Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 295/2018
PDF · 154.94 KB
No categories available
I. ÚS 295/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
a , , zastúpených advokátom
JUDr. Dušanom Klimom, Sládkovičova 16/61, Žiar nad Hronom, vo veci namietaného
porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením
Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 9 C 14/2017-16 z 12. apríla 2017 a uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 236/2017 z 19. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2018
doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou
namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Okresného súdu
Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 14/2017-16 z 12. apríla 2017 (ďalej len
„napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 236/2017 z 19. apríla 2018 [(ďalej len „napadnuté
uznesenie krajského súdu“) (spolu aj „napadnuté rozhodnutia“)].
2. Z obsahu podanej sťažnosti a k nej priložených príloh vyplýva, že sťažovatelia ako
žalobcovia sa podanou žalobou domáhali obnovy konania vedeného na okresnom súde pod
sp. zn. 9 Er 974/2009. Žaloba na obnovu konania smerovala proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 9 Er 974/2009-77 zo 7. júna 2016, ktorým súd zamietol námietky sťažovateľov ako
povinných proti udeleniu príklepu. Napadnutým uznesením okresný súd žalobu o obnovu
konania odmietol ako neprípustnú, pretože proti predmetnému uzneseniu obnova konania
nie je prípustná, a zároveň posúdil, že nebola dodržaná subjektívna lehota na podanie žaloby
o obnovu konania. Na základe odvolania podaného zo strany sťažovateľov rozhodol krajský
súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil s odôvodnením, že
ho považuje za správne a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje.
3. Sťažovatelia v podanej sťažnosti predovšetkým namietajú, že okresný súd, ako aj
krajský súd rozhodli „bez účasti“ sťažovateľov na konaní a „bez možnosti sporových strán
verejne argumentovať dôvodnosť žaloby na obnovu konania“, čím im bolo odňaté právo na
prístup k súdu. V danom prípade neboli podľa sťažovateľov naplnené dôvody podľa § 177
ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) na nenariadenie pojednávania.
Uvedeným postupom okresný súd a krajský súd porušili „princíp ústnosti, verejnosti
a priamosti sporových strán na konaní“. Odvolací súd mal nariadiť pojednávanie aj z toho
dôvodu, že sťažovatelia v podanom odvolaní namietali, že súd prvej inštancie im svojím
procesným postupom znemožnil realizáciu ich základného práva na spravodlivý proces, a to
nevykonaním dôkazov svedčiacich o dôvodnosti podanej žaloby o obnovu konania.
Sťažovatelia ďalej namietajú, že základné konanie, ako aj konanie o žalobe o obnovu
konania viedol ten istý sudca, čím sa konanie koncentrovalo v rukách jedného arbitra.
Sťažovatelia vyjadrili svoj nesúhlas s právnym záverom všeobecných súdov týkajúcim sa
nemožnosti obnovy exekučného konania. Takýto právny názor podľa sťažovateľov
odporuje právnej úprave zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), pretože
žiadne jeho ustanovenie nezakotvuje zákaz obnovy konania. Sťažovatelia nesúhlasia ani
s konštatovaním, že navrátenie do predošlého stavu v exekučnom konaní nie je možné,
a uvádzajú, že Exekučný poriadok takýto zákaz nepozná. Sťažovatelia sú toho názoru, že
exekučné konanie naďalej trvá, o čom svedčí aj skutočnosť, že súdna exekútorka napriek
vykonanej dražbe v exekúcii pokračuje. Tým je zároveň udržiavaný protiprávny stav, keď
„bez právoplatného rozhodnutia v rámci dedičského konania, nebolo rozhodnuté o sukcesii
na právnych nástupcov poručiteľky, ktorá ako non subjekt (vydražila) i keď už neexistovala
a bola mŕtva“. Za nesprávny považujú sťažovatelia aj záver všeobecných súdov
o nedodržaní subjektívnej lehoty na podanie žaloby o obnove konania, keďže podľa nich
trvá nezákonný stav (neprejednanie dedičstva, neuskutočnená súdom povolená zmena
oprávnených), čím nedošlo k začatiu plynutia subjektívnej lehoty na podanie žaloby
o obnovu konania. Sťažovatelia uvádzajú, že ani § 398 a § 399 CSP, na ktoré všeobecné
súdy v napadnutých rozhodnutiach poukazujú, nevylučujú podanie žaloby o obnovu
konania s výhradou, že by zmenu alebo zrušenie rozhodnutia bolo možné dosiahnuť iným
spôsobom alebo ak by uznesenie schvaľovalo súdny zmier. Sťažovatelia v tomto prípade
iný opravný prostriedok k dispozícii nemali. Ďalšou námietkou sťažovateľov je
nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorý sa nevysporiadal
s námietkami sťažovateľov uvedenými v odvolaní, ktoré sa týkali nevykonania podstatných
dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. Napadnutými nezákonnými rozhodnutiami došlo aj
k zásahu do základných práv sťažovateľov na súkromný a rodinný život a obydlie, a to
zásahmi nezákonných dražiteľov a vstupom osôb, ktoré sa pokúšali sťažovateľov
vysťahovať z ich domova.
4. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd
nálezom vyslovil porušenie označených práv (bod 1) napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu a krajského súdu, priznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie
v sume 116 000 eur a náhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Ústavný súd preskúmal pri predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska
existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
9. Nosné dôvody sťažnosti predstavujú námietky sťažovateľov tvrdiace, že okresný
súd a krajský súd porušili nimi označené práva (bod 1) tým, že nenariadili vo veci ústne
pojednávanie, svoje rozhodnutia dostatočne neodôvodnili a krajský súd sa nevysporiadal
s relevantnými odvolacími námietkami sťažovateľov, a tak v základnom konaní, ako aj
v konaní o povolení jeho obnovy konal totožný sudca (pozri aj nosné dôvody v bode 3).
10. Ústavný súd konštatuje, že na rozhodnutie o časti sťažnosti vo veci namietaného
porušenia označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru uznesením okresného súdu
(bod 1) nie je daná právomoc ústavného súdu.
11. Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti namietanému
uzneseniu okresného súdu č. k. 9 C 14/2017-16 z 12. apríla 2017 bolo prípustné odvolanie
ako riadny opravný prostriedok (sťažovatelia možnosť podania odvolania aj využili – pozri
bod 2), a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov mal
predovšetkým krajský súd v rámci odvolacieho konania.
12. Preto túto časť sťažnosti sťažovateľov, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného
súdu č. k. 9 C 14/2017-16 z 12. apríla 2017, ústavný súd odmietol pre nedostatok svojej
právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Sťažovatelia tiež namietali porušenie označených práv (bod 1) napadnutým
uznesením krajského súdu.
14. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
15. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľov poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým
osobám zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak
nie je daná právomoc všeobecných súdov (porovnaj I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013,
III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04, I. ÚS 420/2016). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (porovnaj I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08, II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03,
IV. ÚS 177/05). Ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych
a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Civilného sporového poriadku, nemožno sa
domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.
16. V rozsahu nosných dôvodov podanej sťažnosti (pozri bod 3) ústavný súd
konštatuje, že tieto v zásade zodpovedajú dôvodom dovolania (mimoriadneho opravného
prostriedku) podľa § 420 písm. e) CSP („dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd“) a § 420 písm. f) CSP („dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces“).
17. Poukazovanie na neprípustnosť podania dovolania podľa § 421 ods. 2 CSP
v spojitosti s § 357 písm. c) CSP zo strany sťažovateľov v danom prípade neobstojí, keďže
možnosť podania dovolania v rozsahu nosných dôvodov sťažnosti sa nevzťahuje na § 420
CSP. Ústavný súd v tejto súvislosti už iba dodáva, že v okolnostiach posudzovanej veci sa
na namietané exekučné konanie vzťahuje Exekučný poriadok účinný do 31. marca 2017
(§ 243h Exekučného poriadku).
18. Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno preto nahradzovať
sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej
až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej
ochrany svojich práv; a tú možnosť sťažovatelia v tomto prípade mali.
19. Keďže sťažovatelia ani len netvrdili (tým menej preukazovali), že dovolanie
nepodali z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach ich prípadu ani
neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
20. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustnú
odmietol a argumentáciou sťažovateľov vo vzťahu k porušeniu nimi označených práv sa
bližšie nezaoberal.
21. Nad rámec veci ústavný súd uvádza, že sťažovatelia sa už v minulosti obrátili na
ústavný súd so sťažnosťou, v ktorej namietali porušenie svojich práv uznesením okresného
súdu č. k. 9 Er 974/2009-77 zo 7. júna 2016, ktorý zamietol ich námietky proti udeleniu
príklepu a udelený príklep schválil. Vecnému zaoberaniu sa predmetnou sťažnosťou zo
strany ústavného súdu zabránilo jej oneskorené podanie zo strany sťažovateľov. Táto
skutočnosť má nepochybne význam aj v okolnostiach teraz prerokovávanej veci, keďže
sťažovatelia sa včas podanou sťažnosťou proti uzneseniu okresného súdu č. k.
9 Er 974/2009-77 zo 7. júna 2016 mohli v prípade uvedených relevantných dôvodov účinne
brániť na ústavnom súde, čím by predišli potrebe žiadať o obnovu exekučného konania.
22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľov stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. septembra 2018