Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 309/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcov

Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátkou

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. februára 2014, postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 8. apríla 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 29. marca 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2017

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobkyňa“), ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa a (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. februára 2014,

postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. apríla 2015 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. marca 2017.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalobkyňou v súdnom

konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom sa žalobou podanou

proti (ďalej len „žalovaná“),

domáhala uloženia povinnosti žalovanej uhradiť jej finančnú čiastku v sume 5 215,02 €

spolu s 5,5 % úrokom z omeškania ročne počnúc 9. novembrom 2011 do zaplatenia,

a to z titulu náhrady škody. Sťažovateľka svoju žalobu po skutkovej stránke odôvodnila

tým, že žalovaná ako jej zvolená právna zástupkyňa nepostupovala s odbornou

starostlivosťou, čím jej svojím postupom spôsobila škodu, pretože jej zmarila možnosť

uplatniť si mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatnému rozhodnutiu krajského

súdu sp. zn. z 20. septembra 2011.

Okresný súd o tejto žalobe sťažovateľky rozhodol rozsudkom č. k. -80

z 25. februára 2014 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), ktorým jej návrh v celom rozsahu

ako nedôvodný zamietol a súvisiacim výrokom o trovách konania sťažovateľke ich náhradu

nepriznal.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o

ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -132 z 8. apríla 2015 (ďalej

aj „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu postupom podľa § 219

ods. 1 ako vecne správny potvrdil a náhradu trov

odvolacieho konania jeho stranám nepriznal.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorým

namietala nezákonnosť, nepreskúmateľnosť a skutkovú a právnu neudržateľnosť rozsudku

krajského súdu.

Z uvedených dôvodov navrhla, aby dovolací súd zrušil rozhodnutia súdov oboch

inštancií a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, eventuálne aby zmenil rozsudok

krajského súdu tak, že žalobe sťažovateľky vyhovie v celom rozsahu.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. marca 2017 (ďalej

aj „uznesenie najvyššieho súdu“) dovolanie sťažovateľky s poukazom na § 447 písm. c)

ako procesne neprípustné odmietol.

Proti postupu okresného súdu, postupu krajského súdu a postupu najvyššieho súdu

a rozhodnutiam týchto súdov vydaným v označených konaniach podala sťažovateľka podľa

sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv

podľa a dohovoru odôvodňuje takto:

„Nezákonný procesný postup ktorý sa stal na prvostupňovom, odvolacom

a aj dovolacom súde spočíval v tom, že v nami podanom žalobnom návrhu v právnej veci

náhrady škody s prísl. z 12. 11. 2013 sme ako žalovanú označili:

– advokátka, so sídlom:

Je teda nepochybné, že žalovanou stranou v konaní bola advokátka – podnikateľ –

ktorého sme označili v súlade s ust. , . veta ...

Je v tejto súvislosti naozaj bezprecedentné, že nielen už prvostupňový a odvolací súd

– Okresný súd v Spišskej Novej Vsi vo svojom rozsudku č. -80 z 25. 02.

2014..., – Krajský súd v Košiciach vo svojom rozsudku č. -132 z 08. 04.

2015..., ale aj dovolací súd – Najvyšší súd SR vo svojom uznesení č.

z 29. 03. 2017..., označili žalovanú ako fyzickú osobu (t. j. v rozpore s ust. § 79 ods. 1, 2.

veta ) a teda všeobecné súdy arbitrárne a nedôvodne zasiahli do nami riadne, jasne

a určite označeného účastníka konania.“

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že „ešte pred prvostupňovým súdom – Okresným súdom

v Spišskej Novej Vsi – však bola okolnosť, že súd v rámci dokazovania nevykonal nami

navrhnutý dôkaz – vyžiadanie si právoplatného a vykonateľného rozhodnutia

disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory č. DS

z 04. 03. 2013, ktorý uznal žalovanú za vinnú zo závažného porušenia advokátskych

povinností a to aj napriek tomu, že prvostupňový súd na základe svojho písomného

vyžiadania z 05. 02. 2014 pod č. -41 žiadal od Slovenskej advokátskej komory

zaslanie rovnopisu predmetného rozhodnutia s vyznačením doložky právoplatnosti

a vykonateľnosti.“.

Sťažovateľka tiež namieta, že samosudkyňa okresného súdu na pojednávaní,

ktoré sa uskutočnilo 25. februára 2014, neoboznámila strany s výsledkami prípravy

pojednávania a v zápisnici z tohto pojednávania sú iba „čiastočne a nepresne chronologicky

uvedené čísla listov žurnalizovaných listinných dôkazov“.

Za závažné procesné pochybenie okresného súdu sťažovateľka považuje skutočnosť,

že „listinný dôkaz..., ktorým je žiadosť súdu adresovaná na Slovenskú advokátsku komoru

z 05. 02. 2014, samosudkyňa ani neprečítala, ani neoboznámila s ním účastníkov konania

a ani tento listinný dôkaz nie je uvedený ako oboznámený v zápisnici o pojednávaní...“.

Okrem toho sťažovateľka uvádza, že so spisom okresného súdu sp. zn. ,

ktorý sa týka sťažovateľky, neboli strany sporu oboznámené a z uvedeného dôvodu

označený súdny spis a jeho obsah „nemala samosudkyňa uvádzať do odôvodnenia svojho

rozsudku, nakoľko tento spis a jeho obsah na konaní v rámci dokazovania vykonaný nebol“.

V závere svojej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka uvádza, že „napadnuté

rozsudky Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi a Krajského súdu v Košiciach a uznesenie

Najvyššieho súdu SR spočívajú aj na nesprávnom právnom posúdení veci – § 241 ods. 2

písm. c/ a v dôsledku toho nebol resp. ani arbitrárne nechcel byť dostatočne zistený

skutkový stav“.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení ňou označených práv postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. februára 2014,

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 8. apríla 2015 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. marca 2017, ich konečné rozhodnutia vydané

v označených konaniach zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,

aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a tiež aby jej priznal úhradu trov

konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním v konaní pred ústavným

súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,

ktorá je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu

za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom

alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie svojich základných práv podľa a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k dohovoru, pokiaľ

ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť ().

V zmysle ustanovení a dohovoru má účastník

súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,

právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

II.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 25. februára 2014

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného

súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa uvádza, že právomoc

ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu označených práv proti postupu okresného

súdu a jeho rozsudku riadny opravný prostriedok, ktorý aj využila. Príslušným súdom

na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľky bol v odvolacom

konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie

sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu a postupu predchádzajúcemu

jeho vydaniu, a preto sťažnosť v tejto časti z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 8. apríla 2015

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je najprv potrebné poukázať

na názor ústavného súdu, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny

opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší

súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53

ods. 3 v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. , ,

). To však platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné

odmietnuté.

Ústavný súd z doložky právoplatnosti vyznačenej na napadnutom uznesení

najvyššieho súdu zistil, že označené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. marca 2017 nadobudlo právoplatnosť 5. júna 2017, a preto považuje lehotu na podanie

sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu za dodržanú.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľky, s ktorou spája

porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu, sa koncentruje na nedostatky jeho

odôvodnenia, ako aj na nezákonnosť postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu.

Sťažovateľka konkrétne namieta (i) nesprávne označenie žalovanej v záhlaví rozsudku

krajského súdu, (ii) neoboznámenie strán sporu s výsledkami prípravy pojednávania,

(iii) nevykonanie dôkazného prostriedku, a to „právoplatného a vykonateľného rozhodnutia

disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory č. DS

z 04. 03. 2013, ktorý uznal žalovanú za vinnú zo závažného porušenia advokátskych

povinností“, a nesprávne právne a skutkové posúdenie veci krajským súdom.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať napadnutý rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľný

a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatňuje.

Krajský súd vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia potvrdil rozsudok

okresného súdu. Následne v úvodnej časti odôvodnenia označeného rozsudku rekapituloval

podstatné časti rozsudku okresného súdu, argumentáciu strán nastolenú v odvolacom konaní

a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného okresným súdom v časti relevantnej pre toto

konanie uviedol, že „[s]úd prvého stupňa sa v dôvodoch napadnutého rozsudku v celom

rozsahu vysporiadal s predmetom konania. Správne vec právne posúdil, keď dospel

k záveru, že medzi vzniknutom škodou žalobkyne a konaním žalovanej niet priamej príčinnej

súvislosti...“.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky sťažovateľky, krajský súd uviedol, že tieto

„považuje v celom rozsahu za neopodstatnené, keďže námietky procesného charakteru

nemajú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (nedodržanie , ,

resp. , prípadne nezabezpečenie dôkazu, ktorého záver bol všetkým

účastníkom známy a nikým nebol rozporovaný) a pokiaľ ide o ostatné odvolacie námietky

k týmto odvolací súd poznamenáva, že s odvolania žalobkyne nevyplýva, v čom súd prvého

stupňa nezistil náležíte skutkový stav, ani v čom rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia, keďže nie je zrejmé a v odvolaní sa nekonštatuje, ktorý

právny predpis súd prvého stupňa nesprávne použil a v čom nezistil náležíte skutkový stav“.

Krajský súd ďalej uviedol, že „[p]okiaľ ide o námietky týkajúcu sa toho, že súd

prvého stupňa nemal v rámci predbežnej otázky skúmať a analyzovať dovolanie,

resp. podnet na podanie mimoriadneho dovolania, v tomto smere sa s odvolacou námietkou

odvolací súd nestotožňuje“.

Podľa názoru krajského súdu „[v] každom prípade v konaní o náhradu škody

je potrebné skúmať všetky tri zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu, teda aj príčinnú

súvislosť medzi konaním žalovanej a vznikom škody. Vzhľadom k tomu bolo potrebné

posudzovať, či samotná skutočnosť, že žalovaná nedoručila včas a v primeranej lehote

rozsudok krajského súdu žalobkyni ako svojej klientke, mala za následok, že žalobkyňa bola

v spore pred Okresným súdom v Spišskej Novej Vsi a pred Krajským súdom v Košiciach

neúspešná a že teda nebola je prisúdená tam požadovaná suma.“.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo väzbe

na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľky nezistil, že by napadnuté rozhodnutie

krajského súdu riešilo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany takým

spôsobom, že by tým zasahovalo do základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru.

Námietky sťažovateľky týkajúce sa (i) nesprávneho označenia žalovanej

v záhlaví rozsudku krajského súdu, (ii) neoboznámenia strán sporu s výsledkami

prípravy pojednávania, (iii) nevykonaním dôkazného prostriedku, a to „právoplatného

a vykonateľného rozhodnutia disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory

č. DS z 04. 03. 2013, ktorý uznal žalovanú za vinnú zo závažného

porušenia advokátskych povinností“, a nesprávneho právneho a skutkového posúdenia veci

krajským súdom sú z ústavnoprávneho hľadiska neopodstatnené, keďže sťažovateľka bližšie

neozrejmila vzťah medzi namietaným postupom krajského súdu a porušením ňou

označených práv, resp. z akého dôvodu boli predmetné skutočnosti natoľko podstatné,

aby krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na ne reagoval iným, než

uvedeným spôsobom.

Ústavný súd ďalej uvádza, že v prípade, ak účastník konania zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom svoju sťažnosť dostatočným spôsobom nekonkretizuje,

a tým ústavnému súdu neobjasní vzťah medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím

všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namieta, nemôže

zároveň očakávať, že ústavný súd nahradí nedostatok jeho procesnej aktivity v tomto smere.

Sťažovateľa v tomto smere zaťažuje jeho procesná povinnosť predostrieť dostatočne

konkretizované tvrdenia, keďže primeranosť odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu

možno posudzovať iba vo vzťahu k určitému špecifickému tvrdeniu účastníka konania,

ktorým aspoň v základných bodoch ozrejmí príčinnú súvislosť medzi namietaným

postupom a rozhodnutím všeobecného súdu a označeným základným právom a slobodou,

ktorých porušenie namieta.

V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že ani tento

nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva

v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť,

ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta), pričom v tejto súvislosti vychádzal ústavný súd

z toho, že podľa údajov uvedených v sťažnosti je sťažovateľka zastúpená kvalifikovaným

právnym zástupcom.

Na základe už uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľkou uvádzané

tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia krajského súdu, ktoré by mali ústavnoprávny

rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv

sťažovateľky po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažovateľke sa v okolnostiach danej

veci nepodarilo preukázať príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením v sťažnosti

označených práv podľa a dohovoru a postupom krajského súdu, ako aj jeho

rozsudkom z 8. apríla 2015. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

II.3 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. marca 2017

Sťažovateľka najvyššiemu súdu vytýka, že v záhlaví napadnutého uznesenia označil

„... žalovanú ako fyzickú osobu (t. j. v rozpore s ust. , . veta ) a teda...

arbitrárne a nedôvodne... [zasiahol] do... [sťažovateľkou] riadne, jasne a určite

označeného účastníka konania“.

Sťažovateľka tiež namieta, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci, v dôsledku čoho „nebol resp. ani arbitrárne

nechcel byť dostatočne zistený skutkový stav“.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou uplatnené námietky proti uzneseniu najvyššieho súdu,

ústavný súd aj v tomto prípade s poukazom na dôvody uvedené pod bodom II.2 konštatuje,

že sťažovateľka bližšie neozrejmila vzťah medzi namietaným postupom najvyššieho súdu

a porušením ňou označených práv, a preto sa jej pre zjavnú absenciu ústavnoprávne

relevantnej argumentácie nepodarilo ani v tomto prípade preukázať príčinnú súvislosť

medzi postupom najvyššieho súdu v označenom konaní a jeho uznesením z 29. marca 2017.

Z uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú aj v tejto časti ( ).

Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2018