Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 482/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Avalon SK, s. r. o., Bagarova 1178/2, Bratislava, zastúpenej advokátskou

kanceláriou PETKOV & Co s. r. o., Na vŕšku 12, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

Mgr. Ivan Petkov, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Bratislava III sp. zn. z 21. apríla 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Avalon SK, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Avalon SK, s. r. o., Bagarova 1178/2, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou PETKOV & Co s. r. o.,

Na vŕšku 12, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Ivan Petkov, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 21. apríla

2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa

v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. domáhala návrhom

(z 13. novembra 2014, pozn.) na vydanie platobného rozkazu zaplatenia sumy 9 418,50 €

z titulu neuhradenej odmeny za poskytnuté čiastkové plnenie (právnym predchodcom

sťažovateľky, pozn.) na základe zmluvy o poskytovaní služieb žalovanému.

Sťažovateľka podala návrh na pripustenie zmeny žaloby z 15. februára 2017, ktorým

si uplatnila aj druhý nárok – na náhradu škody vo forme ušlého zisku v sume 246 226,50 €

s odôvodnením, že z dôvodov na strane žalovaného došlo k odstúpeniu od zmluvy

s účinnosťou od 10. decembra 2014, a od okamihu účinnosti odstúpenia od zmluvy

prekvalifikovala titul skôr uplatneného nároku (v rovnakom rozsahu, pozn.) na bezdôvodné

obohatenie na strane žalovaného.

O návrhu sťažovateľky rozhodol okresný súd napadnutým uznesením na pojednávaní

21. apríla 2017 tak, že nepripustil zmenu žaloby spočívajúcu v jej rozšírení. Ako dôkaz

v konaní pred ústavným súdom sťažovateľka pripojila rovnopis zápisnice z pojednávania

okresného súdu z 21. apríla 2017.

Sťažovateľka namieta najmä vecnú nedôvodnosť nepripustenia zmeny jej žaloby,

keďže je toho názoru, že všetky zákonné predpoklady pre pripustenie zmeny žaloby boli

naplnené, čo zároveň považuje za odmietnutie spravodlivosti zo strany okresného súdu

a napadnutému uzneseniu vytýka nedostatok dôvodov, arbitrárnosť a svojvôľu.

Sťažovateľka v tejto súvislosti v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Podstata žalobných tvrdení právneho predchodcu sťažovateľa obsiahnutých

v žalobe spočívala v tom, že medzi právnym predchodcom sťažovateľa ako objednávateľom

a žalovaným ako zhotoviteľom bola v súvislosti z ich podnikateľskou činnosťou uzatvorená

ústna zmluva o poskytovaní služieb...

Právny predchodca sťažovateľa sa zaviazal dodať žalovanému Plnenie formou

čiastkových plnení podľa dohodnutého vecného a časového harmonogramu, pričom celé

Plnenie sa malo plniť priebežne s predpokladaným ukončením 31. 05. 2014. Žalovaný sa

zaviazal zaplatiť právnemu predchodcovi sťažovateľa za dodané Plnenie dohodnutú

odmenu vo výške určenej ako násobok jednotkovej ceny podľa pracovných pozícii vo výške

29,90 € za hodinu poskytnutej služby a to priebežne podľa dohodnutého času plnenia

jednotlivých čiastkových plnení a v rozsahu skutočne vykázaného času pri poskytovanom

čiastkovom plnení. V súlade s dohodnutým časovým harmonogramom, dodal právny

predchodca sťažovateľa žalovanému dňa 30. 09. 2013 druhé čiastkové plnenie... vo forme

elektronického dokumentu a to podľa pokynu žalovaného v stave rozpracovanosti k 3. 9.

2014, keďže došlo k dočasnému pozastaveniu prác... Právny predchodca sťažovateľa za

dodané Druhé čiastkové plnenie riadne fakturoval dohodnutú odmenu určenú ako súčin

jednotkovej ceny a času (počtu hodín) podľa pracovných výkazov v rozsahu 315 hodín,

a teda vo výške 9.418,50 EUR s dátumom splatnosti ku dňu 08. 02. 2014.

Žalovaný fakturovanú dlžnú sumu vo výške 9.418,50 EUR splatnú dňom 08. 02. 2014

ani len z časti neuhradil a to ani napriek tomu, že bol na splnenie svojho záväzku právnym

predchodcom sťažovateľa riadne vyzvaný a počnúc dňom 09. 02. 2014 je so splnením

svojho peňažného záväzku v omeškaní.

Sťažovateľ odôvodnil svoj Návrh (na pripustenie zmeny žaloby, pozn.) v podstate

tým, že jeho právny predchodca žalobcu prípisom zo dňa 04. 12. 2014 nazvaným ako

„Odstúpenie od zmluvy o poskytovaní služieb ´Vybudovanie centra pre autorské práva´“...

od Zmluvy odstúpil. Odstúpenie od Zmluvy bolo žalovanému doručené dňa 10. 12. 2014.

... Okamihom účinnosti odstúpenia od Zmluvy ku dňu 10. 12. 2014, prináležala

žalovaná suma 9.418,50 EUR právnemu predchodcovi sťažovateľa a v súčasnosti

Sťažovateľovi titulom bezdôvodného obohatenia podľa § 351 ods. 2 druhá veta zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „OBZ“)

v spojení s a .

Momentom odstúpenia od Zmluvy vznikla právnemu predchodcovi sťažovateľa aj

škoda vo forme ušlého zisku, ktorý predstavuje rozdiel medzi stranami v Zmluve

dohodnutou celkovou cenou za poskytnutie služieb, vyplývajúcou z časového a vecného

harmonogramu (nachádzajúcimi sa od počiatku v súdnom spise), t. j. medzi sumou

263.120,00 EUR a sumou, ktorú žalovaný právnemu predchodcovi žalobcu už zaplatil v

čase pred odstúpením od Zmluvy, t. j. sumou 7.475,00 EUR a sumou bezdôvodného

obohatenia vo výške 9.418,50 EUR. Ušlý zisk predstavuje teda sumu 246.226,50 EUR.

Porušovateľ na pojednávaní, konanom dňa 21. 04. 2017 uznesení rozhodol tak, že

sťažovateľom navrhnutú zmenu žaloby nepripustil a toto svoje rozhodnutie v nadväznosti na

zákonné predpoklady (nepripustenia) zmeny žaloby podľa žiadnym spôsobom

neodôvodnil.

Porušovateľ tak učinil napriek tomu, že právny predchodca sťažovateľa i samotný

sťažovateľ uplatňovali a uplatňujú svoj pôvodný i týmto Návrhom zmenený žalobný nárok

na základe tej istej Zmluvy, ktorej predmetom plnenia bolo „Vybudovanie centra pre

autorské práva“ a na základe absolútne identických dôkazných prostriedkov, teda aj na

základe tej istej listiny - vecného a časového harmonogramu s údajom o cene - výške ušlého

zisku, ktorý sa od počiatku nachádza v súdnom spise Porušovateľa. Dôkaz výsluchom

svedkov, ktorý sťažovateľ na výzvu Porušovateľa navrhol dňa 14. 2. 2017 (teda pred

podaním Návrhu) je navyše potrebný rovnako pre pôvodne žalovaný nárok, ako aj pre

zmenený žalobný nárok, keďže sa týka preukazovania existencie Zmluvy, ako aj jej

predmetu, či ďalších zmluvných podmienok (dohodnutá cena, platobné podmienky, či inak

škoda, výška ušlého zisku a pod.)

Podľa názoru sťažovateľa preto boli splnené všetky procesné podmienky na

pripustenie zmeny žaloby, keďže výsledky doterajšieho konania môžu a mohli byť

podkladom na konanie o zmenenej žalobe bez ďalšieho, tak ako to a contrario vyplýva z ust.

a zároveň nebol daný dôvod na nepripustenie zmeny žaloby podľa

ods. 2 ...

... pred doručením podania - zmena žaloby už boli vykonané listinné dôkazy (časový

a vecný harmonogram obsahujúci dohodnutú odmenu za poskytnuté služby za jednotlivé

čiastkové plnenia i za plnenie ako celok), ktorými sťažovateľ preukazuje výšku žalovanej

sumy po pripustení zmeny žaloby a k tejto skutkovej otázke ani nenavrhoval žiadne ďalšie

(nové) dokazovanie ktorého potreba by mala byť vyvolaná práve zmenou žaloby.

... dôkazy (výsluchy svedkov), ktorých vykonanie sťažovateľ navrhol prípisom zo dňa

14. 02. 2017, sú navrhované výlučne za účelom preukazovania pravdivosti skutkového

tvrdenia sťažovateľa o existencii ústnej zmluvy, čo bolo a je z pohľadu sťažovateľa

relevantné pre preukázanie dôvodnosti pôvodnej žaloby bez ohľadu na to, či došlo alebo

nedošlo k zmene žaloby a súd by tieto dôkazy vykonať mal a musel aj v prípade, ak by

k zmene žaloby nedošlo (dôkazom je aj samotný postup porušovateľa po nepripustení zmeny

žaloby, kedy súhlasil s výsluchom nateraz prvých dvoch osôb zo zoznamu svedkov zo dňa

14. 02. 2017. Rozsah dokazovania teda nebol žiadnym spôsobom dotknutý a už vôbec nie

rozšírený z dôvodu zmeny žaloby. Naopak, podkladom pre konanie o zmenenej žalobe mali

byť len dôkazy, ktoré už súd skôr pred zmenou žaloby vykonal a tiež tie, ktoré ešte len

vykoná, pričom by ich vykonal tak či onak aj v konaní o pôvodnej žalobe...

Tým, že Porušovateľ svojim uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 21. 04. 2017

nepripustil sťažovateľom navrhovanú zmenu žaloby, porušil právo sťažovateľa na súdnu

a inú právnu ochranu vyplývajúce z SR, ako aj právo sťažovateľa na

spravodlivý proces vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu, že riadne neodôvodnil,

prečo (z akých dôvodov vyplývajúcich z ) nepripustil zmenu žaloby a len všeobecne

poukázal na príslušné ustanovenia bez toho, aby ich aplikoval na skutkový stav

v predmetnej sporovej veci a tiež bez toho, aby aspoň uviedol, v akom rozsahu už bolo

vykonané dokazovanie a prečo by výsledky doterajšieho dokazovania vykonaného v konaní

nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe.

Z vyššie uvedeného dôvodu je prizmou skôr zmienených práv sťažovateľa nevyhnutné

napádané Uznesenie považovať za neodôvodnené a z toho dôvodu svojvoľné.

Porušovateľ tým, že nepripustil sťažovateľom navrhovanú zmenu žaloby, zároveň

odoprel sťažovateľovi právo na prístup k súdu a na spravodlivé konanie pred súdom

(denegatio iustitiae).»

Na základe argumentácie obsiahnutej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ju

ústavný súd prijal na ďalšie konanie a následne o nej rozhodol nálezom, ktorým vysloví

porušenie jej základného práva podľa a práva podľa

dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, toto uznesenie zruší a vráti vec

okresnému súdu na ďalšie konanie a prizná jej úhradu trov konania pred ústavným súdom

v sume 374,81 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného okrem iného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu. Podľa jej

argumentácie okresný súd „svoje rozhodnutie v nadväznosti na zákonné predpoklady

(nepripustenia) zmeny žaloby podľa žiadnym spôsobom neodôvodnil“. V tejto

súvislosti ústavný súd pripomína, že ide o rozhodnutie, ktorým sa upravuje vedenie konania,

nejde teda o meritórne ani konečné rozhodnutie, dôsledkom ktorého by bolo právoplatné

skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.

Z obsahu a príloh sťažnosti vyplýva, že v čase vydania napadnutého uznesenia bolo

predmetom konania rozhodovanie o nároku na zaplatenie neuhradenej odmeny

za poskytnutie služby právnym predchodcom sťažovateľky na základe zmluvy

s protistranou, ktorý z hľadiska dokazovania nevykazuje mimoriadnu zložitosť a ktorý bol

z tohto dôvodu pôvodne uplatnený návrhom na vydanie platobného rozkazu. Podľa názoru

ústavného súdu okresnému súdu nemožno z ústavného hľadiska vytýkať, ak na základe

svojich skutkových zistení vyplývajúcich z dovtedy vykonaného dokazovania ustálil, že

tieto netvoria dostatočný podklad pre rozhodovanie o inom nároku sťažovateľky z titulu

náhrady škody (ušlého zisku), pri ktorom je potrebné vykonať v porovnaní s pôvodne

uplatneným nárokom rozsiahlejšie dokazovanie.

Zároveň ústavný súd upriamuje pozornosť na fakt, že sťažovateľka si uplatnila ďalší

nárok návrhom z 15. februára 2017 napriek tomu, že jeho vznik odvádza od odstúpenia

od zmluvy doručeného protistrane 10. decembra 2014 (k nepripusteniu zmeny žaloby došlo

21. apríla 2017, pozn.). Sťažovateľke nič nebránilo v tom, aby si svoje ďalšie nároky

súvisiace s náhradou škody uplatňovala podaním samostatnej žaloby. Pokiaľ ide o plynutie

premlčacej doby, je potrebné konštatovať, že účinky prerušenia jej plynutia aj v prípade

pripustenia zmeny žaloby v tomto konaní by nastúpili až pripustením tejto zmeny, a preto

nemožno badať taký rozdiel v účinkoch podania samostatnej žaloby, ktorý by bol spôsobilý

zasiahnuť neprípustným spôsobom do sťažovateľkou označeného základného práva podľa

a práva podľa dohovoru.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje (,

, ), že právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného

súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil, že

predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred

začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (pred 1. júlom 2016

v ) (m. m. , , ).

V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci konania o sťažnosti zásadne

preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,

ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, išlo

o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní

o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania

alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie

takejto výnimky je však navyše aj to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd

sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na

dané štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (), prípadne

by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by

ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach

().

Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady,

pokiaľ ide o sťažnosť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým

nepripustil návrh sťažovateľky na zmenu žaloby. Podľa názoru ústavného súdu namietanie

nesprávnosti (nezákonnosti) a arbitrárnosti napadnutého uznesenia okresného súdu ako

prvostupňového súdu konajúceho v právnej veci sťažovateľky nemôže byť samo osebe

dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okresný súd v danom prípade neodmietol sťažovateľke

poskytnutie súdnej ochrany, jej návrhom na zmenu žaloby sa zaoberal a rozhodol o ňom

v súlade s procesným právom, ktorý mu takýto postup umožňuje (§ 235 ods. 2 Civilný

sporový poriadok).

Zároveň ústavný súd akcentuje, že nenachádza ústavnoprávne argumenty na to, aby

zasiahol do rozhodnutia okresného súdu procesnej povahy za situácie, keď sťažovateľka

disponuje iným procesným oprávnením na účel dosiahnutia ňou sledovaného výsledku, a to

podaním samostatnej žaloby. Ústavný súd nie je súdom skutkovým a nie je jeho úlohou

preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov procesnej povahy, ktoré nie sú spôsobilé

ovplyvniť hmotnoprávnu situáciu sporových strán. Je vecou všeobecných súdov posúdiť, či

dosiaľ vykonané dokazovanie je alebo nie je dostatočným podkladom pre pripustenie zmeny

žaloby.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé

súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím

vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže

urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú

možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. ).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa

§ 25 ods. 2 zákona ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti (priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia a náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2018