Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 419/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. septembra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej

advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26,

Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Róbert Ružbašán, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn. z 9. decembra 2016

a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo 14. novembra 2017

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením sp. zn. z 9. decembra 2016 a uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. novembra 2017.

Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 4. mája 2018.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou

na okresnom súde 29. mája 2015 domáhala nároku na náhradu škody zo škodovej udalosti

na motorovom vozidle proti žalovanému (ďalej len „žalovaný“)

v sume 638,43 € s príslušenstvom. Po vypracovaní znaleckého posudku na určenie sumy

škody žalovaný zaplatil sťažovateľke sumu 598,32 € ako časť istiny vrátane príslušenstva.

Následne okresný súd z dôvodu sťažovateľkinho späťvzatia návrhu na začatie konania

uznesením č. k. -126 z 5. mája 2016 zastavil konanie v časti o zaplatenie

istiny vo výške 141,18 € a uznesením č. k. -135 zo 7. júna 2016 zastavil

konanie aj v časti o zaplatenie príslušenstva z uvedenej sumy.

2.1 Sťažovateľka podaním z 15. novembra 2016 po pojednávaní s prejednaním veci

samej vzala žalobu v celom rozsahu späť, žiadala konanie zastaviť a uplatnila si trovy

konania. Okresný súd uznesením č. k. -198 z 9. decembra 2016 rozhodol tak,

že konanie zastavil, sťažovateľke priznal náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu

55,78 % a štátu priznal náhradu trov konania proti sťažovateľke v rozsahu 22,11 % a proti

žalovanému v rozsahu 77,89 %.

2.2 Uznesenie okresného súdu č. k. -198 z 9. decembra 2016 v časti

výroku o trovách konania sťažovateľka napadla v zákonnej lehote odvolaním,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. zo 14. novembra 2017 tak,

že potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu.

Sťažovateľka podala 12. februára 2018 podnet na Generálnej prokuratúre Slovenskej

republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) na podanie dovolania proti uzneseniu

krajského súdu. Generálna prokuratúra prípisom č. k. VI/1 Pz 25/18/1000-6 z 2. marca 2018

sťažovateľke oznámila, že podnet odložila bez prijatia opatrenia prokurátora.

3. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„V predmetnom prípade výsledok sporu závisel od znaleckého posudku, avšak táto

skutočnosť nebola zohľadnená v rozhodnutí (a odôvodnení) o náhrade trov štátu

a o náhrade trov konania sťažovateľky.

... Právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14.11.2017,

sp. zn. a uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa 09.12.2016,

sp. zn. -198 vykazuje znaky porušovania práva na spravodlivý proces a trpí

vadami, ktoré majú za následok závažné porušenie práva spočívajúce v právnych záveroch,

ktoré sú svojvoľné alebo neudržateľné. Citované rozhodnutia vykazujú viacero znakov

nezákonnosti, nepreskúmateľnosti a nesprávnosti, rovnako ako zásadným spôsobom

narušujú rovnosť účastníkov konania.

... Pri daných rozhodnutiach ide o extrémne vybočenie z pravidiel upravujúcich

civilné sporové konanie k čomu došlo na základe nesprávnej interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení zákona - svojvoľné rozhodnutie bez náležitého odôvodnenia, ktorým

bolo porušené základné právo sťažovateľky

domáhať sa ochrany svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a právo na spravodlivé

prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(1950). Ide o fundamentálnu chybu v konaní súdu, ktorá má za následok nespravodlivé

rozhodnutie, ktoré neobstojí vo svetle judikatúry Ústavného súdu SR ako aj ESĽP.

V rozhodnutí konajúceho súdu konajúci súd interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia

zákona tak, že uvedené rozhodnutie zahŕňa v sebe črty svojvôle.“

Podľa názoru sťažovateľky postup okresného súdu a krajského súdu vykazujú znaky

porušenia práva na spravodlivý proces spočívajúce v postupe a odôvodnení rozhodnutí,

ktoré sú svojvoľné a nedostatočne odôvodnené. Okresný súd sa pri priznanej náhrade trov

štátu proti sťažovateľke v rozsahu 22,11 % vôbec nevysporiadal s tým, že „sťažovateľka

bola úspešná čo do podstaty, dôvodu, nároku a svoj nárok preukázala už pri podaní návrhu,

kedy predložila znalecký posudok (vypracovaný na náklady sťažovateľky. Dôvodnosť

žaloby, resp. nárok sťažovateľky, potvrdilo aj súdom nariadené znalecké dokazovanie,

napriek tomu bola zaviazaná na náhradu trov štátu vo výške 22,11 %. Takýto postup je

možné považovať v rozpore s elementárnou spravodlivosťou a za nedostatočne

odôvodnené.“.

Sťažovateľka zároveň tvrdí, že okresný súd sa v odôvodnení nevysporiadal s tým, že

výsledok sporu závisel od znaleckého posudku alebo úvahy súdu. Tým, že okresný súd

krátil sťažovateľke ako úspešnej strane sporu náhradu trov konania bez akéhokoľvek

racionálneho a právne podloženého podkladu, svojím rozhodnutím narušil celý princíp

náhrady trov konania, v zmysle ktorého náhrada trov konania prináleží strane, ktorá má

v konaní úspech.

Porušenie práva na spravodlivý proces postupom okresného súdu spočíva ďalej aj

vo výklade, ktorý je podľa sťažovateľky v rozpore s a zákonom. Odvolávajúc sa

na dôvodovú správu a odbornú literatúru k aplikácii ,

tvrdí, že ak je strana procesne úspešná, čo sa týka základu a podstaty nároku, pričom suma

nároku závisela od znaleckého posudku, t. j. od výsledku, ktorý nemožno jednoznačne

vzhľadom na sumu predpokladať, je potrebné považovať sťažovateľku za procesne úspešnú

stranu a žalovaný by mal nahradiť náklady (t. j. došlo k zmenšeniu jej majetkovej sféry),

ktoré sťažovateľka vynaložila na ochranu svojich práv, do ktorých jej žalovaný zasahoval.

Okresný súd v danom posudzovanom prípade nevykladal a nepoužil ustanovenia Civilného

sporového poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu.

V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti zároveň uviedla, že nie je „objektívne

možné spravodlivo očakávať a akceptovať nevýhodu na strane sťažovateľky, že ak neuvedie

presnú výšku svojho nároku, ak táto výška mnohokrát závisí od iného posúdenia či

posúdenia súdom, bude neúspešná v nákladoch, ktoré vynaložila na uplatnenie svojho

práva a ktoré nezavinila. Takéto nazeranie na vec by viedlo k tomu, že žalobcovia pred

obavou, že im súd neprizná náhradu trov konania za advokáta, znalca, súdny poplatok a

pod., nebudú uplatňovať svoje základné práva pred súdom, napriek tomu, že došlo k

zmenšeniu ich majetku, čo zároveň a contrario pomôže stranám, ktoré si neplnia záväzky,

právne povinnosti. Takýto výklad je v hrubom rozpore s právnym štátom a základnými

právami priznanými jeho občanom. Pri ponechaní tejto aplikácie by došlo k zjavnej

nespravodlivosti, narušeniu ochrannej funkcie civilného ako aj procesného práva,

t. j. celkovej úlohy sudu a k nepriamej podpore narušiteľov právnych predpisov.“.

Podľa názoru sťažovateľky sa okresný súd aj krajský súd svojimi rozhodnutiami

odklonili od ustálenej súdnej praxe a právnu otázku náhrady trov konania vyriešili podstatne

odchylným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnali so skoršími súdnymi

rozhodnutiami, čím konali v rozpore s princípom právnej istoty. Sťažovateľka poukázala

na tie rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých vyslovil porušenie práva podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania.

4. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky domáhať sa ochrany svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde podľa SR a základné právo

na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom

pod sp. zn. bolo porušené.

2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Okresnému súdu Košice I, sp. zn: 17C/270/2015-

198 zo dňa 09.12.2016 v časti trov konania, ako aj rozhodnutie Krajského súdu v

Košiciach, sp. zn. zo dňa 14.11.2017 a vec vracia súdu v tejto časti na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov konania v celkovej sume 390,50 €, ktoré je

Okresný súd Košice I povinný zaplatiť na účet jej právneho zástupcu, č. ú...

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

8. Podľa návrh (sťažnosť) okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie:

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili

základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

9. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

10. Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej

podanie v lehote ustanovenej v . Táto lehota je

dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť, pričom rozhodnutie

generálnej prokuratúry o podnete sťažovateľa sa za takýto zásah nepovažuje (,

). Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom

na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene ( ).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon

o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53

ods. 3 neumožňuje (napr. , ,

, ). Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany

základných práv alebo slobôd (napr. , ).

11. Pokiaľ sťažovateľka implicitne v sťažnosti vychádza pri plynutí lehôt

zo skutočnosti, že po doručení rozhodnutia krajského súdu podala podnet na generálnej

prokuratúre na podanie mimoriadneho dovolania, a teda lehota sa má počítať od ostatného

oznámenia generálnej prokuratúry, ústavný súd takúto úvahu nemôže akceptovať. Podanie

podnetu na podanie mimoriadneho dovolania adresované generálnemu prokurátorovi

nezakladá podnecovateľovi (v danom prípade sťažovateľke) právny nárok na podanie

mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom, a preto ho nemožno podľa názoru

ústavného súdu považovať za právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd podľa

, ktorý treba vyčerpať pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu. Z toho zároveň vyplýva, že lehota na podanie sťažnosti proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu začala plynúť nadobudnutím jeho právoplatnosti

(napr. ).

12. V danej veci lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu proti uzneseniu

krajského súdu zo 14. novembra 2017 začala plynúť právoplatnosťou tohto rozhodnutia,

pričom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 4. decembra 2017. Sťažovateľka podala

sťažnosť 4. mája 2018, teda v čase, keď nepochybne uplynula dvojmesačná lehota

podľa .

13. Pretože sťažovateľka podala sťažnosť na ústavnom súde celkom zjavne

po uplynutí dvojmesačnej lehoty, ústavný súd musel sťažnosť odmietnuť ako oneskorene

podanú ( ).

14. Ústavný súd však v danej veci zistil aj ďalší dôvod, pre ktorý nebolo možné

predmetnú sťažnosť prijať na ďalšie konanie.

15. V posudzovanom prípade obsah splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľky

advokátom, doručeného ústavnému súdu spolu so sťažnosťou, trpí takým nedostatkom

(nebol predložený originál, ale kópia), ktorý má za následok jeho neakceptovanie v konaní

pred ústavným súdom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na ustálenú súdnu prax

podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. ),

podľa ktorej je zastúpený povinný predložiť splnomocnenie v jeho originálnej verzii, a nie

fotokópiu, pretože iba originál splnomocnenia disponuje právnou silou, ktorá spočíva v tom,

že jednoznačne preukazuje prejavenú vôľu zastúpeného. Z uvedeného ústavný súd vyvodil,

že pri posudzovaní právnych účinkov fotokópie splnomocnenia je súdna prax jednotná,

keďže fotokópii splnomocnenia nepriznala žiadne právne účinky, preto je potrebné

predkladať konajúcemu súdu originál splnomocnenia (m. m. ,

).

16. Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany, znamená, že ústavný súd môže

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. ,

, ). To zvlášť platí vtedy, ak je sťažovateľ zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom.

17. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť neobsahuje jasný (jednoznačný) návrh

rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania ústavným súdom sa sťažovateľka

domáha; petit nie je vymedzený presne, určito a zrozumiteľne a takým spôsobom, aby

mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Formulácia

návrhu na rozhodnutie vo veci samej je neúplná a nezrozumiteľná. Petit sťažnosti

nekorešponduje s argumentáciou sťažovateľky v odôvodnení sťažnosti.

Sťažovateľka sa v bode 1 petitu domáha vyslovenia porušenia označených práv

postupom okresného súdu. V bode 2 petitu požaduje sťažovateľka zrušenie okrem

rozhodnutia okresného súdu aj zrušenie rozhodnutia krajského súdu, avšak bez toho, aby

výslovne navrhla vysloviť, že ňou označené práva boli napadnutým rozhodnutím krajského

súdu porušené.

18. Ústavný súd uvádza, že postup, pri ktorom by zrušil rozhodnutie všeobecného

súdu bez predchádzajúceho vyslovenia, že práva sťažovateľa boli týmto rozhodnutím

porušené, a ani neumožňujú. Zrušenie rozhodnutia je totiž

viazané na vyhovenie sťažnosti a deklarovanie, že právoplatným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom boli porušené základné práva alebo slobody, prípadne ľudské práva

a slobody sťažovateľa vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom ( ,

ods. 4 ).

19. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky, ktorá je

zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa požiadavky kvalifikovanej

sťažnosti, ktoré by zodpovedali požiadavkám obsiahnutým v § 20 ods. 2 zákona o ústavnom

súde. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky podľa

odmietol už pri predbežnom prerokovaní pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

20. Nad rámec ústavný súd ešte poznamenáva, že v posudzovanom prípade by tú

časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta postup a rozhodnutie okresného súdu, v zmysle

odmietol aj pre nedostatok právomocí.

21. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. septembra 2018