Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 309/2018
PDF · 229.52 KB
No categories available
IV. ÚS 309/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcov
Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátkou
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 C 339/2013 a jeho rozsudkom z 25. februára 2014, postupom
Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 579/2014 a jeho rozsudkom
z 8. apríla 2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Cdo 515/2015 a jeho uznesením z 29. marca 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2017
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobkyňa“), ktorou namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 339/2013 a jeho rozsudkom z 25. februára 2014,
postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Co 579/2014 a jeho rozsudkom z 8. apríla 2015 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Cdo 515/2015 a jeho uznesením z 29. marca 2017.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalobkyňou v súdnom
konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 1 C 339/2013, v ktorom sa žalobou podanou
proti (ďalej len „žalovaná“),
domáhala uloženia povinnosti žalovanej uhradiť jej finančnú čiastku v sume 5 215,02 €
spolu s 5,5 % úrokom z omeškania ročne počnúc 9. novembrom 2011 do zaplatenia,
a to z titulu náhrady škody. Sťažovateľka svoju žalobu po skutkovej stránke odôvodnila
tým, že žalovaná ako jej zvolená právna zástupkyňa nepostupovala s odbornou
starostlivosťou, čím jej svojím postupom spôsobila škodu, pretože jej zmarila možnosť
uplatniť si mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatnému rozhodnutiu krajského
súdu sp. zn. 3 Co 27/2011 z 20. septembra 2011.
Okresný súd o tejto žalobe sťažovateľky rozhodol rozsudkom č. k. 1 C 339/2013-80
z 25. februára 2014 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), ktorým jej návrh v celom rozsahu
ako nedôvodný zamietol a súvisiacim výrokom o trovách konania sťažovateľke ich náhradu
nepriznal.
Proti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o
ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 2 Co 579/2014-132 z 8. apríla 2015 (ďalej
aj „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu postupom podľa § 219
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ako vecne správny potvrdil a náhradu trov
odvolacieho konania jeho stranám nepriznal.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorým
namietala nezákonnosť, nepreskúmateľnosť a skutkovú a právnu neudržateľnosť rozsudku
krajského súdu.
Z uvedených dôvodov navrhla, aby dovolací súd zrušil rozhodnutia súdov oboch
inštancií a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, eventuálne aby zmenil rozsudok
krajského súdu tak, že žalobe sťažovateľky vyhovie v celom rozsahu.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 515/2015 z 29. marca 2017 (ďalej
aj „uznesenie najvyššieho súdu“) dovolanie sťažovateľky s poukazom na § 447 písm. c)
Civilného sporového poriadku ako procesne neprípustné odmietol.
Proti postupu okresného súdu, postupu krajského súdu a postupu najvyššieho súdu
a rozhodnutiam týchto súdov vydaným v označených konaniach podala sťažovateľka podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv
podľa ústavy a dohovoru odôvodňuje takto:
„Nezákonný procesný postup ktorý sa stal na prvostupňovom, odvolacom
a aj dovolacom súde spočíval v tom, že v nami podanom žalobnom návrhu v právnej veci
náhrady škody s prísl. z 12. 11. 2013 sme ako žalovanú označili:
– advokátka, so sídlom:
Je teda nepochybné, že žalovanou stranou v konaní bola advokátka – podnikateľ –
ktorého sme označili v súlade s ust. § 79 ods. 1, 5. veta OSP...
Je v tejto súvislosti naozaj bezprecedentné, že nielen už prvostupňový a odvolací súd
– Okresný súd v Spišskej Novej Vsi vo svojom rozsudku č. 1 C 339/2013-80 z 25. 02.
2014..., – Krajský súd v Košiciach vo svojom rozsudku č. 2 Co 579/2014-132 z 08. 04.
2015..., ale aj dovolací súd – Najvyšší súd SR vo svojom uznesení č. 5 Cdo 515/2015
z 29. 03. 2017..., označili žalovanú ako fyzickú osobu (t. j. v rozpore s ust. § 79 ods. 1, 2.
veta OSP) a teda všeobecné súdy arbitrárne a nedôvodne zasiahli do nami riadne, jasne
a určite označeného účastníka konania.“
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že „ešte pred prvostupňovým súdom – Okresným súdom
v Spišskej Novej Vsi – však bola okolnosť, že súd v rámci dokazovania nevykonal nami
navrhnutý dôkaz – vyžiadanie si právoplatného a vykonateľného rozhodnutia
disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory č. DS VII.-57/12:1776/2012
z 04. 03. 2013, ktorý uznal žalovanú za vinnú zo závažného porušenia advokátskych
povinností a to aj napriek tomu, že prvostupňový súd na základe svojho písomného
vyžiadania z 05. 02. 2014 pod č. 1 C 339/2013-41 žiadal od Slovenskej advokátskej komory
zaslanie rovnopisu predmetného rozhodnutia s vyznačením doložky právoplatnosti
a vykonateľnosti.“.
Sťažovateľka tiež namieta, že samosudkyňa okresného súdu na pojednávaní,
ktoré sa uskutočnilo 25. februára 2014, neoboznámila strany s výsledkami prípravy
pojednávania a v zápisnici z tohto pojednávania sú iba „čiastočne a nepresne chronologicky
uvedené čísla listov žurnalizovaných listinných dôkazov“.
Za závažné procesné pochybenie okresného súdu sťažovateľka považuje skutočnosť,
že „listinný dôkaz..., ktorým je žiadosť súdu adresovaná na Slovenskú advokátsku komoru
z 05. 02. 2014, samosudkyňa ani neprečítala, ani neoboznámila s ním účastníkov konania
a ani tento listinný dôkaz nie je uvedený ako oboznámený v zápisnici o pojednávaní...“.
Okrem toho sťažovateľka uvádza, že so spisom okresného súdu sp. zn. 2 C 188/2008,
ktorý sa týka sťažovateľky, neboli strany sporu oboznámené a z uvedeného dôvodu
označený súdny spis a jeho obsah „nemala samosudkyňa uvádzať do odôvodnenia svojho
rozsudku, nakoľko tento spis a jeho obsah na konaní v rámci dokazovania vykonaný nebol“.
V závere svojej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka uvádza, že „napadnuté
rozsudky Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi a Krajského súdu v Košiciach a uznesenie
Najvyššieho súdu SR spočívajú aj na nesprávnom právnom posúdení veci – § 241 ods. 2
písm. c/ OSP a v dôsledku toho nebol resp. ani arbitrárne nechcel byť dostatočne zistený
skutkový stav“.
Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení ňou označených práv postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 339/2013 a jeho rozsudkom z 25. februára 2014,
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 579/2014 a jeho rozsudkom
z 8. apríla 2015 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Cdo 515/2015 a jeho uznesením z 29. marca 2017, ich konečné rozhodnutia vydané
v označených konaniach zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,
aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a tiež aby jej priznal úhradu trov
konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním v konaní pred ústavným
súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,
ktorá je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu
za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom
alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník
súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,
právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými
a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
II.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 339/2013 a jeho rozsudkom
z 25. februára 2014
Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného
súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc
ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu označených práv proti postupu okresného
súdu a jeho rozsudku riadny opravný prostriedok, ktorý aj využila. Príslušným súdom
na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľky bol v odvolacom
konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie
sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu a postupu predchádzajúcemu
jeho vydaniu, a preto sťažnosť v tejto časti z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 579/2014 a jeho rozsudkom
z 8. apríla 2015
Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je najprv potrebné poukázať
na názor ústavného súdu, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny
opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší
súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010,
I. ÚS 276/2010). To však platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné
odmietnuté.
Ústavný súd z doložky právoplatnosti vyznačenej na napadnutom uznesení
najvyššieho súdu zistil, že označené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 515/2015
z 29. marca 2017 nadobudlo právoplatnosť 5. júna 2017, a preto považuje lehotu na podanie
sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu za dodržanú.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľky, s ktorou spája
porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu, sa koncentruje na nedostatky jeho
odôvodnenia, ako aj na nezákonnosť postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu.
Sťažovateľka konkrétne namieta (i) nesprávne označenie žalovanej v záhlaví rozsudku
krajského súdu, (ii) neoboznámenie strán sporu s výsledkami prípravy pojednávania,
(iii) nevykonanie dôkazného prostriedku, a to „právoplatného a vykonateľného rozhodnutia
disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory č. DS VII.-57/12:1776/2012
z 04. 03. 2013, ktorý uznal žalovanú za vinnú zo závažného porušenia advokátskych
povinností“, a nesprávne právne a skutkové posúdenie veci krajským súdom.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie
otázky, či možno považovať napadnutý rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľný
a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatňuje.
Krajský súd vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia potvrdil rozsudok
okresného súdu. Následne v úvodnej časti odôvodnenia označeného rozsudku rekapituloval
podstatné časti rozsudku okresného súdu, argumentáciu strán nastolenú v odvolacom konaní
a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného okresným súdom v časti relevantnej pre toto
konanie uviedol, že „[s]úd prvého stupňa sa v dôvodoch napadnutého rozsudku v celom
rozsahu vysporiadal s predmetom konania. Správne vec právne posúdil, keď dospel
k záveru, že medzi vzniknutom škodou žalobkyne a konaním žalovanej niet priamej príčinnej
súvislosti...“.
Pokiaľ ide o odvolacie námietky sťažovateľky, krajský súd uviedol, že tieto
„považuje v celom rozsahu za neopodstatnené, keďže námietky procesného charakteru
nemajú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (nedodržanie § 79 ods. 1, 4 O. s. p.,
resp. § 118 ods. 1 O. s. p., prípadne nezabezpečenie dôkazu, ktorého záver bol všetkým
účastníkom známy a nikým nebol rozporovaný) a pokiaľ ide o ostatné odvolacie námietky
k týmto odvolací súd poznamenáva, že s odvolania žalobkyne nevyplýva, v čom súd prvého
stupňa nezistil náležíte skutkový stav, ani v čom rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia, keďže nie je zrejmé a v odvolaní sa nekonštatuje, ktorý
právny predpis súd prvého stupňa nesprávne použil a v čom nezistil náležíte skutkový stav“.
Krajský súd ďalej uviedol, že „[p]okiaľ ide o námietky týkajúcu sa toho, že súd
prvého stupňa nemal v rámci predbežnej otázky skúmať a analyzovať dovolanie,
resp. podnet na podanie mimoriadneho dovolania, v tomto smere sa s odvolacou námietkou
odvolací súd nestotožňuje“.
Podľa názoru krajského súdu „[v] každom prípade v konaní o náhradu škody
je potrebné skúmať všetky tri zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu, teda aj príčinnú
súvislosť medzi konaním žalovanej a vznikom škody. Vzhľadom k tomu bolo potrebné
posudzovať, či samotná skutočnosť, že žalovaná nedoručila včas a v primeranej lehote
rozsudok krajského súdu žalobkyni ako svojej klientke, mala za následok, že žalobkyňa bola
v spore pred Okresným súdom v Spišskej Novej Vsi a pred Krajským súdom v Košiciach
neúspešná a že teda nebola je prisúdená tam požadovaná suma.“.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo väzbe
na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľky nezistil, že by napadnuté rozhodnutie
krajského súdu riešilo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany takým
spôsobom, že by tým zasahovalo do základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Námietky sťažovateľky týkajúce sa (i) nesprávneho označenia žalovanej
v záhlaví rozsudku krajského súdu, (ii) neoboznámenia strán sporu s výsledkami
prípravy pojednávania, (iii) nevykonaním dôkazného prostriedku, a to „právoplatného
a vykonateľného rozhodnutia disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory
č. DS VII.-57/12:1776/2012 z 04. 03. 2013, ktorý uznal žalovanú za vinnú zo závažného
porušenia advokátskych povinností“, a nesprávneho právneho a skutkového posúdenia veci
krajským súdom sú z ústavnoprávneho hľadiska neopodstatnené, keďže sťažovateľka bližšie
neozrejmila vzťah medzi namietaným postupom krajského súdu a porušením ňou
označených práv, resp. z akého dôvodu boli predmetné skutočnosti natoľko podstatné,
aby krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na ne reagoval iným, než
uvedeným spôsobom.
Ústavný súd ďalej uvádza, že v prípade, ak účastník konania zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom svoju sťažnosť dostatočným spôsobom nekonkretizuje,
a tým ústavnému súdu neobjasní vzťah medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím
všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namieta, nemôže
zároveň očakávať, že ústavný súd nahradí nedostatok jeho procesnej aktivity v tomto smere.
Sťažovateľa v tomto smere zaťažuje jeho procesná povinnosť predostrieť dostatočne
konkretizované tvrdenia, keďže primeranosť odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu
možno posudzovať iba vo vzťahu k určitému špecifickému tvrdeniu účastníka konania,
ktorým aspoň v základných bodoch ozrejmí príčinnú súvislosť medzi namietaným
postupom a rozhodnutím všeobecného súdu a označeným základným právom a slobodou,
ktorých porušenie namieta.
V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že ani tento
nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva
v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť,
ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta), pričom v tejto súvislosti vychádzal ústavný súd
z toho, že podľa údajov uvedených v sťažnosti je sťažovateľka zastúpená kvalifikovaným
právnym zástupcom.
Na základe už uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľkou uvádzané
tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia krajského súdu, ktoré by mali ústavnoprávny
rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv
sťažovateľky po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažovateľke sa v okolnostiach danej
veci nepodarilo preukázať príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením v sťažnosti
označených práv podľa ústavy a dohovoru a postupom krajského súdu, ako aj jeho
rozsudkom z 8. apríla 2015. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
II.3 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 515/2015 a jeho uznesením
z 29. marca 2017
Sťažovateľka najvyššiemu súdu vytýka, že v záhlaví napadnutého uznesenia označil
„... žalovanú ako fyzickú osobu (t. j. v rozpore s ust. § 79 ods. 1, 2. veta OSP) a teda...
arbitrárne a nedôvodne... [zasiahol] do... [sťažovateľkou] riadne, jasne a určite
označeného účastníka konania“.
Sťažovateľka tiež namieta, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, v dôsledku čoho „nebol resp. ani arbitrárne
nechcel byť dostatočne zistený skutkový stav“.
Pokiaľ ide o sťažovateľkou uplatnené námietky proti uzneseniu najvyššieho súdu,
ústavný súd aj v tomto prípade s poukazom na dôvody uvedené pod bodom II.2 konštatuje,
že sťažovateľka bližšie neozrejmila vzťah medzi namietaným postupom najvyššieho súdu
a porušením ňou označených práv, a preto sa jej pre zjavnú absenciu ústavnoprávne
relevantnej argumentácie nepodarilo ani v tomto prípade preukázať príčinnú súvislosť
medzi postupom najvyššieho súdu v označenom konaní a jeho uznesením z 29. marca 2017.
Z uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú aj v tejto časti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2018