Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 273/2018
PDF · 184.51 KB
No categories available
II. ÚS 273/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júna 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou Consilior Iuris s. r. o., Radlinského 51, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Robert Hayden, M.B.A., vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Malacky sp. zn. 6 C 164/2014 z 9. októbra
2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra
2017 doručená a 27. decembra 2017 doplnená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Malacky (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn.
6 C 164/2014 z 9. októbra 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom súde
žalobu o určenie neplatnosti závetu. Podaná žaloba bola datovaná dňom 7. august 2012.
Okresný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie žaloby (sťažovateľ žalobu doplnil).
Uznesením okresného súdu sp. zn. 6 C 164/2014 z 19. júla 2017 (ďalej aj „uznesenie
o zastavení konania“) bolo konanie o podanej žalobe zastavené podľa § 10 ods. 1 zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)
pre nezaplatenie súdneho poplatku.
Proti uzneseniu o zastavení konania podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú okresný súd
napadnutým rozhodnutím zamietol.
Sťažovateľ napadnutému rozhodnutiu vytýka, že okresný súd postupoval v zmysle
platného a účinného zákona o súdnych poplatkoch ku dňu vydania uznesenia o zastavení
konania (19. júla 2017) a napadnutého rozhodnutia (19. júla 2017), teda v zmysle
novelizovaného zákona o súdnych poplatkoch (novelou č. 152/2017 Z. z.). Po novelizácii
bola zo zákona vypustená možnosť zaplatiť súdny poplatok v lehote na podanie odvolania
(porovnaj § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch).
Okresný súd svoj postup zdôvodnil tým, že ide o procesné ustanovenie, a preto sa
odvolal na okamžitú aplikabilitu zmenenej normy.
Sťažovateľ poukazuje na to, že žaloba bola súdu doručená 5. septembra 2012, čo má
význam z pohľadu legitímneho očakávania sťažovateľa, ktorý v tom čase novelizáciu
zákona o súdnych poplatkoch predpokladať nemohol, na výsledok posúdenia jeho podania.
Navyše podľa § 18ca zákona o súdnych poplatkoch („Prechodné ustanovenie
k úpravám účinným od 1. októbra 2012“) z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté
do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra
2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.
Sťažovateľ sa teda domáha toho, že nenovelizovaný predpis (zákon o súdnych
poplatkoch) mu umožňoval uhradiť súdny poplatok v lehote, ktorú by mu súd určil vo
výzve na zaplatenie súdneho poplatku podľa § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch,
prípadne aj v lehote na podanie odvolania podľa § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch.
Sťažovateľ poukazuje na to, že už citované prechodné ustanovenie zákona o súdnych
poplatkoch jasne ustanovuje, že z úkonov urobených pred novelizáciou sa vyberajú
poplatky podľa predchádzajúcich predpisov. Okresný súd preto podľa názoru sťažovateľa
aplikoval príslušné ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch na vec retroaktívne, čím mu
odoprel možnosť riadne o svojej veci pred súdom konať.
Okresný súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že doručil sťažovateľovi výzvu
na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu 12. mája 2014. Lehota na zaplatenie
súdneho poplatku teda sťažovateľovi uplynula 28. mája 2014.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že okrem už uvedeného mu bola
22. mája 2015 ešte raz doručená výzva na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu,
avšak táto výzva neobsahovala poučenie o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku tak,
ako to vyžaduje § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch platný a účinný v čase vydania
napadnutého rozhodnutia (ktorý okresný súd podľa názoru sťažovateľa aj tak aplikoval
retroaktívne). Uvedenú vadu mohol okresný súd odstrániť novou výzvou, ale nemohol
na základe takto chybnej výzvy konanie zastaviť. Na túto výzvu sa sťažovateľ odvoláva.
Napokon sťažovateľ poukazuje aj na vady v doručovaní rozhodnutia o zastavení
konania. Podľa § 105 a nasl. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov a ustanovení zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe
výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon
o e-Governmente) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o e-Governmente“) sú
súdy povinné doručovať písomnosti do elektronickej schránky adresáta, ktorú má právny
zástupca sťažovateľa ako právnická osoba povinne aktivovanú.
Uznesenie okresného súdu sp. zn. 6 C 164/2014 z 19. júla 2017 (o zastavení konania)
však bolo napriek už uvedenému doručené poštovou zásielkou. Podľa názoru sťažovateľa
mu preto uznesenie o zastavení konania nebolo do dnešného dňa riadne doručené. Okresný
súd v napadnutom rozhodnutí poukazuje na § 17 ods. 4 zákona o e-Governmente, podľa
ktorého ak z technických dôvodov nie je orgán verejnej moci objektívne schopný vykonať
právny úkon pri výkone verejnej moci elektronicky a tieto technické dôvody trvajú po takú
dobu, že by na strane orgánu verejnej moci mohlo dôjsť k porušeniu povinnosti konať
v lehotách podľa zákona, je oprávnený vykonať tento úkon aj inak ako elektronicky, ak mu
to zákon nezakazuje. Sťažovateľ sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, pretože podľa
jeho názoru okresný súd nebol ohrozený na povinnosti konať v lehotách (dokonca
v napadnutom rozhodnutí žiadne technické problémy neidentifikoval), a teda nebol
oprávnený doručovať uznesenie o zastavení konania elektronicky.
V závere sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že súdny poplatok za podanú žalobu
zaplatil 28. júla 2017 a chce, aby súd v jeho veci konal. Dodáva tiež, že podľa § 10 ods. 2
písm. a) zákona o súdnych poplatkoch pre nezaplatenie poplatku súd podľa § 9 konanie
nezastaví, ak už začal konať vo veci samej. Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd ho
výzvou zo 6. mája 2014 vyzval na predloženie listinných dôkazov preukazujúcich tvrdenia
uvádzané v žalobe, výzvou z 29. septembra 2014 ho vyzval, aby sa v lehote 15 dní vyjadril
k vyjadreniu žalovaného v I. a II. rade, a výzvou z 5. marca 2015 ho vyzval, aby sa vyjadril
k vyjadreniu žalovaného v III. rade. Podľa názoru sťažovateľa teda okresný súd konal
vo veci samej a zaplatenie súdneho poplatku si má od sťažovateľa vymáhať v zmysle
zákona č. 65/2001 Z. z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok“).
Sťažovateľ v doplnení sťažnosti z 27. decembra 2017 poukázal na nález ústavného
súdu sp. zn. PL. ÚS 9/2014 z 12. novembra 2014. Predmetný nález používa ako podporný
argument pre tvrdenie o tom, že sťažovateľ ako adresát právnej normy (zákon o súdnych
poplatkoch) prispôsoboval svoje správanie svojho času existujúcemu nenovelizovanému
stavu, z čoho vyvodzuje, že zastavenie konania bolo nenáležité, pretože v čase doručenia
mu výzvy na zaplatenie súdneho poplatku mohol súdny poplatok zaplatiť aj v lehote
na podanie odvolania proti uzneseniu o zastavení konania. Sťažovateľ uvádza, že v prípade,
ak by okresný súd zastavil konanie po uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho poplatku
(28. mája 2014), patrilo by mu zaplatiť súdny poplatok do konca lehoty na podanie
odvolania proti uzneseniu o zastavení konania.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že uznesením Okresného súdu Malacky sp. zn. 6 C 164/2014 z 9. októbra 2017
bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie
okresného súdu zrušil, aby vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi
priznal náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Predmetom sťažnosti je tvrdenie o tom, že okresný súd použil § 10 ods. 1 a 3 zákona
o súdnych poplatkoch na prejednávanú vec retroaktívne, čo zabránilo sťažovateľovi o svojej
veci konať, tvrdenie o absencii poučenia sťažovateľa o možnosti zastavenia konania
vo výzve na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu, tvrdenie o vadách doručenia
uznesenia o zastavení konania a napokon aj tvrdenie o tom, že okresný súd začal konať
vo veci samej, a preto je v jeho právomoci nezaplatený súdny poplatok vymáhať.
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje na to, že základné
práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „sú výsledkové“, to znamená, musí im
zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08, III. ÚS 196/2015).
Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“; napr. Komanický
c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002), vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú,
či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy,
resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Čo sa týka namietanej nespravodlivosti konania z titulu retroaktívnej aplikácie
zákona o súdnych poplatkoch, ústavný súd neprehliada existenciu prechodného ustanovenia
§ 18ca zákona o súdnych poplatkoch.
Podľa § 18ca zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania
začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných
do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.
V súdenej veci sú však dané aj iné okolnosti, ktoré k hodnotovej úvahe o jej výsledku
majú čo pridať. Zo sťažnosti a z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že sťažovateľovi boli
okresným súdom doručené dve výzvy na zaplatenie súdneho poplatku (jedna 12. mája 2014
a druhá 22. mája 2015). Konanie o podanej žalobe bolo v konečnom dôsledku zastavené
pre nezaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ tvrdí, že vo výzve na zaplatenie súdneho
poplatku z 22. mája 2015 nebol poučený o možnosti zastavenia konania pre nezaplatenie
súdneho poplatku (§ 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch). K prvej výzve na zaplatenie
súdneho poplatku (z 12. mája 2014) však rovnakú výhradu nemá, pričom zákon o súdnych
poplatkoch v toho času platnom a účinnom znení poučenie o možnosti zastavenia konania
tak isto predpisoval. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ predstiera, že o možnosti
zastavenia konania nevedel a nebol o nej poučený, pričom uvedenú situáciu využíva
na tvrdenie, že konanie malo byť zastavené nespravodlivo.
Navyše tvrdenie o absencii poučenia sťažovateľa o možnosti zastavenia konania
vo výzve na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu nie je ničím podložené.
Podľa ústavného súdu má nepredloženie dôkazov o tom, že k zásahu do práv
sťažovateľa došlo, významné procesné dôsledky, keďže sťažnosť tak vytvára priestor
pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení námietky o porušení základných práv v konaní
pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013,
Hoci sťažovateľ splnil povinnosť vyplývajúcu z § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde
a k svojej sťažnosti pripojil napadnuté rozhodnutie okresného súdu, nemožno opomínať
§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý zaväzuje navrhnúť a predložiť aj ďalšie dôkazy,
ktorých obsah môže odrážať konkrétny typ sťažnostnej námietky a na základe ktorých by
ústavný súd mohol verifikovať tvrdenia sťažovateľa o porušení jeho základných práv
a slobôd.
Tvrdenie o tom, že okresný súd zastavil konanie o podanej žalobe nespravodlivo
z dôvodu absencie poučenia sťažovateľa o možnosti zastavenia konania, sťažovateľ
žiadnym spôsobom nepreukázal. Ústavnému súdu nepredložil žiaden z listinných dôkazov
(výzvu preukazujúcu absenciu poučenia o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku),
o ktorých tvrdí, že zakladajú porušenie označených práv. Ústavný súd za takejto dôkaznej
situácie nemá dôvod spochybňovať dostatočne určitý a jednoznačný záver okresného súdu
o tom, že výhrady sťažovateľa týkajúce sa porušenia v sťažnosti označených práv sú
vo vzťahu k tejto námietke neopodstatnené.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ napokon uhradil súdny poplatok za žalobu
(okresnému súdu doručenú 5. septembra 2012) až 28. júla 2017.
Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľ bol okresným súdom po tom, čo súd zistil
nezaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu, opakovane vyzvaný na odstránenie tohto
nedostatku, pričom bol upozornený aj na možnosť zastavenia konania. Sťažovateľ na výzvy
okresného súdu nereagoval, čo malo za následok zastavenie konania. Ústavný súd je toho
názoru, že sťažovateľovi bol poskytnutý dostatočný priestor pre zaplatenie súdneho
poplatku, bol upozornený na následky jeho nezaplatenia, a preto nevyhnutne nevníma
zastavenie konania ako nespravodlivé. Ústavný súd totiž nevníma ako vierohodný argument
sťažovateľa o tom, že pri opodstatnenom záujme o prejednanie svojej veci chcel najprv
počkať na zastavenie konania a následne v lehote na podanie odvolania súdny poplatok za
podanú žalobu zaplatiť, aby sa o nej mohlo ďalej konať. Sťažovateľ svoje správanie
vysvetľuje len tým, že právna úprava zákona o súdnych poplatkoch mu také správanie
umožňovala, a preto ho chce aj využiť. Podľa názoru ústavného súdu ale správanie
sťažovateľa nesvedčí o jeho tvrdenom náležitom záujme o prejednanie vlastnej veci (zásada
vigilantibus iura scriptna sunt) a sťažovateľ zároveň pre svoje neštandardné správanie
neuvádza žiadne dôvody. Za takého stavu ústavný súd nevidí dôvod na zásah do zastavenej
veci. Je treba tiež dodať, že novelizácia zákona o súdnych poplatkoch vypúšťajúca možnosť
zaplatiť súdny poplatok v lehote na podanie odvolania (§ 10 ods. 3 zákona o súdnych
poplatkoch) bola materiálne odôvodnená aj tým, že pôvodné znenie zákona o súdnych
poplatkoch umožňovalo špekulatívne správanie pri podávaní návrhov na začatie konania
(„doplatenie“ súdneho poplatku po zastavení konania a následné „oživenie“ sporu), čo
okrem iného viedlo k nerešpektovaniu súdnych výziev a v dôsledkoch k neefektívnemu
zaťažovaniu administratívneho aparátu súdov a predlžovaniu súdnych konaní. Napokon
sťažovateľ argumentuje aj tým, že súd s ním riadne konal (doručenie výzvy na zaplatenie
súdneho poplatku a výzvy na repliku), pričom tento argument používa na odôvodnenie
tvrdenia o tom, že súd už začal konať vo veci samej. Sťažovateľ napriek tomu namiesto
prejavu rešpektovania súdnych výziev od okresného súdu požaduje, aby si nezaplatený
súdny poplatok od neho vymáhal v zmysle zákona o správe a vymáhaní súdnych
pohľadávok. Za uvedených okolností je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľ má záujem
o neopodstatnené využitie negatívnej externality (zastaralého) zákona.
K samotnému tvrdeniu o začatí konania vo veci samej okresný súd v napadnutom
rozhodnutí uviedol, že za konanie vo veci samej považuje prednes žaloby na pojednávaní,
resp. vydanie platobného rozkazu.
K tvrdeniu o vadách v doručovaní uznesenia o zastavení konania ústavný súd
v krátkosti dodáva, že pre posúdenie prípadu bola významná vedomosť sťažovateľa
o obsahu rozhodnutia o zastavení konania. Inštitút doručenia je formalizovaným procesom
aj kvôli preukázateľnému oboznámeniu adresáta s obsahom doručovanej zásielky. Okresný
súd preukázateľne doručil právnemu zástupcovi sťažovateľa uznesenie o zastavení konania,
a ten prevzatie zásielky vlastnoručným podpisom potvrdil. Prelomiť súdený prípad
na spôsobe doručenia je podľa názoru ústavného súdu z uvedeného dôvodu neopodstatnené.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie
napadnutého rozhodnutia okresného súdu, vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie,
náhrada trov konania) z dôvodu odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. júna 2018