Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 273/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátskou kanceláriou Consilior Iuris s. r. o., Radlinského 51, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Robert Hayden, M.B.A., vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Malacky sp. zn. z 9. októbra

2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra

2017 doručená a 27. decembra 2017 doplnená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Malacky (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn.

z 9. októbra 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom súde

žalobu o určenie neplatnosti závetu. Podaná žaloba bola datovaná dňom 7. august 2012.

Okresný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie žaloby (sťažovateľ žalobu doplnil).

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 19. júla 2017 (ďalej aj „uznesenie

o zastavení konania“) bolo konanie o podanej žalobe zastavené podľa § 10 ods. 1 zákona

Slovenskej národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Proti uzneseniu o zastavení konania podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú okresný súd

napadnutým rozhodnutím zamietol.

Sťažovateľ napadnutému rozhodnutiu vytýka, že okresný súd postupoval v zmysle

platného a účinného ku dňu vydania uznesenia o zastavení

konania (19. júla 2017) a napadnutého rozhodnutia (19. júla 2017), teda v zmysle

novelizovaného (novelou č. ). Po novelizácii

bola zo zákona vypustená možnosť zaplatiť súdny poplatok v lehote na podanie odvolania

(porovnaj ).

Okresný súd svoj postup zdôvodnil tým, že ide o procesné ustanovenie, a preto sa

odvolal na okamžitú aplikabilitu zmenenej normy.

Sťažovateľ poukazuje na to, že žaloba bola súdu doručená 5. septembra 2012, čo má

význam z pohľadu legitímneho očakávania sťažovateľa, ktorý v tom čase novelizáciu

predpokladať nemohol, na výsledok posúdenia jeho podania.

Navyše podľa („Prechodné ustanovenie

k úpravám účinným od 1. októbra 2012“) z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté

do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra

2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Sťažovateľ sa teda domáha toho, že nenovelizovaný predpis (zákon o súdnych

poplatkoch) mu umožňoval uhradiť súdny poplatok v lehote, ktorú by mu súd určil vo

výzve na zaplatenie súdneho poplatku podľa ,

prípadne aj v lehote na podanie odvolania podľa .

Sťažovateľ poukazuje na to, že už citované prechodné ustanovenie zákona o súdnych

poplatkoch jasne ustanovuje, že z úkonov urobených pred novelizáciou sa vyberajú

poplatky podľa predchádzajúcich predpisov. Okresný súd preto podľa názoru sťažovateľa

aplikoval príslušné ustanovenia na vec retroaktívne, čím mu

odoprel možnosť riadne o svojej veci pred súdom konať.

Okresný súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že doručil sťažovateľovi výzvu

na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu 12. mája 2014. Lehota na zaplatenie

súdneho poplatku teda sťažovateľovi uplynula 28. mája 2014.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že okrem už uvedeného mu bola

22. mája 2015 ešte raz doručená výzva na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu,

avšak táto výzva neobsahovala poučenie o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku tak,

ako to vyžaduje platný a účinný v čase vydania

napadnutého rozhodnutia (ktorý okresný súd podľa názoru sťažovateľa aj tak aplikoval

retroaktívne). Uvedenú vadu mohol okresný súd odstrániť novou výzvou, ale nemohol

na základe takto chybnej výzvy konanie zastaviť. Na túto výzvu sa sťažovateľ odvoláva.

Napokon sťažovateľ poukazuje aj na vady v doručovaní rozhodnutia o zastavení

konania. Podľa a nasl. v znení

neskorších predpisov a ustanovení o elektronickej podobe

výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon

o e-Governmente) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o e-Governmente“) sú

súdy povinné doručovať písomnosti do elektronickej schránky adresáta, ktorú má právny

zástupca sťažovateľa ako právnická osoba povinne aktivovanú.

Uznesenie okresného súdu sp. zn. z 19. júla 2017 (o zastavení konania)

však bolo napriek už uvedenému doručené poštovou zásielkou. Podľa názoru sťažovateľa

mu preto uznesenie o zastavení konania nebolo do dnešného dňa riadne doručené. Okresný

súd v napadnutom rozhodnutí poukazuje na § 17 ods. 4 zákona o e-Governmente, podľa

ktorého ak z technických dôvodov nie je orgán verejnej moci objektívne schopný vykonať

právny úkon pri výkone verejnej moci elektronicky a tieto technické dôvody trvajú po takú

dobu, že by na strane orgánu verejnej moci mohlo dôjsť k porušeniu povinnosti konať

v lehotách podľa zákona, je oprávnený vykonať tento úkon aj inak ako elektronicky, ak mu

to zákon nezakazuje. Sťažovateľ sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, pretože podľa

jeho názoru okresný súd nebol ohrozený na povinnosti konať v lehotách (dokonca

v napadnutom rozhodnutí žiadne technické problémy neidentifikoval), a teda nebol

oprávnený doručovať uznesenie o zastavení konania elektronicky.

V závere sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že súdny poplatok za podanú žalobu

zaplatil 28. júla 2017 a chce, aby súd v jeho veci konal. Dodáva tiež, že podľa § 10 ods. 2

písm. a) pre nezaplatenie poplatku súd podľa konanie

nezastaví, ak už začal konať vo veci samej. Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd ho

výzvou zo 6. mája 2014 vyzval na predloženie listinných dôkazov preukazujúcich tvrdenia

uvádzané v žalobe, výzvou z 29. septembra 2014 ho vyzval, aby sa v lehote 15 dní vyjadril

k vyjadreniu žalovaného v I. a II. rade, a výzvou z 5. marca 2015 ho vyzval, aby sa vyjadril

k vyjadreniu žalovaného v III. rade. Podľa názoru sťažovateľa teda okresný súd konal

vo veci samej a zaplatenie súdneho poplatku si má od sťažovateľa vymáhať v zmysle

o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok“).

Sťažovateľ v doplnení sťažnosti z 27. decembra 2017 poukázal na nález ústavného

súdu sp. zn. z 12. novembra 2014. Predmetný nález používa ako podporný

argument pre tvrdenie o tom, že sťažovateľ ako adresát právnej normy (zákon o súdnych

poplatkoch) prispôsoboval svoje správanie svojho času existujúcemu nenovelizovanému

stavu, z čoho vyvodzuje, že zastavenie konania bolo nenáležité, pretože v čase doručenia

mu výzvy na zaplatenie súdneho poplatku mohol súdny poplatok zaplatiť aj v lehote

na podanie odvolania proti uzneseniu o zastavení konania. Sťažovateľ uvádza, že v prípade,

ak by okresný súd zastavil konanie po uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho poplatku

(28. mája 2014), patrilo by mu zaplatiť súdny poplatok do konca lehoty na podanie

odvolania proti uzneseniu o zastavení konania.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že uznesením Okresného súdu Malacky sp. zn. z 9. októbra 2017

bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa a jeho právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie

okresného súdu zrušil, aby vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi

priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Predmetom sťažnosti je tvrdenie o tom, že okresný súd použil § 10 ods. 1 a 3 zákona

o súdnych poplatkoch na prejednávanú vec retroaktívne, čo zabránilo sťažovateľovi o svojej

veci konať, tvrdenie o absencii poučenia sťažovateľa o možnosti zastavenia konania

vo výzve na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu, tvrdenie o vadách doručenia

uznesenia o zastavení konania a napokon aj tvrdenie o tom, že okresný súd začal konať

vo veci samej, a preto je v jeho právomoci nezaplatený súdny poplatok vymáhať.

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje na to, že základné

práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) „sú výsledkové“, to znamená, musí im

zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , , ).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ), obdobne ako

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“; napr. Komanický

c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002), vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú,

či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle až ,

resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Čo sa týka namietanej nespravodlivosti konania z titulu retroaktívnej aplikácie

, ústavný súd neprehliada existenciu prechodného ustanovenia

.

Podľa z úkonov navrhnutých alebo za konania

začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných

do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

V súdenej veci sú však dané aj iné okolnosti, ktoré k hodnotovej úvahe o jej výsledku

majú čo pridať. Zo sťažnosti a z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že sťažovateľovi boli

okresným súdom doručené dve výzvy na zaplatenie súdneho poplatku (jedna 12. mája 2014

a druhá 22. mája 2015). Konanie o podanej žalobe bolo v konečnom dôsledku zastavené

pre nezaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ tvrdí, že vo výzve na zaplatenie súdneho

poplatku z 22. mája 2015 nebol poučený o možnosti zastavenia konania pre nezaplatenie

súdneho poplatku ( ). K prvej výzve na zaplatenie

súdneho poplatku (z 12. mája 2014) však rovnakú výhradu nemá, pričom zákon o súdnych

poplatkoch v toho času platnom a účinnom znení poučenie o možnosti zastavenia konania

tak isto predpisoval. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ predstiera, že o možnosti

zastavenia konania nevedel a nebol o nej poučený, pričom uvedenú situáciu využíva

na tvrdenie, že konanie malo byť zastavené nespravodlivo.

Navyše tvrdenie o absencii poučenia sťažovateľa o možnosti zastavenia konania

vo výzve na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu nie je ničím podložené.

Podľa ústavného súdu má nepredloženie dôkazov o tom, že k zásahu do práv

sťažovateľa došlo, významné procesné dôsledky, keďže sťažnosť tak vytvára priestor

pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení námietky o porušení základných práv v konaní

pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. , ,

).

Hoci sťažovateľ splnil povinnosť vyplývajúcu z

a k svojej sťažnosti pripojil napadnuté rozhodnutie okresného súdu, nemožno opomínať

, ktorý zaväzuje navrhnúť a predložiť aj ďalšie dôkazy,

ktorých obsah môže odrážať konkrétny typ sťažnostnej námietky a na základe ktorých by

ústavný súd mohol verifikovať tvrdenia sťažovateľa o porušení jeho základných práv

a slobôd.

Tvrdenie o tom, že okresný súd zastavil konanie o podanej žalobe nespravodlivo

z dôvodu absencie poučenia sťažovateľa o možnosti zastavenia konania, sťažovateľ

žiadnym spôsobom nepreukázal. Ústavnému súdu nepredložil žiaden z listinných dôkazov

(výzvu preukazujúcu absenciu poučenia o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku),

o ktorých tvrdí, že zakladajú porušenie označených práv. Ústavný súd za takejto dôkaznej

situácie nemá dôvod spochybňovať dostatočne určitý a jednoznačný záver okresného súdu

o tom, že výhrady sťažovateľa týkajúce sa porušenia v sťažnosti označených práv sú

vo vzťahu k tejto námietke neopodstatnené.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ napokon uhradil súdny poplatok za žalobu

(okresnému súdu doručenú 5. septembra 2012) až 28. júla 2017.

Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľ bol okresným súdom po tom, čo súd zistil

nezaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu, opakovane vyzvaný na odstránenie tohto

nedostatku, pričom bol upozornený aj na možnosť zastavenia konania. Sťažovateľ na výzvy

okresného súdu nereagoval, čo malo za následok zastavenie konania. Ústavný súd je toho

názoru, že sťažovateľovi bol poskytnutý dostatočný priestor pre zaplatenie súdneho

poplatku, bol upozornený na následky jeho nezaplatenia, a preto nevyhnutne nevníma

zastavenie konania ako nespravodlivé. Ústavný súd totiž nevníma ako vierohodný argument

sťažovateľa o tom, že pri opodstatnenom záujme o prejednanie svojej veci chcel najprv

počkať na zastavenie konania a následne v lehote na podanie odvolania súdny poplatok za

podanú žalobu zaplatiť, aby sa o nej mohlo ďalej konať. Sťažovateľ svoje správanie

vysvetľuje len tým, že právna úprava mu také správanie

umožňovala, a preto ho chce aj využiť. Podľa názoru ústavného súdu ale správanie

sťažovateľa nesvedčí o jeho tvrdenom náležitom záujme o prejednanie vlastnej veci (zásada

vigilantibus iura scriptna sunt) a sťažovateľ zároveň pre svoje neštandardné správanie

neuvádza žiadne dôvody. Za takého stavu ústavný súd nevidí dôvod na zásah do zastavenej

veci. Je treba tiež dodať, že novelizácia vypúšťajúca možnosť

zaplatiť súdny poplatok v lehote na podanie odvolania (§ 10 ods. 3 zákona o súdnych

poplatkoch) bola materiálne odôvodnená aj tým, že pôvodné znenie zákona o súdnych

poplatkoch umožňovalo špekulatívne správanie pri podávaní návrhov na začatie konania

(„doplatenie“ súdneho poplatku po zastavení konania a následné „oživenie“ sporu), čo

okrem iného viedlo k nerešpektovaniu súdnych výziev a v dôsledkoch k neefektívnemu

zaťažovaniu administratívneho aparátu súdov a predlžovaniu súdnych konaní. Napokon

sťažovateľ argumentuje aj tým, že súd s ním riadne konal (doručenie výzvy na zaplatenie

súdneho poplatku a výzvy na repliku), pričom tento argument používa na odôvodnenie

tvrdenia o tom, že súd už začal konať vo veci samej. Sťažovateľ napriek tomu namiesto

prejavu rešpektovania súdnych výziev od okresného súdu požaduje, aby si nezaplatený

súdny poplatok od neho vymáhal v zmysle zákona o správe a vymáhaní súdnych

pohľadávok. Za uvedených okolností je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľ má záujem

o neopodstatnené využitie negatívnej externality (zastaralého) zákona.

K samotnému tvrdeniu o začatí konania vo veci samej okresný súd v napadnutom

rozhodnutí uviedol, že za konanie vo veci samej považuje prednes žaloby na pojednávaní,

resp. vydanie platobného rozkazu.

K tvrdeniu o vadách v doručovaní uznesenia o zastavení konania ústavný súd

v krátkosti dodáva, že pre posúdenie prípadu bola významná vedomosť sťažovateľa

o obsahu rozhodnutia o zastavení konania. Inštitút doručenia je formalizovaným procesom

aj kvôli preukázateľnému oboznámeniu adresáta s obsahom doručovanej zásielky. Okresný

súd preukázateľne doručil právnemu zástupcovi sťažovateľa uznesenie o zastavení konania,

a ten prevzatie zásielky vlastnoručným podpisom potvrdil. Prelomiť súdený prípad

na spôsobe doručenia je podľa názoru ústavného súdu z uvedeného dôvodu neopodstatnené.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie

napadnutého rozhodnutia okresného súdu, vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie,

náhrada trov konania) z dôvodu odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júna 2018