Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 319/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti REPROX, a. s., Južná trieda 78, Košice,

zastúpenej advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, za ktorú

koná advokát Mgr. Radoslav Rigo, LL.M., vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva na vlastníctvo podľa a práva

na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II č. k. -173

zo 7. februára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti REPROX, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. apríla 2018 doručená sťažnosť spoločnosti REPROX, a. s., Južná trieda 78, Košice

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20

a práva na majetok podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného

súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. -173 zo 7. februára 2018, ktorou

žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46

ods. 1 , ako aj právo na spravodlivý proces v zmysle

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom vlastniť

majetok podľa článku 20 , ako i primerane právom na pokojné

užívanie majetku podľa článku 1 Protokolu 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, v konaní pred Okresným súdom Košice II, sp. zn.

v spojení s exekúciou vedenou súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Blaškom pod sp. zn.

EX 3709/2013, v spojení najmä nakoniec s uznesením Okresného súdu Košice II zo dňa

7. februára 2018, č. k. -173 porušené boli.

2. Uznesenie Okresného súdu Košice II zo dňa 7. februára 2018, č. k. -

173, sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Košice II je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume

390,50 €...“

2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, z jej príloh a pripojeného spisu

okresného súdu sp. zn. vyplynulo, sťažovateľka je ako povinná účastníčkou

exekučného konania, ktoré proti nej vedie spoločnosť

(ďalej len „oprávnený“), pre vymoženie sumy 1 965 577,90 € s príslušenstvom

u súdneho exekútora JUDr. Jozefa Blaška (ďalej len „súdny exekútor“) pod sp. zn.

EX 3709/2013. Oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdnemu

exekútorovi 23. decembra 2013 navrhol proti sťažovateľke vykonať exekúciu na podklade

notárskej zápisnice notárky JUDr. Martiny Mižíkovej sp. zn. N 297/99, Nz 293/99

z 20. septembra 1999 (ďalej len „notárska zápisnica“) a rozsudku okresného súdu

č. k. -474 z 21. februára 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -511 z 11. septembra 2013.

Podľa notárskej zápisnice obchodná spoločnosť REPROX, s. r. o. Košice, Popradská 80,

Košice (ďalej len „REPROX, s. r. o.“), vyhlásila, že na základe dohody o vyrovnaní

č. 6/99/DV z 10. septembra 1999 uzatvorenej s , zaplatí

sumu 109 527 199,29 Sk s príslušenstvom , najneskôr

do 9. novembra 1999. REPROX, s. r. o., tento svoj dlh uznal a pre prípad, že táto suma

nebude , zaplatená, súhlasil s výkonom exekúcie. Za REPROX,

s. r. o., konal pri spísaní notárskej zápisnice konateľ . Túto sumu

zaplatila , 10. septembra 1999 za spoločnosť REPROX, s. r. o.,

spoločnosti , dlh

neuhradil, pohľadávka bola neskôr viackrát postúpená

a nadobudol ju oprávnený. REPROX, s. r. o., zmluvou o nepeňažnom vklade

z 26. novembra 1999 uzatvorenou so sťažovateľkou (ďalej len „zmluva o nepeňažnom

vklade“) vložil do základného imania sťažovateľky nehnuteľnosti zapísané na LV č. ,

k. ú. (ďalej len „nehnuteľnosť“). Vklad vlastníckeho práva podľa tejto zmluvy

bol povolený katastrálnym úradom 1. decembra 1999. Pri uzatváraní tejto zmluvy konala

za REPROX, s. r. o., jeho konateľka a za sťažovateľku

, predseda predstavenstva (manžel ).

Uznesením Okresného súdu Košice I č. k. -24 z 21. decembra 2009 bol

REPROX, s. r. o., z obchodného registra vymazaný k 10. marcu 2010. Na návrh

oprávneného bolo rozsudkom okresného súdu č. k. -474 z 21. februára 2012

v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. -511 z 11. septembra 2013 určené,

že zmluva o nepeňažnom vklade je voči oprávnenému právne neúčinná (ďalej len „rozsudok

o odporovateľnosti“). Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 28. októbra 2013.

Sťažovateľka časť nehnuteľností takto vložených do jej základného imania ako predávajúci

kúpnou zmluvou z 30. decembra 2004 za kúpnu cenu 59 215 000 Sk (1 965 577,90 €)

previedla kupujúcemu , . Za sťažovateľku

konala – podpredseda predstavenstva. Návrh na vykonanie

exekúcie proti sťažovateľke oprávnený odôvodnil tým, že z týchto dôvodov sa nemôže

domáhať uspokojenia z majetku, ktorý bol predmetom odporovateľného právneho úkonu,

domáha sa vykonania exekúcie proti sťažovateľke vo výške prospechu, ktorý z tohto úkonu

získala (1 965 577,90 €) a ktorá tvorí aspoň časť pohľadávky oprávneného.

3. Okresný súd uznesením č. k. -42 z 9. apríla 2014 žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia zamietol. Rozhodnutie odôvodnil tým, že zistil nedostatok

aktívnej legitimácie na strane oprávneného i pasívnej legitimácie na strane

povinného. Vychádzal z toho, že notárska zápisnica obsahuje záväzok spoločnosti

REPROX, s. r. o., na plnenie voči Oprávnený nepreukázal,

že na neho prešlo právo z exekučného titulu a ani notárska zápisnica, ani rozsudky o určení

neúčinnosti právneho úkonu neukladajú ako exekučný titul sťažovateľke povinnosť

zaplatiť oprávnenému sumu 1 965 577,90 €. Krajský súd na odvolanie oprávneného

uznesením č. k. -66 z 2. júna 2015 zrušil uznesenie okresného súdu

č. k. -42 z 9. apríla 2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Konštatoval,

že z rozsudku okresného súdu č. k. -474 z 21. februára 2012 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -511 z 11. septembra 2013 je zrejmé,

že oprávnený je veriteľom pohľadávky. Od jej pôvodného veriteľa ,

a. s., pohľadávku zmluvou o predaji podniku zo 16. decembra 1999 nadobudla

, ktorá ju zmluvou o postúpení pohľadávky z 28. júna 2000 previedla

na Notárskou zápisnicou sp. zn. N 659/01, Nz 626/01

zo 17. augusta 2001 nadobudla pohľadávku , ktorá ju

postúpila zmluvou o postúpení pohľadávky z 9. apríla 2002 spoločnosti

, od ktorej pohľadávku zmluvou zo 7. septembra 2005

nadobudol oprávnený. Ďalej krajský súd poukázal na to, že jediným exekučným titulom

vo veci je notárska zápisnica a upriamil pozornosť okresného súdu na účinky prehlásenia

zmluvy o nepeňažnom vklade právoplatným rozhodnutím súdu za právne neúčinnú

voči oprávnenému. Krajský súd preto konštatoval, že okresný súd vec nesprávne právne

posúdil, ak dospel k záveru, podľa ktorého oprávnený nie je aktívne legitimovaný

na vedenie exekúcie a povinný nie je pasívne legitimovaný, hoci je zrejmé, že oprávnený sa

exekúciou domáha len vymoženia toho, čo ušlo z majetku pôvodného dlžníka.

4. Okresný súd poverením zo 7. októbra 2015 poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie. Súdny exekútor upovedomením č. k. EX -46 upovedomil sťažovateľku

o začatí exekúcie pre vymoženie istiny vo výške 1 965 577,90 €, trov exekučného

konania oprávneného a tiež o predbežnej výške odmeny exekútora v sume 39 832,70 €

a predbežných hotových výdavkoch. Opravným upovedomením č. k. EX -49

z 18. novembra 2015 súdny exekútor upravil výšku predbežnej odmeny exekútora

na sumu 19 916,35 €.

5. Proti upovedomeniu o začatí exekúcie podala sťažovateľka 18. novembra 2015

u súdneho exekútora námietky a navrhla námietkam vyhovieť, zaviazať oprávneného

na náhradu trov konania a exekúciu zastaviť. Poukázala na to, že notárska zápisnica nie je

spôsobilým exekučným titulom, pretože v nej nie je uvedený údaj o tom, ako bola

preukázaná totožnosť účastníkov, keď je v nej uvedený iba všeobecný údaj o tom,

že totožnosť bola preukázaná zákonným spôsobom. Rozsudok o odporovateľnosti

nešpecifikuje výšku náhrady a je neurčitý. Primárnym nárokom z odporovateľnosti

právnemu úkonu je právo uspokojiť sa z toho, čo odporovateľným úkonom z dlžníkovho

majetku ušlo, a druhotným právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.

Pretože rozsudok o odporovateľnosti v tejto veci podľa svojho výroku umožňuje iba

uspokojiť sa z predaja ušlých vecí, nezakladá oprávnenému právo na náhradu. Oprávnený sa

mal žalobou domáhať vydania prospechu od sťažovateľky, avšak neurobil tak. Exekúciu

nemožno viesť iba na základe samotnej skutkovej podstaty odporovateľnosti. Navyše

sťažovateľka nemala z odporovateľného úkonu prospech, pretože vkladom majetku do jej

základného imania sa vkladateľ stal spoločníkom v spoločnosti sťažovateľky, a teda

sťažovateľka nezískala týmto úkonom žiadnu hodnotu. Navyše nehnuteľnosť vkladaná

do základného imania sťažovateľky bola zaťažená záložným právom v prospech

, na zabezpečenie jej pohľadávok. Všetky tieto skutočnosti mali

byť skúmané v riadnom sporovom konaní, v ktorom sa mal oprávnený domáhať zaplatenia

konkrétnej sumy od sťažovateľky a preukázať, že sťažovateľke vznikol odporovateľným

úkonom prospech, ktorý má byť oprávnenému vydaný. Sťažovateľka vzniesla i námietku

premlčania vymáhanej pohľadávky s odôvodnením, že táto bola podľa tvrdení oprávneného

splatná v roku 1999 a pretože ide o obchodnoprávny vzťah, absolútna desaťročná

premlčacia doba podľa uplynula 9. novembra 2009, teda prv,

než oprávnený v roku 2013 podal návrh na vykonanie exekúcie. Právo, ktoré sa vykonáva

v exekúcii, nevyplýva z rozsudku o odporovateľnosti, ale z pôvodného exekučného titulu.

V závere námietok proti exekúcii sťažovateľka poukázala na to, že v situácii, keď bolo

pôvodné rozhodnutie o neudelení poverenia zrušené odvolacím súdom jeho uznesením

ukladajúcim okresnému súdu i povinnosti ako má vo veci pokračovať, mal okresný súd

svoje nové rozhodnutie o udelení poverenia na vykonanie exekúcie odôvodniť a reagovať

i na tvrdenia sťažovateľky.

6. Oprávnený vo vyjadrení k námietkam sťažovateľky poukázal na to, že si

v exekučnom konaní vymáha iba časť pohľadávky vyplývajúcu mu z exekučného titulu

(notárskej zápisnice), a to proti sťažovateľke z titulu vyplatenia náhrady voči tomu,

kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech (§ 42b ods. 4 časť vety

za bodkočiarkou ), tak ako to zdôraznil i krajský súd v uznesení

č. k. -66 z 2. júna 2015 – domáha sa len vymoženia toho, čo ušlo z majetku

pôvodného dlžníka odporovateľným úkonom a exekúcia sa nevykonáva nad rámec

zákonom limitovanej výšky pohľadávky. Je nesporné, že sťažovateľka už nie je vlastníkom

nehnuteľnosti a nesporné je i to, že ju predala za kúpnu cenu 59 215 000 Sk

(1 965 577,90 €), čím získala prospech. Za tejto situácie nebolo potrebné, aby oprávnený

podával žalobu proti sťažovateľke o zaplatenie tejto sumy, pre vedenie exekúcie

postačovalo, aby mal rozhodnutie o neúčinnosti právneho úkonu. To vyplýva

i z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutia

sp. zn. a sp. zn. ). Pokiaľ ide o námietku premlčania

vznesenú sťažovateľkou, táto neobstojí, pretože v tomto prípade ide o tvrdené premlčanie

práva nie proti REPROX, s. r. o., ale proti sťažovateľke, pričom toto právo vzniklo

až právoplatnosťou rozsudku o odporovateľnosti (28. októbra 2013). Oprávnený poukázal

na to, že návrh na vykonanie exekúcie podal 23. decembra 2013, teda i v trojmesačnej

lehote podľa . Oprávnený poukázal i na to,

že na základe notárskej zápisnice bolo vedené už v minulosti exekučné konanie,

a to na základe poverenia okresného súdu č. 5803 020730* z 26. októbra 2001

pre vymoženie sumy 118 357 416,97 Sk proti REPROX, s. r. o., u súdneho exekútora

Rudolfa Dulinu pod sp. zn. EX 36/2001, ktoré však bolo zastavené po výmaze REPROX,

s. r. o., z obchodného registra uznesením okresného súdu sp. zn. Er 4290/2001 z 9. mája

2013. Aj z toho je zrejmé, že notárska zápisnica bola i v inom exekučnom konaní

považovaná za spôsobilý exekučný titul. Oprávnený zdôraznil, že REPROX, s. r. o.,

a sťažovateľka boli subjekty personálne prepojené cez osoby a jeho

manželky .

7. Okresný súd uznesením č. k. -173 zo 7. februára 2018 námietky

sťažovateľky proti exekúcii zamietol a vyhovel námietkam sťažovateľky proti trovám

exekúcie. Notársku zápisnicu považoval za spôsobilý exekučný titul, pretože z jej obsahu sú

zrejmé osobné údaje účastníkov, ktoré notár riadne zistil. Pretože rozsudok

o odporovateľnosti konštatuje právnu neúčinnosť nepeňažného vkladu voči oprávnenému,

patrí oprávnenému právo svoju pohľadávku uspokojiť aj voči osobe, ktorá mala z úspešne

odporovaného úkonu prospech, teda voči sťažovateľke, ktorá nehnuteľnosť speňažila,

a to do výšky kúpnej ceny. Právo oprávneného nie je ani premlčané, pretože s ohľadom

na predmet exekúcie premlčacie doby začali plynúť dňom nasledujúcim po právoplatnosti

rozsudku o odporovateľnosti, teda 29. októbra 2013. Námietkam proti trovám exekúcie

vyhovel, pretože ich súdny exekútor vyčíslil nesprávne – súdnemu exekútorovi patrí

odmena iba vo výške 16 596,96 € spolu s daňou z pridanej hodnoty. Uznesenie okresného

súdu č. k. -173 zo 7. februára 2018 nadobudlo právoplatnosť 20. februára 2018.

8. Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa a práva na majetok

podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu č. k. -173

zo 7. februára 2018 odôvodnila (po tom, čo zopakovala svoju argumentáciu uvedenú

v námietkach proti exekúcii) tým, že okresný súd sa s jej obranou dostatočne nevysporiadal,

jeho rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, arbitrárne, a preto porušujúce základné právo

sťažovateľky na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces. Pokiaľ okresný súd

vo vzťahu k nedostatkom notárskej zápisnice poukázal na to, že notárka uviedla

do notárskej zápisnice osobné údaje o účastníkoch, to ešte neznamená, že ich aj zákonným

spôsobom zistila, tobôž, že ich zistila z dokladu totožnosti konateľa REPROX, s. r. o.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej ani právoplatný rozsudok

o odporovateľnosti nezakladá právo viesť exekúciu na zaplatenie peňažnej sumy proti

sťažovateľke, okresný súd vecne nereagoval, iba konštatoval, že oprávnený takto

postupovať môže. Sťažovateľka pre svoj názor, podľa ktorého sa mal oprávnený domáhať –

namiesto určenia neúčinnosti právneho úkonu – vydania plnenia získaného predajom

nehnuteľnosti, teda mal si právo uplatniť v sporovom konaní, a nie v exekúcii, odkázala

na súdnu prax (napr. uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. -49

z 30. decembra 2014, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

z 2. júna 2005), avšak okresný súd na tieto rozhodnutia a argumentáciu sťažovateľky

žiadnym spôsobom nereagoval. Obdobne okresný súd nereagoval ani na tvrdenia

sťažovateľky, podľa ktorých vkladom nehnuteľnosti sťažovateľka žiadny prospech

nezískala. Pokiaľ okresný súd vyslovil názor, podľa ktorého premlčacia doba začala v tomto

prípade plynúť až právoplatnosťou rozsudku o odporovateľnosti, ani tento svoj názor

žiadnym spôsobom neodôvodnil, jeho záver je úplne svojvoľný, pretože žiadne ustanovenie

neumožňuje viazať začatie plynutia premlčacej doby na takýto

moment.

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

11. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

13. Sťažovateľka namieta porušenie týchto ustanovení a dohovoru:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

14. Ako zo sťažnosti vyplýva, k porušeniu týchto ustanovení a dohovoru malo

dôjsť uznesením okresného súdu č. k. -173 zo 7. februára 2018 tým, že okresný

súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a jeho rozhodnutie je svojvoľné, pretože

je založené na takom výklade ustanovení o odporovateľnosti, ktoré

je v rozpore s ich účelom a zmyslom.

15. Okresný súd sa v odôvodnení uznesenia č. k. -173 zo 7. februára

2018 zaoberal postupne námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa nedostatkov notárskej

zápisnice, tvrdením, že rozsudok o odporovateľnosti nezakladá právo domáhať sa výkonu

exekúcie na peňažné plnenie voči sťažovateľke, námietkou premlčania i procesným

postupom pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie.

16. K tvrdeniam sťažovateľky, podľa ktorých notárska zápisnica nie je spôsobilým

exekučným titulom z dôvodu výslovného neuvedenia spôsobu preukázania totožnosti

konateľa vtedajšieho dlžníka notárke, okresný súd uviedol:

«Podľa ust. Notárskeho poriadku, v znení

účinnom do 30. 11. 2000, notárska zápisnica musí obsahovať údaj o tom, ako bola

preukázaná totožnosť účastníkov a svedkov.

Podľa ust. § 3 ods. 3 Notárskeho poriadku, zápisnice, osvedčenia a iné listiny

vyhotovované pri notárskej činnosti (ďalej len „notárska listina“) a ich osvedčené odpisy

sú verejnými listinami.

Podľa , , listiny vydané

orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným

predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo

potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak.

Notárka v záhlaví notárskej zápisnice č. N297/99, Nz 293/99 zo dňa 20. 9. 1999

označila konateľa povinnej osoby REPROX spoločnosť s ručením obmedzeným Košice,

, bytom –

konateľ spoločnosti uvedenými údajmi a uviedla, že svoju totožnosť zákonným spôsobom

preukázal.

Vzhľadom na to, že notárka uviedla konateľove osobné údaje, je zrejmý predpoklad,

že konateľ predložil na svoju identifikáciu občiansky preukaz, čo notárka označila

za „zákonný spôsob“ preukázania totožnosti bez výslovného pomenovania úkonu. Súd

nepovažuje tento nedostatok v slovnom vyjadrení za črtu, ktorá znefunkčňuje notársku

zápisnicu byť riadnym exekučným titulom.»

17. Pokiaľ sťažovateľka namietala nedostatky v rozsudku, ktorým súd určil,

že zmluva o nepeňažnom vklade nehnuteľností pôvodného dlžníka do majetku povinného

je voči oprávnenému neúčinná, spočívajúce v tom, že neobsahuje výšku prospechu alebo

náhrady a je podľa nej nevykonateľný, okresný súd reagoval takto:

„Z notárskej zápisnice vyplýva, že pôvodný dlžník REPROX spoločnosť ručením

obmedzeným sa zaviazal pôvodnému veriteľovi

Košice na zaplatenie sumy 109.527.199,29 Sk (3.635.637 eur) najneskôr

do 9. 11. 1999 z právneho dôvodu uzavretia Dohody o vyrovnaní č. 6/99/DV, na základe

ktorej zaplatila dňa 10.9.1999 za spoločnosť REPROX spol. s r.o.

Košice sumu 109.527.199,29 Sk, ekvivalentne k 4.800.245,40 DEM spoločnosti

, ďalej veriteľovi zaplatí úrok 6 % ročne

zo zaplatenej sumy za dobu od kedy banka plnila za REPROX spol. s r.o. Košice do doby

vyrovnania takto vzniknutej pohľadávky, v pravidelných mesačných splátkach do 10 dní

nasledujúceho mesiaca, a tiež sa zaviazal, že v prípade, že nesplní svoj záväzok, zaplatí

celkový úrok zo zaplatenej sumy až do doby vyrovnania

pohľadávky zvýšený úrok na 30 % ročne.

Predmetná pohľadávka bola postúpená pôvodným veriteľom

na Zmluvou o predaji podniku z 16. 12. 1999. Zmluvou

o postúpení pohľadávok z 28. 6. 2000 postúpila pohľadávku

na .. Zmluvou o postúpení pohľadávok vo forme notárskej

zápisnice postúpila pohľadávku spoločnosti

dňa 17.8.2001. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 9. 4. 2002

spoločnosť postúpila pohľadávku spoločnosti

Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 7. 9. 2005

spoločnosť postúpila pohľadávku oprávnenému

v tejto exekúcii spoločnosti V rozsudku Okresného súdu Košice II

č. k. -474 zo dňa 21. 2. 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach č. k. -511 zo dňa 11. 9. 2013, ktoré tvoria súčasť exekučného

titulu v tejto exekúcii, súdy zhodne konštatovali preukázaný vierohodný prevod vymáhanej

pohľadávky jednotlivými zmluvami o postúpení pohľadávky.

Pôvodný dlžník REPROX spoločnosť s ručením obmedzeným Košice, bol zrušený

rozhodnutím súdu bez likvidácie a vymazaný z obchodného registra dňa 10. 3. 2010. Pred

zánikom, dňa 29. 11. 1999, uzavrela spoločnosť REPROX spoločnosť s ručením

obmedzeným Košice, ako vkladateľ, so spoločnosťou REPROX a.s., Južná trieda 78, 040 01

Košice, IČO: 36 192 333, zmluvu o nepeňažnom vklade. Dlžník REPROX spoločnosť

s ručením obmedzeným Košice týmto právnym úkonom vložil do obchodného majetku

REPROX, a.s. nehnuteľnosti, ktoré vlastnil a sťažil tak uspokojenie vymáhanej pohľadávky

vyplývajúcej z exekučného titulu. Vzhľadom na to vtedajší veriteľ pohľadávky, spoločnosť

inicioval konanie na súde žalobou o neúčinnosť

zmluvy o nepeňažnom vklade. V priebehu tohto súdneho konania došlo k postúpeniu

pohľadávky na aktuálneho oprávneného Rozsudkom Okresného súdu Košice

II č. k. -474 zo dňa 21. 2. 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach č. k. -511 zo dňa 11. 9. 2013 súdy vyslovili, že zmluva

o nepeňažnom vklade zo dňa 29. 11. 1999 je voči navrhovateľovi právne neúčinná.

Podľa ust. , z., právny úkon,

ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať

uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo

z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto

úkonu prospech.

Jedným z právnych dôsledkov úspešnej odporovacej žaloby je, že žalobca môže

požadovať náhradu v peniazoch od toho, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, ktorú

nemožno stotožniť s náhradou škody, pričom výška náhrady je limitovaná výškou získaného

prospechu. To isté môže žalobca žiadať, ak odporovateľným úkonom došlo k prevodu veci,

ale plnenie dlžníka spočívalo v nepeňažnom plnení. Pasívne legitimovaným naďalej ostáva

pôvodný dlžník a nie osoba, ktorá nadobudla od dlžníka majetok na základe právneho

úkonu, ktorý bol súdom vyhlásený za neúčinný.

Oprávnený sa v tejto exekúcii domáha vymoženia sumy 1.965.577,90 eur, čo je suma,

ktorú získal z predaja časti nehnuteľností kupujúcemu ,

, na základe kúpnej zmluvy zo dňa 30.12.2004 medzi predávajúcim

REPROX a.s. a kupujúcim , ,

(v kúpnej zmluve s predchádzajúcim obchodným meno

a na predchádzajúcej adrese sídla).

Súd považuje námietku povinného o nedostatku vymožiteľnosti rozsudkov Okresného

súdu Košice II č. k. -474 zo dňa 21. 2. 2012 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach č. k. -511 zo dňa 11. 9. 2013 pre nevyčíslenie výšky

odporovateľného úkonu za neopodstatnenú, pretože ide o rozsudky, ktoré konštatujú,

že právny úkon, v tomto prípade zmluva o nepeňažnom vklade do spoločnosti povinného,

je voči oprávnenému neúčinný a teda oprávnený môže svoju pohľadávku uspokojiť aj voči

osobe, ktorá mala z úspešne odporovaného právneho úkonu majetkový prospech.“

18. K sťažovateľkou vznesenej námietke premlčania vymáhanej pohľadávky

s odôvodnením, že právo z notárskej zápisnice mohol oprávnený prvýkrát vykonať už

9. novembra 1999, a preto desaťročná premlčacia doba uplynula 9. novembra 2009, okresný

súd uviedol:

„Jedná sa o vzťah medzi podnikateľmi týkajúci sa ich podnikateľskej činnosti, preto

sa na premlčanie vzťahujú ustanovenia .

Podľa ust. , , bez ohľadu

na iné ustanovenia tohto zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov

odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Ak ide o premlčanie nárokov z porušenia alebo

ohrozenia obchodného tajomstva, skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí šiestich

rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Námietku premlčania však nemožno uplatniť

v súdnom alebo rozhodcovskom konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím tejto lehoty.

Vzhľadom na špecifikum tohto exekučného konania spočívajúce vo vymáhaní nároku

oprávneného voči povinnému prostredníctvom odporovateľného právneho úkonu, súd

konštatuje, že plynutie premlčacej doby sa v tomto prípade začína dňom nasledujúcim

po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn.

zo dňa 21. 2. 2012, právoplatným dňa 28. 10. 2013, ktorým súd určil, že zmluva

o nepeňažnom vklade zo dňa 29. 11. 1999 uzavretá medzi spoločnosťou REPROX

spoločnosť s ručením obmedzeným Košice a spoločnosťou REPROX a.s., Južná trieda 78,

040 01 Košice, IČO: 36 192 333, ktorou dlžník REPROX spoločnosť s ručením

obmedzeným Košice vložil do obchodného majetku REPROX, a.s. nehnuteľnosti, ktoré

vlastnil a sťažil tak uspokojenie vymáhanej pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu, je

voči oprávnenému právne neúčinná. Premlčacia doba teda podľa názoru súdu začala

plynúť dňom 29. 10. 2013. Návrh na výkon exekúcie oprávnený podal dňa 23. 12. 2013 a

teda bol podaný včas.“

19. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala v námietkach na doterajší priebeh konania,

okresný súd uviedol:

„Podľa ust. § 44 ods. 2 exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.

Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) a § 39 ods. 4. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietne. Súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením

zamietne aj vtedy, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý

bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný

nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné

zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor

s dobrými mravmi. Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti je prípustné odvolanie.

Materiálnym predpokladom každej (aj civilnej) exekúcie je existencia exekučného

titulu. Exekučný súd na základe týchto procesných skutočnosti skúma procesné podmienky

exekučného konania, t.j. prípustnosť konkrétnej exekúcie. Ak zistí, že sú splnené podmienky

konania ( ), a teda niet rozporu so zákonom, vydá poverenie na vykonanie

exekúcie. Súd nevykonáva výsluchy strán pri rozhodovaní o poverení súdneho exekútora na

vykonanie exekúcie. Procesným prostriedkom, ktorý má povinný k dispozícii proti začatej

exekúcii je inštitút námietok proti exekúcii.

Súd z námietok povinného nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spôsobovali zánik

vymáhaného nároku, bránili jeho vymáhateľnosti, resp. také dôvody, pre ktoré je exekúcia

neprípustná, nemal inú možnosť, len námietky povinného ako nedôvodné zamietnuť.“

20. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces ().

21. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

22. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

23. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

24. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje

i na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je

nahrádzať činnosť všeobecných súdov.

25. Podľa judikatúry ústavného súdu (, ) nútený výkon

súdnych a iných rozhodnutí uskutočňovaný podľa Exekučného poriadku je súčasťou

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Záver o tom,

že súdna exekúcia je súčasťou základného práva na súdnu ochranu, vychádza z toho,

že exekúciu síce vykonáva súdny exekútor, ale na základe splnomocnenia štátom, ktoré sa

materializuje v konkrétnej veci poverením exekučného súdu na vykonanie exekúcie.

Toto poverenie (bez neho by súdna exekúcia nemala zákonný podklad a bola by absolútne

neprípustná) potvrdzuje, že súdny exekútor koná, rozhoduje a exekuuje v mene súdnej moci

( ).

26. Z už judikovaných záverov ústavného súdu o súdnej exekúcii ako súčasti

základného práva na súdnu ochranu (, ) vyplýva, že súdna exekúcia

vykonávaná podľa Exekučného poriadku musí byť uskutočňovaná aj v súlade s princípmi

spravodlivého procesu v širšom slova zmysle, ktoré sú obsiahnuté v až .

27. Prvoradou úlohou všeobecných súdov a zmyslom civilného konania je

nachádzanie (hľadanie) hmotného práva a spravodlivé riešenie sporov medzi účastníkmi.

S touto požiadavkou sa žalobca obracia na súd s návrhom na začatie konania (žalobou),

a to isté od súdu očakáva aj strana žalovaná. Obdobne je to i v konaní exekučnom.

Opakom hľadania spravodlivosti býva prepiaty formalizmus, keď súd vyloží a použije

právne predpisy, avšak v rozpore s ich zmyslom a účelom.

28. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia okresného

súdu dospel k záveru, že okresný súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli nastolené

sťažovateľkou v jej námietkach proti exekúcii. Z citovaného odôvodnenia uznesenia

okresného súdu je zrejmé, že okresný súd hoci stručne, avšak dostatočne vysvetlil svoje

závery, ktoré ho viedli k nevyhoveniu námietkam sťažovateľky proti exekúcii.

29. Ťažiskovou námietkou sťažovateľky bolo tvrdenie, podľa ktorého rozsudok

o odporovateľnosti vydaný na návrh oprávneného neumožňuje viesť proti nej exekúciu,

resp. neumožňuje vymáhať od sťažovateľky v exekučnom konaní sumu zodpovedajúcu

kúpnej cene za prevod nehnuteľnosti, ktorú získala odporovateľným právnym úkonom.

Podľa názoru sťažovateľky s ohľadom na by takto

oprávnený mohol postupovať iba v prípade, ak by sťažovateľku na zaplatenie príslušnej

sumy zaviazal súd osobitným rozsudkom.

30. Podľa právo odporovať právnemu úkonu sa

uplatňuje proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech.

31. Podľa právny úkon, ktorému veriteľ

s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej

pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku;

ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.

32. Zmyslom a účelom inštitútu odporovateľnosti je umožniť veriteľovi dosiahnuť

určenie, že v zákone definované dlžníkove právne úkony sú voči nemu právne neúčinné,

ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. V tomto prípade vo vzťahu

k zmluve o nepeňažnom vklade uzatvorenej spoločnosťou REPROX, s. r. o.,

so sťažovateľkou 26. novembra 1999 bolo právoplatným rozsudkom okresného súdu

č. k. -474 z 21. februára 2012 v spojení s rozsudkom krajského súdu

č. k. -511 z 11. septembra 2013 určené, že táto zmluva je voči oprávnenému

právne neúčinná. Po tom, čo bolo konanie o odporovacej žalobe začaté 27. novembra 2002,

sťažovateľka v jeho priebehu uzatvorila 30. decembra 2004 kúpnu zmluvu, ktorou za kúpnu

cenu 59 215 000 Sk previedla časť nehnuteľností kupujúcemu

, . Sporné nebolo ani to, že REPROX, s. r. o., a sťažovateľka boli

personálne prepojení a REPROX, s. r. o., bol z obchodného registra vymazaný

k 10. marcu 2010. Tento skutkový stav nepochybne založil pasívnu legitimáciu

sťažovateľky ako povinnej v exekučnom konaní. To ostatne v sťažnosti doručenej

ústavnému súdu sťažovateľka ani relevantne nespochybnila.

33. Ako vyplýva z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 2008

„... pre určenie, či došlo k prechodu práva alebo povinnosti z exekučného titulu na iný

subjekt je rozhodujúce znenie ustanovenia .

Podľa tohto ustanovenia právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne

neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo

odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo

na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech. Z citovaného ustanovenia je zrejmé,

že okrem vyhlásenia neúčinnosti právneho úkonu voči veriteľovi, ustanovenie dáva

veriteľovi právo: a/ požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným

právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, b/ ak to nie je možné, veriteľ má právo

na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech. Z vyššie uvedeného (pod bodom a/)

je teda zrejmé, že veriteľ má právo na uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo ušlo

z dlžníkovho majetku. To, čo ušlo z dlžníkovho majetku však nemožno zužovať len

na predmet právneho úkonu, ktorý bol vyhlásený za právne neúčinný, ale treba pod ním

rozumieť majetkové hodnoty, ktoré z majetku dlžníka ušli... Preto veriteľ (oprávnený) sa

môže domáhať plnenia priamo voči osobe, ktorá nadobudla od dlžníka majetkové práva,

pričom samotná exekúcia nie je viazaná na uspokojenie pohľadávky z predaja

nehnuteľností, ale k jej uspokojeniu môže dôjsť aj z iných majetkových hodnôt povinného.

Ak by povinný majetkové hodnoty, na ktoré bol dlžník zaviazaný už nemal, oprávnenému by

vznikol (v zmysle bodu b/ vyššie) zákonný nárok na náhradu voči tomu, kto mal z úkonu

prospech. Iný výklad by bol v rozpore s účelom ustanovenia ,

t. j. umožniť veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, túto uspokojiť

z majetku (vecí, práv, iných majetkových hodnôt), ktoré ušli dlžníkovi v dôsledku

odporovateľného úkonu.“.

34. K tomu najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 13. októbra 2011

dodal: „Časť vety za bodkočiarkou totiž už smeruje

voči osobe a nie voči majetku, ako je tomu v časti vety pred bodkočiarkou uvedeného

ustanovenia. To znamená, že zmena osoby povinného je nutná len vtedy, ak vymáhateľná

pohľadávka oprávneného má byť uspokojená z iného majetku ako z toho, ktorý získal

odporovateľným právnym úkonom; ako povinný má už vystupovať ten, kto podľa výroku

rozsudku v konaní o odporovateľnosti právneho úkonu získal nejaký prospech.“

35. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nepovažoval názor vyslovený okresným

súdom za arbitrárny či svojvoľný. Naopak, záver o tom, že v danej situácii môže oprávnený

proti sťažovateľke viesť exekúciu do sumy zodpovedajúcej kúpnej cene sťažovateľkou

prevedenej nehnuteľnosti (1 965 577,90 €), považuje ústavný súd i za prejav spravodlivosti

v riešení vzájomných vzťahov medzi oprávneným ako veriteľom pohľadávky

a sťažovateľkou ako subjektom, ktorý bol účastníkom úkonu, ktorý bol právoplatným

rozsudkom prehlásený voči oprávnenému za neúčinný po preukázaní toho, že veriteľa

ukracuje. Vzhľadom na tento záver obsiahnutý v právoplatnom rozhodnutí súdu

o neúčinnosti nepeňažného vkladu voči oprávnenému je zrejmé, že neobstoja ani tvrdenia

sťažovateľky prednesené v priebehu exekučného konania spochybňujúce, či k ukráteniu

veriteľa došlo. Pokiaľ ďalej sťažovateľka poukázala na to, že nepeňažným vkladom údajne

nič nezískala, ústavný súd považuje za rozhodujúce jej ďalšie konanie spočívajúce

v prevode nehnuteľnosti za dojednanú kúpnu cenu.

36. Na týchto záveroch nemôže nič zmeniť ani poukaz sťažovateľky na uznesenie

Krajského súdu v Prešove č. k. z 30. decembra 2014, podľa ktorého

vo vzťahu k «pod slovným spojením „ak to nie je

možné“ treba rozumieť najmä taký stav, že vec sa už nenachádza vo vlastníctve toho,

kto mal z odporovateľného úkonu prospech. V takomto prípade má potom veriteľ voči nemu

právo na náhradu v peniazoch. Takéto právo nie je možné si uplatniť v exekučnom konaní,

ale len podaním samostatnej žaloby voči tomu, kto mal z odporovateľného úkonu

prospech... pre vedenie exekúcie proti povinnému sa vyžaduje exekučný titul ukladajúci

povinnému povinnosť poskytnúť oprávnenému náhradu v peniazoch v zmysle § 42b ods. 4

za bodkočiarkou.». Nie je totiž úlohou ústavného súdu zaujímať všeobecné stanoviská

k obsahu právnych noriem či zjednocovať judikatúru všeobecných súdov, ale posudzovať

ústavnú konformnosť aplikácie právnych predpisov na konkrétnu vec.

37. Sťažovateľka ďalej argumentuje tým, že notárska zápisnica nie je spôsobilým

exekučným titulom, pretože obsahuje údaj o tom, ako bola preukázaná totožnosť účastníka

, iba slovami: „ktorý svoju totožnosť zákonným spôsobom preukázal.“

Ústavný súd sa s týmto názorom sťažovateľky nestotožnil, pretože ho považuje za príliš

formalistický. Jeho akceptovanie v kontexte danej veci a zostávajúcej argumentácie

sťažovateľky by umožnilo priechod zjavnej nespravodlivosti. Ústavný súd sa preto

stotožňuje so záverom okresného súdu, podľa ktorého notárska zápisnica je spôsobilým

exekučným titulom, a to aj bez toho, aby v nej bol výslovne uvedený konkrétny spôsob

zistenia totožnosti .

38. Ústavný súd sa nestotožnil ani s názorom sťažovateľky, podľa ktorého vedeniu

exekúcie proti nej bráni vznesenie námietky premlčania pohľadávky voči REPROX, s. r. o.,

v dôsledku uplynutia absolútnej premlčacej doby podľa .

39. Podľa prvej a tretej vety bez ohľadu na iné

ustanovenia tohto zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov

odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Námietku premlčania však nemožno uplatniť

v súdnom alebo rozhodcovskom konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím tejto lehoty.

Podľa , ak bolo právo právoplatne priznané v súdnom

alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace pred uplynutím premlčacej doby alebo

po jej uplynutí, možno rozhodnutie súdne vykonať, ak sa konanie o jeho výkone začalo

do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať.

40. Ako z tvrdení sťažovateľky vyplýva, absolútna premlčacia doba pohľadávky

veriteľa voči REPROX, s. r. o., začala plynúť 9. novembra 1999 a uplynula 9. novembra

2009. Vklad zmluvy o nepeňažnom vklade bol povolený príslušným katastrálnym úradom

1. decembra 1999. Odporovacia žaloba proti sťažovateľke bola podaná okresnému súdu

27. novembra 2002 a právoplatne o nej bolo rozhodnuté 28. októbra 2013.

Návrh na vykonanie exekúcie doručil oprávnený súdnemu exekútorovi 23. decembra 2013.

41. Účelom a zmyslom inštitútu premlčania je chrániť dlžníka pred uplatnením práv

proti nemu po neobmedzený čas a zároveň nútiť veriteľa uplatniť právo bez zbytočných

odkladov v rámci zákonom stanovených lehôt. V tomto prípade uplatnil veriteľ svoje právo

odporovať právnemu úkonu, ktorým bol ukrátený v zákonnej lehote a bez zbytočného

odkladu, prv, než uplynuli tri mesiace od právoplatnosti rozsudku o odporovateľnosti, podal

i návrh na vykonanie exekúcie proti sťažovateľke. Je zrejmé, že prv, než rozsudok

o odporovateľnosti nadobudol právoplatnosť, nemohol sa oprávnený domáhať vykonania

exekúcie proti sťažovateľke. Za tejto situácie preto zodpovedá princípom ústavne

konformného výkladu ustanovení o premlčaní i záver okresného súdu, podľa ktorého

premlčacia doba pre začatie výkonu rozhodnutia oprávnenému neuplynula. Konanie

o výkone rozhodnutia voči sťažovateľke sa začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo

začať.

42. Ako okresný súd konštatoval, z námietok sťažovateľky proti exekúcii neboli

preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by spôsobovali zánik vymáhaného nároku, bránili jeho

vymáhateľnosti, resp. také dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Pokiaľ v tejto situácii

okresný súd námietkam sťažovateľky nevyhovel, jeho rozhodnutie nemožno považovať za

svojvoľné a jeho závery za rozporné so zmyslom a účelom právnych noriem, ktoré sa na vec

vzťahujú.

43. Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor okresného súdu, ktorým

nevyhovel námietkam sťažovateľky za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,

ktoré by bolo založené na takom výklade aplikovaných ustanovení, ktorý by popieral

ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením

práv sťažovateľky a postupom okresného súdu.

44. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím okresného súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

45. Pokiaľ sťažovateľka osobitne namietala porušenie a

dodatkového protokolu uznesením okresného súdu, dôvodila tým, že porušenie týchto práv

vyplýva z porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa , resp.

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rovnakým rozhodnutím. Vzhľadom na to, že ústavný súd

považoval sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie a

ods. 1 dohovoru za zjavne neopodstatnenú, odmietol i s ohľadom na argumentáciu samotnej

sťažovateľky jej sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie a

dodatkového protokolu, a to podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

46. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2018