Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 541/2018
PDF · 278.8 KB
No categories available
IV. ÚS 541/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcov
Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Olosom,
Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Dunajská Streda
č. k. 16 C 569/2015-70 z 5. februára 2016, uznesením Krajského súdu v Trnave č. k.
23 Co 253/2016-84 z 22. júna 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Cdo 18/2017 z 25. septembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. decembra 2017 doručená , (ďalej len
„sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobkyňa“), ktorou namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 16 C 569/2015-70 z 5. februára 2016 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“),
uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 Co 253/2016-84
z 22. júna 2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 18/2017 z 25. septembra 2017
(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza:
«Konanie č. 16 C 569/2015 je vedené v právnej veci o vydanie časti pozemkov
. Napadnutým Uznesením sp. zn.:
16 C 56912015-70 zo dňa 05. 02. 2016 súd prvého stupňa žalobu odmietol s odôvodnením,
že podanie vo veci samej (žaloba) nie je doplnené a opravené v súlade s výzvou súdu prvého
stupňa podľa Uznesenia sp. zn. 16 C 569/2015-63...
... v predmetnej žalobe sťažovateľka žiada vrátiť nehnuteľnosť do vlastníctva
(jej otca)... Nejedná sa o určujúcu žalobu, nakoľko vlastnícke právo
k nehnuteľnosti je preukázané Výmerom o vlastníctve pôdy číslo
v katastrálnom území obce ktorý bol už overený v inom súdnom konaní...
Na základe tohto právoplatného Rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn.
7 C 100/2011-102 zo dňa 06. 11. 2014 a následného dedičského konania je už založený
vlastnícky vzťah k inej časti pozemku ako je podrobne uvedené v žalobe
(Dôkaz č. 3 a č. 4)...
Do súdneho konania číslo 16 C 569/2015 doložila sťažovateľka množstvo dôkazov
tiež doložila grafickú časť s presným vymedzením predmetu žaloby vypracovanú
na to oprávnenou osobou – geodetom, doplnenú aj písomnou časťou, v ktorej geodet
vyčísľuje výmery jednotlivých častí predmetných pozemkov. Tieto dôkazy umožňujú súdu
vo veci konať...
Ustanovenia § 42 ods. 3 i 79 ods. 1 OSP vyžadovali, aby z podania bolo zrejmé,
čo sa ním sleduje, resp. aby z návrhu na začatie konania bolo zrejmé, čoho sa navrhovateľ
domáha. Tieto ani iné procesné ustanovenia neukladali žalobcovi presne formulovať budúci
výrok rozhodnutia súdu. Podľa zákonodarcu postačuje, ak je zrejmé čoho sa žalobca
domáha, stačí teda určite a zrozumiteľne označiť povinnosť, ktorá má byt žalovanému
uložená resp. označiť právny vzťah alebo právo, o ktorom má byť určené, či je alebo nie je
(porovnaj rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 8/2005). Podaná Žaloba tieto náležitosti spĺňa,
k čomu cit.: „žalovaná je povinný bezodkladne po právoplatnosti rozsudku vydať
nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, t. j. časti pozemkov
v katastrálnom území , podrobne určených v geometrickom pláne vo
veci vyhotovenom a potvrdenom v súdnom konaní, a vrátiť ich do vlastníctva
, rodné číslo naposledy bytom
, aby mohlo prebehnúť dodatočné dedičské konanie.“
Je tak zrejmé, že sťažovateľka sa domáhala vydania, t. j. vypratania označených
nehnuteľností a určenia, že tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi. Petit
žaloby, t. j. žalobná žiadosť nemusí byť presne naformulovaný ako konečný výrok rozsudku,
musí byť z neho iba zrejmé, čoho sa žalobca domáha.
Vypracovanie nového geometrického plánu pred začatím súdneho konania nie je
nevyhnutné, keďže takýto geometrický plán by bolo možné vypracovať i v priebehu konania.
Nevyhnutné je, aby časti dotknutých parciel, ktoré majú byť vrátené do vlastníctva
po , boli sťažovateľkou vymedzené aspoň popisne, čo sa v danom
prípade v žalobe, aj stalo. Zo SITUAČNÉHO NÁKRESU K stavu prídelu
zo dňa 09. III. 1948 vypracovaného geodetom
(ďalej len SITUAČNÝ NÁKRES) – Dôkaz č. 5 – je zrejmé, ktorých častí parciel
číslo sa predmetná žaloba týka. V SITUAČNOM NÁKRESE sú
označené aj čísla geometrických plánov napr. u častí pozemku ktorá je jedným
z pozemkov uvádzaných v žalobe, je v SITUAČNOM NÁKRESE v textovej časti – posledný
stĺpec – odvolávka na geometrický plán číslo (Dôkaz č. 6). Jedná
sa o časť o výmere druh pozemku ako je vyznačené aj vo vyššie
uvedenom geometrickom pláne, teda je nezameniteľné označená.
Keďže sťažovateľka dotknuté časti predmetných parciel, resp. parciel, ktoré
sú predmetom žaloby, bližšie vymedzila, možno potom uzavrieť, že z jej podania je zrejmé,
čo sleduje, resp. čoho sa sťažovateľka domáha...»
Na základe už uvedenej argumentácie sťažovateľka tvrdí:
«Postupom súdu prvého stupňa v konaní č. 16 C 569/2015, ako aj odvolacieho súdu
sa sťažovateľke odňala možnosť konať pred súdom.
Sťažovateľke bola takisto odňatá najvyšším súdom možnosť konať pred súdom
aj v dovolacom konaní, ktorý podané dovolanie odmietol bez zákonného dôvodu. Podľa
názoru dovolacieho súdu dovolanie nebolo prípustné, nakoľko podľa ťažiskového záveru
dovolacieho súdu nemal spísať a podpísať advokát – zástupca sťažovateľky. Uvedené
tvrdenie bolo pritom zjavne nesprávne...
Je pravdou, že sťažovateľka ako dovolateľ prvotne nepodala dovolanie spísané
advokátom, avšak na výzvu súdu bolo súdu v určenej lehote doručené dovolanie spísané
a podpísané advokátom zapísaným v SAK spolu s plnomocenstvom udeleným
na zastupovanie sťažovateľky v dovolacom konaní, čím boli plne odstránené vady
dovolania. Dovolací súd následne uzavrel, že advokát dovolanie údajne „nespísal“ a že má
ísť o totožné podania (čo je pritom právne irelevantné). Uvedené závery pritom neobstoja
a vôbec nevyplývajú z obsahu spisu. Dovolanie spísal a aj podpísal sám advokát a nebol
dôvod, aby advokát formuloval iný či úplne rozdielny obsah dovolania, ktorý
by sa odchyľoval od doterajšej argumentácie jeho klienta, ktorého pokynmi je viazaný
a de facto svojvoľne napísal obsahovo niečo iné. Navyše obe podania nie sú úplne totožné
(ako tvrdí dovolací súd), najmä na 1. strane a v dovolacom petite sú drobné odlišnosti,
čo dovolací súd opomenul. V danom prípade rozhodne nešlo o tú situáciu, keď advokát iba
predloží plnomocenstvo na zastupovanie v dovolacom konaní a dovolanie však nespíše
a nepodpíše. Postup dovolacieho súdu bol odňatím možnosti konať pred súdom, nakoľko
nezákonne odmietol konať o mimoriadnom opr. prostriedku bez zákonných dôvodov
a bez splnenia zákonných podmienok.»
Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv Uznesením Okresného súdu Dunajská
Streda sp. zn. 16 C 569/2015-70 zo dňa 05. 02. 2016, Uznesením Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 23 Co 253/2016-84 zo dňa 22. 06. 2016 a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo 18/2017 zo dňa 25. 09. 2017 porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 16 C 569/2015-70 zo dňa
05. 02. 2016, Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 Co 253/2016-84 zo dňa
22. 06. 2016 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 18/2017
zo dňa 25. 09. 2017 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Dunajská
Streda.
3. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné
zadosťučinenie v sume 5.000,- €..., ktoré sú Okresný súd Dunajská Streda, Krajský súd
v Trnave a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní vyplatiť sťažovateľke spoločne
a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Dunajská Streda, Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd Slovenskej
republiky povinní uhradiť sťažovateľke... spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,
ktorá je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu
za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom
alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník súdneho konania
právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné,
a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
II.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením
okresného súdu
Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného
súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc
ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu označených práv proti uzneseniu
okresného súdu riadny opravný prostriedok, ktorý aj využila. Príslušným súdom
na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľky bol v odvolacom
konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie
sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu, a preto sťažnosť z tohto
dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením
krajského súdu
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľky, s ktorou spája
porušenie označených práv uznesením krajského súdu, sa koncentruje na námietku, podľa
ktorej bola sťažovateľke uznesením krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu
odňatá možnosť pred nimi konať tým, že v priebehu označeného súdneho konania nedošlo
k meritórnemu prerokovaniu jej žaloby z 11. novembra 2015 a doplnenej podaním
z 28. januára 2016, ale táto bola odmietnutá pre nedostatok určitého a zrozumiteľného
žalobného návrhu.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie
otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné
a akceptovateľné z hľadiska námietky, ktorú sťažovateľka proti nemu uplatňuje.
Krajský súd vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia potvrdil uznesenie
okresného súdu v rozsahu jeho výroku, ktorým tento súd odmietol žalobu sťažovateľky.
Následne v úvodnej časti odôvodnenia označeného uznesenia rekapituloval podstatné časti
uznesenia okresného súdu, argumentáciu sťažovateľky nastolenú v odvolacom konaní
a vychádzajúc zo zistení okresného súdu „dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne
nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.“.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia
krajského súdu, ktorý vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku o odmietnutí žaloby uviedol:
„Podanie žalobkyne z 11. 11. 2015 a jeho doplnenia z 28. 1. 2016 pokiaľ ide
o označenie pozemku v žalobnom petite, jeho vymedzenia (konkretizácia, špecifikácia)
chýba, čím je žalobný petit neurčitý a preto konanie trpí vadou, pre ktorú nemožno ďalej
v konám pokračovať. Nebolo možné prisvedčiť námietkam žalobkyne, že dotknuté časti
parciel, ktoré sú predmetom žaloby bližšie vymedzila a z jej podania je zrejmé čoho sa
domáha... Nemožno súhlasiť s názorom žalobkyne o prílišnom formalizme v postupe súdu
pri posudzovaní toho, či (nie) je postačujúce označenie nehnuteľnosti pojmom časti
pozemkov v katastrálnom území – bez ďalších údajov
v žalobnom petite. Žalobným petitom je súd viazaný, jeho vyjadrenie sa v konečnom
dôsledku transformuje vo výroku meritórneho rozhodnutia súdu a v tomto prípade by mal
byť podkladom pre prejednanie dedičstva po zomrelom a následne podkladom pre zápis
vlastníckeho práva do príslušného katastra. Pokiaľ má dôjsť k zmene zápisu vecných práv
k nehnuteľnostiam zapísaných v katastri nehnuteľnosti vyžaduje sa, aby nehnuteľnosť bola
označená tak, aby ju nebolo možné zameniť s inou nehnuteľnosťou. Neznamená to, že
nehnuteľnosť evidovaná a popisovaná v evidencii nehnuteľnosti musí byť nutne
identifikovaná všetkými údajmi vyžadovanými predpismi o evidencii nehnuteľnosti,
požiadavka jej určitosti, nezameniteľnosti pritom ale musí byť bezpodmienečne zachovaná.
Z uvedeného plynie, že hodnotiace kritéria určitosti v takýchto prípadoch, ktorým je
i nehnuteľnosť zapísaná (evidovaná) v katastri nehnuteľnosti sa nemusí nevyhnutne opierať
o údaje z príslušnej evidencie, postačuje ich označenie takým spôsobom (prípadne
i niektorým z údajov evidencie), aby boli nezameniteľné rozpoznateľné od iných – (porovnaj
stanovisko – Najvyššieho súdu ČR z 28. júna 2000, sp. zn. Cpjn 38/98, uverejneného
v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovísk pod č. 44, ročník 2000). Povinnosťou, ktorú
si žalobkyňa preukázateľne nesplnila ani na výzvu súdu, bolo uviesť aj ďalšie identifikačné
znaky charakterizujúce túto nehnuteľnosť. Tieto mohla žalobkyňa uviesť na základe
podkladov, ktoré mala preukázateľne k dispozícií už pri podaní návrhu na začatie konania
súdu (viď obsah žaloby a jej príloh, tiež informatívneho výpisu z listu vlastníctva, ale tiež
z geometrického plánu, ktorým mala presne vymedziť sporné nehnuteľnosti). Teda neobstojí
tvrdenie žalobkyne, že geometrický plán by bolo možné vyhotoviť až v priebehu konania,
pokiaľ je tento potrebný na presné vymedzenie predmetu sporu. Nešlo teda o prípad, kedy
by rozhodné údaje pre označenie (identifikáciu) nehnuteľnosti boli výlučne v dispozičnej
moci druhej strany v spore, súdu, iného orgánu verejnej správy, alebo tretieho subjektu
nezúčastneného na konaní, ku ktorým by žalobkyňa nemala prístup, (viď rozhodnutie NS SR
sp. zn. 7 Cdo 122/2011).“
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia krajského súdu vo väzbe
na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľky nezistil, že by napadnuté uznesenie
krajského súdu riešilo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany takým
spôsobom, aby tým zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že rozhodujúcim dôvodom, ktorý
viedol k procesnému neúspechu sťažovateľky, bola nedostatočná konkretizácia
jej žalobného návrhu.
Vzhľadom na už uvedené ústavnoprocesné východiská prieskumu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov nebolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti sťažovateľky posudzovanie miery určitosti jej žalobného návrhu
v rámci zákonných kritérií ustanovených Občianskym súdnym poriadkom, pretože takéto
postavenie ústavnému súdu v systéme organizácie súdnej moci neprináleží za predpokladu,
ak nič nenasvedčuje tomu, že by všeobecné súdy zjavne vybočili z priestoru svojho
uváženia a v príčinnej súvislosti s tým došlo k porušeniu označeného základného práva
alebo slobody.
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti a príloh k nej
pripojených nevyplýva, že by posudzovanie splnenia náležitostí žaloby/návrhu na začatie
konania podľa § 79 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
relevantnom v čase rozhodovania všeobecných súdov bolo zo strany krajského súdu zjavne
nesprávne alebo svojvoľné a že by krajský súd napadnutým rozhodnutím zjavne vybočil
z rámca svojho uváženia pri posudzovaní miery určitosti žalobného návrhu. Ústavný súd
považuje za potrebné ďalej uviesť, že sťažovateľka svoju argumentáciu vedie iba v rovine
bežnej polemiky s dôvodmi uvedenými v uznesení krajského súdu a domáha sa iba
prehodnotenia miery jeho uváženia pri posudzovaní určitosti jej žalobného návrhu.
Ústavný súd vo veci sťažovateľky preto považoval za rozhodujúce preskúmať iba to,
či sťažovateľka bola okresným súdom vyzvaná na úpravu žalobného návrhu, bola poučená
o spôsobe jej vykonania a uzrozumená s následkami nesplnenia si tejto povinnosti a zároveň
sa sťažovateľka v dôsledku tejto procesnej situácie neocitla v postavení, keď úprava
jej žalobného návrhu nutne vyžadovala takú mieru súčinnosti iného subjektu (napr. súdu,
iného orgánu verejnej moci alebo strany konania), ktorá by sa nachádzala za hranicami
jej pôsobenia, ktoré by bolo možné od nej v danej fáze konania spravodlivo požadovať,
a túto prekážku by bolo možné odstrániť iba prostredníctvom všeobecného súdu v priebehu
tohto konania.
Keďže sťažovateľka vo svojej sťažnosti takéto skutočnosti ani netvrdí a z obsahu
príloh, ktoré sťažovateľka pripojila k sťažnosti, ani nevyplýva, že by postupom
a rozhodnutiami všeobecných súdov bola neprípustným spôsobom vylúčená z možnosti
domáhať sa ochrany svojho práva prostredníctvom žaloby v civilnom súdnom konaní (napr.
tým, že v situácii, keď bez súčinnosti okresného súdu nebola spôsobilá upraviť petit svojej
žaloby bola jej žaloba z tohto dôvodu odmietnutá), ústavný súd zastáva názor,
že sťažovateľkou uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia krajského súdu,
ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť
vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu
nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu
skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel
základného práva na súdnu ochranu, keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne
závery, ku ktorým dospel a oprel ich o skutkové zistenia. V okolnostiach danej veci nič
nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedené platí aj v prípade, keď
sa podstata úvah sťažovateľky odlišovala od názoru všeobecných súdov, ktoré síce rozhodli
spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, avšak svoje rozhodnutia dostatočne odôvodnil
na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je
oprávnený a ani povinný nahrádzať.
Z uvedených dôvodov sa sťažovateľke v okolnostiach danej veci pre zjavnú absenciu
ústavnoprávne relevantnej argumentácie nepodarilo preukázať namietané porušenie
označených práv podľa ústavy a dohovoru, reálnosť ktorých by mohol ústavný súd posúdiť
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
II.3 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením
najvyššieho súdu
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je námietka sťažovateľky, podľa ktorej
jej najvyšší súd spôsobom posúdenia osobitnej podmienky dovolacieho konania podľa
§ 429 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“) odňal možnosť pred ním konať. Sťažovateľka konkrétne
uvádza, že napriek tomu, že prvotne podala dovolanie, ktoré nebolo podpísané advokátom,
tento nedostatok odstránila na základe výzvy súdu a v určenej lehote doručila dovolanie
spísané a podpísané advokátom spolu so splnomocnením na jej zastupovanie v dovolacom
konaní. Tým, že najvyšší súd porovnaním prv podaného dovolania a dovolania podaného
a podpísaného advokátom sťažovateľky dospel k záveru, že advokát dovolanie nespísal,
keďže obe podania sa svojím obsahom zhodovali, došlo podľa tvrdenia sťažovateľky
k neprípustnému zásahu do ňou označených práv podľa ústavy a dohovoru.
Ústavný súd preto poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu, ktorý v súvislosti s posudzovaním označenej podmienky dovolacieho konania
uviedol:
„... súd prvej inštancie uznesením z 20. septembra 2016 č. k. 16 C/569/2015-120
vyzval žalobkyňu, aby predložila splnomocnenie na zastupovanie v dovolacom konaní
udelené advokátovi, dovolanie spísané a podpísané advokátom, prípadne doklad
osvedčujúci, že žalobkyňa má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore
právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike, alebo uznaný doklad
o vysokoškolskom právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou školou.
Žalobkyňa na danú výzvu reagovala opätovným predložením dovolania podpísaného
advokátom JUDr. Martinom Olosom spolu s udeleným plnomocenstvom na jej zastupovanie
v predmetnom dovolacom konaní...
... Na základe verifikácie údajov a komparácie dovolania predloženého žalobkyňou
predloženého pred výzvou súdu prvej inštancie vo veci odstránenia vytknutého nedostatku
týkajúceho sa § 429 CSP a dovolaním predloženého po vyššie uvedenej výzve súdu prvej
inštancie, najvyšší súd konštatuje, že v danej veci síce bolo doložené dovolanie podpísané
advokátom, avšak musí konštatovať, že nebolo ním zároveň aj spísané. Porovnaním obsahu
oboch predložených dovolaní vyplynulo, že ide o identické dovolania s rozdielom
spočívajúceho v podpise požadovanou osobou (advokátom zapísaným v zozname
advokátov).
Súčasná právna úprava CSP v § 429 ods. 1 CSP okrem povinného právneho
zastúpenia dovolateľa advokátom vyslovene požaduje, aby podané dovolanie bolo zároveň
ním spísané a podpísané, pričom všetky podmienky splnené kumulatívne. Je neprípustné aby
bolo dovolanie advokátom iba podpísané.
... So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že v danom prípade nie je
splnená osobitná podmienka dovolacieho konania vyplývajúca z § 429 ods. 1 CSP, a preto
nemožno uskutočniť meritórny dovolací prieskum.“
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
pracuje s predpokladom, ktorý predstavuje len jednu z možných skutkových alternatív,
bez toho, aby spoľahlivým spôsobom vylúčil ostávajúce skutkové alternatívy (napr.
že dovolanie už v jeho pôvodnej verzii bolo spísané advokátom, ale nebolo ním
nepodpísané) alebo aby tento svoj predpoklad dostatočným spôsobom skutkovo odôvodnil.
Z napadnutého uznesenia nevyplýva žiaden zmysluplný argument, prečo najvyšší súd pri
svojich úvahách vylúčil situáciu, že dovolanie už v jeho prvotnej podobe bolo spísané
advokátom, prípadne prečo je vylúčená možnosť, aby advokát spísal rovnaké podanie
uvádzaním rovnakých dôvodov dovolania a na ich vyjadrenie by používal aj rovnaké alebo
obdobné vyjadrovacie prostriedky ako dovolateľ, a prečo by táto skutočnosť mala byť
zároveň dôvodom odmietnutia dovolania podľa § 429 ods. 1 CSP. V tejto súvislosti
je potrebné ďalej uviesť, že v prípade, ak by dovolanie bolo už v pôvodnej verzii spísané
advokátom, čo najvyšší súd spoľahlivo nevylúčil, ale nebolo ním podpísané, potom
by podľa myšlienkovej konštrukcie najvyššieho súdu tento predpoklad musel viesť
k záveru, že podmienka podľa § 429 ods. 1 CSP bola splnená. Výslednicou týchto úvah by
bol potom presne opačný záver ako ten, ku ktorému dospel najvyšší súd v napadnutom
uznesení v súvislosti s posudzovaním splnenia tejto špecifickej podmienky dovolacieho
konania podľa § 429 ods. 1 CSP.
Vzhľadom na už uvedené považuje ústavný súd v tejto veci za dôležité zvýrazniť
skutočnosť, že takýto spôsob formalistického posudzovania označenej podmienky
dovolacieho konania považuje z ústavnoprávneho hľadiska za neudržateľný a v zásade
za taký, ktorý je na hranici ústavnej akceptovateľnosti.
Napriek tomu ústavný súd uvádza, že v okolnostiach daného prípadu je nevyhnutné,
zohľadniť nielen mieru formalistického prístupu najvyššieho súdu pri posudzovaní
označenej podmienky dovolacieho konania a význam ústavnoprávne relevantných
nedostatkov odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ale predovšetkým
intenzitu, v akej sa tieto nedostatky v konkrétnej situácii sťažovateľky svojimi účinkami
dotýkajú ňou označených práv podľa ústavy a dohovoru. Ústavný súd sa nemôže stotožniť
s tvrdením sťažovateľky, že ňou označené práva napadnutým uznesením najvyššieho súdu
odôvodňujú vyslovenie sťažovateľkou požadovaného zásahu z pozície ústavného súdu.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno zmysluplne očakávať, že by ňou požadovaný
výsledok konania pred ústavným súdom priniesol pre ňu iný výsledok v konaní pred
všeobecným súdom. Ústavný súd v tejto veci považoval za rozhodujúce aj to, že uznesenie
krajského súdu nenesie žiadne znaky svojvoľného postupu tohto súdu, ktorým
by sťažovateľka bola zároveň neprípustným spôsobom vylúčená z možnosti prístupu
k ochrane svojho práva prostredníctvom všeobecného súdu v civilnom súdnom konaní.
V danom prípade ide o rozhodnutie, ktoré aj z hľadiska intenzity zásahu
do postavenia sťažovateľky (táto neuvádza, že by bola vylúčená z možnosti opätovne podať
žalobu a odôvodniť ju zákonným spôsobom) nemožno hodnotiť ako popretie princípu
všeobecnej spravodlivosti, ktorá by mohla za iných okolností zakladať dôvod na jeho
hodnotenie ako arbitrárneho rozhodnutia. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje
aj na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej k iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver
o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 362/09, IV. ÚS 62/08).
Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2018