Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 162/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka

a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Dikošom, advokátska kancelária

ADVOKATI Müller & Dikoš, s. r. o., Závodská cesta 3911/24, Žilina, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a 3

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. zo 7. decembra 2016 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. septembra 2017 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. septembra 2017 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. septembra 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a právo na úhradu trov právneho zastúpenia

v sume 374,80 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur a osemdesiat centov), ktorú j e mu

Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu

Mgr. Martina Dikoša, advokátska kancelária ADVOKATI Müller & Dikoš, s. r. o.,

Závodská cesta 3911/24, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -10 zo 16. mája 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a 3 (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 7. decembra 2016

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 14. septembra 2017.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom

Lučenec (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa sťažovateľ na základe zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

domáhal priznania mu nároku na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku

nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Revúca (ďalej aj „škodca“) v konaní

vedenom pod sp. zn. . Podľa sťažovateľa sa v tomto konaní vedenom

pod sp. zn. domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré

v minulosti sťažovateľ síce na základe kúpnej zmluvy predal obchodnej spoločnosti

(ďalej len „kupujúci“), avšak potom, ako kupujúci nezaplatil celú

dohodnutú kúpnu cenu, sťažovateľ od kúpnej zmluvy odstúpil. V tomto konaní Okresný súd

Revúca vydal 23. mája 2001 uznesenie o predbežnom opatrení, ktorým uložil kupujúcemu

povinnosť zdržať sa nakladenia so spornými nehnuteľnosťami, a potom, ako toto uznesenie

na základe odvolania kupujúceho potvrdil aj krajský súd, Okresný súd Revúca (škodca)

opomenul svoju povinnosť podľa § 21 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, podľa ktorého „Štátne

orgány, štátne právnické osoby a notári sú povinní zasielať okresným úradom nimi

vyhotovené verejné listiny a iné listiny o nehnuteľnostiach a o právach k nehnuteľnostiam,

ako aj iné údaje súvisiace s evidovaním nehnuteľností a práv viažucich sa k nim v katastri

do 30 dní odo dňa ich vyhotovenia; ak je verejnou listinou rozhodnutie štátneho orgánu,

počíta sa lehota odo dňa jeho právoplatnosti.“, a toto právoplatne predbežné opatrenie

nezaslal príslušnému katastrálnemu úradu. Podľa sťažovateľa v dôsledku tohto nesprávneho

úradného postupu škodcu mu bola spôsobená škoda, pretože napriek zmienenému

právoplatnému predbežnému opatreniu po tom, ako bolo na majetok kupujúceho vyhlásené

konkurzné konanie, boli sporné nehnuteľnosti z dôvodu absentujúceho zápisu v katastri

nehnuteľností zahrnuté do konkurznej podstaty kupujúceho (úpadcu) a následne boli

prevedené na nového vlastníka.

3. Rozsudkom sp. zn. z 28. februára 2014 okresný súd žalobu sťažovateľa

zamietol a zaviazal ho nahradiť žalovanému trovy konania, pričom toto rozhodnutie bolo

potvrdené aj odvolacím krajským súdom, a to jeho rozsudkom sp. zn.

zo 7. decembra 2016. Dovolanie, ktoré sťažovateľ odôvodnil § 420 písm. f) a § 421 ods. 1

písm. a) v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. zo 14. septembra 2017 odmietol

s odôvodnením, že nebol naplnený dovolací dôvod podľa , pričom

dovolacím dôvodom podľa sa najvyšší súd nezaoberal,

odvolávajúc sa pritom na stanovisko veľkého senátu občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla 2017.

4. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu okrem

iného uviedol:

„Ak mal Najvyšší súd Slovenskej republiky za to, že námietky Sťažovateľa sa

v podstate netýkali procesného pochybenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ale právneho

posúdenia veci, má Sťažovateľ za to, že sa mal Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberať

dovolaním Sťažovateľa práve z uvedeného dôvodu a nie tento vylúčiť s poukazom

na uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu...

Pre úplnosť Sťažovateľ uvádza, že i samotné uznesenie veľkého senátu

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu možno považovať za kontroverzné, nakoľko sa

podľa jeho názoru nijako nevylučuje, aby bolo rozhodnutie odvolacieho súdu nesprávne tak

z dôvodu nesprávneho procesného postupu, ako aj z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci, čiže vylučovať prípustnosť dovolania z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci, ak je rozhodnutie odvolacieho súdu napadnuté z dôvodu nesprávneho

procesného postupu, je protiústavné...

Sťažovateľ má za to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky mu odňal možnosť konať

pred súdom, čím došlo k zásahu do jeho garantovaných práv.“

5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a ods. 3 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2017, sp. zn. -291 a rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 07.12.2016, sp. zn. -249, ktoré mu

predchádzalo, porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2017,

sp. zn. -291 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa

07.12.2016, sp. zn. -249, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Krajskému

súdu v Banskej Bystrici.“

6. Sťažovateľ si uplatnil aj nárok na náhradu trov konania pred ústavným

súdom v sume „... 374,80 EUR /2 právne úkony: príprava a prevzatie veci a podanie

na súd –1 úkon á 147,33 EUR + paušálna náhrada 8,84 EUR za úkon + DPH 20% ...“.

7. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci za krajský súd písomne vyjadril jeho

podpredseda listom sp. zn. Spr 560/18 z 10. júla 2018, za najvyšší súd jeho predsedníčka

listom č. k. -52 z 20. júla 2018 a k vhodnosti ústneho prejednania veci sa právny

zástupca sťažovateľa vyjadril listom zo 4. júla 2018.

7.1 Podpredseda krajského súdu vo svojom vyjadrení zaujal stanovisko

predovšetkým k meritu konania vedeného pred odvolacím súdom a okrem iného uviedol:

„Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. -249

zo 7. decembra 2016 jasne a zrozumiteľne odôvodnil rozhodnutie, odpovedal na všetky

právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, stručne a jasne

objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia. Poukázal na správny záver okresného súdu

spočívajúci v tom, že v prejednávanom prípade nie je daná priama príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom Okresného súdu v Rimavskej Sobote a Okresného súdu

v Revúcej a škodou, ktorej náhrady sa žalobca domáha. Nárok na náhradu škody, ktorý si

žalobca uplatnil nespĺňa podmienky v zmysle Plnenie, ktorého sa

žalobca domáhal titulom náhrady škody, nepredstavuje jeho majetkovú ujmu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom, jeho majetok sa nezmenšil nesprávnym postupom súdu,

tento dôsledok nastal v dôsledku zamietnutej žaloby o určenie vlastníckeho práva

a vypratanie nehnuteľnosti v konaní Okresného súdu Revúca...

v sťažnosti však predovšetkým namietal postup Najvyššieho

súdu... K postupu najvyššieho súdu sa krajský súd nevyjadruje.

Krajský súd v Banskej Bystrici oznamuje, že... súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania pred ústavným súdom, nakoľko od tohto pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci.“

7.2 Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla:

„... zastáva najvyšší súd názor, že sťažovateľom namietané práva boli rozhodnutím

najvyššieho súdu porušené.

Najvyšší súd súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a ponecháva rozhodnutie

o sťažnosti na úvahe ústavného súdu.“

7.3 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení k vhodnosti ústneho

pojednávania uviedol, že „... súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania...“.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základných práv a práv

zaručených v ústave a dohovore.

II.

9. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný

súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba

z hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

11. Primárne je sťažnosť sťažovateľa založená na námietke, že k porušeniu jeho

základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie došlo napádaným uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. septembra 2017, pretože najvyšší súd ním

odmietol jeho dovolanie odôvodnené bez toho, aby sa súčasne zaoberal

aj prípustnosťou a dovolacím dôvodom podľa , a to i napriek

tomu, že sťažovateľ ako dovolací dôvod primárne uviedol rozpor napadnutého uznesenia

krajského súdu, ako aj okresného súdu s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu,

preto sťažovateľ považuje toto rozhodnutie najvyššieho súdu za arbitrárne a nezákonné.

12. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

13. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

14. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.

Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci má pozitívny záväzok aktívnym

spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli

oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva

a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry ústavného

súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch.

Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany

v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr. ,

).

15. Najvyšší súd v interakcii s námietkami sťažovateľa svoje uznesenie v podstatnej

časti odôvodnil takto:

„Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky,

za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať

rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (, ,

, , ). Narušenie princípu právnej istoty

strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť

vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych

opravných prostriedkoch.

Naďalej je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu

na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu

ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. ].

Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho

prípustnosti. V zmysle je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie

prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že

dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také

rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je

dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach a .

...

Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z a zároveň

z ustanovenia .

Z ustanovení , ktoré sa vzťahujú na dovolacie konanie, nevyplýva jednoznačne,

či prichádza do úvahy súbežné uplatnenie prípustnosti dovolania v zmysle ,

ako aj v zmysle .

Otázka možnosti súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle

týchto ustanovení bola riešená veľkým senátom občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu, ktorý v uznesení z 19. apríla 2017 sp. zn. konštatoval, že:

a/ kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a je neprípustná,

b/ ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených

ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie

prípustnosti dovolania z hľadiska , c/ ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady

zmätočnosti uvedené v až f/ , dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti

dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej

vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste.

Uvedeným rozhodnutím veľkého senátu, ktoré je dostupné aj na internetovej stránke

najvyššieho súdu (www.nsud.sk), sú senáty najvyššieho súdu viazané (§ 48 ods. 3 veta prvá

).

Trojčlenný senát 3 C najvyššieho súdu, riadiac sa právnymi závermi vyjadrenými

v označenom rozhodnutí veľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania žalobcu len podľa

ustanovenia (nezaoberal sa teda prípustnosťou jeho dovolania

z hľadiska , ).“

16. V kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľa bolo zo strany ústavného súdu

predmetom posúdenia, či je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu

ako súdu rozhodujúceho o dovolaní, v zmysle ktorého ak sú v dovolaní súbežne uplatnené

dôvody prípustnosti podľa ustanovenia , ako aj podľa , dovolací súd sa

pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania

z hľadiska , resp. ak je uplatnených viacero dovolacích dôvodov v rámci

– f) , keď sa obmedzí iba na preskúmanie tohto z nich, ktorý je

na prednejšom mieste.

17. K tejto otázke prijal ústavný súd uznesením č. k. -22

z 25. apríla 2018 nasledujúce zjednocujúce stanovisko:

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa

pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1

.“

18. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

19. Vzhľadom na uvedené zjednocovacie stanovisko pléna ústavného súdu, ktoré je

plne aplikovateľné aj na prípad sťažovateľa a v intenciách ktorého, pokiaľ ide o posúdenie

otázky prípustnosti dovolania, je napádané uznesenie najvyššieho súdu ústavne

neudržateľné, ústavný súd dospel k záveru, že týmto uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 14. septembra 2017 bolo porušené základné právo sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

20. V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením základného práva

„každého“ na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho

orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom zaručeného v čl. 46

ods. 3 ústavný súd podotýka, že riešenie vecného nároku sťažovateľa na náhradu

škody, resp. posúdenie ústavnej udržateľnosti posúdenia tohto nároku všeobecnými súdmi,

je v tomto procesnom štúdiu konania, kedy by sa k tejto otázke mohol ešte eventuálne

všeobecný súd vyjadriť, v konaní pred ústavným súdom predčasné, preto ústavný súd v tejto

časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto

rozhodnutia.

21. Obdobne ústavný súd týmto rozhodnutím nevyhovel sťažnosti sťažovateľa ani

v časti namietaného porušenia jeho práv v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 7. decembra 2016, pretože v tomto procesnom štádiu konania

ústavnému súdu v tom bráni princíp subsidiarity vyjadrený v , a preto

rešpektujúc zásadu vlastného sebaobmedzenia a zdržanlivosti (, ,

), ústavný nepovažoval za potrebné zaoberať sa postupom a namietaným

uznesením krajského súdu, ktoré budú predmetom posúdenia ešte zo strany najvyššieho

súdu po vrátení veci na ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu

minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom

zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi

na ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia

týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. ).

III.

22. V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd

v nadväznosti na zistené porušenie jeho základného práva zaručeného v

a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 rozhodol

o zrušení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. septembra 2017 a vec

mu vrátil na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie.

23. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) úhradu

trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich

úhradu v sume 374,80 € vrátane 20 % DPH.

24. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny (§ 11 ods. 3

vyhlášky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2017 je 147,33 € a hodnota režijného

paušálu je 8,84 €. Základná sadzba odmeny (§ 11 ods. 3 vyhlášky) za úkon právnej služby

uskutočnený v roku 2018 je 153,50 € a hodnota režijného paušálu je 9,21 €.

25. S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov

za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia,

podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 374,81 € vrátane režijného paušálu

a DPH, sťažovateľovi nevznikol nárok na úhradu trov konania za jeden úkon právnej služby

vykonaný v roku 2018 (vyjadrenie k vhodnosti ústneho pojednávania po prijatí sťažnosti),

pretože tento úkon nijako vecne neprispel k posúdeniu sťažnosti sťažovateľa. Keďže právny

zástupca sťažovateľa si uplatnil nárok na úhradu trov konania iba v sume 374,80 €,

ústavný súd v záujme nerozhodnúť ultra petitum mu tento nárok priznal v uplatnenom

rozsahu, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2018