Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 263/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, zastúpeného

advokátom JUDr. Petrom Schmidlom, Záhorácka 11/A, Malacky, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 9. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 9. apríla 2018

(ďalej len „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 27. mája 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným z obzvlášť

závažného zločinu vraždy podľa a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom na

písm. e) , z prečinu porušovania domovej slobody podľa a

písm. b) spolupáchateľstvom podľa a z prečinu

krádeže podľa a spolupáchateľstvom podľa

.

Sťažovateľ bol uznaný vinným z uvedených trestných činov na tom skutkovom

základe, že v presne nezistenom čase od 12. januára 2014 od 23.05 h do 13. januára 2014 do

00.15 h v obci v úmysle kradnúť spoločne neoprávnene

vnikli do obydlia poškodenej nebohej tým spôsobom, že preskočili oplotenie

rodinného domu a po vniknutí na pozemok vylomili vchodové dvere garáže, z ktorej

odcudzili 2 kusy voľných stočených elektrických káblov čiernej farby v celkovej dĺžke 50 –

60 m a 1 kus nezistenej dĺžky, následne vylomili petlicový zámok na vchodových dverách

šopy, z ktorej odcudzili 1 kus elektrického kábla v dĺžke 15 ‒20 m tak, že ho odstrihli

z kosačky, a následne sa rozhodli násilným spôsobom vniknúť aj do rodinného domu, a to

tým spôsobom, že vykopli vchodové dvere a vošli dnu. Ako prvý vošiel sťažovateľ, ktorý

po tom, ako v chodbe domu zbadal oproti sebe stojacu poškodenú ,

niekoľkokrát ju päsťami silno udrel do oblasti tváre, následkom čoho poškodená spadla na

zem a zostala nehybne ležať na chrbte, obvinení sa zatiaľ letmo porozhliadli po dome,

sťažovateľ zo stolíka na chodbe, pri ktorom poškodená ležala, odcudzil mobilný telefón zn.

MAXCOM MM 460 spolu so SIM kartou Orange a vzápätí na to, ako videl, že poškodená

dvihnutím hlavy a podopretým predlaktím urobila pohyb naznačujúci, že by chcela vstať,

podišiel k nej a opakovane ju päsťami silno udieral do oblasti tváre, pričom v ďalšom

obvinených vyrušilo zaregistrovanie po ceste popri dome prechádzajúceho služobného

vozidla polície, v dôsledku čoho sa zľakli a z domu ušli. V dôsledku fyzického útoku

sťažovateľa poškodená utrpela mnohopočetné poranenia (konkrétne poranenia sú uvedené

v rozsudku okresného súdu, pozn.), na následky ktorých zranení poškodená

krátko po úteku obvinených v dôsledku úrazovo krvácavého šoku zomrela.

Sťažovateľovi bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov so

zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia

podľa s použitím a a

ods. 1 a 3 .

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie,

o ktorom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 10. mája 2017 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že podľa § 321

ods. 1 písm. d) a 3 v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a spôsobe

jeho výkonu. Podľa sťažovateľovi uložil podľa

ods. 2 s použitím , , a a

súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov so zaradením do

ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Krajský súdu tiež

zrušil výrok o treste z trestného rozkazu Okresného súdu Malacky sp. zn.

z 25. marca 2015, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,

pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Zároveň krajský súd

zamietol odvolanie sťažovateľa podľa .

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm.

g) a i) , ktoré najvyšší súd odmietol podľa Trestného

poriadku.

3. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že «vo vzťahu k právnej kvalifikácii

skutku prvostupňový súd uviedol, že sa stotožnil v plnom rozsahu s podanou obžalobou.

... Podľa názoru OS BA I ako prvostupňového súdu, poškodená už v tomto okamihu

nepredstavovala žiadnu prekážku pri uskutočňovaní krádeže a napriek tomu ju obžalovaný

bil do hlavy a zranenia, ktoré jej spôsobil boli v príčinnej súvislosti s jej smrťou.

Ďalej prvostupňový súd uvádza, že mal za preukázané, že skutok sa stal tak, ako je popísaný

vo výroku jeho rozsudku, spáchali ho obaja obžalovaní, ktorí svojím konaním naplnili

zákonné znaky uvedených trestných činov z pohľadu objektívnej i subjektívnej stránky. Ďalej

v otázke právnej kvalifikácie v odôvodnení svojho rozsudku prvostupňový súd iné

skutočnosti a právne závery neuviedol.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ prostredníctvom svojho

obhajcu odvolanie, ktoré okrem iného odôvodnil tým, že v predmetnej veci nebol už

v prípravnom konaní riadne zistený skutkový stav, došlo k viacerým procesno-právnym

pochybeniam a tieto napriek upozorneniam obhajoby, neboli odstránené. Napr. došlo

k pribratiu znalcov do trestného konania pred vznesením obvinenia, nebola dodržaná lehota

pri upovedomení k možnosti preštudovania vyšetrovacieho spisu, ktorý nebol kompletný

a z technických dôvodov nebola obhajoba oboznámená s obrazovými a zvukovými dôkazmi.

Ďalej boli v odvolaní vytýkané nedostatky pri znaleckom dokazovaní, keď na hlavnom

pojednávaní nedošlo k vysvetleniu skutkovej okolnosti, ktorá vyplýva z obhliadky miesta

činu, a to, že krv poškodenej sa nachádza už na stenách, hneď pri vchodových dverách

domu, čo do značnej miery spochybňuje popis skutku tak, ako je uvádzaný v obžalobe

a v rozsudku. Nedostatky boli vytýkané aj k hodnoteniu trasologickej stopy (odtlačok tenisky

obž. v trasovisku krvi) na prahu dverí medzi predizbou a kuchyňou, čo svedčí

o tom, že obidvaja obžalovaní boli po útoku na poškodenú ešte v jej dome a boli to práve

oni, kto ju posadil do kresla, kde bola nájdená. Na odstránenie týchto rozporov bolo zo

strany obhajoby navrhnuté pribratie do konania znalcov z príslušných odborov, ale tento

návrh bol zamietnutý. Ako najvýznamnejšou odvolacou námietkou bolo spochybnenie

právnej kvalifikácie skutku ako trestného činu vraždy. Tu bolo opätovne poukázané na to, že

skutok tak, ako sa stal mal byť právne kvalifikovaný ako trestný čin lúpeže podľa príslušnej

kvalifikovanej skutkovej podstaty, teda najmä podľa § 188 ods. 3 písm. a) Tr. zákona.

Odvolací súd (Krajský súd v Bratislave) v odôvodnení svojho rozsudku vo vzťahu ku

skutkovým zisteniam uviedol, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky

dostupné dôkazy potrebné na rozhodnutie o obžalobnom návrhu v súlade s ustanovením § 2

ods. 10 a tieto dôkazy aj správne jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach

v zmysle vyhodnotil. Tiež odvolací súd skonštatoval, že sa podarilo

preukázať priebeh skutkového deja ...

Podľa názoru obhajoby, už z takto zisteného skutkového deja možno jednoznačne

usúdiť, že motívom fyzického napadnutia poškodenej zo strany sťažovateľa bola jej

eliminácia, ale len do tej miery, aby mohli s druhým páchateľom pokračovať v zmocnení sa

ďalších vecí nachádzajúcich sa v dome. A teda sťažovateľ nekonal v žiadnom prípade

v úmysle usmrtenia poškodenej. Vo vzťahu k ďalším odvolacím námietkam obhajoby

týkajúcich sa priebehu skutkového deja (poukazom na trasologické stopy, krvné stopy, alebo

akým spôsobom sa poškodená dostala do kresla ) zaujal odvolací súd nesprávne stanovisko,

keď tieto rozporné skutočnosti nepovažoval za podstatné. Práve naopak správne ustálenie

skutku je dôležité pri jeho právnej kvalifikácii a neodstránenie všetkých pochybností má

vážny dôsledok pre jeho právne posúdenie. K právnemu posúdeniu predmetného skutku sa

odvolací súd stotožnil s právnym posúdením súdu prvého stupňa, ktorý predmetný skutok

právne kvalifikoval ako obzvlášť závažný zločin vraždy a nie ako obzvlášť závažný zločin

lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zákona, napriek tomu, že sťažovateľ nekonal

v dome poškodenej v úmysle túto usmrtiť, ale použiť proti nej násilie s úmyslom zmocniť sa

cudzej veci. Svoje rozhodnutie odvolací súd zdôvodnil nasledovne: Sťažovateľ napadol

poškodenú dvakrát. Po prvom napadnutí poškodenej obidvaja odsúdení vošli do jej domu,

kde si prisvojili jej veci. Podľa odvolacieho súdu páchatelia konali v úmysle získať

majetkový prospech, ale nerátali s prítomnosťou poškodenej, ktorá ich mala prekvapiť.

S týmto tvrdením odvolacieho súdu sťažovateľ nesúhlasil, lebo ods. ml. mal

vedomosť, že v rodinnom dome, do ktorého vnikli, poškodená trvalé býva. Táto skutočnosť

jednoznačne potvrdzuje lúpežný motív. Ďalej odvolací súd uviedol, že poškodená sa začala

preberať, keď pred domom prechádzalo vozidlo polície a to bol údajný dôvod ďalšieho

útoku zo strany sťažovateľa. Ani s týmto tvrdením odvolacieho súdu sa nemožno stotožniť,

lebo nevedel v tom čase, že vozidlo polície prešlo pred domom poškodenej. Dozvedel sa to

až neskôr, od ods. ml. .

... K dovolaciemu dôvodu, podľa bolo

poukázané na to, že sťažovateľ cestou svojho obhajcu vo svojom odvolaní poukazoval na

nesprávny spôsob akým súd prvého stupňa viedol znalecké dokazovanie v rozpore

s príslušnými zákonnými ustanoveniami. V tomto smere obhajca poukázal konkrétne na

skúmanie a vyhodnocovanie zaistených stôp na mieste činu...

... Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutku, ako dovolaciemu dôvodu,

podľa poukazujeme na právnu skutočnosť, že

žalovaný skutok v druhej časti priebehu skutkového deja, bol odvolacím súdom, ako aj

prvostupňovým súdom posúdený ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1,

ods. 2 písm. c) s poukazom na

ods. 1 písm. e) Tr. zákona. Obhajoba od začiatku trestného stíhania vedeného proti

sťažovateľovi namietala túto právnu kvalifikáciu žalovaného skutku.

... Zásadnou právnou otázkou v danom prípade zostáva právne posúdenie konania

sťažovateľa, kedy po druhýkrát zaútočil na poškodenú. Aj tento útok smeroval výlučne

k prekonaniu jej odporu a v žiadnom prípade nesmeroval proti jej životu. Je zrejmé, že

pokiaľ po prvom útoku poškodená prestala klásť páchateľom odpor, útok ihneď prestal,

a títo spoločne pokračovali v útoku voči jej majetkovým hodnotám. V momente, keď sa

poškodená zrejme prebrala, čo si odsúdení aj všimli, vyplýva to z ich výpovedí (údajne sa

pokúšala postaviť), je zrejmé, že z obavy, aby nezačala kričať, a tak by im zabránila

v ďalšom páchaní spomínanej trestnej činnosti, nastal druhý útok. Bez ohľadu na to, kto

a akým spôsobom ho vykonal, je zrejmé, že jeho úmysel nesmeroval k usmrteniu

poškodenej, ale iba k jej „umlčaniu“, teda k prekazeniu možnosti poškodenej privolať

pomoc, prípadne iným spôsobom zabrániť odsúdeným k pokračovaní ich trestnej činnosti...

... Najvyšší súd SR, ako súd dovolací, rozhodol o podanom dovolaní spôsobom podľa

a to uznesením, sp. zn. zo dňa 09.04.2018, teda

dovolanie sťažovateľa, odmietol.».

4. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

ktorým vysloví porušenie jeho v bode 1 označených základných práv namietaným

uznesením najvyššieho súdu, zruší namietané uznesenie najvyššieho súdu a vráti vec

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Okrem toho sa domáha priznania náhrady trov

právneho zastúpenia v sume 390,50 €.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

10. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m.

).

12. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

13. Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa . Z obsahu sťažnosti však vyplýva, že sťažovateľ namieta

konkrétne právo na súdnu ochranu podľa , keďže jeho sťažnosť smeruje

proti rozhodnutiu všeobecného súdu.

14. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu a

dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné

posudzovať spoločne.

15. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

a obdobne aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže

domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu

nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve

na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

16. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ),

t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na

spravodlivý proces (m. m. , ).

17. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po

vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

18. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998). Otázku

posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov

(podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru

o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie

nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže

byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

19. Ústavný súd sa oboznámil s namietaným uznesením najvyššieho súdu vrátane

sťažovateľom prezentovaných nosných úvah (pozri bod 3, pozn.), aby posúdil zlučiteľnosť

jeho obsahu s limitmi sťažovateľom v bode 1 označených článkov a dohovoru,

ktorých porušenie namieta. Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že v danom prieskume

nebolo jeho úlohou preverovať úplnosť a správnosť skutkových zistení konajúcich súdov.

Uvedený prieskum vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval

kvalitu odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu a ústavnú súladnosť

interpretácie právnej úpravy, ktorú najvyšší súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými

slovami, ústavnú udržateľnosť namietaného uznesenia najvyššieho súdu.

20. Ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia namietaného uznesenia

najvyššieho súdu, v rámci ktorého bolo konštatované:

«V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom

podľa môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie

nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky podľa ), či jediný

usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným

spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, najvyšší súd nemôže

spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie

vykonané súdmi nižších stupňov (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 23. septembra

2015, sp. zn. ).

Už zo samotného znenia vyplýva, že dôvodom na

podanie dovolania podľa tohto ustanovenia musí byť skutočnosť, že rozhodnutie sa opiera

o dôkazy, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. V posudzovanom prípade však

obvinený namietal spôsob hodnotenia dôkazov prvostupňovým ako aj odvolacím súdom

a tiež namietal nevykonanie ním a jeho obhajcom navrhovaných dôkazov, čo (ako už bolo

uvedené vyššie) nemožno úspešne uplatňovať v rámci tohto dovolacieho dôvodu. Na základe

uvedeného je zrejmé, že ani dovolací dôvod podľa naplnený

nebol.

... V súvislosti s týmito dovolacími námietkami (konanie obvineného smerovalo

výlučne k prekonaniu odporu poškodenej, nie proti jej životu a v konaní nebol preukázaný

úmysle obvineného poškodenú zavraždiť) je potrebné uviesť, že obvinený zachádza ich

obsahom do skutkových zistení a najvyšší súd poukazuje na stanovisko trestnoprávneho

kolégia najvyššieho súdu, sp. zn. Tpj 39/2010, prijaté 14. júna 2010, uverejnené v Zbierke

stanovísk NS a rozhodnutí súdov pod č. 3/2011, v zmysle ktorého „dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení,

ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i/

preto nemôže napĺňať ani poukaz na to, že nebola v konaní preukázaná vykonaným

dokazovaním subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž predstavuje vnútorný vzťah

páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len

sprostredkovane, t.j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom

skutkovej vety rozhodnutia. Predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr.

por. potom môže byť už len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej

vete rozhodnutia ustálenej súdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové

zistenie, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť“.

Z uvedeného je zrejmé, že prieskum obvineným uplatnených dovolacích námietok je pri

dovolaní podanom obvineným vylúčené. Rovnako tak je to aj s námietkami obvineného

týkajúcimi sa nedostatočného zistenia skutkového stavu - tieto stoja obsahovo tiež zjavne

mimo tohto dovolacieho dôvodu, ktorý pripúšťa výhradne námietky právnej povahy a nie

skutkového charakteru. V rámci dovolacieho dôvodu podľa je

skutkový prieskum dovolacím súdom vylúčený, vzhľadom na zákaz skúmať a meniť

správnosť a úplnosť zisteného skutku ( , veta za bodkočiarkou).

Z obsahu podaného dovolania vyplýva, že obvinený vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu

uvedenému v neuplatnil námietky právneho charakteru, ale iba

námietky skutkové, ktorými zjavne vybočil z rámca tohto dovolacieho dôvodu. Obvinený

spochybnil vykonané dokazovanie ako aj súdmi ustálený skutkový stav a z týchto dôvodov

žiadal dovolací súd o zrušenie uvedených rozhodnutí. Ako však už bolo vyššie uvedené,

z ustanovenia , časť vety za bodkočiarkou je zrejmé, že

správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť.»

21. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd jasne a zrozumiteľne

vyjadril dôvody, pre ktoré sťažnosť sťažovateľa zamietol. Ústavný súd na základe

uvedeného zdôrazňuje, že právny záver najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti,

zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel

a význam (m. m. , ).

22. Ústavný súd s úvahami najvyššieho súdu v okolnostiach danej veci nemá žiadny

dôvod polemizovať alebo nahrádzať jeho právny názor svojím vlastným. Sťažovateľ

nepredkladá vo svojej sťažnosti žiadnu novú argumentáciu, ktorá by mala ústavnoprávny

charakter. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľa, ktorý sa dožaduje iného, pre neho

priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším

súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa.

23. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti namietaného

uznesenia najvyššieho súdu. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa ústavný súd

zdôrazňuje, že obsahom základného práva podľa nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

24. V širšom ústavný súd poukazuje aj na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda

súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci. Taktiež

poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v.

United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) (napríklad v prípade Delcourt, resp.

Monnel a Morris)] pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade

nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom

vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu

().

25. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti (bod 11, pozn.).

26. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok už pri jej predbežnom

prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

27. Nad rámec ústavný súd uvádza, že sťažovateľ spolu so sťažnosťou doručil aj

splnomocnenie z 30. mája 2018, ktorým splnomocnil advokáta na zastupovanie „k podaniu

ústavnej sťažnosti podľa SR na Ústavný súd SR a k právnemu zastupovaniu

v tomto konaní“. Ústavný súd vzhľadom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 2 zákona

o ústavnom súde konštatuje, že predmetné splnomocnenie bolo udelené vo všeobecnosti na

zastupovanie pred ústavným súdom, ale bez označenia konkrétneho právoplatného

rozhodnutia, opatrenia či iného zásahu, ktoré majú byť v konaní pred ústavným súdom

sťažnosťou napadnuté. V prípade, že sťažovateľ mieni udeliť splnomocnenie advokátovi na

zastupovanie pred ústavným súdom v konaní o jeho sťažnosti smerujúcej proti súdnemu

rozhodnutiu, je potrebné, aby splnomocnenie obsahovalo nezameniteľné a dostatočne určité

označenie predmetu konania o sťažnosti, ktorým je právoplatné rozhodnutie súdu

minimálne s identifikačnými údajmi: o aký druh rozhodnutia ide (napr. rozsudok,

uznesenie), označenie súdu, ktorý rozhodnutie vydal, označenie veci, na ktorú sa

rozhodnutie vzťahuje (uvedením jej spisovej značky alebo čísla konania) a dátum (čas)

vydania rozhodnutia (deň, mesiac a rok).

Z tohto dôvodu tak prichádza do úvahy odmietnutie sťažnosti sťažovateľa podľa § 25

ods. 2 aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2018