Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 142/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti obchodnej spoločnosti EKOTECHNIKA

FILTER, s. r. o., Sklabiná 57, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Veselým,

Mierová 715/1, Veľký Krtíš, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 30. septembra 2015, za účasti Krajského súdu v Banskej

Bystrici, takto

rozhodol:

Sťažnosti obchodnej spoločnosti EKOTECHNIKA FILTER, s. r. o.,

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára

2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EKOTECHNIKA FILTER, s. r. o.,

Sklabiná 57 (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom

JUDr. Jozefom Veselým, Mierová 715/1, Veľký Krtíš, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. septembra 2015

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. novembra 2016 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom

postavení žalovanej účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Veľký Krtíš (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. o zaplatenie sumy 20 659,40 € z titulu nárokov

z odstúpenia od zmluvy o dielo uzavretej so žalobcom pre vady dodaného diela. Okresný

súd rozsudkom z 3. decembra 2014 vo veci rozhodol tak, že sťažovateľku zaviazal uhradiť

sumu 14 934 € s príslušenstvom oproti vráteniu diela, a vo zvyšnej časti žalobu zamietol,

pričom vychádzal z posúdenia zmluvy o dielo ako absolútne neplatného právneho úkonu

pre neurčitosť vymedzenia diela a nároky strán sporu subsumoval pod bezdôvodné

obohatenie z neplatného titulu.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podali odvolania obe sporové strany,

o ktorých rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že výrok určujúci povinnosti

na plnenie potvrdil a zmenil výrok o trovách konania. S právnym posúdením veci okresným

súdom sa stotožnil a rozhodnutie doplnil o ďalšie dôvody vzťahujúce sa k odvolacím

námietkam.

Proti tomuto rozsudku sťažovateľka podala dovolanie, o ktorom najvyšší súd

rozhodol napadnutým uznesením tak, že ho odmietol ako procesne neprípustné, keď

dovolateľom namietanú vadu podľa

spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdmi nižších stupňov nezistil. Namietané

odňatie možnosti konať pred súdom sťažovateľka odôvodňovala svojvoľným hodnotením

dôkazov, nesprávnym právnym posúdením veci, ktoré ju malo vylúčiť z uplatňovania jej

patriacich práv, nesprávnou aplikáciou právnych predpisov na jej vec a nedostatkom

dôvodov rozhodnutí takej intenzity, že dovolaním napadnutý rozsudok neposkytuje

podľa jej tvrdenia ani zásadné vysvetlenie podstatných dôvodov rozhodnutia.

Sťažovateľka v sťažnosti svoje výhrady proti napadnutému rozsudku krajského súdu

formuluje najmä takto:

«Odvolací súd v danej veci neodstránil rozpory v rozsahu vykonaného dokazovania

ako aj v skutkových tvrdeniach žalobcu a žalovaného. Zastávame názor, že súdy

nezohľadnili rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, kde

v hodnotení dôkazov je logický rozpor a výsledky hodnotenia dôkazov nezodpovedajú tomu,

čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení až ..

Obe strany sporu považovali zmluvu o dielo za platnú v celom rozsahu so všetkými

náležitosťami tak, ako to má na mysli . Tieto skutočnosti vyplývajú aj

z vyjadrenia žalobcu zo dňa 13. 03. 2014, kde súdu oznámil, že na základe predzmluvných

jednaní zmluvných strán uzatvorili zmluvu o dielo, pričom si títo vopred dojednali, čo bude

predmetom dielo, a to najmä v emailovej korešpondencii (poukázal na správu zo dňa 10.

08. 2011) a na základe dohody o predmete a cene diela uzavreli 07. 10. 2011 písomnú

zmluvu o dielo, pričom podrobnejšia technická špecifikácia diela mala byť uvedená v

prílohe č. 1 zmluvy o dielo.

Žalobca tvrdil, že príloha č. 1, ktorá mala obsahovať technickú špecifikáciu

predmetu diela mu nebola predložená. Sám žalobca tvrdil, že napriek tomu, že tieto

dokumenty sa z formálneho hľadiska nenachádzajú v dispozícii žalobcu, má za to, že obsah

týchto dokumentov nie je pre predmetný spor podstatný, keďže predmet diela bol medzi

zmluvnými stranami nesporným spôsobom dojednaný a bol im preukázateľne známy.

Aj v prípade, ak by súdy vyhodnotili absolútnu neplatnosť písomnej zmluvy o dielo zo

dňa 07. 10. 2011, je nesporné, že takáto zmluva o dielo s dohodnutými parametrami

a špecifikáciou diela bola uzavretá ústne, aj prostredníctvom emailovej komunikácie medzi

žalobcom a žalovaným, dielo bolo riadne a včas dodané a žalobca ho využíval takmer

2 roky s tým, že toto zariadenie spĺňalo aj všetky normy na emisné limity a malo príslušné

povolenia na prevádzku.

Absencia prílohy č. 1 nemôže predstavovať dôvod neplatnosti zmluvy o dielo...

Po vykonaní skúšky diela bolo toto dielo uvedené do riadnej prevádzky žalobcu, kde

po určitom čase žalobca zistil, že tieto technické parametre mu nevyhovujú z kapacitných

dôvodov, a preto špekulatívne po skoro 2 rokoch od uvedenia diela do prevádzky odstúpil

od zmluvy.

Nakoľko súdy zhodnotili celkový skutkový a právny stav tak, že zmluva o dielo medzi

zmluvnými stranami je absolútne neplatným právnym úkonom, nezaoberali sa následne

zákonnosťou dôvodov odstúpenia od zmluvy ani sa nezaoberali tým, či dielo spĺňalo

technické parametre, ktoré si zmluvné strany prostredníctvom dohody a emailovej

komunikácie dohodli.

Inými slovami, žalobca ako objednávateľ a žalovaný ako zhotoviteľ sa dohodli

o predmete diela a vlastnostiach predmetu diela ako aj o cene za dielo a o záväzku zaplatiť

cenu diela. Žalobca mal vedomosť o tom, čo obsahuje príloha - cenová ponuka, technická

špecifikácia, žalobca obdržal aj manuál s certifikátmi, ako aj záručný list, čo potvrdil

v konečnom dôsledku aj svedok

Predmet diela bol vyjadrený určite a zrozumiteľne, kde sa jednalo o filtračné

zariadenie s technickými parametrami tak, ako si to vymienil objednávateľ, kde k určitosti

diela sa dá bez problémov dospieť aj výkladom v zmysle ,

podľa ktorého prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol

strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.

Toto ustanovenie vyjadruje základný princíp interpretácie právnych úkonov, pričom

ako rozhodujúce akcentuje iné kritérium ako , a to výzvam vôle, ktorú

uprednostňuje pred jazykovým prejavom. Ide tu o subjektívne kritérium spočívajúce

v úmysle konajúceho, čo má prvoradý význam. Pritom sa vyžaduje, aby úmysel bol strane,

ktorej je určený, známy alebo jej musel byť známy...

Žalovaný bol vylúčený z realizácie svojich procesných práv tým, že súd nesprávne

zhodnotil platnosť zmluvy o dielo, kde následne sa neposudzovali ani iné skutočnosti, ktoré

by preukázali neoprávnenosť nároku žalobcu.

Taktiež žalovaný bol vylúčený z práva na úplné a presné zistenie skutkového stavu

a veci a následne z práva navrhovať ďalšie dôkazy, nakoľko súd predčasne ukončil celé

konanie.

Okresný súd na strane 7 svojho rozsudku uvádza, že podľa ustanovenia § 457

, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov

povinný vrátiť druhému všetko čo podľa nej dostal...

„... Toto ustanovenie sa vzťahuje len na zmluvy v oblasti občianskeho práva.“

(FEKETE, I. - - Veľký komentár - - , Eurokódex, s. 1240)

Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že súdy na aplikáciu daného prípadu použili

nesprávny právny predpis, kde súd v zmysle citovaného ustanovenia rozhodol o povinnosti

žalovaného zaplatiť žalobcovi uvedenú sumu.

Preto je nepochopiteľné, ako mohli súdy vyjadriť synalagmatický záväzok strán v

tom zmysle, že žalovaný je povinný vrátiť celú cenu za dielo žalobcovi, ale žalobca je

povinný vydať žalovanému dielo, ktoré už nie je nové, je znehodnotené značným

používaním, a nemá takú hodnotu, ako pri uzavretí zmluvy o dielo.

... Ak bola vec znehodnotená len do tej miery, že možno od zhotoviteľa žiadať, aby ju

prijal naspäť, nahradí sa znehodnotenie veci odpočtom z ceny za dielo, ktorá sa má vrátiť.

Súdy v žiadnom smere neskúmali, v akom stave sa nachádza dielo, na akom mieste je

umiestnené, do akej miery je toto dielo zničené, znehodnotené, používané, a až po ustálení

tejto otázky by súdy mohli kvalifikovane rozhodnúť o tom, akú sumu by mal žalovaný

žalobcovi vrátiť.

Taktiež súdy nezákonne určili povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi úroky

z omeškania zo žalovanej sumy. V prípade, ak súd tvrdí, že odstúpenie od zmluvy je taktiež

neplatným právnym úkonom, nemohol sa z dôvodu bezdôvodného obohatenia dostať

žalovaný ani do omeškania. Žalovaný nemohol byť v omeškaní s plnením peňažného dlhu,

a to v zmysle , podľa ktorého ak strany majú vzájomné

záväzky, môže sa splnenia záväzku druhou stranou domáhať len tá strana, ktorá svoj

záväzok už splnila alebo je pripravená a schopná ho splniť súčasne s druhou stranou, ibaže

zo zmluvy, zo zákona alebo z povahy niektorého záväzku vyplýva niečo iné. Keďže

k vráteniu diela do dnešného dňa zo strany žalobcu nedošlo, nemohol sa ani žalovaný

dostať do omeškania zo zaplatením ceny za dielo.

Odvolací súd len zúžil odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa na konštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého prvostupňového rozsudku v zmysle

bez toho, aby sa kvalifikovane vyjadril k námietkam a argumentom žalovaného počas

celého konania.

V prejednávanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že odôvodnenie rozsudkov súdov

nezodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku v ,

v dôsledku čoho (vychádzajúc z vyššie uvedeného) už konanie pred súdom prvého stupňa

bolo zaťažené procesnou vadou v zmysle . Takýmto postupom odvolací

súd odňal odporcovi možnosť konať pred súdom v zmysle , kde

namiesto zrušenia prvostupňového rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa, tento

potvrdil a nedostatky jeho odôvodnenia nenahradil svojím vlastným odôvodnením, práve

naopak, úplne odignoroval všetky námietky a argumenty prezentované žalovaným.

Odvolací súd sa vôbec nezaoberal a nevyjadril sa k podstatným skutočnostiam

tvrdených žalovaným, ktoré boli medzi účastníkmi sporné a tým nedodržal dikciu § 132

..

Podľa názoru sťažovateľa postupom odvolacieho súdu bolo okrem porušenia práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

tiež porušené jeho základné právo vlastniť majetok podľa SR, a to tým,

že žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi cenu za dielo bez toho, aby súd skúmal, či

nedošlo k opotrebeniu diela...»

Na základe citovanej argumentácie sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby

vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší

a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie alebo alternatívne zruší napadnutý rozsudok

krajského súdu a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie, prizná sťažovateľke finančné

zadosťučinenie v sume 8 000 € a úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -15 zo 6. marca 2018 ju prijal na ďalšie konanie v rozsahu

namietaného porušenia základného práva podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Vo zvyšnej

časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu, pozn.).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu,

aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie. Predseda krajského súdu v prípise sp. zn. Spr 336/2018 z 25. apríla 2018

oznámil, že netrvá na ústnom prejednaní sťažnosti sťažovateľky a k meritu uviedol:

„Vzhľadom na to, že Ústavný súd SR aproboval tieto závery Najvyššieho súdu SR

tým, že v tejto časti odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, prejudikoval správnosť

procesného postupu odvolacieho súdu ako aj neexistenciu arbitrárnosti jeho rozhodnutia.

Z týchto dôvodov nepovažujem za potrebné vyjadrovať sa k porušeniu článku 46 SR

a článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

Pokiaľ ide o porušenie článku 20 ods. 1 SR sťažovateľ namieta, že žalovaný

bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi cenu za dielo bez toho, aby súd skúmal či nedošlo

k opotrebeniu diela. V tomto smere však sťažovateľ neuviedol žiadne relevantné skutočnosti,

ktoré by podporovali jeho tvrdenie a mali by ústavnoprávne dimenzie. Takúto možnosť

obrany mal využiť v konaní na súde prvej inštancie, resp. v odvolacom konaní a nie

v konaní pred Ústavným súdom SR. Akceptovaním argumentácie sťažovateľa by sa Ústavný

súd SR stal v konečnom dôsledku súdom skutkovým a súdom štvrtej inštancie.“

Prílohu prípisu predsedu krajského súdu tvorí aj stanovisko predsedníčky senátu

krajského súdu rozhodujúceho o odvolaní sťažovateľky k jednotlivým námietkam

sťažovateľky. V stanovisku predsedníčky senátu sa v podstatnom uvádza:

«Príloha č. 1 k Zmluve účastníkmi konania súdu predložená nebola, pričom v

ďalších ustanoveniach písomnej zmluvy o dielo nie je predmet diela žiadnym iným

spôsobom (okrem odkazu na prílohu č. 1) identifikovaný. Súdy považovali za nepochybné,

že v súvislosti s touto písomnou zmluvou sporové strany komunikovali a žalovaný dodal a

namontoval žalobcovi filtračné zariadenie EKOVENT PF 18/12 spolu s ventilátorom E/CB

453, z písomnej zmluvy však nie je zrejmé, aké parametre, resp. aké vlastnosti mal predmet

zmluvy dosahovať. Sťažovateľ namietal, že sporové strany vedeli čo má byť predmetom

zmluvy o dielo, súdy mali vychádzať z toho, že Zmluva o dielo bola uzavretá ústne na

základe objednávky a jej akceptácie s tým, že následne si strany písomne upravili svoje

práva a povinnosti v písomnej Zmluve o dielo.

Ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, je nepochybné, že na

základe komunikácie medzi žalobcom ako objednávateľom a žalovaným ako dodávateľom

došlo zo strany žalovaného k plneniu, žalovaný žalobcovi dodal vyššie uvedené komponenty,

ktoré tvorili filtračné zariadenie, v konaní však nebolo preukázané, aká bola dohoda

zmluvných strán o parametroch, resp. kapacite tohto filtračného zariadenia. Žalobca tvrdil,

že napriek viacerým urgenciám z jeho strany mu príloha č. 1, ktorú mal vyhotoviť žalovaný

ako zhotoviteľ a v ktorej mala byť uvedená podrobnejšia technická špecifikácia diela nebola

predložená, zároveň však tvrdil, že predmet diela bol medzi zmluvnými stranami nesporným

spôsobom dojednaný, z dôvodu porušenia viacerých ustanovení zmluvy o dielo najmä však

pre porušenie riadne a včas dielo odovzdať, ako aj z dôvodu nefunkčnosti žalobca od

zmluvy odstúpil a domáhal sa vrátenia zaplatenej sumy za zhotovené dielo. Domáhal sa tiež

zaplatenia zmluvných pokút a napokon aj náhrady škody...

Odvolací súd uvádza, že práve skutočnosť, že v konaní nebola preukázaná dohoda

o predmete zmluvy viedla k tomu, že nebolo možné v súdnom konaní posúdiť, či žalovaný

plnil riadne alebo či plnil vädne a teda žalobca odstúpil od zmluvy o dielo platne. Aby súdy

mohli posúdiť, či už tvrdenie žalobcu, že žalovaný porušil povinnosť riadne a včas odovzdať

predmet diela, resp. že dielo bolo nefunkčné a malo vady alebo či je pravdivé tvrdenie

žalovaného, že žalobca dielo bez vád riadne užíval, je nevyhnutné, aby bola presne

zodpovedaná otázka, zariadenie s akými parametrami, funkciami, resp. kapacitou malo byť

predmetom zmluvy o dielo uzavretej medzi sporovými stranami.

Pre platné uzavretie zmluvy o dielo sa nevyžaduje písomná forma (samozrejme,

pokiaľ takáto požiadavka nevyplýva z osobitných predpisov, napr. v procese verejného

obstarávania), postačuje aj ústna dohoda minimálne o určení zmluvných strán a o predmete

zmluvy. Samotný predmet zmluvy ako zhotovenie určitej veci musí byť dostatočne určitý

a špecifikovaný (v závislosti od charakteru diela) tak, aby bolo možné posúdiť, či zhotoviteľ

vykonal dielo v súlade so zmluvou. Odvolací súd zdôrazňuje, že nešlo o kúpnu zmluvu,

predmetom ktorej by bol predaj filtračného zariadenia EKOVENT PF 18/12 a ventilátora

E/CB 453, kedy by bolo možné posúdiť otázku riadneho plnenia zo strany dodávateľa bez

ďalších podrobností v zmluve o tomto filtračnom zariadení. Napokon, ani sťažovateľ

netvrdil, že žalobcovi dodal filtračné zariadenie a ventilátor na základe kúpnej zmluvy

(uzavretej napr. ústne alebo konkludentne prevzatím dodávky). V predmetnej zmluve išlo

o zmluvu o dielo, predmetom tejto zmluvy malo byt' zhotovenie, dodávka, montáž a uvedenie

do prevádzky odprašovacieho, resp. filtračného zariadenia. Je nepochybné, že filtračné

zariadenie má určité parametre, určitú kapacitu, napokon žalovaný sám v konaní tvrdil, že

žalobca sa správal špekulatívne a keď zistil, že filtračné zariadenie v súvislosti s ďalšou

prevádzkou nemôže mať dostatočnú kapacitu, začal hľadať spôsoby na zrušenie zmluvy.

Odvolací súd sa domnieva, že zo strany okresného súdu, a ani zo strany odvolacieho

súdu nedošlo k svojvoľnému hodnoteniu dôkazov. Súd prvej inštancie v priebehu konania

vychádzal z návrhu žalobcu, ktorý si uplatnil nároky po odstúpení od zmluvy a tvrdil, že

žalovaný porušil viaceré povinnosti zo zmluvy a dielo nie je funkčné, bol nútený riešiť

otázku, či žalovaný dodržal svoje záväzky zo zmluvy o dielo a či plnil bez vád tak, ako to

v konaní namietal. Posúdenie tejto otázky je možné len v prípade, že je zrejmé, čo bolo

predmetom zmluvy o dielo. Samotná námietka sťažovateľa, že obe strany považovali zmluvu

za platne uzavretú a vedeli, čo má byť predmetom zmluvy o dielo, je vzhľadom k tomu, že

v písomnej zmluve dohodnutá príloha č. 1 (ktorú mal vyhotoviť žalovaný ako dodávateľ)

nebola predložená a v konaní nebolo preukázané, že by sporové strany uzavreli zmluvu

o dielo iným spôsobom, ústne, resp. podpisom preberacieho protokolu, v ktorom by bolo

upresnené „odprašovacie, resp. filtračné zariadenie“, nepreukazuje uzavretia zmluvy

o dielo v ktorej bol natoľko určito dohodnutý predmet plnenia, aby mohlo byt’ v súdnom

konaní posúdené, či žalovaný plnil riadne alebo vadne.

Žalobca si žalobou uplatnil nároky titulom odstúpenia od zmluvy z dôvodu vadného

plnenia a žaloval žalovaného o zaplatenie určitej sumy - 20.659,40 Eur (domáhal sa

vrátenia zaplatenej sumy za zhotovené dielo, zmluvných pokút dohodnutých v zmluve a aj

náhrady škody). V priebehu konania na okresnom súde žalobca navrhol, aby súd pripustil

zmenu návrhu tak, že sa domáhal voči žalovanému zaplatenia súm uvedených v žalobe

a zároveň aj uloženia povinnosti žalobcovi vrátiť žalovanému predmet diela...

Okresný súd v súlade so zásadou „IURA NOVIT CURIA (súd pozná právo)“ posúdil

nárok žalobcu ako nárok z plnenia na základe neplatnej zmluvy. Vychádzal pritom zo

záveru, že zmluvné strany si nedohodli dostatočne určite predmet diela, a preto nedošlo

k platnému uzavretiu zmluvy o dielo. Žalobca tvrdil, že filtračné zariadenie dodané

žalovaným nemá dohodnuté parametre, a žalovaný tvrdil, že ich má. Pre posúdenie otázky,

či žalovaný plnil v súlade so zmluvou o dielo, preto bolo potrebné v konaní preukázať,

filtračné zariadenie s akými parametrami (kapacitou) sa žalovaný ako dodávateľ zaviazal

dodať a žalobca ako odberateľ odobrať. Ako už bolo uvedené, pre posúdenie nároku

žalobcu súd bol nútený zaoberať otázkou, či žalovaný ako zhotoviteľ porušil svoje

povinnosti zo zmluvy, (ako to tvrdil žalobca) alebo či plnil riadne, v súlade so zmluvou (ako

to namietal žalovaný). Posúdenie tejto otázky je možné len v prípade, že predmet diela bol

v zmluve o dielo dostatočne určený. Len v takomto prípade mohlo byť súdom nariadené

znalecké dokazovanie za účelom preukázania, či zhotovenie, dodávka, montáž

odprašovacieho, resp. filtračného zariadenia a jeho uvedenie do prevádzky bolo zo strany

žalovaného ako dodávateľa vykonané riadne, teda či dielo zodpovedalo výsledku určenému

v zmluve (podľa , dielo má vady, ak vykonanie diela

nezodpovedá výsledku určenému v zmluve).

Základom námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas so skutkovými zisteniami

a s právnym hodnotením zisteného skutkového stavu zo strany okresného, ako aj zo strany

odvolacieho súdu. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov, že súd prvej inštancie neúplne zistil

skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam...

... dielo malo byť špecifikované v prílohe č. 1 Zmluvy, ktorá mala byť neoddeliteľnou

súčasťou zmluvy, pričom v písomnej zmluve o dielo predmet diela nebol žiadnym iným

spôsobom identifikovaný, príloha č. 1 v konaní súdu predložená nebola. Podľa čl. II.

„Predmet zmluvy“ malo byť predmetom zmluvy dielo špecifikované v prílohe č. 1 Zmluvy,

ktorá mala byť neoddeliteľnou súčasťou zmluvy (čl. XIV. bod 5 Zmluvy). Predmet zmluvy

žiadnym iným spôsobom nie je v písomnej zmluve o dielo identifikovaný, iba odkazom na

prílohu č. 1. V konaní tiež nebolo preukázané, že sporové strany ako zmluvné strany

uzavreli zmluvu o dielo ústne, resp. konkludentne s natoľko určitým predmetom plnenia, aby

mohlo byť posúdené, či žalovaný plnil riadne alebo či plnil vadne.

Vzhľadom k tomu, že neobsahuje úpravu bezdôvodného

obohatenia, v súlade s cit. sa nároky z bezdôvodného

obohatenia, vrátane nároku z neplatnej zmluvy v obchodno-právnych vzťahoch spravujú

úpravou . Odvolací súd nesúhlasí so sťažovateľom v tom, že na

obchodno-právne vzťahy nie je možné aplikovať , ktorý

upravuje dôsledky vyplývajúce z bezdôvodného obohatenia v prípadoch neplatnej alebo

zrušenej zmluvy. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na § 394 ods. 2 Obchodného

zákonníka (pri práve na vrátenie plnenia Uskutočneného podľa neplatnej zmluvy začína

premlčacia doba plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo), kde je upravený začiatok plynutia

premlčacej doby pri práve na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy.

Samotná úprava bezdôvodného obohatenia (na rozdiel od úpravy premlčania) však

v obsiahnutá nie je, súdy preto vychádzajú z úpravy Občianskeho

zákonníka vrátane § 457. Pokiaľ bolo okresným súdom rozhodnuté o povinnosti žalovaného

vrátiť žalobcovi zaplatenú kúpnu cenu oproti vráteniu filtračného zariadenie a ventilátora

zo strany žalobcu, súd vychádzal z návrhu samotného žalobcu, ktorý vyššie uvedenou

zmenou návrhu deklaroval schopnosť vrátiť žalobcovi filtračné zariadenie, pričom žalovaný

v konaní nepreukazoval zníženie hodnoty tohto zariadenia, a preto súdy neskúmali, nakoľko

bolo dodané zariadenie používaním znehodnotené.

Odvolací súd sa domnieva, že sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne

vysporiadal s námietkami žalovaného prednesenými v odvolaní a dostatočne zdôvodnil,

prečo považuje rozhodnutie okresného súdu za vecne správne.

Keďže okresný aj krajský súd vychádzali zo záveru, že medzi žalobcom ako

objednávateľom a žalovaným ako dodávateľom nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy

o dielo, nebol dôvod zaoberať sa ďalšími tvrdeniami sporových strán pokiaľ ide o platnosť

alebo neplatnosť odstúpenia od zmluvy. Okresný súd všetky ostatné nároky žalovaného

okrem nároku vrátiť poskytnuté plnenie oproti povinnosti vrátiť filtračné zariadenie

a ventilátor, zamietol.»

Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril, či trvá

na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal prípis predsedu krajského súdu sp. zn.

Spr 336/2018 z 25. apríla 2018 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právny zástupca

sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 8. júna 2018 oznámil, že súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania a pridržiava sa svojej pôvodnej sťažnostnej

argumentácie v celom rozsahu.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému

prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,

vo veci konať a rozhodnúť (porov. ). Súd nemusí rozhodovať v súlade so

skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a zákonom dovolené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(porov. v tomto zmysle , , , ).

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porov. právnu vetu nálezu ; ďalej

napr. aj ).

V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej

judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ). Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani

preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

V súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľky ústavný súd považuje

za vhodné poukázať aj na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ,

v ktorom je vyslovený tento právny názor:

„Jednu ze základních determinant právního postavení osoby v soukromoprávních

vztazích představuje svoboda (autonomie) vůle. Tyto právní vztahy jsou regulovány

převážně nepřímo, tj. stanovením obecných pravidel chování mezi účastníky, které účastníci

svým vlastním aktivním jednáním konkretizují a současně uvádějí v život. Princip autonomie

vůle formuje soubor právních možností osob v těchto vztazích, dává jim právo volby právně

významného chování. Jeho konkrétní projevy lze soustředit do čtyř sfér: autonomie volby,

zda učinit právní jednání, či nikoli, autonomie výběru adresáta právního jednání,

autonomie volby obsahu právního jednání a autonomie volby formy právního jednání. Meze

autonomie vůle v těchto sférách vytváří např. zákonem zakotvené smluvní přímusy,

kvalifikační požadavky na adresáta projevu vůle, kogentními normami stanovená práva a

povinnosti, či požadavky na formu.“

Podľa už vysloveného právneho názoru ústavného súdu sa porušenia

zaručených základných práv orgán verejnej moci dopustí aj vtedy, ak formalistickým

výkladom podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán

dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolať vo svojej právnej sfére

(m. m. nález ).

Ústavný súd rešpektuje, že interpretácia zmlúv ako prejavu autonómnej vôle

účastníkov zmluvného vzťahu je v zásade vecou všeobecných súdov, s výnimkou prípadov,

keď je rozhodnutie všeobecných súdov v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu

alebo v rozpore s princípom spravodlivosti, či arbitrárne. V takomto prípade totiž

rozhodnutie všeobecného súdu, resp. postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, možno

označiť ako svojvoľné, a teda porušujúce garantované právo na spravodlivý proces

(m. m. sp. zn. ).

V konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu je vzhľadom na sťažnostnú

argumentáciu sťažovateľky úlohou ústavného súdu posúdiť v súlade s citovanou

judikatúrou, či v jej veci konajúce všeobecné súdy neuplatnili taký výklad podústavného

práva, ktorým v dôsledku príliš formalistického posúdenia obsahu zmluvy odoprel

zmluvnými stranami zamýšľané účinky nimi uzavretej zmluvy vyslovením absolútnej

neplatnosti zmluvy o dielo.

Reagujúc na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že

právny formalizmus orgánov verejnej moci spočívajúci vo vznášaní prehnaných nárokov

na formuláciu zmluvy súkromnoprávneho charakteru a zasahujúci neprimeraným spôsobom

do zmluvnej slobody subjektov súkromného práva, vyplývajúcej z princípu zmluvnej

voľnosti podľa , považuje z ústavného hľadiska za neakceptovateľný.

Vzhľadom na to, že nestanovuje obligatórne písomnú formu

zmluvy o dielo, je zodpovednosťou zmluvných strán (subjektov obchodnoprávneho

vzťahu), či sa slobodne rozhodnú pre ústnu formu zmluvy alebo písomnú formu zmluvy,

pričom v tejto súvislosti musia znášať riziko dôkaznej núdze v prípadnom spore, ak sa

rozhodli pre formu ústnu, alebo pre písomnú úpravu len niektorých aspektov ich zmluvného

vzťahu. K platnosti ústnej zmluvy totiž postačujú zhodné prejavy vôle zmluvných strán

ohľadom podstatných náležitosti zmluvy, ktoré nemusia byť „zachytené“ objektívne

poznateľným spôsobom pre tretie strany. S tým spojená dôkazná núdza ide však na ťarchu

strán sporu.

Ústavný súd už vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil právny názor, že ak sa podarí

vôľu účastníkov v procese hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná

vôľa účastníkov zmluvy prednosť pred doslovným významom textu zmluvy. Z vonkajších

okolností spojených s podpisom a realizáciou zmluvného vzťahu preto treba hľadieť hlavne

na vôľu, ako aj na okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následné konanie účastníkov

po podpise zmluvy (m. m. ).

Základným východiskom k ústavne konformnému výkladu zmlúv je uprednostnenie

takého výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred interpretáciou, ktorá neplatnosť

zmluvy zakladá, za situácie, ak v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci reálne

prichádzajú do úvahy oba výklady, t. j. záver o neplatnosti zmluvy by mal predstavovať

výnimku, nie pravidlo. Podľa ústavného súdu je v rozpore s princípom právneho štátu taká

prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačný prístup uprednostňujúci výklad vedúci

k neplatnosti zmluvy pred výkladom v prospech jej platnosti (podobne pozri nález

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 23. apríla 2013).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd preskúmal napadnutý

rozsudok krajského súdu, v ktorého relevantnej časti sa uvádza:

«V zmysle cit. úpravy dostatočné vymedzenie predmetu diela

patrí k základným náležitostiam zmluvy o dielo (ďalšími náležitosťami je označenie

zmluvných strán - zhotoviteľa a objednávateľa, a určenie odmeny za vykonanie diela). Po

zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu odvolací súd súhlasí so záverom súdu

prvého stupňa v tom, že v písomnej zmluve o dielo zo dňa 07. 10. 2011 predloženej v konaní

si zmluvné strany nedohodli dostatočne určite predmet diela. Podľa čl. II „Predmet

zmluvy“ malo byť predmetom zmluvy dielo špecifikované v prílohe č. 1 zmluvy, ktorá mala

byt“ neoddeliteľnou súčasťou zmluvy (čl. XIV bod 5 zmluvy). Predmet zmluvy v písomnej

zmluve o dielo nie je žiadnym iným spôsobom upresnený, resp. identifikovaný. Z

vykonaného dokazovania je nepochybné, že v súvislosti s touto písomnou zmluvou účastníci

konania komunikovali, že v zmysle tejto komunikácie žalovaný dodal a namontoval

žalobcovi filtračné zariadenie EKOVENT PF 18/12 spolu s ventilátorom E/CB 453 komplet,

z písomnej zmluvy však nie je zrejmé, aké parametre, resp. vlastnosti mal predmet zmluvy

dosahovať (účastníci konania zariadenie označovali aj ako „odprašovacie zariadenie“,

resp. „filtračné zariadenie“). V konaní teda nebolo preukázané uzavretie zmluvy medzi

žalobcom ako objednávateľom a žalovaným ako dodávateľom, predmetom ktorej malo byť

takéto zariadenie. Písomná zmluva o dielo, v ktorej sú upravené práva a povinnosti

zmluvných strán, pokiaľ ide o špecifikáciu zariadenia, odkazuje na prílohu č. l., ktorú však

účastníci konania súdu nepredložili. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo teda v konaní

preukázané, že medzi účastníkmi konania vznikol zmluvný vzťah v podobe práv a záväzkov,

uvedených v tejto písomnej zmluve. V konaní tiež nebolo preukázané, že účastníci konania

ako zmluvné strany uzavreli zmluvu o dielo (napr. konkludentne, resp. podpisom

preberacieho protokolu s upresnením „zariadenia“) s natoľko určitým predmetom plnenia,

aby mohlo byt' v súdnom konaní posúdené, či žalovaný plnil riadne alebo či plnil vädne.

V predmetnej veci nešlo o zmluvu kúpnu (predmetom ktorej by bol predaj filtračného

zariadenia a ventilátora), ale o zmluvu o dielo, predmetom ktorej malo byť zhotovenie,

dodávka, montáž a uvedenie do prevádzky zariadenia (odprašovacieho, resp. filtračného).

Ako na to správne poukázal aj súd prvého stupňa, aby mohol posúdiť či už tvrdenia

žalobcu, že žalovaný porušil povinnosť riadne a včas odovzdať predmet diela. resp. že dielo

bolo nefunkčné a malo vady alebo tvrdenia žalovaného, že žalobca dielo bez vád užíval, je

nevyhnutné, aby bola presne zodpovedaná otázka, zariadenie s akými parametrami

a funkciami malo byť predmetom zmluvy o dielo uzavretej medzi žalobcom ako

objednávateľom a žalovaným ako dodávateľom. Len v takomto prípade mohol súd ustanoviť

znalca, ktorý by odborne posúdil kvalitu dodaného zariadenia a následne mohol súd

vyvodiť právny záver o dôvodnosti alebo nedôvodnosti odstúpenia žalobcu od zmluvy (ako

sa toho domáhal žalovaný aj v podanom odvolaní).

Súd prvého stupňa vychádzal z uplatneného nároku žalobcu (nároky založené na

odstúpení od zmluvy o dielo), správne vyhodnotil zistený skutkový stav, keď dospel k záveru,

že vzhľadom na to, že v konaní nebolo preukázané, čo malo byť predmetom zmluvy o dielo

(odprašovacie, resp. filtračné zariadenie s konkrétnymi parametrami), nie je možné ani

posúdiť tvrdenia žalobcu o vadnosti plnenia. Na druhej strane samozrejme nie je možné

posúdiť ani obranu žalovaného, ktorý tvrdí, že ním dodané a namontované filtračné

zariadenie nemalo vady a žalobca ho bez problémov 2 roky užíval. Práve z dôvodu, že nie je

dostatočne určený predmet diela, nie je možné posúdiť tieto tvrdenia účastníkov konania.

Súd prvého stupňa postupoval správne, keď vychádzal zo záveru, že v konaní

predložená písomná zmluva o dielo je neplatná, pretože v nej absentuje dostatočne určený

predmet diela. Na základe takejto zmluvy nemohol medzi účastníkmi konania vzniknúť

záväzkovo-právny vzťah, kde na jednej strane by bol žalobca objednávateľom a žalovaný

dodávateľom. Bez ohľadu na to, že žalobca sa proti druhej výrokovej vete rozsudku súdu

prvého stupňa, kde súd prvého stupňa návrh vo zvyšku zamietol neodvolal, odvolací súd

súhlasí s postupom súdu prvého stupňa, ktorý vychádzal zo záveru, že vzhľadom na

absentujúci predmet zmluvy o dielo nemá žalobca nárok na dohodnuté zmluvné pokuty,

a ani na náhradu škody za porušenie konkrétnych článkov zmluvy o dielo. Je potrebné

poznamenať, že písomná zmluva o dielo, ktorú účastníci konania podpísali (žalovaný dňa

04. 10. 2011 a žalobca dňa 07. 10. 2011) je pomerne rozsiahla, sú v nej uvedené viaceré

práva a povinnosti zmluvných strán vrátane platobných podmienok, spôsobu vykonania

diela, odovzdania diela, sankcií a dohody o odstúpenie od zmluvy, nakoľko však predmet

zmluvy nie je dostatočne určitý, táto zmluva nezaložila medzi účastníkmi konania platný

záväzkový vzťah.

Súd prvého stupňa pri posudzovaní nároku žalobcu správne vychádzal z úpravy

bezdôvodného obohatenia v , ktorá platí aj v obchodnoprávnych

vzťahoch, konkrétne z § 457 Obč. zák., v zmysle ktorého ak je zmluva neplatná, je každý

z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa tejto zmluvy dostal. Nakoľko

základom vzťahu medzi účastníkmi konania mal byť dvojstranné zaväzujúci záväzok

(v tomto prípade zmluva o dielo), účastníci konania ako zmluvné strany sú povinní vrátiť si

vzájomné plnenia. Ako uviedol aj súd prvého stupňa, ide o tzv. synalagmatický záväzok, keď

žiaden z účastníkov sa nemôže domáhať vrátenia poskytnutého plnenia bez toho, aby sám

vrátil plnenie, ktoré prijal. Žalobca v priebehu konania na súde prvého stupňa navrhol

zmenu žalobného petitu tak, aby zodpovedal vyššie uvedenej podmienke, súd prvého stupňa

navrhovanú zmenu pripustil a v prvej výrokovej vete rozsudku rozhodol podľa tohto

upraveného petitu.

Pokiaľ ide o námietky žalovaného voči tomu. že má uloženú povinnosť uhrádzať

žalobcovi úroky z omeškania od 27. 02. 2013, čo sa viaže na výzvu žalobcu po odstúpení do

zmluvy, odvolací súd uvádza, že možno by mal žalobca právo na úroky z omeškania už od

skoršieho dátumu, napr. od dátumu, kedy bezdôvodné obohatenie podľa neplatnej zmluvy

vzniklo (teda keď žalobca žalovanému zaplatil), vzhľadom na všetky známe okolnosti

prípadu (zmluvné strany považovali zmluvu za platne uzavretú a žalobca sa preto

domnieval, že odstupuje od platne uzavretej zmluvy), súd prvého stupňa nepochybil, keď

žalobcovi priznal úroky z omeškania od vtedy, kedy žalovaného vyzval na vrátenie

poskytnutého plnenia. V zmysle platnej právnej úpravy má žalobca pri vrátení peňažnej

sumy prijatej titulom bezdôvodného obohatenia právo aj na úroky z omeškania, nakoľko ide

o meškanie s peňažným plnením ( ).»

Zo zapožičaného spisového materiálu ústavný súd zistil, že sťažovateľkou popísaný

skutkový stav nezodpovedá skutkovému stavu, ktorý bol preukázaný v súdnom konaní

vzhľadom na vykonané dôkazy, keďže

- príloha č. 1 k zmluve o dielo, ktorá tvorí jej nedeliteľnú súčasť a ktorá mala

obsahovať technickú špecifikáciu navrhnutého a zhotoveného diela, nebola sťažovateľkou

predložená,

- objednávateľ neprevzal protokolárne dielo od sťažovateľky, ktorým by potvrdil

riadne a včasné dodanie diela),

- objednávateľ preukázateľne reklamoval vady diela už bezprostredne po jeho

namontovaní, oznámil sťažovateľke odstúpenie od zmluvy v dôsledku nefunkčnosti diela

a požiadal ju o jeho odmontovanie a prevzatie oproti vráteniu ceny diela a uhradeniu

zmluvných sankcií. Jej tvrdenie, že objednávateľ dielo prevzal a užíval po dobu takmer

dvoch rokov bez vytýkania vád, teda obsah spisu nepotvrdzuje.

Objednávateľ pri predzmluvnom jednaní so sťažovateľkou zadal len základné

vstupné parametre pre navrhnutie a zrealizovanie diela (objem haly a podtlak pri odsávaní,

pozn.), pričom príloha č. 1 vyhotovená sťažovateľkou ako kvalifikovanou osobou mala

obsahovať presnejšiu špecifikáciu jednotlivých komponentov diela s ich technickými

parametrami. K tomu však zo strany sťažovateľky ani po opakovaných žiadostiach

objednávateľa nedošlo a všeobecné súdy preto podľa názoru ústavného súdu ústavne

akceptovateľným spôsobom vyhodnotili obsah takto formulovanej zmluvy ako neurčitý,

keďže ani z dôkazov týkajúcich sa predzmluvných rokovaní a po následnom správaní

zmluvných strán nemožno ustáliť, dosiahnutím akých parametrov diela by bolo možné

považovať záväzok zhotoviteľa (sťažovateľky) za riadne splnený.

V posudzovanej veci bolo pre súdy konajúce vo veci sťažovateľky kľúčové to, že

vôľa objednávateľa uzavrieť zmluvu s nešpecifikovaným riešením diela (predmetom) nie je

spôsobilá založiť účinky zhodného prejavu vôle pre nedostatok esenciálnej náležitosti

zmluvy o dielo, keďže predmet diela nebol určený jednoznačne ani pri predzmluvných

rokovaniach, ani v písomnej zmluve, pričom ani z následného správania objednávateľa

nemožno ustáliť, že by považoval namontované dielo za zhotovené riadne podľa zmluvy,

teda v zhode s jeho vôľou a predstavou o predmete plnenia. Ústavný súd k takémuto

prístupu všeobecných súdov k riešeniu sporu medzi sťažovateľkou a žalobcom nemá

ústavne relevantné výhrady.

Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky

konajúce všeobecné súdy sa s platnosťou zmluvy ako prejudiciálnou otázkou zaoberali

ústavne akceptovateľným spôsobom a svoje rozhodnutia riadne a presvedčivo odôvodnili.

Vykonali dokazovanie v rozsahu postačujúcom pre prijatie záveru ku kľúčovej otázke sporu

týkajúcej sa absolútnej neplatnosti zmluvy a následne ústavne konformným spôsobom

ustálili, že od neplatnej zmluvy nebolo možné platne odstúpiť, ako to žalobca

(objednávateľ) v žalobe navrhoval. Všeobecné súdy teda podľa názoru ústavného súdu

postupovali zmysle platnej hmotnoprávnej úpravy bezdôvodného obohatenia z titulu

neplatného právneho úkonu, v zmysle ktorej uložili stranám sporu vrátiť si navzájom

plnenia, ktoré prijali.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že sťažovateľka nesie zodpovednosť

za svoj pasívny prístup k riešeniu situácie v predsúdnom období, keď na písomné výzvy

objednávateľa na predloženie špecifikácie diela a následné výzvy na odmontovanie

a prevzatie diela, ako aj úhradu zaplatenej sumy nereagovala, čím mohla minimalizovať

straty spôsobené jej dlhšie trvajúcim opotrebovaním diela a povinnosťou úhrady úrokov

z omeškania s vrátením ceny diela za dlhšie obdobie.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosti v časti namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdneho konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyhovel.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo aj k porušeniu

jej základného práva podľa , pričom toto tvrdenie zakladá na rovnakých

dôvodoch ako svoje tvrdenie o porušení základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. ako bezprostredný dôsledok ich porušenia.

Vzhľadom na uvedené v situácii, ak ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkinho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. ak tejto časti sťažnosti nevyhovel, nemožno uvažovať ani

o porušení základného práva na ochranu vlastníctva podľa . Ústavný súd

preto aj tejto časti sťažnosti nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júla 2018