Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 207/2018
PDF · 296.28 KB
No categories available
I. ÚS 207/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2018
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Rastislavom Hanulákom, Kollárovo námestie 20,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, práva na právnu istotu a legitímne očakávanie podľa čl. 13 ods. 1
písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 4 ods. 1, 3 a 4 Listiny základných práv
a slobôd, práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
5 S 281/2014-102 z 3. novembra 2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 10 Sžo 74/2016 z 28. februára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. mája 2018 doručená sťažnosť spoločnosti (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
práva na právnu istotu a legitímne očakávanie podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a podľa
čl. 4 ods. 1, 3 a 4 listiny, práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 4 ústavy a podľa čl. 11
ods. 4 listiny rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
5 S 281/2014-102 z 3. novembra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
10 Sžo 74/2016 z 28. februára 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým
rozsudkom krajského súdu bolo zrušené rozhodnutie mestskej časti Bratislava-Staré Mesto
sp. zn. 2626/24987/2014/OZP/Rap z 30. mája 2014 ako správneho orgánu štátnej správy
v prvom stupni vo veciach ochrany prírody (ďalej len „prvostupňové správne rozhodnutie“)
a rozhodnutie Okresného úradu Bratislava, odboru starostlivosti o životné prostredie sp. zn.
OU-BA-OSZP3-2014/68046-7/ROP zo 14. októbra 2014 ako správneho orgánu štátnej
správy v druhom stupni vo veciach ochrany prírody (ďalej len „druhostupňové správne
rozhodnutie“), ktorými bol povolený výrub určitých stromov a kríkov na Kollárovom
námestí v Bratislave (sťažovateľka žiadala o tento výrub ako investorka projektu verejných
podzemných garáži a revitalizácie parku na Kollárovom námestí v Bratislave, pozn.).
Zároveň boli sťažovateľke stanovené podmienky výrubu, ktoré sa okrem iného týkali aj
uloženia povinnosti zaplatiť finančnú náhradu za tento výrub v sume 31 000 € a náhradnej
výsadby a stálej údržby drevín počas troch rokov odo dňa výsadby drevín a jej kontroly
orgánom kontroly prírody.
Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo o odvolaní sťažovateľky rozhodnuté
tak, že najvyšší súd potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu.
3. Sťažovateľka uviedla, že krajský súd sa v konaní nevysporiadal s jej námietkami,
ktoré sa týkali splnenia všeobecných aj osobitných náležitosti správnej žaloby,
a konštatoval, že „žalobca má subjektívne právo na ochranu životného prostredia, je teda
aktívne legitimovaný na podanie žaloby...“.
Sťažovateľka konštatovala, že v správnom konaní bola predložená obsiahla
dokumentácia (podrobne špecifikovaná v sťažnosti, pozn.), z ktorej jednoznačne vyplývalo,
že po výstavbe podzemného parkovacieho domu dôjde na jeho povrchu k znovuobnoveniu
a revitalizácii pôvodného parku náhradnou výsadbou, a teda ide iba o dočasné odstránenie
stromov a kríkov, ktorý nemá za následok trvalý zásah do životného prostredia. Zároveň
dôjde k zanedbateľnej redukcii zelenej plochy a že predpokladaný výrub sa bude týkať
približne 4 % plochy parkových úprav.
Napriek týmto skutočnostiam krajský súd konštatoval, že „súdu nie je vôbec zrejmé,
prečo dal prvostupňový správny orgán prednosť vlastníckemu/užívaciemu právu účastníka
pred právom na priaznivé životné prostredie, ani na základe akých podkladov ustálil, že ide
o odôvodnený prípad výrubu, ako zhodnotil, resp. či do úvahy bral pomer zelene
a zastavaných plôch v danej lokalite alebo tiež skutočnosť, že väčšina drevín, ku ktorým bol
vydaný súhlas na výrub je zdravá (index 1)“.
Podľa názoru sťažovateľky «Prvostupňové správne rozhodnutie, ako aj Správne
rozhodnutie zohľadnili o.i. aj všetky vyššie uvedené odborné a znalecké vyjadrenia, ako aj
vyjadrenia príslušných orgánov verejnej správy v rámci zámeru EIA ako relevantné
a vierohodné dôkazné prostriedky práve na účely posúdenia ekologických a estetických
funkcií drevín a vplyvov na zdravie človeka, sa Krajský súd Bratislava bez akejkoľvek
právnej argumentácie obmedzil len na neopodstatnené všeobecné a neurčité konštatovanie,
že „pokiaľ sa žalovaný odvoláva na EIA posudzovanie, k tomu tunajší súd poznamenáva, že
zákon o EIA presne vymedzuje, ktoré činnosti budú predmetom posudzovania a skutočnosť,
že výrub drevín pod takéto posudzovanie nespadá, nemá vplyv na povinnosť posudzovať
ekologické a estetické funkcie drevín podľa § 47 ods. 3 zákona č. 543/2002.“
Záväzné stanoviská Krajského pamiatkového úradu Bratislava... Krajský súd
Bratislava pri svojich konštatovaniach o absencii estetického posúdenia ignoroval v celom
rozsahu.
Krajský súd Bratislava ďalej absolútnou ignoráciou všetkých uvedených dôkazov
a bez akéhokoľvek poukázania na akékoľvek normatívne ustanovenie, metodické
usmernenie alebo odborný názor konštatoval, že „prvostupňový orgán taktiež nevykonal
dokazovanie čo do rozsahu zásahu práva na priaznivé životné prostredie po
predpokladanom výrube drevín a dokončení stavby, vo vzťahu ku vhodnosti takéhoto
podložia na ďalšiu výsadbu, najvyšší predpokladaný vzrast takto nasadených nových
drevín, ako ani na predpokladaný čas, ktorý bude potrebný pre nové dreviny, aby
plnohodnotne začali plniť funkcie predchádzajúcich vyrúbaných drevín.“
... Napriek všetkým dôkazným prostriedkom odôvodnil svoje rozhodnutie v zmysle
vyššie uvedených výrokov tým, že „keďže teda prvostupňový ani odvolací orgán dostatočne
neposudzovali estetické a ekologické funkcie predmetných drevín na Kollárovom námestí,
čo je, ako súd už vyššie uviedol, conditio sine qua non pre súhlas s výrubom drevín, bolo
potrebné zrušiť napadnuté rozhodnutie pre zistenie skutkového stavu nedostačujúceho na
posúdenie veci.“
Najvyšší súd SR bez bližšieho odôvodnenia konštatoval, že boli splnené podmienky
konania, pričom sa (rovnako ako Krajský súd Bratislava) napriek obsahu odvolania
a absencii odôvodnenia Rozsudku KSBA nezaoberal Sťažovateľom nastolenou otázkou
splnenia osobitných náležitostí žaloby.
Najvyšší súd SR sa vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nezaoberal dôvodmi
uvedenými v Sťažovateľom podanom Odvolaní...
Z meritórneho hľadiska sa Najvyšší súd SR bez odôvodnenia (s poukazom na ust.
§ 219 ods. 2 OSP) obmedzil na konštatovanie, že nedošlo k náležitému posúdeniu
ekologických a estetických funkcií drevín a vplyvov na zdravie človeka s tým, že aj keď
zákon povoľuje správnym orgánom použiť správnu úvahu pri povoľovaní výrubu drevín,
táto nebola náležité odôvodnená - ďalej tiež zhodne s Rozsudkom KSBA konštatuje, že
k náležitému posúdeniu týchto funkcií vôbec nedošlo.
Najvyšší súd SR rovnako pri preskúmavaní Rozsudku KSBA prehliadol skutočnosť, že
Krajský súd Bratislava citoval v rámci odôvodnenia Rozsudku KSBA zákonné ustanovenia,
ktoré v čase konania a rozhodovania prvostupňového správneho orgánu a Žalovaného
neboli účinné.“».
4. Po rozsiahlej citácii jednotlivých ustanovení relevantných právnych predpisov
sťažovateľka ďalej uviedla, že «... na základe uvedených zákonných ustanovení je zrejmé, že
pojem „životné prostredie“ v zmysle ZŽP predstavuje najvyššiu terminologickú kategóriu,
subsumujúcu všetky legálne pojmy a definície týkajúce sa ekológie, ekosystémov a trvalo
udržateľného rozvoja, pod ktoré spadajú jednotlivé aspekty ochrany prírody a krajiny
v zmysle ZOPK, vrátane posudzovania ekologických a estetických funkcií drevín v zmysle
jeho ust. § 47 ods. 3.
Na základe tejto terminologickej hierarchie je preto Zákon o EIA svojim účelom
a pôsobnosťou v celom rozsahu dostatočným základom na kvalifikované posudzovanie
celkových vplyvov Zámeru a Stavby na životné prostredie, a to vrátane posúdenia
ekologických a estetických funkcií drevín a vplyvov na zdravie človeka.
ZOPK totiž neupravuje žiadny spôsob posudzovania uvedených funkcií a aspektov
drevín, v dôsledku čoho je v súlade so všeobecnými pravidlami interpretácie potrebné
hľadať príslušné procesné rámce na také posudzovanie prostredníctvom jeho lex generalis,
ktorým je v tomto prípade ZŽP, a ktorého procesnými lex specialis sú najmä Zákon o EIA,
upravujúci okrem iného aj požiadavky na odbornú spôsobilosť osôb vykonávajúcich také
posudzovanie, rovnako ako je tomu vo vzťahu k územnému plánovaniu pri úprave ochrany
životného prostredia Stavebným zákonom.
... Krajský súd Bratislava ... bez akéhokoľvek relevantného odôvodnenia a v celom
rozsahu negoval ust. § 29 ods. 4 písm. b) Zákona o EIA, pretože práve aj toto ustanovenie
priamo odkazuje na ochranu životného prostredia garantovanú účelom a rozsahom ZOPK
v súvislosti s posudzovaním navrhovaných činností.
Krajský súd Bratislava zároveň týmto svojvoľným rozhodnutím poprel celú zákonnú
a ustálenú prax posudzovania ekologických a estetických funkcií drevín a nad rámec
akejkoľvek zákonnej úpravy uložil správnym orgánom vykonať zisťovanie, na ktoré už
okrem uvedených, odborne spôsobilých osôb a zákonom ustanovených orgánov verejnej
správy, neexistuje kvalifikovaný subjekt, čím de facto učinil predmetné konanie o povolení
výrubu za neukončiteľné takým rozhodnutím, ktoré by spĺňalo jeho (nevyslovené)
požiadavky.
... Týmto ignorovaním Zákona o EIA si Krajský súd Bratislava... svojvoľne vytvoril
stav akoby zneplatnenia celej skupiny vyššie uvedených dôkazov, zabezpečených
v predchádzajúcich správnych konaniach, týkajúcich sa práve posúdenia aj ekologických
a estetických funkcií drevín...
Uvedeným svojvoľným postupom, popierajúcim všetky zásady právnej istoty, si
Krajský súd Bratislava vytvoril priestor na argumentáciu o nedostatočnom zistení
skutkového stavu Žalovaným, ako aj prvostupňovým správnym orgánom, napriek tomu, že
dôkazné prostriedky potrebné na spoľahlivé zistenie skutkového stavu, z ktorých tieto
správne orgány vychádzali (tak v zmysle Prvostupňového správneho rozhodnutia, ako aj
Správneho rozhodnutia), boli v rámci zámeru EIA k Zámeru a Stavbe súčasťou
administratívnych spisov, ktoré Krajský súd Bratislava a následne Najvyšší súd SR
preskúmaval. Navyše, tieto dôkazy pochádzali od osôb odborne spôsobilých v zmysle
Zákona o EIA a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov a opierali sa
o príslušné zákonné limity.
Najvyšší súd zároveň tým, že Rozsudkom NSSR tieto svojvoľné závery vyslovené
v Rozsudku KSBA bez akýchkoľvek výhrad potvrdil, spôsobil s celoštátnou pôsobnosťou
náhlu zmenu pravidiel konaní o povoľovaní výrubu (akýchkoľvek) drevín bez toho, aby
poskytol príslušným orgánom verejnej správy akýkoľvek návod na náležité posudzovanie
predmetných funkcií drevín a vplyvov na zdravie človeka nad rámec doteraz postačujúcich
odborných posudkov v súlade najmä so ZŽP, Stavebným zákonom a Zákonom o EIA.
... Na základe uvedených skutočností preto možno konštatovať, že Krajský súd
Bratislava v Rozsudku KSBA prísne formalistickým prístupom na úkor objektívnej pravdy
odignoroval všetky dôkazy, ktorými príslušné správne orgány preukázali náležité posúdenie
ekologických a estetických funkcií predmetných drevín, ako aj vplyvy zámeru na zdravie
človeka, keď formuloval požiadavku, že tieto posúdenia sa nemôžu týkať celkového Zámeru
a Stavby (ktorých súčasťou sú aj prípravné práce vrátane výrubu), ale majú byť tieto
posúdenia uskutočnené osobitne výlučne na účely preukázania posudzovania podľa ust.
§ 47 ods. 3 ZOPK.
... Krajský súd Bratislava (a následne Najvyšší súd SR) sa vzhľadom na vyššie
uvádzané skutočnosti zjavne svojvoľne a arbitrárne (alebo v zásadnom omyle) odvrátili od
zákonných dôkazných prostriedkov pochádzajúcich od odborne spôsobilých osôb a
zákonom ustanovených príslušných orgánov verejnej moci a stotožnili sa s argumentáciou
Žalobcu, ktorý bez akýchkoľvek dôkazov pripojených k Žalobe alebo predložených počas
konania, ako aj bez akejkoľvek svojej odbornej či profesionálnej spôsobilosti alebo
príslušného vzdelania, kontinuálne poukazoval výlučne na formálne vady predmetných
správnych rozhodnutí.».
5. Sťažovateľka ďalej navrhuje, aby ústavný súd v rámci rozhodnutia o tejto
sťažnosti vyslovil právny názor, ktorým bude krajský súd a najvyšší súd viazaný:
«Pojem „životné prostredie“ v zmysle zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí
v znení neskorších predpisov predstavuje najvyššiu terminologickú kategóriu, subsumujúcu
všetky legálne pojmy a definície týkajúce sa ekológie, ekosystémov o trvalo udržateľného
rozvoja, do ktorých úpravy patria nielen jednotlivé aspekty ochrany prírody a krajiny
v zmysle zákona č. 543/2002 Z. z o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov,
vrátane posudzovania ekologických a estetických funkcií drevín v zmysle jeho ust. §47
ods. 3, ale aj príslušné zákonné ustanovenia týkajúce sa územného plánovania, stavebného
konania a iných činností priamo alebo nepriamo zasahujúcich do životného prostredia.
Na základe terminologickej hierarchie ustanovenej primárne Ústavou Slovenskej
republiky a zákonom č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení neskorších predpisov je
preto zákon č. 24/2006 Zb. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene
o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov svojim účelom a pôsobnosťou
v celom rozsahu dostatočným základom na kvalifikované posudzovanie celkových vplyvov
akéhokoľvek projektového zámeru na životné prostredie, a to vrátane posúdenia
ekologických a estetických funkcii drevín a vplyvov no zdravie človeka podľa v zmysle ust.
§47 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších
predpisov, ako aj podľa iných osobitných predpisov, pokiaľ tieto neupravujú konkrétnu
úpravu spôsobu a formy splnenia dodatočných požiadaviek na také posudzovanie.
Požiadavkám zásady materiálnej pravdy a náležitého zistenia skutkového stavu
v správnom konaní zodpovedá taký postup správneho orgánu, v rámci ktorého príjme
správny orgán za dôkaz stanovisko, posudok alebo iné vyjadrenie osôb odborne spôsobilých
v zmysle príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak takéto dôkazné
prostriedky, aj keď pôvodne zabezpečené na účel iného konania, majú priamu súvislosť
s vecou prejednávanou správnym orgánom, ktorý skutočný stav vecí zisťuje; iný postup
správneho orgánu nie je v súlade so zásadou rýchlosti a hospodárnosti správneho konania
a nie je konformný so základným právom na spravodlivé prejednanie veci v primeranej
lehote.
Dôsledkom správneho súdnictva pri ochrane Ústavou Slovenskej republiky
garantovaných ekologických práv nemôže byť podpora obštrukčného správania účastníkov
správnych konaní tým, že bez akýchkoľvek dôkazov a výlučne na základe tvrdení osôb,
odborne nespôsobilých spôsobilých v zmysle príslušných všeobecne záväzných právnych
predpisov, spôsobí neprimerané predĺženie správnych konaní alebo zásadnú právnu
neistotu v obvyklej interpretačnej praxi, a to len na základe zistenia formálnych chýb bez
náležitého materiálneho posúdenia celej veci, jej príčin, dôkazných východísk
a spôsobených následkov.»
6. Sťažovateľka v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví
porušenie jej v bode 1 označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu
a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, zruší napadnutý rozsudok krajského súdu
a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vráti vec krajskému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení, a to o odložení
vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu do právoplatnosti rozhodnutia
o tejto ústavnej sťažnosti, alternatívne o uložení povinnosti najvyššiemu súdu a krajskému
súdu, aby sa zdržali vykonávania napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení
s napadnutým rozsudkom krajského súdu do právoplatnosti rozhodnutia o tejto ústavnej
sťažnosti, alternatívne o uložení povinnosti dotknutým správnym orgánom a účastníkom
tých konaní, ktorých sa týkajú napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení
s napadnutým rozsudkom krajského súdu, zdržať sa oprávnení vyplývajúcich im
akýmkoľvek spôsobom z týchto rozhodnutí do právoplatnosti rozhodnutia o tejto ústavnej
sťažnosti.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
8. Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na
základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.
9. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranú náhradu.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
12. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom.
13. Podľa čl. 11 ods. 4 listiny vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.
14. Podľa čl. 4 ods. 1 listiny povinnosti možno ukladať iba na základe zákona
a v jeho medziach a len pri zachovaní základných práv a slobôd.
Podľa čl. 4 ods. 3 listiny zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť
rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Podľa čl. 4 ods. 4 listiny pri používaní ustanovení o medziach základných práv
a slobôd musí sa dbať na ich podstatu a zmysel. Také obmedzenia nemožno zneužívať na
iné účely, než na ktoré boli ustanovené.
15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
16. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
17. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľky
napadnutým rozsudkom krajského súdu
18. V súvislosti s namietaným porušením označených článkov ústavy, listiny
a dohovoru rozsudkom krajského súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo
domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto
ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
19. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom
uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci
nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci
v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú povinné vykladať a aplikovať
príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za
dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým
fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
20. Z obsahu sťažností a jej príloh vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu
bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného najvyšším súdom na základe
sťažovateľkou podaného odvolania. Odvolacie konanie bolo skončené napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné,
že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučuje právomoc
ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia v bode 1 označených
základných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.
21. Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.
Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická
osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani
zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený
poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany
v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a zákonom ustanovenými
procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
22. Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažností pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie.
II.B K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľky
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
23. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.
24. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
25. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné
posudzovať spoločne.
26. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a obdobne aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže
domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu
nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,
poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve
na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho
veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,
ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
27. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07),
t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na
spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
28. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
29. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vrátane
sťažovateľkou prezentovaných nosných úvah (pozri bod 3 a 4, pozn.), aby posúdil
zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľkou v bode 1 označených článkov ústavy,
listiny a dohovoru, ktorých porušenie namieta. Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že
v danom prieskume nebolo jeho úlohou preverovať úplnosť a správnosť skutkových zistení
konajúcich súdov. Uvedený prieskum vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí,
a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a ústavnú
súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú najvyšší súd vo veci sťažovateľky aplikoval,
inými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
30. Ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,
ktorý v rámci v relevantnej časti odôvodnenia konštatoval:
„... V danom prípade i podľa názoru najvyššieho súdu orgán ochrany prírody pri
vydaní súhlasu na výrub stromov nedostatočne zistil skutkový stav veci a to v súvislosti
s posúdením ekologických a estetických funkcií drevín. Správne orgány sa vecou riadne
nezaoberali. Napriek tomu, že zákon v danom prípade umožňuje správnym orgánom použiť
zákonom povolenú správnu úvahy pri rozhodovaní o udelení súhlasu na výrub stromov,
podľa názoru súdu táto nebola dostatočným spôsobom odôvodnená.
Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu udáva, že nedošlo k dostatočnému
posúdeniu predmetných funkcií.
V tomto smere i rozhodnutia správnych orgánov sú nedostatočne odôvodnené
a nepreskúmateľné.“
31. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako druhostupňový súd jasne
a zrozumiteľne vyjadril dôvody, pre ktoré potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení primeraným a v okolnostiach danej veci postačujúcim
spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené námietky. Ústavný súd na základe
uvedeného zdôrazňuje, že právny záver najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti,
zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel
a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).
32. Ústavný súd s úvahami najvyššieho súdu v okolnostiach danej veci nemá žiadny
dôvod polemizovať alebo nahrádzať jeho právny názor svojím vlastným. Sťažovateľka
nepredkladá vo svojej sťažnosti argumentáciu, ktorá by mala ústavnoprávny charakter.
V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľky, ktorá sa dožaduje iného, pre ňu
priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším
súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľky.
33. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. V súvislosti s prejavom nespokojnosti
sťažovateľky ústavný súd zdôrazňuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania.
34. Sťažovateľka taktiež namietala, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
došlo k zásahu do jej základného práva podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, práva podľa
čl. 20 ods. 4 ústavy, práva podľa čl. 4 ods. 1, 3 a 4 listiny a práva podľa čl. 11 ods. 4 listiny.
Ústavný súd však nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedenými článkami
ústavy a listiny, ktoré mali byť podľa názoru sťažovateľky rovnako porušené. Keďže
ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
a možným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, resp. práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny, nie je možné vzhľadom na to
uvažovať ani o porušení základného práva podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, práva podľa
čl. 20 ods. 4 ústavy, práva podľa čl. 4 ods. 1, 3 a 4 listiny a práva podľa čl. 11 ods. 4 listiny.
35. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti (bod 22, pozn.).
36. Nad rámec ústavný súd uvádza, že nemohol nezohľadniť aj skutočnosť, že
v posudzovanej veci nešlo o konečné rozhodnutie (prvostupňové správne rozhodnutie
a druhostupňové správne rozhodnutie boli zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie).
Sťažovateľka mala a aj bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania uplatniť svoju
argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že
má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany týchto práv, ktorých porušenie namieta vo
svojej sťažnosti.
37. Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok už pri jej predbežnom
prerokovaní, rozhodovanie o dočasnom opatrení a o ďalších návrhoch sťažovateľky
v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júna 2018