Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 319/2018
PDF · 388.33 KB
No categories available
II. ÚS 319/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2018
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti REPROX, a. s., Južná trieda 78, Košice,
zastúpenej advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, za ktorú
koná advokát Mgr. Radoslav Rigo, LL.M., vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II č. k. 48 Er 8/2014-173
zo 7. februára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti REPROX, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. apríla 2018 doručená sťažnosť spoločnosti REPROX, a. s., Južná trieda 78, Košice
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20
ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného
súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 48 Er 8/2014-173 zo 7. februára 2018, ktorou
žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom vlastniť
majetok podľa článku 20 Ústavy Slovenskej republiky, ako i primerane právom na pokojné
užívanie majetku podľa článku 1 Protokolu 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, v konaní pred Okresným súdom Košice II, sp. zn. 48Er 8/2014
v spojení s exekúciou vedenou súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Blaškom pod sp. zn.
EX 3709/2013, v spojení najmä nakoniec s uznesením Okresného súdu Košice II zo dňa
7. februára 2018, č. k. 48Er/8/2014-173 porušené boli.
2. Uznesenie Okresného súdu Košice II zo dňa 7. februára 2018, č. k. 48Er/8/2014-
173, sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Košice II je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume
390,50 €...“
2. Ako zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, z jej príloh a pripojeného spisu
okresného súdu sp. zn. 48 Er 8/2014 vyplynulo, sťažovateľka je ako povinná účastníčkou
exekučného konania, ktoré proti nej vedie spoločnosť
(ďalej len „oprávnený“), pre vymoženie sumy 1 965 577,90 € s príslušenstvom
u súdneho exekútora JUDr. Jozefa Blaška (ďalej len „súdny exekútor“) pod sp. zn.
EX 3709/2013. Oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdnemu
exekútorovi 23. decembra 2013 navrhol proti sťažovateľke vykonať exekúciu na podklade
notárskej zápisnice notárky JUDr. Martiny Mižíkovej sp. zn. N 297/99, Nz 293/99
z 20. septembra 1999 (ďalej len „notárska zápisnica“) a rozsudku okresného súdu
č. k. 24 C 477/2002-474 z 21. februára 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Co 139/2012-511 z 11. septembra 2013.
Podľa notárskej zápisnice obchodná spoločnosť REPROX, s. r. o. Košice, Popradská 80,
Košice (ďalej len „REPROX, s. r. o.“), vyhlásila, že na základe dohody o vyrovnaní
č. 6/99/DV z 10. septembra 1999 uzatvorenej s , zaplatí
sumu 109 527 199,29 Sk s príslušenstvom , najneskôr
do 9. novembra 1999. REPROX, s. r. o., tento svoj dlh uznal a pre prípad, že táto suma
nebude , zaplatená, súhlasil s výkonom exekúcie. Za REPROX,
s. r. o., konal pri spísaní notárskej zápisnice konateľ . Túto sumu
zaplatila , 10. septembra 1999 za spoločnosť REPROX, s. r. o.,
spoločnosti , dlh
neuhradil, pohľadávka bola neskôr viackrát postúpená
a nadobudol ju oprávnený. REPROX, s. r. o., zmluvou o nepeňažnom vklade
z 26. novembra 1999 uzatvorenou so sťažovateľkou (ďalej len „zmluva o nepeňažnom
vklade“) vložil do základného imania sťažovateľky nehnuteľnosti zapísané na LV č. ,
k. ú. (ďalej len „nehnuteľnosť“). Vklad vlastníckeho práva podľa tejto zmluvy
bol povolený katastrálnym úradom 1. decembra 1999. Pri uzatváraní tejto zmluvy konala
za REPROX, s. r. o., jeho konateľka a za sťažovateľku
, predseda predstavenstva (manžel ).
Uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 27 Cbr 114/2008-24 z 21. decembra 2009 bol
REPROX, s. r. o., z obchodného registra vymazaný k 10. marcu 2010. Na návrh
oprávneného bolo rozsudkom okresného súdu č. k. 24 C 477/2002-474 z 21. februára 2012
v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Co 39/2012-511 z 11. septembra 2013 určené,
že zmluva o nepeňažnom vklade je voči oprávnenému právne neúčinná (ďalej len „rozsudok
o odporovateľnosti“). Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 28. októbra 2013.
Sťažovateľka časť nehnuteľností takto vložených do jej základného imania ako predávajúci
kúpnou zmluvou z 30. decembra 2004 za kúpnu cenu 59 215 000 Sk (1 965 577,90 €)
previedla kupujúcemu , . Za sťažovateľku
konala – podpredseda predstavenstva. Návrh na vykonanie
exekúcie proti sťažovateľke oprávnený odôvodnil tým, že z týchto dôvodov sa nemôže
domáhať uspokojenia z majetku, ktorý bol predmetom odporovateľného právneho úkonu,
domáha sa vykonania exekúcie proti sťažovateľke vo výške prospechu, ktorý z tohto úkonu
získala (1 965 577,90 €) a ktorá tvorí aspoň časť pohľadávky oprávneného.
3. Okresný súd uznesením č. k. 48 Er 8/2014-42 z 9. apríla 2014 žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia zamietol. Rozhodnutie odôvodnil tým, že zistil nedostatok
aktívnej legitimácie na strane oprávneného i pasívnej legitimácie na strane
povinného. Vychádzal z toho, že notárska zápisnica obsahuje záväzok spoločnosti
REPROX, s. r. o., na plnenie voči Oprávnený nepreukázal,
že na neho prešlo právo z exekučného titulu a ani notárska zápisnica, ani rozsudky o určení
neúčinnosti právneho úkonu neukladajú ako exekučný titul sťažovateľke povinnosť
zaplatiť oprávnenému sumu 1 965 577,90 €. Krajský súd na odvolanie oprávneného
uznesením č. k. 7 CoE 20/2014-66 z 2. júna 2015 zrušil uznesenie okresného súdu
č. k. 48 Er 8/2014-42 z 9. apríla 2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Konštatoval,
že z rozsudku okresného súdu č. k. 24 C 477/2002-474 z 21. februára 2012 v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Co 139/2012-511 z 11. septembra 2013 je zrejmé,
že oprávnený je veriteľom pohľadávky. Od jej pôvodného veriteľa ,
a. s., pohľadávku zmluvou o predaji podniku zo 16. decembra 1999 nadobudla
, ktorá ju zmluvou o postúpení pohľadávky z 28. júna 2000 previedla
na Notárskou zápisnicou sp. zn. N 659/01, Nz 626/01
zo 17. augusta 2001 nadobudla pohľadávku , ktorá ju
postúpila zmluvou o postúpení pohľadávky z 9. apríla 2002 spoločnosti
, od ktorej pohľadávku zmluvou zo 7. septembra 2005
nadobudol oprávnený. Ďalej krajský súd poukázal na to, že jediným exekučným titulom
vo veci je notárska zápisnica a upriamil pozornosť okresného súdu na účinky prehlásenia
zmluvy o nepeňažnom vklade právoplatným rozhodnutím súdu za právne neúčinnú
voči oprávnenému. Krajský súd preto konštatoval, že okresný súd vec nesprávne právne
posúdil, ak dospel k záveru, podľa ktorého oprávnený nie je aktívne legitimovaný
na vedenie exekúcie a povinný nie je pasívne legitimovaný, hoci je zrejmé, že oprávnený sa
exekúciou domáha len vymoženia toho, čo ušlo z majetku pôvodného dlžníka.
4. Okresný súd poverením zo 7. októbra 2015 poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie. Súdny exekútor upovedomením č. k. EX 3709/2013-46 upovedomil sťažovateľku
o začatí exekúcie pre vymoženie istiny vo výške 1 965 577,90 €, trov exekučného
konania oprávneného a tiež o predbežnej výške odmeny exekútora v sume 39 832,70 €
a predbežných hotových výdavkoch. Opravným upovedomením č. k. EX 3709/2013-49
z 18. novembra 2015 súdny exekútor upravil výšku predbežnej odmeny exekútora
na sumu 19 916,35 €.
5. Proti upovedomeniu o začatí exekúcie podala sťažovateľka 18. novembra 2015
u súdneho exekútora námietky a navrhla námietkam vyhovieť, zaviazať oprávneného
na náhradu trov konania a exekúciu zastaviť. Poukázala na to, že notárska zápisnica nie je
spôsobilým exekučným titulom, pretože v nej nie je uvedený údaj o tom, ako bola
preukázaná totožnosť účastníkov, keď je v nej uvedený iba všeobecný údaj o tom,
že totožnosť bola preukázaná zákonným spôsobom. Rozsudok o odporovateľnosti
nešpecifikuje výšku náhrady a je neurčitý. Primárnym nárokom z odporovateľnosti
právnemu úkonu je právo uspokojiť sa z toho, čo odporovateľným úkonom z dlžníkovho
majetku ušlo, a druhotným právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.
Pretože rozsudok o odporovateľnosti v tejto veci podľa svojho výroku umožňuje iba
uspokojiť sa z predaja ušlých vecí, nezakladá oprávnenému právo na náhradu. Oprávnený sa
mal žalobou domáhať vydania prospechu od sťažovateľky, avšak neurobil tak. Exekúciu
nemožno viesť iba na základe samotnej skutkovej podstaty odporovateľnosti. Navyše
sťažovateľka nemala z odporovateľného úkonu prospech, pretože vkladom majetku do jej
základného imania sa vkladateľ stal spoločníkom v spoločnosti sťažovateľky, a teda
sťažovateľka nezískala týmto úkonom žiadnu hodnotu. Navyše nehnuteľnosť vkladaná
do základného imania sťažovateľky bola zaťažená záložným právom v prospech
, na zabezpečenie jej pohľadávok. Všetky tieto skutočnosti mali
byť skúmané v riadnom sporovom konaní, v ktorom sa mal oprávnený domáhať zaplatenia
konkrétnej sumy od sťažovateľky a preukázať, že sťažovateľke vznikol odporovateľným
úkonom prospech, ktorý má byť oprávnenému vydaný. Sťažovateľka vzniesla i námietku
premlčania vymáhanej pohľadávky s odôvodnením, že táto bola podľa tvrdení oprávneného
splatná v roku 1999 a pretože ide o obchodnoprávny vzťah, absolútna desaťročná
premlčacia doba podľa § 408 Obchodného zákonníka uplynula 9. novembra 2009, teda prv,
než oprávnený v roku 2013 podal návrh na vykonanie exekúcie. Právo, ktoré sa vykonáva
v exekúcii, nevyplýva z rozsudku o odporovateľnosti, ale z pôvodného exekučného titulu.
V závere námietok proti exekúcii sťažovateľka poukázala na to, že v situácii, keď bolo
pôvodné rozhodnutie o neudelení poverenia zrušené odvolacím súdom jeho uznesením
ukladajúcim okresnému súdu i povinnosti ako má vo veci pokračovať, mal okresný súd
svoje nové rozhodnutie o udelení poverenia na vykonanie exekúcie odôvodniť a reagovať
i na tvrdenia sťažovateľky.
6. Oprávnený vo vyjadrení k námietkam sťažovateľky poukázal na to, že si
v exekučnom konaní vymáha iba časť pohľadávky vyplývajúcu mu z exekučného titulu
(notárskej zápisnice), a to proti sťažovateľke z titulu vyplatenia náhrady voči tomu,
kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech (§ 42b ods. 4 časť vety
za bodkočiarkou Obchodného zákonníka), tak ako to zdôraznil i krajský súd v uznesení
č. k. 7 CoE 20/2014-66 z 2. júna 2015 – domáha sa len vymoženia toho, čo ušlo z majetku
pôvodného dlžníka odporovateľným úkonom a exekúcia sa nevykonáva nad rámec
zákonom limitovanej výšky pohľadávky. Je nesporné, že sťažovateľka už nie je vlastníkom
nehnuteľnosti a nesporné je i to, že ju predala za kúpnu cenu 59 215 000 Sk
(1 965 577,90 €), čím získala prospech. Za tejto situácie nebolo potrebné, aby oprávnený
podával žalobu proti sťažovateľke o zaplatenie tejto sumy, pre vedenie exekúcie
postačovalo, aby mal rozhodnutie o neúčinnosti právneho úkonu. To vyplýva
i z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutia
sp. zn. 3 MCdo 5/2008 a sp. zn. 3 MCdo 15/2010). Pokiaľ ide o námietku premlčania
vznesenú sťažovateľkou, táto neobstojí, pretože v tomto prípade ide o tvrdené premlčanie
práva nie proti REPROX, s. r. o., ale proti sťažovateľke, pričom toto právo vzniklo
až právoplatnosťou rozsudku o odporovateľnosti (28. októbra 2013). Oprávnený poukázal
na to, že návrh na vykonanie exekúcie podal 23. decembra 2013, teda i v trojmesačnej
lehote podľa § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka. Oprávnený poukázal i na to,
že na základe notárskej zápisnice bolo vedené už v minulosti exekučné konanie,
a to na základe poverenia okresného súdu č. 5803 020730* z 26. októbra 2001
pre vymoženie sumy 118 357 416,97 Sk proti REPROX, s. r. o., u súdneho exekútora
Rudolfa Dulinu pod sp. zn. EX 36/2001, ktoré však bolo zastavené po výmaze REPROX,
s. r. o., z obchodného registra uznesením okresného súdu sp. zn. Er 4290/2001 z 9. mája
2013. Aj z toho je zrejmé, že notárska zápisnica bola i v inom exekučnom konaní
považovaná za spôsobilý exekučný titul. Oprávnený zdôraznil, že REPROX, s. r. o.,
a sťažovateľka boli subjekty personálne prepojené cez osoby a jeho
manželky .
7. Okresný súd uznesením č. k. 48 Er 8/2014-173 zo 7. februára 2018 námietky
sťažovateľky proti exekúcii zamietol a vyhovel námietkam sťažovateľky proti trovám
exekúcie. Notársku zápisnicu považoval za spôsobilý exekučný titul, pretože z jej obsahu sú
zrejmé osobné údaje účastníkov, ktoré notár riadne zistil. Pretože rozsudok
o odporovateľnosti konštatuje právnu neúčinnosť nepeňažného vkladu voči oprávnenému,
patrí oprávnenému právo svoju pohľadávku uspokojiť aj voči osobe, ktorá mala z úspešne
odporovaného úkonu prospech, teda voči sťažovateľke, ktorá nehnuteľnosť speňažila,
a to do výšky kúpnej ceny. Právo oprávneného nie je ani premlčané, pretože s ohľadom
na predmet exekúcie premlčacie doby začali plynúť dňom nasledujúcim po právoplatnosti
rozsudku o odporovateľnosti, teda 29. októbra 2013. Námietkam proti trovám exekúcie
vyhovel, pretože ich súdny exekútor vyčíslil nesprávne – súdnemu exekútorovi patrí
odmena iba vo výške 16 596,96 € spolu s daňou z pridanej hodnoty. Uznesenie okresného
súdu č. k. 48 Er 8/2014-173 zo 7. februára 2018 nadobudlo právoplatnosť 20. februára 2018.
8. Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok
podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu č. k. 48 Er 8/2014-173
zo 7. februára 2018 odôvodnila (po tom, čo zopakovala svoju argumentáciu uvedenú
v námietkach proti exekúcii) tým, že okresný súd sa s jej obranou dostatočne nevysporiadal,
jeho rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, arbitrárne, a preto porušujúce základné právo
sťažovateľky na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces. Pokiaľ okresný súd
vo vzťahu k nedostatkom notárskej zápisnice poukázal na to, že notárka uviedla
do notárskej zápisnice osobné údaje o účastníkoch, to ešte neznamená, že ich aj zákonným
spôsobom zistila, tobôž, že ich zistila z dokladu totožnosti konateľa REPROX, s. r. o.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej ani právoplatný rozsudok
o odporovateľnosti nezakladá právo viesť exekúciu na zaplatenie peňažnej sumy proti
sťažovateľke, okresný súd vecne nereagoval, iba konštatoval, že oprávnený takto
postupovať môže. Sťažovateľka pre svoj názor, podľa ktorého sa mal oprávnený domáhať –
namiesto určenia neúčinnosti právneho úkonu – vydania plnenia získaného predajom
nehnuteľnosti, teda mal si právo uplatniť v sporovom konaní, a nie v exekúcii, odkázala
na súdnu prax (napr. uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 7 CoE 128/2014-49
z 30. decembra 2014, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 955/2005
z 2. júna 2005), avšak okresný súd na tieto rozhodnutia a argumentáciu sťažovateľky
žiadnym spôsobom nereagoval. Obdobne okresný súd nereagoval ani na tvrdenia
sťažovateľky, podľa ktorých vkladom nehnuteľnosti sťažovateľka žiadny prospech
nezískala. Pokiaľ okresný súd vyslovil názor, podľa ktorého premlčacia doba začala v tomto
prípade plynúť až právoplatnosťou rozsudku o odporovateľnosti, ani tento svoj názor
žiadnym spôsobom neodôvodnil, jeho záver je úplne svojvoľný, pretože žiadne ustanovenie
Obchodného zákonníka neumožňuje viazať začatie plynutia premlčacej doby na takýto
moment.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Sťažovateľka namieta porušenie týchto ustanovení ústavy a dohovoru:
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
14. Ako zo sťažnosti vyplýva, k porušeniu týchto ustanovení ústavy a dohovoru malo
dôjsť uznesením okresného súdu č. k. 48 Er 8/2014-173 zo 7. februára 2018 tým, že okresný
súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a jeho rozhodnutie je svojvoľné, pretože
je založené na takom výklade ustanovení Občianskeho zákonníka o odporovateľnosti, ktoré
je v rozpore s ich účelom a zmyslom.
15. Okresný súd sa v odôvodnení uznesenia č. k. 48 Er 8/2014-173 zo 7. februára
2018 zaoberal postupne námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa nedostatkov notárskej
zápisnice, tvrdením, že rozsudok o odporovateľnosti nezakladá právo domáhať sa výkonu
exekúcie na peňažné plnenie voči sťažovateľke, námietkou premlčania i procesným
postupom pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie.
16. K tvrdeniam sťažovateľky, podľa ktorých notárska zápisnica nie je spôsobilým
exekučným titulom z dôvodu výslovného neuvedenia spôsobu preukázania totožnosti
konateľa vtedajšieho dlžníka notárke, okresný súd uviedol:
«Podľa ust. § 47 ods. 1 písm. e) Notárskeho poriadku, zák. č. 323/1992 Zb. v znení
účinnom do 30. 11. 2000, notárska zápisnica musí obsahovať údaj o tom, ako bola
preukázaná totožnosť účastníkov a svedkov.
Podľa ust. § 3 ods. 3 Notárskeho poriadku, zápisnice, osvedčenia a iné listiny
vyhotovované pri notárskej činnosti (ďalej len „notárska listina“) a ich osvedčené odpisy
sú verejnými listinami.
Podľa § 205 Civilného sporového poriadku, zák. č. 160/2015 Z. z., listiny vydané
orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným
predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo
potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak.
Notárka v záhlaví notárskej zápisnice č. N297/99, Nz 293/99 zo dňa 20. 9. 1999
označila konateľa povinnej osoby REPROX spoločnosť s ručením obmedzeným Košice,
, bytom –
konateľ spoločnosti uvedenými údajmi a uviedla, že svoju totožnosť zákonným spôsobom
preukázal.
Vzhľadom na to, že notárka uviedla konateľove osobné údaje, je zrejmý predpoklad,
že konateľ predložil na svoju identifikáciu občiansky preukaz, čo notárka označila
za „zákonný spôsob“ preukázania totožnosti bez výslovného pomenovania úkonu. Súd
nepovažuje tento nedostatok v slovnom vyjadrení za črtu, ktorá znefunkčňuje notársku
zápisnicu byť riadnym exekučným titulom.»
17. Pokiaľ sťažovateľka namietala nedostatky v rozsudku, ktorým súd určil,
že zmluva o nepeňažnom vklade nehnuteľností pôvodného dlžníka do majetku povinného
je voči oprávnenému neúčinná, spočívajúce v tom, že neobsahuje výšku prospechu alebo
náhrady a je podľa nej nevykonateľný, okresný súd reagoval takto:
„Z notárskej zápisnice vyplýva, že pôvodný dlžník REPROX spoločnosť ručením
obmedzeným sa zaviazal pôvodnému veriteľovi
Košice na zaplatenie sumy 109.527.199,29 Sk (3.635.637 eur) najneskôr
do 9. 11. 1999 z právneho dôvodu uzavretia Dohody o vyrovnaní č. 6/99/DV, na základe
ktorej zaplatila dňa 10.9.1999 za spoločnosť REPROX spol. s r.o.
Košice sumu 109.527.199,29 Sk, ekvivalentne k 4.800.245,40 DEM spoločnosti
, ďalej veriteľovi zaplatí úrok 6 % ročne
zo zaplatenej sumy za dobu od kedy banka plnila za REPROX spol. s r.o. Košice do doby
vyrovnania takto vzniknutej pohľadávky, v pravidelných mesačných splátkach do 10 dní
nasledujúceho mesiaca, a tiež sa zaviazal, že v prípade, že nesplní svoj záväzok, zaplatí
celkový úrok zo zaplatenej sumy až do doby vyrovnania
pohľadávky zvýšený úrok na 30 % ročne.
Predmetná pohľadávka bola postúpená pôvodným veriteľom
na Zmluvou o predaji podniku z 16. 12. 1999. Zmluvou
o postúpení pohľadávok z 28. 6. 2000 postúpila pohľadávku
na .. Zmluvou o postúpení pohľadávok vo forme notárskej
zápisnice postúpila pohľadávku spoločnosti
dňa 17.8.2001. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 9. 4. 2002
spoločnosť postúpila pohľadávku spoločnosti
Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 7. 9. 2005
spoločnosť postúpila pohľadávku oprávnenému
v tejto exekúcii spoločnosti V rozsudku Okresného súdu Košice II
č. k. 24C/477/2002-474 zo dňa 21. 2. 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach č. k. 1 Co/139/2012-511 zo dňa 11. 9. 2013, ktoré tvoria súčasť exekučného
titulu v tejto exekúcii, súdy zhodne konštatovali preukázaný vierohodný prevod vymáhanej
pohľadávky jednotlivými zmluvami o postúpení pohľadávky.
Pôvodný dlžník REPROX spoločnosť s ručením obmedzeným Košice, bol zrušený
rozhodnutím súdu bez likvidácie a vymazaný z obchodného registra dňa 10. 3. 2010. Pred
zánikom, dňa 29. 11. 1999, uzavrela spoločnosť REPROX spoločnosť s ručením
obmedzeným Košice, ako vkladateľ, so spoločnosťou REPROX a.s., Južná trieda 78, 040 01
Košice, IČO: 36 192 333, zmluvu o nepeňažnom vklade. Dlžník REPROX spoločnosť
s ručením obmedzeným Košice týmto právnym úkonom vložil do obchodného majetku
REPROX, a.s. nehnuteľnosti, ktoré vlastnil a sťažil tak uspokojenie vymáhanej pohľadávky
vyplývajúcej z exekučného titulu. Vzhľadom na to vtedajší veriteľ pohľadávky, spoločnosť
inicioval konanie na súde žalobou o neúčinnosť
zmluvy o nepeňažnom vklade. V priebehu tohto súdneho konania došlo k postúpeniu
pohľadávky na aktuálneho oprávneného Rozsudkom Okresného súdu Košice
II č. k. 24C/477/2002-474 zo dňa 21. 2. 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach č. k. 1 Co/139/2012-511 zo dňa 11. 9. 2013 súdy vyslovili, že zmluva
o nepeňažnom vklade zo dňa 29. 11. 1999 je voči navrhovateľovi právne neúčinná.
Podľa ust. § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka, zák. č. 40/1964 Zb. z., právny úkon,
ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať
uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo
z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto
úkonu prospech.
Jedným z právnych dôsledkov úspešnej odporovacej žaloby je, že žalobca môže
požadovať náhradu v peniazoch od toho, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, ktorú
nemožno stotožniť s náhradou škody, pričom výška náhrady je limitovaná výškou získaného
prospechu. To isté môže žalobca žiadať, ak odporovateľným úkonom došlo k prevodu veci,
ale plnenie dlžníka spočívalo v nepeňažnom plnení. Pasívne legitimovaným naďalej ostáva
pôvodný dlžník a nie osoba, ktorá nadobudla od dlžníka majetok na základe právneho
úkonu, ktorý bol súdom vyhlásený za neúčinný.
Oprávnený sa v tejto exekúcii domáha vymoženia sumy 1.965.577,90 eur, čo je suma,
ktorú získal z predaja časti nehnuteľností kupujúcemu ,
, na základe kúpnej zmluvy zo dňa 30.12.2004 medzi predávajúcim
REPROX a.s. a kupujúcim , ,
(v kúpnej zmluve s predchádzajúcim obchodným meno
a na predchádzajúcej adrese sídla).
Súd považuje námietku povinného o nedostatku vymožiteľnosti rozsudkov Okresného
súdu Košice II č. k. 24C/477/2002-474 zo dňa 21. 2. 2012 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach č. k. 1 Co/139/2012-511 zo dňa 11. 9. 2013 pre nevyčíslenie výšky
odporovateľného úkonu za neopodstatnenú, pretože ide o rozsudky, ktoré konštatujú,
že právny úkon, v tomto prípade zmluva o nepeňažnom vklade do spoločnosti povinného,
je voči oprávnenému neúčinný a teda oprávnený môže svoju pohľadávku uspokojiť aj voči
osobe, ktorá mala z úspešne odporovaného právneho úkonu majetkový prospech.“
18. K sťažovateľkou vznesenej námietke premlčania vymáhanej pohľadávky
s odôvodnením, že právo z notárskej zápisnice mohol oprávnený prvýkrát vykonať už
9. novembra 1999, a preto desaťročná premlčacia doba uplynula 9. novembra 2009, okresný
súd uviedol:
„Jedná sa o vzťah medzi podnikateľmi týkajúci sa ich podnikateľskej činnosti, preto
sa na premlčanie vzťahujú ustanovenia Obchodného zákonníka.
Podľa ust. § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka, zák. č. 513/1991 Zb., bez ohľadu
na iné ustanovenia tohto zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov
odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Ak ide o premlčanie nárokov z porušenia alebo
ohrozenia obchodného tajomstva, skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí šiestich
rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Námietku premlčania však nemožno uplatniť
v súdnom alebo rozhodcovskom konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím tejto lehoty.
Vzhľadom na špecifikum tohto exekučného konania spočívajúce vo vymáhaní nároku
oprávneného voči povinnému prostredníctvom odporovateľného právneho úkonu, súd
konštatuje, že plynutie premlčacej doby sa v tomto prípade začína dňom nasledujúcim
po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 24C 477/2002
zo dňa 21. 2. 2012, právoplatným dňa 28. 10. 2013, ktorým súd určil, že zmluva
o nepeňažnom vklade zo dňa 29. 11. 1999 uzavretá medzi spoločnosťou REPROX
spoločnosť s ručením obmedzeným Košice a spoločnosťou REPROX a.s., Južná trieda 78,
040 01 Košice, IČO: 36 192 333, ktorou dlžník REPROX spoločnosť s ručením
obmedzeným Košice vložil do obchodného majetku REPROX, a.s. nehnuteľnosti, ktoré
vlastnil a sťažil tak uspokojenie vymáhanej pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu, je
voči oprávnenému právne neúčinná. Premlčacia doba teda podľa názoru súdu začala
plynúť dňom 29. 10. 2013. Návrh na výkon exekúcie oprávnený podal dňa 23. 12. 2013 a
teda bol podaný včas.“
19. Pokiaľ sťažovateľka poukazovala v námietkach na doterajší priebeh konania,
okresný súd uviedol:
„Podľa ust. § 44 ods. 2 exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) a § 39 ods. 4. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne aj vtedy, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý
bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný
nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné
zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor
s dobrými mravmi. Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti je prípustné odvolanie.
Materiálnym predpokladom každej (aj civilnej) exekúcie je existencia exekučného
titulu. Exekučný súd na základe týchto procesných skutočnosti skúma procesné podmienky
exekučného konania, t.j. prípustnosť konkrétnej exekúcie. Ak zistí, že sú splnené podmienky
konania (§ 161 CSP), a teda niet rozporu so zákonom, vydá poverenie na vykonanie
exekúcie. Súd nevykonáva výsluchy strán pri rozhodovaní o poverení súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie. Procesným prostriedkom, ktorý má povinný k dispozícii proti začatej
exekúcii je inštitút námietok proti exekúcii.
Súd z námietok povinného nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spôsobovali zánik
vymáhaného nároku, bránili jeho vymáhateľnosti, resp. také dôvody, pre ktoré je exekúcia
neprípustná, nemal inú možnosť, len námietky povinného ako nedôvodné zamietnuť.“
20. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
21. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
22. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
23. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
24. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje
i na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je
nahrádzať činnosť všeobecných súdov.
25. Podľa judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 5/00, III. ÚS 245/06) nútený výkon
súdnych a iných rozhodnutí uskutočňovaný podľa Exekučného poriadku je súčasťou
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Záver o tom,
že súdna exekúcia je súčasťou základného práva na súdnu ochranu, vychádza z toho,
že exekúciu síce vykonáva súdny exekútor, ale na základe splnomocnenia štátom, ktoré sa
materializuje v konkrétnej veci poverením exekučného súdu na vykonanie exekúcie.
Toto poverenie (bez neho by súdna exekúcia nemala zákonný podklad a bola by absolútne
neprípustná) potvrdzuje, že súdny exekútor koná, rozhoduje a exekuuje v mene súdnej moci
26. Z už judikovaných záverov ústavného súdu o súdnej exekúcii ako súčasti
základného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 5/00, III. ÚS 245/06) vyplýva, že súdna exekúcia
vykonávaná podľa Exekučného poriadku musí byť uskutočňovaná aj v súlade s princípmi
spravodlivého procesu v širšom slova zmysle, ktoré sú obsiahnuté v čl. 46 až čl. 48 ústavy.
27. Prvoradou úlohou všeobecných súdov a zmyslom civilného konania je
nachádzanie (hľadanie) hmotného práva a spravodlivé riešenie sporov medzi účastníkmi.
S touto požiadavkou sa žalobca obracia na súd s návrhom na začatie konania (žalobou),
a to isté od súdu očakáva aj strana žalovaná. Obdobne je to i v konaní exekučnom.
Opakom hľadania spravodlivosti býva prepiaty formalizmus, keď súd vyloží a použije
právne predpisy, avšak v rozpore s ich zmyslom a účelom.
28. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia okresného
súdu dospel k záveru, že okresný súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli nastolené
sťažovateľkou v jej námietkach proti exekúcii. Z citovaného odôvodnenia uznesenia
okresného súdu je zrejmé, že okresný súd hoci stručne, avšak dostatočne vysvetlil svoje
závery, ktoré ho viedli k nevyhoveniu námietkam sťažovateľky proti exekúcii.
29. Ťažiskovou námietkou sťažovateľky bolo tvrdenie, podľa ktorého rozsudok
o odporovateľnosti vydaný na návrh oprávneného neumožňuje viesť proti nej exekúciu,
resp. neumožňuje vymáhať od sťažovateľky v exekučnom konaní sumu zodpovedajúcu
kúpnej cene za prevod nehnuteľnosti, ktorú získala odporovateľným právnym úkonom.
Podľa názoru sťažovateľky s ohľadom na § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka by takto
oprávnený mohol postupovať iba v prípade, ak by sťažovateľku na zaplatenie príslušnej
sumy zaviazal súd osobitným rozsudkom.
30. Podľa § 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka právo odporovať právnemu úkonu sa
uplatňuje proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech.
31. Podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka právny úkon, ktorému veriteľ
s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej
pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku;
ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.
32. Zmyslom a účelom inštitútu odporovateľnosti je umožniť veriteľovi dosiahnuť
určenie, že v zákone definované dlžníkove právne úkony sú voči nemu právne neúčinné,
ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. V tomto prípade vo vzťahu
k zmluve o nepeňažnom vklade uzatvorenej spoločnosťou REPROX, s. r. o.,
so sťažovateľkou 26. novembra 1999 bolo právoplatným rozsudkom okresného súdu
č. k. 24 C 477/2002-474 z 21. februára 2012 v spojení s rozsudkom krajského súdu
č. k. 1 Co 139/2012-511 z 11. septembra 2013 určené, že táto zmluva je voči oprávnenému
právne neúčinná. Po tom, čo bolo konanie o odporovacej žalobe začaté 27. novembra 2002,
sťažovateľka v jeho priebehu uzatvorila 30. decembra 2004 kúpnu zmluvu, ktorou za kúpnu
cenu 59 215 000 Sk previedla časť nehnuteľností kupujúcemu
, . Sporné nebolo ani to, že REPROX, s. r. o., a sťažovateľka boli
personálne prepojení a REPROX, s. r. o., bol z obchodného registra vymazaný
k 10. marcu 2010. Tento skutkový stav nepochybne založil pasívnu legitimáciu
sťažovateľky ako povinnej v exekučnom konaní. To ostatne v sťažnosti doručenej
ústavnému súdu sťažovateľka ani relevantne nespochybnila.
33. Ako vyplýva z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 MCdo 5/2008 z 30. júna 2008
„... pre určenie, či došlo k prechodu práva alebo povinnosti z exekučného titulu na iný
subjekt je rozhodujúce znenie ustanovenia § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka.
Podľa tohto ustanovenia právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne
neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo
odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo
na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech. Z citovaného ustanovenia je zrejmé,
že okrem vyhlásenia neúčinnosti právneho úkonu voči veriteľovi, ustanovenie dáva
veriteľovi právo: a/ požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným
právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, b/ ak to nie je možné, veriteľ má právo
na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech. Z vyššie uvedeného (pod bodom a/)
je teda zrejmé, že veriteľ má právo na uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo ušlo
z dlžníkovho majetku. To, čo ušlo z dlžníkovho majetku však nemožno zužovať len
na predmet právneho úkonu, ktorý bol vyhlásený za právne neúčinný, ale treba pod ním
rozumieť majetkové hodnoty, ktoré z majetku dlžníka ušli... Preto veriteľ (oprávnený) sa
môže domáhať plnenia priamo voči osobe, ktorá nadobudla od dlžníka majetkové práva,
pričom samotná exekúcia nie je viazaná na uspokojenie pohľadávky z predaja
nehnuteľností, ale k jej uspokojeniu môže dôjsť aj z iných majetkových hodnôt povinného.
Ak by povinný majetkové hodnoty, na ktoré bol dlžník zaviazaný už nemal, oprávnenému by
vznikol (v zmysle bodu b/ vyššie) zákonný nárok na náhradu voči tomu, kto mal z úkonu
prospech. Iný výklad by bol v rozpore s účelom ustanovenia § 42b Občianskeho zákonníka,
t. j. umožniť veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, túto uspokojiť
z majetku (vecí, práv, iných majetkových hodnôt), ktoré ušli dlžníkovi v dôsledku
odporovateľného úkonu.“.
34. K tomu najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 MCdo 15/2010 z 13. októbra 2011
dodal: „Časť vety za bodkočiarkou § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka totiž už smeruje
voči osobe a nie voči majetku, ako je tomu v časti vety pred bodkočiarkou uvedeného
ustanovenia. To znamená, že zmena osoby povinného je nutná len vtedy, ak vymáhateľná
pohľadávka oprávneného má byť uspokojená z iného majetku ako z toho, ktorý získal
odporovateľným právnym úkonom; ako povinný má už vystupovať ten, kto podľa výroku
rozsudku v konaní o odporovateľnosti právneho úkonu získal nejaký prospech.“
35. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nepovažoval názor vyslovený okresným
súdom za arbitrárny či svojvoľný. Naopak, záver o tom, že v danej situácii môže oprávnený
proti sťažovateľke viesť exekúciu do sumy zodpovedajúcej kúpnej cene sťažovateľkou
prevedenej nehnuteľnosti (1 965 577,90 €), považuje ústavný súd i za prejav spravodlivosti
v riešení vzájomných vzťahov medzi oprávneným ako veriteľom pohľadávky
a sťažovateľkou ako subjektom, ktorý bol účastníkom úkonu, ktorý bol právoplatným
rozsudkom prehlásený voči oprávnenému za neúčinný po preukázaní toho, že veriteľa
ukracuje. Vzhľadom na tento záver obsiahnutý v právoplatnom rozhodnutí súdu
o neúčinnosti nepeňažného vkladu voči oprávnenému je zrejmé, že neobstoja ani tvrdenia
sťažovateľky prednesené v priebehu exekučného konania spochybňujúce, či k ukráteniu
veriteľa došlo. Pokiaľ ďalej sťažovateľka poukázala na to, že nepeňažným vkladom údajne
nič nezískala, ústavný súd považuje za rozhodujúce jej ďalšie konanie spočívajúce
v prevode nehnuteľnosti za dojednanú kúpnu cenu.
36. Na týchto záveroch nemôže nič zmeniť ani poukaz sťažovateľky na uznesenie
Krajského súdu v Prešove č. k. 7 CoE 128/2014 z 30. decembra 2014, podľa ktorého
vo vzťahu k § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka «pod slovným spojením „ak to nie je
možné“ treba rozumieť najmä taký stav, že vec sa už nenachádza vo vlastníctve toho,
kto mal z odporovateľného úkonu prospech. V takomto prípade má potom veriteľ voči nemu
právo na náhradu v peniazoch. Takéto právo nie je možné si uplatniť v exekučnom konaní,
ale len podaním samostatnej žaloby voči tomu, kto mal z odporovateľného úkonu
prospech... pre vedenie exekúcie proti povinnému sa vyžaduje exekučný titul ukladajúci
povinnému povinnosť poskytnúť oprávnenému náhradu v peniazoch v zmysle § 42b ods. 4
OZ za bodkočiarkou.». Nie je totiž úlohou ústavného súdu zaujímať všeobecné stanoviská
k obsahu právnych noriem či zjednocovať judikatúru všeobecných súdov, ale posudzovať
ústavnú konformnosť aplikácie právnych predpisov na konkrétnu vec.
37. Sťažovateľka ďalej argumentuje tým, že notárska zápisnica nie je spôsobilým
exekučným titulom, pretože obsahuje údaj o tom, ako bola preukázaná totožnosť účastníka
, iba slovami: „ktorý svoju totožnosť zákonným spôsobom preukázal.“
Ústavný súd sa s týmto názorom sťažovateľky nestotožnil, pretože ho považuje za príliš
formalistický. Jeho akceptovanie v kontexte danej veci a zostávajúcej argumentácie
sťažovateľky by umožnilo priechod zjavnej nespravodlivosti. Ústavný súd sa preto
stotožňuje so záverom okresného súdu, podľa ktorého notárska zápisnica je spôsobilým
exekučným titulom, a to aj bez toho, aby v nej bol výslovne uvedený konkrétny spôsob
zistenia totožnosti .
38. Ústavný súd sa nestotožnil ani s názorom sťažovateľky, podľa ktorého vedeniu
exekúcie proti nej bráni vznesenie námietky premlčania pohľadávky voči REPROX, s. r. o.,
v dôsledku uplynutia absolútnej premlčacej doby podľa § 408 Obchodného zákonníka.
39. Podľa § 408 ods. 1 prvej a tretej vety Obchodného zákonníka bez ohľadu na iné
ustanovenia tohto zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov
odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Námietku premlčania však nemožno uplatniť
v súdnom alebo rozhodcovskom konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím tejto lehoty.
Podľa § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak bolo právo právoplatne priznané v súdnom
alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace pred uplynutím premlčacej doby alebo
po jej uplynutí, možno rozhodnutie súdne vykonať, ak sa konanie o jeho výkone začalo
do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať.
40. Ako z tvrdení sťažovateľky vyplýva, absolútna premlčacia doba pohľadávky
veriteľa voči REPROX, s. r. o., začala plynúť 9. novembra 1999 a uplynula 9. novembra
2009. Vklad zmluvy o nepeňažnom vklade bol povolený príslušným katastrálnym úradom
1. decembra 1999. Odporovacia žaloba proti sťažovateľke bola podaná okresnému súdu
27. novembra 2002 a právoplatne o nej bolo rozhodnuté 28. októbra 2013.
Návrh na vykonanie exekúcie doručil oprávnený súdnemu exekútorovi 23. decembra 2013.
41. Účelom a zmyslom inštitútu premlčania je chrániť dlžníka pred uplatnením práv
proti nemu po neobmedzený čas a zároveň nútiť veriteľa uplatniť právo bez zbytočných
odkladov v rámci zákonom stanovených lehôt. V tomto prípade uplatnil veriteľ svoje právo
odporovať právnemu úkonu, ktorým bol ukrátený v zákonnej lehote a bez zbytočného
odkladu, prv, než uplynuli tri mesiace od právoplatnosti rozsudku o odporovateľnosti, podal
i návrh na vykonanie exekúcie proti sťažovateľke. Je zrejmé, že prv, než rozsudok
o odporovateľnosti nadobudol právoplatnosť, nemohol sa oprávnený domáhať vykonania
exekúcie proti sťažovateľke. Za tejto situácie preto zodpovedá princípom ústavne
konformného výkladu ustanovení o premlčaní i záver okresného súdu, podľa ktorého
premlčacia doba pre začatie výkonu rozhodnutia oprávnenému neuplynula. Konanie
o výkone rozhodnutia voči sťažovateľke sa začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo
začať.
42. Ako okresný súd konštatoval, z námietok sťažovateľky proti exekúcii neboli
preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by spôsobovali zánik vymáhaného nároku, bránili jeho
vymáhateľnosti, resp. také dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Pokiaľ v tejto situácii
okresný súd námietkam sťažovateľky nevyhovel, jeho rozhodnutie nemožno považovať za
svojvoľné a jeho závery za rozporné so zmyslom a účelom právnych noriem, ktoré sa na vec
vzťahujú.
43. Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor okresného súdu, ktorým
nevyhovel námietkam sťažovateľky za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,
ktoré by bolo založené na takom výklade aplikovaných ustanovení, ktorý by popieral
ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením
práv sťažovateľky a postupom okresného súdu.
44. Vychádzajúc z uvedeného, je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím okresného súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
45. Pokiaľ sťažovateľka osobitne namietala porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu uznesením okresného súdu, dôvodila tým, že porušenie týchto práv
vyplýva z porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rovnakým rozhodnutím. Vzhľadom na to, že ústavný súd
považoval sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru za zjavne neopodstatnenú, odmietol i s ohľadom na argumentáciu samotnej
sťažovateľky jej sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu, a to podľa § 25 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
46. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. júna 2018