Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 486/2018
PDF · 279.97 KB
No categories available
IV. ÚS 486/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o.,
Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná advokát Mgr. Radoslav Rigo, LL.M., ktorou
namieta porušenie základných práv podľa čl. 20, čl. 39 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 So 246/2015
z 13. decembra 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2018
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná
advokát Mgr. Radoslav Rigo, LL.M., ktorou namieta porušenie základných práv podľa
čl. 20, čl. 39 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 9 So 246/2015 z 13. decembra 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení
navrhovateľky bola účastníčkou konania vedeného Krajským súdom v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) pod sp. zn. 5 Sd 77/2011 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej
poisťovne, ústredia (ďalej len „odporkyňa“) z 28. septembra 2011, ktorým bola
od 16. novembra 2011 zastavená výplata jej predčasného starobného dôchodku podľa čl. 1
písm. a) a b) a čl. 5 nariadenia ES č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia z dôvodu súbehu jej dôchodkového poistenia v Rakúskej republike po novele
zákona o sociálnom poistení zákonom č. 543/2010 Z. z. Krajský súd rozsudkom sp. zn.
5 Sd 77/2011 zo 14. apríla 2015 potvrdil rozhodnutie odporkyne a navrhovateľke právo
na náhradu trov konania nepriznal.
Proti označenému rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom
rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok
krajského súdu potvrdil a navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta najmä arbitrárnosť napadnutého rozsudku, keďže
najvyšší súd sa podľa jej tvrdenia nevysporiadal s jej podstatnými námietkami, a poukazuje
tiež na svojvoľný výklad relevantných právnych noriem správnymi súdmi. Ďalej namieta
porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu, že v konaní pred odporkyňou jej bolo
odňaté právo konať. Namieta tiež zásah do svojho majetkového práva spočívajúci v odňatí
dávky sociálneho poistenia a sklamanie svojich legitímnych očakávaní, ktoré spočívali
v tom, že predmetná dávka jej bude vyplácaná. V podstatnom k tomu v sťažnosti uvádza:
«O začatí konania o zastavení výplaty predčasného starobného dôchodku som
nebola upovedomená, ani mi v tomto konaní nebolo umožnené sa vyjadriť a hájiť moje
práva.
Rozhodnutie o zastavení výplaty predčasného starobného dôchodku bolo pre mňa
značne prekvapivé, pretože nasledovalo po uisteniach aj zo strany samotnej Sociálnej
poisťovne...
Toto rozhodnutie o zastavení výplaty malo byť výsledkom aplikácie § 293bt ods. 3
a súvisiacich zákona č. 461/2003 Z. z. a všeobecných hypotéz nariadenia EP a rady
č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia; jedná sa však o úplne
nesprávny a arbitrárny výklad a aplikáciu právnych noriem; ktorá celkom zrejme zasiahla
do mojich legitímnych očakávaní a pokojného užívania tohto majetku/majetkového práva.
Proti tomuto rozhodnutiu Sociálnej poisťovne o zastavení výplaty predčasného
starobného dôchodku som sa bránila podaním opravného prostriedku na Krajský súd
v Košiciach, kde som poukazovala na:
a) úzke vymedzenie výluky súbehu predčasného starobného dôchodku a povinného
dôchodkového poistenia zamestnanca alebo SZČO podľa § 293bt, v spojení s definíciou
povinne dôchodkovo poistených osôb podľa § 15 ods. 1, v nadväznosti i na § 4 zákona
č. 461/2003 Z. z. Pod túto výluku nespadá prípad zárobkovej činnosti v inom členskom
štáte, a takéto rozšírenie nie je možné ani prostredníctvom čl. 1 alebo čl. 5 nariadenia
883/2004;
b) pokiaľ by takéto účinky mal zákon vyvolať, muselo by sa tak stať celkom
jednoznačným spôsobom - inak ide o zásah v rozpore s právnou istotou, princípom ochrany
legitímneho očakávania a ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv,
c) definičné je táto dávka nastavená ako pár rokov pred dôchodkom splnením
podmienok nadobudnuteľná dávka, ktorá sa transformuje dosiahnutím normálneho
dôchodkového veku na starobný dôchodok alebo nahrádza podobnou dávkou [§ čl. 1
písm. x) nariadenia; § 69 ods. 2 zákona - v súlade stým i poučenia Sociálnej poisťovne
v rozhodnutí o priznaní predčasného dôchodku],
d) samotná Sociálna poisťovňa usmerňovala prax po prijatí dotknutej novely
543/2010 Z. z. tak, že poberanie príjmu z činnosti mimo územia SR nebude vylučovať
poberanie predčasného starobného dôchodku...
e) konanie o zastavení výplaty predčasného starobného dôchodku (a spätnom odňatí
dávok) nebolo riadne začaté a nebolo mi v ňom umožnené hájiť práva (navrhovať dôkazy
a vyjadrovať sa); a nebola som aspoň touto skutočnosťou dopredu varovaná ohľadom tohto
chystaného prístupu a zásahu.
Na moje výhrady formulované v odvolaní proti rozsudku krajského súdu... najvyšší
súd reagoval odkazom na čl. 1 písm. a) a b) a čl. 5 písm. a) a b) nariadenia č. 883/2004.
Ďalej poukazom na dve rozhodnutia najvyššieho súdu (z roku 2014 a 2016), ktoré zaviedli
a deklarovali tento prístup. A ďalej poukazom na nedostatok zdrojov systému dôchodkové
poistenia a potrebu jeho stabilizácie.
Na ostatné námietky, hoci sa jedná o skutočnosti pre vec podstatné, najvyšší súd
vôbec nereagoval, a teda najvyšší súd sa vôbec nevyjadril k tomu, že:
- k prípadnému odňatiu už založených práv (tu priznaných dávok predčasného
starobného dôchodku) by muselo dôjsť zo strany zákona celkom jednoznačným
spôsobom - inak ide o zásah v rozpore s právnou istotou, princípom ochrany
legitímneho očakávania a ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv,
- už definične v pojmových znakoch je dávka predčasného starobného dôchodku
nastavená ako (po splnení podmienok tesne pred nadobudnutím dôchodkového
veku na pár rokov trvajúca, ktorá sa transformuje dosiahnutím normálneho
dôchodkového veku na starobný dôchodok alebo sa nahrádza podobnou dávkou
[§ čl. 1 písm. x) nariadenia; § 69 ods. 2 zákona - v súlade s tým i poučenia
Sociálnej poisťovne v rozhodnutí o priznaní predčasného dôchodku],
- vyjadrenia a usmernenia samotného správcu a poskytovateľa tejto dávky -
Sociálnej poisťovne - zakladali legitímne očakávanie, že novela č. 543/2010 Z. z.
nedopadá a nedopadne na prípady osôb povinne dôchodkovo poistených mimo
územia SR, ktorí nebudú vylúčení z poberania dávok predčasného starobného
dôchodku zo systému SR (a teda uistenia Sociálnej poisťovne, že súbeh
zárobkovej činnosti mimo SR a pokračovania výplat dávok predčasného
starobného dôchodku po novele vylúčený nebude), konanie o zastavení výplaty
predčasného starobného dôchodku (a spätnom odňatí dávok) nebolo riadne
začaté a nebolo mi v ňom umožnené hájiť práva (navrhovať dôkazy a vyjadrovať
sa).
Aj vyplácanie dávok predčasného starobného dôchodku požíva ochranu ako právo
na pokojné užívanie majetku a zavedený systém môže založiť legitímne očakávania
subjektov.
Pokiaľ subjekt splnil podmienky pre vznik nároku na výplatu predčasného
starobného dôchodku stanovené platnou a účinnou právnou úpravou, a v dôsledku toho mu
bolo vydané rozhodnutie o priznaní predčasného starobného dôchodku s tým, že táto dávka
definičné vykazuje prvky trvania do nadobudnutia riadneho dôchodkového veku... sú tým
založené legitímne očakávania subjektu. Jedná sa pritom o relatívne krátku dobu... Subjekty
preto určite nemajú nerozumné očakávanie, že zákonodarca vie, čo robí a aspoň
krátkodobo vie predvídať a garantovať výplatu takejto dávky, keď už ju navyše predtým aj
prostredníctvom orgánov verejnej správy priznal...
Do takéhoto už založeného a vzniknutého práva by bolo možné zo strany
zákonodarcu (teoreticky) zasiahnuť len za podmienky sledovania legitímneho cieľa, voľby
primeraného zásahu a celkom jednoznačného vyjadrenia podmienok tohto odňatia či
redukcie dávky vo forme zákona (ktorý tento nárok pôvodne priznal a teraz by snáď mal za
cieľ odňať).
Je krajne nespravodlivým, svojvoľným a až zlomyseľným postupom zo strany
Sociálnej poisťovne a následne prieskumných súdov (krajského a najvyššieho súdu), že
odobrili zastavenie mi výplaty predčasného starobného dôchodku - toto je jasným signálom
ako dopadne človek, ktorý počúvne motivačné reči štátu, ako má využiť možnosti voľného
pohybu pracovnej sily, pohnúť zadkom, vynaložiť náklady, narušiť si sociálne väzby,
vynaložiť úsilie prekonať jazykovú bariéru a ponúknuť svoju pracovnú silu aj na prípadne
podradnejšiu prácu v zahraničí... tesne pred dôchodkovým vekom, aby si trochu prilepšil -
dostalo sa mi „odplaty“ odňatím dávky, ktorú mi Sociálna poisťovňa priznala (a o ktorej
ma uistila, že mi za takých okolností vycestovania za prácou ostane). Nedá mi
nepripomenúť, že aj táto dávka slúži ako zdroj obživy, a to v čase, kedy už človeku
dochádzajú sily i zdravie...
Tvrdím, že zastavenie mi výplaty predčasného starobného dôchodku (z dôvodu
zárobkovej činnosti v Rakúsku) bolo výsledkom chybnej aplikácie právnych noriem
a celkom arbitrárneho výkladu Sociálnej poisťovne a následne súdov, ktoré toto
rozhodnutie preskúmavali.
Tvrdím, že ustanovenie § 293bt, v spojení s § 15 ods. 1 zákona o sociálnom poistení
nespĺňajú podmienky jednoznačnej právnej úpravy, na podklade ktorej by vôbec mohlo
dôjsť k zásahu do mojich legitímnych očakávaní na pokračovanie vo výplate dávok
predčasného starobného dôchodku i po novele zákonom č. 543/2010 Z. z. za stavu, že som
bola dôchodkovo poistená (a vykonávala zárobkovú činnosť) v Rakúsku. Nespadám totiž do
aplikačného rámca a hypotézy príslušných právnych noriem...
Pokiaľ nespĺňam podmienky pre zaradenie do žiadnej z kategórií povinne
dôchodkovo poistenej osoby podľa zákona č. 461/2003 Z. z. (§ 15 a súvisiace), čo Sociálna
poisťovňa ani súdy nespochybňujú, nebolo na mňa možné aplikovať ustanovenie § 293bt,
pre ktoré je to conditio sine qua non.
Vylúčenie súbehu mojej zárobkovej činnosti v Rakúsku a dávok predčasného
starobného dôchodku nemožno dosiahnuť ani poukazom na čl. 1 písm. x) a čl. 5 písm. b)
nariadenia č. 883/2004.
Podľa čl. 1 písm. a) nariadenia: Na účely tohto nariadenia „činnosť ako
zamestnanec“ znamená každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje
na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom
takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje. Je však celkom zrejmé, že tento pojem
neaplikujú všetky členské štáty vtom smere, že by z takého subjektu (ktorý spĺňa podmienky
pre určenie statusu zamestnanca a povinne poisteného vlastného dôchodkového systému)
učinili automaticky aj napr. povinne poisteného v ich vlastnom dôchodkovom systéme
poistenia (neplatí teda, že ak v jednom členskom štáte som „zamestnanec“, tak aj v inom
členskom štáte pre všetky účely som „zamestnanec“).
Pokiaľ podľa čl. 5 písm. b): Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak
a vzhľadom na osobitné vykonávacie ustanovenia, platí toto: ak sú podľa právnych
predpisov príslušného členského štátu právne účinky prisúdené výskytom určitých faktov
alebo udalostí, takýto členský štát zohľadní podobné fakty alebo udalosti, ktoré sa vyskytli
v ktoromkoľvek členskom štáte, ako keby sa stali na jeho vlastnom území. Nemožno z toho
usudzovať, že sa tak deje pre všetky fakty, a štát smie na každú okolnosť v inom členskom
štáte (a jeho legislatíve) odkazovať ako na skutočnosť obsiahnutú vo vlastnej legislatíve...
Navyše pri aplikácii komunitárneho nariadenia č. 883/2004 boli aplikačné orgány
povinné prihliadať i k účelu predmetnej právnej úpravy... Z nariadenia je jasne čitateľná
práve podpora migrácie pracujúcej sily v rámci EU za pomoci zaistenia im pokrytia
dávkami sociálneho zabezpečenia... a len vo svetle týchto konkrétnych cieľov je možné
aplikovať iné ustanovenia tohto nariadenia (ako je napr. i čl. 5 tohto nariadenia).
Pokiaľ som poukazovala na to, že ešte i vlastnými výslovnými usmerneniami správny
orgán - Sociálna poisťovňa vyvolávala a utvrdzovala legitímne očakávanie, že aj po prijatí
novely č. 543/2010 Z. z. mi ostanú zachované dávky predčasného starobného dôchodku
(pretože nie som povinne dôchodkovo poistená v SR, ale v inom členskom štáte), jedná sa
o skutočnosť úplne zásadnú. Na tento môj poukaz však konajúce súdy nijako nereagovali.
Rovnako súdy nereagovali ani na výhradu konania nespĺňajúceho základné
požiadavky na správne konanie (začatie na návrh alebo upovedomením o začatí - ak
z vlastného podnetu; s poučeniami o právach, s možnosťou navrhovať dôkazy a vznášať
výhrady a vyjadrenia)... Nie je prípustné a je v rozpore so základnými zásadami správneho
konania, aby konanie začalo samotným rozhodnutím (a to navyše rozhodnutím odnímajúcim
mi moje pôvodne priznané práva) (!!). Na tejto skutočnosti nič nemení ani vylúčenie
použitia Správneho poriadku (§ 172 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), keď aj toto konanie je
potrebné riadne začať (v prípade konania z vlastného podnetu - prvým úkonom Sociálnej
poisťovne voči účastníkovi podľa § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z.). Pričom už z logiky
veci nemôže byť takýmto prvým úkonom rozhodnutie vo veci samej..., keď takýto postup mi
úplne odníma všetky moje procesné práva (vyjadrovať sa vo veci, navrhovať dôkazy,
prípadne uplatňovať vylúčenie konajúcich zamestnancov... či prípadne mať vec prejednanú
aj na ústnom pojednávaní...). Porušenie základných pravidiel konania i v samotných
dávkových veciach dôchodkového poistenia pritom predstavuje aj porušenie práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (napr. Wieczorek v. Poľsko).»
Na základe citovanej argumentácie sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd
po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jej základných práv
podľa čl. 20, čl. 39 a čl. 46 ods. 1 a ods. 2 ústavy a práva podľa článku 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, tento rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu
súdu na ďalšie konanie a zároveň jej priznal úhradu trov konania v konaní pred ústavným
súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo
k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20, čl. 39 a čl. 46 ods. 1 a ods. 2 ústavy a práva
podľa článku 6 ods. 1 dohovoru.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či nie je
zjavne neopodstatnená. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva,
že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je
zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 a ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za potrebné
poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do
právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať
zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá
príčinu doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu postup všeobecného súdu v súlade
s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania)
nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
Sťažovateľka namieta najmä arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie napadnutého
rozsudku, ako aj svojvoľný výklad právnych predpisov najvyšším súdom. Napadnutému
rozsudku vytýka aj nesprávne právne posúdenie procesného pochybenia odporkyne, ktorá
jej mala odňať možnosť konať v dávkovom konaní, keď nebola upovedomená o začatí
správneho konania vo veci zastavenia výplaty jej dávky.
Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a v tejto súvislosti
považuje za žiaduce poukázať na jeho relevantnú časť, v ktorej sa uvádza:
«Podľa § 293bt ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 543/2010 Z. z., ak
poistenec, ktorému bol priznaný predčasný starobný dôchodok podľa zákona účinného do
31. 12. 2010, nedovŕši dôchodkový vek do 28. 02. 2011, je povinne dôchodkovo poistený
ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba k 31. 12. 2010 a toto
dôchodkové poistenie trvá po 28. 02. 2011, nárok na výplatu predčasného starobného
dôchodku zaniká od najbližšej splátky predčasného starobného dôchodku splatnej po 28.
02. 2011. Nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku poistenca uvedeného v prvej
vete sa posudzuje a jeho suma sa určuje za obdobie do najbližšej splátky dôchodku splatnej
po 28. 02. 2011 podľa zákona účinného do 31. 12. 2010 a za obdobie po najbližšej splátke
dôchodku splatnej po 28. 02. 2011 podľa zákona účinného od 01. 01. 2011.
Vzhľadom na to, že navrhovateľka bola ku dňu 31. 12. 2010 samostatne zárobkovo
činná, nakoľko pracovala v Rakúskej republike, kde bola povinne dôchodkovo poistená
a toto poistenie trvalo aj po 28. 02. 2011, odporca postupoval v súlade so zákonom, keď jej
zastavil výplatu predčasného starobného dôchodku.
Navrhovateľka namietala, že nebola dôchodkovo poistená na území Slovenskej
republiky ani ako zamestnanec, ani ako samostatne zárobkovo činná osoba, a nie je na
Slovensku registrovaná u príslušného správcu dane a preto odporca nemal v danej veci
aplikovať nariadenie (ES) č. 883/2004.
Podľa čl. 1 písm. a) a b) nariadenia (ES) č. 883/2004, „činnosť ako zamestnanec“
znamená každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely
právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto
činnosť alebo rovnocenná situácia existuje; a „činnosť ako samostatne zárobkovo činná
osoba“ znamená každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na
účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom
takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje.
Podľa čl. 2 bod 1. nariadenia (ES) č. 883/2004, toto nariadenie sa vzťahuje na
štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú
bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo
viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.
Podľa čl. 5 nariadenia (ES) č. 883/2004, pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené
inak a vzhľadom na osobitné vykonávacie ustanovenia, platí toto:
a) ak podľa právnych predpisov príslušného členského štátu má poskytnutie dávok
sociálneho zabezpečenia a iného príjmu určité právne účinky, príslušné ustanovenia
takýchto právnych predpisov sa uplatňujú tiež na poskytnutie rovnocenných dávok
získaných podľa právnych predpisov iného členského štátu, alebo na príjem získaný v inom
členskom štáte;
b) ak sú podľa právnych predpisov príslušného členského štátu právne účinky
prisúdené výskytom určitých faktov alebo udalostí, takýto členský štát zohľadní podobné
fakty alebo udalosti, ktoré sa vyskytli v ktoromkoľvek členskom štáte, ako keby sa stali na
jeho vlastnom území.
Najvyšší súd SR v rozsudkoch sp. zn. 9 So/91/2013 zo dňa 24. 09. 2014 a sp. zn.
9 So/163/2014 zo dňa 24. 02. 2016 konštatoval, že: „Z uvedených ustanovení vyplýva, že
činnosť zamestnanca alebo činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby vykonávaná v inom
štáte sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia
členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje a ak podľa
právnych predpisov príslušného členského štátu má poskytnutie dávok sociálneho
zabezpečenia a iného príjmu určité právne účinky, uplatňujú sa tiež, ak podľa právnych
predpisov príslušného členského štátu má poskytnutie dávok sociálneho zabezpečenia
a iného príjmu určité právne účinky; to znamená, že na účely ustanovenia § 293bt zákona
č. 461/2003 Z. z. sa za zamestnanie, resp. samostatne zárobkovú činnosť podľa právnych
predpisov Slovenskej republiky považuje aj zamestnanie, resp. samostatne zárobková
činnosť vykonávaná v inom členskom štáte Európskej únie a dôchodkové poistenie z tohto
titulu.“
Vzhľadom na to, že navrhovateľka bola dôchodkovo poistená ako samostatne
zárobkovo činná osoba v Rakúskej republike, treba túto skutočnosť posudzovať v zmysle
nariadenia (ES) č. 883/2004. Výkon samostatnej zárobkovej činnosti v Rakúsku mal za
následok zánik nároku navrhovateľky na výplatu predčasného starobného dôchodku.
K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp. zn. 9 So/163/2014 zo dňa
24. 02. 2016.
Súlad ustanovenia § 293bt zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 543/2010 Z. z.
s Ústavou SR bol predmetom posudzovania na Ústavnom súde SR. Ústavný súd v náleze
č. k. PL. ÚS 96/2011-83 zo dňa 28. 11. 2012, ktorý citoval aj krajský súd, zamietol návrh
skupiny poslancov na vyslovenie nesúladu uvedeného ustanovenia s ústavou konštatujúc,
že: „V posudzovanom prípade možno vyvodiť zámer zákonodarcu riešiť nedostatok zdrojov
na financovanie systému dôchodkového poistenia a zabezpečenie stabilizácie základného
fondu dôchodkového poistenia v rámci práva štátu rozhodnúť o forme organizácie
dôchodkového poistenia. Sledovaný zámer je podľa názoru ústavného súdu racionálne
previazaný s filozofiou vylúčenia súbehu príjmu z pracovnej činnosti a predčasného
starobného dôchodku ako osobitne poskytovanej dávky. Tento súbeh nekorešpondoval s
cieľom zabezpečenia občana náhradným plnením osobitnou dávkou predčasného dôchodku
v prípade straty schopnosti vlastnými silami zabezpečovať zdroje príjmom zo zamestnania.
Z toho pohľadu je posudzovaná úprava podľa názoru ústavného súdu racionálne
previazaná s legitímnym cieľom a jej zásah do legitímnych očakávaní dotknutých subjektov
možno posúdiť ako ústavne akceptovateľný...»
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, je zrozumiteľné
a konzistentné a dáva odpoveď na všetky pre vec rozhodujúce skutočnosti pri zohľadnení
podstatných námietok sťažovateľky.
Ústavný súd konštatuje, že námietka sťažovateľky o svojvoľnom výklade právnych
noriem nariadenia je zjavne neopodstatnená, keďže z citovaných ustanovení nariadenia
celkom nepochybne plynie zmysel predmetnej úpravy, a to považovať za zamestnanie alebo
samostatne zárobkovú činnosť každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú
považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia iného členského
štátu, ako aj potreba zohľadnenia takejto činnosti v ktoromkoľvek členskom štáte, tak ako
keby sa uskutočňovala na vlastnom území Slovenskej republiky. Najvyšší súd (ako pred
ním aj krajský súd a odporkyňa) teda správne subsumoval právnu situáciu sťažovateľky
vykonávajúcej zárobkovú činnosť v Rakúskej republike ako dôvod zániku jej nároku
na predčasný starobný dôchodok vyplácaný na území Slovenskej republiky. O svojvôli
pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by sa dalo uvažovať
vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), čo však nie je prípad
sťažovateľky. Argumentácia sťažovateľky obsiahnutá v sťažnosti vychádza
z nekonkrétnych argumentov o nesprávnej aplikácii predmetného nariadenia, ktoré
nepovažuje ústavný súd za relevantné ani individuálne preskúmateľné. Pokiaľ ide
o počiatočné aplikačné nejasnosti súvisiace s novou právnou úpravou (vo forme
nesprávneho vyhlásenia zamestnancov odporkyne o jej aplikácii), tieto nemožno považovať
za právne významné pre posúdenie veci správnymi súdmi či ústavným súdom.
Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky o odňatí možnosti konať pred odporkyňou
v dávkovom konaní ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, že predpokladom
záveru o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou
všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno
napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku
(m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to, že
základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok (m. m. III. ÚS 33/04,
IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že
ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok
bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne považovať aj
konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov
v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich únosnosť z hľadiska
požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).
Vo veci sťažovateľky krajský súd preskúmal neprávoplatné rozhodnutie odporkyne
o zastavení výplaty predčasného starobného dôchodku na základe opravného prostriedku
podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (vo vtedy platnom a účinnom
znení, pozn.), v ktorom správny súd skúma skutkovú aj právnu stránku veci a na tento účel
môže vykonať dokazovanie. Sťažovateľka teda mala možnosť účinne uplatniť všetky
procesné práva, predniesť svoju argumentáciu v plnom rozsahu a predkladať prípadne
dôkazy na jej podporu v konaní pred krajským súdom, ako aj v odvolacom konaní
na najvyššom súde. Procesné pochybenie odporkyne spočívajúce v nedoručení oznámenia
o začatí správneho konania, bolo teda napravené v konaní pred správnymi súdmi a samo
osebe svojou intenzitou neodôvodňuje zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu.
Ústavný súd preto zastáva názor, že neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby
do napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu zasahoval, pretože jeho odôvodnenie
nesignalizuje takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základných práv
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá
by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohla viesť k záveru o vyslovení
ich porušenia. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 a čl. 39 ústavy
Sťažovateľka namieta, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia jej veci došlo
aj k neprípustnému zásahu do jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy
a do základného práva na sociálne zabezpečenie podľa čl. 39 ústavy.
Porušenie označených základných práv hmotnoprávnej povahy ústavný súd nezistil,
keďže sa s argumentáciu sťažovateľky o nesprávnom a svojvoľnom právnom posúdení jej
právnej situácie nestotožnil, pričom porušenie označených hmotných práv sťažovateľka
odvádza od nesprávnej aplikácie právnych predpisov (ktoré ústavný súd nezistil).
Vzhľadom na absenciu príčinnej súvislosti medzi týmito základnými právami a napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu sťažnosť sťažovateľky ústavný súd aj v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže bola sťažnosť sťažovateľky odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími
návrhmi v nej obsiahnutými už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2018