Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 321/2018
PDF · 225 KB
No categories available
I. ÚS 321/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, ,
zastúpeného spoločnosťou VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s. r. o.,
Ševčenkova 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Júlia
Vestenická, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu
zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tp 67/2018 v súvislosti s rozhodnutím
o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a postupom Krajského súdu v Bratislave
súvislosti s rozhodnutím o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tp 67/2018 v súvislosti s rozhodnutím
o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) v súvislosti s rozhodnutím o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 38/2018
zo 16. marca 2018 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 21/2018 z 12. apríla
2018 bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), ktorú
sťažovateľ doteraz vykonáva. Následne sťažovateľ podal Okresnej prokuratúre
Bratislava I žiadosť z 30. apríla 2018, na základe ktorej navrhoval svoje prepustenie z väzby
alebo nahradenie väzby písomným sľubom podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 67/2018 z 25. mája 2018 bolo rozhodnuté, že
žiadosť sťažovateľa sa zamieta podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku a podľa § 80 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku písomný sa sľub neprijíma. Proti tomuto uzneseniu okresného
súdu podal sťažovateľ sťažnosť. Uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 36/2018
zo 6. júna 2018 bolo rozhodnuté tak, že sťažnosť sťažovateľa bola zamietnutá.
3. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že „mám za to, že v súčasnom štádiu
prípravného konania naďalej neexistujú dôvody väzby v zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku. Je nevyhnutné poukázať na fakt, že OČTK sú v uvedenom trestnom
konaní dlhodobo nečinní a svojím (ne)konaním spôsobujú prieťahy, za čo má niesť
objektívnu zodpovednosť štát, a nie ja ako obvinený. Z predmetného vyšetrovacieho spisu
nevyplýva žiadna snaha OČTK na rýchlom ukončení veci, a to najmä po vzatí mojej osoby
do väzby. Zastávam názor, že vyšetrovateľ svojou nečinnosťou spôsobil neopodstatnené
prieťahy, ktoré znamenajú porušenie základnej zásady uvedenej v ust. § 2 ods. 6 trestného
poriadku a tým aj porušenie práva obvineného na urýchlené a prednostné ukončenie
trestnej veci obvineného, ktorý je vo väzbe.
Som toho názoru, že moja trestná vec nie je skutkovo ani právne tak zložitého
charakteru, že ešte nebolo možné vykonať všetky procesné úkony a ukončiť vyšetrovanie.
Dovoľujem si poukázať na fakt, že posledný relevantný úkon bol vykonaný ešte pri mojom
zadržaní, ihneď po vznesení obvinenia. Od vzatia mojej osoby do väzby, čo bolo dňa
13.03.2018 o 11.20 hod, nebol vykonaný ďalší relevantný úkon v rámci trestného konania.
Opakovaný výsluch sťažovateľa v procesnom postavení obvineného dňa 02. 07. 2018
považujem za nadbytočný, nakoľko sťažovateľ som bol vypočutí ako obvinený prvýkrát
16. 03. 2018. V oboch prípadoch som využil svoje zákonné právo a odmietol som
vypovedať. V súčasnosti je na 15. 08. 2018 naplánovaný výsluch svedka - poškodeného,
ktorý bude opäť realizovaný duplicitne. Poškodený bol taktiež vypočutí dňa 16. 03. 2018 za
splnenia všetkých zákonných podmienok, vrátane upovedomenia môjho obhajcu o tom
výsluchu. Možno teda bezpečne konštatovať, že počas môjho 5-mesačného väzobného
stíhania boli de facto zrealizované dva úkony - výsluch obvineného a poškodeného (ešte 16.
03. 2018), ktoré bez náležitého odôvodnenia OČTK opakujú, čím sa snažia navodiť stav, že
vykonávajú ďalšie úkony nevyhnutné pre trestné konanie. Sťažovateľ zastávam názor, že
tieto úkony majú byť len zastretím nečinnosti a prieťahov, ktoré sú evidentné badateľné. Od
vzatia do väzby nebol, okrem uvedeného, vykonaný žiadny úkon, ktorý by prispel ku
skoršiemu rozhodnutiu v rámci prípravného konania, pričom Okresný súd Bratislava I v
spojení s Krajským súdom v Bratislave zaujali názor, že je tomu tak preto, že sťažovateľ ani
jeho obhajca sme nenavrhli doplniť dokazovanie v žiadnom smere. Predmetnú
argumentáciu považujem za absurdnú, nakoľko iniciovať dokazovanie v trestnom konaní má
byť prioritne úlohou OČTK, nie samotného obvineného. Dôvodiť väzbu nevyužitím práva na
obhajobu aktívnym spôsobom v rámci prípravného konania je neprípustné.
Preto moje ďalšie väzobné stíhanie považujem za nezákonné a právne neudržateľné.
Považujem za absolútne nevysvetliteľné, čo môže vyšetrovateľovi brániť v tom, aby vykonal
všetky potrebné úkony na objasnenie veci a ukončil tak vyšetrovanie. Vzatie obvineného do
väzby nemôže byť cieľom OČTK, ktoré vyvíjajú činnosť len do rozhodnutia súdu o vzatí
obvineného do väzby a následne, po rozhodnutí súdu, rezignujú na svoje povinnosti
a nevenujú už väzobnej veci adekvátnu pozornosť. Vzatie obvineného do väzby má byť
okrem iného hlavne prostriedkom k tomu, aby OČTK mohli pracovať s obvineným a s jeho
trestnou vecou expresne, bez prekážok a obštrukcií. Záverom možno konštatovať, že
v danom prípade sa účel väzby zneužíva.
Sťažovateľ tieto dôvody uviedol vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
zo dňa 30.04.2018, no Okresný súd Bratislava I spolu s Krajským súdom v Bratislave
napriek tomu zastali názor, že žiadosť je nedôvodná.“.
4. Sťažovateľ ďalej konštatoval, že «okrem iného, do dnešného dňa rovnako neboli
zo strany OČTK vyprodukované žiadne relevantné dôkazy preukazujúce ďalšie väzobné
stíhanie mojej osoby. Uvedený postup, resp. nečinnosť OČTK je v rozpore so základnými
zásadami trestného konania. Týmto postupom OČTK sú porušované moje základné práva
a slobody chránené Ústavou Slovenskej republiky, ako aj Dohovorom, pričom je
bezdôvodne predlžovaný stav mojej právnej neistoty v súvislosti s mojim väzobným
stíhaním. Väzba je za týchto okolností zákonne aj ústavne neakceptovateľná (čo vyplýva
z viacerých rozhodnutí súdov SR vrátane Ústavného súdu SR).
... Okresný súd Bratislava I ako aj Krajský súd v Bratislave porušili práva
sťažovateľa garantované Ústavou SR a Dohovorom o ochrane základných práv a slobôd
a keďže sa ich dopustili tie subjekty, ktoré majú povinnosť ich chrániť.
V zmysle konštantnej judikatúry a rozhodovacej praxe súdov je zmyslom preventívnej
väzby zaistiť osobu obvineného, u ktorej existuje dôvodná obava vyplývajúca z konkrétnych
skutočností, že bude opakovať trestný čin, pre ktorý je stíhaný, dokoná trestný čin, o ktorý
sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval, alebo ktorým hrozil. Zastávam
názor, že v mojom prípade neexistuje taká dôvodná obava, ktorá by vychádzala zo
skutočnosti, ktoré sú spôsobilé založiť rozumnú obavu, že obvinený by som sa s najväčšou
pravdepodobnosťou, v prípade prepustenia na slobodu, mohol dopustiť trestného činu,
ktorým som hrozil.
Navyše, vzhľadom na túto skutočnosť zastávam názor, že v danom prípade nie je
vonkoncom nutné viesť trestné stíhanie s mojou izoláciou od spoločnosti, nakoľko za daných
okolností záujem spoločnosti na riadnej realizácii vyšetrovania a ochrane pred
potencionálnym páchaním trestnej činnosť neprevyšuje záujem spoločnosti na rešpektovaní
práva jednotlivca na osobnú slobodu.
Môj väzobný dôvod sa v určitej miere odlišuje od zvyšných dvoch väzobných
dôvodov a je založený na predpoklade, že účelom trestného stíhania je i predchádzanie
trestnej činnosti (Uznesenie NSSR z 8. marca 2012, sp. zn. 5 Tost 7/2012). V nadväznosti na
uvedené rozhodnutie NS SR pripájam aj právny názor KS BA, podľa ktorého pod pojmom
„bude pokračovať v trestnej činnosti“ uvedenom v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) TP nie je
možné rozumieť len všeobecné nebezpečenstvo z možného pokračovania v bližšie neurčitej
trestnej činnosti, ale pod týmto zákonným pojmom je nutné rozumieť také nebezpečenstvo,
ktoré je navyše bezprostredne hroziace.
Väzobné pozbavenie slobody je ospravedlniteľné iba tam, kde je to absolútne
nevyhnutné a najmä v súlade so zásadou proporcionality, primeranosti a subsidiarity.
V tomto štádiu konania nie je ďalšie trvanie väzobného stíhania mojej osoby
opodstatnené a nevidím žiaden dôvod, ktorý by bránil viesť trestné stíhanie voči mojej
osoby bez mojej izolácie od spoločnosti za plného rešpektovania môjho práva na osobnú
slobodu ako aj dodržania princípu prezumpcie neviny. Na margo celej veci si dovoľujem
uviesť, že počas väzobného stíhania nesmerovalo správanie OČTK k rýchlemu
a prednostnému vybaveniu väzobnej veci.».
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie jeho
v bode 1 označeného práva postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tp 67/2018 v súvislosti s rozhodnutím o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
a postupom krajského súdu v súvislosti s rozhodnutím o žiadosti o prepustenie z väzby
na slobodu. Sťažovateľ zároveň žiada, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby
sťažovateľa prepustil na slobodu. Okrem toho sa domáha aj priznania finančného
zadosťučinenia v sume 1 000 € a náhrady trov konania v sume 325,42 €.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na
začatie konania.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
9. Podľa § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak
a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane
ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).
Podľa § 92 ods. 1 CSP zástupcovi, ktorého si strana zvolila, udelí písomne
splnomocnenie...
Podľa § 125 ods. 1 CSP podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo
v elektronickej podobe.
10. Ústavný súd je štátny orgán (nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti)
a v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd sa preto musí dôsledne riadiť
vymedzením svojich právomocí vyplývajúcich z čl. 125 a nasledujúcich ústavy a ďalej
konkretizovaných v zákone o ústavnom súde a pri predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 1 zákona o ústavnom súde môže prijať na ďalšie konanie iba také podanie, ktoré spĺňa
všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu ustanovené týmto zákonom. Poskytnutie ochrany
ústavnosti ústavným súdom však predpokladá splnenie všetkých ústavných a zákonných
predpokladov a podmienok konania pred ústavným súdom vrátane splnenia zákonom
predpísaných náležitostí sťažnosti (m. m. III. ÚS 663/2014).
11. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie
konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných
práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave
a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na
splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127
ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).
12. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť napriek
tomu, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou – advokátkou,
nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom
ustanovené v § 20 ods. 1, § 20 ods. 2 a § 50 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde.
13. Ústavný súd konštatuje, že v sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie
konania a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2
ústavy).
Formulácia návrhu na rozhodnutie vo veci samej je neúplná, keďže v ňom nie je
uvedené, akým postupom krajského súdu došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa,
t. j. konkrétne označenie konania pred krajským súdom.
Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť vo vzťahu k postupu krajského súdu neobsahuje
jasný (jednoznačný) návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ
od ústavného súdu domáha, vymedzený presne, určito a zrozumiteľne a takým spôsobom,
aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu vo vzťahu k postupu
krajského súdu.
14. Ústavný súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že z oznámenia o výsledku overenia
elektronických podpisov podania ePodateľňou ústavného súdu z 13. augusta 2018 (ďalej len
„oznámenie“) vyplýva, že sťažnosť a splnomocnenie boli podpísané zaručeným
elektronickým podpisom. V tejto súvislosti ústavný súd však uvádza, že podpisovateľom
týchto písomností v elektronickej forme bol koncipient advokátky ( , pozn.)
napriek tomu, že originál sťažnosti a splnomocnenia (tieto boli oskenované do elektronickej
formy, pozn.) je podpísaný samotnou advokátkou. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť
a splnomocnenie neboli elektronicky podpísané sťažovateľom ani ním splnomocnenou
advokátkou. Táto zákonná podmienka vyplýva z už citovaného ustanovenia § 20 ods. 1
poslednej vety zákona o ústavnom súde.
15. K sťažnosti tiež neboli pripojené prílohy, ktoré sťažovateľ uviedol
v závere sťažnosti (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd v tejto súvislosti
konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovanej zástupkyne, ktorá koncipovala
samotný návrh, ústavnému súdu s návrhom nedoručil aj napadnuté súdne rozhodnutia
a uvedená skutočnosť je sama osebe ustáleným dôvodom, na základe ktorého ústavný súd
sťažnosť odmietne pre nesplnenie zákonných náležitostí.
16. Splnomocnenie podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde je osobitnou listinou
preukazujúcou oprávnenosť advokáta vykonávať procesné úkony v konaní podľa čl. 127
ods. 1 ústavy za navrhovateľa ako účastníka konania. Takéto splnomocnenie je osobitným
procesným úkonom navrhovateľa ako účastníka konania voči ústavnému súdu, s ktorým sú
spojené závažné právne dôsledky.
Vo všeobecnosti platí, že oprávnenie právneho zástupcu konať za svojho klienta, teda
za účastníka konania, musí byť počas celého priebehu súdneho konania preukázaná
originálom splnomocnenia.
„Zákon expressis verbis vyžaduje, aby bolo splnomocnenie udelené písomne.
Vzhľadom na význam a procesné účinky zastúpenia je táto formálna požiadavka
opodstatnená. Z hľadiska písomnej formy môže mať splnomocnenie listinnú alebo
elektronickú podobu (§ 125 ods. 1 CSP).
... Keďže ide o právny úkon v písomnej forme, je zákonnou náležitosťou
vlastnoručný podpis splnomocniteľa (§ 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka), prípadne
zaručený elektronický podpis v prípade splnomocnenia v elektronickej podobe (§ 40 ods. 4
Občianskeho zákonníka)“ (doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a kol. Civilný sporový
poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. 1516 s.).
Na elektronickú podobu splnomocnenia treba aplikovať ustanovenia zákona
č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších
prepisov (ďalej len „zákon o e-Governmente“), pričom oprávnenie konať v mene sporovej
strany (účastníka konania) sa preukazuje buď splnomocnením ako elektronickým
dokumentom autorizovaným splnomocniteľom v zmysle § 23 zákona o e-Governmente,
alebo, ak splnomocniteľ nemôže tento dokument autorizovať, vykonaním zaručenej
konverzie pôvodného listinného splnomocnenia v zmysle § 35 ods. 2 zákona o e-
Governmente. Autorizácia splnomocniteľom preukazuje autenticitu splnomocniteľa ako
osoby, ktorá splnomocnenie udelila. Autorizácia splnomocnenia advokátom ako
splnomocnencom nie je postačujúca, pretože preukazuje len autenticitu splnomocnenca,
a teda skutočnosť, že advokát plnú moc prijal.
17. Podľa § 23 ods. 4 zákona o e-Governmente ak nie je preukázaný opak, na účely
elektronickej komunikácie je oprávnenie osoby konať za inú osobu alebo v mene inej osoby
preukázané vždy, ak
a) konajúca osoba použije na autorizáciu platný mandátny certifikát podľa
osobitného predpisu, z ktorého vyplýva oprávnenie konať za túto osobu alebo v jej mene a
rozsah tohto oprávnenia, alebo
b) prostriedok, ktorý konajúca osoba použije na autorizáciu, obsahuje identifikátor
osoby a z referenčného údaja vyplýva oprávnenie tejto osoby konať za inú osobu alebo v jej
mene.
Podľa § 35 ods. 1 písm. b) zákona o e-Governmente konverzia je postup, pri ktorom
je celý, bežne zmyslami vnímateľný, informačný obsah pôvodného dokumentu v listinnej
podobe transformovaný do novovzniknutého elektronického dokumentu.
Podľa § 35 ods. 2 zákona o e-Governmente zaručenou konverziou je konverzia
s cieľom zachovania právnych účinkov pôvodného dokumentu a jeho použiteľnosti na
právne úkony vykonaná postupom pre zaručenú konverziu podľa štvrtej časti.
Podľa § 35 ods. 3 písm. a) zákona o e-Governmente osobou oprávnenou vykonávať
zaručenú konverziu sa rozumie orgán verejnej moci, advokát a notár.
18. Ústavný súd uvádza, že splnomocnenie malo podobu oskenovanej listiny, ale
nebola vykonaná jeho zaručená konverzia. V danom prípade transformáciou listinného
dokumentu – splnomocnenia podpísaného sťažovateľom – do elektronickej podoby bez
vykonania zaručenej konverzie došlo k strate účinkov pôvodného listinného dokumentu
rovnako ako pri vyhotovení fotokópie z originálu listinného splnomocnenia.
19. Ústavný súd vzhľadom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o ústavnom
súde konštatuje, že splnomocnenie z 2. augusta 2018 bolo udelené vo všeobecnosti na
zastupovanie pred ústavným súdom, ale bez označenia konkrétneho právoplatného
rozhodnutia, opatrenia či iného zásahu, ktoré majú byť v konaní pred ústavným súdom
sťažnosťou napadnuté. V prípade, že sťažovateľ mieni udeliť splnomocnenie advokátovi na
zastupovanie pred ústavným súdom v konaní o jeho sťažnosti smerujúcej proti postupu
všeobecného súdu, bolo potrebné, aby splnomocnenie obsahovalo nezameniteľné
a dostatočne určité označenie predmetu konania o sťažnosti, ktorým je presné označenie
všeobecného súdu a konania, v ktorom má podľa sťažovateľa dochádzať k porušovaniu jeho
základných práv.
20. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nedostatok v zákonom predpísaných
náležitostiach, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom. Z publikovanej judikatúry jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr.
IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010,
IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).
Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája
2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom.“
Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta
sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokát).
21. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje také
nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len
procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu
odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. septembra 2018