Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 349/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcov

Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou Korytár s. r. o.,

Sladovnícka 13, Trnava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Ing. Pavol Korytár, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 31. marca 2017 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 10. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2017

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“, v citáciách aj „dovolateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. marca 2017

(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 10. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v súvislosti s doterajším priebehom konania pred všeobecnými súdmi

uvádza:

«Sťažovateľ je spoločníkom – komanditistom aktuálne už zrušenej obchodnej

spoločnosti .., ... (ďalej len „Spoločnosť“) (pozn.: Spoločnosť

bola zrušená bez likvidácie ku dňu 27. 06. 2017); ďalším spoločníkom a štatutárnym

orgánom – komplementárom Spoločnosti je ,

(ďalej len „Komplementár“).

Dňa 10. 03. 2014 Sťažovateľ podal podnet na zrušenie Spoločnosti na príslušnom

Okresnom súde Žilina (ďalej len „Podnet“); konanie o zrušenie spoločnosti bolo vedené

pod sp. zn. .

Dňa 11. 03. 2014 Okresný súdu Žilina (ďalej len „Súd prvého stupňa“) vydal

uznesenie, sp. zn. , ktorým začal konanie o zrušenie Spoločnosti; dôvody

začatia konania o zrušenie Spoločnosti bolo porušovanie povinnosti zvolávať valné

zhromaždenie Spoločnosti od vzniku Spoločnosti a neuloženia účtových závierok

Spoločnosti do zbierky listín Obchodného registra.

Dňa 25. 05. 2015 Súd prvého stupňa vydal uznesenie, č. k. -141 (ďalej

len „Uznesenie I“), ktorým zrušil Spoločnosť bez likvidácie; dôvody zrušenia Spoločnosti

bez likvidácie boli existencia dôvodov na zrušenie Spoločnosti v zmysle ust. § 68 ods. 6

písm. a, písm. f zákona c.̌ v platnom znení (ďalej len

„“); neexistencia majetku dostačujúceho na likvidačné konanie.

Dňa 23. 06. 2015 Sťažovateľ podal odvolanie proti Uzneseniu I (ďalej len

„Odvolanie“).

Dňa 10. 11. 2015 vydal Krajský súd v Žiline (ďalej len „Odvolací súd“) uznesenie

c.̌ k. (ďalej len „Uznesenie II“), ktorým Uznesenie I potvrdil.

Dňa 05. 01. 2016 Sťažovateľ podal dovolanie voči Uzneseniu II.

Dňa 31. 03. 2017 vydal Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesenie

c.̌ k. , ktorým odmietol dovolanie Sťažovateľa (ďalej len „Uznesenie III“).»

Proti uzneseniu krajského súdu a uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ podľa

sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv

odôvodňuje takto:

„Odvolací súd ako aj Najvyšší súd SR sa bez dostatočného odôvodnenia stotožnili

s právnym názorom Súdu prvého stupňa, ktorý nevykonal v rozpore s ustálenou praxou

súdov dokazovanie ohľadom majetku Spoločnosti a ani za týmto účelom neustanovil

likvidátora majetku Spoločnosti, čím zasiahol do práva Sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie;

Odvolací súd ako aj Najvyšší súd SR sa bez dostatočného odôvodnenia stotožnili

s právnym názorom Súdu prvého stupňa, ktorý ústavne nekonformne vykladal vyšetrovací

princíp, ktorým sa riadi nesporové konanie, kedy napriek vlastným zisteniam o existencii

aktív Spoločnosti nenariadil likvidáciu majetku Spoločnosti, čím zasiahol do práva

Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie;

Odvolací súd a Najvyšší súd SR bez dostatočného odôvodnenia prijal zmätočný

postup konajúceho súdu ohľadom majetnosti Spoločnosti, ktorý vyústil vo vydania

nepredvídateľného súdneho rozhodnutia, čím zasiahol do princípu právnej istoty, ktorý

je imanentnou súčasťou práva Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie;

Odvolací súd a následne aj Najvyšší súd SR nedostatočne odôvodnili nárok

na podanie žaloby na náhradu škody za Spoločnosť voči Komplementárovi, keď

v odôvodnení konštatovali predmetný nárok iba jednou vetou, prvotne použitou súdom

prvého stupňa a vôbec sa nezaoberali s tvrdeniami Sťažovateľa o nemožnosti podať žalobu

na náhradu škody voči Komplementárovi Spoločnosti v dôsledku nesprístupnenia zmluvnej

a účtovnej dokumentácie Spoločnosti Sťažovateľovi, čím zasiahli do práva Sťažovateľa

vlastniť majetok.“

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, SR

a právo sťažovateľa vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z SR uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 31. 03. 2017 a

uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn. zo dňa 10. 11. 2015 porušené

bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

31. 03. 2017 a uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn. zo dňa

10. 11. 2015 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné

zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 30.000,- Eur... na účet právneho zástupcu

sťažovateľa.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Podľa prvej vety každý má právo vlastniť majetok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok.

II.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením

krajského súdu sp. zn. z 10. novembra 2015

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu je najprv potrebné poukázať

na názor ústavného súdu, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny

opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší

súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53

ods. 3 v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. m. m. , ,

, , ) s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru,

že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu

proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť

pre jej oneskorenosť [porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť

č. 31419/04, alebo rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54].

Keďže uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 22. mája 2017

a sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 24. júla 2017, ústavný súd preto považuje

lehotu na podanie sťažnosti proti namietanému uzneseniu krajského súdu za dodržanú.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ predovšetkým namieta nedostatočnosť

odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, nesprávne právne posúdenie veci

a nevykonanie ním navrhovaných dôkazných prostriedkov.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné

a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatňuje.

Krajský súd s poukazom na znenie a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol:

«Za aplikácie vyššie citovaných zákonných ustanovení krajský súd preskúmaval

napadnuté uznesenie okresného súdu len v medziach odvolacích dôvodov

, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní... Z obsahu podaného odvolania bolo

zrejmé, že odvolateľ nesúhlasil s rozhodnutím okresného súdu o zrušení obchodnej

spoločnosti , so sídlom , bez likvidácie, najmä

z toho dôvodu, že obchodná spoločnosť mala podľa jeho tvrdení obchodný majetok,

v dôsledku ktorej skutočnosti mal okresný súd rozhodnúť o zrušení obchodnej spoločnosť

a nariadiť jej likvidáciu s poukazom na .

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, odvolateľ v podanom odvolaní zo dňa 23. 06. 2015

(c.̌ l. 154 spisu) nespochybnil, že boli splnené podmienky na zrušenie obchodnej

spoločnosti, namietal iba to, že neboli splnené podmienky na rozhodnutie o zrušení

obchodnej spoločnosti bez nariadenia likvidácie, z dôvodu, že spoločnosť mala mať

obchodný majetok na náhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie

likvidátora. Pokiaľ teda išlo o námietku odvolateľa, že obchodná spoločnosť

mala majetok, a preto nebol správny postup okresného súdu, ktorý túto obchodnú

spoločnosť zrušil bez likvidácie, odvolací súd v zhode s tvrdením okresného súdu poukazuje

na , podľa ktorého „ak súd pred súd pred vydaním

rozhodnutia o zrušení spoločnosti zistí, že spoločnosť nemá obchodný majetok, ktorý by

postačoval na náhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora,

rozhodne o jej zrušení bez likvidácie. Ak si spoločnosť nesplní povinnosť podľa odseku 6

písm. f), súd má za to, že spoločnosť nemá obchodný majetok ktorý by postačoval na

náhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora, ibaže ten, kto

osvedčí právny záujem, preukáže pred rozhodnutím súdu o zrušení spoločnosti opak. Na

základe právoplatného rozhodnutia o zrušení spoločnosti bez likvidácie súd vykoná výmaz

zrušenej spoločnosti z obchodného registra.“

Podľa , súd na návrh štátneho orgánu

na návrh osoby, ktorá osvedčí právny záujem, alebo aj z vlastného podnetu rozhodne

o zrušení spoločnosti, ak spoločnosť nesplnila povinnosť uložiť do zbierky listín

individuálnu účtovú závierku za najmenej dve účtovné obdobia nasledujúce po sebe.

V je upravený dôvod na zrušenie

obchodnej spoločnosti súdom, a to neplnenie povinnosti ukladať do zbierky listín

individuálnu účtovnú závierku najmenej za dve po sebe nasledujúce účtovné obdobia,

t. j. najmenej za obdobie dvoch rokov. Ide o dôvod zrušenia spoločnosti súdom, ktorý bol

do nášho právneho poriadku doplnený novelou (zákonom

c.̌ ) s účinnosťou od 1. októbra 2004, s cieľom vytvoriť mechanizmus, ktorý

by umožnil na podklade súdneho rozhodnutia o zrušení spoločnosti vymazať z obchodného

registra tzv. mŕtve spoločnosti, pretože ak spoločnosť neukladá do zbierky listín účtovné

závierky, možno predpokladať, že nevykonáva žiadnu činnosť.

Odvolací súd uvádza, že právna úprava

umožňuje súdu vychádzať z domnienky nemajetnosti spoločnosti v prípade, ak si takáto

spoločnosť minimálne dva roky po sebe nesplnila povinnosť uložiť do zbierky listín

obchodného registra účtovnú závierku (či už riadnu alebo mimoriadnu). Obchodná

spoločnosť má aj v tomto prípade možnosť preukázať opak. Znenie odseku 9 bolo novelou

(zákonom c.̌ 19/2007) s účinnosťou od 1. februára 2007 spresnené. Domnienku

nemajetnosti spoločnosti môže vyvrátiť preukázaním opaku osoba, ktorá v konaní o zrušenie

spoločnosti osvedčí právny záujem. Súd z úradnej povinnosti nie je povinný skúmať, či

existujú skutočnosti, ktoré domnienku nemajetnosti vyvracajú.

V danom prípade z obsahu spisového materiálu mal odvolací súd preukázané,

že okresný súd vykonal dostatočné šetrenie za účelom zistenia obchodného majetku

obchodnej spoločnosti , ktorú uvedenú skutočnosť dotvrdzujú listiny,

nachádzajúce sa na c.̌ l. 24 až 104 spisu. Z výsledkov vykonaného šetrenia okresným súdom,

z písomných vyjadrení a oznámení príslušných štátnych orgánov a inštitúcií vyplynulo,

že obchodná spoločnosť nedisponuje obchodným majetkom, ktorý by postačoval na náhradu

primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora. Na základe vykonaného

šetrenia tak okresný súd dôvodne konštatoval nemajetnosť obchodnej spoločnosti

a rozhodol o zrušení spoločnosti bez likvidácie.

Krajský súd poukazuje, že jedným z dôvodov zrušenia obchodnej spoločnosti bolo

o. i. nesplnenie povinnosti uložiť do zbierky listín individuálnu účtovnú závierku minimálne

za dve účtovné obdobia nasledujúce po sebe podľa § 68 ods. 6 písm. f) Obchodného

zákonníka. Prihliadajúc aj na tento dôvod zrušenia obchodnej spoločnosti bolo zo strany

okresného súdu za existencie zákonnej domnienky nemajetnosti dôvodné konštatovať

nemajetnosť obchodnej spoločnosti a túto zrušiť bez likvidácie. V zmysle § 68

ods. 9 mal odvolateľ, ako osoba ktorá osvedčila právny záujem,

možnosť pred rozhodnutím okresného súdu o zrušení spoločnosti preukázať opak,

t. j. preukázať, že obchodná spoločnosť má obchodný majetok, ktorý

by postačoval na náhradu primeraných výdavkov a odmeny na výkon funkcie likvidátora.

Odvolateľ však domnienku nemajetnosti obchodnej spoločnosti nevyvrátil pred rozhodnutím

okresného súdu o zrušení spoločnosti bez likvidácie, ani v rámci odvolacieho konania.

Pokiaľ odvolateľ tvrdil, že spoločnosť je vlastníkom reálnych aktív, a to konkrétne hotovosti

v sume 500,- Eur, ktorú skutočnosť odvolateľ preukazoval uzavretím zmluvy o pôžičke

zo dňa 14. 05. 2015 (č. l. 124 spisu), ktorá postačuje na náklady likvidácie uvedenej

spoločnosti, v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na samotné znenie zmluvy o pôžičke,

konkrétne čl. 5 podľa ktorého: „Zástupca dlžníka sa zaväzuje vložiť peňažné prostriedky.

Predmet pôžičky na bankový účet Dlžníka bezodkladne po oznámení bankového spojenia

Dlžníka zo strany komplementára Dlžníka. Do času vloženia peňažných prostriedkov

na bankový účet Dlžníka tieto prostriedky Dlžník eviduje na pokladni“. Súčasne samotný

odvolateľ v podanom odvolaní, v podaní zo dňa 23. 06. 2015 (č. l. 154 spisu), konkrétne

na strane 4/7 odvolania však uviedol, že „Navyše uvedené peňažné prostriedky prevzal

Odvolateľ za Spoločnosť na základe plnej moci tak, ako je tomu uvedené v zmluve o pôžičke

neboli fyzicky prevedené do pokladne spoločnosti ani na bankový účet Spoločnosti.“

Za daného stavu tak podľa odvolacieho súdu nebolo možné prijať nepochybný záver o tom,

že spoločnosť do momentu rozhodnutia okresného súdu c.̌ k. -141 zo dňa

25. 05. 2015, ale ani k momentu rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o zrušení

spoločnosti bez likvidácie, skutočne disponovala s majetkom, ktorý by postačoval na úhradu

nákladov likvidácie. Relevantným pre posúdenie majetnosti obchodnej spoločnosti

je obchodný majetok, ktorým sa podľa rozumie súhrn

majetkových hodnôt (vecí, pohľadávok a iných práv a peniazmi oceniteľných iných hodnôt),

ktoré patria podnikateľovi a slúžia alebo sú určené na jeho podnikanie. Takýto obchodný

majetok a v tej súvislosti majetnosť obchodnej spoločnosti však odvolateľ

nepreukázal. Taktiež odvolací súd tvrdenie odvolateľa, že okresný súd nevykonal dôkazy

navrhnuté z jeho strany, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ktorými sa malo

preukázať, že sporná pohľadávka na náhradu škody vychádza z reálnych predpokladov,

a to konkrétne predložením celej účtovnej závierky a zmluvnej agendy spoločnosti pripadne

aj súdneho znalca, nepovažoval za relevantné, s poukazom aj na samotný charakter

nesporového konania, kde bolo potrebné prisvedčiť aj samotného názoru komplementára

vo vyjadrení k podanému odvolaniu komanditistu. Súčasne bolo zrejmé, že samotná

pohľadávka na náhradu škody sa voči komplementárovi odvíjala od porušovania povinnosti

samotným komplementárom, t. j. išlo o riešenie vzájomných vzťahov vo vnútri samotnej

spoločnosti, ktoré uvedené konanie, resp. prejednávaná vec nebola svojou povahou určená

na riešenie vzájomných vzťahov, resp. nemohla suplovať prejednávanú vec. V neposlednom

rade odvolateľ zastával názor, že okresný súd rozhodnutím o zrušení spoločnosti

bez likvidácie znemožnil uplatnenie nárokov spoločnosti voči komplementárovi. Aj tento

dôvod odvolací súd nepovažoval za dôvodný. Samotný odvolateľ mal právo i možnosť podať

voči komplementárovi žalobu o náhradu škody a domáhať sa svojho práva na nestrannom

a nezávislom súde, v rámci sporového konania.

Z vyššie uvedených dôvodov, keď nebola vyvrátená domnienka nemajetnosti

obchodnej spoločnosti , bolo napadnuté uznesenie okresného súdu

c.̌ k. -141 zo dňa 25. 05. 2015 o zrušení obchodnej spoločnosti bez

likvidácie, potvrdené ako vecne správne rozhodnutie podľa .»

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu

vyplýva, že jedným z dôvodov zrušenia obchodnej spoločnosti bolo „nesplnenie povinnosti

uložiť do zbierky listín individuálnu účtovnú závierku minimálne za dve účtovné obdobia

nasledujúce po sebe“, pričom s poukazom na tento dôvod zrušenia obchodnej spoločnosti

krajský súd zhodne s okresným súdom dospel k záveru, že v okolnostiach danej veci boli

naplnené normatívne predpoklady „zákonnej domnienky nemajetnosti“, na základe čoho

bola následne konštatovaná „nemajetnosť obchodnej spoločnosti “ a došlo

k jej zrušeniu bez likvidácie. Krajský súd ďalej uviedol, že sťažovateľ v priebehu konania

ako pred okresným súdom, tak aj pred krajským súdom túto domnienku nemajetnosti

obchodnej spoločnosti , nevyvrátil, pričom sťažovateľovi dostatočným

spôsobom vysvetli, prečo nepovažoval za dôvodné jeho tvrdenia o majetku obchodnej

spoločnosti , v sume 500 eur z titulu zmluvy o pôžičke zo 14. mája 2015

a tiež prečo v priebehu konania nevykonal dokazovanie pre účely zistenia

rozhodujúcich skutočností, ktorými sa malo preukázať, že „sporná pohľadávka na náhradu

škody vychádza z reálnych predpokladov“. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal

predovšetkým na nesporový charakter prebiehajúceho konania o zrušenie obchodnej

spoločnosti , a na samotnú podstatu vzniku označenej pohľadávky sťažovateľa,

čím dostatočným spôsobom ozrejmil svoje úvahy, prečo sa s dôkaznými návrhmi

sťažovateľa odmietol zaoberať – nejde tak o tzv. opomenuté dôkazy, ktoré by mohli

zakladať protiústavnosť napadnutého uznesenia krajského súdu.

Na základe už uvedeného ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa dostatočným

spôsobom vyrovnal s podstatnými námietkami sťažovateľa uvedenými v rámci jeho

odvolacej argumentácie, ako aj so všetkými okolnosťami, ktoré mali pre vec podstatný

význam a ktoré dostatočne objasnili skutkový a právny základ rozhodnutia.

Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie

na to, aby prehodnocoval skutkové a právne závery krajského súdu a následne

ich podroboval ústavnoprávnej korekcii. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

uvedeným v napadnutom uznesení krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu

nahradiť názor krajského súdu svojím vlastným.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu ústavne

akceptovateľným zodpovedalo všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, a preto napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

V súvislosti s namietaným porušením hmotného práva sťažovateľa (čl. 20 ods. 1

a dodatkového protokolu) ústavný súd konštatuje, že krajský súd, rešpektujúc

ústavnoprocesné princípy garantujúce základné práva účastníkov konania na súdnu ochranu,

podľa názoru ústavného súdu v konaní o ochranu tohto práva a v spojení s ním posúdil

aj namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd dospel k záveru, že aj z hľadiska posúdenia

týchto práv nie je uznesenie krajského súdu ani svojvoľné a ani arbitrárne.

Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky

na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2017

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je námietka sťažovateľa

o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pretože

sa adekvátnym spôsobom nevysporiadal s dôvodmi uvedenými v dovolaní, pričom jeho

právne závery sú podľa sťažovateľa zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s označenými

právami podľa a dohovoru.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku k namietanej vade podľa § 237 písm. f)

s poukazom na stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2016

uviedol:

„Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá základnej (formálnej)

štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Odvolací súd jasne, stručne, logicky a vecne odôvodnil

svoje závery, pričom sa podrobne zaoberal aj všetkými podstatnými námietkami dovolateľa

uvedenými v odvolaní. Uviedol, že odvolaním napadnuté uznesenie Okresného súdu Žilina

potvrdil z dôvodu, že ani pred súdom prvej inštancie, a ani v odvolacom konaní nevyšlo

najavo, že obchodná spoločnosť má obchodný majetok, a teda že majetnosť

obchodnej spoločnosti odvolateľ nepreukázal. Ďalej tiež odvolací súd uviedol,

že dôkazy neboli vykonané, pretože tieto neboli potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností a ich vykonanie taktiež nepovažoval za relevantné, s poukazom aj na samotný

charakter nesporového konania. Takisto uznesenie súdu prvej inštancie spĺňa základné

kritéria v zmysle ust. , a preto nemožno konštatovať odňatie možnosti

dovolateľa konať pred súdom ( ).“

K ďalšej námietke sťažovateľa týkajúcej sa nevykonania ním navrhovaného

dokazovania najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „nevykonanie

dôkazov podľa návrhov alebo predstáv dovolateľa nie je postupom, ktorým by mu súd odňal

možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí

výlučne súdu, a nie účastníkovi konania. Na tomto mieste ale dovolací súd považuje za

potrebné uviesť, že súdy nižších inštancií správne poukázali na nesporový charakter

konania o zrušenie spoločnosti, ktoré je ovládané vyšetrovacou zásadou a nestoja tu proti

sebe dve strany. Aj predkladanie dôkazov a ich vykonávanie sa riadi zásadami

uplatňujúcimi sa v nesporových konaniach. Predmetom konania v prejedávanej veci bolo

zrušenie spoločnosti a súd prvej inštancie, a aj odvolací súd postupovali v súlade s § 68

a v tomto smere aj posudzovali predložené dôkazy. Správny bol tiež

záver ku ktorému oba súdy dospeli, a to že dovolateľ sa mohol svojho práva na náhradu

domáhať v sporovom konaní žalobou o náhradu škody. Navyše súd dostatočne odôvodnil,

ktoré z dôkazov nevykonal a aj z akých dôvodov. Odvolací súd (ani súd prvej inštancie)

preto nevykonaním dôkazu, navrhovaného dovolateľom, ho nevylúčil z realizácie

žiadneho procesného práva, ktoré mu priznáva. Tvrdenie

o neúplnosti vykonaného dokazovania, resp. že súdy dospeli na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predstavuje dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2

písm. b/ “.

Najvyšší súd sa zaoberal aj dovolacím dôvodom podľa

a uviedol, že sťažovateľ tento dôvod vo svojom dovolaní bližšie nekonkretizoval, napriek

tomu konštatoval, že „nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý

by v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia;

samo o sebe ale prípustnosť dovolania nenakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesné prípustné (o takýto prípad ale v prejedávanej veci nešlo).“.

Takto formulované právne závery najvyššieho súdu nenesú žiadne prvky arbitrárnosti

v jeho postupe, ktoré mali byť korigované v konaní pred ústavným súdom, a mohli

tak zakladať ústavnú neudržateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľa je len

opakovaním ich predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizovali

s právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení uznesenia krajského súdu, a je výlučne

výrazom jeho odlišného právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné súdy,

do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený

ani povinný vstupovať (m. m. , ). Sťažovateľom uvádzané

tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by mali

ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia

označených práv sťažovateľa po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

V súvislosti s nastolenou otázkou právneho posúdenia veci najvyšším súdom ústavný

súd konštatuje, že uvedené právne závery najvyššieho súdu sa pohybujú v rámci obvyklého

významu interpretovaných pojmov, a predstavujú tak jednu z možných výkladových

alternatív, pričom ústavný súd v rámci svojej právomoci nie je povinný korigovať právne

názory všeobecných súdov za predpokladu, že na danú vec existujú dva odlišné právne

názory. V tejto súvislosti je potrebné aj s poukazom na závery vyplývajúce z rozhodovacej

činnosti ESĽP uviesť, že princíp právnej istoty, ktorý bol nastolený právoplatným

rozhodnutím všeobecného súdu, môže ustúpiť iba výnimočne, a to pre účely zaistenia

korekcie závažných justičných omylov (pozri napr. rozsudok ESĽP Ryabykh proti Rusku

z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99) a napravenia vád zásadného významu pre súdny

systém, a nielen z dôvodu dosiahnutia právnej čistoty rozhodnutia všeobecného súdu (pozri

napr. rozsudok ESĽP Sutyazhnik proti Rusku z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vo väzbe

na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľa dospel k záveru, že najvyšší súd ústavne

akceptovateľným spôsobom zodpovedal všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, a preto napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno hodnotiť

ako arbitrárne.

V súvislosti s namietaným porušením hmotného práva sťažovateľa (čl. 20 ods. 1

a dodatkového protokolu) ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd, rešpektujúc

ústavnoprocesné princípy garantujúce základné práva účastníkov konania na súdnu ochranu,

podľa názoru ústavného súdu v konaní o ochranu tohto práva a v spojení s ním posúdil

aj namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd dospel k záveru, že aj z hľadiska posúdenia

týchto práv nie je uznesenie najvyššieho súdu ani svojvoľné a ani arbitrárne.

Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2018