Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 186 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (191)IV. ÚS 349/2018
PDF · 297.54 KB
No categories available
IV. ÚS 349/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcov
Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou Korytár s. r. o.,
Sladovnícka 13, Trnava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Ing. Pavol Korytár, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Obdo 18/2016 z 31. marca 2017 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.
14 Cob 120/2012 z 10. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2017
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“, v citáciách aj „dovolateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 18/2016 z 31. marca 2017
(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 14 Cob 120/2012 z 10. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie
najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ v súvislosti s doterajším priebehom konania pred všeobecnými súdmi
uvádza:
«Sťažovateľ je spoločníkom – komanditistom aktuálne už zrušenej obchodnej
spoločnosti .., ... (ďalej len „Spoločnosť“) (pozn.: Spoločnosť
bola zrušená bez likvidácie ku dňu 27. 06. 2017); ďalším spoločníkom a štatutárnym
orgánom – komplementárom Spoločnosti je ,
(ďalej len „Komplementár“).
Dňa 10. 03. 2014 Sťažovateľ podal podnet na zrušenie Spoločnosti na príslušnom
Okresnom súde Žilina (ďalej len „Podnet“); konanie o zrušenie spoločnosti bolo vedené
pod sp. zn. 5 CbR/60/2014.
Dňa 11. 03. 2014 Okresný súdu Žilina (ďalej len „Súd prvého stupňa“) vydal
uznesenie, sp. zn. 5 CbR/60/2014, ktorým začal konanie o zrušenie Spoločnosti; dôvody
začatia konania o zrušenie Spoločnosti bolo porušovanie povinnosti zvolávať valné
zhromaždenie Spoločnosti od vzniku Spoločnosti a neuloženia účtových závierok
Spoločnosti do zbierky listín Obchodného registra.
Dňa 25. 05. 2015 Súd prvého stupňa vydal uznesenie, č. k. 5 CbR/60/2014-141 (ďalej
len „Uznesenie I“), ktorým zrušil Spoločnosť bez likvidácie; dôvody zrušenia Spoločnosti
bez likvidácie boli existencia dôvodov na zrušenie Spoločnosti v zmysle ust. § 68 ods. 6
písm. a, písm. f zákona c.̌ 513/1991 Z. z. Obchodného zákonníka v platnom znení (ďalej len
„Obchodný zákonník“); neexistencia majetku dostačujúceho na likvidačné konanie.
Dňa 23. 06. 2015 Sťažovateľ podal odvolanie proti Uzneseniu I (ďalej len
„Odvolanie“).
Dňa 10. 11. 2015 vydal Krajský súd v Žiline (ďalej len „Odvolací súd“) uznesenie
c.̌ k. 14 Cob/120/2015 (ďalej len „Uznesenie II“), ktorým Uznesenie I potvrdil.
Dňa 05. 01. 2016 Sťažovateľ podal dovolanie voči Uzneseniu II.
Dňa 31. 03. 2017 vydal Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesenie
c.̌ k. 4 Obdo/18/2016, ktorým odmietol dovolanie Sťažovateľa (ďalej len „Uznesenie III“).»
Proti uzneseniu krajského súdu a uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv
odôvodňuje takto:
„Odvolací súd ako aj Najvyšší súd SR sa bez dostatočného odôvodnenia stotožnili
s právnym názorom Súdu prvého stupňa, ktorý nevykonal v rozpore s ustálenou praxou
súdov dokazovanie ohľadom majetku Spoločnosti a ani za týmto účelom neustanovil
likvidátora majetku Spoločnosti, čím zasiahol do práva Sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie;
Odvolací súd ako aj Najvyšší súd SR sa bez dostatočného odôvodnenia stotožnili
s právnym názorom Súdu prvého stupňa, ktorý ústavne nekonformne vykladal vyšetrovací
princíp, ktorým sa riadi nesporové konanie, kedy napriek vlastným zisteniam o existencii
aktív Spoločnosti nenariadil likvidáciu majetku Spoločnosti, čím zasiahol do práva
Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie;
Odvolací súd a Najvyšší súd SR bez dostatočného odôvodnenia prijal zmätočný
postup konajúceho súdu ohľadom majetnosti Spoločnosti, ktorý vyústil vo vydania
nepredvídateľného súdneho rozhodnutia, čím zasiahol do princípu právnej istoty, ktorý
je imanentnou súčasťou práva Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie;
Odvolací súd a následne aj Najvyšší súd SR nedostatočne odôvodnili nárok
na podanie žaloby na náhradu škody za Spoločnosť voči Komplementárovi, keď
v odôvodnení konštatovali predmetný nárok iba jednou vetou, prvotne použitou súdom
prvého stupňa a vôbec sa nezaoberali s tvrdeniami Sťažovateľa o nemožnosti podať žalobu
na náhradu škody voči Komplementárovi Spoločnosti v dôsledku nesprístupnenia zmluvnej
a účtovnej dokumentácie Spoločnosti Sťažovateľovi, čím zasiahli do práva Sťažovateľa
vlastniť majetok.“
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a právo sťažovateľa vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z čl. 20 Ústavy SR uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo/18/2016 zo dňa 31. 03. 2017 a
uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 14 Cob/120/2012 zo dňa 10. 11. 2015 porušené
bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo/18/2016 zo dňa
31. 03. 2017 a uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 14 Cob/120/2012 zo dňa
10. 11. 2015 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné
zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 30.000,- Eur... na účet právneho zástupcu
sťažovateľa.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok.
II.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením
krajského súdu sp. zn. 14 Cob 120/2012 z 10. novembra 2015
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu je najprv potrebné poukázať
na názor ústavného súdu, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny
opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší
súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010) s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. Za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru,
že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu
proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť
pre jej oneskorenosť [porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len ,,ESĽP“) z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť
č. 31419/04, alebo rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká
republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54].
Keďže uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 22. mája 2017
a sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 24. júla 2017, ústavný súd preto považuje
lehotu na podanie sťažnosti proti namietanému uzneseniu krajského súdu za dodržanú.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ predovšetkým namieta nedostatočnosť
odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, nesprávne právne posúdenie veci
a nevykonanie ním navrhovaných dôkazných prostriedkov.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie
otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné
a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.
Krajský súd s poukazom na znenie § 212 ods. 1 a § 219 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol:
«Za aplikácie vyššie citovaných zákonných ustanovení krajský súd preskúmaval
napadnuté uznesenie okresného súdu len v medziach odvolacích dôvodov
, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní... Z obsahu podaného odvolania bolo
zrejmé, že odvolateľ nesúhlasil s rozhodnutím okresného súdu o zrušení obchodnej
spoločnosti , so sídlom , bez likvidácie, najmä
z toho dôvodu, že obchodná spoločnosť mala podľa jeho tvrdení obchodný majetok,
v dôsledku ktorej skutočnosti mal okresný súd rozhodnúť o zrušení obchodnej spoločnosť
a nariadiť jej likvidáciu s poukazom na § 68 ods. 8 Obchodného zákonníka.
Ako vyplýva z vyššie uvedeného, odvolateľ v podanom odvolaní zo dňa 23. 06. 2015
(c.̌ l. 154 spisu) nespochybnil, že boli splnené podmienky na zrušenie obchodnej
spoločnosti, namietal iba to, že neboli splnené podmienky na rozhodnutie o zrušení
obchodnej spoločnosti bez nariadenia likvidácie, z dôvodu, že spoločnosť mala mať
obchodný majetok na náhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie
likvidátora. Pokiaľ teda išlo o námietku odvolateľa, že obchodná spoločnosť
mala majetok, a preto nebol správny postup okresného súdu, ktorý túto obchodnú
spoločnosť zrušil bez likvidácie, odvolací súd v zhode s tvrdením okresného súdu poukazuje
na § 68 ods. 9 Obchodného zákonníka, podľa ktorého „ak súd pred súd pred vydaním
rozhodnutia o zrušení spoločnosti zistí, že spoločnosť nemá obchodný majetok, ktorý by
postačoval na náhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora,
rozhodne o jej zrušení bez likvidácie. Ak si spoločnosť nesplní povinnosť podľa odseku 6
písm. f), súd má za to, že spoločnosť nemá obchodný majetok ktorý by postačoval na
náhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora, ibaže ten, kto
osvedčí právny záujem, preukáže pred rozhodnutím súdu o zrušení spoločnosti opak. Na
základe právoplatného rozhodnutia o zrušení spoločnosti bez likvidácie súd vykoná výmaz
zrušenej spoločnosti z obchodného registra.“
Podľa § 68 ods. 6 písm. f) Obchodného zákonníka, súd na návrh štátneho orgánu
na návrh osoby, ktorá osvedčí právny záujem, alebo aj z vlastného podnetu rozhodne
o zrušení spoločnosti, ak spoločnosť nesplnila povinnosť uložiť do zbierky listín
individuálnu účtovú závierku za najmenej dve účtovné obdobia nasledujúce po sebe.
V § 68 ods. 6 písm. f) Obchodného zákonníka je upravený dôvod na zrušenie
obchodnej spoločnosti súdom, a to neplnenie povinnosti ukladať do zbierky listín
individuálnu účtovnú závierku najmenej za dve po sebe nasledujúce účtovné obdobia,
t. j. najmenej za obdobie dvoch rokov. Ide o dôvod zrušenia spoločnosti súdom, ktorý bol
do nášho právneho poriadku doplnený novelou Obchodného zákonníka (zákonom
c.̌ 432/2004 Z. z.) s účinnosťou od 1. októbra 2004, s cieľom vytvoriť mechanizmus, ktorý
by umožnil na podklade súdneho rozhodnutia o zrušení spoločnosti vymazať z obchodného
registra tzv. mŕtve spoločnosti, pretože ak spoločnosť neukladá do zbierky listín účtovné
závierky, možno predpokladať, že nevykonáva žiadnu činnosť.
Odvolací súd uvádza, že právna úprava § 68 ods. 9 Obchodného zákonníka
umožňuje súdu vychádzať z domnienky nemajetnosti spoločnosti v prípade, ak si takáto
spoločnosť minimálne dva roky po sebe nesplnila povinnosť uložiť do zbierky listín
obchodného registra účtovnú závierku (či už riadnu alebo mimoriadnu). Obchodná
spoločnosť má aj v tomto prípade možnosť preukázať opak. Znenie odseku 9 bolo novelou
(zákonom c.̌ 19/2007) s účinnosťou od 1. februára 2007 spresnené. Domnienku
nemajetnosti spoločnosti môže vyvrátiť preukázaním opaku osoba, ktorá v konaní o zrušenie
spoločnosti osvedčí právny záujem. Súd z úradnej povinnosti nie je povinný skúmať, či
existujú skutočnosti, ktoré domnienku nemajetnosti vyvracajú.
V danom prípade z obsahu spisového materiálu mal odvolací súd preukázané,
že okresný súd vykonal dostatočné šetrenie za účelom zistenia obchodného majetku
obchodnej spoločnosti , ktorú uvedenú skutočnosť dotvrdzujú listiny,
nachádzajúce sa na c.̌ l. 24 až 104 spisu. Z výsledkov vykonaného šetrenia okresným súdom,
z písomných vyjadrení a oznámení príslušných štátnych orgánov a inštitúcií vyplynulo,
že obchodná spoločnosť nedisponuje obchodným majetkom, ktorý by postačoval na náhradu
primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora. Na základe vykonaného
šetrenia tak okresný súd dôvodne konštatoval nemajetnosť obchodnej spoločnosti
a rozhodol o zrušení spoločnosti bez likvidácie.
Krajský súd poukazuje, že jedným z dôvodov zrušenia obchodnej spoločnosti bolo
o. i. nesplnenie povinnosti uložiť do zbierky listín individuálnu účtovnú závierku minimálne
za dve účtovné obdobia nasledujúce po sebe podľa § 68 ods. 6 písm. f) Obchodného
zákonníka. Prihliadajúc aj na tento dôvod zrušenia obchodnej spoločnosti bolo zo strany
okresného súdu za existencie zákonnej domnienky nemajetnosti dôvodné konštatovať
nemajetnosť obchodnej spoločnosti a túto zrušiť bez likvidácie. V zmysle § 68
ods. 9 Obchodného zákonníka mal odvolateľ, ako osoba ktorá osvedčila právny záujem,
možnosť pred rozhodnutím okresného súdu o zrušení spoločnosti preukázať opak,
t. j. preukázať, že obchodná spoločnosť má obchodný majetok, ktorý
by postačoval na náhradu primeraných výdavkov a odmeny na výkon funkcie likvidátora.
Odvolateľ však domnienku nemajetnosti obchodnej spoločnosti nevyvrátil pred rozhodnutím
okresného súdu o zrušení spoločnosti bez likvidácie, ani v rámci odvolacieho konania.
Pokiaľ odvolateľ tvrdil, že spoločnosť je vlastníkom reálnych aktív, a to konkrétne hotovosti
v sume 500,- Eur, ktorú skutočnosť odvolateľ preukazoval uzavretím zmluvy o pôžičke
zo dňa 14. 05. 2015 (č. l. 124 spisu), ktorá postačuje na náklady likvidácie uvedenej
spoločnosti, v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na samotné znenie zmluvy o pôžičke,
konkrétne čl. 5 podľa ktorého: „Zástupca dlžníka sa zaväzuje vložiť peňažné prostriedky.
Predmet pôžičky na bankový účet Dlžníka bezodkladne po oznámení bankového spojenia
Dlžníka zo strany komplementára Dlžníka. Do času vloženia peňažných prostriedkov
na bankový účet Dlžníka tieto prostriedky Dlžník eviduje na pokladni“. Súčasne samotný
odvolateľ v podanom odvolaní, v podaní zo dňa 23. 06. 2015 (č. l. 154 spisu), konkrétne
na strane 4/7 odvolania však uviedol, že „Navyše uvedené peňažné prostriedky prevzal
Odvolateľ za Spoločnosť na základe plnej moci tak, ako je tomu uvedené v zmluve o pôžičke
neboli fyzicky prevedené do pokladne spoločnosti ani na bankový účet Spoločnosti.“
Za daného stavu tak podľa odvolacieho súdu nebolo možné prijať nepochybný záver o tom,
že spoločnosť do momentu rozhodnutia okresného súdu c.̌ k. 5 CbR 60/2014-141 zo dňa
25. 05. 2015, ale ani k momentu rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o zrušení
spoločnosti bez likvidácie, skutočne disponovala s majetkom, ktorý by postačoval na úhradu
nákladov likvidácie. Relevantným pre posúdenie majetnosti obchodnej spoločnosti
je obchodný majetok, ktorým sa podľa § 6 ods. 1 Obchodného zákonníka rozumie súhrn
majetkových hodnôt (vecí, pohľadávok a iných práv a peniazmi oceniteľných iných hodnôt),
ktoré patria podnikateľovi a slúžia alebo sú určené na jeho podnikanie. Takýto obchodný
majetok a v tej súvislosti majetnosť obchodnej spoločnosti však odvolateľ
nepreukázal. Taktiež odvolací súd tvrdenie odvolateľa, že okresný súd nevykonal dôkazy
navrhnuté z jeho strany, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ktorými sa malo
preukázať, že sporná pohľadávka na náhradu škody vychádza z reálnych predpokladov,
a to konkrétne predložením celej účtovnej závierky a zmluvnej agendy spoločnosti pripadne
aj súdneho znalca, nepovažoval za relevantné, s poukazom aj na samotný charakter
nesporového konania, kde bolo potrebné prisvedčiť aj samotného názoru komplementára
vo vyjadrení k podanému odvolaniu komanditistu. Súčasne bolo zrejmé, že samotná
pohľadávka na náhradu škody sa voči komplementárovi odvíjala od porušovania povinnosti
samotným komplementárom, t. j. išlo o riešenie vzájomných vzťahov vo vnútri samotnej
spoločnosti, ktoré uvedené konanie, resp. prejednávaná vec nebola svojou povahou určená
na riešenie vzájomných vzťahov, resp. nemohla suplovať prejednávanú vec. V neposlednom
rade odvolateľ zastával názor, že okresný súd rozhodnutím o zrušení spoločnosti
bez likvidácie znemožnil uplatnenie nárokov spoločnosti voči komplementárovi. Aj tento
dôvod odvolací súd nepovažoval za dôvodný. Samotný odvolateľ mal právo i možnosť podať
voči komplementárovi žalobu o náhradu škody a domáhať sa svojho práva na nestrannom
a nezávislom súde, v rámci sporového konania.
Z vyššie uvedených dôvodov, keď nebola vyvrátená domnienka nemajetnosti
obchodnej spoločnosti , bolo napadnuté uznesenie okresného súdu
c.̌ k. 5 CbR 60/2014-141 zo dňa 25. 05. 2015 o zrušení obchodnej spoločnosti bez
likvidácie, potvrdené ako vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP.»
Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu
vyplýva, že jedným z dôvodov zrušenia obchodnej spoločnosti bolo „nesplnenie povinnosti
uložiť do zbierky listín individuálnu účtovnú závierku minimálne za dve účtovné obdobia
nasledujúce po sebe“, pričom s poukazom na tento dôvod zrušenia obchodnej spoločnosti
krajský súd zhodne s okresným súdom dospel k záveru, že v okolnostiach danej veci boli
naplnené normatívne predpoklady „zákonnej domnienky nemajetnosti“, na základe čoho
bola následne konštatovaná „nemajetnosť obchodnej spoločnosti “ a došlo
k jej zrušeniu bez likvidácie. Krajský súd ďalej uviedol, že sťažovateľ v priebehu konania
ako pred okresným súdom, tak aj pred krajským súdom túto domnienku nemajetnosti
obchodnej spoločnosti , nevyvrátil, pričom sťažovateľovi dostatočným
spôsobom vysvetli, prečo nepovažoval za dôvodné jeho tvrdenia o majetku obchodnej
spoločnosti , v sume 500 eur z titulu zmluvy o pôžičke zo 14. mája 2015
a tiež prečo v priebehu konania nevykonal dokazovanie pre účely zistenia
rozhodujúcich skutočností, ktorými sa malo preukázať, že „sporná pohľadávka na náhradu
škody vychádza z reálnych predpokladov“. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal
predovšetkým na nesporový charakter prebiehajúceho konania o zrušenie obchodnej
spoločnosti , a na samotnú podstatu vzniku označenej pohľadávky sťažovateľa,
čím dostatočným spôsobom ozrejmil svoje úvahy, prečo sa s dôkaznými návrhmi
sťažovateľa odmietol zaoberať – nejde tak o tzv. opomenuté dôkazy, ktoré by mohli
zakladať protiústavnosť napadnutého uznesenia krajského súdu.
Na základe už uvedeného ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa dostatočným
spôsobom vyrovnal s podstatnými námietkami sťažovateľa uvedenými v rámci jeho
odvolacej argumentácie, ako aj so všetkými okolnosťami, ktoré mali pre vec podstatný
význam a ktoré dostatočne objasnili skutkový a právny základ rozhodnutia.
Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie
na to, aby prehodnocoval skutkové a právne závery krajského súdu a následne
ich podroboval ústavnoprávnej korekcii. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
uvedeným v napadnutom uznesení krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu
nahradiť názor krajského súdu svojím vlastným.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu ústavne
akceptovateľným zodpovedalo všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, a preto napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno hodnotiť ako arbitrárne.
V súvislosti s namietaným porušením hmotného práva sťažovateľa (čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu) ústavný súd konštatuje, že krajský súd, rešpektujúc
ústavnoprocesné princípy garantujúce základné práva účastníkov konania na súdnu ochranu,
podľa názoru ústavného súdu v konaní o ochranu tohto práva a v spojení s ním posúdil
aj namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd dospel k záveru, že aj z hľadiska posúdenia
týchto práv nie je uznesenie krajského súdu ani svojvoľné a ani arbitrárne.
Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky
na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 18/2016 z 31. marca 2017
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je námietka sťažovateľa
o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pretože
sa adekvátnym spôsobom nevysporiadal s dôvodmi uvedenými v dovolaní, pričom jeho
právne závery sú podľa sťažovateľa zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s označenými
právami podľa ústavy a dohovoru.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku k namietanej vade podľa § 237 písm. f)
OSP s poukazom na stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2016
uviedol:
„Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá základnej (formálnej)
štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Odvolací súd jasne, stručne, logicky a vecne odôvodnil
svoje závery, pričom sa podrobne zaoberal aj všetkými podstatnými námietkami dovolateľa
uvedenými v odvolaní. Uviedol, že odvolaním napadnuté uznesenie Okresného súdu Žilina
potvrdil z dôvodu, že ani pred súdom prvej inštancie, a ani v odvolacom konaní nevyšlo
najavo, že obchodná spoločnosť má obchodný majetok, a teda že majetnosť
obchodnej spoločnosti odvolateľ nepreukázal. Ďalej tiež odvolací súd uviedol,
že dôkazy neboli vykonané, pretože tieto neboli potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností a ich vykonanie taktiež nepovažoval za relevantné, s poukazom aj na samotný
charakter nesporového konania. Takisto uznesenie súdu prvej inštancie spĺňa základné
kritéria v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p., a preto nemožno konštatovať odňatie možnosti
dovolateľa konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.).“
K ďalšej námietke sťažovateľa týkajúcej sa nevykonania ním navrhovaného
dokazovania najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „nevykonanie
dôkazov podľa návrhov alebo predstáv dovolateľa nie je postupom, ktorým by mu súd odňal
možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí
výlučne súdu, a nie účastníkovi konania. Na tomto mieste ale dovolací súd považuje za
potrebné uviesť, že súdy nižších inštancií správne poukázali na nesporový charakter
konania o zrušenie spoločnosti, ktoré je ovládané vyšetrovacou zásadou a nestoja tu proti
sebe dve strany. Aj predkladanie dôkazov a ich vykonávanie sa riadi zásadami
uplatňujúcimi sa v nesporových konaniach. Predmetom konania v prejedávanej veci bolo
zrušenie spoločnosti a súd prvej inštancie, a aj odvolací súd postupovali v súlade s § 68
Obchodného zákonníka a v tomto smere aj posudzovali predložené dôkazy. Správny bol tiež
záver ku ktorému oba súdy dospeli, a to že dovolateľ sa mohol svojho práva na náhradu
domáhať v sporovom konaní žalobou o náhradu škody. Navyše súd dostatočne odôvodnil,
ktoré z dôkazov nevykonal a aj z akých dôvodov. Odvolací súd (ani súd prvej inštancie)
preto nevykonaním dôkazu, navrhovaného dovolateľom, ho nevylúčil z realizácie
žiadneho procesného práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Tvrdenie
o neúplnosti vykonaného dokazovania, resp. že súdy dospeli na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predstavuje dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p.“.
Najvyšší súd sa zaoberal aj dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP
a uviedol, že sťažovateľ tento dôvod vo svojom dovolaní bližšie nekonkretizoval, napriek
tomu konštatoval, že „nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý
by v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia;
samo o sebe ale prípustnosť dovolania nenakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle
§ 237 ods. 1 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesné prípustné (o takýto prípad ale v prejedávanej veci nešlo).“.
Takto formulované právne závery najvyššieho súdu nenesú žiadne prvky arbitrárnosti
v jeho postupe, ktoré mali byť korigované v konaní pred ústavným súdom, a mohli
tak zakladať ústavnú neudržateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľa je len
opakovaním ich predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizovali
s právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení uznesenia krajského súdu, a je výlučne
výrazom jeho odlišného právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné súdy,
do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený
ani povinný vstupovať (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Sťažovateľom uvádzané
tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by mali
ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia
označených práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
V súvislosti s nastolenou otázkou právneho posúdenia veci najvyšším súdom ústavný
súd konštatuje, že uvedené právne závery najvyššieho súdu sa pohybujú v rámci obvyklého
významu interpretovaných pojmov, a predstavujú tak jednu z možných výkladových
alternatív, pričom ústavný súd v rámci svojej právomoci nie je povinný korigovať právne
názory všeobecných súdov za predpokladu, že na danú vec existujú dva odlišné právne
názory. V tejto súvislosti je potrebné aj s poukazom na závery vyplývajúce z rozhodovacej
činnosti ESĽP uviesť, že princíp právnej istoty, ktorý bol nastolený právoplatným
rozhodnutím všeobecného súdu, môže ustúpiť iba výnimočne, a to pre účely zaistenia
korekcie závažných justičných omylov (pozri napr. rozsudok ESĽP Ryabykh proti Rusku
z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99) a napravenia vád zásadného významu pre súdny
systém, a nielen z dôvodu dosiahnutia právnej čistoty rozhodnutia všeobecného súdu (pozri
napr. rozsudok ESĽP Sutyazhnik proti Rusku z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vo väzbe
na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľa dospel k záveru, že najvyšší súd ústavne
akceptovateľným spôsobom zodpovedal všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, a preto napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno hodnotiť
ako arbitrárne.
V súvislosti s namietaným porušením hmotného práva sťažovateľa (čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu) ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd, rešpektujúc
ústavnoprocesné princípy garantujúce základné práva účastníkov konania na súdnu ochranu,
podľa názoru ústavného súdu v konaní o ochranu tohto práva a v spojení s ním posúdil
aj namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd dospel k záveru, že aj z hľadiska posúdenia
týchto práv nie je uznesenie najvyššieho súdu ani svojvoľné a ani arbitrárne.
Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2018