Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 419/2018
PDF · 199.03 KB
No categories available
II. ÚS 419/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. septembra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej
advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26,
Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Róbert Ružbašán, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 C 270/2015 a jeho uznesením sp. zn. 17 C 270/2015 z 9. decembra 2016
a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 169/2017 zo 14. novembra 2017
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 270/2015 a jeho
uznesením sp. zn. 17 C 270/2015 z 9. decembra 2016 a uznesením Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 169/2017 zo 14. novembra 2017.
Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 4. mája 2018.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou
na okresnom súde 29. mája 2015 domáhala nároku na náhradu škody zo škodovej udalosti
na motorovom vozidle proti žalovanému (ďalej len „žalovaný“)
v sume 638,43 € s príslušenstvom. Po vypracovaní znaleckého posudku na určenie sumy
škody žalovaný zaplatil sťažovateľke sumu 598,32 € ako časť istiny vrátane príslušenstva.
Následne okresný súd z dôvodu sťažovateľkinho späťvzatia návrhu na začatie konania
uznesením č. k. 17 C 270/2015-126 z 5. mája 2016 zastavil konanie v časti o zaplatenie
istiny vo výške 141,18 € a uznesením č. k. 17 C 270/2015-135 zo 7. júna 2016 zastavil
konanie aj v časti o zaplatenie príslušenstva z uvedenej sumy.
2.1 Sťažovateľka podaním z 15. novembra 2016 po pojednávaní s prejednaním veci
samej vzala žalobu v celom rozsahu späť, žiadala konanie zastaviť a uplatnila si trovy
konania. Okresný súd uznesením č. k. 17 C 270/2015-198 z 9. decembra 2016 rozhodol tak,
že konanie zastavil, sťažovateľke priznal náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu
55,78 % a štátu priznal náhradu trov konania proti sťažovateľke v rozsahu 22,11 % a proti
žalovanému v rozsahu 77,89 %.
2.2 Uznesenie okresného súdu č. k. 17 C 270/2015-198 z 9. decembra 2016 v časti
výroku o trovách konania sťažovateľka napadla v zákonnej lehote odvolaním,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 169/2017 zo 14. novembra 2017 tak,
že potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu.
Sťažovateľka podala 12. februára 2018 podnet na Generálnej prokuratúre Slovenskej
republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) na podanie dovolania proti uzneseniu
krajského súdu. Generálna prokuratúra prípisom č. k. VI/1 Pz 25/18/1000-6 z 2. marca 2018
sťažovateľke oznámila, že podnet odložila bez prijatia opatrenia prokurátora.
3. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„V predmetnom prípade výsledok sporu závisel od znaleckého posudku, avšak táto
skutočnosť nebola zohľadnená v rozhodnutí (a odôvodnení) o náhrade trov štátu
a o náhrade trov konania sťažovateľky.
... Právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14.11.2017,
sp. zn. 5Co/169/2017 a uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa 09.12.2016,
sp. zn. 17C/20/2015-198 vykazuje znaky porušovania práva na spravodlivý proces a trpí
vadami, ktoré majú za následok závažné porušenie práva spočívajúce v právnych záveroch,
ktoré sú svojvoľné alebo neudržateľné. Citované rozhodnutia vykazujú viacero znakov
nezákonnosti, nepreskúmateľnosti a nesprávnosti, rovnako ako zásadným spôsobom
narušujú rovnosť účastníkov konania.
... Pri daných rozhodnutiach ide o extrémne vybočenie z pravidiel upravujúcich
civilné sporové konanie k čomu došlo na základe nesprávnej interpretácie a aplikácie
príslušných ustanovení zákona - svojvoľné rozhodnutie bez náležitého odôvodnenia, ktorým
bolo porušené základné právo sťažovateľky čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
domáhať sa ochrany svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a právo na spravodlivé
prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(1950). Ide o fundamentálnu chybu v konaní súdu, ktorá má za následok nespravodlivé
rozhodnutie, ktoré neobstojí vo svetle judikatúry Ústavného súdu SR ako aj ESĽP.
V rozhodnutí konajúceho súdu konajúci súd interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia
zákona tak, že uvedené rozhodnutie zahŕňa v sebe črty svojvôle.“
Podľa názoru sťažovateľky postup okresného súdu a krajského súdu vykazujú znaky
porušenia práva na spravodlivý proces spočívajúce v postupe a odôvodnení rozhodnutí,
ktoré sú svojvoľné a nedostatočne odôvodnené. Okresný súd sa pri priznanej náhrade trov
štátu proti sťažovateľke v rozsahu 22,11 % vôbec nevysporiadal s tým, že „sťažovateľka
bola úspešná čo do podstaty, dôvodu, nároku a svoj nárok preukázala už pri podaní návrhu,
kedy predložila znalecký posudok (vypracovaný na náklady sťažovateľky. Dôvodnosť
žaloby, resp. nárok sťažovateľky, potvrdilo aj súdom nariadené znalecké dokazovanie,
napriek tomu bola zaviazaná na náhradu trov štátu vo výške 22,11 %. Takýto postup je
možné považovať v rozpore s elementárnou spravodlivosťou a za nedostatočne
odôvodnené.“.
Sťažovateľka zároveň tvrdí, že okresný súd sa v odôvodnení nevysporiadal s tým, že
výsledok sporu závisel od znaleckého posudku alebo úvahy súdu. Tým, že okresný súd
krátil sťažovateľke ako úspešnej strane sporu náhradu trov konania bez akéhokoľvek
racionálneho a právne podloženého podkladu, svojím rozhodnutím narušil celý princíp
náhrady trov konania, v zmysle ktorého náhrada trov konania prináleží strane, ktorá má
v konaní úspech.
Porušenie práva na spravodlivý proces postupom okresného súdu spočíva ďalej aj
vo výklade, ktorý je podľa sťažovateľky v rozpore s ústavou a zákonom. Odvolávajúc sa
na dôvodovú správu a odbornú literatúru k aplikácii § 255 Civilného sporového poriadku,
tvrdí, že ak je strana procesne úspešná, čo sa týka základu a podstaty nároku, pričom suma
nároku závisela od znaleckého posudku, t. j. od výsledku, ktorý nemožno jednoznačne
vzhľadom na sumu predpokladať, je potrebné považovať sťažovateľku za procesne úspešnú
stranu a žalovaný by mal nahradiť náklady (t. j. došlo k zmenšeniu jej majetkovej sféry),
ktoré sťažovateľka vynaložila na ochranu svojich práv, do ktorých jej žalovaný zasahoval.
Okresný súd v danom posudzovanom prípade nevykladal a nepoužil ustanovenia Civilného
sporového poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu.
V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti zároveň uviedla, že nie je „objektívne
možné spravodlivo očakávať a akceptovať nevýhodu na strane sťažovateľky, že ak neuvedie
presnú výšku svojho nároku, ak táto výška mnohokrát závisí od iného posúdenia či
posúdenia súdom, bude neúspešná v nákladoch, ktoré vynaložila na uplatnenie svojho
práva a ktoré nezavinila. Takéto nazeranie na vec by viedlo k tomu, že žalobcovia pred
obavou, že im súd neprizná náhradu trov konania za advokáta, znalca, súdny poplatok a
pod., nebudú uplatňovať svoje základné práva pred súdom, napriek tomu, že došlo k
zmenšeniu ich majetku, čo zároveň a contrario pomôže stranám, ktoré si neplnia záväzky,
právne povinnosti. Takýto výklad je v hrubom rozpore s právnym štátom a základnými
právami priznanými jeho občanom. Pri ponechaní tejto aplikácie CSP by došlo k zjavnej
nespravodlivosti, narušeniu ochrannej funkcie civilného ako aj procesného práva,
t. j. celkovej úlohy sudu a k nepriamej podpore narušiteľov právnych predpisov.“.
Podľa názoru sťažovateľky sa okresný súd aj krajský súd svojimi rozhodnutiami
odklonili od ustálenej súdnej praxe a právnu otázku náhrady trov konania vyriešili podstatne
odchylným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnali so skoršími súdnymi
rozhodnutiami, čím konali v rozpore s princípom právnej istoty. Sťažovateľka poukázala
na tie rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých vyslovil porušenie práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania.
4. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky domáhať sa ochrany svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo
na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom
pod sp. zn. 17C/270/2015 bolo porušené.
2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Okresnému súdu Košice I, sp. zn: 17C/270/2015-
198 zo dňa 09.12.2016 v časti trov konania, ako aj rozhodnutie Krajského súdu v
Košiciach, sp. zn. 5Co/169/2017 zo dňa 14.11.2017 a vec vracia súdu v tejto časti na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov konania v celkovej sume 390,50 €, ktoré je
Okresný súd Košice I povinný zaplatiť na účet jej právneho zástupcu, č. ú...
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
8. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh (sťažnosť) okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie:
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
9. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
10. Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej
podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je
dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť, pričom rozhodnutie
generálnej prokuratúry o podnete sťažovateľa sa za takýto zásah nepovažuje (I. ÚS 67/02,
I. ÚS 266/2016). Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon
o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03,
III. ÚS 124/04, II. ÚS 267/04). Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany
základných práv alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).
11. Pokiaľ sťažovateľka implicitne v sťažnosti vychádza pri plynutí lehôt
zo skutočnosti, že po doručení rozhodnutia krajského súdu podala podnet na generálnej
prokuratúre na podanie mimoriadneho dovolania, a teda lehota sa má počítať od ostatného
oznámenia generálnej prokuratúry, ústavný súd takúto úvahu nemôže akceptovať. Podanie
podnetu na podanie mimoriadneho dovolania adresované generálnemu prokurátorovi
nezakladá podnecovateľovi (v danom prípade sťažovateľke) právny nárok na podanie
mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom, a preto ho nemožno podľa názoru
ústavného súdu považovať za právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd podľa
§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý treba vyčerpať pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu. Z toho zároveň vyplýva, že lehota na podanie sťažnosti proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu začala plynúť nadobudnutím jeho právoplatnosti
(napr. I. ÚS 292/2014).
12. V danej veci lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu proti uzneseniu
krajského súdu zo 14. novembra 2017 začala plynúť právoplatnosťou tohto rozhodnutia,
pričom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 4. decembra 2017. Sťažovateľka podala
sťažnosť 4. mája 2018, teda v čase, keď nepochybne uplynula dvojmesačná lehota
podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
13. Pretože sťažovateľka podala sťažnosť na ústavnom súde celkom zjavne
po uplynutí dvojmesačnej lehoty, ústavný súd musel sťažnosť odmietnuť ako oneskorene
podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
14. Ústavný súd však v danej veci zistil aj ďalší dôvod, pre ktorý nebolo možné
predmetnú sťažnosť prijať na ďalšie konanie.
15. V posudzovanom prípade obsah splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľky
advokátom, doručeného ústavnému súdu spolu so sťažnosťou, trpí takým nedostatkom
(nebol predložený originál, ale kópia), ktorý má za následok jeho neakceptovanie v konaní
pred ústavným súdom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na ustálenú súdnu prax
podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. 4 Sži 35/2014),
podľa ktorej je zastúpený povinný predložiť splnomocnenie v jeho originálnej verzii, a nie
fotokópiu, pretože iba originál splnomocnenia disponuje právnou silou, ktorá spočíva v tom,
že jednoznačne preukazuje prejavenú vôľu zastúpeného. Z uvedeného ústavný súd vyvodil,
že pri posudzovaní právnych účinkov fotokópie splnomocnenia je súdna prax jednotná,
keďže fotokópii splnomocnenia nepriznala žiadne právne účinky, preto je potrebné
predkladať konajúcemu súdu originál splnomocnenia (m. m. III. ÚS 129/2017,
16. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany, znamená, že ústavný súd môže
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05,
IV. ÚS 415/09, II. ÚS 660/2016). To zvlášť platí vtedy, ak je sťažovateľ zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom.
17. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť neobsahuje jasný (jednoznačný) návrh
rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania ústavným súdom sa sťažovateľka
domáha; petit nie je vymedzený presne, určito a zrozumiteľne a takým spôsobom, aby
mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Formulácia
návrhu na rozhodnutie vo veci samej je neúplná a nezrozumiteľná. Petit sťažnosti
nekorešponduje s argumentáciou sťažovateľky v odôvodnení sťažnosti.
Sťažovateľka sa v bode 1 petitu domáha vyslovenia porušenia označených práv
postupom okresného súdu. V bode 2 petitu požaduje sťažovateľka zrušenie okrem
rozhodnutia okresného súdu aj zrušenie rozhodnutia krajského súdu, avšak bez toho, aby
výslovne navrhla vysloviť, že ňou označené práva boli napadnutým rozhodnutím krajského
súdu porušené.
18. Ústavný súd uvádza, že postup, pri ktorom by zrušil rozhodnutie všeobecného
súdu bez predchádzajúceho vyslovenia, že práva sťažovateľa boli týmto rozhodnutím
porušené, ústava a ani zákon o ústavnom súde neumožňujú. Zrušenie rozhodnutia je totiž
viazané na vyhovenie sťažnosti a deklarovanie, že právoplatným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom boli porušené základné práva alebo slobody, prípadne ľudské práva
a slobody sťažovateľa vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 54
ods. 4 zákona o ústavnom súde).
19. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky, ktorá je
zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa požiadavky kvalifikovanej
sťažnosti, ktoré by zodpovedali požiadavkám obsiahnutým v § 20 ods. 2 zákona o ústavnom
súde. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol už pri predbežnom prerokovaní pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
20. Nad rámec ústavný súd ešte poznamenáva, že v posudzovanom prípade by tú
časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta postup a rozhodnutie okresného súdu, v zmysle
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol aj pre nedostatok právomocí.
21. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. septembra 2018