Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 263/2018
PDF · 266.82 KB
No categories available
I. ÚS 263/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, zastúpeného
advokátom JUDr. Petrom Schmidlom, Záhorácka 11/A, Malacky, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Tdo 63/2017 z 9. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 63/2017 z 9. apríla 2018
(ďalej len „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol
rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tk 2/2014
z 27. mája 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uznaný vinným z obzvlášť
závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 139 ods. 1
písm. e) Trestného zákona, z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2
písm. b) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona a z prečinu
krádeže podľa § 212 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20
Sťažovateľ bol uznaný vinným z uvedených trestných činov na tom skutkovom
základe, že v presne nezistenom čase od 12. januára 2014 od 23.05 h do 13. januára 2014 do
00.15 h v obci v úmysle kradnúť spoločne neoprávnene
vnikli do obydlia poškodenej nebohej tým spôsobom, že preskočili oplotenie
rodinného domu a po vniknutí na pozemok vylomili vchodové dvere garáže, z ktorej
odcudzili 2 kusy voľných stočených elektrických káblov čiernej farby v celkovej dĺžke 50 –
60 m a 1 kus nezistenej dĺžky, následne vylomili petlicový zámok na vchodových dverách
šopy, z ktorej odcudzili 1 kus elektrického kábla v dĺžke 15 ‒20 m tak, že ho odstrihli
z kosačky, a následne sa rozhodli násilným spôsobom vniknúť aj do rodinného domu, a to
tým spôsobom, že vykopli vchodové dvere a vošli dnu. Ako prvý vošiel sťažovateľ, ktorý
po tom, ako v chodbe domu zbadal oproti sebe stojacu poškodenú ,
niekoľkokrát ju päsťami silno udrel do oblasti tváre, následkom čoho poškodená spadla na
zem a zostala nehybne ležať na chrbte, obvinení sa zatiaľ letmo porozhliadli po dome,
sťažovateľ zo stolíka na chodbe, pri ktorom poškodená ležala, odcudzil mobilný telefón zn.
MAXCOM MM 460 spolu so SIM kartou Orange a vzápätí na to, ako videl, že poškodená
dvihnutím hlavy a podopretým predlaktím urobila pohyb naznačujúci, že by chcela vstať,
podišiel k nej a opakovane ju päsťami silno udieral do oblasti tváre, pričom v ďalšom
obvinených vyrušilo zaregistrovanie po ceste popri dome prechádzajúceho služobného
vozidla polície, v dôsledku čoho sa zľakli a z domu ušli. V dôsledku fyzického útoku
sťažovateľa poškodená utrpela mnohopočetné poranenia (konkrétne poranenia sú uvedené
v rozsudku okresného súdu, pozn.), na následky ktorých zranení poškodená
krátko po úteku obvinených v dôsledku úrazovo krvácavého šoku zomrela.
Sťažovateľovi bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov so
zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia
podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 1 a 2 Trestného zákona a § 117
ods. 1 a 3 Trestného zákona.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie,
o ktorom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn.
2 To 132/2016 z 10. mája 2017 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že podľa § 321
ods. 1 písm. d) a 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“) zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a spôsobe
jeho výkonu. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sťažovateľovi uložil podľa § 145
ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, § 41 ods. 2, § 42 ods. 1 a § 117 ods. 1 a 3
Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov so zaradením do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Krajský súdu tiež
zrušil výrok o treste z trestného rozkazu Okresného súdu Malacky sp. zn. 1 T 107/2014
z 25. marca 2015, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,
pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Zároveň krajský súd
zamietol odvolanie sťažovateľa podľa § 319 Trestného poriadku.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm.
g) a i) Trestného poriadku, ktoré najvyšší súd odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku.
3. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že «vo vzťahu k právnej kvalifikácii
skutku prvostupňový súd uviedol, že sa stotožnil v plnom rozsahu s podanou obžalobou.
... Podľa názoru OS BA I ako prvostupňového súdu, poškodená už v tomto okamihu
nepredstavovala žiadnu prekážku pri uskutočňovaní krádeže a napriek tomu ju obžalovaný
bil do hlavy a zranenia, ktoré jej spôsobil boli v príčinnej súvislosti s jej smrťou.
Ďalej prvostupňový súd uvádza, že mal za preukázané, že skutok sa stal tak, ako je popísaný
vo výroku jeho rozsudku, spáchali ho obaja obžalovaní, ktorí svojím konaním naplnili
zákonné znaky uvedených trestných činov z pohľadu objektívnej i subjektívnej stránky. Ďalej
v otázke právnej kvalifikácie v odôvodnení svojho rozsudku prvostupňový súd iné
skutočnosti a právne závery neuviedol.
Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ prostredníctvom svojho
obhajcu odvolanie, ktoré okrem iného odôvodnil tým, že v predmetnej veci nebol už
v prípravnom konaní riadne zistený skutkový stav, došlo k viacerým procesno-právnym
pochybeniam a tieto napriek upozorneniam obhajoby, neboli odstránené. Napr. došlo
k pribratiu znalcov do trestného konania pred vznesením obvinenia, nebola dodržaná lehota
pri upovedomení k možnosti preštudovania vyšetrovacieho spisu, ktorý nebol kompletný
a z technických dôvodov nebola obhajoba oboznámená s obrazovými a zvukovými dôkazmi.
Ďalej boli v odvolaní vytýkané nedostatky pri znaleckom dokazovaní, keď na hlavnom
pojednávaní nedošlo k vysvetleniu skutkovej okolnosti, ktorá vyplýva z obhliadky miesta
činu, a to, že krv poškodenej sa nachádza už na stenách, hneď pri vchodových dverách
domu, čo do značnej miery spochybňuje popis skutku tak, ako je uvádzaný v obžalobe
a v rozsudku. Nedostatky boli vytýkané aj k hodnoteniu trasologickej stopy (odtlačok tenisky
obž. v trasovisku krvi) na prahu dverí medzi predizbou a kuchyňou, čo svedčí
o tom, že obidvaja obžalovaní boli po útoku na poškodenú ešte v jej dome a boli to práve
oni, kto ju posadil do kresla, kde bola nájdená. Na odstránenie týchto rozporov bolo zo
strany obhajoby navrhnuté pribratie do konania znalcov z príslušných odborov, ale tento
návrh bol zamietnutý. Ako najvýznamnejšou odvolacou námietkou bolo spochybnenie
právnej kvalifikácie skutku ako trestného činu vraždy. Tu bolo opätovne poukázané na to, že
skutok tak, ako sa stal mal byť právne kvalifikovaný ako trestný čin lúpeže podľa príslušnej
kvalifikovanej skutkovej podstaty, teda najmä podľa § 188 ods. 3 písm. a) Tr. zákona.
Odvolací súd (Krajský súd v Bratislave) v odôvodnení svojho rozsudku vo vzťahu ku
skutkovým zisteniam uviedol, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky
dostupné dôkazy potrebné na rozhodnutie o obžalobnom návrhu v súlade s ustanovením § 2
ods. 10 Tr. poriadku a tieto dôkazy aj správne jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach
v zmysle § 2 ods. 12 Tr. poriadku vyhodnotil. Tiež odvolací súd skonštatoval, že sa podarilo
preukázať priebeh skutkového deja ...
Podľa názoru obhajoby, už z takto zisteného skutkového deja možno jednoznačne
usúdiť, že motívom fyzického napadnutia poškodenej zo strany sťažovateľa bola jej
eliminácia, ale len do tej miery, aby mohli s druhým páchateľom pokračovať v zmocnení sa
ďalších vecí nachádzajúcich sa v dome. A teda sťažovateľ nekonal v žiadnom prípade
v úmysle usmrtenia poškodenej. Vo vzťahu k ďalším odvolacím námietkam obhajoby
týkajúcich sa priebehu skutkového deja (poukazom na trasologické stopy, krvné stopy, alebo
akým spôsobom sa poškodená dostala do kresla ) zaujal odvolací súd nesprávne stanovisko,
keď tieto rozporné skutočnosti nepovažoval za podstatné. Práve naopak správne ustálenie
skutku je dôležité pri jeho právnej kvalifikácii a neodstránenie všetkých pochybností má
vážny dôsledok pre jeho právne posúdenie. K právnemu posúdeniu predmetného skutku sa
odvolací súd stotožnil s právnym posúdením súdu prvého stupňa, ktorý predmetný skutok
právne kvalifikoval ako obzvlášť závažný zločin vraždy a nie ako obzvlášť závažný zločin
lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zákona, napriek tomu, že sťažovateľ nekonal
v dome poškodenej v úmysle túto usmrtiť, ale použiť proti nej násilie s úmyslom zmocniť sa
cudzej veci. Svoje rozhodnutie odvolací súd zdôvodnil nasledovne: Sťažovateľ napadol
poškodenú dvakrát. Po prvom napadnutí poškodenej obidvaja odsúdení vošli do jej domu,
kde si prisvojili jej veci. Podľa odvolacieho súdu páchatelia konali v úmysle získať
majetkový prospech, ale nerátali s prítomnosťou poškodenej, ktorá ich mala prekvapiť.
S týmto tvrdením odvolacieho súdu sťažovateľ nesúhlasil, lebo ods. ml. mal
vedomosť, že v rodinnom dome, do ktorého vnikli, poškodená trvalé býva. Táto skutočnosť
jednoznačne potvrdzuje lúpežný motív. Ďalej odvolací súd uviedol, že poškodená sa začala
preberať, keď pred domom prechádzalo vozidlo polície a to bol údajný dôvod ďalšieho
útoku zo strany sťažovateľa. Ani s týmto tvrdením odvolacieho súdu sa nemožno stotožniť,
lebo nevedel v tom čase, že vozidlo polície prešlo pred domom poškodenej. Dozvedel sa to
až neskôr, od ods. ml. .
... K dovolaciemu dôvodu, podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku bolo
poukázané na to, že sťažovateľ cestou svojho obhajcu vo svojom odvolaní poukazoval na
nesprávny spôsob akým súd prvého stupňa viedol znalecké dokazovanie v rozpore
s príslušnými zákonnými ustanoveniami. V tomto smere obhajca poukázal konkrétne na
skúmanie a vyhodnocovanie zaistených stôp na mieste činu...
... Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutku, ako dovolaciemu dôvodu,
podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku poukazujeme na právnu skutočnosť, že
žalovaný skutok v druhej časti priebehu skutkového deja, bol odvolacím súdom, ako aj
prvostupňovým súdom posúdený ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1,
ods. 2 písm. c) Trestného zákona v znení zákona č. 204/2013 Z. z. s poukazom na § 139
ods. 1 písm. e) Tr. zákona. Obhajoba od začiatku trestného stíhania vedeného proti
sťažovateľovi namietala túto právnu kvalifikáciu žalovaného skutku.
... Zásadnou právnou otázkou v danom prípade zostáva právne posúdenie konania
sťažovateľa, kedy po druhýkrát zaútočil na poškodenú. Aj tento útok smeroval výlučne
k prekonaniu jej odporu a v žiadnom prípade nesmeroval proti jej životu. Je zrejmé, že
pokiaľ po prvom útoku poškodená prestala klásť páchateľom odpor, útok ihneď prestal,
a títo spoločne pokračovali v útoku voči jej majetkovým hodnotám. V momente, keď sa
poškodená zrejme prebrala, čo si odsúdení aj všimli, vyplýva to z ich výpovedí (údajne sa
pokúšala postaviť), je zrejmé, že z obavy, aby nezačala kričať, a tak by im zabránila
v ďalšom páchaní spomínanej trestnej činnosti, nastal druhý útok. Bez ohľadu na to, kto
a akým spôsobom ho vykonal, je zrejmé, že jeho úmysel nesmeroval k usmrteniu
poškodenej, ale iba k jej „umlčaniu“, teda k prekazeniu možnosti poškodenej privolať
pomoc, prípadne iným spôsobom zabrániť odsúdeným k pokračovaní ich trestnej činnosti...
... Najvyšší súd SR, ako súd dovolací, rozhodol o podanom dovolaní spôsobom podľa
§ 382 písm. c) Tr. poriadku a to uznesením, sp. zn. 6 Tdo 63/2017 zo dňa 09.04.2018, teda
dovolanie sťažovateľa, odmietol.».
4. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
ktorým vysloví porušenie jeho v bode 1 označených základných práv namietaným
uznesením najvyššieho súdu, zruší namietané uznesenie najvyššieho súdu a vráti vec
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Okrem toho sa domáha priznania náhrady trov
právneho zastúpenia v sume 390,50 €.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
7. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,
nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.
12. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
13. Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Z obsahu sťažnosti však vyplýva, že sťažovateľ namieta
konkrétne právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže jeho sťažnosť smeruje
proti rozhodnutiu všeobecného súdu.
14. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru niet zásadných odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné
posudzovať spoločne.
15. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a obdobne aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže
domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu
nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,
poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve
na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho
veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,
ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
16. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07),
t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na
spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
17. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po
vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
18. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998). Otázku
posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov
(podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru
o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie
nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže
byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.
19. Ústavný súd sa oboznámil s namietaným uznesením najvyššieho súdu vrátane
sťažovateľom prezentovaných nosných úvah (pozri bod 3, pozn.), aby posúdil zlučiteľnosť
jeho obsahu s limitmi sťažovateľom v bode 1 označených článkov ústavy a dohovoru,
ktorých porušenie namieta. Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že v danom prieskume
nebolo jeho úlohou preverovať úplnosť a správnosť skutkových zistení konajúcich súdov.
Uvedený prieskum vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval
kvalitu odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu a ústavnú súladnosť
interpretácie právnej úpravy, ktorú najvyšší súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými
slovami, ústavnú udržateľnosť namietaného uznesenia najvyššieho súdu.
20. Ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia namietaného uznesenia
najvyššieho súdu, v rámci ktorého bolo konštatované:
«V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom
podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie
nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 371 ods. 3 Tr. por.), či jediný
usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným
spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, najvyšší súd nemôže
spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie
vykonané súdmi nižších stupňov (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 23. septembra
2015, sp. zn. 2 Tdo 57/2015).
Už zo samotného znenia § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. vyplýva, že dôvodom na
podanie dovolania podľa tohto ustanovenia musí byť skutočnosť, že rozhodnutie sa opiera
o dôkazy, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. V posudzovanom prípade však
obvinený namietal spôsob hodnotenia dôkazov prvostupňovým ako aj odvolacím súdom
a tiež namietal nevykonanie ním a jeho obhajcom navrhovaných dôkazov, čo (ako už bolo
uvedené vyššie) nemožno úspešne uplatňovať v rámci tohto dovolacieho dôvodu. Na základe
uvedeného je zrejmé, že ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. naplnený
nebol.
... V súvislosti s týmito dovolacími námietkami (konanie obvineného smerovalo
výlučne k prekonaniu odporu poškodenej, nie proti jej životu a v konaní nebol preukázaný
úmysle obvineného poškodenú zavraždiť) je potrebné uviesť, že obvinený zachádza ich
obsahom do skutkových zistení a najvyšší súd poukazuje na stanovisko trestnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu, sp. zn. Tpj 39/2010, prijaté 14. júna 2010, uverejnené v Zbierke
stanovísk NS a rozhodnutí súdov pod č. 3/2011, v zmysle ktorého „dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení,
ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i/
Tr. por. preto nemôže napĺňať ani poukaz na to, že nebola v konaní preukázaná vykonaným
dokazovaním subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž predstavuje vnútorný vzťah
páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len
sprostredkovane, t.j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom
skutkovej vety rozhodnutia. Predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr.
por. potom môže byť už len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej
vete rozhodnutia ustálenej súdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové
zistenie, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť“.
Z uvedeného je zrejmé, že prieskum obvineným uplatnených dovolacích námietok je pri
dovolaní podanom obvineným vylúčené. Rovnako tak je to aj s námietkami obvineného
týkajúcimi sa nedostatočného zistenia skutkového stavu - tieto stoja obsahovo tiež zjavne
mimo tohto dovolacieho dôvodu, ktorý pripúšťa výhradne námietky právnej povahy a nie
skutkového charakteru. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je
skutkový prieskum dovolacím súdom vylúčený, vzhľadom na zákaz skúmať a meniť
správnosť a úplnosť zisteného skutku (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., veta za bodkočiarkou).
Z obsahu podaného dovolania vyplýva, že obvinený vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
uvedenému v § 371 písm. i/ Tr. por. neuplatnil námietky právneho charakteru, ale iba
námietky skutkové, ktorými zjavne vybočil z rámca tohto dovolacieho dôvodu. Obvinený
spochybnil vykonané dokazovanie ako aj súdmi ustálený skutkový stav a z týchto dôvodov
žiadal dovolací súd o zrušenie uvedených rozhodnutí. Ako však už bolo vyššie uvedené,
z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., časť vety za bodkočiarkou je zrejmé, že
správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť.»
21. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd jasne a zrozumiteľne
vyjadril dôvody, pre ktoré sťažnosť sťažovateľa zamietol. Ústavný súd na základe
uvedeného zdôrazňuje, že právny záver najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti,
zjavnej neodôvodnenosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať len v prípade, ak by sa
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým poprel jeho účel
a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).
22. Ústavný súd s úvahami najvyššieho súdu v okolnostiach danej veci nemá žiadny
dôvod polemizovať alebo nahrádzať jeho právny názor svojím vlastným. Sťažovateľ
nepredkladá vo svojej sťažnosti žiadnu novú argumentáciu, ktorá by mala ústavnoprávny
charakter. V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľa, ktorý sa dožaduje iného, pre neho
priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším
súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa.
23. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti namietaného
uznesenia najvyššieho súdu. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa ústavný súd
zdôrazňuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že
rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
24. V širšom ústavný súd poukazuje aj na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda
súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci. Taktiež
poukazuje na to, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v.
United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) (napríklad v prípade Delcourt, resp.
Monnel a Morris)] pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade
nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom
vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu
25. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti (bod 11, pozn.).
26. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok už pri jej predbežnom
prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
27. Nad rámec ústavný súd uvádza, že sťažovateľ spolu so sťažnosťou doručil aj
splnomocnenie z 30. mája 2018, ktorým splnomocnil advokáta na zastupovanie „k podaniu
ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy SR na Ústavný súd SR a k právnemu zastupovaniu
v tomto konaní“. Ústavný súd vzhľadom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 2 zákona
o ústavnom súde konštatuje, že predmetné splnomocnenie bolo udelené vo všeobecnosti na
zastupovanie pred ústavným súdom, ale bez označenia konkrétneho právoplatného
rozhodnutia, opatrenia či iného zásahu, ktoré majú byť v konaní pred ústavným súdom
sťažnosťou napadnuté. V prípade, že sťažovateľ mieni udeliť splnomocnenie advokátovi na
zastupovanie pred ústavným súdom v konaní o jeho sťažnosti smerujúcej proti súdnemu
rozhodnutiu, je potrebné, aby splnomocnenie obsahovalo nezameniteľné a dostatočne určité
označenie predmetu konania o sťažnosti, ktorým je právoplatné rozhodnutie súdu
minimálne s identifikačnými údajmi: o aký druh rozhodnutia ide (napr. rozsudok,
uznesenie), označenie súdu, ktorý rozhodnutie vydal, označenie veci, na ktorú sa
rozhodnutie vzťahuje (uvedením jej spisovej značky alebo čísla konania) a dátum (čas)
vydania rozhodnutia (deň, mesiac a rok).
Z tohto dôvodu tak prichádza do úvahy odmietnutie sťažnosti sťažovateľa podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2018