Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 321/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, ,

zastúpeného spoločnosťou VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s. r. o.,

Ševčenkova 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Júlia

Vestenická, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu

zaručeného v a 5 postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti s rozhodnutím

o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a postupom Krajského súdu v Bratislave

súvislosti s rozhodnutím o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti s rozhodnutím

o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) v súvislosti s rozhodnutím o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 16. marca 2018 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 12. apríla

2018 bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorú

sťažovateľ doteraz vykonáva. Následne sťažovateľ podal Okresnej prokuratúre

Bratislava I žiadosť z 30. apríla 2018, na základe ktorej navrhoval svoje prepustenie z väzby

alebo nahradenie väzby písomným sľubom podľa .

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 25. mája 2018 bolo rozhodnuté, že

žiadosť sťažovateľa sa zamieta podľa a podľa

písm. b) písomný sa sľub neprijíma. Proti tomuto uzneseniu okresného

súdu podal sťažovateľ sťažnosť. Uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 6. júna 2018 bolo rozhodnuté tak, že sťažnosť sťažovateľa bola zamietnutá.

3. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že „mám za to, že v súčasnom štádiu

prípravného konania naďalej neexistujú dôvody väzby v zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. c)

. Je nevyhnutné poukázať na fakt, že OČTK sú v uvedenom trestnom

konaní dlhodobo nečinní a svojím (ne)konaním spôsobujú prieťahy, za čo má niesť

objektívnu zodpovednosť štát, a nie ja ako obvinený. Z predmetného vyšetrovacieho spisu

nevyplýva žiadna snaha OČTK na rýchlom ukončení veci, a to najmä po vzatí mojej osoby

do väzby. Zastávam názor, že vyšetrovateľ svojou nečinnosťou spôsobil neopodstatnené

prieťahy, ktoré znamenajú porušenie základnej zásady uvedenej v ust. § 2 ods. 6 trestného

poriadku a tým aj porušenie práva obvineného na urýchlené a prednostné ukončenie

trestnej veci obvineného, ktorý je vo väzbe.

Som toho názoru, že moja trestná vec nie je skutkovo ani právne tak zložitého

charakteru, že ešte nebolo možné vykonať všetky procesné úkony a ukončiť vyšetrovanie.

Dovoľujem si poukázať na fakt, že posledný relevantný úkon bol vykonaný ešte pri mojom

zadržaní, ihneď po vznesení obvinenia. Od vzatia mojej osoby do väzby, čo bolo dňa

13.03.2018 o 11.20 hod, nebol vykonaný ďalší relevantný úkon v rámci trestného konania.

Opakovaný výsluch sťažovateľa v procesnom postavení obvineného dňa 02. 07. 2018

považujem za nadbytočný, nakoľko sťažovateľ som bol vypočutí ako obvinený prvýkrát

16. 03. 2018. V oboch prípadoch som využil svoje zákonné právo a odmietol som

vypovedať. V súčasnosti je na 15. 08. 2018 naplánovaný výsluch svedka - poškodeného,

ktorý bude opäť realizovaný duplicitne. Poškodený bol taktiež vypočutí dňa 16. 03. 2018 za

splnenia všetkých zákonných podmienok, vrátane upovedomenia môjho obhajcu o tom

výsluchu. Možno teda bezpečne konštatovať, že počas môjho 5-mesačného väzobného

stíhania boli de facto zrealizované dva úkony - výsluch obvineného a poškodeného (ešte 16.

03. 2018), ktoré bez náležitého odôvodnenia OČTK opakujú, čím sa snažia navodiť stav, že

vykonávajú ďalšie úkony nevyhnutné pre trestné konanie. Sťažovateľ zastávam názor, že

tieto úkony majú byť len zastretím nečinnosti a prieťahov, ktoré sú evidentné badateľné. Od

vzatia do väzby nebol, okrem uvedeného, vykonaný žiadny úkon, ktorý by prispel ku

skoršiemu rozhodnutiu v rámci prípravného konania, pričom Okresný súd Bratislava I v

spojení s Krajským súdom v Bratislave zaujali názor, že je tomu tak preto, že sťažovateľ ani

jeho obhajca sme nenavrhli doplniť dokazovanie v žiadnom smere. Predmetnú

argumentáciu považujem za absurdnú, nakoľko iniciovať dokazovanie v trestnom konaní má

byť prioritne úlohou OČTK, nie samotného obvineného. Dôvodiť väzbu nevyužitím práva na

obhajobu aktívnym spôsobom v rámci prípravného konania je neprípustné.

Preto moje ďalšie väzobné stíhanie považujem za nezákonné a právne neudržateľné.

Považujem za absolútne nevysvetliteľné, čo môže vyšetrovateľovi brániť v tom, aby vykonal

všetky potrebné úkony na objasnenie veci a ukončil tak vyšetrovanie. Vzatie obvineného do

väzby nemôže byť cieľom OČTK, ktoré vyvíjajú činnosť len do rozhodnutia súdu o vzatí

obvineného do väzby a následne, po rozhodnutí súdu, rezignujú na svoje povinnosti

a nevenujú už väzobnej veci adekvátnu pozornosť. Vzatie obvineného do väzby má byť

okrem iného hlavne prostriedkom k tomu, aby OČTK mohli pracovať s obvineným a s jeho

trestnou vecou expresne, bez prekážok a obštrukcií. Záverom možno konštatovať, že

v danom prípade sa účel väzby zneužíva.

Sťažovateľ tieto dôvody uviedol vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

zo dňa 30.04.2018, no Okresný súd Bratislava I spolu s Krajským súdom v Bratislave

napriek tomu zastali názor, že žiadosť je nedôvodná.“.

4. Sťažovateľ ďalej konštatoval, že «okrem iného, do dnešného dňa rovnako neboli

zo strany OČTK vyprodukované žiadne relevantné dôkazy preukazujúce ďalšie väzobné

stíhanie mojej osoby. Uvedený postup, resp. nečinnosť OČTK je v rozpore so základnými

zásadami trestného konania. Týmto postupom OČTK sú porušované moje základné práva

a slobody chránené , ako aj Dohovorom, pričom je

bezdôvodne predlžovaný stav mojej právnej neistoty v súvislosti s mojim väzobným

stíhaním. Väzba je za týchto okolností zákonne aj ústavne neakceptovateľná (čo vyplýva

z viacerých rozhodnutí súdov SR vrátane Ústavného súdu SR).

... Okresný súd Bratislava I ako aj Krajský súd v Bratislave porušili práva

sťažovateľa garantované SR a Dohovorom o ochrane základných práv a slobôd

a keďže sa ich dopustili tie subjekty, ktoré majú povinnosť ich chrániť.

V zmysle konštantnej judikatúry a rozhodovacej praxe súdov je zmyslom preventívnej

väzby zaistiť osobu obvineného, u ktorej existuje dôvodná obava vyplývajúca z konkrétnych

skutočností, že bude opakovať trestný čin, pre ktorý je stíhaný, dokoná trestný čin, o ktorý

sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval, alebo ktorým hrozil. Zastávam

názor, že v mojom prípade neexistuje taká dôvodná obava, ktorá by vychádzala zo

skutočnosti, ktoré sú spôsobilé založiť rozumnú obavu, že obvinený by som sa s najväčšou

pravdepodobnosťou, v prípade prepustenia na slobodu, mohol dopustiť trestného činu,

ktorým som hrozil.

Navyše, vzhľadom na túto skutočnosť zastávam názor, že v danom prípade nie je

vonkoncom nutné viesť trestné stíhanie s mojou izoláciou od spoločnosti, nakoľko za daných

okolností záujem spoločnosti na riadnej realizácii vyšetrovania a ochrane pred

potencionálnym páchaním trestnej činnosť neprevyšuje záujem spoločnosti na rešpektovaní

práva jednotlivca na osobnú slobodu.

Môj väzobný dôvod sa v určitej miere odlišuje od zvyšných dvoch väzobných

dôvodov a je založený na predpoklade, že účelom trestného stíhania je i predchádzanie

trestnej činnosti (Uznesenie NSSR z 8. marca 2012, sp. zn. ). V nadväznosti na

uvedené rozhodnutie NS SR pripájam aj právny názor KS BA, podľa ktorého pod pojmom

„bude pokračovať v trestnej činnosti“ uvedenom v ustanovení nie je

možné rozumieť len všeobecné nebezpečenstvo z možného pokračovania v bližšie neurčitej

trestnej činnosti, ale pod týmto zákonným pojmom je nutné rozumieť také nebezpečenstvo,

ktoré je navyše bezprostredne hroziace.

Väzobné pozbavenie slobody je ospravedlniteľné iba tam, kde je to absolútne

nevyhnutné a najmä v súlade so zásadou proporcionality, primeranosti a subsidiarity.

V tomto štádiu konania nie je ďalšie trvanie väzobného stíhania mojej osoby

opodstatnené a nevidím žiaden dôvod, ktorý by bránil viesť trestné stíhanie voči mojej

osoby bez mojej izolácie od spoločnosti za plného rešpektovania môjho práva na osobnú

slobodu ako aj dodržania princípu prezumpcie neviny. Na margo celej veci si dovoľujem

uviesť, že počas väzobného stíhania nesmerovalo správanie OČTK k rýchlemu

a prednostnému vybaveniu väzobnej veci.».

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví porušenie jeho

v bode 1 označeného práva postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

v súvislosti s rozhodnutím o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

a postupom krajského súdu v súvislosti s rozhodnutím o žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu. Sťažovateľ zároveň žiada, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby

sťažovateľa prepustil na slobodu. Okrem toho sa domáha aj priznania finančného

zadosťučinenia v sume 1 000 € a náhrady trov konania v sume 325,42 €.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania.

Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných náležitostí

uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili

základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

9. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak

a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane

ustanovenia (ďalej aj „“).

Podľa zástupcovi, ktorého si strana zvolila, udelí písomne

splnomocnenie...

Podľa podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo

v elektronickej podobe.

10. Ústavný súd je štátny orgán (nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti)

a v súlade s môže konať iba na základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd sa preto musí dôsledne riadiť

vymedzením svojich právomocí vyplývajúcich z a nasledujúcich a ďalej

konkretizovaných v a pri predbežnom prerokovaní podľa

ods. 1 môže prijať na ďalšie konanie iba také podanie, ktoré spĺňa

všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu ustanovené týmto zákonom. Poskytnutie ochrany

ústavnosti ústavným súdom však predpokladá splnenie všetkých ústavných a zákonných

predpokladov a podmienok konania pred ústavným súdom vrátane splnenia zákonom

predpísaných náležitostí sťažnosti (m. m. ).

11. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie

konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných

práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v

a v presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na

splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127

ods. 1 , a ).

12. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť napriek

tomu, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou – advokátkou,

nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom

ustanovené v , a a 2 .

13. Ústavný súd konštatuje, že v sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom na začatie

konania a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2

).

Formulácia návrhu na rozhodnutie vo veci samej je neúplná, keďže v ňom nie je

uvedené, akým postupom krajského súdu došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa,

t. j. konkrétne označenie konania pred krajským súdom.

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť vo vzťahu k postupu krajského súdu neobsahuje

jasný (jednoznačný) návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ

od ústavného súdu domáha, vymedzený presne, určito a zrozumiteľne a takým spôsobom,

aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu vo vzťahu k postupu

krajského súdu.

14. Ústavný súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že z oznámenia o výsledku overenia

elektronických podpisov podania ePodateľňou ústavného súdu z 13. augusta 2018 (ďalej len

„oznámenie“) vyplýva, že sťažnosť a splnomocnenie boli podpísané zaručeným

elektronickým podpisom. V tejto súvislosti ústavný súd však uvádza, že podpisovateľom

týchto písomností v elektronickej forme bol koncipient advokátky ( , pozn.)

napriek tomu, že originál sťažnosti a splnomocnenia (tieto boli oskenované do elektronickej

formy, pozn.) je podpísaný samotnou advokátkou. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť

a splnomocnenie neboli elektronicky podpísané sťažovateľom ani ním splnomocnenou

advokátkou. Táto zákonná podmienka vyplýva z už citovaného ustanovenia § 20 ods. 1

poslednej vety .

15. K sťažnosti tiež neboli pripojené prílohy, ktoré sťažovateľ uviedol

v závere sťažnosti ( ). Ústavný súd v tejto súvislosti

konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovanej zástupkyne, ktorá koncipovala

samotný návrh, ústavnému súdu s návrhom nedoručil aj napadnuté súdne rozhodnutia

a uvedená skutočnosť je sama osebe ustáleným dôvodom, na základe ktorého ústavný súd

sťažnosť odmietne pre nesplnenie zákonných náležitostí.

16. Splnomocnenie podľa je osobitnou listinou

preukazujúcou oprávnenosť advokáta vykonávať procesné úkony v konaní podľa čl. 127

ods. 1 za navrhovateľa ako účastníka konania. Takéto splnomocnenie je osobitným

procesným úkonom navrhovateľa ako účastníka konania voči ústavnému súdu, s ktorým sú

spojené závažné právne dôsledky.

Vo všeobecnosti platí, že oprávnenie právneho zástupcu konať za svojho klienta, teda

za účastníka konania, musí byť počas celého priebehu súdneho konania preukázaná

originálom splnomocnenia.

„Zákon expressis verbis vyžaduje, aby bolo splnomocnenie udelené písomne.

Vzhľadom na význam a procesné účinky zastúpenia je táto formálna požiadavka

opodstatnená. Z hľadiska písomnej formy môže mať splnomocnenie listinnú alebo

elektronickú podobu ( ).

... Keďže ide o právny úkon v písomnej forme, je zákonnou náležitosťou

vlastnoručný podpis splnomocniteľa ( ), prípadne

zaručený elektronický podpis v prípade splnomocnenia v elektronickej podobe (§ 40 ods. 4

)“ (doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a kol. Civilný sporový

poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. 1516 s.).

Na elektronickú podobu splnomocnenia treba aplikovať ustanovenia zákona

č. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších

prepisov (ďalej len „zákon o e-Governmente“), pričom oprávnenie konať v mene sporovej

strany (účastníka konania) sa preukazuje buď splnomocnením ako elektronickým

dokumentom autorizovaným splnomocniteľom v zmysle § 23 zákona o e-Governmente,

alebo, ak splnomocniteľ nemôže tento dokument autorizovať, vykonaním zaručenej

konverzie pôvodného listinného splnomocnenia v zmysle § 35 ods. 2 zákona o e-

Governmente. Autorizácia splnomocniteľom preukazuje autenticitu splnomocniteľa ako

osoby, ktorá splnomocnenie udelila. Autorizácia splnomocnenia advokátom ako

splnomocnencom nie je postačujúca, pretože preukazuje len autenticitu splnomocnenca,

a teda skutočnosť, že advokát plnú moc prijal.

17. Podľa § 23 ods. 4 zákona o e-Governmente ak nie je preukázaný opak, na účely

elektronickej komunikácie je oprávnenie osoby konať za inú osobu alebo v mene inej osoby

preukázané vždy, ak

a) konajúca osoba použije na autorizáciu platný mandátny certifikát podľa

osobitného predpisu, z ktorého vyplýva oprávnenie konať za túto osobu alebo v jej mene a

rozsah tohto oprávnenia, alebo

b) prostriedok, ktorý konajúca osoba použije na autorizáciu, obsahuje identifikátor

osoby a z referenčného údaja vyplýva oprávnenie tejto osoby konať za inú osobu alebo v jej

mene.

Podľa § 35 ods. 1 písm. b) zákona o e-Governmente konverzia je postup, pri ktorom

je celý, bežne zmyslami vnímateľný, informačný obsah pôvodného dokumentu v listinnej

podobe transformovaný do novovzniknutého elektronického dokumentu.

Podľa § 35 ods. 2 zákona o e-Governmente zaručenou konverziou je konverzia

s cieľom zachovania právnych účinkov pôvodného dokumentu a jeho použiteľnosti na

právne úkony vykonaná postupom pre zaručenú konverziu podľa štvrtej časti.

Podľa § 35 ods. 3 písm. a) zákona o e-Governmente osobou oprávnenou vykonávať

zaručenú konverziu sa rozumie orgán verejnej moci, advokát a notár.

18. Ústavný súd uvádza, že splnomocnenie malo podobu oskenovanej listiny, ale

nebola vykonaná jeho zaručená konverzia. V danom prípade transformáciou listinného

dokumentu – splnomocnenia podpísaného sťažovateľom – do elektronickej podoby bez

vykonania zaručenej konverzie došlo k strate účinkov pôvodného listinného dokumentu

rovnako ako pri vyhotovení fotokópie z originálu listinného splnomocnenia.

19. Ústavný súd vzhľadom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o ústavnom

súde konštatuje, že splnomocnenie z 2. augusta 2018 bolo udelené vo všeobecnosti na

zastupovanie pred ústavným súdom, ale bez označenia konkrétneho právoplatného

rozhodnutia, opatrenia či iného zásahu, ktoré majú byť v konaní pred ústavným súdom

sťažnosťou napadnuté. V prípade, že sťažovateľ mieni udeliť splnomocnenie advokátovi na

zastupovanie pred ústavným súdom v konaní o jeho sťažnosti smerujúcej proti postupu

všeobecného súdu, bolo potrebné, aby splnomocnenie obsahovalo nezameniteľné

a dostatočne určité označenie predmetu konania o sťažnosti, ktorým je presné označenie

všeobecného súdu a konania, v ktorom má podľa sťažovateľa dochádzať k porušovaniu jeho

základných práv.

20. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nedostatok v zákonom predpísaných

náležitostiach, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom. Z publikovanej judikatúry jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr.

, , , , ,

, , , , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. z 11. mája

2005 uviedol: „Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,

a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,

aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom.“

Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta

sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokát).

21. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje také

nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len

procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu

odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní ( ).

22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2018