Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 496/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, ktorou namieta porušenie

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 24. mája 2018, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta

2018 doručená sťažnosť (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. mája 2018

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola stranou

v konaní vedenom Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) v procesnom

postavení žalobkyne, v ktorom sa proti mestu Žilina domáhala nahradenia vyhlásenia vôle

na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva. Uznesením okresného súdu sp. zn.

z 15. mája 2017 bolo konanie v spore zastavené z dôvodu, že žiadna zo strán

sporu nepodala v určenej lehote návrh na pokračovanie v konaní, ktoré bolo na základe

zhodného návrhu strán sporu uznesením okresného súdu sp. zn.

z 24. októbra 2016 prerušené v súlade s (ďalej

aj “) na účel uzavretia mimosúdnej dohody na obdobie šesť mesiacov. Krajský súd

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. z 28. septembra 2017

rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne. O dovolaní sťažovateľky

najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol a sťažovateľku

zaviazal zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania v sume, o ktorej rozhodne

okresný súd samostatným rozhodnutím.

Sťažovateľka namieta, že v jej prípade konajúci všeobecný súd neinterpretoval

právne normy tak, ako mu to prikazuje tohto

zákona. Podľa sťažovateľky je nepochybné, že „zastavením konania... bola rutinérsky,

rigidnou aplikáciou § a odňatá možnosť pokračovať v konaní,

navrhovať svedkov a dôkazy, vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom a podávať opravné

prostriedky a podobne, čím bolo významne zasiahnuté do môjho práva na spravodlivý

proces. Zastavenie konania má u mňa mimoriadne závažné dôsledky predovšetkým

z hľadiska premlčania, pretože ak by som opätovne podala žalobu o nahradenie vyhlásenia

vôle, nemožno zo strany žalovaného vylúčiť námietku premlčania, čo výrazne zvyšuje

škodlivé následky zastavenia konania.“.

Sťažovateľka ďalej argumentuje, že po prerušení konania vedeného okresným súdom

pod sp. zn. ju jej právny zástupca „Advokátska kancelária

... ubezpečoval, že pokiaľ žalovaný tvrdí, že chce rokovať a dohodnúť sa mimosúdne,

nie je potrebné z našej strany vykonať žiadne kroky. Pretože nie som právnik a mala som

kvalifikovaného právneho zástupcu, dôvodne som sa spoliehala na to, že jeho konanie

je vedené snahou o dôslednú ochranu mojich práv... Keďže sa tak nestalo a môj právny

zástupca návrh na pokračovanie v konaní v súdom určenej lehote nepodal, (čo rozhodne

nemožno považovať za dôslednú ochranu mojich práv, a už vôbec nie moje pochybenie)

nemôžem byť takýmto nezákonným konaním právneho zástupcu poškodená.“.

Sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že pochybenie jej právneho zástupcu oznámila

Slovenskej advokátskej komore podaním z 2. októbra 2017, ktorá jej však 13. augusta 2018

oznámila, že revízna komisia Slovenskej advokátskej komory podala disciplinárnej komisii

návrh na začatie disciplinárneho konania proti .

Podľa sťažovateľky nemožno vety druhej vykladať tak,

že všeobecný súd „je povinný konanie zastaviť aj v prípade ak z prejavov účastníka

v konaní jasne vyplýva, že chce aby súd vo veci meritórne rozhodol, avšak pre ním

nezavinenú chybu návrh na pokračovanie v konaní nebol podaný“.

Najvyšší súd odmietnutím dovolania podľa sťažovateľky uprednostnil svojvoľný

výklad príslušných ustanovení v rozpore s ,

a vôbec sa nezaoberal podstatnými dôvodmi, pre ktoré bolo dovolanie podané.

Sťažovateľka napáda aj výrok napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o náhrade

trov konania, ktorého odôvodnenie považuje za absolútne nedostatočné. K tomuto uvádza,

že ak okresný súd a krajský súd nerozhodovali v jej veci meritórne, „nemožno hovoriť

o tom, že som žalobu podala nedôvodne a nebyť porušenia mojich ústavných práv,

nemusela som sa domáhať ochrany na najvyššom súde. Moja zodpovednosť a procesné

zavinenie na výsledku konania preto nie je daná.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu súdu

na nové prejednanie a rozhodnutie a zároveň jej prizná úhradu trov konania v sume

390,50 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako

aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

Po preskúmaní sťažnosti a príloh k nej priložených ústavný súd v prvom rade

konštatuje, že k sťažnosti nebolo priložené splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľky

advokátom v konaní pred ústavným súdom, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti

podľa pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

Napriek uvedenému nedostatku (premietnutému aj do záhlavia tohto uznesenia,

pozn.) ústavný súd vecne preskúmal sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, sústreďujúc

sa na posúdenie, či jej sťažnosť nemožno označiť ako zjavne neopodstatnenú.

Z už citovaného totiž vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

podrobil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk,

pričom sa sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal s dovolacou námietkou sťažovateľky, ktorou argumentovala, že v jej prípade

bolo dovolanie prípustné z dôvodu uvedeného v . Za nesprávny procesný

postup znemožňujúci sťažovateľke uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, považovala sťažovateľka postup

všeobecných súdov, ktoré prerušené konanie vo veci ňou podanej žaloby zastavili

po uplynutí určenej lehoty pre procesnú pasivitu sporových strán.

Z príslušných ustanovení obsahujúcich právnu úpravu

prerušenia konania vyplýva obligatórna povinnosť všeobecného súdu konanie prerušiť

v prípade, že to zhodne navrhnú strany sporu ( ). Ak je konanie prerušené,

všeobecný súd v ňom pokračuje na návrh ktorejkoľvek strany. Ak sa návrh na pokračovanie

v konaní nepodá do šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania, súd

konanie zastaví ( ).

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je totiž v zásade otázkou

zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľa (napr. ).

Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal

rovnako zo svojej ustálenej judikatúry, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov (ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti), t. j. vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ),

ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových

záverov a na skutkových záveroch založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu teda nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov

(). Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , , ).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa (obdobne dohovoru)

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr.

, , , , ,

, rovnako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj

napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Uplatňujúc uvedené východiská, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu a v tejto súvislosti sa zaoberal tou jeho časťou, v ktorej sa najvyšší súd

vysporiadaval s námietkou sťažovateľky o tom, že krajský súd jej nesprávnym procesným

postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to v dôsledku nesprávneho postupu všeobecného

súdu vyúsťujúceho do záveru o zastavení konania pre procesnú pasivitu sporových strán

po uplynutí zákonom ustanovenej doby.

V podstatnej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd k údajnej vade zmätočnosti,

ktorá zaťažovala podľa sťažovateľky uznesenie krajského súdu z 28. septembra 2017

o zastavení konania, uviedol:

„Z... ustanovenia vyplýva, že spočívanie konania je možné vyvolať

aktivitou sporových strán, ktoré dajú najavo, že zatiaľ nemajú záujem, aby súd pokračoval

v konaní. Ak strany sporu navrhnú odročenie pojednávania z dôvodu, že majú snahu

o mimosúdne riešenie sporu, súd bez ďalšieho konanie preruší a stranám sporu poskytne

lehotu najmenej tri mesiace. Ak sa stranám nepodarí spor mimosúdne vyriešiť je nevyhnuté,

aby niektorá z nich v šesťmesačnej lehote od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania,

urobila dispozičný úkon na pokračovanie v konaní. Uvedený postup vyplýva z Civilného

sporového poriadku, ktorý v prípade prerušenia konania podľa ,

neumožňuje aplikovať o možnosti súdu pokračovať v konaní aj bez

návrhu.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že súd prvej inštancie správne konanie

prerušil podľa , pretože strany sporu zhodne navrhli odročiť

pojednávanie v súvislosti s možnosťou mimosúdneho vyriešenia sporu. Stranám sporu bol

v odôvodnení rozhodnutia daný do pozornosti aj upravujúci následky

nepodania návrhu na pokračovanie v konaní. Z dôvodu, že k mimosúdnemu vyriešeniu

sporu nedošlo, bolo povinnosťou žalobkyne, ak mala záujem, aby konanie pokračovalo,

pred uplynutím šesťmesačnej lehoty urobiť dispozičný úkon na pokračovanie v konaní.

Neobstojí preto argumentácia žalobkyne, že procesnú aktivitu v tomto smere mal uskutočniť

sám súd prvej inštancie, pretože súd má takúto povinnosť len v konaniach prerušených

podľa a V konaniach prerušených podľa je ich

pokračovanie, ako už bolo uvedené vyššie, viazané na dispozičný úkon strany sporu, ktorý

ale v preskúmavanej veci žalobkyňa (a ani žalovaný) v zákonom stanovenej lehote

neurobila. Súd prvej inštancie nemal preto inú možnosť, než v zmysle

konanie zastaviť. Ak tak súd prvej inštancie rozhodol a odvolací súd jeho rozhodnutie ako

vecne správne potvrdil, nejde o postup, ktorý by bol v rozpore s kogentným procesným

ustanovením a teda o postup, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý

proces. Žalobkyňa preto nedôvodne namieta existenciu vady v zmysle § 420 písm. f)

“

V nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti

opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“

súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva

podľa a práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

(predtým ) výslovne umožňuje (umožňoval), preto použitý

spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľky k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Berúc do úvahy citované časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu, ústavný súd zastáva názor, že právne závery, ku ktorým v súvislosti s argumentáciou

sťažovateľky o (ne)prípustnosti dovolania podľa najvyšší súd dospel,

nemožno považovať za svojvoľné, resp. arbitrárne. Najvyšší súd zrozumiteľne

a bez zjavných logických protirečení vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu

dovolania sťažovateľky ako procesne neprípustného podľa . Ústavný súd

za týchto okolností nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, v ktorom najvyšší súd ako dovolací súd

v postupe vo veci sťažovateľky konajúcich súdov nižšieho stupňa nevzhliadol procesný

postup, ktorým by došlo k odmietnutiu spravodlivosti, keďže obligatórnou povinnosťou

vo veci sťažovateľky konajúcich všeobecných súdov bolo pre procesnú pasivitu strán sporu

konanie zastaviť, je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné.

Ustanovenie upravujúce procesnú situáciu prerušenia konania,

ako aj ustanovenie upravujúce procesnú situáciu pokračovania

v prerušenom konaní sú ovládané dispozičným princípom. Znamená to, že tak pre

rozhodnutie o prerušení konania, ako aj pre rozhodnutie o pokračovaní v prerušenom konaní

sa vyžaduje úkon (podanie návrhu) zo strany oboch, resp. jednej zo strán sporu. Nevyužitie

možnosti „oživiť“ spočívajúce konanie stranou sporu podaním adresovaným príslušnému

všeobecného súdu spĺňajúcim tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti v súlade

s príslušnými ustanoveniami je nevyhnutne spojené s pre ňu

negatívnymi dôsledkami ako s nemožnosťou navrhovať svedkov a dôkazy, vyjadriť

sa k vykonávaným dôkazom či podávať opravné prostriedky. V konečnom dôsledku

sťažovateľka bola o týchto pre ňu negatívnych dôsledkoch nepodania návrhu

na pokračovanie v spočívajúcom konaní poučená v rozhodnutí všeobecného súdu

o prerušení konania. Aj z uvedeného dôvodu jej argumentácia preto neobstojí.

Nedostatok procesnej aktivity strany sporu nemožno práve v dôsledku dispozičného

princípu, ktorý ovláda nielen začatie konania, ale aj procesnú situáciu pokračovania

v konaní, ktoré bolo prerušené na základe zhodného návrhu strán sporu, nahrádzať aktivitou

samotného všeobecného súdu.

Pokiaľ sťažovateľka v tejto súvislosti argumentuje, že nemôže byť poškodená

na svojich právach konaním jej právneho zástupcu, ktorý nepodal návrh na pokračovanie

v konaní, ústavný súd zdôrazňuje, že procesno-právna úprava nedáva všeobecnému súdu pri

rozhodovaní o zastavení konania podľa druhej vety priestor pre skúmanie

zavinenia a možnosť zohľadnenia prípadného zanedbania povinností advokátom pri plnení

jeho úloh. Uvedené však nevylučuje uplatnenie prípadnej zodpovednosti advokáta za škodu,

ktorá vznikla klientovi v súvislosti s výkonom advokácie podľa § 26 ods. 1 zákona

č. o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.

Z uvedených dôvodov je z ústavného hľadiska akceptovateľný záver najvyššieho

súdu ako dovolacieho súdu o tom, že neexistujú vady zmätočnosti v postupe (vo veci

sťažovateľky konajúcich) všeobecných súdov, ktoré po naplnení podmienok ustanovených

v hypotéze príslušnej právnej normy konanie v dôsledku absencie relevantného úkonu

niektorej zo strán konania, obsahom ktorého by bol prejav vôle pokračovať v prerušenom

konaní, konanie zastavili.

Sťažovateľka napáda aj výrok napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o náhrade

trov konania a dôvodí, že keďže v jej veci konajúce všeobecné súdy nerozhodovali

meritórne, nie je daná jej zodpovednosť a rovnako ani procesné zavinenie na výsledku

konania.

Z relevantnej časti napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd aplikáciou § 453

ods. 1 v spojení s rozhodol o trovách dovolacieho konania tak,

že žalovanému úspešnému v dovolacom konaní priznal plnú náhradu trov konania,

a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť ju.

Podľa príslušných ustanovení ( )

sa obdobne ako podľa ustanovení náhrada trov konania riadi

zásadou úspechu, t. j. strane sporu, ktorá mala vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov

proti neúspešnej strane. V súlade s sa touto zásadou riadi aj rozhodovanie

o náhrade trov dovolacieho konania. Keďže úspech vo veci sa zisťuje porovnaním návrhu

na rozhodnutie (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Sťažovateľka sa

svojím návrhom (dovolaním) domáhala zrušenia uznesenia okresného súdu sp. zn.

a uznesenia krajského súdu sp. zn. z 28. septembra 2017,

pričom o dovolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd tak, že mu nevyhovel a dovolanie

odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné [§ 447

písm. c) ]. Z toho zjavne vyplýva, že sťažovateľka nebola vo veci podaného dovolania

úspešná.

Argumentácia sťažovateľky o tom, že nie je daná jej zodpovednosť a rovnako ani jej

procesné zavinenie na výsledku konania, z už uvedených dôvodov a priori vylučuje

možnosť vysloviť porušenie základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu vo výroku o náhrade trov

dovolacieho konania.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva

podľa a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia

porušenia sa sťažovateľka domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd

zaoberal ďalšími návrhmi v sťažnosti uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2018