Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 482/2018
PDF · 200.71 KB
No categories available
IV. ÚS 482/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti Avalon SK, s. r. o., Bagarova 1178/2, Bratislava, zastúpenej advokátskou
kanceláriou PETKOV & Co s. r. o., Na vŕšku 12, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
Mgr. Ivan Petkov, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 23 Cb 265/2015 z 21. apríla 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Avalon SK, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2017
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Avalon SK, s. r. o., Bagarova 1178/2, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou PETKOV & Co s. r. o.,
Na vŕšku 12, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Ivan Petkov, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 23 Cb 265/2015 z 21. apríla
2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa
v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 23 Cb 265/2015 domáhala návrhom
(z 13. novembra 2014, pozn.) na vydanie platobného rozkazu zaplatenia sumy 9 418,50 €
z titulu neuhradenej odmeny za poskytnuté čiastkové plnenie (právnym predchodcom
sťažovateľky, pozn.) na základe zmluvy o poskytovaní služieb žalovanému.
Sťažovateľka podala návrh na pripustenie zmeny žaloby z 15. februára 2017, ktorým
si uplatnila aj druhý nárok – na náhradu škody vo forme ušlého zisku v sume 246 226,50 €
s odôvodnením, že z dôvodov na strane žalovaného došlo k odstúpeniu od zmluvy
s účinnosťou od 10. decembra 2014, a od okamihu účinnosti odstúpenia od zmluvy
prekvalifikovala titul skôr uplatneného nároku (v rovnakom rozsahu, pozn.) na bezdôvodné
obohatenie na strane žalovaného.
O návrhu sťažovateľky rozhodol okresný súd napadnutým uznesením na pojednávaní
21. apríla 2017 tak, že nepripustil zmenu žaloby spočívajúcu v jej rozšírení. Ako dôkaz
v konaní pred ústavným súdom sťažovateľka pripojila rovnopis zápisnice z pojednávania
okresného súdu z 21. apríla 2017.
Sťažovateľka namieta najmä vecnú nedôvodnosť nepripustenia zmeny jej žaloby,
keďže je toho názoru, že všetky zákonné predpoklady pre pripustenie zmeny žaloby boli
naplnené, čo zároveň považuje za odmietnutie spravodlivosti zo strany okresného súdu
a napadnutému uzneseniu vytýka nedostatok dôvodov, arbitrárnosť a svojvôľu.
Sťažovateľka v tejto súvislosti v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Podstata žalobných tvrdení právneho predchodcu sťažovateľa obsiahnutých
v žalobe spočívala v tom, že medzi právnym predchodcom sťažovateľa ako objednávateľom
a žalovaným ako zhotoviteľom bola v súvislosti z ich podnikateľskou činnosťou uzatvorená
ústna zmluva o poskytovaní služieb...
Právny predchodca sťažovateľa sa zaviazal dodať žalovanému Plnenie formou
čiastkových plnení podľa dohodnutého vecného a časového harmonogramu, pričom celé
Plnenie sa malo plniť priebežne s predpokladaným ukončením 31. 05. 2014. Žalovaný sa
zaviazal zaplatiť právnemu predchodcovi sťažovateľa za dodané Plnenie dohodnutú
odmenu vo výške určenej ako násobok jednotkovej ceny podľa pracovných pozícii vo výške
29,90 € za hodinu poskytnutej služby a to priebežne podľa dohodnutého času plnenia
jednotlivých čiastkových plnení a v rozsahu skutočne vykázaného času pri poskytovanom
čiastkovom plnení. V súlade s dohodnutým časovým harmonogramom, dodal právny
predchodca sťažovateľa žalovanému dňa 30. 09. 2013 druhé čiastkové plnenie... vo forme
elektronického dokumentu a to podľa pokynu žalovaného v stave rozpracovanosti k 3. 9.
2014, keďže došlo k dočasnému pozastaveniu prác... Právny predchodca sťažovateľa za
dodané Druhé čiastkové plnenie riadne fakturoval dohodnutú odmenu určenú ako súčin
jednotkovej ceny a času (počtu hodín) podľa pracovných výkazov v rozsahu 315 hodín,
a teda vo výške 9.418,50 EUR s dátumom splatnosti ku dňu 08. 02. 2014.
Žalovaný fakturovanú dlžnú sumu vo výške 9.418,50 EUR splatnú dňom 08. 02. 2014
ani len z časti neuhradil a to ani napriek tomu, že bol na splnenie svojho záväzku právnym
predchodcom sťažovateľa riadne vyzvaný a počnúc dňom 09. 02. 2014 je so splnením
svojho peňažného záväzku v omeškaní.
Sťažovateľ odôvodnil svoj Návrh (na pripustenie zmeny žaloby, pozn.) v podstate
tým, že jeho právny predchodca žalobcu prípisom zo dňa 04. 12. 2014 nazvaným ako
„Odstúpenie od zmluvy o poskytovaní služieb ´Vybudovanie centra pre autorské práva´“...
od Zmluvy odstúpil. Odstúpenie od Zmluvy bolo žalovanému doručené dňa 10. 12. 2014.
... Okamihom účinnosti odstúpenia od Zmluvy ku dňu 10. 12. 2014, prináležala
žalovaná suma 9.418,50 EUR právnemu predchodcovi sťažovateľa a v súčasnosti
Sťažovateľovi titulom bezdôvodného obohatenia podľa § 351 ods. 2 druhá veta zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „OBZ“)
v spojení s § 1 ods. 2 OBZ a § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Momentom odstúpenia od Zmluvy vznikla právnemu predchodcovi sťažovateľa aj
škoda vo forme ušlého zisku, ktorý predstavuje rozdiel medzi stranami v Zmluve
dohodnutou celkovou cenou za poskytnutie služieb, vyplývajúcou z časového a vecného
harmonogramu (nachádzajúcimi sa od počiatku v súdnom spise), t. j. medzi sumou
263.120,00 EUR a sumou, ktorú žalovaný právnemu predchodcovi žalobcu už zaplatil v
čase pred odstúpením od Zmluvy, t. j. sumou 7.475,00 EUR a sumou bezdôvodného
obohatenia vo výške 9.418,50 EUR. Ušlý zisk predstavuje teda sumu 246.226,50 EUR.
Porušovateľ na pojednávaní, konanom dňa 21. 04. 2017 uznesení rozhodol tak, že
sťažovateľom navrhnutú zmenu žaloby nepripustil a toto svoje rozhodnutie v nadväznosti na
zákonné predpoklady (nepripustenia) zmeny žaloby podľa § 143 CSP žiadnym spôsobom
neodôvodnil.
Porušovateľ tak učinil napriek tomu, že právny predchodca sťažovateľa i samotný
sťažovateľ uplatňovali a uplatňujú svoj pôvodný i týmto Návrhom zmenený žalobný nárok
na základe tej istej Zmluvy, ktorej predmetom plnenia bolo „Vybudovanie centra pre
autorské práva“ a na základe absolútne identických dôkazných prostriedkov, teda aj na
základe tej istej listiny - vecného a časového harmonogramu s údajom o cene - výške ušlého
zisku, ktorý sa od počiatku nachádza v súdnom spise Porušovateľa. Dôkaz výsluchom
svedkov, ktorý sťažovateľ na výzvu Porušovateľa navrhol dňa 14. 2. 2017 (teda pred
podaním Návrhu) je navyše potrebný rovnako pre pôvodne žalovaný nárok, ako aj pre
zmenený žalobný nárok, keďže sa týka preukazovania existencie Zmluvy, ako aj jej
predmetu, či ďalších zmluvných podmienok (dohodnutá cena, platobné podmienky, či inak
škoda, výška ušlého zisku a pod.)
Podľa názoru sťažovateľa preto boli splnené všetky procesné podmienky na
pripustenie zmeny žaloby, keďže výsledky doterajšieho konania môžu a mohli byť
podkladom na konanie o zmenenej žalobe bez ďalšieho, tak ako to a contrario vyplýva z ust.
§ 143 ods. 1 CSP a zároveň nebol daný dôvod na nepripustenie zmeny žaloby podľa § 143
ods. 2 CSP...
... pred doručením podania - zmena žaloby už boli vykonané listinné dôkazy (časový
a vecný harmonogram obsahujúci dohodnutú odmenu za poskytnuté služby za jednotlivé
čiastkové plnenia i za plnenie ako celok), ktorými sťažovateľ preukazuje výšku žalovanej
sumy po pripustení zmeny žaloby a k tejto skutkovej otázke ani nenavrhoval žiadne ďalšie
(nové) dokazovanie ktorého potreba by mala byť vyvolaná práve zmenou žaloby.
... dôkazy (výsluchy svedkov), ktorých vykonanie sťažovateľ navrhol prípisom zo dňa
14. 02. 2017, sú navrhované výlučne za účelom preukazovania pravdivosti skutkového
tvrdenia sťažovateľa o existencii ústnej zmluvy, čo bolo a je z pohľadu sťažovateľa
relevantné pre preukázanie dôvodnosti pôvodnej žaloby bez ohľadu na to, či došlo alebo
nedošlo k zmene žaloby a súd by tieto dôkazy vykonať mal a musel aj v prípade, ak by
k zmene žaloby nedošlo (dôkazom je aj samotný postup porušovateľa po nepripustení zmeny
žaloby, kedy súhlasil s výsluchom nateraz prvých dvoch osôb zo zoznamu svedkov zo dňa
14. 02. 2017. Rozsah dokazovania teda nebol žiadnym spôsobom dotknutý a už vôbec nie
rozšírený z dôvodu zmeny žaloby. Naopak, podkladom pre konanie o zmenenej žalobe mali
byť len dôkazy, ktoré už súd skôr pred zmenou žaloby vykonal a tiež tie, ktoré ešte len
vykoná, pričom by ich vykonal tak či onak aj v konaní o pôvodnej žalobe...
Tým, že Porušovateľ svojim uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 21. 04. 2017
nepripustil sťažovateľom navrhovanú zmenu žaloby, porušil právo sťažovateľa na súdnu
a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo sťažovateľa na
spravodlivý proces vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu, že riadne neodôvodnil,
prečo (z akých dôvodov vyplývajúcich z CSP) nepripustil zmenu žaloby a len všeobecne
poukázal na príslušné ustanovenia CSP bez toho, aby ich aplikoval na skutkový stav
v predmetnej sporovej veci a tiež bez toho, aby aspoň uviedol, v akom rozsahu už bolo
vykonané dokazovanie a prečo by výsledky doterajšieho dokazovania vykonaného v konaní
nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe.
Z vyššie uvedeného dôvodu je prizmou skôr zmienených práv sťažovateľa nevyhnutné
napádané Uznesenie považovať za neodôvodnené a z toho dôvodu svojvoľné.
Porušovateľ tým, že nepripustil sťažovateľom navrhovanú zmenu žaloby, zároveň
odoprel sťažovateľovi právo na prístup k súdu a na spravodlivé konanie pred súdom
(denegatio iustitiae).»
Na základe argumentácie obsiahnutej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ju
ústavný súd prijal na ďalšie konanie a následne o nej rozhodol nálezom, ktorým vysloví
porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, toto uznesenie zruší a vráti vec
okresnému súdu na ďalšie konanie a prizná jej úhradu trov konania pred ústavným súdom
v sume 374,81 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde okrem iného vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu. Podľa jej
argumentácie okresný súd „svoje rozhodnutie v nadväznosti na zákonné predpoklady
(nepripustenia) zmeny žaloby podľa § 143 CSP žiadnym spôsobom neodôvodnil“. V tejto
súvislosti ústavný súd pripomína, že ide o rozhodnutie, ktorým sa upravuje vedenie konania,
nejde teda o meritórne ani konečné rozhodnutie, dôsledkom ktorého by bolo právoplatné
skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.
Z obsahu a príloh sťažnosti vyplýva, že v čase vydania napadnutého uznesenia bolo
predmetom konania rozhodovanie o nároku na zaplatenie neuhradenej odmeny
za poskytnutie služby právnym predchodcom sťažovateľky na základe zmluvy
s protistranou, ktorý z hľadiska dokazovania nevykazuje mimoriadnu zložitosť a ktorý bol
z tohto dôvodu pôvodne uplatnený návrhom na vydanie platobného rozkazu. Podľa názoru
ústavného súdu okresnému súdu nemožno z ústavného hľadiska vytýkať, ak na základe
svojich skutkových zistení vyplývajúcich z dovtedy vykonaného dokazovania ustálil, že
tieto netvoria dostatočný podklad pre rozhodovanie o inom nároku sťažovateľky z titulu
náhrady škody (ušlého zisku), pri ktorom je potrebné vykonať v porovnaní s pôvodne
uplatneným nárokom rozsiahlejšie dokazovanie.
Zároveň ústavný súd upriamuje pozornosť na fakt, že sťažovateľka si uplatnila ďalší
nárok návrhom z 15. februára 2017 napriek tomu, že jeho vznik odvádza od odstúpenia
od zmluvy doručeného protistrane 10. decembra 2014 (k nepripusteniu zmeny žaloby došlo
21. apríla 2017, pozn.). Sťažovateľke nič nebránilo v tom, aby si svoje ďalšie nároky
súvisiace s náhradou škody uplatňovala podaním samostatnej žaloby. Pokiaľ ide o plynutie
premlčacej doby, je potrebné konštatovať, že účinky prerušenia jej plynutia aj v prípade
pripustenia zmeny žaloby v tomto konaní by nastúpili až pripustením tejto zmeny, a preto
nemožno badať taký rozdiel v účinkoch podania samostatnej žaloby, ktorý by bol spôsobilý
zasiahnuť neprípustným spôsobom do sťažovateľkou označeného základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010), že právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného
súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil, že
predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred
začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými
prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Civilnom sporovom poriadku (pred 1. júlom 2016
v Občianskom súdnom poriadku) (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci konania o sťažnosti zásadne
preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,
ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).
Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, išlo
o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní
o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania
alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie
takejto výnimky je však navyše aj to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie
spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd
sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na
dané štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne
by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by
ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach
Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady,
pokiaľ ide o sťažnosť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým
nepripustil návrh sťažovateľky na zmenu žaloby. Podľa názoru ústavného súdu namietanie
nesprávnosti (nezákonnosti) a arbitrárnosti napadnutého uznesenia okresného súdu ako
prvostupňového súdu konajúceho v právnej veci sťažovateľky nemôže byť samo osebe
dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okresný súd v danom prípade neodmietol sťažovateľke
poskytnutie súdnej ochrany, jej návrhom na zmenu žaloby sa zaoberal a rozhodol o ňom
v súlade s procesným právom, ktorý mu takýto postup umožňuje (§ 235 ods. 2 Civilný
sporový poriadok).
Zároveň ústavný súd akcentuje, že nenachádza ústavnoprávne argumenty na to, aby
zasiahol do rozhodnutia okresného súdu procesnej povahy za situácie, keď sťažovateľka
disponuje iným procesným oprávnením na účel dosiahnutia ňou sledovaného výsledku, a to
podaním samostatnej žaloby. Ústavný súd nie je súdom skutkovým a nie je jeho úlohou
preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov procesnej povahy, ktoré nie sú spôsobilé
ovplyvniť hmotnoprávnu situáciu sporových strán. Je vecou všeobecných súdov posúdiť, či
dosiaľ vykonané dokazovanie je alebo nie je dostatočným podkladom pre pripustenie zmeny
žaloby.
Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé
súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím
vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže
urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú
možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti (priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia a náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2018