prípade predstavovať pre

sťažovateľku väčšiu ujmu, než aká by mohla vzniknúť iným osobám pri odložení

vykonateľnosti.

31. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, že návrhu sťažovateľky

na odloženie vykonateľnosti rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského

súdu nevyhovel (bod 3 výroku uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2018