Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 555/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti Privatbanka, a. s., Einsteinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou

kanceláriou Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát Mgr. Martin Škubla, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a 2 a a podľa a 2 a

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 4. októbra

2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Privatbanka, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Privatbanka, a. s., Einsteinova 25, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri s. r. o.,

Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Martin Škubla,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a 2 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 39 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom zo 4. októbra

2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite,

Spravodajskej jednotky finančnej polície (ďalej len „spravodajská jednotka finančnej

polície“) č. PPZ-BOK-FP-II-9-035/2012 z 12. novembra 2012 bola sťažovateľke podľa § 33

ods. 1 písm. a) o ochrane pred legalizáciou prímov z trestnej

činnosti a ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane pred legalizáciou“) uložená

pokuta v sume 55 000 € za:

1. nesplnenie povinností ustanovených v § 10 ods. 1 písm. b) a d), ods. 2 písm. c),

ods. 8, § 14 ods. 2 písm. a) a ods. 3 a § 17 ods. 1 zákona o ochrane pred legalizáciou, ktoré

spočívalo v tom, že sťažovateľka, ktorá bola v období od 15. februára 2007 do 31. augusta

2008 zaradená medzi povinné osoby podľa o ochrane

pred legalizáciou prímov z trestnej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov a od 1. septembra 2008 do 15. februára 2012 podľa § 5 ods. 1

písm. a) zákona o ochrane pred legalizáciou, pri obchodnom vzťahu a obchodoch klienta

INTERNATIONAL INVESTMENT HOLDINGS LIMITED – organizačná zložka,

Námestie Slobody 13, Bratislava (ďalej len „IIHL – organizačná zložka“), ktorej

zriaďovateľom je spoločnosť INTERNATIONAL INVESTMENT HOLDINGS LIMITED,

Valletta, Merchants Street 5/1, Malta:

- z 5. apríla 2011 – kreditná platba v sume 3 990 798,32 € na číslo účtu

, ktorého majiteľom je IIHL – organizačná zložka, poukázaná z Daňového

úradu Bratislava I a deklarovaná ako vrátenie DPH,

- zo 6. apríla 2011 - debetná platba v sume 3 975 800 € z čísla účtu

(IIHL – organizačná zložka) v prospech vnútrobankového účtu č.

deklarovaná ako nákup finančnej zmenky,

- z 18. apríla 2011 – kreditná platba v sume 3 976 453,56 € na číslo účtu

(IIHL – organizačná zložka) z vnútrobankového účtu ako splatnosť

finančnej zmenky,

keď sťažovateľka ako povinná osoba aj napriek známym skutočnostiam, resp.

možnosti zistenia a overenia skutočnosti, že ide o zložité, nezvyčajne veľké obchody

s nezvyčajnou povahou, ktoré nepatrili do bežného rámca a povahy obchodov klienta, a to aj

vzhľadom na malý počet (iba sedem) obchodov na účte klienta v rozsahu od 1 000 €

do 5 000 €, ako aj vzhľadom na to, že nákup cenných papierov bol realizovaný mimo

bežných zvyklostí klienta, pričom tieto obchody svojou povahou a rozsahom spĺňali aj

atribúty neobvyklých obchodných operácií podľa bodu 5.3 písm. k) a písm. s) čl. V

programu vlastnej činnosti sťažovateľky ako povinnej osoby, zameraného proti legalizácii

a financovaniu terorizmu (ďalej aj „program“) sťažovateľka nevenovala týmto obchodom

osobitnú pozornosť, neskúmala účel týchto obchodov a neurobila o týchto obchodoch

písomný záznam, nevykonala základnú starostlivosť vo vzťahu ku klientovi, keď

v závislosti od rizika legalizácie a financovania terorizmu neidentifikovala konečného

užívateľa výhod, nevykonala priebežné monitorovanie obchodného vzťahu, nepreskúmala

konkrétne obchody, či sú v súlade s jej poznatkami o klientovi, jeho podnikateľskom profile

a prehľade možných rizík spojených s klientom a v konečnom dôsledku obchody

nevyhodnotila a neohlásila finančnej spravodajskej jednotke ako neobvyklé obchodné

operácie,

2. nesplnenie povinností ustanovených v § 10 ods. 1 písm. d), ods. 2 písm. c)

a ods. 8, § 12 ods. 1 a § 17 ods. 1 zákona o ochrane pred legalizáciou, ktoré spočívalo

v tom, že sťažovateľka ako povinná osoba k obchodnému vzťahu a k obchodom

klienta , , , po realizácii

bezhotovostného prevodu v sume 3 000 000 € z

na číslo účtu , ktorého majiteľom je , aj napriek možnosti

zistenia, resp. overenia skutočnosti, že išlo

- pôvodne o platbu spoločnosti Packer Holding Limited so sídlom v Belize (štát,

ktorý nedostatočne uplatňuje opatrenia proti legalizácii) za nákup cenných papierov klienta

, pričom štatutárneho zástupcu uvedenej spoločnosti vôbec

nepoznal,

- o obchod, ktorý spĺňa aj atribúty neobvyklej obchodnej operácie podľa bodu 5.2

písm. a) čl. V programu,

- o vysoký objem finančných prostriedkov pripísaných na účet ,

ktorý zjavne nepatril do bežného rámca povahy jeho obchodov,

pri vykonaní základnej starostlivosti nezisťovala v závislosti od rizika legalizácie

financovania terorizmu pôvod týchto finančných prostriedkov a nevykonala zvýšenú

starostlivosť a v konečnom dôsledku nevyhodnotila a neohlásila spravodajskej jednotke

finančnej polície obchod ako neobvyklú obchodnú operáciu.

Rozklad sťažovateľky proti označenému rozhodnutiu spravodajskej jednotky

finančnej polície z 12. novembra 2012 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo vnútra“) rozhodnutím č. SLV-OLS-2/2013 z 11. februára 2013 zamietlo

a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdilo.

Žalobou v správnom súdnictve podanou 12. apríla 2013 Krajskému súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sa sťažovateľka domáhala zrušenia už označených rozhodnutí

správnych orgánov vydaných v jej veci. Krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 24. februára 2015 žalobu sťažovateľky zamietol podľa

Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Najvyšší

súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), rozhodujúc o odvolaní sťažovateľky,

napadnutým rozsudkom sp. zn. zo 4. októbra 2016 rozsudok krajského súdu

z 24. februára 2015 ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 v spojení s § 250ja ods. 3

.

Sťažovateľka namietané porušenie svojich v sťažnosti označených práv napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, odôvodňuje

okrem iného takto:

«Rozsudok NSSR (rovnako ako aj Rozsudok KS a Správne rozhodnutia) vydal

Odporca jednak bez dostatočného odôvodnenia a bez toho, aby sa riadne vysporiadal

s vecnými a materiálnymi hmotnoprávnymi aj procesnými námietkami Sťažovateľa

uvedenými v odvolaní voči Rozsudku KS a jednak na základe arbitrárnych záverov

vychádzajúcich predovšetkým z absurdného výkladu ustanovení zákona (t. j. zákona

o ochrane pred legalizáciou, pozn.) svedčiacich o absolútnom nepochopení účelu

zákona, podstaty legalizácie príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu a podstaty

posudzovaných transakcií. Na uvedenom základe absolútne zlyhala súdna kontrola

správnych rozhodnutí a bolo zasiahnuté do základných práv Sťažovateľa špecifikovaných

v tejto ústavnej sťažnosti.

... Odporca sa... s nezákonným, nepresvedčivým a nezdôvodneným Rozsudkom KS

napriek vecným, jasným a podrobným námietkam uvedeným v odvolaní Sťažovateľa voči

Rozsudku KS stotožnil (hoci nie úplne, ako ďalej uvedieme), dokonca na tomto základe

aplikoval ustanovenie a v Rozsudku NSSR uviedol len zjednodušené

odôvodnenie opierajúc sa o ustanovenie , hoci uvedené ustanovenie nebol

oprávnený aplikovať najmä z dôvodu, že sa úplne nestotožnil s odôvodnením uvedeným

v Rozsudku KS a pripustil dôvodnosť argumentácie Sťažovateľa ohľadom posúdenia vratky

DPH ako obchodu a neobvyklej obchodnej operácie podľa zákona. Navyše je

potrebné zdôrazniť, že ustanovenie sú odvolacie súdy oprávnené

aplikovať iba v prípade úplných a presvedčivých prvostupňových rozhodnutí, za aké

nemožno objektívne považovať Rozsudok KS.

... Navyše, ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR, odvolací súd aj po potvrdení

prvostupňového rozhodnutia musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody

odvolania...

... Sťažovateľ (v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, pozn.) rozdelil namietané

nedostatky Rozsudku KS za účelom ich prehľadnosti do 3 skupín: konkrétne (i) nedostatky

pri posúdení platieb IIHL, nedostatky pri posúdení platby a zvyšné spoločné nedostatky

Rozsudku KS.

V súvislosti s nedostatkami pri posúdení Platieb IIHL, Sťažovateľ v Odvolaní

uviedol, že Platby IIHL nepredstavovali obchody, ako sú tieto definované v § 9 písm. h)

zákona, pričom zároveň poukázal na to, že Krajský súd v Bratislave Rozsudkom KS

neprípustným spôsobom rozšíril hranice konania, ktoré zákonodarca považuje za trestné, čo

predstavuje rozpor so zásadou „nullum crimen sine lege“ a porušenie zásady zákazu

analógie v neprospech páchateľa. Krajský súd v Bratislave vo svojej právnej úvahe

v Rozsudku KS pri výklade výkladu pojmu „obchod“, ako je používaný v zákone,

analogicky aplikoval Zákon o bankách, pričom tento postup odôvodnil účelom subsumovať

pod predmetný pojem „čo najväčšie množstvo obchodných operácií“. Takáto právna úvaha

však odporuje zásade „nullum crimen sine lege“ a vo vzťahu k právnemu režimu tzv.

správneho trestania je absolútne neprípustná a ústavne neudržateľná... Napriek tomu, že

uvedené podstatné nedostatky, na ktoré poukázal Sťažovateľ v Odvolaní, sú podstatné pre

posúdenie celej veci a záver o tom, či Sťažovateľ porušil povinnosti podľa zákona

v súvislosti s analyzovanými bankovými transakciami, Odporca sa k nim vyjadril

nepostačujúco, resp. len veľmi okrajovo a nekonzistentne... Odporca sa vôbec nevyjadril

k podstate materiálnej námietky Sťažovateľa, že Platby IIHL (teda vratka DPH

a vnútrobankové operácie súvisiace s finančnou zmenkou v rámci účtov vedených

Sťažovateľom) nie sú obchodom v zmysle definície podľa zákona a že aplikácia

definície obchodu podľa Zákona o bankách na účely vyvodzovania zodpovednosti pre

porušenie ustanovení zákona a rozširovanie podmienok zodpovednosti za iné správne

delikty je neprípustná, arbitrárna a ústavne neudržateľná.

Sťažovateľ ďalej v Odvolaní... namietal, že Krajský súd v Bratislave neobvyklosť

obchodných transakcií posúdil formálne iba v kontexte ich výšky a nie materiálne, teda

v tom zmysle, že posudzované transakcie nie sú objektívne schopné založiť schému, v ktorej

by mohlo dôjsť k legalizácii príjmov z trestnej činnosti a k financovaniu terorizmu, pričom

v tomto kontexte Sťažovateľ vytkol, že Krajský súd v Bratislave neprihliadol na účel

zákona... Odporca žiaľ nemal potrebu vyjadriť sa k tak podstatným argumentom vrátane

námietky Sťažovateľa ohľadom objektívnej neschopnosti posudzovaných transakcií viesť

k legalizácii príjmov z trestnej činnosti...

V súvislosti s nedostatkami pri posúdení Platby ( , pozn.), na

základe ktorých sa Sťažovateľovi kladie za vinu, že po prijatí platby nezisťoval

súvislosti rizika legalizácie/financovania terorizmu, Sťažovateľ v Odvolaní... poukázal na

svojvoľný výklad zákona zo strany Krajského súd v Bratislave, pričom na základe

uvedeného svojvoľného výkladu „zavádzal“ Krajský súd v Bratislave (stotožňujúc sa so

správnymi orgánmi, ktoré vydali Správne rozhodnutia) povinnosti, ktoré zákon ani

žiadny iná zákon Sťažovateľovi ako povinnej osobe neukladá... Odporca sa však

nevysporiadal s uvedenými námietkami Sťažovateľa... len bez ďalšieho zdôvodnenia

uviedol, že Sťažovateľ porušil povinnosti, ktoré mu ukladá zákon a Program.

Sťažovateľ v súvislosti s Platbami v Odvolaní... ďalej poukazoval na to, že správne

orgány postupovali bez dokazovania a na základe nájdenia akéhosi predpokladu (indície)

vydali dôkaz. Ohľadom námietky Sťažovateľa k záverom Krajského súdu v Bratislave (a tiež

správnych orgánov) vyvodených zo zistení, ktoré nemajú pôvod v kontrole, ale pochádzajú

z iných zdrojov, resp. indícií, nemal ani Odporca potrebu vyjadriť sa relevantným

spôsobom, hoci ide o podstatnú námietku, keďže kľúčové závery boli postavené práve na

existencii indícií.

... Sťažovateľ v Odvolaní... namietal, že výška pokuty uložená Sťažovateľovi

vychádzala z rozhodnutia, ktoré bolo zrušené, konkrétne rozhodnutie č. PPZ-BOK-FP-11-

28-011/2011 z 18. novembra 2011 zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave.

Odporca vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú námietku, pričom v... Rozsudku NSSR iba

odkázal na ustanovenie zákona...

... Odporca sa vôbec nevyjadril ani k ďalším námietkam spočívajúcim vo vytknutí

významných procesných vád a porušení procesných práv Sťažovateľa. Konkrétne išlo

o námietku k absencii písomného oznámenia o ukončení kontroly... námietku ohľadom vád

vedenia administratívneho spisu... námietku k porušeniu povinnosti umožniť účastníkovi

pred vydaním rozhodnutia vyjadriť sa k podkladom konania, k spôsobu ich získania,

navrhnúť ich doplnenie... a námietku ohľadom vád pri začatí kontroly...

... Ako sme uviedli vyššie, nezákonnosť Rozsudku NSSR (rovnako aj Rozsudku KS

a Správnych rozhodnutí) spočíva aj v absurdnosti údajného porušenia povinností, ktoré sa

Sťažovateľovi kládli za vinu, ktoré je založené na arbitrárnom právnom posúdení otázok

podstatných pre rozhodnutie vo veci, na absurdných úvahách a svojvoľnom výklade

právnych noriem (predovšetkým zákona), rozširovaní podmienok zodpovednosti za iné

správne delikty v rámci správneho trestania, čo svedčí o tom, že Odporca (rovnako ako

Krajský súd v Bratislave a správne orgány) nepochopil najmä podstatu legalizácie príjmov

z trestnej činnosti, resp. financovania terorizmu, účel zákona, ani ekonomickú

podstatu posudzovaných transakcií, vo vzťahu ku ktorým mal Sťažovateľ porušiť povinnosti

povinnej osoby podľa zákona, hoci na ich základe nie je objektívne možné

identifikovať schému, ktorá by mohla viesť k legalizácii príjmov z trestnej činnosti. Na

arbitrárnych záveroch je však vyvodzovaná zodpovednosť Sťažovateľa za porušenie

ustanovení zákona, hoci v súvislosti s posudzovanými transakciami k legalizácii

príjmov z trestnej činnosti ani nemohlo dôjsť, čo je ústavne neudržateľné.

V prípade Prvej Platby IIHL mala byť „neobvyklou“ obchodnou operáciou tzv.

vratka DPH, t. j. platba zo štátneho rozpočtu SR poukázaná na účet vedený u Sťažovateľa.

Sťažovateľovi ako povinnej osobe podľa zákona sa teda kladie za vinu, že

nevyhodnotil ako neobvyklú takú finančnú operáciu, ktorá viedla k vráteniu nadmerného

odpočtu DPH a pri ktorej povinnosť skúmať pôvod finančných prostriedkov mal v zmysle

Zákona o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov daňový úrad. V tomto kontexte

disponuje daňový úrad, na rozdiel od Sťažovateľa, príslušnými zákonnými kompetenciami

a v prípade vysokých nadmerných odpočtov DPH je spravidla vždy vykonávaná daňová

kontrola príslušným daňovým úradom...

Prvú platbou IIHL Sťažovateľ nekvalifikoval ako neobvyklú obchodnú operáciu

predovšetkým z dôvodu, že išlo o kreditnú operáciu z účtu daňového úradu, ktorá bola

preukazne deklarovaná ako vrátenie DPH. Navyše zodpovedala podnikateľskej činnosti

klienta Sťažovateľa v oblasti realitných projektov, ktorá bola Sťažovateľovi známa na

základe informácií od klienta a jeho výpisu z obchodného registra. Je absurdné, aby bola

banka povinná kvalifikovať vrátenie nadmerného odpočtu DPH z účtu daňového ako

neobvyklú obchodnú operáciu.

V prípade Druhej platby IIHL a Tretej platby IIHL považoval Odporca (rovnako ako

Krajský súd v Bratislave a správne orgány, ktoré vydali Správne rozhodnutia) za

„neobvyklé“ obchodné operácie vnútrobankové operácie, na základe ktorých sa realizoval

nákup a spätný predaj finančnej zmenky vydanej bankou, pričom uvedená bankou

emitovaná finančná zmenka nikdy neopustila banku. Uvedené operácie súvisiace s nákupom

a predajom finančnej zmenky predstavovali operácie realizované za účelom zúročenia

finančných prostriedkov, ktoré IIHL mal na svojom účte v Banke...

... Napokon v súvislosti s Platbou sa Sťažovateľovi retrospektívne kladie za vinu,

že pri svojom postupe nevychádzal z indícií, podľa ktorých platba z inej banky so sídlom

v členskom štáte EÚ mala v skutočnosti pochádzať z tzv. daňového raja. Sťažovateľ však

uvedenými indíciami nedisponoval a z dôvodu bankového tajomstva by mu táto iná banka

so sídlom v členskom štáte EÚ, z ktorej platba prišla, takéto informácie nebola

oprávnená poskytnúť. Sťažovateľovi v súvislosti s Platbou vzal do úvahy informáciu, že

Platba bola poukázaná na účet klienta vedený Sťažovateľom z JEHO účtu v inej

banke v členskom štáte EÚ. Klient si teda len presunul SVOJE finančné prostriedky v

rámci dvoch účtov. Navyše išlo o klienta Sťažovateľovi známeho niekoľko rokov.

... Vzhľadom na všetky vyššie uvedené argumenty a berúc do úvahy obsah ústavných

práv, ktorých porušenie namietame v tejto ústavnej sťažnosti a judikatúru Ústavného súdu

SR. na ktorú v tejto ústavnej sťažnosti poukazujeme, je Rozsudok NSSR vydaný Odporcom

(rovnako aj Rozsudok KS a Správne rozhodnutia) nedostatočne odôvodnený, absurdný,

arbitrárny, odporujúci zásade nullum crimen sine lege a preto že nezákonný a ústavne

neudržateľný, pričom na jeho základe došlo k porušeniu základných práv Sťažovateľa na

súdnu ochranu a spravodlivé súdne konania podľa a 2 SR,

a ods. 2 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a tiež k porušeniu ústavnoprávneho princípu nullum

crimen sine lege upraveného v SR, Listiny a Dohovoru.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

svojím postupom a rozsudkom zo dňa 4. 10. 2016 porušil základné práva Sťažovateľa podľa

a 2 a , a ods. 2 a Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 4. 10. 2016 v konaní

vedenom pod sp. zn. sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľa do jedného

mesiaca od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa (a listiny) každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa (a listiny) kto tvrdí, že bol na svojich právach

ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal

zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie

byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa (a listiny) len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným

činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho

spáchanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

a o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno uznať za vinného zo spáchania

trestného činu na základe skutku alebo opomenutia, ktoré v čase jeho spáchania nie je

považované podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva za trestný čin. Takisto

nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného

činu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľky

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

V posudzovanej veci zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím

spravodajskej jednotky finančnej polície č. PPZ-BOK-FP-II-9-035/2012 z 12. novembra

2012 v spojení s rozhodnutím ministerstva vnútra č. SLV-OLS-2/2013 z 11. februára 2013

bola sťažovateľke podľa § 33 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane pred legalizáciou uložená

pokuta v sume 55 000 €, v časti týkajúcej sa platieb spoločnosti IIHL – organizačná

jednotka (bližšie špecifikovaných v časti I tohto uznesenia, pozn.) za nesplnenie povinností

ustanovených v § 10 ods. 1 písm. b) a d), ods. 2 písm. c), ods. 8, § 14 ods. 2 písm. a)

a ods. 3 a § 17 ods. 1 zákona o ochrane pred legalizáciou a v časti týkajúcej sa platby

v prospech účtu (bližšie špecifikovanej v časti I tohto uznesenia, pozn.)

za nesplnenie povinností ustanovených v § 10 ods. 1 písm. d), ods. 2 písm. c) a ods. 8, § 12

ods. 1 a § 17 ods. 1 zákona o ochrane pred legalizáciou.

Podľa § 33 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane pred legalizáciou finančná spravodajská

jednotka uloží právnickej osobe a fyzickej osobe-podnikateľovi pokutu do 165 969 eur,

ktorá nesplní alebo poruší niektorú z povinností ustanovenú týmto zákonom v § 10 ods. 1 až

4, 6 až 11, § 11 ods. 3, § 12, § 14 až 17 a § 20.

Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona o ochrane pred legalizáciou neobvyklou obchodnou

operáciou je (aj) obchod ktorý vzhľadom na svoju zložitosť, nezvyčajne vysoký objem

finančných prostriedkov alebo inú svoju povahu zjavne vybočuje z bežného rámca alebo

povahy určitého druhu obchodu alebo obchodu určitého klienta.

Podľa § 9 písm. h) zákona o ochrane pred legalizáciou obchodom sa rozumie vznik,

zmena alebo zánik záväzkového vzťahu medzi povinnou osobou a jej klientom a akákoľvek

obchodná operácia klienta alebo v mene klienta alebo nakladanie s majetkom klienta alebo

v mene klienta, ktoré súvisia s činnosťou povinnej osoby, vrátane operácie, ktorú

uskutočňuje klient vo vlastnom mene a na vlastný účet.

Podľa § 10 ods. 1 písm. b) a d) zákona o ochrane pred legalizáciou základná

starostlivosť povinnej osoby vo vzťahu ku klientovi zahŕňa

b) v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu identifikácia

konečného užívateľa výhod a prijatie primeraných opatrení na overenie jeho identifikácie,

vrátane opatrení na zistenie vlastníckej štruktúry a riadiacej štruktúry klienta, ktorý je

právnickou osobou alebo združením majetku

d) vykonávanie priebežného monitorovania obchodného vzťahu, vrátane

preskúmania konkrétnych obchodov vykonaných počas trvania obchodného vzťahu na účel

zistenia, či vykonávané obchody sú v súlade s poznatkami povinnej osoby o klientovi, jeho

podnikateľskom profile a prehľade možných rizík spojených s klientom, a v závislosti od

rizika legalizácie alebo financovania terorizmu zisťovanie pôvodu finančných prostriedkov

a zabezpečenie aktualizácie dokumentov, údajov alebo informácií, ktoré má povinná osoba

k dispozícii o klientovi.

Podľa § 10 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane pred legalizáciou povinná osoba je

povinná vykonať základnú starostlivosť vo vzťahu ku klientovi, ak je podozrenie, že klient

pripravuje alebo vykonáva neobvyklú obchodnú operáciu bez ohľadu na hodnotu obchodu.

Podľa § 10 ods. 8 zákona o ochrane pred legalizáciou povinná osoba overuje platnosť

a úplnosť identifikačných údajov a informácií podľa odseku 1 v závislosti od rizika

legalizácie alebo financovania terorizmu aj počas trvania obchodného vzťahu

a zaznamenáva ich zmeny.

Podľa § 12 ods. 1 zákona o ochrane pred legalizáciou povinná osoba je povinná

vykonať zvýšenú starostlivosť, ak podľa informácií, ktoré má k dispozícii, predstavuje

niektorý z klientov, niektorý z druhov obchodu alebo niektorý konkrétny obchod vyššie

riziko legalizácie alebo financovania terorizmu. Pri zvýšenej starostlivosti povinná osoba

vykoná okrem základnej starostlivosti aj ďalšie opatrenia v závislosti od rizika legalizácie

alebo financovania terorizmu.

Podľa § 14 ods. 2 písm. a) zákona o ochrane pred legalizáciou povinná osoba je

povinná venovať osobitnú pozornosť všetkým zložitým, nezvyčajne veľkým obchodom

a všetkým obchodom s nezvyčajnou povahou, ktoré nemajú zrejmý ekonomický účel alebo

zrejmý zákonný účel, pričom povinná osoba je povinná v čo najväčšej možnej miere

preskúmať účel týchto obchodov.

Podľa § 17 ods. 1 zákona o ochrane pred legalizáciou povinná osoba je povinná

ohlásiť finančnej spravodajskej jednotke neobvyklú obchodnú operáciu alebo pokus o jej

vykonanie bez zbytočného odkladu. Povinná osoba bez zbytočného odkladu ohlási

finančnej spravodajskej jednotke aj odmietnutie vykonania požadovanej neobvyklej

obchodnej operácie podľa § 15.

Sťažovateľka na základe argumentácie, ktorej podstatná časť je citovaná v časti

I tohto uznesenia, namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal.

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku

nedostatočným spôsobom vysporiadal s jej výhradami uplatnenými v odvolaní proti

rozsudku prvostupňového krajského súdu sp. zn. z 24. februára 2015, ktorým

bola zamietnutá jej žaloba na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov

vydaných v jej veci, ktorými jej bola uložená pokuta v sume 55 000 € za nesplnenie jej

povinností ako povinnej osoby ustanovených zákonom o ochrane pred legalizáciou. Podľa

sťažovateľky najvyšší súd tiež neodstránil závažné pochybenia, ktorých sa krajský súd

(podľa sťažovateľky) dopustil pri rozhodovaní o jej správnej žalobe. Sťažovateľka

konkrétne namieta, že (v podstate)

- platby týkajúce sa spoločnosti IIHL – organizačná zložka neboli obchodmi podľa

zákona o ochrane pred legalizáciou, keďže išlo platbu poukázanú daňovým

úradom kvalifikovanú ako „vratka DPH“ a následne o „vnútrobankové“ finančné

operácie, pričom krajský súd použitím definície obchodu zo zákona o bankách na

danú vec podľa sťažovateľky «neprípustným spôsobom rozšíril hranice konania,

ktoré zákonodarca považuje za trestné, čo predstavuje rozpor so zásadou

„nullum crimen sine lege“ a porušenie zásady zákazu analógie v neprospech

páchateľa»,

- platba na účet jej klienta , ktorý jej bol „niekoľko rokov známy“,

bola poukázaná z jeho vlastného účtu vedeného v inej banke, nachádzajúcej sa v štáte

Európskej únie, a preto sťažovateľka nemala dôvod posúdiť túto finančnú operáciu ako

podozrivú, resp. neobvyklú,

- predmetné finančné operácie „nie sú objektívne schopné založiť schému, v ktorej by

mohlo dôjsť k legalizácii príjmov z trestnej činnosti a k financovaniu terorizmu“, pričom

najvyšší súd (ako aj predtým krajský súd) vec posúdil (podľa sťažovateľky) v rozpore

s účelom zákona o ochrane pred legalizáciou,

- výška pokuty uložená sťažovateľke rozhodnutím spravodajskej jednotky finančnej

polície z 12. novembra 2012 (a potvrdená rozhodnutím ministerstva vnútra) „vychádzala

z rozhodnutia, ktoré bolo zrušené, konkrétne rozhodnutie č. PPZ-BOK-FP-11-28-011/2011

z 18. novembra 2011 zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave“,

- najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s jej námietkami týkajúcimi

sa porušení jej procesných práv v postupe správnych orgánov v jej veci,

- najvyšší súd v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku aplikoval ustanovenie

, hoci na to (podľa sťažovateľky) neboli splnené podmienky.

Ústavný súd v kontexte námietok sťažovateľky v súlade so svojou konštantnou

judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných

súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (, ,

). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len

vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu (ako aj postup jeho vydaniu predchádzajúci) z hľadiska jeho ústavnej

akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov so sťažovateľkou označenými základnými

právami podľa a listiny a s označenými právami podľa dohovoru. V súlade

s materiálnym prístupom k ochrane ústavnosti pritom ústavný súd pri posudzovaní

namietaného porušenia práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

(a jemu predchádzajúcim postupom) vzal do úvahy aj obsah procesne bezprostredne mu

predchádzajúceho rozsudku krajského súdu sp. zn. z 24. februára 2015 (ďalej aj

„rozsudok krajského súdu“), keďže označené rozhodnutie prvostupňového súdu a napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu o uplatnenom opravnom prostriedku (odvolaní, pozn.) tvoria

z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej ochrany jeden celok (m. m. ,

, ).

Vo vzťahu k prvej z námietok sťažovateľky, založenej na tvrdení, že finančné

transakcie týkajúce sa spoločnosti IIHL – organizačná zložka nebolo možné posúdiť ako

obchod (a následne ako neobvyklú obchodnú operáciu) podľa zákona na ochranu

pred legalizáciou, ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku

krajského súdu, v ktorom sa v tejto súvislosti uvádza:

«Pokiaľ ide o žalobcov argument, že platby z daňového úradu nie sú „obchodom“

v zmysle definície § 9 písm. h) zákona o ochrane pred legalizáciou, nemôže súd súhlasiť ani

s týmto tvrdením. Podľa tohto zákonného ustanovenia je obchodom vznik, zmena alebo

zánik záväzkového vzťahu medzi povinnou osobou a jej klientom a akákoľvek obchodná

operácia klienta alebo v mene klienta alebo nakladanie s majetkom klienta alebo v mene

klienta, ktoré súvisia s činnosťou povinnej osoby, vrátane operácie, ktorú uskutočňuje klient

vo vlastnom mene a na vlastný účet. Banka je právnická osoba založená za účelom

podnikania, ktorej predmetom činnosti je predovšetkým prijímať vklady a poskytovať úvery.

Bankovým obchodom je podľa zákona vznik, zmena alebo zánik záväzkových vzťahov medzi

bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a jej klientom a akékoľvek operácie súvisiace

s bankovými činnosťami vrátane nakladania s vkladmi, pričom nakladaním s vkladom je

akékoľvek zriadenie, uloženie, prevod, výber alebo zrušenie vkladu, jeho postúpenie alebo

založenie, viazanie jeho výplaty, umožnenie užívania vkladu inej osobe, ako aj akákoľvek

zmena podmienok uloženia vkladu. Z uvedeného potom vyplýva, že obchodom je podľa

zákona o bankách aj akékoľvek uloženie vkladu na účet klienta zriadený u žalobcu. Pokiaľ

následne zákonodarca reštriktívne nevymedzil, že vklad na účet klienta nie je na účely

zákona o ochrane pred legalizáciou obchodom, je potrebné považovať ho za obchod aj

v prejednávanej veci, a to predovšetkým aj s ohľadom na účel tohto zákona, pre efektívne

naplnenie ktorého je potrebné zahrnúť do jeho pôsobnosti čo najväčšie množstvo

obchodných operácií.

Ak žalobca argumentuje tým, že daňové úrady pred vrátením DPH obvykle robia

u daňového subjektu kontrolu, preverujú opodstatnenosť vratky a bolo by preto podľa jeho

mienky nelogické a neopodstatnené žiadať následne od žalobcu - komerčnej banky, aby

opätovne robila takéto preverovanie, tunajší súd poznamenáva, že jednak oprávnenie (nie

teda povinnosť) daňových orgánov vykonať u daňového subjektu kontrolu oprávnenosti

vrátenia dane, neimplikuje možnosť žalobcu upustiť od svojich zákonných povinností

a jednak účel kontroly vykonávanej správcom dane a základnej starostlivosti podľa zákona

o ochrane pred legalizáciou je vo svojej podstate rozdielny (predchádzanie legalizácii

príjmov z trestnej činnosti a financovaniu terorizmu môže a nemusí súvisieť s otázkou, či je

nárok na vrátenie dane oprávnený a preukázaný).

... K. tvrdeniu, že IIHL sa zaoberá obchodmi s nehnuteľnosťami, takže titul platby

tzv. „vratka DPH“ nepovažoval žalobca za nesystémový, resp. neobvyklý, uvádza tunajší

súd toľko, že žalobca mal obchod označený ako „vratka DPH“ považovať za neobvyklý nie

z dôvodu jeho označenia, ale z dôvodu jeho výšky neobvyklej vo vzťahu k iným jeho

predchádzajúcim obchodom, čo však bolo dostatočne vyargumentované v oboch správnych

rozhodnutiach. Tento obchod zjavne nezodpovedal rozsahu podnikateľskej činnosti klienta

IIHL - organizačná zložka a bol teda neobvyklou obchodnou operáciou, ako je táto

vymedzená v čl. V. bod 5.3 písm. k/ a písm. s/ Programu žalobcu (z citovaného rozsudku

krajského súdu vyplýva, že podľa čl. V bodu 5.3 písm. k) a s) Programu, neobvyklými

obchodnými operáciami sú aj pohyby na účtoch klientov, ktoré nezodpovedajú povahe

alebo rozsahu ich podnikateľskej činnosti a tiež nákup a predaj cenných papierov mimo

bežných zvyklostí klienta, pozn.).

Ďalšie dva obchody klienta IIHL mal takisto žalobca posudzovať podľa čl. V. bod 5.3

písm. k/ a písm. s/ Programu žalobcu, keďže išlo o nákup a predaj cenných papierov mimo

bežných zvyklostí klienta. Skutočnosť, či zmenka, resp. peňažné prostriedky opustili účet

banky nijako nemení podstatu zmenky ako cenného papiera a nemení nič na tom, že obchod

s cennými papiermi nepatril k predmetu podnikania klienta IIHL - organizačná zložka.»

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku k tejto časti výhrad sťažovateľky najmä

uviedol:

„V súvislosti s klientom IIHL, organizačná zložka a jemu prislúchajúcimi obchodmi

bolo zistené, že od založenia účtu č. , t. j. od 06. 10. 2010 až do 05. 04.

2011 (kedy bola realizovaná kreditná platba 3 990 798,32 €) bolo vykonaných jedenásť

transakcií, pričom len sedem z nich bolo vo výške nad 1 000,- € a ich výška nepresahovala

5 000,- €. V súlade s citovanými ustanoveniami ako aj

s ustanoveniami Programu odvolací súd jednoznačne konštatuje, že vykonané obchody

nasledujúce od 05. 04. 2011 spĺňajú podmienky pre zaradenie k neobvyklým obchodným

operáciám. Kreditný účet IIHL jednoznačne predstavovali nezvyčajne vysoký objem

finančných prostriedkov, pre ktorý vybočovali z bežného rámca vykonávaných úkonov

a operácií. V súvislosti so zisťovaním konečného užívateľa výhod aj vedúci IIHL -

organizačná zložka uviedol, že konečného užívateľa výhod nie je možné jednoznačne určiť,

čo možno v súlade s preskúmavanými rozhodnutiami, aj podľa názoru najvyššieho súdu,

kvalifikovať ako porušenie zákonnej povinnosti žalobcu.

Argumentácia žalobcu vo vzťahu k pôvodu predmetnej platby označenej ako

nadmerný odpočet DPH v tom zmysle, že ide o platbu zo štátneho rozpočtu sa javí aj podľa

názoru najvyššieho súdu ako dôvodná, avšak len do tej miery, pokiaľ zodpovedá aj

finančným prostriedkom a transakciám konkrétneho klienta žalobcu. V tomto prípade podľa

najvyššieho súdu na liberáciu - vyvinenie sa z predmetného skutku samé o sebe nepostačuje

len existencia platby, ktorá má pôvod zo štátneho rozpočtu, označená ako nadmerný

odpočet DPH, pretože výške vrátenej DPH formou nadmerného odpočtu nezodpovedajú

predchádzajúce obraty či transakcie na príslušnom účte podnikateľa. Preto vznikla v tomto

prípade žalobcovi povinnosť vyhodnotiť rizikové faktory predmetnej operácie a aj povinnosť

požadovať od klienta ďalšie informácie v súlade so zákonom na odstránenie pochybností

o transakcii.

Aj napriek vyššie uvedeným skutočnostiam si žalobca nesplnil svoje povinnosti, tak

ako mu vyplývali z ustanovení , pretože pri vykonávaní základnej

starostlivosti vo vzťahu ku klientovi IIHL - organizačná zložka, nevykonal v závislosti od

rizika legalizácie identifikáciu konečného užívateľa výhod a neprijal primerané opatrenia

na overenie jeho identifikácie, nevykonával priebežné monitorovanie obchodného vzťahu

s klientom IIHL - organizačná zložka, vrátane preskúmavania predmetných obchodov počas

trvania obchodného vzťahu, nevykonal základnú starostlivosť vo vzťahu ku klientovi IIHL —

organizačná zložka i napriek tomu, že existovalo podozrenie, že klient pripravoval

a vykonával neobvyklú obchodnú operáciu, neoveril úplnosť identifikačných údajov

a informácií, nevenoval osobitnú pozornosť vyššie uvedeným obchodom napriek tomu, že

išlo o obchody s nezvyčajne vysokou hodnotou, ktoré vybočovali z bežného rámca

podnikateľskej činnosti klienta IIHL - organizačná zložka. Neposudzoval predmetné

zadokumentované obchody podľa prehľadu neobvyklých obchodných operácií uvedených vo

svojom Programe a neohlásil finančnej spravodajskej jednotke uvedené obchody ako

neobvyklé obchodné operácie.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaných častí rozhodnutí všeobecných súdov

konajúcich vo veci sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že ich závery o tom, že finančné

transakcie týkajúce sa spoločnosti IIHL – organizačná zložka boli neobvyklými

obchodnými operáciami podľa zákona na ochranu pred legalizáciou, sú z ústavného

hľadiska akceptovateľné a udržateľné a neodporujú podstate a účelu aplikovaných právnych

noriem. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že podľa jeho názoru neobstojí námietka

sťažovateľky, že použitím definície bankového obchodu zo zákona o bankách krajským

súdom došlo k neprípustnému rozšíreniu podmienok jej (správnej) zodpovednosti. Prijatie

finančných prostriedkov na bankový účet zriadený sťažovateľkou ako bankou pre jej klienta

a následné nakladanie s týmito prostriedkami bankou totiž zjavne (a z podstaty veci) napĺňa

legálnu definíciu obchodu podľa už citovaného ustanovenia § 9 písm. h) zákona na ochranu

pred legalizáciou. Krajský súd, ako aj najvyšší súd následne jasným a zrozumiteľným

spôsobom odôvodnili aj svoj záver, že vzhľadom na nezvyčajne vysoký objem finančných

prostriedkov a nezvyčajnú povahu obchodu (nákup a predaj cenných papierov) vybočujúcu

z bežného rámca obchodov daného klienta bol tento obchod neobvyklou obchodnou

operáciou v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona na ochranu pre legalizáciou, ako aj v zmysle

čl. V bod 5.3 písm. k) a s) programu sťažovateľky.

K námietke sťažovateľky týkajúcej sa platby v prospech bankového účtu jej klienta

krajský súd vo svojom rozsudku okrem iného uviedol:

„Čo sa týka klienta , žalobca je povinný zisťovať pôvod finančných

prostriedkov ak je podozrenie, že klient pripravuje alebo vykonáva neobvyklú obchodnú

operáciu. Tu súd opätovne poukazuje na čl. V. bod 5.3 písm. k/ a písm. s/ Programu žalobcu

s tým, že obchod vo výške 3 000 000.- eur celkom zjavne nezodpovedal rozsahu doterajšej

činnosti klienta , ktorý obchod podobného rozsahu urobil naposledy

v roku 2008. Išlo teda o neobvyklú obchodnú operáciu, pri ktorej mal žalobca povinnosť

zisťovať pôvod finančných prostriedkov. Tunajšiemu súdu potom nie je zrejmé, akým

spôsobom dospel žalobca k úvahe, že pokiaľ boli finančné prostriedky pripísané na účet

z jeho účtu v , tieto musia v každom

prípade pochádzať z jeho podnikateľskej činnosti. Nemusia, je zrejmé, že aj podnikajúca

fyzická osoba môže mať rôzne zdroje príjmu. Bolo teda povinnosťou žalobcu pôvod

finančných prostriedkov zisťovať a nie predpokladať. Ak tento tvrdí, že nemal vôbec

povinnosť zisťovať takúto okolnosť, keďže prostriedky pochádzali z banky sídliacej

v členskom štáte EU a či táto banka so sídlom na Malte mala riadne preukázaný pôvod

peňazí, nie je žalobca povinný skúmať, opätovne s ním nemožno súhlasiť, keď zákon

povinnej osobe výslovne stanovuje povinnosť zisťovať pôvod, nie predchádzajúceho

vlastníka, resp. odosielateľa finančných prostriedkov. Zistením, že finančné prostriedky

pochádzajú z účtu vedeného v pôvod týchto

prostriedkov preukázaný nebol, preto bolo povinnosťou žalobcu vykonať ďalšie úkony na

zisťovanie ich pôvodu.

Možno súhlasiť so žalobcom, že nie je jeho povinnosťou pôvod takýchto finančných

prostriedkov jednoznačne zistiť, pokiaľ toto nie je v jeho možnostiach, avšak jeho

povinnosťou každopádne bude vykonať relevantné kroky na zistenie takejto skutočnosti-

zisťovať. Čo sa týka priameho kontaktovania klienta, ide o postup výslovne aprobovaný

napr. preambulou smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/60/ES z 26. októbra

2005 o predchádzaní využívania finančného systému na účely prania špinavých peňazí

a financovania terorizmu (bod 10 preambuly), ktorá síce nemá právnu záväznosť, je však

dôležitá ako autentický výklad zmyslu a cieľa právnej normy, preto nesmie byť opomínaná.

Žalobca teda voči klientovi nevykonal základnú starostlivosť, keď

miesto zisťovania pôvodu finančných prostriedkov, tento predpokladal.

... Nemožno sa potom ani stotožniť s tvrdením, že žalobca nemal povinnosť vykonať

zvýšenú starostlivosť vo vzťahu ku klientovi , preto nemohlo ani dôjsť

k nesplneniu povinnosti podľa § 12 ods. 1 zákona o ochrane pred legalizáciou a teda

žalobca nemal ani povinnosť ohlásiť neobvyklú obchodnú operáciu podľa § 17 ods. 1

zákona o ochrane pred legalizáciou z dôvodu, že žalobca nemal možnosť vedieť, že tieto

finančné prostriedky mohli pochádzať od spoločnosti Packer Holdings LTD so sídlom

v Belize (tzv. daňový raj). Žalobca túto možnosť mal, a to ako uviedli správne orgány,

minimálne priamym kontaktovaním klienta . K tomuto, ani k inému

spôsobu zisťovania pôvodu finančných prostriedkov však žalobca nepristúpil.“

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku k tejto časti výhrad sťažovateľky najmä

uviedol:

„V súvislosti s druhým skutkom, súvisiacim s klientom bol bol

posudzovaný bezhotovostný prevod z 09. 12. 2011, došlá platba zo zahraničia vo výške

3 000 000,- € na účet č. . Obchodný vzťah medzi žalobcom a klientom

trvá od 30. 10. 2007. V priebehu správneho konania bolo zistené, že

platba obdobného rozsahu bola u klienta vykonaná naposledy v roku 2008, t. j. aj v tomto

prípade možno konštatovať, že predmetná platba spĺňa podmienky pre zaradenie

k neobvyklým obchodným operáciám, a to predovšetkým vzhľadom na nezvyčajne vysoký

objem finančných prostriedkov, ktorý bol predmetom prevodu a taktiež vzhľadom na

skutočnosť, že tak vysoký objem finančných prostriedkov nebol bežne predmetom

obchodných operácii klienta na predmetnom účte.

Z predloženého spisového materiálu má odvolací súd za preukázané, že žalobca

v súvislosti s platbami nevykonal potrebné zistenia a šetrenia, resp.

nevenoval týmto obchodom potrebnú starostlivosť, tak ako mu to ukladá

Z. z. ako aj Program, v prípade neobvyklých obchodných operácií. Žalobca podľa názoru

odvolacieho súdu nezistil dostatočným spôsobom pôvod finančných prostriedkov klienta,

nedostatočne zisťoval účel použitia finančných prostriedkov a taktiež ani ďalšie skutočnosti

ohľadom vykonaného obchodu klienta , a to aj napriek skutočnosti, že

vykonať tieto zistenia bolo v možnostiach a schopnostiach žalobcu. Žalobca len

skonštatoval, že platba prišla z účtu v banke, ktorá sídli v členskom štáte EU, čo ani podľa

najvyššieho súdu nie je postačujúce, predovšetkým s poukazom na frekvenciu kreditov na

účte klienta žalobcu s obdobnou výškou.“

V nadväznosti na citované ústavný súd uvádza, že rozhodnutia všeobecných súdov

vo veci sťažovateľky sú aj v tejto časti odôvodnené z ústavného hľadiska konformným

spôsobom. Ústavný súd považuje za neopodstatnenú námietku sťažovateľky, že nemala

dôvod preverovať finančnú operáciu týkajúcu sa , keďže platba na jeho

účet bola zaslaná z banky nachádzajúcej sa v členskom štáte Európskej únie a bolo tak

povinnosťou tejto zahraničnej banky skúmať pôvod predmetných finančných prostriedkov

v čase, keď boli poukázané na ňou vedený účet. Podľa názoru ústavného súdu totiž ani

prípadné nesplnenie si povinností v oblasti predchádzania legalizácii príjmov z trestnej

činnosti (resp. financovania terorizmu) zo strany zahraničnej banky nezbavuje banku (resp.

jej pobočku) nachádzajúcu sa v Slovenskej republike povinnosti vykonať náležité opatrenia

ustanovené zákonom na ochranu pred legalizáciou, resp. jej vlastným programom v prípade,

že obchod spĺňa kritériá neobvyklej obchodnej operácie. V posudzovanej veci pritom, ako

možno vyvodiť z rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, neobvyklosť obchodnej

operácie vyplývala predovšetkým z nezvyčajne vysokého objemu finančných prostriedkov

vybočujúceho z bežného rámca obchodov daného klienta. Relevantnou v tejto súvislosti nie

je ani (sťažovateľkou poukazovaná) skutočnosť, že peňažné prostriedky boli na účet klienta

sťažovateľky poukázané z jeho vlastného účtu vedeného v zahraničnej banke, keďže ako

správne uviedol krajský súd vo svojom rozsudku, „zákon povinnej osobe výslovne

stanovuje povinnosť zisťovať pôvod, nie predchádzajúceho vlastníka, resp. odosielateľa

finančných prostriedkov“ (čo sťažovateľka neurobila, pozn.).

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že finančné operácie týkajúce sa spoločnosti

IIHL – organizačná zložka a neboli „objektívne schopné založiť schému,

v ktorej by mohlo dôjsť k legalizácii príjmov z trestnej činnosti a k financovaniu terorizmu“,

ústavný súd uvádza, že zákon na ochranu pred legalizáciou v rámci predchádzania

a odhaľovania legalizácie príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu

nepredpokladá identifikáciu akejkoľvek komplexnej „schémy“ legalizácie zo strany

povinnej osoby, ale ustanovuje jej konkrétne povinnosti pri existencii konkrétnych

skutočností nasvedčujúcich podozreniu z možnej legalizácie. O tom, či k legalizácii príjmov

z trestnej činnosti v konkrétnom prípade skutočne došlo, sú oprávnené rozhodnúť až orgány

činné v trestnom konaní, resp. v konečnom dôsledku všeobecné súdy (s tým, že ich závery

nemajú vplyv na povinnosti ustanovené označeným zákonom povinnej osobe, pozn.).

Právne závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu (ako aj v rozsudku

krajského súdu), podľa ktorých sťažovateľka ako povinná osoba v okolnostiach

posudzovanej veci porušila svoje povinnosti ustanovené jej zákonom na ochranu

pred legalizáciou, podľa názoru ústavného súdu vychádzajú z ústavne konformného výkladu

aplikovanej právnej normy, ktorý zodpovedá jej účelu.

Sťažovateľka ďalej namieta, že výška pokuty, ktorá jej bola uložená rozhodnutím

spravodajskej jednotky finančnej polície z 12. novembra 2012 bola ustanovená na základe

„rozhodnutia, ktoré bolo zrušené, konkrétne rozhodnutie č. PPZ-BOK-FP-11-28-011/2011

z 18. novembra 2011 zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave“. Krajský súd

k sťažovateľkou už v správnej žalobe namietanej výške uloženej pokuty okrem iného

uviedol:

„Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich, čo

pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktu

a úhrnný trest uloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov. Výška pokuty potom

bola tiež riadne odôvodnená, keď ako uviedol žalovaný, správny orgán prihliadol na vysokú

hodnotu a charakter obchodných operácií, ako aj na predchádzajúce sankcionovanie

žalobcu finančnou spravodajskou jednotkou rozhodnutím č. PPZ-BOK-FP-11-28-011/2011

zo dňa 18. 11. 2011.“

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku k označenej námietke sťažovateľky okrem

iného uviedol:

«Žalovaný podľa názoru najvyššieho súdu výšku uloženej pokuty náležíte odôvodnil,

konkrétne charakterom obchodných operácií, pri ktorých došlo k porušeniu jednotlivých

zákonných povinností, ale najmä ich závažnosťou, keďže došlo k porušeniu takých

povinností, ktorých plnenie možno považovať za najdôležitejšie z hľadiska predchádzania

legalizácii príjmov trestnej činnosti a financovania terorizmu, pričom uložená pokuta

vzhľadom na jej sankčný charakter mala tiež pôsobiť preventívne do budúcnosti

a s prihliadnutím na jej uloženie na dolnej hranici možného rozpätia zákonnej sadzby

nebola neprimerane prísna a likvidačná.

... Najvyšší súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobcu týkajúcu sa zrušenia

rozhodnutia č. PPZ-BOK-FP-11-28-011/2011 z 18. novembra 2011 rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. k. -122 zo dňa 5.novembra 2014 a to vo vzťahu k výške

uloženej pokuty v tomto prípade. K tomuto záveru dospel odvolací súd s poukazom na

ustanovenie , podľa ktorého finančná

spravodajská jednotka uloží právnickej osobe a fyzickej osobe - podnikateľovi pokutu do

165 969,- €, ktorá nesplní alebo poruší niektorú z povinností ustanovení týmto zákonom

v § 10 ods. 1 až 4, 6 až 11; § 11 ods. 3, § 12, § 14 až 17 a §20.

Vo veci bola uložená pokuta vo výške 55 000,- €, v dolnej časti zákonného rozpätia.

V tomto prípade došlo ku spáchaniu viacerých správnych deliktov vo viacčinnom súbehu.

Správny poriadok ani osobitný zákon neupravuje špeciálne postup správneho orgánu pri

postihu za súbeh viacerých iných správnych deliktov. Je preto potrebné použiť analógiu

s a aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu. Správny orgán

teda uloží za viaceré delikty sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt

najprísnejšie postihnuteľný. V prípade preskúmavanom súdom sa žalobca dopustil iných

správnych deliktov, za ktoré zákon ukladá rovnakú sankciu (pokutu). V zmysle uvedeného

preto správny orgán mohol uložiť sankciu za ktorékoľvek z nich. Nie je bez právneho

významu, že použitie absorpčnej zásady pri trestaní za viacčinný súbeh, pri spáchaní

viacerých správnych deliktov tým istým subjektom, je „na prospech žalobcu“. Pokiaľ by

žalovaný nepoužil absorpčnú zásadu, neuložil by trest za jeden správny delikt, ale ukladal

by za každé porušenie zákona samostatnú sankciu. Potom by sankcia uložená žalobcovi

mohla byť zrejme oveľa vyššia.»

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky uvádza, že hoci v čase

rozhodovania krajského súdu o jej správnej žalobe bolo rozhodnutie správneho orgánu,

na ktoré sa spravodajská jednotka finančnej polície vo svojom rozhodnutí z 12. novembra

2012 odvolávala (odôvodňujúc výšku ukladanej pokuty aj tým, že sťažovateľke už

v minulosti bola pokuta podľa zákona na ochranu pred legalizáciou uložená, pozn.),

rozsudkom krajského súdu z 5. novembra 2014 už zrušené, z odôvodnenia rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 24. februára 2015, ako aj z napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu vyplýva, že predchádzajúce potrestanie sťažovateľky za nesplnenie

povinností ustanovených zákonom na ochranu pred legalizáciou nebolo jedinou a ani

rozhodujúcou skutočnosťou, ktorou spravodajská jednotka finančnej polície odôvodňovala

výšku sťažovateľke uloženej pokuty. Z okolností posudzovanej veci je zrejmé, že výška

pokuty bola v danom prípade odôvodnená najmä tým, že sťažovateľka bola postihovaná

za súbeh správnych deliktov, ďalej rozsahom a charakterom dotknutých neobvyklých

obchodných operácií a tiež mierou závažnosti porušenia zákonných povinností

sťažovateľky. Krajský súd a najvyšší súd navyše vo veci sťažovateľky nerozhodovali

v správnom konaní (t. j. nerozhodovali ani o výške pokuty), ale preskúmavali zákonnosť

žalobou napadnutého postupu a rozhodnutia správneho orgánu, pričom rozhodujúci pre ich

prieskum bol skutkový stav, ktorý bol daný v čase vydania napadnutého rozhodnutia

správneho orgánu ( ). Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považuje

odôvodenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (v spojení s rozsudkom krajského

súdu) aj v tejto časti z ústavného hľadiska za akceptovateľné.

Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku nezaoberal jej

tvrdeniami o procesných pochybeniach správnych orgánov konajúcich v jej veci. Ústavný

súd v tejto súvislosti (opätovne) poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku

krajského súdu, ktorý k sťažovateľkou vytýkanému procesnému postupu správnych orgánov

v jej veci okrem iného uviedol:

„Pokiaľ žalobca namieta neoznámenie dátumu, ku ktorému došlo k ukončeniu

kontroly, argumentujúc, že takýto postup môže mať vplyv na plynutie zákonných lehôt,

tunajší súd má za to, že neexistuje zákonná lehota, na plynutie ktorej by takýto postup

správneho orgánu mohol mať vplyv, keďže zákon o ochrane pred legalizáciou lehotu na

vykonanie kontroly nestanovuje a subsidiárna aplikácia zákona o kontrole v štátnej správe

je ustanovením § 30 ods. 5 zákona o ochrane pred legalizáciou výslovne vylúčená.

Pokiaľ žalobca namieta vady začatia kontroly, pretože v zmysle upovedomenia

o vykonaní kontroly z 15. 02. 2012 mala byť u žalobcu vykonávaná kontrola, predmetom

ktorej mala byť všeobecná kontrola plnenia úloh vyplývajúcich oznamovateľovi podľa

zákona a to za kontrolované obdobie od 15. 02. 2007 do 15. 02. 2012. Pred začatím

kontroly si prvostupňový správny orgán od žalobcu nevyžiadal dokumenty týkajúce sa

celého kontrolovaného obdobia ale požadoval len dokumenty a informácie týkajúce sa

jediného klienta - a tento prístup bol zachovaný počas celej kontroly,

tunajší súd uvádza, že takýto postup správnemu orgánu zákon nezakazuje a nie je žiaden

právne relevantný dôvod považovať ho za porušujúci práva žalobcu.“

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v kontexte analyzovanej námietky

sťažovateľky poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku (okrem

iného) poukázal na úlohu všeobecných súdov v správnom súdnictve preskúmať žalobou

napadnuté rozhodnutie správneho orgánu, ako aj jemu predchádzajúci postup, z hľadiska ich

súladu s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Po uvedenom prieskume

najvyšší súd vo veci sťažovateľky dospel k záveru o zákonnosti žalobou napadnutého

rozhodnutia správneho orgánu, ako aj postupu správnych orgánov, ktorý jeho vydaniu

predchádzal, a rozsudok krajského súdu, ktorým bola správna žaloba sťažovateľky

zamietnutá, ako vecne správny potvrdil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku pritom

možno vyvodiť, že odvolací súd sa v podstatnom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku

prvostupňového krajského súdu a v zmysle jeho argumentáciu

v niektorých bodoch (reagujúc na podstatu odvolacích námietok sťažovateľky) doplnil.

Preto skutočnosť, že sa najvyšší súd výslovne nevyjadril k časti námietok sťažovateľky, nie

je sama osebe spôsobilá spochybniť ústavnú akceptovateľnosť jeho napadnutého rozsudku,

keďže v spojení s rozsudkom prvostupňového krajského súdu, s ktorým z hľadiska

predmetu požadovanej ústavnej ochrany tvoria jeden celok, dáva odpoveď aj na túto časť jej

námietok.

Sťažovateľka napokon namieta, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku aplikoval

, hoci na to podľa nej neboli splnené podmienky, keďže najvyšší súd

„pripustil dôvodnosť argumentácie Sťažovateľky ohľadom posúdenia vratky DPH ako

obchodu a neobvyklej obchodnej operácie podľa zákona“.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

K označenej námietke sťažovateľky ústavný súd v prvom rade (opätovne) poukazuje

na zodpovedajúcu časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej sa

uvádza:

„Argumentácia žalobcu vo vzťahu k pôvodu predmetnej platby označenej ako

nadmerný odpočet DPH v tom zmysle, že ide o platbu zo štátneho rozpočtu sa javí aj podľa

názoru najvyššieho súdu ako dôvodná, avšak len do tej miery, pokiaľ zodpovedá aj

finančným prostriedkom a transakciám konkrétneho klienta žalobcu. V tomto prípade podľa

najvyššieho súdu na liberáciu - vyvinenie sa z predmetného skutku samé o sebe nepostačuje

len existencia platby, ktorá má pôvod zo štátneho rozpočtu, označená ako nadmerný

odpočet DPH, pretože výške vrátenej DPH formou nadmerného odpočtu nezodpovedajú

predchádzajúce obraty či transakcie na príslušnom účte podnikateľa.“

Vychádzajúc z citovanej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd

konštatuje, že podľa jeho názoru v danom prípade nemožno uvažovať o tom, že by sa

najvyšší súd v otázke posúdenia „vratky DPH“ ako obchodu podľa zákona na ochranu pred

legalizáciou stotožnil s argumentáciou sťažovateľky. Tá totiž namietala, že predmetnú

finančnú operáciu ako obchod nemožno posúdiť, keďže išlo o platbu zo štátneho rozpočtu.

Najvyšší súd však túto finančnú operáciu (rovnako ako krajský súd) ako obchod posúdil,

najmä vzhľadom na to, že suma nadmerného odpočtu DPH zjavne vybočovala z bežného

rámca obchodov konkrétneho klienta sťažovateľky. Sťažovateľkou namietaná skutočnosť,

že išlo o platbu zo štátneho rozpočtu, ktorú najvyšší súd ako relevantnú akceptoval, teda

nebola vo vzťahu k jeho konečnému záveru (že v danom prípade išlo o obchod podľa

zákona na ochranu pred legalizáciou) rozhodujúca. Ústavný súd preto ani túto námietku

sťažovateľky nepovažoval za dôvodnú.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, sumarizujúc už vyslovené čiastkové závery,

ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nevykazuje znaky zjavnej

neodôvodnenosti, svojvôle alebo arbitrárnosti. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu

ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami

sťažovateľky uplatnenými v jej odvolaní proti rozsudku krajského súdu a svoje právne

závery, na základe ktorých rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil, aj

logickým a presvedčivým spôsobom odôvodnil. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ako

ani postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, teda nevykazujú také ústavne relevantné

nedostatky, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť

k vysloveniu porušenia sťažovateľkou označených práv. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2018