Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 207/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Rastislavom Hanulákom, Kollárovo námestie 20,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, práva na právnu istotu a legitímne očakávanie podľa čl. 13 ods. 1

písm. a) a podľa , 3 a 4 Listiny základných práv

a slobôd, práva na ochranu majetku podľa a podľa

čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-102 z 3. novembra 2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. februára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. mája 2018 doručená sťažnosť spoločnosti (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

práva na právnu istotu a legitímne očakávanie podľa a podľa

, 3 a 4 listiny, práva na ochranu majetku podľa a podľa

ods. 4 listiny rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-102 z 3. novembra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. februára 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým

rozsudkom krajského súdu bolo zrušené rozhodnutie mestskej časti Bratislava-Staré Mesto

sp. zn. /OZP/Rap z 30. mája 2014 ako správneho orgánu štátnej správy

v prvom stupni vo veciach ochrany prírody (ďalej len „prvostupňové správne rozhodnutie“)

a rozhodnutie Okresného úradu Bratislava, odboru starostlivosti o životné prostredie sp. zn.

OU-BA-OSZP3-2014/68046-7/ROP zo 14. októbra 2014 ako správneho orgánu štátnej

správy v druhom stupni vo veciach ochrany prírody (ďalej len „druhostupňové správne

rozhodnutie“), ktorými bol povolený výrub určitých stromov a kríkov na Kollárovom

námestí v Bratislave (sťažovateľka žiadala o tento výrub ako investorka projektu verejných

podzemných garáži a revitalizácie parku na Kollárovom námestí v Bratislave, pozn.).

Zároveň boli sťažovateľke stanovené podmienky výrubu, ktoré sa okrem iného týkali aj

uloženia povinnosti zaplatiť finančnú náhradu za tento výrub v sume 31 000 € a náhradnej

výsadby a stálej údržby drevín počas troch rokov odo dňa výsadby drevín a jej kontroly

orgánom kontroly prírody.

Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo o odvolaní sťažovateľky rozhodnuté

tak, že najvyšší súd potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu.

3. Sťažovateľka uviedla, že krajský súd sa v konaní nevysporiadal s jej námietkami,

ktoré sa týkali splnenia všeobecných aj osobitných náležitosti správnej žaloby,

a konštatoval, že „žalobca má subjektívne právo na ochranu životného prostredia, je teda

aktívne legitimovaný na podanie žaloby...“.

Sťažovateľka konštatovala, že v správnom konaní bola predložená obsiahla

dokumentácia (podrobne špecifikovaná v sťažnosti, pozn.), z ktorej jednoznačne vyplývalo,

že po výstavbe podzemného parkovacieho domu dôjde na jeho povrchu k znovuobnoveniu

a revitalizácii pôvodného parku náhradnou výsadbou, a teda ide iba o dočasné odstránenie

stromov a kríkov, ktorý nemá za následok trvalý zásah do životného prostredia. Zároveň

dôjde k zanedbateľnej redukcii zelenej plochy a že predpokladaný výrub sa bude týkať

približne 4 % plochy parkových úprav.

Napriek týmto skutočnostiam krajský súd konštatoval, že „súdu nie je vôbec zrejmé,

prečo dal prvostupňový správny orgán prednosť vlastníckemu/užívaciemu právu účastníka

pred právom na priaznivé životné prostredie, ani na základe akých podkladov ustálil, že ide

o odôvodnený prípad výrubu, ako zhodnotil, resp. či do úvahy bral pomer zelene

a zastavaných plôch v danej lokalite alebo tiež skutočnosť, že väčšina drevín, ku ktorým bol

vydaný súhlas na výrub je zdravá (index 1)“.

Podľa názoru sťažovateľky «Prvostupňové správne rozhodnutie, ako aj Správne

rozhodnutie zohľadnili o.i. aj všetky vyššie uvedené odborné a znalecké vyjadrenia, ako aj

vyjadrenia príslušných orgánov verejnej správy v rámci zámeru EIA ako relevantné

a vierohodné dôkazné prostriedky práve na účely posúdenia ekologických a estetických

funkcií drevín a vplyvov na zdravie človeka, sa Krajský súd Bratislava bez akejkoľvek

právnej argumentácie obmedzil len na neopodstatnené všeobecné a neurčité konštatovanie,

že „pokiaľ sa žalovaný odvoláva na EIA posudzovanie, k tomu tunajší súd poznamenáva, že

zákon o EIA presne vymedzuje, ktoré činnosti budú predmetom posudzovania a skutočnosť,

že výrub drevín pod takéto posudzovanie nespadá, nemá vplyv na povinnosť posudzovať

ekologické a estetické funkcie drevín podľa .“

Záväzné stanoviská Krajského pamiatkového úradu Bratislava... Krajský súd

Bratislava pri svojich konštatovaniach o absencii estetického posúdenia ignoroval v celom

rozsahu.

Krajský súd Bratislava ďalej absolútnou ignoráciou všetkých uvedených dôkazov

a bez akéhokoľvek poukázania na akékoľvek normatívne ustanovenie, metodické

usmernenie alebo odborný názor konštatoval, že „prvostupňový orgán taktiež nevykonal

dokazovanie čo do rozsahu zásahu práva na priaznivé životné prostredie po

predpokladanom výrube drevín a dokončení stavby, vo vzťahu ku vhodnosti takéhoto

podložia na ďalšiu výsadbu, najvyšší predpokladaný vzrast takto nasadených nových

drevín, ako ani na predpokladaný čas, ktorý bude potrebný pre nové dreviny, aby

plnohodnotne začali plniť funkcie predchádzajúcich vyrúbaných drevín.“

... Napriek všetkým dôkazným prostriedkom odôvodnil svoje rozhodnutie v zmysle

vyššie uvedených výrokov tým, že „keďže teda prvostupňový ani odvolací orgán dostatočne

neposudzovali estetické a ekologické funkcie predmetných drevín na Kollárovom námestí,

čo je, ako súd už vyššie uviedol, conditio sine qua non pre súhlas s výrubom drevín, bolo

potrebné zrušiť napadnuté rozhodnutie pre zistenie skutkového stavu nedostačujúceho na

posúdenie veci.“

Najvyšší súd SR bez bližšieho odôvodnenia konštatoval, že boli splnené podmienky

konania, pričom sa (rovnako ako Krajský súd Bratislava) napriek obsahu odvolania

a absencii odôvodnenia Rozsudku KSBA nezaoberal Sťažovateľom nastolenou otázkou

splnenia osobitných náležitostí žaloby.

Najvyšší súd SR sa vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nezaoberal dôvodmi

uvedenými v Sťažovateľom podanom Odvolaní...

Z meritórneho hľadiska sa Najvyšší súd SR bez odôvodnenia (s poukazom na ust.

) obmedzil na konštatovanie, že nedošlo k náležitému posúdeniu

ekologických a estetických funkcií drevín a vplyvov na zdravie človeka s tým, že aj keď

zákon povoľuje správnym orgánom použiť správnu úvahu pri povoľovaní výrubu drevín,

táto nebola náležité odôvodnená - ďalej tiež zhodne s Rozsudkom KSBA konštatuje, že

k náležitému posúdeniu týchto funkcií vôbec nedošlo.

Najvyšší súd SR rovnako pri preskúmavaní Rozsudku KSBA prehliadol skutočnosť, že

Krajský súd Bratislava citoval v rámci odôvodnenia Rozsudku KSBA zákonné ustanovenia,

ktoré v čase konania a rozhodovania prvostupňového správneho orgánu a Žalovaného

neboli účinné.“».

4. Po rozsiahlej citácii jednotlivých ustanovení relevantných právnych predpisov

sťažovateľka ďalej uviedla, že «... na základe uvedených zákonných ustanovení je zrejmé, že

pojem „životné prostredie“ v zmysle ZŽP predstavuje najvyššiu terminologickú kategóriu,

subsumujúcu všetky legálne pojmy a definície týkajúce sa ekológie, ekosystémov a trvalo

udržateľného rozvoja, pod ktoré spadajú jednotlivé aspekty ochrany prírody a krajiny

v zmysle ZOPK, vrátane posudzovania ekologických a estetických funkcií drevín v zmysle

jeho ust. § 47 ods. 3.

Na základe tejto terminologickej hierarchie je preto Zákon o EIA svojim účelom

a pôsobnosťou v celom rozsahu dostatočným základom na kvalifikované posudzovanie

celkových vplyvov Zámeru a Stavby na životné prostredie, a to vrátane posúdenia

ekologických a estetických funkcií drevín a vplyvov na zdravie človeka.

ZOPK totiž neupravuje žiadny spôsob posudzovania uvedených funkcií a aspektov

drevín, v dôsledku čoho je v súlade so všeobecnými pravidlami interpretácie potrebné

hľadať príslušné procesné rámce na také posudzovanie prostredníctvom jeho lex generalis,

ktorým je v tomto prípade ZŽP, a ktorého procesnými lex specialis sú najmä Zákon o EIA,

upravujúci okrem iného aj požiadavky na odbornú spôsobilosť osôb vykonávajúcich také

posudzovanie, rovnako ako je tomu vo vzťahu k územnému plánovaniu pri úprave ochrany

životného prostredia Stavebným zákonom.

... Krajský súd Bratislava ... bez akéhokoľvek relevantného odôvodnenia a v celom

rozsahu negoval ust. § 29 ods. 4 písm. b) Zákona o EIA, pretože práve aj toto ustanovenie

priamo odkazuje na ochranu životného prostredia garantovanú účelom a rozsahom ZOPK

v súvislosti s posudzovaním navrhovaných činností.

Krajský súd Bratislava zároveň týmto svojvoľným rozhodnutím poprel celú zákonnú

a ustálenú prax posudzovania ekologických a estetických funkcií drevín a nad rámec

akejkoľvek zákonnej úpravy uložil správnym orgánom vykonať zisťovanie, na ktoré už

okrem uvedených, odborne spôsobilých osôb a zákonom ustanovených orgánov verejnej

správy, neexistuje kvalifikovaný subjekt, čím de facto učinil predmetné konanie o povolení

výrubu za neukončiteľné takým rozhodnutím, ktoré by spĺňalo jeho (nevyslovené)

požiadavky.

... Týmto ignorovaním Zákona o EIA si Krajský súd Bratislava... svojvoľne vytvoril

stav akoby zneplatnenia celej skupiny vyššie uvedených dôkazov, zabezpečených

v predchádzajúcich správnych konaniach, týkajúcich sa práve posúdenia aj ekologických

a estetických funkcií drevín...

Uvedeným svojvoľným postupom, popierajúcim všetky zásady právnej istoty, si

Krajský súd Bratislava vytvoril priestor na argumentáciu o nedostatočnom zistení

skutkového stavu Žalovaným, ako aj prvostupňovým správnym orgánom, napriek tomu, že

dôkazné prostriedky potrebné na spoľahlivé zistenie skutkového stavu, z ktorých tieto

správne orgány vychádzali (tak v zmysle Prvostupňového správneho rozhodnutia, ako aj

Správneho rozhodnutia), boli v rámci zámeru EIA k Zámeru a Stavbe súčasťou

administratívnych spisov, ktoré Krajský súd Bratislava a následne Najvyšší súd SR

preskúmaval. Navyše, tieto dôkazy pochádzali od osôb odborne spôsobilých v zmysle

Zákona o EIA a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov a opierali sa

o príslušné zákonné limity.

Najvyšší súd zároveň tým, že Rozsudkom NSSR tieto svojvoľné závery vyslovené

v Rozsudku KSBA bez akýchkoľvek výhrad potvrdil, spôsobil s celoštátnou pôsobnosťou

náhlu zmenu pravidiel konaní o povoľovaní výrubu (akýchkoľvek) drevín bez toho, aby

poskytol príslušným orgánom verejnej správy akýkoľvek návod na náležité posudzovanie

predmetných funkcií drevín a vplyvov na zdravie človeka nad rámec doteraz postačujúcich

odborných posudkov v súlade najmä so ZŽP, Stavebným zákonom a Zákonom o EIA.

... Na základe uvedených skutočností preto možno konštatovať, že Krajský súd

Bratislava v Rozsudku KSBA prísne formalistickým prístupom na úkor objektívnej pravdy

odignoroval všetky dôkazy, ktorými príslušné správne orgány preukázali náležité posúdenie

ekologických a estetických funkcií predmetných drevín, ako aj vplyvy zámeru na zdravie

človeka, keď formuloval požiadavku, že tieto posúdenia sa nemôžu týkať celkového Zámeru

a Stavby (ktorých súčasťou sú aj prípravné práce vrátane výrubu), ale majú byť tieto

posúdenia uskutočnené osobitne výlučne na účely preukázania posudzovania podľa ust.

§ 47 ods. 3 ZOPK.

... Krajský súd Bratislava (a následne Najvyšší súd SR) sa vzhľadom na vyššie

uvádzané skutočnosti zjavne svojvoľne a arbitrárne (alebo v zásadnom omyle) odvrátili od

zákonných dôkazných prostriedkov pochádzajúcich od odborne spôsobilých osôb a

zákonom ustanovených príslušných orgánov verejnej moci a stotožnili sa s argumentáciou

Žalobcu, ktorý bez akýchkoľvek dôkazov pripojených k Žalobe alebo predložených počas

konania, ako aj bez akejkoľvek svojej odbornej či profesionálnej spôsobilosti alebo

príslušného vzdelania, kontinuálne poukazoval výlučne na formálne vady predmetných

správnych rozhodnutí.».

5. Sťažovateľka ďalej navrhuje, aby ústavný súd v rámci rozhodnutia o tejto

sťažnosti vyslovil právny názor, ktorým bude krajský súd a najvyšší súd viazaný:

«Pojem „životné prostredie“ v zmysle o životnom prostredí

v znení neskorších predpisov predstavuje najvyššiu terminologickú kategóriu, subsumujúcu

všetky legálne pojmy a definície týkajúce sa ekológie, ekosystémov o trvalo udržateľného

rozvoja, do ktorých úpravy patria nielen jednotlivé aspekty ochrany prírody a krajiny

v zmysle Z. z o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov,

vrátane posudzovania ekologických a estetických funkcií drevín v zmysle jeho ust. §47

ods. 3, ale aj príslušné zákonné ustanovenia týkajúce sa územného plánovania, stavebného

konania a iných činností priamo alebo nepriamo zasahujúcich do životného prostredia.

Na základe terminologickej hierarchie ustanovenej primárne Slovenskej

republiky a o životnom prostredí v znení neskorších predpisov je

preto o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene

o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov svojim účelom a pôsobnosťou

v celom rozsahu dostatočným základom na kvalifikované posudzovanie celkových vplyvov

akéhokoľvek projektového zámeru na životné prostredie, a to vrátane posúdenia

ekologických a estetických funkcii drevín a vplyvov no zdravie človeka podľa v zmysle ust.

o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších

predpisov, ako aj podľa iných osobitných predpisov, pokiaľ tieto neupravujú konkrétnu

úpravu spôsobu a formy splnenia dodatočných požiadaviek na také posudzovanie.

Požiadavkám zásady materiálnej pravdy a náležitého zistenia skutkového stavu

v správnom konaní zodpovedá taký postup správneho orgánu, v rámci ktorého príjme

správny orgán za dôkaz stanovisko, posudok alebo iné vyjadrenie osôb odborne spôsobilých

v zmysle príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak takéto dôkazné

prostriedky, aj keď pôvodne zabezpečené na účel iného konania, majú priamu súvislosť

s vecou prejednávanou správnym orgánom, ktorý skutočný stav vecí zisťuje; iný postup

správneho orgánu nie je v súlade so zásadou rýchlosti a hospodárnosti správneho konania

a nie je konformný so základným právom na spravodlivé prejednanie veci v primeranej

lehote.

Dôsledkom správneho súdnictva pri ochrane

garantovaných ekologických práv nemôže byť podpora obštrukčného správania účastníkov

správnych konaní tým, že bez akýchkoľvek dôkazov a výlučne na základe tvrdení osôb,

odborne nespôsobilých spôsobilých v zmysle príslušných všeobecne záväzných právnych

predpisov, spôsobí neprimerané predĺženie správnych konaní alebo zásadnú právnu

neistotu v obvyklej interpretačnej praxi, a to len na základe zistenia formálnych chýb bez

náležitého materiálneho posúdenia celej veci, jej príčin, dôkazných východísk

a spôsobených následkov.»

6. Sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví

porušenie jej v bode 1 označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu

a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, zruší napadnutý rozsudok krajského súdu

a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vráti vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení, a to o odložení

vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu do právoplatnosti rozhodnutia

o tejto ústavnej sťažnosti, alternatívne o uložení povinnosti najvyššiemu súdu a krajskému

súdu, aby sa zdržali vykonávania napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení

s napadnutým rozsudkom krajského súdu do právoplatnosti rozhodnutia o tejto ústavnej

sťažnosti, alternatívne o uložení povinnosti dotknutým správnym orgánom a účastníkom

tých konaní, ktorých sa týkajú napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení

s napadnutým rozsudkom krajského súdu, zdržať sa oprávnení vyplývajúcich im

akýmkoľvek spôsobom z týchto rozhodnutí do právoplatnosti rozhodnutia o tejto ústavnej

sťažnosti.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

8. Podľa povinnosti možno ukladať zákonom alebo na

základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

9. Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom.

13. Podľa čl. 11 ods. 4 listiny vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.

14. Podľa čl. 4 ods. 1 listiny povinnosti možno ukladať iba na základe zákona

a v jeho medziach a len pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa čl. 4 ods. 3 listiny zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť

rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa čl. 4 ods. 4 listiny pri používaní ustanovení o medziach základných práv

a slobôd musí sa dbať na ich podstatu a zmysel. Také obmedzenia nemožno zneužívať na

iné účely, než na ktoré boli ustanovené.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

16. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

17. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľky

napadnutým rozsudkom krajského súdu

18. V súvislosti s namietaným porušením označených článkov , listiny

a dohovoru rozsudkom krajského súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity

zakotvený v , obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo

domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto

ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

19. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom

uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci

nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci

v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú povinné vykladať a aplikovať

príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné aj za

dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým

fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

20. Z obsahu sťažností a jej príloh vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu

bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného najvyšším súdom na základe

sťažovateľkou podaného odvolania. Odvolacie konanie bolo skončené napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné,

že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje . To vylučuje právomoc

ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia v bode 1 označených

základných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.

21. daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.

Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická

osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. ani

nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi

súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných

prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený

poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany

v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a zákonom ustanovenými

procesnými úkonmi (, ).

22. Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažností pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie.

II.B K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľky

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

23. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m.

).

24. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

25. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a

dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné

posudzovať spoločne.

26. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

a obdobne aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže

domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu

nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve

na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

27. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ),

t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na

spravodlivý proces (m. m. , ).

28. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

29. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vrátane

sťažovateľkou prezentovaných nosných úvah (pozri bod 3 a 4, pozn.), aby posúdil

zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľkou v bode 1 označených článkov ,

listiny a dohovoru, ktorých porušenie namieta. Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že

v danom prieskume nebolo jeho úlohou preverovať úplnosť a správnosť skutkových zistení

konajúcich súdov. Uvedený prieskum vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí,

a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a ústavnú

súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú najvyšší súd vo veci sťažovateľky aplikoval,

inými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

30. Ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,

ktorý v rámci v relevantnej časti odôvodnenia konštatoval:

„... V danom prípade i podľa názoru najvyššieho súdu orgán ochrany prírody pri

vydaní súhlasu na výrub stromov nedostatočne zistil skutkový stav veci a to v súvislosti

s posúdením ekologických a estetických funkcií drevín. Správne orgány sa vecou riadne

nezaoberali. Napriek tomu, že zákon v danom prípade umožňuje správnym orgánom použiť

zákonom povolenú správnu úvahy pri rozhodovaní o udelení súhlasu na výrub stromov,

podľa názoru súdu táto nebola dostatočným spôsobom odôvodnená.

Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu udáva, že nedošlo k dostatočnému

posúdeniu predmetných funkcií.

V tomto smere i rozhodnutia správnych orgánov sú nedostatočne odôvodnené

a nepreskúmateľné.“

31. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako druhostupňový súd jasne

a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení primeraným a v okolnostiach danej veci postačujúcim

spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené námietky. Ústavný súd na základe

uvedeného zdôrazňuje, že právny záver najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti,

zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel

a význam (m. m. , ).

32. Ústavný súd s úvahami najvyššieho súdu v okolnostiach danej veci nemá žiadny

dôvod polemizovať alebo nahrádzať jeho právny názor svojím vlastným. Sťažovateľka

nepredkladá vo svojej sťažnosti argumentáciu, ktorá by mala ústavnoprávny charakter.

V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľky, ktorá sa dožaduje iného, pre ňu

priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším

súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľky.

33. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. V súvislosti s prejavom nespokojnosti

sťažovateľky ústavný súd zdôrazňuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania.

34. Sťažovateľka taktiež namietala, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

došlo k zásahu do jej základného práva podľa , práva podľa

, práva podľa , 3 a 4 listiny a práva podľa listiny.

Ústavný súd však nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedenými článkami

a listiny, ktoré mali byť podľa názoru sťažovateľky rovnako porušené. Keďže

ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a možným porušením základných práv podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru, resp. práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny, nie je možné vzhľadom na to

uvažovať ani o porušení základného práva podľa , práva podľa

, práva podľa , 3 a 4 listiny a práva podľa listiny.

35. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa v tejto časti z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti (bod 22, pozn.).

36. Nad rámec ústavný súd uvádza, že nemohol nezohľadniť aj skutočnosť, že

v posudzovanej veci nešlo o konečné rozhodnutie (prvostupňové správne rozhodnutie

a druhostupňové správne rozhodnutie boli zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie).

Sťažovateľka mala a aj bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania uplatniť svoju

argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že

má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany týchto práv, ktorých porušenie namieta vo

svojej sťažnosti.

37. Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok už pri jej predbežnom

prerokovaní, rozhodovanie o dočasnom opatrení a o ďalších návrhoch sťažovateľky

v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2018