Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 486/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o.,

Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná advokát Mgr. Radoslav Rigo, LL.M., ktorou

namieta porušenie základných práv podľa , a a 2 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. decembra 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2018

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná

advokát Mgr. Radoslav Rigo, LL.M., ktorou namieta porušenie základných práv podľa

, a a 2 (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 13. decembra 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení

navrhovateľky bola účastníčkou konania vedeného Krajským súdom v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej

poisťovne, ústredia (ďalej len „odporkyňa“) z 28. septembra 2011, ktorým bola

od 16. novembra 2011 zastavená výplata jej predčasného starobného dôchodku podľa čl. 1

písm. a) a b) a čl. 5 nariadenia ES č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho

zabezpečenia z dôvodu súbehu jej dôchodkového poistenia v Rakúskej republike po novele

Krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 14. apríla 2015 potvrdil rozhodnutie odporkyne a navrhovateľke právo

na náhradu trov konania nepriznal.

Proti označenému rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok

krajského súdu potvrdil a navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta najmä arbitrárnosť napadnutého rozsudku, keďže

najvyšší súd sa podľa jej tvrdenia nevysporiadal s jej podstatnými námietkami, a poukazuje

tiež na svojvoľný výklad relevantných právnych noriem správnymi súdmi. Ďalej namieta

porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu, že v konaní pred odporkyňou jej bolo

odňaté právo konať. Namieta tiež zásah do svojho majetkového práva spočívajúci v odňatí

dávky sociálneho poistenia a sklamanie svojich legitímnych očakávaní, ktoré spočívali

v tom, že predmetná dávka jej bude vyplácaná. V podstatnom k tomu v sťažnosti uvádza:

«O začatí konania o zastavení výplaty predčasného starobného dôchodku som

nebola upovedomená, ani mi v tomto konaní nebolo umožnené sa vyjadriť a hájiť moje

práva.

Rozhodnutie o zastavení výplaty predčasného starobného dôchodku bolo pre mňa

značne prekvapivé, pretože nasledovalo po uisteniach aj zo strany samotnej Sociálnej

poisťovne...

Toto rozhodnutie o zastavení výplaty malo byť výsledkom aplikácie § 293bt ods. 3

a súvisiacich a všeobecných hypotéz nariadenia EP a rady

č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia; jedná sa však o úplne

nesprávny a arbitrárny výklad a aplikáciu právnych noriem; ktorá celkom zrejme zasiahla

do mojich legitímnych očakávaní a pokojného užívania tohto majetku/majetkového práva.

Proti tomuto rozhodnutiu Sociálnej poisťovne o zastavení výplaty predčasného

starobného dôchodku som sa bránila podaním opravného prostriedku na Krajský súd

v Košiciach, kde som poukazovala na:

a) úzke vymedzenie výluky súbehu predčasného starobného dôchodku a povinného

dôchodkového poistenia zamestnanca alebo SZČO podľa § 293bt, v spojení s definíciou

povinne dôchodkovo poistených osôb podľa § 15 ods. 1, v nadväznosti i na § 4 zákona

č. Pod túto výluku nespadá prípad zárobkovej činnosti v inom členskom

štáte, a takéto rozšírenie nie je možné ani prostredníctvom čl. 1 alebo čl. 5 nariadenia

883/2004;

b) pokiaľ by takéto účinky mal zákon vyvolať, muselo by sa tak stať celkom

jednoznačným spôsobom - inak ide o zásah v rozpore s právnou istotou, princípom ochrany

legitímneho očakávania a ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv,

c) definičné je táto dávka nastavená ako pár rokov pred dôchodkom splnením

podmienok nadobudnuteľná dávka, ktorá sa transformuje dosiahnutím normálneho

dôchodkového veku na starobný dôchodok alebo nahrádza podobnou dávkou [§ čl. 1

písm. x) nariadenia; § 69 ods. 2 zákona - v súlade stým i poučenia Sociálnej poisťovne

v rozhodnutí o priznaní predčasného dôchodku],

d) samotná Sociálna poisťovňa usmerňovala prax po prijatí dotknutej novely

tak, že poberanie príjmu z činnosti mimo územia SR nebude vylučovať

poberanie predčasného starobného dôchodku...

e) konanie o zastavení výplaty predčasného starobného dôchodku (a spätnom odňatí

dávok) nebolo riadne začaté a nebolo mi v ňom umožnené hájiť práva (navrhovať dôkazy

a vyjadrovať sa); a nebola som aspoň touto skutočnosťou dopredu varovaná ohľadom tohto

chystaného prístupu a zásahu.

Na moje výhrady formulované v odvolaní proti rozsudku krajského súdu... najvyšší

súd reagoval odkazom na čl. 1 písm. a) a b) a čl. 5 písm. a) a b) nariadenia č. 883/2004.

Ďalej poukazom na dve rozhodnutia najvyššieho súdu (z roku 2014 a 2016), ktoré zaviedli

a deklarovali tento prístup. A ďalej poukazom na nedostatok zdrojov systému dôchodkové

poistenia a potrebu jeho stabilizácie.

Na ostatné námietky, hoci sa jedná o skutočnosti pre vec podstatné, najvyšší súd

vôbec nereagoval, a teda najvyšší súd sa vôbec nevyjadril k tomu, že:

- k prípadnému odňatiu už založených práv (tu priznaných dávok predčasného

starobného dôchodku) by muselo dôjsť zo strany zákona celkom jednoznačným

spôsobom - inak ide o zásah v rozpore s právnou istotou, princípom ochrany

legitímneho očakávania a ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv,

- už definične v pojmových znakoch je dávka predčasného starobného dôchodku

nastavená ako (po splnení podmienok tesne pred nadobudnutím dôchodkového

veku na pár rokov trvajúca, ktorá sa transformuje dosiahnutím normálneho

dôchodkového veku na starobný dôchodok alebo sa nahrádza podobnou dávkou

[§ čl. 1 písm. x) nariadenia; § 69 ods. 2 zákona - v súlade s tým i poučenia

Sociálnej poisťovne v rozhodnutí o priznaní predčasného dôchodku],

- vyjadrenia a usmernenia samotného správcu a poskytovateľa tejto dávky -

Sociálnej poisťovne - zakladali legitímne očakávanie, že novela č.

nedopadá a nedopadne na prípady osôb povinne dôchodkovo poistených mimo

územia SR, ktorí nebudú vylúčení z poberania dávok predčasného starobného

dôchodku zo systému SR (a teda uistenia Sociálnej poisťovne, že súbeh

zárobkovej činnosti mimo SR a pokračovania výplat dávok predčasného

starobného dôchodku po novele vylúčený nebude), konanie o zastavení výplaty

predčasného starobného dôchodku (a spätnom odňatí dávok) nebolo riadne

začaté a nebolo mi v ňom umožnené hájiť práva (navrhovať dôkazy a vyjadrovať

sa).

Aj vyplácanie dávok predčasného starobného dôchodku požíva ochranu ako právo

na pokojné užívanie majetku a zavedený systém môže založiť legitímne očakávania

subjektov.

Pokiaľ subjekt splnil podmienky pre vznik nároku na výplatu predčasného

starobného dôchodku stanovené platnou a účinnou právnou úpravou, a v dôsledku toho mu

bolo vydané rozhodnutie o priznaní predčasného starobného dôchodku s tým, že táto dávka

definičné vykazuje prvky trvania do nadobudnutia riadneho dôchodkového veku... sú tým

založené legitímne očakávania subjektu. Jedná sa pritom o relatívne krátku dobu... Subjekty

preto určite nemajú nerozumné očakávanie, že zákonodarca vie, čo robí a aspoň

krátkodobo vie predvídať a garantovať výplatu takejto dávky, keď už ju navyše predtým aj

prostredníctvom orgánov verejnej správy priznal...

Do takéhoto už založeného a vzniknutého práva by bolo možné zo strany

zákonodarcu (teoreticky) zasiahnuť len za podmienky sledovania legitímneho cieľa, voľby

primeraného zásahu a celkom jednoznačného vyjadrenia podmienok tohto odňatia či

redukcie dávky vo forme zákona (ktorý tento nárok pôvodne priznal a teraz by snáď mal za

cieľ odňať).

Je krajne nespravodlivým, svojvoľným a až zlomyseľným postupom zo strany

Sociálnej poisťovne a následne prieskumných súdov (krajského a najvyššieho súdu), že

odobrili zastavenie mi výplaty predčasného starobného dôchodku - toto je jasným signálom

ako dopadne človek, ktorý počúvne motivačné reči štátu, ako má využiť možnosti voľného

pohybu pracovnej sily, pohnúť zadkom, vynaložiť náklady, narušiť si sociálne väzby,

vynaložiť úsilie prekonať jazykovú bariéru a ponúknuť svoju pracovnú silu aj na prípadne

podradnejšiu prácu v zahraničí... tesne pred dôchodkovým vekom, aby si trochu prilepšil -

dostalo sa mi „odplaty“ odňatím dávky, ktorú mi Sociálna poisťovňa priznala (a o ktorej

ma uistila, že mi za takých okolností vycestovania za prácou ostane). Nedá mi

nepripomenúť, že aj táto dávka slúži ako zdroj obživy, a to v čase, kedy už človeku

dochádzajú sily i zdravie...

Tvrdím, že zastavenie mi výplaty predčasného starobného dôchodku (z dôvodu

zárobkovej činnosti v Rakúsku) bolo výsledkom chybnej aplikácie právnych noriem

a celkom arbitrárneho výkladu Sociálnej poisťovne a následne súdov, ktoré toto

rozhodnutie preskúmavali.

Tvrdím, že ustanovenie § 293bt, v spojení s § 15 ods. 1 zákona o sociálnom poistení

nespĺňajú podmienky jednoznačnej právnej úpravy, na podklade ktorej by vôbec mohlo

dôjsť k zásahu do mojich legitímnych očakávaní na pokračovanie vo výplate dávok

predčasného starobného dôchodku i po novele za stavu, že som

bola dôchodkovo poistená (a vykonávala zárobkovú činnosť) v Rakúsku. Nespadám totiž do

aplikačného rámca a hypotézy príslušných právnych noriem...

Pokiaľ nespĺňam podmienky pre zaradenie do žiadnej z kategórií povinne

dôchodkovo poistenej osoby podľa ( a súvisiace), čo Sociálna

poisťovňa ani súdy nespochybňujú, nebolo na mňa možné aplikovať ustanovenie § 293bt,

pre ktoré je to conditio sine qua non.

Vylúčenie súbehu mojej zárobkovej činnosti v Rakúsku a dávok predčasného

starobného dôchodku nemožno dosiahnuť ani poukazom na čl. 1 písm. x) a čl. 5 písm. b)

nariadenia č. 883/2004.

Podľa čl. 1 písm. a) nariadenia: Na účely tohto nariadenia „činnosť ako

zamestnanec“ znamená každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje

na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom

takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje. Je však celkom zrejmé, že tento pojem

neaplikujú všetky členské štáty vtom smere, že by z takého subjektu (ktorý spĺňa podmienky

pre určenie statusu zamestnanca a povinne poisteného vlastného dôchodkového systému)

učinili automaticky aj napr. povinne poisteného v ich vlastnom dôchodkovom systéme

poistenia (neplatí teda, že ak v jednom členskom štáte som „zamestnanec“, tak aj v inom

členskom štáte pre všetky účely som „zamestnanec“).

Pokiaľ podľa čl. 5 písm. b): Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak

a vzhľadom na osobitné vykonávacie ustanovenia, platí toto: ak sú podľa právnych

predpisov príslušného členského štátu právne účinky prisúdené výskytom určitých faktov

alebo udalostí, takýto členský štát zohľadní podobné fakty alebo udalosti, ktoré sa vyskytli

v ktoromkoľvek členskom štáte, ako keby sa stali na jeho vlastnom území. Nemožno z toho

usudzovať, že sa tak deje pre všetky fakty, a štát smie na každú okolnosť v inom členskom

štáte (a jeho legislatíve) odkazovať ako na skutočnosť obsiahnutú vo vlastnej legislatíve...

Navyše pri aplikácii komunitárneho nariadenia č. 883/2004 boli aplikačné orgány

povinné prihliadať i k účelu predmetnej právnej úpravy... Z nariadenia je jasne čitateľná

práve podpora migrácie pracujúcej sily v rámci EU za pomoci zaistenia im pokrytia

dávkami sociálneho zabezpečenia... a len vo svetle týchto konkrétnych cieľov je možné

aplikovať iné ustanovenia tohto nariadenia (ako je napr. i čl. 5 tohto nariadenia).

Pokiaľ som poukazovala na to, že ešte i vlastnými výslovnými usmerneniami správny

orgán - Sociálna poisťovňa vyvolávala a utvrdzovala legitímne očakávanie, že aj po prijatí

novely č. mi ostanú zachované dávky predčasného starobného dôchodku

(pretože nie som povinne dôchodkovo poistená v SR, ale v inom členskom štáte), jedná sa

o skutočnosť úplne zásadnú. Na tento môj poukaz však konajúce súdy nijako nereagovali.

Rovnako súdy nereagovali ani na výhradu konania nespĺňajúceho základné

požiadavky na správne konanie (začatie na návrh alebo upovedomením o začatí - ak

z vlastného podnetu; s poučeniami o právach, s možnosťou navrhovať dôkazy a vznášať

výhrady a vyjadrenia)... Nie je prípustné a je v rozpore so základnými zásadami správneho

konania, aby konanie začalo samotným rozhodnutím (a to navyše rozhodnutím odnímajúcim

mi moje pôvodne priznané práva) (!!). Na tejto skutočnosti nič nemení ani vylúčenie

použitia Správneho poriadku ( ), keď aj toto konanie je

potrebné riadne začať (v prípade konania z vlastného podnetu - prvým úkonom Sociálnej

poisťovne voči účastníkovi podľa ). Pričom už z logiky

veci nemôže byť takýmto prvým úkonom rozhodnutie vo veci samej..., keď takýto postup mi

úplne odníma všetky moje procesné práva (vyjadrovať sa vo veci, navrhovať dôkazy,

prípadne uplatňovať vylúčenie konajúcich zamestnancov... či prípadne mať vec prejednanú

aj na ústnom pojednávaní...). Porušenie základných pravidiel konania i v samotných

dávkových veciach dôchodkového poistenia pritom predstavuje aj porušenie práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (napr. Wieczorek v. Poľsko).»

Na základe citovanej argumentácie sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd

po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jej základných práv

podľa , a a ods. 2 a práva podľa článku 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, tento rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie a zároveň jej priznal úhradu trov konania v konaní pred ústavným

súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jej základných práv podľa , a a ods. 2 a práva

podľa článku 6 ods. 1 dohovoru.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či nie je

zjavne neopodstatnená. Z už citovaného totiž vyplýva,

že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je

zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a ods. 2 a práva podľa dohovoru

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za potrebné

poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do

právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať

zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá

príčinu doň zasahovať (m. m. , , ).

V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu postup všeobecného súdu v súlade

s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania)

nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. , ,

).

Sťažovateľka namieta najmä arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie napadnutého

rozsudku, ako aj svojvoľný výklad právnych predpisov najvyšším súdom. Napadnutému

rozsudku vytýka aj nesprávne právne posúdenie procesného pochybenia odporkyne, ktorá

jej mala odňať možnosť konať v dávkovom konaní, keď nebola upovedomená o začatí

správneho konania vo veci zastavenia výplaty jej dávky.

Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a v tejto súvislosti

považuje za žiaduce poukázať na jeho relevantnú časť, v ktorej sa uvádza:

«Podľa v znení , ak

poistenec, ktorému bol priznaný predčasný starobný dôchodok podľa zákona účinného do

31. 12. 2010, nedovŕši dôchodkový vek do 28. 02. 2011, je povinne dôchodkovo poistený

ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba k 31. 12. 2010 a toto

dôchodkové poistenie trvá po 28. 02. 2011, nárok na výplatu predčasného starobného

dôchodku zaniká od najbližšej splátky predčasného starobného dôchodku splatnej po 28.

02. 2011. Nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku poistenca uvedeného v prvej

vete sa posudzuje a jeho suma sa určuje za obdobie do najbližšej splátky dôchodku splatnej

po 28. 02. 2011 podľa zákona účinného do 31. 12. 2010 a za obdobie po najbližšej splátke

dôchodku splatnej po 28. 02. 2011 podľa zákona účinného od 01. 01. 2011.

Vzhľadom na to, že navrhovateľka bola ku dňu 31. 12. 2010 samostatne zárobkovo

činná, nakoľko pracovala v Rakúskej republike, kde bola povinne dôchodkovo poistená

a toto poistenie trvalo aj po 28. 02. 2011, odporca postupoval v súlade so zákonom, keď jej

zastavil výplatu predčasného starobného dôchodku.

Navrhovateľka namietala, že nebola dôchodkovo poistená na území Slovenskej

republiky ani ako zamestnanec, ani ako samostatne zárobkovo činná osoba, a nie je na

Slovensku registrovaná u príslušného správcu dane a preto odporca nemal v danej veci

aplikovať nariadenie (ES) č. 883/2004.

Podľa čl. 1 písm. a) a b) nariadenia (ES) č. 883/2004, „činnosť ako zamestnanec“

znamená každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely

právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto

činnosť alebo rovnocenná situácia existuje; a „činnosť ako samostatne zárobkovo činná

osoba“ znamená každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na

účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom

takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje.

Podľa čl. 2 bod 1. nariadenia (ES) č. 883/2004, toto nariadenie sa vzťahuje na

štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú

bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo

viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

Podľa čl. 5 nariadenia (ES) č. 883/2004, pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené

inak a vzhľadom na osobitné vykonávacie ustanovenia, platí toto:

a) ak podľa právnych predpisov príslušného členského štátu má poskytnutie dávok

sociálneho zabezpečenia a iného príjmu určité právne účinky, príslušné ustanovenia

takýchto právnych predpisov sa uplatňujú tiež na poskytnutie rovnocenných dávok

získaných podľa právnych predpisov iného členského štátu, alebo na príjem získaný v inom

členskom štáte;

b) ak sú podľa právnych predpisov príslušného členského štátu právne účinky

prisúdené výskytom určitých faktov alebo udalostí, takýto členský štát zohľadní podobné

fakty alebo udalosti, ktoré sa vyskytli v ktoromkoľvek členskom štáte, ako keby sa stali na

jeho vlastnom území.

Najvyšší súd SR v rozsudkoch sp. zn. zo dňa 24. 09. 2014 a sp. zn.

zo dňa 24. 02. 2016 konštatoval, že: „Z uvedených ustanovení vyplýva, že

činnosť zamestnanca alebo činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby vykonávaná v inom

štáte sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia

členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje a ak podľa

právnych predpisov príslušného členského štátu má poskytnutie dávok sociálneho

zabezpečenia a iného príjmu určité právne účinky, uplatňujú sa tiež, ak podľa právnych

predpisov príslušného členského štátu má poskytnutie dávok sociálneho zabezpečenia

a iného príjmu určité právne účinky; to znamená, že na účely ustanovenia § 293bt zákona

č. sa za zamestnanie, resp. samostatne zárobkovú činnosť podľa právnych

predpisov Slovenskej republiky považuje aj zamestnanie, resp. samostatne zárobková

činnosť vykonávaná v inom členskom štáte Európskej únie a dôchodkové poistenie z tohto

titulu.“

Vzhľadom na to, že navrhovateľka bola dôchodkovo poistená ako samostatne

zárobkovo činná osoba v Rakúskej republike, treba túto skutočnosť posudzovať v zmysle

nariadenia (ES) č. 883/2004. Výkon samostatnej zárobkovej činnosti v Rakúsku mal za

následok zánik nároku navrhovateľky na výplatu predčasného starobného dôchodku.

K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp. zn. zo dňa

24. 02. 2016.

Súlad ustanovenia v znení

s SR bol predmetom posudzovania na Ústavnom súde SR. Ústavný súd v náleze

č. k. -83 zo dňa 28. 11. 2012, ktorý citoval aj krajský súd, zamietol návrh

skupiny poslancov na vyslovenie nesúladu uvedeného ustanovenia s konštatujúc,

že: „V posudzovanom prípade možno vyvodiť zámer zákonodarcu riešiť nedostatok zdrojov

na financovanie systému dôchodkového poistenia a zabezpečenie stabilizácie základného

fondu dôchodkového poistenia v rámci práva štátu rozhodnúť o forme organizácie

dôchodkového poistenia. Sledovaný zámer je podľa názoru ústavného súdu racionálne

previazaný s filozofiou vylúčenia súbehu príjmu z pracovnej činnosti a predčasného

starobného dôchodku ako osobitne poskytovanej dávky. Tento súbeh nekorešpondoval s

cieľom zabezpečenia občana náhradným plnením osobitnou dávkou predčasného dôchodku

v prípade straty schopnosti vlastnými silami zabezpečovať zdroje príjmom zo zamestnania.

Z toho pohľadu je posudzovaná úprava podľa názoru ústavného súdu racionálne

previazaná s legitímnym cieľom a jej zásah do legitímnych očakávaní dotknutých subjektov

možno posúdiť ako ústavne akceptovateľný...»

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, je zrozumiteľné

a konzistentné a dáva odpoveď na všetky pre vec rozhodujúce skutočnosti pri zohľadnení

podstatných námietok sťažovateľky.

Ústavný súd konštatuje, že námietka sťažovateľky o svojvoľnom výklade právnych

noriem nariadenia je zjavne neopodstatnená, keďže z citovaných ustanovení nariadenia

celkom nepochybne plynie zmysel predmetnej úpravy, a to považovať za zamestnanie alebo

samostatne zárobkovú činnosť každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú

považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia iného členského

štátu, ako aj potreba zohľadnenia takejto činnosti v ktoromkoľvek členskom štáte, tak ako

keby sa uskutočňovala na vlastnom území Slovenskej republiky. Najvyšší súd (ako pred

ním aj krajský súd a odporkyňa) teda správne subsumoval právnu situáciu sťažovateľky

vykonávajúcej zárobkovú činnosť v Rakúskej republike ako dôvod zániku jej nároku

na predčasný starobný dôchodok vyplácaný na území Slovenskej republiky. O svojvôli

pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by sa dalo uvažovať

vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , ), čo však nie je prípad

sťažovateľky. Argumentácia sťažovateľky obsiahnutá v sťažnosti vychádza

z nekonkrétnych argumentov o nesprávnej aplikácii predmetného nariadenia, ktoré

nepovažuje ústavný súd za relevantné ani individuálne preskúmateľné. Pokiaľ ide

o počiatočné aplikačné nejasnosti súvisiace s novou právnou úpravou (vo forme

nesprávneho vyhlásenia zamestnancov odporkyne o jej aplikácii), tieto nemožno považovať

za právne významné pre posúdenie veci správnymi súdmi či ústavným súdom.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky o odňatí možnosti konať pred odporkyňou

v dávkovom konaní ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, že predpokladom

záveru o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou

všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno

napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v

(m. m. , , ).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok (m. m. ,

, , ). Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že

ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok

bolo spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj

konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov

v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich únosnosť z hľadiska

požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta ().

Vo veci sťažovateľky krajský súd preskúmal neprávoplatné rozhodnutie odporkyne

o zastavení výplaty predčasného starobného dôchodku na základe opravného prostriedku

podľa tretej hlavy piatej časti (vo vtedy platnom a účinnom

znení, pozn.), v ktorom správny súd skúma skutkovú aj právnu stránku veci a na tento účel

môže vykonať dokazovanie. Sťažovateľka teda mala možnosť účinne uplatniť všetky

procesné práva, predniesť svoju argumentáciu v plnom rozsahu a predkladať prípadne

dôkazy na jej podporu v konaní pred krajským súdom, ako aj v odvolacom konaní

na najvyššom súde. Procesné pochybenie odporkyne spočívajúce v nedoručení oznámenia

o začatí správneho konania, bolo teda napravené v konaní pred správnymi súdmi a samo

osebe svojou intenzitou neodôvodňuje zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu.

Ústavný súd preto zastáva názor, že neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby

do napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu zasahoval, pretože jeho odôvodnenie

nesignalizuje takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základných práv

sťažovateľky podľa a ods. 2 ani práva podľa dohovoru, ktorá

by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohla viesť k záveru o vyslovení

ich porušenia. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa a

Sťažovateľka namieta, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia jej veci došlo

aj k neprípustnému zásahu do jej základného práva vlastniť majetok podľa

a do základného práva na sociálne zabezpečenie podľa .

Porušenie označených základných práv hmotnoprávnej povahy ústavný súd nezistil,

keďže sa s argumentáciu sťažovateľky o nesprávnom a svojvoľnom právnom posúdení jej

právnej situácie nestotožnil, pričom porušenie označených hmotných práv sťažovateľka

odvádza od nesprávnej aplikácie právnych predpisov (ktoré ústavný súd nezistil).

Vzhľadom na absenciu príčinnej súvislosti medzi týmito základnými právami a napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu sťažnosť sťažovateľky ústavný súd aj v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže bola sťažnosť sťažovateľky odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

návrhmi v nej obsiahnutými už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2018