Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)IV. ÚS 496/2018
PDF · 221.34 KB
No categories available
IV. ÚS 496/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, ktorou namieta porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 32/2018 z 24. mája 2018, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta
2018 doručená sťažnosť (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 32/2018 z 24. mája 2018
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola stranou
v konaní vedenom Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) v procesnom
postavení žalobkyne, v ktorom sa proti mestu Žilina domáhala nahradenia vyhlásenia vôle
na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva. Uznesením okresného súdu sp. zn.
17 C 453/2015 z 15. mája 2017 bolo konanie v spore zastavené z dôvodu, že žiadna zo strán
sporu nepodala v určenej lehote návrh na pokračovanie v konaní, ktoré bolo na základe
zhodného návrhu strán sporu uznesením okresného súdu sp. zn. 17 C 453/2015
z 24. októbra 2016 prerušené v súlade s § 163 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej
aj CSP“) na účel uzavretia mimosúdnej dohody na obdobie šesť mesiacov. Krajský súd
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 8 Co 295/2017 z 28. septembra 2017
rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne. O dovolaní sťažovateľky
najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol a sťažovateľku
zaviazal zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania v sume, o ktorej rozhodne
okresný súd samostatným rozhodnutím.
Sťažovateľka namieta, že v jej prípade konajúci všeobecný súd neinterpretoval
právne normy Civilného sporového poriadku tak, ako mu to prikazuje čl. 3 ods. 1 tohto
zákona. Podľa sťažovateľky je nepochybné, že „zastavením konania... bola rutinérsky,
rigidnou aplikáciou §§ 163 ods. 2 a 122 CSP odňatá možnosť pokračovať v konaní,
navrhovať svedkov a dôkazy, vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom a podávať opravné
prostriedky a podobne, čím bolo významne zasiahnuté do môjho práva na spravodlivý
proces. Zastavenie konania má u mňa mimoriadne závažné dôsledky predovšetkým
z hľadiska premlčania, pretože ak by som opätovne podala žalobu o nahradenie vyhlásenia
vôle, nemožno zo strany žalovaného vylúčiť námietku premlčania, čo výrazne zvyšuje
škodlivé následky zastavenia konania.“.
Sťažovateľka ďalej argumentuje, že po prerušení konania vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 17 C 453/2015 ju jej právny zástupca „Advokátska kancelária
... ubezpečoval, že pokiaľ žalovaný tvrdí, že chce rokovať a dohodnúť sa mimosúdne,
nie je potrebné z našej strany vykonať žiadne kroky. Pretože nie som právnik a mala som
kvalifikovaného právneho zástupcu, dôvodne som sa spoliehala na to, že jeho konanie
je vedené snahou o dôslednú ochranu mojich práv... Keďže sa tak nestalo a môj právny
zástupca návrh na pokračovanie v konaní v súdom určenej lehote nepodal, (čo rozhodne
nemožno považovať za dôslednú ochranu mojich práv, a už vôbec nie moje pochybenie)
nemôžem byť takýmto nezákonným konaním právneho zástupcu poškodená.“.
Sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že pochybenie jej právneho zástupcu oznámila
Slovenskej advokátskej komore podaním z 2. októbra 2017, ktorá jej však 13. augusta 2018
oznámila, že revízna komisia Slovenskej advokátskej komory podala disciplinárnej komisii
návrh na začatie disciplinárneho konania proti .
Podľa sťažovateľky nemožno § 163 ods. 2 vety druhej CSP vykladať tak,
že všeobecný súd „je povinný konanie zastaviť aj v prípade ak z prejavov účastníka
v konaní jasne vyplýva, že chce aby súd vo veci meritórne rozhodol, avšak pre ním
nezavinenú chybu návrh na pokračovanie v konaní nebol podaný“.
Najvyšší súd odmietnutím dovolania podľa sťažovateľky uprednostnil svojvoľný
výklad príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku v rozpore s čl. 3 ods. 1 CSP,
a vôbec sa nezaoberal podstatnými dôvodmi, pre ktoré bolo dovolanie podané.
Sťažovateľka napáda aj výrok napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o náhrade
trov konania, ktorého odôvodnenie považuje za absolútne nedostatočné. K tomuto uvádza,
že ak okresný súd a krajský súd nerozhodovali v jej veci meritórne, „nemožno hovoriť
o tom, že som žalobu podala nedôvodne a nebyť porušenia mojich ústavných práv,
nemusela som sa domáhať ochrany na najvyššom súde. Moja zodpovednosť a procesné
zavinenie na výsledku konania preto nie je daná.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec vráti najvyššiemu súdu
na nové prejednanie a rozhodnutie a zároveň jej prizná úhradu trov konania v sume
390,50 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
Po preskúmaní sťažnosti a príloh k nej priložených ústavný súd v prvom rade
konštatuje, že k sťažnosti nebolo priložené splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľky
advokátom v konaní pred ústavným súdom, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
Napriek uvedenému nedostatku (premietnutému aj do záhlavia tohto uznesenia,
pozn.) ústavný súd vecne preskúmal sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky, sústreďujúc
sa na posúdenie, či jej sťažnosť nemožno označiť ako zjavne neopodstatnenú.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
podrobil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk,
pričom sa sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom
vysporiadal s dovolacou námietkou sťažovateľky, ktorou argumentovala, že v jej prípade
bolo dovolanie prípustné z dôvodu uvedeného v § 420 písm. f) CSP. Za nesprávny procesný
postup znemožňujúci sťažovateľke uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, považovala sťažovateľka postup
všeobecných súdov, ktoré prerušené konanie vo veci ňou podanej žaloby zastavili
po uplynutí určenej lehoty pre procesnú pasivitu sporových strán.
Z príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku obsahujúcich právnu úpravu
prerušenia konania vyplýva obligatórna povinnosť všeobecného súdu konanie prerušiť
v prípade, že to zhodne navrhnú strany sporu (§ 163 ods. 1 CSP). Ak je konanie prerušené,
všeobecný súd v ňom pokračuje na návrh ktorejkoľvek strany. Ak sa návrh na pokračovanie
v konaní nepodá do šiestich mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania, súd
konanie zastaví (§ 163 ods. 2 CSP).
Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,
že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je totiž v zásade otázkou
zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv
sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010).
Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal
rovnako zo svojej ustálenej judikatúry, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov (ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti), t. j. vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96),
ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových
záverov a na skutkových záveroch založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu teda nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov
(II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru)
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr.
III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09,
IV. ÚS 27/2010, rovnako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj
napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
Uplatňujúc uvedené východiská, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu a v tejto súvislosti sa zaoberal tou jeho časťou, v ktorej sa najvyšší súd
vysporiadaval s námietkou sťažovateľky o tom, že krajský súd jej nesprávnym procesným
postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to v dôsledku nesprávneho postupu všeobecného
súdu vyúsťujúceho do záveru o zastavení konania pre procesnú pasivitu sporových strán
po uplynutí zákonom ustanovenej doby.
V podstatnej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd k údajnej vade zmätočnosti,
ktorá zaťažovala podľa sťažovateľky uznesenie krajského súdu z 28. septembra 2017
o zastavení konania, uviedol:
„Z... ustanovenia § 163 C. s. p. vyplýva, že spočívanie konania je možné vyvolať
aktivitou sporových strán, ktoré dajú najavo, že zatiaľ nemajú záujem, aby súd pokračoval
v konaní. Ak strany sporu navrhnú odročenie pojednávania z dôvodu, že majú snahu
o mimosúdne riešenie sporu, súd bez ďalšieho konanie preruší a stranám sporu poskytne
lehotu najmenej tri mesiace. Ak sa stranám nepodarí spor mimosúdne vyriešiť je nevyhnuté,
aby niektorá z nich v šesťmesačnej lehote od právoplatnosti uznesenia o prerušení konania,
urobila dispozičný úkon na pokračovanie v konaní. Uvedený postup vyplýva z Civilného
sporového poriadku, ktorý v prípade prerušenia konania podľa § 163 ods. 1 C. s. p.,
neumožňuje aplikovať § 165 ods. 1 C. s. p. o možnosti súdu pokračovať v konaní aj bez
návrhu.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že súd prvej inštancie správne konanie
prerušil podľa § 163 ods. 1 C. s. p., pretože strany sporu zhodne navrhli odročiť
pojednávanie v súvislosti s možnosťou mimosúdneho vyriešenia sporu. Stranám sporu bol
v odôvodnení rozhodnutia daný do pozornosti aj § 163 ods. 2 C. s. p. upravujúci následky
nepodania návrhu na pokračovanie v konaní. Z dôvodu, že k mimosúdnemu vyriešeniu
sporu nedošlo, bolo povinnosťou žalobkyne, ak mala záujem, aby konanie pokračovalo,
pred uplynutím šesťmesačnej lehoty urobiť dispozičný úkon na pokračovanie v konaní.
Neobstojí preto argumentácia žalobkyne, že procesnú aktivitu v tomto smere mal uskutočniť
sám súd prvej inštancie, pretože súd má takúto povinnosť len v konaniach prerušených
podľa § 162 C. s. p. a § 164 C. s. p. V konaniach prerušených podľa § 163 C. s. p. je ich
pokračovanie, ako už bolo uvedené vyššie, viazané na dispozičný úkon strany sporu, ktorý
ale v preskúmavanej veci žalobkyňa (a ani žalovaný) v zákonom stanovenej lehote
neurobila. Súd prvej inštancie nemal preto inú možnosť, než v zmysle § 163 ods. 2 C. s. p.
konanie zastaviť. Ak tak súd prvej inštancie rozhodol a odvolací súd jeho rozhodnutie ako
vecne správne potvrdil, nejde o postup, ktorý by bol v rozpore s kogentným procesným
ustanovením a teda o postup, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý
proces. Žalobkyňa preto nedôvodne namieta existenciu vady v zmysle § 420 písm. f)
V nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti
opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“
súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva
podľa ústavy a práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec
boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Civilný sporový poriadok
(predtým Občiansky súdny poriadok) výslovne umožňuje (umožňoval), preto použitý
spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľky k súdnej
ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.
Berúc do úvahy citované časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu, ústavný súd zastáva názor, že právne závery, ku ktorým v súvislosti s argumentáciou
sťažovateľky o (ne)prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP najvyšší súd dospel,
nemožno považovať za svojvoľné, resp. arbitrárne. Najvyšší súd zrozumiteľne
a bez zjavných logických protirečení vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu
dovolania sťažovateľky ako procesne neprípustného podľa § 447 písm. c) CSP. Ústavný súd
za týchto okolností nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, v ktorom najvyšší súd ako dovolací súd
v postupe vo veci sťažovateľky konajúcich súdov nižšieho stupňa nevzhliadol procesný
postup, ktorým by došlo k odmietnutiu spravodlivosti, keďže obligatórnou povinnosťou
vo veci sťažovateľky konajúcich všeobecných súdov bolo pre procesnú pasivitu strán sporu
konanie zastaviť, je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné.
Ustanovenie § 163 ods. 1 CSP upravujúce procesnú situáciu prerušenia konania,
ako aj ustanovenie § 163 ods. 2 CSP upravujúce procesnú situáciu pokračovania
v prerušenom konaní sú ovládané dispozičným princípom. Znamená to, že tak pre
rozhodnutie o prerušení konania, ako aj pre rozhodnutie o pokračovaní v prerušenom konaní
sa vyžaduje úkon (podanie návrhu) zo strany oboch, resp. jednej zo strán sporu. Nevyužitie
možnosti „oživiť“ spočívajúce konanie stranou sporu podaním adresovaným príslušnému
všeobecného súdu spĺňajúcim tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti v súlade
s príslušnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku je nevyhnutne spojené s pre ňu
negatívnymi dôsledkami ako s nemožnosťou navrhovať svedkov a dôkazy, vyjadriť
sa k vykonávaným dôkazom či podávať opravné prostriedky. V konečnom dôsledku
sťažovateľka bola o týchto pre ňu negatívnych dôsledkoch nepodania návrhu
na pokračovanie v spočívajúcom konaní poučená v rozhodnutí všeobecného súdu
o prerušení konania. Aj z uvedeného dôvodu jej argumentácia preto neobstojí.
Nedostatok procesnej aktivity strany sporu nemožno práve v dôsledku dispozičného
princípu, ktorý ovláda nielen začatie konania, ale aj procesnú situáciu pokračovania
v konaní, ktoré bolo prerušené na základe zhodného návrhu strán sporu, nahrádzať aktivitou
samotného všeobecného súdu.
Pokiaľ sťažovateľka v tejto súvislosti argumentuje, že nemôže byť poškodená
na svojich právach konaním jej právneho zástupcu, ktorý nepodal návrh na pokračovanie
v konaní, ústavný súd zdôrazňuje, že procesno-právna úprava nedáva všeobecnému súdu pri
rozhodovaní o zastavení konania podľa § 163 ods. 2 druhej vety CSP priestor pre skúmanie
zavinenia a možnosť zohľadnenia prípadného zanedbania povinností advokátom pri plnení
jeho úloh. Uvedené však nevylučuje uplatnenie prípadnej zodpovednosti advokáta za škodu,
ktorá vznikla klientovi v súvislosti s výkonom advokácie podľa § 26 ods. 1 zákona
č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.
Z uvedených dôvodov je z ústavného hľadiska akceptovateľný záver najvyššieho
súdu ako dovolacieho súdu o tom, že neexistujú vady zmätočnosti v postupe (vo veci
sťažovateľky konajúcich) všeobecných súdov, ktoré po naplnení podmienok ustanovených
v hypotéze príslušnej právnej normy konanie v dôsledku absencie relevantného úkonu
niektorej zo strán konania, obsahom ktorého by bol prejav vôle pokračovať v prerušenom
konaní, konanie zastavili.
Sťažovateľka napáda aj výrok napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o náhrade
trov konania a dôvodí, že keďže v jej veci konajúce všeobecné súdy nerozhodovali
meritórne, nie je daná jej zodpovednosť a rovnako ani procesné zavinenie na výsledku
konania.
Z relevantnej časti napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd aplikáciou § 453
ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP rozhodol o trovách dovolacieho konania tak,
že žalovanému úspešnému v dovolacom konaní priznal plnú náhradu trov konania,
a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť ju.
Podľa príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku (§ 255 ods. 1 CSP)
sa obdobne ako podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku náhrada trov konania riadi
zásadou úspechu, t. j. strane sporu, ktorá mala vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov
proti neúspešnej strane. V súlade s § 453 ods. 1 CSP sa touto zásadou riadi aj rozhodovanie
o náhrade trov dovolacieho konania. Keďže úspech vo veci sa zisťuje porovnaním návrhu
na rozhodnutie (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Sťažovateľka sa
svojím návrhom (dovolaním) domáhala zrušenia uznesenia okresného súdu sp. zn.
17 C 453/2015 a uznesenia krajského súdu sp. zn. 8 Co 295/2017 z 28. septembra 2017,
pričom o dovolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd tak, že mu nevyhovel a dovolanie
odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné [§ 447
písm. c) CSP]. Z toho zjavne vyplýva, že sťažovateľka nebola vo veci podaného dovolania
úspešná.
Argumentácia sťažovateľky o tom, že nie je daná jej zodpovednosť a rovnako ani jej
procesné zavinenie na výsledku konania, z už uvedených dôvodov a priori vylučuje
možnosť vysloviť porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu vo výroku o náhrade trov
dovolacieho konania.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia
porušenia sa sťažovateľka domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich
porušení. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd
zaoberal ďalšími návrhmi v sťažnosti uplatnenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2018