Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 349/2018
PDF · 176.01 KB
No categories available
I. ÚS 349/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivanou Zmekovou, Zámocká 18,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19. ods. 2, čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP 194/2018-249
zo 6. júna 2018 a jemu predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách len
„otec“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19. ods. 2, čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 CoP 194/2018-249 zo 6. júna 2018 (ďalej len
„napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa podaným návrhom
domáhal zrušenia neodkladného opatrenia nariadeného uznesením Okresného súdu
Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 P 123/2017-113 z 15. apríla 2017 v znení
uznesenia krajského súdu č. k. 11 CoP 218/2017-251 z 29. mája 2017 a nariadenia nového
neodkladného opatrenia týkajúceho sa úpravy jeho styku s jeho maloletými deťmi.
Uznesením č. k. 20 P 398/2017-378 z 26. marca 2018 rozhodol okresný súd o vylúčení časti
návrhu sťažovateľa týkajúcej sa návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia na samostatné
konanie. O návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia rozhodol okresný súd uznesením
č. k. 20 P 29/2018-211 z 24. apríla 2018 tak, že tento návrh zamietol. Uznesením okresného
súdu č. k. 20 P 29/2018-179 z 5. apríla 2018 bola na samostatné konanie vylúčená časť
návrhu sťažovateľa týkajúca sa návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré je
vedené pod sp. zn. 20 P 34/2018. O návrhu sťažovateľa na nariadenie nového neodkladného
opatrenia týkajúceho sa styku sťažovateľa s maloletými deťmi rozhodol okresný súd
uznesením č. k. 20 P 34/2018-147 zo 17. apríla 2018 tak, že tento návrh zamietol. Proti
uvedenému rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozhodnutím tak, že uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil.
3. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je podľa sťažovateľa „arbitrárne,
nedostatočne zdôvodnené, nespĺňa požiadavky zákonného rozhodnutia s riadnym
a presvedčivým odôvodnením, je nezákonné, v rozpore so skutočným stavom veci a najmä
so záujmom maloletých detí“. Sťažovateľ uvádza, že okresný súd, ako aj krajský súd sa
nezaoberali potrebou zmeny úpravy pomerov, ktorú sťažovateľ nielen osvedčil, ale aj
preukázal. Sťažovateľ predovšetkým preukázal nevhodnosť prítomnosti matky pri styku,
ktorá nie je v záujme maloletých detí, a to aj z dôvodu konfliktov medzi rodičmi, ktoré však
nemôžu byť dôvodom neprípustného obmedzovania rodičovských práv výlučne sťažovateľa
ako otca. Sťažovateľ tiež poukazoval na potrebu širšej úpravy styku sťažovateľa s deťmi aj
v súvislosti s negatívnymi dôsledkami plynutia času a tiež na nemožnosť realizácie styku
v zmysle aktuálneho rozhodnutia v plnom rozsahu, keďže sťažovateľ nie je občanom
Slovenskej republiky a na území Slovenskej republiky sa nachádza len na základe
turistického víza, v dôsledku čoho nie je vždy schopný realizovať styk s deťmi v zmysle
rozhodnutia súdu, čo v nich spôsobuje zmätok a sklamanie, ktoré matka využíva vo svoj
prospech. Sťažovateľ uvádza, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nesie znaky
svojvôle, pretože krajský súd vo svojom rozhodnutí síce uviedol, že sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, no ani okresný súd sa podľa
názoru sťažovateľa nezaoberal jeho argumentmi a z odôvodnenia jeho rozhodnutia nie je
zrejmé, na základe ktorých tvrdení, listinných dôkazov, resp. na základe čoho súd prvej
inštancie dospel k záveru, že sťažovateľ neosvedčil potrebu nariadenia neodkladného
opatrenia. Predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje sťažovateľ rovnako za
arbitrárne, nedostatočné, nepreskúmateľné a v rozpore s požiadavkou na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Sťažovateľ zdôrazňuje, že napriek tomu, že ide
o dočasnú úpravu pomerov, „nie je možné ponechať v platnosti úpravu, ktorá nereflektuje
záujmy maloletých detí, keďže došlo k zásadnej zmene pomerov odôvodňujúcej potrebu
novej úpravy v danej veci“. Sťažovateľ namieta záver krajského súdu, podľa ktorého
neodkladné opatrenie nerieši zmenu pomerov a že táto sa môže riešiť iba v rámci konania
vo veci samej, a takýto záver považuje za „nielen v rozpore so záujmom maloletých detí
a skutočným stavom veci, ale tiež za v rozpore so zákonom“. Naopak, v tejto súvislosti
poukazuje na názor vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
sp. zn. 3 Cdo 117/2017, podľa ktorého v prípade, že dôjde k zmene pomerov, je potrebné
nariadené neodkladné opatrenie zrušiť, a v prípade potreby nariadiť nové neodkladné
opatrenie, ktorým budú upravené pomery na čas do právoplatného skončenia konania vo
veci samej. Ani okresný súd ani krajský súd takto podľa sťažovateľa nepostupovali, a ich
rozhodnutia sú preto v rozpore s rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít.
4. Na základe všetkých uvedených skutočností v závere sťažnosti sťažovateľ
navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie
ním označených práv (bod 1 tohto uznesenia) napadnutým uznesením krajského súdu
a jemu predchádzajúcim postupom, označené rozhodnutie krajského súdu zrušil, vrátil vec
krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu tiež primerané finančné zadosťučinenie
v sume 30 000 eur, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo
návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
bez ústneho pojednávania.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
8. Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie práv
garantovaných dohovorom a Dohovorom o právach dieťaťa, a to rozhodnutím krajského
súdu, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí návrhu
sťažovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia v podobe úpravy styku sťažovateľa
s jeho maloletými deťmi na čas do právoplatného skončenia konania vo veci samej.
9. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity,
podľa ktorého ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú
všeobecné súdy.
10. Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných
súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení neodkladného opatrenia, prípadne
rozhodnutím o zrušení nariadeného neodkladného opatrenia vydaným v rámci
občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka
súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom
účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými
súdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).
11. Vzhľadom na predmet sporu pred všeobecnými súdmi v sťažovateľovej veci
ústavný súd vo svojej judikatúre týkajúcej sa neodkladných opatrení (predtým „predbežných
opatrení“ v zmysle Občianskeho súdneho poriadku) opakovane uviedol, že rozhodovanie
o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia možno považovať za súčasť základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
12. Aj v konaní o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia musia byť rešpektované
minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp.
práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť
vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným
spôsobom odôvodnené (IV. ÚS 136/2014).
13. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné následnou činnosťou všeobecného
súdu napr. v konaní o veci samej (m. m. II. ÚS 90/2018, III. ÚS 406/2013, I. ÚS 46/00).
14. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa tak
nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o neodkladných opatreniach
v prípadoch, kde neodkladné opatrenia do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú
konečným spôsobom (m. m. IV. ÚS 82/09), resp. kde s ohľadom na charakter konkrétneho
rozhodnutia o neodkladnom opatrení nemôže toto zasiahnuť do základných práv alebo
slobôd účastníkov konania, keďže nemusí zodpovedať konečnému meritórnemu
rozhodnutiu (m. m. III. ÚS 309/2012).
15. Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia, resp.
nerealizácia inštitútu neodkladného opatrenia vo veci sťažovateľa ako zabezpečovacieho
prostriedku v civilnom procese nemôže sama osebe opodstatniť záver o porušení práva
fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože
zákon poskytuje sťažovateľovi primeranú a efektívnu ochranu pred prípadným
neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas konania vo veci
samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú a jednak za
dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať
aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis II. ÚS 37/00,
I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/07, III. ÚS 281/07).
16. Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej
rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných
opatreniach (neodkladných opatreniach podľa Civilného sporového poriadku a Civilného
mimosporového poriadku), zásadne však išlo o ojedinelé prípady charakterizované
výnimočnými okolnosťami veci. V tejto súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť
do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach (neodkladných opatreniach
podľa Civilného sporového poriadku a Civilného mimosporového poriadku) môže
iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému
excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu majúci charakter
svojvôle (obdobne III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).
17. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského
súdu takéto známky zjavnej svojvôle nenesie. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
poukázal na správnosť dôvodov uvedených súdom prvej inštancie, s ktorými sa stotožnil.
Odvolací súd uviedol, že sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že neboli preukázané
dôvody na nariadenie neodkladného opatrenia, pomery maloletých detí nie sú ohrozené tak,
aby bolo potrebné do nich zasahovať nariadením neodkladného opatrenia, ktoré má
predstavovať len krajné riešenie v prípade ohrozenia pomerov. Keďže napadnutým
rozhodnutím krajského súdu bolo potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým bol
zamietnutý návrh sťažovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia, ústavný súd preskúmal
aj toto rozhodnutie okresného súdu. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
predovšetkým ozrejmil povahu inštitútu neodkladného opatrenia s dôrazom na jeho dočasný
charakter a zdôraznil, že prioritou je vždy záujem maloletého dieťaťa s poukazom na účel
neodkladného opatrenia, ktorým je zabezpečenie rýchlej ochrany právom chránených
záujmov maloletých detí. V tejto súvislosti uviedol, že „Procesný inštitút neodkladného
opatrenia sa má uplatňovať iba výnimočne a výlučne len v prípadoch riadneho preukázania
stavu bezodkladnej potreby úpravy pomerov tak, aby sa zamedzilo jeho zneužitiu
a v prípade maloletých detí musí mať súd za preukázané, že riešenie situácie maloletého
dieťaťa neznesie odklad...“. Súd prvej inštancie ďalej poskytol detailnú analýzu zákonných
predpokladov na nariadenie neodkladného opatrenia a okolností procesného postupu pri
jeho nariadení. Okresný súd uzavrel, že v danom prípade „otec obsahom návrhu a jeho
príloh neosvedčil nevyhnutnosť, resp. potreby bezodkladnej úpravy v súčasnej dobe
jestvujúcich pomerov maloletých detí ďalším okamžitým zásahom súdu prostredníctvom
použitia procesného inštitútu neodkladného opatrenia. Otec nepreukázal, že nová úprava
styku v zmysle jeho návrhu pre otcom spochybňovanú prítomnosť matky na styku, je
dôvodom pre okamžitý zásah súdu do súčasných pomerov maloletých detí, resp. ich rodičov.
Vhodnosť a podmienky realizácie úpravy styku otca s maloletými deťmi môžu byť objektívne
preukázané len na základe dokazovania zameraného na zistenie skutočného stavu veci, na
aktuálne pomery maloletých detí a na celkové pomery obidvoch rodičov, čo však presahuje
rámec konania o nariadenie neodkladného opatrenia, pretože takéto dokazovanie je možné
vykonať lev v konaní vo veci samej. Styk otca s maloletými deťmi je v súčasnom období
upravený neodkladným opatrením v takom rozsahu, že v žiadnom prípade nehrozí vzájomné
odcudzenie otca s maloletými synmi.“.
18. Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v nadväznosti na
uznesenie okresného súdu ústavný súd konštatuje, že okresným súdom a krajským súdom
prijaté právne závery o nesplnení zákonných predpokladov bezodkladnej právnej úpravy
pomerov účastníkov konania vychádzajú z logickej úvahy opierajúcej sa o primerané
odôvodnenie, a napadnuté uznesenie krajského súdu preto netrpí vadou arbitrability.
Samotné napadnuté uznesenie bolo navyše výsledkom procesného postupu, ktorý bol
zákonný a procesnými právnymi normami predpokladaný pre túto formu rozhodovania
všeobecných súdov. Ani v tomto smere ústavný súd teda nenašiel pochybenia všeobecných
súdov spočívajúce v procesnom excese takej intenzity, ktorý by zakladal zjavný rozpor
s princípmi spravodlivého procesu (m. m. II. ÚS 90/2018, III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07)
a ktorý by oprávňoval ústavný súd zasiahnuť do napadnutého uznesenia.
19. Vzhľadom na to, že ústavný súd nie je oprávnený nahrádzať úvahu všeobecných
súdov vychádzajúcu z ich skutkových zistení vo veci svojou vlastnou, a to zvlášť
s prihliadnutím na dočasnú povahu neodkladného opatrenia, ústavný súd konštatuje, že nie
je ústavne relevantný dôvod do napadnutého rozhodnutia z jeho strany zasahovať. Uvedené
skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
20. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia. Keďže ústavný súd
sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol, o ďalších nárokoch v nej uplatnených už
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. októbra 2018