Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 541/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcov

Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Olosom,

Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Dunajská Streda

č. k. -70 z 5. februára 2016, uznesením Krajského súdu v Trnave č. k.

-84 z 22. júna 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. septembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. decembra 2017 doručená , (ďalej len

„sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobkyňa“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -70 z 5. februára 2016 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“),

uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -84

z 22. júna 2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. septembra 2017

(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza:

«Konanie č. je vedené v právnej veci o vydanie časti pozemkov

. Napadnutým Uznesením sp. zn.:

16 C 56912015-70 zo dňa 05. 02. 2016 súd prvého stupňa žalobu odmietol s odôvodnením,

že podanie vo veci samej (žaloba) nie je doplnené a opravené v súlade s výzvou súdu prvého

stupňa podľa Uznesenia sp. zn. -63...

... v predmetnej žalobe sťažovateľka žiada vrátiť nehnuteľnosť do vlastníctva

(jej otca)... Nejedná sa o určujúcu žalobu, nakoľko vlastnícke právo

k nehnuteľnosti je preukázané Výmerom o vlastníctve pôdy číslo

v katastrálnom území obce ktorý bol už overený v inom súdnom konaní...

Na základe tohto právoplatného Rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn.

-102 zo dňa 06. 11. 2014 a následného dedičského konania je už založený

vlastnícky vzťah k inej časti pozemku ako je podrobne uvedené v žalobe

(Dôkaz č. 3 a č. 4)...

Do súdneho konania číslo 16 C 569/2015 doložila sťažovateľka množstvo dôkazov

tiež doložila grafickú časť s presným vymedzením predmetu žaloby vypracovanú

na to oprávnenou osobou – geodetom, doplnenú aj písomnou časťou, v ktorej geodet

vyčísľuje výmery jednotlivých častí predmetných pozemkov. Tieto dôkazy umožňujú súdu

vo veci konať...

Ustanovenia i 79 ods. 1 vyžadovali, aby z podania bolo zrejmé,

čo sa ním sleduje, resp. aby z návrhu na začatie konania bolo zrejmé, čoho sa navrhovateľ

domáha. Tieto ani iné procesné ustanovenia neukladali žalobcovi presne formulovať budúci

výrok rozhodnutia súdu. Podľa zákonodarcu postačuje, ak je zrejmé čoho sa žalobca

domáha, stačí teda určite a zrozumiteľne označiť povinnosť, ktorá má byt žalovanému

uložená resp. označiť právny vzťah alebo právo, o ktorom má byť určené, či je alebo nie je

(porovnaj rozsudok NS SR sp. zn. ). Podaná Žaloba tieto náležitosti spĺňa,

k čomu cit.: „žalovaná je povinný bezodkladne po právoplatnosti rozsudku vydať

nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, t. j. časti pozemkov

v katastrálnom území , podrobne určených v geometrickom pláne vo

veci vyhotovenom a potvrdenom v súdnom konaní, a vrátiť ich do vlastníctva

, rodné číslo naposledy bytom

, aby mohlo prebehnúť dodatočné dedičské konanie.“

Je tak zrejmé, že sťažovateľka sa domáhala vydania, t. j. vypratania označených

nehnuteľností a určenia, že tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi. Petit

žaloby, t. j. žalobná žiadosť nemusí byť presne naformulovaný ako konečný výrok rozsudku,

musí byť z neho iba zrejmé, čoho sa žalobca domáha.

Vypracovanie nového geometrického plánu pred začatím súdneho konania nie je

nevyhnutné, keďže takýto geometrický plán by bolo možné vypracovať i v priebehu konania.

Nevyhnutné je, aby časti dotknutých parciel, ktoré majú byť vrátené do vlastníctva

po , boli sťažovateľkou vymedzené aspoň popisne, čo sa v danom

prípade v žalobe, aj stalo. Zo SITUAČNÉHO NÁKRESU K stavu prídelu

zo dňa 09. III. 1948 vypracovaného geodetom

(ďalej len SITUAČNÝ NÁKRES) – Dôkaz č. 5 – je zrejmé, ktorých častí parciel

číslo sa predmetná žaloba týka. V SITUAČNOM NÁKRESE sú

označené aj čísla geometrických plánov napr. u častí pozemku ktorá je jedným

z pozemkov uvádzaných v žalobe, je v SITUAČNOM NÁKRESE v textovej časti – posledný

stĺpec – odvolávka na geometrický plán číslo (Dôkaz č. 6). Jedná

sa o časť o výmere druh pozemku ako je vyznačené aj vo vyššie

uvedenom geometrickom pláne, teda je nezameniteľné označená.

Keďže sťažovateľka dotknuté časti predmetných parciel, resp. parciel, ktoré

sú predmetom žaloby, bližšie vymedzila, možno potom uzavrieť, že z jej podania je zrejmé,

čo sleduje, resp. čoho sa sťažovateľka domáha...»

Na základe už uvedenej argumentácie sťažovateľka tvrdí:

«Postupom súdu prvého stupňa v konaní č. , ako aj odvolacieho súdu

sa sťažovateľke odňala možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľke bola takisto odňatá najvyšším súdom možnosť konať pred súdom

aj v dovolacom konaní, ktorý podané dovolanie odmietol bez zákonného dôvodu. Podľa

názoru dovolacieho súdu dovolanie nebolo prípustné, nakoľko podľa ťažiskového záveru

dovolacieho súdu nemal spísať a podpísať advokát – zástupca sťažovateľky. Uvedené

tvrdenie bolo pritom zjavne nesprávne...

Je pravdou, že sťažovateľka ako dovolateľ prvotne nepodala dovolanie spísané

advokátom, avšak na výzvu súdu bolo súdu v určenej lehote doručené dovolanie spísané

a podpísané advokátom zapísaným v SAK spolu s plnomocenstvom udeleným

na zastupovanie sťažovateľky v dovolacom konaní, čím boli plne odstránené vady

dovolania. Dovolací súd následne uzavrel, že advokát dovolanie údajne „nespísal“ a že má

ísť o totožné podania (čo je pritom právne irelevantné). Uvedené závery pritom neobstoja

a vôbec nevyplývajú z obsahu spisu. Dovolanie spísal a aj podpísal sám advokát a nebol

dôvod, aby advokát formuloval iný či úplne rozdielny obsah dovolania, ktorý

by sa odchyľoval od doterajšej argumentácie jeho klienta, ktorého pokynmi je viazaný

a de facto svojvoľne napísal obsahovo niečo iné. Navyše obe podania nie sú úplne totožné

(ako tvrdí dovolací súd), najmä na 1. strane a v dovolacom petite sú drobné odlišnosti,

čo dovolací súd opomenul. V danom prípade rozhodne nešlo o tú situáciu, keď advokát iba

predloží plnomocenstvo na zastupovanie v dovolacom konaní a dovolanie však nespíše

a nepodpíše. Postup dovolacieho súdu bol odňatím možnosti konať pred súdom, nakoľko

nezákonne odmietol konať o mimoriadnom opr. prostriedku bez zákonných dôvodov

a bez splnenia zákonných podmienok.»

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa

a podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv Uznesením Okresného súdu Dunajská

Streda sp. zn. -70 zo dňa 05. 02. 2016, Uznesením Krajského súdu v Trnave

sp. zn. -84 zo dňa 22. 06. 2016 a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 25. 09. 2017 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. -70 zo dňa

05. 02. 2016, Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. -84 zo dňa

22. 06. 2016 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 25. 09. 2017 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Dunajská

Streda.

3. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné

zadosťučinenie v sume 5.000,- €..., ktoré sú Okresný súd Dunajská Streda, Krajský súd

v Trnave a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní vyplatiť sťažovateľke spoločne

a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Dunajská Streda, Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd Slovenskej

republiky povinní uhradiť sťažovateľke... spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,

ktorá je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu

za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom

alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k dohovoru, pokiaľ

ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť ().

V zmysle a dohovoru má účastník súdneho konania

právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými a právnymi

skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné,

a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

II.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením

okresného súdu

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného

súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa uvádza, že právomoc

ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu označených práv proti uzneseniu

okresného súdu riadny opravný prostriedok, ktorý aj využila. Príslušným súdom

na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľky bol v odvolacom

konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie

sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu, a preto sťažnosť z tohto

dôvodu odmietol podľa pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením

krajského súdu

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstata argumentácie sťažovateľky, s ktorou spája

porušenie označených práv uznesením krajského súdu, sa koncentruje na námietku, podľa

ktorej bola sťažovateľke uznesením krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu

odňatá možnosť pred nimi konať tým, že v priebehu označeného súdneho konania nedošlo

k meritórnemu prerokovaniu jej žaloby z 11. novembra 2015 a doplnenej podaním

z 28. januára 2016, ale táto bola odmietnutá pre nedostatok určitého a zrozumiteľného

žalobného návrhu.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné

a akceptovateľné z hľadiska námietky, ktorú sťažovateľka proti nemu uplatňuje.

Krajský súd vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia potvrdil uznesenie

okresného súdu v rozsahu jeho výroku, ktorým tento súd odmietol žalobu sťažovateľky.

Následne v úvodnej časti odôvodnenia označeného uznesenia rekapituloval podstatné časti

uznesenia okresného súdu, argumentáciu sťažovateľky nastolenú v odvolacom konaní

a vychádzajúc zo zistení okresného súdu „dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne

nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.“.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia

krajského súdu, ktorý vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku o odmietnutí žaloby uviedol:

„Podanie žalobkyne z 11. 11. 2015 a jeho doplnenia z 28. 1. 2016 pokiaľ ide

o označenie pozemku v žalobnom petite, jeho vymedzenia (konkretizácia, špecifikácia)

chýba, čím je žalobný petit neurčitý a preto konanie trpí vadou, pre ktorú nemožno ďalej

v konám pokračovať. Nebolo možné prisvedčiť námietkam žalobkyne, že dotknuté časti

parciel, ktoré sú predmetom žaloby bližšie vymedzila a z jej podania je zrejmé čoho sa

domáha... Nemožno súhlasiť s názorom žalobkyne o prílišnom formalizme v postupe súdu

pri posudzovaní toho, či (nie) je postačujúce označenie nehnuteľnosti pojmom časti

pozemkov v katastrálnom území – bez ďalších údajov

v žalobnom petite. Žalobným petitom je súd viazaný, jeho vyjadrenie sa v konečnom

dôsledku transformuje vo výroku meritórneho rozhodnutia súdu a v tomto prípade by mal

byť podkladom pre prejednanie dedičstva po zomrelom a následne podkladom pre zápis

vlastníckeho práva do príslušného katastra. Pokiaľ má dôjsť k zmene zápisu vecných práv

k nehnuteľnostiam zapísaných v katastri nehnuteľnosti vyžaduje sa, aby nehnuteľnosť bola

označená tak, aby ju nebolo možné zameniť s inou nehnuteľnosťou. Neznamená to, že

nehnuteľnosť evidovaná a popisovaná v evidencii nehnuteľnosti musí byť nutne

identifikovaná všetkými údajmi vyžadovanými predpismi o evidencii nehnuteľnosti,

požiadavka jej určitosti, nezameniteľnosti pritom ale musí byť bezpodmienečne zachovaná.

Z uvedeného plynie, že hodnotiace kritéria určitosti v takýchto prípadoch, ktorým je

i nehnuteľnosť zapísaná (evidovaná) v katastri nehnuteľnosti sa nemusí nevyhnutne opierať

o údaje z príslušnej evidencie, postačuje ich označenie takým spôsobom (prípadne

i niektorým z údajov evidencie), aby boli nezameniteľné rozpoznateľné od iných – (porovnaj

stanovisko – Najvyššieho súdu ČR z 28. júna 2000, sp. zn. Cpjn 38/98, uverejneného

v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovísk pod č. 44, ročník 2000). Povinnosťou, ktorú

si žalobkyňa preukázateľne nesplnila ani na výzvu súdu, bolo uviesť aj ďalšie identifikačné

znaky charakterizujúce túto nehnuteľnosť. Tieto mohla žalobkyňa uviesť na základe

podkladov, ktoré mala preukázateľne k dispozícií už pri podaní návrhu na začatie konania

súdu (viď obsah žaloby a jej príloh, tiež informatívneho výpisu z listu vlastníctva, ale tiež

z geometrického plánu, ktorým mala presne vymedziť sporné nehnuteľnosti). Teda neobstojí

tvrdenie žalobkyne, že geometrický plán by bolo možné vyhotoviť až v priebehu konania,

pokiaľ je tento potrebný na presné vymedzenie predmetu sporu. Nešlo teda o prípad, kedy

by rozhodné údaje pre označenie (identifikáciu) nehnuteľnosti boli výlučne v dispozičnej

moci druhej strany v spore, súdu, iného orgánu verejnej správy, alebo tretieho subjektu

nezúčastneného na konaní, ku ktorým by žalobkyňa nemala prístup, (viď rozhodnutie NS SR

sp. zn. ).“

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia krajského súdu vo väzbe

na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľky nezistil, že by napadnuté uznesenie

krajského súdu riešilo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany takým

spôsobom, aby tým zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že rozhodujúcim dôvodom, ktorý

viedol k procesnému neúspechu sťažovateľky, bola nedostatočná konkretizácia

jej žalobného návrhu.

Vzhľadom na už uvedené ústavnoprocesné východiská prieskumu napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov nebolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti sťažovateľky posudzovanie miery určitosti jej žalobného návrhu

v rámci zákonných kritérií ustanovených , pretože takéto

postavenie ústavnému súdu v systéme organizácie súdnej moci neprináleží za predpokladu,

ak nič nenasvedčuje tomu, že by všeobecné súdy zjavne vybočili z priestoru svojho

uváženia a v príčinnej súvislosti s tým došlo k porušeniu označeného základného práva

alebo slobody.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti a príloh k nej

pripojených nevyplýva, že by posudzovanie splnenia náležitostí žaloby/návrhu na začatie

konania podľa v znení

relevantnom v čase rozhodovania všeobecných súdov bolo zo strany krajského súdu zjavne

nesprávne alebo svojvoľné a že by krajský súd napadnutým rozhodnutím zjavne vybočil

z rámca svojho uváženia pri posudzovaní miery určitosti žalobného návrhu. Ústavný súd

považuje za potrebné ďalej uviesť, že sťažovateľka svoju argumentáciu vedie iba v rovine

bežnej polemiky s dôvodmi uvedenými v uznesení krajského súdu a domáha sa iba

prehodnotenia miery jeho uváženia pri posudzovaní určitosti jej žalobného návrhu.

Ústavný súd vo veci sťažovateľky preto považoval za rozhodujúce preskúmať iba to,

či sťažovateľka bola okresným súdom vyzvaná na úpravu žalobného návrhu, bola poučená

o spôsobe jej vykonania a uzrozumená s následkami nesplnenia si tejto povinnosti a zároveň

sa sťažovateľka v dôsledku tejto procesnej situácie neocitla v postavení, keď úprava

jej žalobného návrhu nutne vyžadovala takú mieru súčinnosti iného subjektu (napr. súdu,

iného orgánu verejnej moci alebo strany konania), ktorá by sa nachádzala za hranicami

jej pôsobenia, ktoré by bolo možné od nej v danej fáze konania spravodlivo požadovať,

a túto prekážku by bolo možné odstrániť iba prostredníctvom všeobecného súdu v priebehu

tohto konania.

Keďže sťažovateľka vo svojej sťažnosti takéto skutočnosti ani netvrdí a z obsahu

príloh, ktoré sťažovateľka pripojila k sťažnosti, ani nevyplýva, že by postupom

a rozhodnutiami všeobecných súdov bola neprípustným spôsobom vylúčená z možnosti

domáhať sa ochrany svojho práva prostredníctvom žaloby v civilnom súdnom konaní (napr.

tým, že v situácii, keď bez súčinnosti okresného súdu nebola spôsobilá upraviť petit svojej

žaloby bola jej žaloba z tohto dôvodu odmietnutá), ústavný súd zastáva názor,

že sťažovateľkou uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia krajského súdu,

ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť

vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu

nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu

skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel

základného práva na súdnu ochranu, keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne

závery, ku ktorým dospel a oprel ich o skutkové zistenia. V okolnostiach danej veci nič

nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

alebo práva podľa dohovoru. Uvedené platí aj v prípade, keď

sa podstata úvah sťažovateľky odlišovala od názoru všeobecných súdov, ktoré síce rozhodli

spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, avšak svoje rozhodnutia dostatočne odôvodnil

na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je

oprávnený a ani povinný nahrádzať.

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľke v okolnostiach danej veci pre zjavnú absenciu

ústavnoprávne relevantnej argumentácie nepodarilo preukázať namietané porušenie

označených práv podľa a dohovoru, reálnosť ktorých by mohol ústavný súd posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

II.3 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením

najvyššieho súdu

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je námietka sťažovateľky, podľa ktorej

jej najvyšší súd spôsobom posúdenia osobitnej podmienky dovolacieho konania podľa

v znení neskorších

predpisov (ďalej len „CSP“) odňal možnosť pred ním konať. Sťažovateľka konkrétne

uvádza, že napriek tomu, že prvotne podala dovolanie, ktoré nebolo podpísané advokátom,

tento nedostatok odstránila na základe výzvy súdu a v určenej lehote doručila dovolanie

spísané a podpísané advokátom spolu so splnomocnením na jej zastupovanie v dovolacom

konaní. Tým, že najvyšší súd porovnaním prv podaného dovolania a dovolania podaného

a podpísaného advokátom sťažovateľky dospel k záveru, že advokát dovolanie nespísal,

keďže obe podania sa svojím obsahom zhodovali, došlo podľa tvrdenia sťažovateľky

k neprípustnému zásahu do ňou označených práv podľa a dohovoru.

Ústavný súd preto poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu, ktorý v súvislosti s posudzovaním označenej podmienky dovolacieho konania

uviedol:

„... súd prvej inštancie uznesením z 20. septembra 2016 č. k. -120

vyzval žalobkyňu, aby predložila splnomocnenie na zastupovanie v dovolacom konaní

udelené advokátovi, dovolanie spísané a podpísané advokátom, prípadne doklad

osvedčujúci, že žalobkyňa má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore

právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike, alebo uznaný doklad

o vysokoškolskom právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou školou.

Žalobkyňa na danú výzvu reagovala opätovným predložením dovolania podpísaného

advokátom JUDr. Martinom Olosom spolu s udeleným plnomocenstvom na jej zastupovanie

v predmetnom dovolacom konaní...

... Na základe verifikácie údajov a komparácie dovolania predloženého žalobkyňou

predloženého pred výzvou súdu prvej inštancie vo veci odstránenia vytknutého nedostatku

týkajúceho sa a dovolaním predloženého po vyššie uvedenej výzve súdu prvej

inštancie, najvyšší súd konštatuje, že v danej veci síce bolo doložené dovolanie podpísané

advokátom, avšak musí konštatovať, že nebolo ním zároveň aj spísané. Porovnaním obsahu

oboch predložených dovolaní vyplynulo, že ide o identické dovolania s rozdielom

spočívajúceho v podpise požadovanou osobou (advokátom zapísaným v zozname

advokátov).

Súčasná právna úprava v okrem povinného právneho

zastúpenia dovolateľa advokátom vyslovene požaduje, aby podané dovolanie bolo zároveň

ním spísané a podpísané, pričom všetky podmienky splnené kumulatívne. Je neprípustné aby

bolo dovolanie advokátom iba podpísané.

... So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že v danom prípade nie je

splnená osobitná podmienka dovolacieho konania vyplývajúca z , a preto

nemožno uskutočniť meritórny dovolací prieskum.“

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

pracuje s predpokladom, ktorý predstavuje len jednu z možných skutkových alternatív,

bez toho, aby spoľahlivým spôsobom vylúčil ostávajúce skutkové alternatívy (napr.

že dovolanie už v jeho pôvodnej verzii bolo spísané advokátom, ale nebolo ním

nepodpísané) alebo aby tento svoj predpoklad dostatočným spôsobom skutkovo odôvodnil.

Z napadnutého uznesenia nevyplýva žiaden zmysluplný argument, prečo najvyšší súd pri

svojich úvahách vylúčil situáciu, že dovolanie už v jeho prvotnej podobe bolo spísané

advokátom, prípadne prečo je vylúčená možnosť, aby advokát spísal rovnaké podanie

uvádzaním rovnakých dôvodov dovolania a na ich vyjadrenie by používal aj rovnaké alebo

obdobné vyjadrovacie prostriedky ako dovolateľ, a prečo by táto skutočnosť mala byť

zároveň dôvodom odmietnutia dovolania podľa . V tejto súvislosti

je potrebné ďalej uviesť, že v prípade, ak by dovolanie bolo už v pôvodnej verzii spísané

advokátom, čo najvyšší súd spoľahlivo nevylúčil, ale nebolo ním podpísané, potom

by podľa myšlienkovej konštrukcie najvyššieho súdu tento predpoklad musel viesť

k záveru, že podmienka podľa bola splnená. Výslednicou týchto úvah by

bol potom presne opačný záver ako ten, ku ktorému dospel najvyšší súd v napadnutom

uznesení v súvislosti s posudzovaním splnenia tejto špecifickej podmienky dovolacieho

konania podľa .

Vzhľadom na už uvedené považuje ústavný súd v tejto veci za dôležité zvýrazniť

skutočnosť, že takýto spôsob formalistického posudzovania označenej podmienky

dovolacieho konania považuje z ústavnoprávneho hľadiska za neudržateľný a v zásade

za taký, ktorý je na hranici ústavnej akceptovateľnosti.

Napriek tomu ústavný súd uvádza, že v okolnostiach daného prípadu je nevyhnutné,

zohľadniť nielen mieru formalistického prístupu najvyššieho súdu pri posudzovaní

označenej podmienky dovolacieho konania a význam ústavnoprávne relevantných

nedostatkov odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ale predovšetkým

intenzitu, v akej sa tieto nedostatky v konkrétnej situácii sťažovateľky svojimi účinkami

dotýkajú ňou označených práv podľa a dohovoru. Ústavný súd sa nemôže stotožniť

s tvrdením sťažovateľky, že ňou označené práva napadnutým uznesením najvyššieho súdu

odôvodňujú vyslovenie sťažovateľkou požadovaného zásahu z pozície ústavného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno zmysluplne očakávať, že by ňou požadovaný

výsledok konania pred ústavným súdom priniesol pre ňu iný výsledok v konaní pred

všeobecným súdom. Ústavný súd v tejto veci považoval za rozhodujúce aj to, že uznesenie

krajského súdu nenesie žiadne znaky svojvoľného postupu tohto súdu, ktorým

by sťažovateľka bola zároveň neprípustným spôsobom vylúčená z možnosti prístupu

k ochrane svojho práva prostredníctvom všeobecného súdu v civilnom súdnom konaní.

V danom prípade ide o rozhodnutie, ktoré aj z hľadiska intenzity zásahu

do postavenia sťažovateľky (táto neuvádza, že by bola vylúčená z možnosti opätovne podať

žalobu a odôvodniť ju zákonným spôsobom) nemožno hodnotiť ako popretie princípu

všeobecnej spravodlivosti, ktorá by mohla za iných okolností zakladať dôvod na jeho

hodnotenie ako arbitrárneho rozhodnutia. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje

aj na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej k iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver

o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (m. m. , ).

Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2018