Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 472/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, súdneho exekútora, , zastúpeného advokátkou

JUDr. Stanislavou Ferkovou, Jantárová 30, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 2 a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť , súdneho exekútora, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. mája 2018 doručená sťažnosť súdneho exekútora (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Stanislavou Ferkovou, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a 2

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a Najvyšším súdom Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

2.1 Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že po skončení exekučného konania,

v ktorom bol vymáhaný peňažný nárok vo výške 26,82 € s príslušenstvom a trovy konania,

povinný podal podnet na súdneho exekútora na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej

republiky. Následne minister spravodlivosti Slovenskej republiky podal na súdneho

exekútora (sťažovateľa, pozn.) návrh na disciplinárne konanie. Na základe tohto návrhu

4. disciplinárny senát Disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov (ďalej len

„disciplinárny senát“) rozhodnutím sp. zn. DK 9/2014 z 28. júla 2015 rozhodol, že

sťažovateľ sa uznáva za vinného, pretože „... v rámci vykonávania exekúcie na vymoženie

peňažnej pohľadávky 26,82 Eur, vedenej pod sp. zn. Ex 145/2013 dňa 18. februára 2014

vydal upovedomenie o začatí exekúcie zriadením exekučného záložného práva

na nehnuteľnosť a upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti a dňa

06. mája 2014 vydal exekučný príkaz na zriadenie exekučného záložného práva

na nehnuteľnosť a exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti.

Čím začal vykonávať exekúciu predajom nehnuteľnosti, pričom náležíte nezisťoval iný

majetok povinného, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného.“.

Sťažovateľ tým porušil

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov vo vtedy účinnom znení (ďalej len „Exekučný poriadok“), keďže začal

vykonávať exekúciu predajom nehnuteľnosti povinného bez dostatočného preskúmania jeho

majetkových pomerov a bez preskúmania možností vymoženia dlžnej sumy iným

spôsobom. Disciplinárny senát sťažovateľovi uložil písomné pokarhanie a povinnosť

uhradiť trovy disciplinárneho konania vo výške 411,23 €.

2.2 Sťažovateľ s rozhodnutím disciplinárneho senátu nesúhlasil, preto proti nemu

podal opravný prostriedok na krajskom súde. Krajský súd rozsudkom č. k. -58

zo 7. októbra 2016 potvrdil rozhodnutie disciplinárneho senátu. Proti tomuto rozhodnutiu

podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 21. februára 2018 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil. Predmetný

rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľovi doručený 28. marca 2018.

3.1 Sťažovateľ namieta, že rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný z dôvodu

nesprávneho právneho posúdenia. Rozsudku najvyššieho súdu vytýka, že sa nevysporiadal

s jeho odvolacími dôvodmi, najmä tým, že hodnotenie toho, čo predstavuje „vykonanie

exekúcie“, sťažovateľom je odlišné od hodnotenia najvyšším súdom. Sťažovateľ nesúhlasí

s hodnotením najvyššieho súdu, krajského súdu aj disciplinárneho senátu, že „začal

vykonávať exekúciu“, pretože k vykonaniu exekúcie predajom nehnuteľnosti nedošlo.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že k zriadeniu exekučného záložného práva došlo na návrh

oprávneného, ktorý on ako súdny exekútor iba rešpektoval, a preto ho bol povinný zriadiť.

Samotné zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosť povinného sťažovateľ

nepovažuje za spôsob vykonania exekúcie, keďže týmto úkonom sa nedosiahne výťažok na

uspokojenie vymáhanej pohľadávky.

3.2 Sťažovateľ taktiež nesúhlasí s tým, že začal vykonávať exekúciu bez

dostatočného preskúmania majetkových pomerov dlžníka. Vykonal šetrenia

prostredníctvom Sociálnej poisťovne, katastra nehnuteľností, dopravného inšpektorátu

a osobne navštívil adresu povinného v Košiciach. Sťažovateľ tvrdí, že napriek tomu, že

nevykonal „lustráciu povinného cestou 22 bánk“, jeho majetkové pomery zistil dostatočne

a pri určení spôsobu exekúcie postupoval v súlade s princípom ochrany povinného

v exekučnom konaní. Sťažovateľ podotýka, že povinný sa na neho neobrátil so žiadosťou,

aby odblokoval zabezpečený majetok v časti prevyšujúcej vymáhanú pohľadávku, ale

v hotovosti vyplatil vymáhanú sumu s príslušenstvom. Podľa sťažovateľa teda nikto nebol

poškodený, preto nesúhlasí s tým, aby bol potrestaný.

4. Napokon sťažovateľ nesúhlasí ani s tým, ako súdy posúdili jeho povinnosť

náhrady trov disciplinárneho konania. Sťažovateľ zároveň žiadal, aby ústavný súd rozhodol

o odklade vykonateľnosti napádaných právoplatných rozhodnutí, pretože „to nie je

v rozpore s dôležitým verejným záujmom a výkon napadnutého rozhodnutia by znamenal

pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení

vykonateľnosti“.

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods.1, 2 Slovenskej

republiky ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods.1 Dohovoru.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods.1, 2

Slovenskej republiky ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods.1

Dohovoru.

3. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. z 7. októbra 2016

a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 21. februára

2018zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa vedený v BRE

Bank SA, pobočka zahraničnej banky mBank v SR, IBAN : 0123 3298

do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Z petitu sťažovateľa vyplýva, že sa domáha vyslovenia porušenia označených práv

iba postupom („v konaní“) krajského súdu a najvyššieho súdu, no z povahy veci vyplýva,

že namietaný postup (resp. konanie) vyústil do rozhodnutí, konkrétne rozsudku krajského

súdu č. k. -58 zo 17. októbra 2016 a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. februára 2018. Ústavný súd preto v medziach vymedzených sťažnosťou

sťažovateľa vychádzal pri svojom prieskume napadnutého postupu krajského súdu

a najvyššieho súdu najmä z obsahu uvedených rozsudkov.

10. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

11.1 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11.2 Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

11.3 Podľa čl. 6 ods. 1 každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom

čine, z ktorého je obvinený.

II.A K namietanému porušeniu základných práv podľa a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom

12. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

13. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. , , , ,

, ).

14. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

15. Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že rozsudok krajského súdu

č. k. -58 zo 17. októbra 2016 vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal,

bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného najvyšším súdom na základe

sťažovateľom podaného odvolania. Odvolacie konanie bolo skončené rozsudkom

najvyššieho súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti namietaného porušenia

označených práv prvostupňovým rozsudkom krajského súdu je teda podstatné, že existoval

„iný súd“, na ktorý poukazuje . To vylučuje právomoc ústavného súdu

na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia označených práv zaručených

a dohovorom namietaným postupom (a rozsudkom) krajského súdu. Na prerokovanie tejto

časti sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu ( ).

II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najvyšším súdom

16. Podľa sťažovateľa najvyšší súd vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne sa

vysporiadal s jeho argumentáciou. Sťažovateľ zastáva názor, že v predmetnom exekučnom

konaní konal hospodárne, bez zbytočného zvyšovania trov exekúcie, čím podľa svojho

názoru chránil aj povinného v exekučnom konaní.

17. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

18. Ustanovenie upravuje základné právo na prístup k súdu

vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy. Táto ústavná norma upravuje primárne

právo toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej

správy, obrátiť sa pri zákonom [v tomto prípade Občiansky súdny

poriadok v znení účinnom v predmetnom čase (ďalej len „“)]

splnených podmienkach na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia.

19. V predmetnej veci sťažovateľa nie sú žiadne pochybnosti, že rozhodnutie

disciplinárneho senátu, s ktorým on nesúhlasí, preskúmali súdy v rámci dvoch stupňov

správneho súdnictva. Vo svojej sťažnosti sťažovateľ žiadnym spôsobom nezdôvodnil, akým

spôsobom malo byť v tomto prípade porušené jeho základné právo na prístup k súdu podľa

. Pretože ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného

práva na prístup k súdu podľa , odmietol sťažnosť v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

20. Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v až (porov. ). Podľa stálej

judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu ( ), ako aj

práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu

zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať

a rozhodnúť (porov. ).

21. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru neexistuje

zásadná odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno

preskúmavať spoločne.

22. Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle , ,

, ), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku, v ktorom boli upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

23. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na povahu a špecifiká správneho

súdnictva podľa piatej časti , ktorého úlohou nie je

nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí

a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí

a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (porov.

).

24. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku k argumentácii sťažovateľa o primeranosti

výkonu exekúcie a začatia výkonu exekúcie uviedol: «požiadavka primeranosti výkonu

exekúcie nepriamo vyplýva z ustanovenia § 61b Exekučného poriadku, účinného v čase

začatia exekúcie podľa ktorého, exekúciu možno vykonať len v rozsahu pohľadávky

vyplývajúcej z exekučného titulu, jej príslušenstva a trov exekúcie, po náležitom prešetrení

majetku povinného tak, aby jeho exekvovaná časť nebola v zrejmom nepomere k výške

vymáhanej pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie.

Rozhodnutím disciplinárneho senátu, ktoré navrhovateľ napadol opravným

prostriedkom, ktoré bolo potvrdené napadnutým rozhodnutím krajského súdu, bol

navrhovateľ uznaný vinným z porušenia ustanovenia § 61b Exekučného poriadku (nie podľa

§ 64 Exekučného poriadku), pretože začal vykonávať exekúciu predajom nehnuteľnosti

povinného bez dostatočného preskúmania majetkových pomerov povinného a možnosti

vymoženia dlžnej sumy iným spôsobom. Námietky odvolateľa, v ktorých tvrdí, že

k samotnému výkonu exekúcie predajom nehnuteľnosti ani k samotnému oceneniu

nehnuteľnosti nedošlo, sú podľa odvolacieho súdu irelevantné, pretože navrhovateľ

z možných spôsobov výkonu exekúcie,(§ 63 ods. 1 písm. a) až g) Exekučného poriadku),

zvolil exekúciu predajom nehnuteľnosti bez prihliadnutia na ust. § 61b cit, zákona, ktorý

umožňuje vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti len za predpokladu, že povinný nemá

dostatok iného majetku. Odvolateľ pritom začal exekúciu predajom nehnuteľnosti bez

dostatočného overenia, či povinný nedisponuje iným majetkom. Pri zvolení daného spôsobu

exekúcie nemohol v tom čase vedieť, že povinný vymáhanú pohľadávku uhradí, a že

k samotnej zvolenej forme výkonu exekúcie nedôjde. Je povinnosťou bolo, v zmysle ust.

§ 61b Exekučného poriadku, ešte pred určením formy exekúcie náležíte skúmať majetok

povinného, na základe zistení zvoliť primeraný spôsob exekúcie bez ohľadu na tvrdené

„iluzórne vymoženie trov exekúcie“, ktoré by sa dopytom vo finančných inštitúciách podľa

slov navrhovateľa, neúmerne navýšili. Možno súhlasiť s názorom navrhovateľa, že aj na

exekučné konanie sa vzťahuje zásada hospodárnosti avšak to neznamená, že v záujme

dodržania jednej zo zásad konania je možné nerešpektovať zákonnú úpravu.»

25. Podľa § 61b Exekučného poriadku exekúciu možno vykonať len v rozsahu

pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu, jej príslušenstva a trov exekúcie (§ 57

ods. 3); to neplatí, ak sa exekúcia vykonáva predajom hnuteľnej veci, ktorá sa nedá rozdeliť,

alebo predajom nehnuteľnosti a povinný nemá dostatok iného majetku, z ktorého by bolo

možné uspokojiť pohľadávku oprávneného.

26. Vychádzajúc z už citovaného, ústavný súd konštatuje, že právne závery

najvyššieho súdu v tejto časti sú dostatočné a presvedčivé. Podľa názoru ústavného súdu

najvyšší súd veľmi správne poukázal na to, že sťažovateľ začal exekúciu predajom

nehnuteľnosti bez dostatočného overenia toho, či povinný nedisponuje iným majetkom.

To, že k samotnému výkonu exekúcie predajom nehnuteľnosti napokon nedôjde, sťažovateľ

v čase určenia spôsobu vykonania exekúcie nemohol vedieť. Navyše skutočnosť, že

povinný zabránil predaju nehnuteľnosti tým, že po tom, ako sa dozvedel o blokácii tejto

nehnuteľnosti, zaplatil vymáhanú sumu (vo výške 26,82 €) spolu s príslušenstvom a trovami

exekúcie, zakladá predpoklad, že disponoval aj iným majetkom, na ktorý by súdny exekútor

prišiel, ak by sa dôsledne a zodpovedne venoval zisťovaniu majetku povinného. Najvyšší

súd sa teda v dostatočnej miere vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa týkajúcimi

sa jeho postupu v exekučnom konaní. Nesúhlas sťažovateľa so závermi najvyššieho súdu

nemôže odôvodňovať porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na

spravodlivý súdny proces.

27. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa trov disciplinárneho konania

najvyšší súd uviedol: „... odvolací súd sa oboznámil s Disciplinárnym poriadkom, prijatým

Slovenskou komorou exekútorov, po schválení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky, ktorého súčasťou je Smernica o odmeňovaní a vyúčtovaní nákladov členov

disciplinárnej komisie a členov disciplinárneho senátu. Predmetná smernica bola schválená

Prezídiom slovenskej Komory exekútorov súčinnosťou od 1. januára 2000 v znení

neskorších dodatkov, a teda výkonným orgánom Slovenskej komory exekútorov, v zmysle

jeho právomoci podľa § 214 Exekučného poriadku. V konaní nebolo preukázané, že by

Konferencia exekútorov zrušila alebo zmenila rozhodnutie Prezídia komory [(§213 písm. c)

zákona], ktorým bola schválená Smernica o odmeňovaní a vyúčtovaní nákladov členov

disciplinárnej komisie a členov disciplinárnych senátov, a v tomto konaní neprislúcha

správnemu súdu spochybňovať jej účinnosť na členov Slovenskej komory exekútorov. Podľa

vyššie citovaného ustanovenia § 228b ods. 3 Exekučného poriadku, má komora nárok na

náhradu účelne vynaložených výdavkov disciplinárneho konania voči účastníkovi, ktorý bol

uznaný vinným v disciplinárnom konaní. Odvolací súd považuje výdavky komory

spočívajúce v odmene a nákladoch členov disciplinárneho senátu a predsedu disciplinárnej

komisie za účelne vynaložené. Ich riadne vyúčtovaná výška zodpovedá čiastkam stanoveným

v Čl. II. a III. Smernice o odmeňovaní a vyúčtovaní nákladov predsedu disciplinárnej

komisie a členov disciplinárneho senátu. Odvolací súd z vyúčtovania trov disciplinárneho

konania jednotlivých členov senátu nezistil, že by tieto nezodpovedali požiadavke účelnosti.

Pretože navrhovateľ bol uznaný vinným podľa bodu 3. návrhu za porušenie ustanovenia

§ 61b Exekučného poriadku, je preto povinný znášať trovy disciplinárneho konania.“

28.1 K námietke sťažovateľa týkajúcej sa náhrady trov disciplinárneho konania

vo výške 411,23 € ústavný súd okrem už citovaného hodnotenia najvyššieho súdu, ktoré

považuje za primerané a ústavne akceptovateľné, uvádza, že s ohľadom na výšku týchto

trov ide o prípad posudzovaný ako tzv. bagateľná vec, kde vzhľadom na konkrétne

okolnosti prípadov už samotný predmet sporov v predmetných konaniach zakladá

z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (porov. najmä , ako aj

, , , ) dôvod na

odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

28.2 Opodstatnenosť sťažnosti podľa vo veciach bagateľných

prichádza totiž do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre

postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne

(porov. ), resp. v prípadoch, ak pôjde o intenzitu zásahu kolidujúcu

s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd (porov. nález Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. , bod 27).

28.3 Takéto vybočenie zo štandardov riadneho súdneho konania, resp. intenzitu

zásahu kolidujúcu s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd ústavný súd

v napadnutom konaní a rozsudku najvyššieho súdu v časti priznanej výšky náhrady trov

disciplinárneho konania nenašiel.

29. Ústavný súd teda konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom konaní, ktoré vyústilo

do vydania predmetného rozsudku, ústavne akceptovateľným spôsobom aplikoval s vecou

súvisiace právne predpisy, ich aplikácia bola v súlade s ich účelom a zmyslom, ktoré

sledujú, a svoje tvrdenia riadne odôvodnil tak, že tým vytvoril preskúmateľné a odôvodnené

rozhodnutie bez akýchkoľvek známok svojvôle. Odôvodnenie rozsudku a právny názor

najvyššieho súdu ústavný súd hodnotí ako ústavne aprobovateľné, logické a materiálne

i formálne im nemožno vytknúť nesúlad s princípmi základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru. Predmetný rozsudok najvyššieho súdu je z pohľadu už popísaných záverov

ústavne udržateľný a v tomto smere neexistuje ústavne relevantný dôvod na vyslovenie

porušenia ústavných práv sťažovateľa po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto odmieta sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

30. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi

v nej obsiahnutými už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2018