Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 349/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivanou Zmekovou, Zámocká 18,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19. ods. 2, čl. 46

ods. 1 a , práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -249

zo 6. júna 2018 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách len

„otec“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19. ods. 2, čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“), práv podľa

ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -249 zo 6. júna 2018 (ďalej len

„napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa podaným návrhom

domáhal zrušenia neodkladného opatrenia nariadeného uznesením Okresného súdu

Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. -113 z 15. apríla 2017 v znení

uznesenia krajského súdu č. k. -251 z 29. mája 2017 a nariadenia nového

neodkladného opatrenia týkajúceho sa úpravy jeho styku s jeho maloletými deťmi.

Uznesením č. k. -378 z 26. marca 2018 rozhodol okresný súd o vylúčení časti

návrhu sťažovateľa týkajúcej sa návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia na samostatné

konanie. O návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia rozhodol okresný súd uznesením

č. k. -211 z 24. apríla 2018 tak, že tento návrh zamietol. Uznesením okresného

súdu č. k. -179 z 5. apríla 2018 bola na samostatné konanie vylúčená časť

návrhu sťažovateľa týkajúca sa návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré je

vedené pod sp. zn. . O návrhu sťažovateľa na nariadenie nového neodkladného

opatrenia týkajúceho sa styku sťažovateľa s maloletými deťmi rozhodol okresný súd

uznesením č. k. -147 zo 17. apríla 2018 tak, že tento návrh zamietol. Proti

uvedenému rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozhodnutím tak, že uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil.

3. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je podľa sťažovateľa „arbitrárne,

nedostatočne zdôvodnené, nespĺňa požiadavky zákonného rozhodnutia s riadnym

a presvedčivým odôvodnením, je nezákonné, v rozpore so skutočným stavom veci a najmä

so záujmom maloletých detí“. Sťažovateľ uvádza, že okresný súd, ako aj krajský súd sa

nezaoberali potrebou zmeny úpravy pomerov, ktorú sťažovateľ nielen osvedčil, ale aj

preukázal. Sťažovateľ predovšetkým preukázal nevhodnosť prítomnosti matky pri styku,

ktorá nie je v záujme maloletých detí, a to aj z dôvodu konfliktov medzi rodičmi, ktoré však

nemôžu byť dôvodom neprípustného obmedzovania rodičovských práv výlučne sťažovateľa

ako otca. Sťažovateľ tiež poukazoval na potrebu širšej úpravy styku sťažovateľa s deťmi aj

v súvislosti s negatívnymi dôsledkami plynutia času a tiež na nemožnosť realizácie styku

v zmysle aktuálneho rozhodnutia v plnom rozsahu, keďže sťažovateľ nie je občanom

Slovenskej republiky a na území Slovenskej republiky sa nachádza len na základe

turistického víza, v dôsledku čoho nie je vždy schopný realizovať styk s deťmi v zmysle

rozhodnutia súdu, čo v nich spôsobuje zmätok a sklamanie, ktoré matka využíva vo svoj

prospech. Sťažovateľ uvádza, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nesie znaky

svojvôle, pretože krajský súd vo svojom rozhodnutí síce uviedol, že sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, no ani okresný súd sa podľa

názoru sťažovateľa nezaoberal jeho argumentmi a z odôvodnenia jeho rozhodnutia nie je

zrejmé, na základe ktorých tvrdení, listinných dôkazov, resp. na základe čoho súd prvej

inštancie dospel k záveru, že sťažovateľ neosvedčil potrebu nariadenia neodkladného

opatrenia. Predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje sťažovateľ rovnako za

arbitrárne, nedostatočné, nepreskúmateľné a v rozpore s požiadavkou na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Sťažovateľ zdôrazňuje, že napriek tomu, že ide

o dočasnú úpravu pomerov, „nie je možné ponechať v platnosti úpravu, ktorá nereflektuje

záujmy maloletých detí, keďže došlo k zásadnej zmene pomerov odôvodňujúcej potrebu

novej úpravy v danej veci“. Sťažovateľ namieta záver krajského súdu, podľa ktorého

neodkladné opatrenie nerieši zmenu pomerov a že táto sa môže riešiť iba v rámci konania

vo veci samej, a takýto záver považuje za „nielen v rozpore so záujmom maloletých detí

a skutočným stavom veci, ale tiež za v rozpore so zákonom“. Naopak, v tejto súvislosti

poukazuje na názor vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci

sp. zn. , podľa ktorého v prípade, že dôjde k zmene pomerov, je potrebné

nariadené neodkladné opatrenie zrušiť, a v prípade potreby nariadiť nové neodkladné

opatrenie, ktorým budú upravené pomery na čas do právoplatného skončenia konania vo

veci samej. Ani okresný súd ani krajský súd takto podľa sťažovateľa nepostupovali, a ich

rozhodnutia sú preto v rozpore s rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít.

4. Na základe všetkých uvedených skutočností v závere sťažnosti sťažovateľ

navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie

ním označených práv (bod 1 tohto uznesenia) napadnutým uznesením krajského súdu

a jemu predchádzajúcim postupom, označené rozhodnutie krajského súdu zrušil, vrátil vec

krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu tiež primerané finančné zadosťučinenie

v sume 30 000 eur, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo

návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

bez ústneho pojednávania.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

8. Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie práv

garantovaných dohovorom a Dohovorom o právach dieťaťa, a to rozhodnutím krajského

súdu, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí návrhu

sťažovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia v podobe úpravy styku sťažovateľa

s jeho maloletými deťmi na čas do právoplatného skončenia konania vo veci samej.

9. Z citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity,

podľa ktorého ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú

všeobecné súdy.

10. Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných

súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení neodkladného opatrenia, prípadne

rozhodnutím o zrušení nariadeného neodkladného opatrenia vydaným v rámci

občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka

súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa

len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom

účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými

súdmi (princíp subsidiarity) ().

11. Vzhľadom na predmet sporu pred všeobecnými súdmi v sťažovateľovej veci

ústavný súd vo svojej judikatúre týkajúcej sa neodkladných opatrení (predtým „predbežných

opatrení“ v zmysle ) opakovane uviedol, že rozhodovanie

o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia možno považovať za súčasť základného

práva na súdnu ochranu podľa .

12. Aj v konaní o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované

minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp.

práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť

vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným

spôsobom odôvodnené ().

13. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné následnou činnosťou všeobecného

súdu napr. v konaní o veci samej (m. m. , , ).

14. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) sa tak

nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o neodkladných opatreniach

v prípadoch, kde neodkladné opatrenia do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú

konečným spôsobom (m. m. ), resp. kde s ohľadom na charakter konkrétneho

rozhodnutia o neodkladnom opatrení nemôže toto zasiahnuť do základných práv alebo

slobôd účastníkov konania, keďže nemusí zodpovedať konečnému meritórnemu

rozhodnutiu (m. m. ).

15. Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia, resp.

nerealizácia inštitútu neodkladného opatrenia vo veci sťažovateľa ako zabezpečovacieho

prostriedku v civilnom procese nemôže sama osebe opodstatniť záver o porušení práva

fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyplývajúceho z alebo dohovoru, pretože

zákon poskytuje sťažovateľovi primeranú a efektívnu ochranu pred prípadným

neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas konania vo veci

samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú a jednak za

dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať

aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis ,

, , , ).

16. Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej

rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných

opatreniach (neodkladných opatreniach podľa a Civilného

mimosporového poriadku), zásadne však išlo o ojedinelé prípady charakterizované

výnimočnými okolnosťami veci. V tejto súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť

do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach (neodkladných opatreniach

podľa a ) môže

iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému

excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu majúci charakter

svojvôle (obdobne , ).

17. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského

súdu takéto známky zjavnej svojvôle nenesie. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

poukázal na správnosť dôvodov uvedených súdom prvej inštancie, s ktorými sa stotožnil.

Odvolací súd uviedol, že sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že neboli preukázané

dôvody na nariadenie neodkladného opatrenia, pomery maloletých detí nie sú ohrozené tak,

aby bolo potrebné do nich zasahovať nariadením neodkladného opatrenia, ktoré má

predstavovať len krajné riešenie v prípade ohrozenia pomerov. Keďže napadnutým

rozhodnutím krajského súdu bolo potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým bol

zamietnutý návrh sťažovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia, ústavný súd preskúmal

aj toto rozhodnutie okresného súdu. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

predovšetkým ozrejmil povahu inštitútu neodkladného opatrenia s dôrazom na jeho dočasný

charakter a zdôraznil, že prioritou je vždy záujem maloletého dieťaťa s poukazom na účel

neodkladného opatrenia, ktorým je zabezpečenie rýchlej ochrany právom chránených

záujmov maloletých detí. V tejto súvislosti uviedol, že „Procesný inštitút neodkladného

opatrenia sa má uplatňovať iba výnimočne a výlučne len v prípadoch riadneho preukázania

stavu bezodkladnej potreby úpravy pomerov tak, aby sa zamedzilo jeho zneužitiu

a v prípade maloletých detí musí mať súd za preukázané, že riešenie situácie maloletého

dieťaťa neznesie odklad...“. Súd prvej inštancie ďalej poskytol detailnú analýzu zákonných

predpokladov na nariadenie neodkladného opatrenia a okolností procesného postupu pri

jeho nariadení. Okresný súd uzavrel, že v danom prípade „otec obsahom návrhu a jeho

príloh neosvedčil nevyhnutnosť, resp. potreby bezodkladnej úpravy v súčasnej dobe

jestvujúcich pomerov maloletých detí ďalším okamžitým zásahom súdu prostredníctvom

použitia procesného inštitútu neodkladného opatrenia. Otec nepreukázal, že nová úprava

styku v zmysle jeho návrhu pre otcom spochybňovanú prítomnosť matky na styku, je

dôvodom pre okamžitý zásah súdu do súčasných pomerov maloletých detí, resp. ich rodičov.

Vhodnosť a podmienky realizácie úpravy styku otca s maloletými deťmi môžu byť objektívne

preukázané len na základe dokazovania zameraného na zistenie skutočného stavu veci, na

aktuálne pomery maloletých detí a na celkové pomery obidvoch rodičov, čo však presahuje

rámec konania o nariadenie neodkladného opatrenia, pretože takéto dokazovanie je možné

vykonať lev v konaní vo veci samej. Styk otca s maloletými deťmi je v súčasnom období

upravený neodkladným opatrením v takom rozsahu, že v žiadnom prípade nehrozí vzájomné

odcudzenie otca s maloletými synmi.“.

18. Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v nadväznosti na

uznesenie okresného súdu ústavný súd konštatuje, že okresným súdom a krajským súdom

prijaté právne závery o nesplnení zákonných predpokladov bezodkladnej právnej úpravy

pomerov účastníkov konania vychádzajú z logickej úvahy opierajúcej sa o primerané

odôvodnenie, a napadnuté uznesenie krajského súdu preto netrpí vadou arbitrability.

Samotné napadnuté uznesenie bolo navyše výsledkom procesného postupu, ktorý bol

zákonný a procesnými právnymi normami predpokladaný pre túto formu rozhodovania

všeobecných súdov. Ani v tomto smere ústavný súd teda nenašiel pochybenia všeobecných

súdov spočívajúce v procesnom excese takej intenzity, ktorý by zakladal zjavný rozpor

s princípmi spravodlivého procesu (m. m. , , )

a ktorý by oprávňoval ústavný súd zasiahnuť do napadnutého uznesenia.

19. Vzhľadom na to, že ústavný súd nie je oprávnený nahrádzať úvahu všeobecných

súdov vychádzajúcu z ich skutkových zistení vo veci svojou vlastnou, a to zvlášť

s prihliadnutím na dočasnú povahu neodkladného opatrenia, ústavný súd konštatuje, že nie

je ústavne relevantný dôvod do napadnutého rozhodnutia z jeho strany zasahovať. Uvedené

skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

20. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia. Keďže ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol, o ďalších nárokoch v nej uplatnených už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2018