Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 472/2018
PDF · 250.05 KB
No categories available
IV. ÚS 472/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, súdneho exekútora, , zastúpeného advokátkou
JUDr. Stanislavou Ferkovou, Jantárová 30, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Sp 48/2015 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 2/2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , súdneho exekútora, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. mája 2018 doručená sťažnosť súdneho exekútora (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Stanislavou Ferkovou, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Sp 48/2015 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 2/2017.
2.1 Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že po skončení exekučného konania,
v ktorom bol vymáhaný peňažný nárok vo výške 26,82 € s príslušenstvom a trovy konania,
povinný podal podnet na súdneho exekútora na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej
republiky. Následne minister spravodlivosti Slovenskej republiky podal na súdneho
exekútora (sťažovateľa, pozn.) návrh na disciplinárne konanie. Na základe tohto návrhu
4. disciplinárny senát Disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov (ďalej len
„disciplinárny senát“) rozhodnutím sp. zn. DK 9/2014 z 28. júla 2015 rozhodol, že
sťažovateľ sa uznáva za vinného, pretože „... v rámci vykonávania exekúcie na vymoženie
peňažnej pohľadávky 26,82 Eur, vedenej pod sp. zn. Ex 145/2013 dňa 18. februára 2014
vydal upovedomenie o začatí exekúcie zriadením exekučného záložného práva
na nehnuteľnosť a upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti a dňa
06. mája 2014 vydal exekučný príkaz na zriadenie exekučného záložného práva
na nehnuteľnosť a exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti.
Čím začal vykonávať exekúciu predajom nehnuteľnosti, pričom náležíte nezisťoval iný
majetok povinného, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku oprávneného.“.
Sťažovateľ tým porušil § 61b zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov vo vtedy účinnom znení (ďalej len „Exekučný poriadok“), keďže začal
vykonávať exekúciu predajom nehnuteľnosti povinného bez dostatočného preskúmania jeho
majetkových pomerov a bez preskúmania možností vymoženia dlžnej sumy iným
spôsobom. Disciplinárny senát sťažovateľovi uložil písomné pokarhanie a povinnosť
uhradiť trovy disciplinárneho konania vo výške 411,23 €.
2.2 Sťažovateľ s rozhodnutím disciplinárneho senátu nesúhlasil, preto proti nemu
podal opravný prostriedok na krajskom súde. Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Sp 48/2015-58
zo 7. októbra 2016 potvrdil rozhodnutie disciplinárneho senátu. Proti tomuto rozhodnutiu
podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
3 Sžo 2/2017 z 21. februára 2018 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil. Predmetný
rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľovi doručený 28. marca 2018.
3.1 Sťažovateľ namieta, že rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia. Rozsudku najvyššieho súdu vytýka, že sa nevysporiadal
s jeho odvolacími dôvodmi, najmä tým, že hodnotenie toho, čo predstavuje „vykonanie
exekúcie“, sťažovateľom je odlišné od hodnotenia najvyšším súdom. Sťažovateľ nesúhlasí
s hodnotením najvyššieho súdu, krajského súdu aj disciplinárneho senátu, že „začal
vykonávať exekúciu“, pretože k vykonaniu exekúcie predajom nehnuteľnosti nedošlo.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že k zriadeniu exekučného záložného práva došlo na návrh
oprávneného, ktorý on ako súdny exekútor iba rešpektoval, a preto ho bol povinný zriadiť.
Samotné zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosť povinného sťažovateľ
nepovažuje za spôsob vykonania exekúcie, keďže týmto úkonom sa nedosiahne výťažok na
uspokojenie vymáhanej pohľadávky.
3.2 Sťažovateľ taktiež nesúhlasí s tým, že začal vykonávať exekúciu bez
dostatočného preskúmania majetkových pomerov dlžníka. Vykonal šetrenia
prostredníctvom Sociálnej poisťovne, katastra nehnuteľností, dopravného inšpektorátu
a osobne navštívil adresu povinného v Košiciach. Sťažovateľ tvrdí, že napriek tomu, že
nevykonal „lustráciu povinného cestou 22 bánk“, jeho majetkové pomery zistil dostatočne
a pri určení spôsobu exekúcie postupoval v súlade s princípom ochrany povinného
v exekučnom konaní. Sťažovateľ podotýka, že povinný sa na neho neobrátil so žiadosťou,
aby odblokoval zabezpečený majetok v časti prevyšujúcej vymáhanú pohľadávku, ale
v hotovosti vyplatil vymáhanú sumu s príslušenstvom. Podľa sťažovateľa teda nikto nebol
poškodený, preto nesúhlasí s tým, aby bol potrestaný.
4. Napokon sťažovateľ nesúhlasí ani s tým, ako súdy posúdili jeho povinnosť
náhrady trov disciplinárneho konania. Sťažovateľ zároveň žiadal, aby ústavný súd rozhodol
o odklade vykonateľnosti napádaných právoplatných rozhodnutí, pretože „to nie je
v rozpore s dôležitým verejným záujmom a výkon napadnutého rozhodnutia by znamenal
pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení
vykonateľnosti“.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 9Sp/48/2015 porušil
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods.1, 2 Ústavy Slovenskej
republiky ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods.1 Dohovoru.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3Sžo/2/2017
porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods.1, 2 Ústavy
Slovenskej republiky ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods.1
Dohovoru.
3. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 9Sp/48/2015 z 7. októbra 2016
a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/2/2017 zo dňa 21. februára
2018zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa vedený v BRE
Bank SA, pobočka zahraničnej banky mBank v SR, IBAN : SK50 8360 5207 0042 0123 3298
do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Z petitu sťažovateľa vyplýva, že sa domáha vyslovenia porušenia označených práv
iba postupom („v konaní“) krajského súdu a najvyššieho súdu, no z povahy veci vyplýva,
že namietaný postup (resp. konanie) vyústil do rozhodnutí, konkrétne rozsudku krajského
súdu č. k. 9 Sp 48/2015-58 zo 17. októbra 2016 a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
3 Sžo 2/2017 z 21. februára 2018. Ústavný súd preto v medziach vymedzených sťažnosťou
sťažovateľa vychádzal pri svojom prieskume napadnutého postupu krajského súdu
a najvyššieho súdu najmä z obsahu uvedených rozsudkov.
10. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
11.1 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11.2 Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
11.3 Podľa čl. 6 ods. 1 každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom
čine, z ktorého je obvinený.
II.A K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom
12. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
13. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07, I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
14. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
15. Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že rozsudok krajského súdu
č. k. 9 Sp 48/2015-58 zo 17. októbra 2016 vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal,
bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného najvyšším súdom na základe
sťažovateľom podaného odvolania. Odvolacie konanie bolo skončené rozsudkom
najvyššieho súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti namietaného porušenia
označených práv prvostupňovým rozsudkom krajského súdu je teda podstatné, že existoval
„iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučuje právomoc ústavného súdu
na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia označených práv zaručených ústavou
a dohovorom namietaným postupom (a rozsudkom) krajského súdu. Na prerokovanie tejto
časti sťažnosti nemá ústavný súd danú právomoc, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najvyšším súdom
16. Podľa sťažovateľa najvyšší súd vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne sa
vysporiadal s jeho argumentáciou. Sťažovateľ zastáva názor, že v predmetnom exekučnom
konaní konal hospodárne, bez zbytočného zvyšovania trov exekúcie, čím podľa svojho
názoru chránil aj povinného v exekučnom konaní.
17. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
18. Ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy upravuje základné právo na prístup k súdu
vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy. Táto ústavná norma upravuje primárne
právo toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej
správy, obrátiť sa pri zákonom [v tomto prípade zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení účinnom v predmetnom čase (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“)]
splnených podmienkach na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia.
19. V predmetnej veci sťažovateľa nie sú žiadne pochybnosti, že rozhodnutie
disciplinárneho senátu, s ktorým on nesúhlasí, preskúmali súdy v rámci dvoch stupňov
správneho súdnictva. Vo svojej sťažnosti sťažovateľ žiadnym spôsobom nezdôvodnil, akým
spôsobom malo byť v tomto prípade porušené jeho základné právo na prístup k súdu podľa
čl. 46 ods. 2 ústavy. Pretože ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základného
práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, odmietol sťažnosť v tejto časti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
20. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa stálej
judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj
práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu
zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať
a rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01).
21. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje
zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich namietané porušenie možno
preskúmavať spoločne.
22. Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku, v ktorom boli upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.
23. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na povahu a špecifiká správneho
súdnictva podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorého úlohou nie je
nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí
a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne
a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí
a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (porov.
24. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku k argumentácii sťažovateľa o primeranosti
výkonu exekúcie a začatia výkonu exekúcie uviedol: «požiadavka primeranosti výkonu
exekúcie nepriamo vyplýva z ustanovenia § 61b Exekučného poriadku, účinného v čase
začatia exekúcie podľa ktorého, exekúciu možno vykonať len v rozsahu pohľadávky
vyplývajúcej z exekučného titulu, jej príslušenstva a trov exekúcie, po náležitom prešetrení
majetku povinného tak, aby jeho exekvovaná časť nebola v zrejmom nepomere k výške
vymáhanej pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie.
Rozhodnutím disciplinárneho senátu, ktoré navrhovateľ napadol opravným
prostriedkom, ktoré bolo potvrdené napadnutým rozhodnutím krajského súdu, bol
navrhovateľ uznaný vinným z porušenia ustanovenia § 61b Exekučného poriadku (nie podľa
§ 64 Exekučného poriadku), pretože začal vykonávať exekúciu predajom nehnuteľnosti
povinného bez dostatočného preskúmania majetkových pomerov povinného a možnosti
vymoženia dlžnej sumy iným spôsobom. Námietky odvolateľa, v ktorých tvrdí, že
k samotnému výkonu exekúcie predajom nehnuteľnosti ani k samotnému oceneniu
nehnuteľnosti nedošlo, sú podľa odvolacieho súdu irelevantné, pretože navrhovateľ
z možných spôsobov výkonu exekúcie,(§ 63 ods. 1 písm. a) až g) Exekučného poriadku),
zvolil exekúciu predajom nehnuteľnosti bez prihliadnutia na ust. § 61b cit, zákona, ktorý
umožňuje vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti len za predpokladu, že povinný nemá
dostatok iného majetku. Odvolateľ pritom začal exekúciu predajom nehnuteľnosti bez
dostatočného overenia, či povinný nedisponuje iným majetkom. Pri zvolení daného spôsobu
exekúcie nemohol v tom čase vedieť, že povinný vymáhanú pohľadávku uhradí, a že
k samotnej zvolenej forme výkonu exekúcie nedôjde. Je povinnosťou bolo, v zmysle ust.
§ 61b Exekučného poriadku, ešte pred určením formy exekúcie náležíte skúmať majetok
povinného, na základe zistení zvoliť primeraný spôsob exekúcie bez ohľadu na tvrdené
„iluzórne vymoženie trov exekúcie“, ktoré by sa dopytom vo finančných inštitúciách podľa
slov navrhovateľa, neúmerne navýšili. Možno súhlasiť s názorom navrhovateľa, že aj na
exekučné konanie sa vzťahuje zásada hospodárnosti avšak to neznamená, že v záujme
dodržania jednej zo zásad konania je možné nerešpektovať zákonnú úpravu.»
25. Podľa § 61b Exekučného poriadku exekúciu možno vykonať len v rozsahu
pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu, jej príslušenstva a trov exekúcie (§ 57
ods. 3); to neplatí, ak sa exekúcia vykonáva predajom hnuteľnej veci, ktorá sa nedá rozdeliť,
alebo predajom nehnuteľnosti a povinný nemá dostatok iného majetku, z ktorého by bolo
možné uspokojiť pohľadávku oprávneného.
26. Vychádzajúc z už citovaného, ústavný súd konštatuje, že právne závery
najvyššieho súdu v tejto časti sú dostatočné a presvedčivé. Podľa názoru ústavného súdu
najvyšší súd veľmi správne poukázal na to, že sťažovateľ začal exekúciu predajom
nehnuteľnosti bez dostatočného overenia toho, či povinný nedisponuje iným majetkom.
To, že k samotnému výkonu exekúcie predajom nehnuteľnosti napokon nedôjde, sťažovateľ
v čase určenia spôsobu vykonania exekúcie nemohol vedieť. Navyše skutočnosť, že
povinný zabránil predaju nehnuteľnosti tým, že po tom, ako sa dozvedel o blokácii tejto
nehnuteľnosti, zaplatil vymáhanú sumu (vo výške 26,82 €) spolu s príslušenstvom a trovami
exekúcie, zakladá predpoklad, že disponoval aj iným majetkom, na ktorý by súdny exekútor
prišiel, ak by sa dôsledne a zodpovedne venoval zisťovaniu majetku povinného. Najvyšší
súd sa teda v dostatočnej miere vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa týkajúcimi
sa jeho postupu v exekučnom konaní. Nesúhlas sťažovateľa so závermi najvyššieho súdu
nemôže odôvodňovať porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na
spravodlivý súdny proces.
27. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa trov disciplinárneho konania
najvyšší súd uviedol: „... odvolací súd sa oboznámil s Disciplinárnym poriadkom, prijatým
Slovenskou komorou exekútorov, po schválení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, ktorého súčasťou je Smernica o odmeňovaní a vyúčtovaní nákladov členov
disciplinárnej komisie a členov disciplinárneho senátu. Predmetná smernica bola schválená
Prezídiom slovenskej Komory exekútorov súčinnosťou od 1. januára 2000 v znení
neskorších dodatkov, a teda výkonným orgánom Slovenskej komory exekútorov, v zmysle
jeho právomoci podľa § 214 Exekučného poriadku. V konaní nebolo preukázané, že by
Konferencia exekútorov zrušila alebo zmenila rozhodnutie Prezídia komory [(§213 písm. c)
zákona], ktorým bola schválená Smernica o odmeňovaní a vyúčtovaní nákladov členov
disciplinárnej komisie a členov disciplinárnych senátov, a v tomto konaní neprislúcha
správnemu súdu spochybňovať jej účinnosť na členov Slovenskej komory exekútorov. Podľa
vyššie citovaného ustanovenia § 228b ods. 3 Exekučného poriadku, má komora nárok na
náhradu účelne vynaložených výdavkov disciplinárneho konania voči účastníkovi, ktorý bol
uznaný vinným v disciplinárnom konaní. Odvolací súd považuje výdavky komory
spočívajúce v odmene a nákladoch členov disciplinárneho senátu a predsedu disciplinárnej
komisie za účelne vynaložené. Ich riadne vyúčtovaná výška zodpovedá čiastkam stanoveným
v Čl. II. a III. Smernice o odmeňovaní a vyúčtovaní nákladov predsedu disciplinárnej
komisie a členov disciplinárneho senátu. Odvolací súd z vyúčtovania trov disciplinárneho
konania jednotlivých členov senátu nezistil, že by tieto nezodpovedali požiadavke účelnosti.
Pretože navrhovateľ bol uznaný vinným podľa bodu 3. návrhu za porušenie ustanovenia
§ 61b Exekučného poriadku, je preto povinný znášať trovy disciplinárneho konania.“
28.1 K námietke sťažovateľa týkajúcej sa náhrady trov disciplinárneho konania
vo výške 411,23 € ústavný súd okrem už citovaného hodnotenia najvyššieho súdu, ktoré
považuje za primerané a ústavne akceptovateľné, uvádza, že s ohľadom na výšku týchto
trov ide o prípad posudzovaný ako tzv. bagateľná vec, kde vzhľadom na konkrétne
okolnosti prípadov už samotný predmet sporov v predmetných konaniach zakladá
z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (porov. najmä IV. ÚS 358/08, ako aj
IV. ÚS 340/2014, III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015, II. ÚS 357/2015) dôvod na
odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
28.2 Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vo veciach bagateľných
prichádza totiž do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre
postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne
(porov. IV. ÚS 358/08), resp. v prípadoch, ak pôjde o intenzitu zásahu kolidujúcu
s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd (porov. nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. III. ÚS 1996/13, bod 27).
28.3 Takéto vybočenie zo štandardov riadneho súdneho konania, resp. intenzitu
zásahu kolidujúcu s podstatou a zmyslom základných práv a slobôd ústavný súd
v napadnutom konaní a rozsudku najvyššieho súdu v časti priznanej výšky náhrady trov
disciplinárneho konania nenašiel.
29. Ústavný súd teda konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom konaní, ktoré vyústilo
do vydania predmetného rozsudku, ústavne akceptovateľným spôsobom aplikoval s vecou
súvisiace právne predpisy, ich aplikácia bola v súlade s ich účelom a zmyslom, ktoré
sledujú, a svoje tvrdenia riadne odôvodnil tak, že tým vytvoril preskúmateľné a odôvodnené
rozhodnutie bez akýchkoľvek známok svojvôle. Odôvodnenie rozsudku a právny názor
najvyššieho súdu ústavný súd hodnotí ako ústavne aprobovateľné, logické a materiálne
i formálne im nemožno vytknúť nesúlad s princípmi základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Predmetný rozsudok najvyššieho súdu je z pohľadu už popísaných záverov
ústavne udržateľný a v tomto smere neexistuje ústavne relevantný dôvod na vyslovenie
porušenia ústavných práv sťažovateľa po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto odmieta sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
30. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi
v nej obsiahnutými už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2018