Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 162/2018
PDF · 239.03 KB
No categories available
I. ÚS 162/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka
a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Dikošom, advokátska kancelária
ADVOKATI Müller & Dikoš, s. r. o., Závodská cesta 3911/24, Žilina, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 421/2014 zo 7. decembra 2016 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 135/2017 zo 14. septembra 2017 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 135/2017 zo 14. septembra 2017 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 135/2017
zo 14. septembra 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a právo na úhradu trov právneho zastúpenia
v sume 374,80 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiat centov), ktorú j e mu
Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu
Mgr. Martina Dikoša, advokátska kancelária ADVOKATI Müller & Dikoš, s. r. o.,
Závodská cesta 3911/24, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 162/2018-10 zo 16. mája 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 421/2014 zo 7. decembra 2016
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Cdo 135/2017 zo 14. septembra 2017.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom
Lučenec (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 131/09 sa sťažovateľ na základe zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“)
domáhal priznania mu nároku na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Revúca (ďalej aj „škodca“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 C 54/08. Podľa sťažovateľa sa v tomto konaní vedenom
pod sp. zn. 3 C 54/08 domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré
v minulosti sťažovateľ síce na základe kúpnej zmluvy predal obchodnej spoločnosti
(ďalej len „kupujúci“), avšak potom, ako kupujúci nezaplatil celú
dohodnutú kúpnu cenu, sťažovateľ od kúpnej zmluvy odstúpil. V tomto konaní Okresný súd
Revúca vydal 23. mája 2001 uznesenie o predbežnom opatrení, ktorým uložil kupujúcemu
povinnosť zdržať sa nakladenia so spornými nehnuteľnosťami, a potom, ako toto uznesenie
na základe odvolania kupujúceho potvrdil aj krajský súd, Okresný súd Revúca (škodca)
opomenul svoju povinnosť podľa § 21 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, podľa ktorého „Štátne
orgány, štátne právnické osoby a notári sú povinní zasielať okresným úradom nimi
vyhotovené verejné listiny a iné listiny o nehnuteľnostiach a o právach k nehnuteľnostiam,
ako aj iné údaje súvisiace s evidovaním nehnuteľností a práv viažucich sa k nim v katastri
do 30 dní odo dňa ich vyhotovenia; ak je verejnou listinou rozhodnutie štátneho orgánu,
počíta sa lehota odo dňa jeho právoplatnosti.“, a toto právoplatne predbežné opatrenie
nezaslal príslušnému katastrálnemu úradu. Podľa sťažovateľa v dôsledku tohto nesprávneho
úradného postupu škodcu mu bola spôsobená škoda, pretože napriek zmienenému
právoplatnému predbežnému opatreniu po tom, ako bolo na majetok kupujúceho vyhlásené
konkurzné konanie, boli sporné nehnuteľnosti z dôvodu absentujúceho zápisu v katastri
nehnuteľností zahrnuté do konkurznej podstaty kupujúceho (úpadcu) a následne boli
prevedené na nového vlastníka.
3. Rozsudkom sp. zn. 6 C 131/09 z 28. februára 2014 okresný súd žalobu sťažovateľa
zamietol a zaviazal ho nahradiť žalovanému trovy konania, pričom toto rozhodnutie bolo
potvrdené aj odvolacím krajským súdom, a to jeho rozsudkom sp. zn. 15 Co 421/2014
zo 7. decembra 2016. Dovolanie, ktoré sťažovateľ odôvodnil § 420 písm. f) a § 421 ods. 1
písm. a) Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“),
najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 3 Cdo 135/2017 zo 14. septembra 2017 odmietol
s odôvodnením, že nebol naplnený dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, pričom
dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP sa najvyšší súd nezaoberal,
odvolávajúc sa pritom na stanovisko veľkého senátu občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 V Cdo2/2017 z 19. apríla 2017.
4. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu okrem
iného uviedol:
„Ak mal Najvyšší súd Slovenskej republiky za to, že námietky Sťažovateľa sa
v podstate netýkali procesného pochybenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ale právneho
posúdenia veci, má Sťažovateľ za to, že sa mal Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberať
dovolaním Sťažovateľa práve z uvedeného dôvodu a nie tento vylúčiť s poukazom
na uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu...
Pre úplnosť Sťažovateľ uvádza, že i samotné uznesenie veľkého senátu
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu možno považovať za kontroverzné, nakoľko sa
podľa jeho názoru nijako nevylučuje, aby bolo rozhodnutie odvolacieho súdu nesprávne tak
z dôvodu nesprávneho procesného postupu, ako aj z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci, čiže vylučovať prípustnosť dovolania z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci, ak je rozhodnutie odvolacieho súdu napadnuté z dôvodu nesprávneho
procesného postupu, je protiústavné...
Sťažovateľ má za to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky mu odňal možnosť konať
pred súdom, čím došlo k zásahu do jeho ústavou garantovaných práv.“
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2017, sp. zn. 3 Cdo/135/2017-291 a rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 07.12.2016, sp. zn. 15 Co/421/2014-249, ktoré mu
predchádzalo, porušené boli.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2017,
sp. zn. 3Cdo/135/2017-291 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
07.12.2016, sp. zn. 15Co/421/2014-249, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Krajskému
súdu v Banskej Bystrici.“
6. Sťažovateľ si uplatnil aj nárok na náhradu trov konania pred ústavným
súdom v sume „... 374,80 EUR /2 právne úkony: príprava a prevzatie veci a podanie
na súd –1 úkon á 147,33 EUR + paušálna náhrada 8,84 EUR za úkon + DPH 20% ...“.
7. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci za krajský súd písomne vyjadril jeho
podpredseda listom sp. zn. Spr 560/18 z 10. júla 2018, za najvyšší súd jeho predsedníčka
listom č. k. KP 3/2018-52 z 20. júla 2018 a k vhodnosti ústneho prejednania veci sa právny
zástupca sťažovateľa vyjadril listom zo 4. júla 2018.
7.1 Podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení zaujal stanovisko
predovšetkým k meritu konania vedeného pred odvolacím súdom a okrem iného uviedol:
„Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 15Co/421/2014-249
zo 7. decembra 2016 jasne a zrozumiteľne odôvodnil rozhodnutie, odpovedal na všetky
právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, stručne a jasne
objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia. Poukázal na správny záver okresného súdu
spočívajúci v tom, že v prejednávanom prípade nie je daná priama príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu v Rimavskej Sobote a Okresného súdu
v Revúcej a škodou, ktorej náhrady sa žalobca domáha. Nárok na náhradu škody, ktorý si
žalobca uplatnil nespĺňa podmienky v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. Plnenie, ktorého sa
žalobca domáhal titulom náhrady škody, nepredstavuje jeho majetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, jeho majetok sa nezmenšil nesprávnym postupom súdu,
tento dôsledok nastal v dôsledku zamietnutej žaloby o určenie vlastníckeho práva
a vypratanie nehnuteľnosti v konaní Okresného súdu Revúca...
v sťažnosti však predovšetkým namietal postup Najvyššieho
súdu... K postupu najvyššieho súdu sa krajský súd nevyjadruje.
Krajský súd v Banskej Bystrici oznamuje, že... súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania pred ústavným súdom, nakoľko od tohto pojednávania nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci.“
7.2 Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla:
„... zastáva najvyšší súd názor, že sťažovateľom namietané práva boli rozhodnutím
najvyššieho súdu porušené.
Najvyšší súd súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a ponecháva rozhodnutie
o sťažnosti na úvahe ústavného súdu.“
7.3 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení k vhodnosti ústneho
pojednávania uviedol, že „... súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania...“.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základných práv a práv
zaručených v ústave a dohovore.
II.
9. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný
súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym
orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1
ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba
z hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05,
11. Primárne je sťažnosť sťažovateľa založená na námietke, že k porušeniu jeho
základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie došlo napádaným uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 135/2017 zo 14. septembra 2017, pretože najvyšší súd ním
odmietol jeho dovolanie odôvodnené § 420 písm. f) CSP bez toho, aby sa súčasne zaoberal
aj prípustnosťou a dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, a to i napriek
tomu, že sťažovateľ ako dovolací dôvod primárne uviedol rozpor napadnutého uznesenia
krajského súdu, ako aj okresného súdu s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu,
preto sťažovateľ považuje toto rozhodnutie najvyššieho súdu za arbitrárne a nezákonné.
12. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
13. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu
pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu
podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).
14. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.
Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci má pozitívny záväzok aktívnym
spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli
oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva
a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry ústavného
súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch.
Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany
v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr. II. ÚS 78/05,
15. Najvyšší súd v interakcii s námietkami sťažovateľa svoje uznesenie v podstatnej
časti odôvodnil takto:
„Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky,
za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať
rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013,
3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014). Narušenie princípu právnej istoty
strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť
vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych
opravných prostriedkoch.
Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu
na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu
ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].
Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho
prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie
prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že
dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také
rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je
dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
...
Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f/ CSP a zároveň
z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.
Z ustanovení CSP, ktoré sa vzťahujú na dovolacie konanie, nevyplýva jednoznačne,
či prichádza do úvahy súbežné uplatnenie prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP,
Otázka možnosti súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle
týchto ustanovení CSP bola riešená veľkým senátom občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu, ktorý v uznesení z 19. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017 konštatoval, že:
a/ kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 CSP je neprípustná,
b/ ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených
ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie
prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP, c/ ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady
zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti
dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej
vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste.
Uvedeným rozhodnutím veľkého senátu, ktoré je dostupné aj na internetovej stránke
najvyššieho súdu (www.nsud.sk), sú senáty najvyššieho súdu viazané (§ 48 ods. 3 veta prvá
CSP).
Trojčlenný senát 3 C najvyššieho súdu, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými
v označenom rozhodnutí veľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania žalobcu len podľa
ustanovenia § 420 písm. f/ CSP (nezaoberal sa teda prípustnosťou jeho dovolania
z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/, b/ CSP).“
16. V kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľa bolo zo strany ústavného súdu
predmetom posúdenia, či je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu
ako súdu rozhodujúceho o dovolaní, v zmysle ktorého ak sú v dovolaní súbežne uplatnené
dôvody prípustnosti podľa ustanovenia § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP, dovolací súd sa
pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania
z hľadiska § 420 CSP, resp. ak je uplatnených viacero dovolacích dôvodov v rámci
§ 420 písm. a) – f) CSP, keď sa obmedzí iba na preskúmanie tohto z nich, ktorý je
na prednejšom mieste.
17. K tejto otázke prijal ústavný súd uznesením č. k. Plz. ÚS 1/2018-22
z 25. apríla 2018 nasledujúce zjednocujúce stanovisko:
„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa
ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového
poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania
obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového
poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420
písm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa
pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania
z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená
na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1
18. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
19. Vzhľadom na uvedené zjednocovacie stanovisko pléna ústavného súdu, ktoré je
plne aplikovateľné aj na prípad sťažovateľa a v intenciách ktorého, pokiaľ ide o posúdenie
otázky prípustnosti dovolania, je napádané uznesenie najvyššieho súdu ústavne
neudržateľné, ústavný súd dospel k záveru, že týmto uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 135/2017 zo 14. septembra 2017 bolo porušené základné právo sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
20. V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením základného práva
„každého“ na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho
orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom zaručeného v čl. 46
ods. 3 ústavy ústavný súd podotýka, že riešenie vecného nároku sťažovateľa na náhradu
škody, resp. posúdenie ústavnej udržateľnosti posúdenia tohto nároku všeobecnými súdmi,
je v tomto procesnom štúdiu konania, kedy by sa k tejto otázke mohol ešte eventuálne
všeobecný súd vyjadriť, v konaní pred ústavným súdom predčasné, preto ústavný súd v tejto
časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto
rozhodnutia.
21. Obdobne ústavný súd týmto rozhodnutím nevyhovel sťažnosti sťažovateľa ani
v časti namietaného porušenia jeho práv v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 15 Co 421/2014 zo 7. decembra 2016, pretože v tomto procesnom štádiu konania
ústavnému súdu v tom bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto
rešpektujúc zásadu vlastného sebaobmedzenia a zdržanlivosti (PL. ÚS 3/09, I. ÚS 76/2011,
PL. ÚS 95/2011), ústavný nepovažoval za potrebné zaoberať sa postupom a namietaným
uznesením krajského súdu, ktoré budú predmetom posúdenia ešte zo strany najvyššieho
súdu po vrátení veci na ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu
minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom
zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi
na ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia
týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. IV. ÚS 128/07).
III.
22. V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd
v nadväznosti na zistené porušenie jeho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 rozhodol
o zrušení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 135/2017 zo 14. septembra 2017 a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie.
23. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu
trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich
úhradu v sume 374,80 € vrátane 20 % DPH.
24. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny (§ 11 ods. 3
vyhlášky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2017 je 147,33 € a hodnota režijného
paušálu je 8,84 €. Základná sadzba odmeny (§ 11 ods. 3 vyhlášky) za úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2018 je 153,50 € a hodnota režijného paušálu je 9,21 €.
25. S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov
za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia,
podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 374,81 € vrátane režijného paušálu
a DPH, sťažovateľovi nevznikol nárok na úhradu trov konania za jeden úkon právnej služby
vykonaný v roku 2018 (vyjadrenie k vhodnosti ústneho pojednávania po prijatí sťažnosti),
pretože tento úkon nijako vecne neprispel k posúdeniu sťažnosti sťažovateľa. Keďže právny
zástupca sťažovateľa si uplatnil nárok na úhradu trov konania iba v sume 374,80 €,
ústavný súd v záujme nerozhodnúť ultra petitum mu tento nárok priznal v uplatnenom
rozsahu, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2018