Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 477/2018
PDF · 282.5 KB
No categories available
II. ÚS 477/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodných spoločností
, a , právne zastúpených
advokátom , vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Námestovo č. k. 2 C 140/2008-804
z 1. marca 2018 a sp. zn. 2 C 140/2008 z 8. decembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodných spoločností , a , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2018
doručená sťažnosť obchodných spoločností , a (ďalej len
„sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo
podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 C 140/2008-804
z 1. marca 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením okresného
súdu sp. zn. 2 C 140/2008 z 8. decembra 2017 (ďalej len „uznesenie okresného súdu vydané
súdnym úradníkom“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 7. mája 2018.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľky boli účastníčkami konania
vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 C 140/2008 na strane žalovaných. Mesto
Tvrdošín (ďalej len „žalobca“) sa žalobou z 27. mája 1997 domáhalo uloženia povinnosti
strane žalovaných na vypratanie nehnuteľnosti, a to Hotela so súpisným číslom ,
ktorý je postavený na parcele registra , s príslušnými pozemkami. Okresný súd
uznesením sp. zn. 2 C 140/2008 zo 14. septembra 2016 konanie o vypratanie nehnuteľnosti
zastavil a sťažovateľkám priznal nárok na náhradu trov konania. Proti výroku o trovách
konania podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 7 Co 84/2017 z 28. apríla 2017 tak, že uznesenie
okresného súdu v časti trov konania potvrdil a sťažovateľkám priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.
Sťažovateľky si 6. septembra 2017 uplatnili trovy konania a trovy právneho
zastúpenia v celkovej sume 90 971,95 €, pričom pri vyúčtovaní trov uviedli, že pri výpočte
hodnoty úkonu vychádzali z hodnoty nehnuteľnosti určenej znaleckým posudkom č. 4/1995
z 2. júna 1995.
Okresný súd uznesením vydaným súdnym úradníkom určil trovy právneho
zastúpenia v sume 511,61 € a vo výroku II rozhodol, že sťažovateľkám náhradu trov
odvolacieho konania nepriznáva. Súdny úradník dospel k záveru, že pre určenie sumy
náhrady trov právneho zastúpenia, pre určenie základu výpočtu hodnoty jedného právneho
úkonu právnej služby je potrebné vychádzať z § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),
pretože hodnotu veci nemožno určiť, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.
Predmetom konania bolo vypratanie nehnuteľnosti.
Proti uzneseniu okresného súdu vydanému súdnym úradníkom sťažovateľky podali
v zákonnej lehote sťažnosť, o ktorej bolo rozhodnuté napadnutým uznesením okresného
súdu z 1. marca 2018 tak, že sťažnosť sťažovateliek bola ako nedôvodná zamietnutá.
3. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti uviedli, že závery okresného súdu
v napadnutom uznesení sú nezákonné, nesprávne a nemajú oporu v platných právnych
predpisoch ani v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Podľa názoru sťažovateliek
napadnuté uznesenie okresného súdu a uznesenie okresného súdu vydané súdnym
úradníkom nie sú dostatočne odôvodnené a navyše „súd prvej inštancie aplikoval príslušné
ustanovenia vyhlášky č. 655/2004 Z. z., takým spôsobom, že ním bol popretý účel a zmysel
tejto právnej úpravy.
Právny názor porušovateľa a vyššieho súdneho úradníka o tom, že hodnotu veci
nemožno určiť alebo je možné ju zistiť len s nepomernými ťažkosťami nie je správny,
nakoľko predmetom tohto konania v merite bolo vypratanie nehnuteľností, ktoré nesúžili
na bývanie a ktorých hodnota bola určená a vyčíslená v znaleckom posudku č.4/1995 zo
dňa 02.06.1995 vyhotoveným znalcom , ktorý vypočítal hodnotu nehnuteľnosti
na sumu 1 856 304,49 Eur.
Uvedený znalecky posudok tvoril súčasť spisu a porušovateľ ho mal v čase
rozhodovania o nároku sťažovateľov 1/ a 2/ na náhradu trov konania k dispozícii, preto
bola aplikácia ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov vo vzťahu k určeniu výšky odmeny za jeden úkon právnej služby v tomto prípade
vylúčená.“.
Podľa názoru sťažovateliek mal okresný súd správne aplikovať § 10 ods. 2 vyhlášky
vo vzťahu k určeniu sumy odmeny za jeden úkon právnej služby. Na podporu svojej
argumentácie poukázali sťažovateľky na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 119/2012,
pričom uviedli:
„Z uvedeného gramatického, logického a systematického posúdenia citovaných
ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z. možno vyvodiť záver, že pokiaľ je vec, právo alebo
plnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto
čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu, pretože citovaný právny predpis
dôsledne rozlišuje situácie pre náhrady trov konania, kedy je predmet právneho sporu,
o ktorom vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný, a kedy nie je.
Preto podľa názoru sťažovateľov nebolo možné vychádzať z názoru, že daná situácia
nie je právom regulovaná a že vždy, keď je predmetom konania vypratanie nehnuteľnosti,
nemožno tento predmet konania peniazmi oceniť z hľadiska tarifnej odmeny.
Predmetom sporu v danej veci bolo vypratanie nehnuteľností, ktoré sú oceniteľné
peniazmi, v dôsledku čoho Okresný súd Námestovo pri priznávaní náhrady trov konania
nemohol vychádzať z tarifnej odmeny stanovenej v § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004
Z. z., ale mal vychádzať z tarifnej odmeny podľa § 10 ods. 2 cit. vyhlášky č. 655/2004 Z. z.“
Sťažovateľky ďalej v sťažnosti namietajú aj skutočnosť, že im nebola priznaná
odmena za 9 úkonov právnej pomoci a prináležiace režijné paušály. Podľa ich názoru boli
tieto úkony právnej služby reálne uskutočnené a vykonané účelne, keďže išlo štandardné
úkony, ktoré boli jednak v súlade s povinnosťou advokáta presadzovať práva a záujmy
klienta a jednak napomáhali rýchlosti celého konania.
Sťažovateľky sú presvedčené, že od nich nemožno spravodlivo požadovať, aby
rozdiel medzi skutočnou sumou trov konania a sumou náhrady trov konania, ktorá im bola
priznaná, znášali ony samy, pretože tieto úkony boli bezpochyby potrebné na účelné
uplatňovanie alebo bránenie ich práv proti žalobcovi. Podľa ich názoru napadnuté uznesenie
okresného súdu a jeho uznesenie vydané súdnym úradníkom vybočujú z doterajšej
rozhodovacej činnosti okresného súdu, ako aj ostatných všeobecných súdov a sú celkom
zjavne arbitrárne.
Sťažovateľky taktiež namietajú skutočnosť, že okresný súd im nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania, a to napriek tomu, že tento nárok im bol priznaný krajským súdom
v plnom rozsahu. Podľa ich názoru je takýto postup okresného súdu v rozpore so zákonom
a princípmi právneho štátu
Ďalej sťažovateľky uviedli, že napadnutým uznesením okresného súdu a uznesením
okresného súdu vydaným súdnym úradníkom boli porušené ich základné právo na súdnu
a inú právnu ochranu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ďalšie identifikované práva v dôsledku toho, že okresný súd
v konaní svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, vec nesprávne právne posúdil, a tiež
z dôvodu, že rozhodnutie založil na takej aplikácii právnej normy, ktorá popiera ich účel
a zmysel, a to aj v kontexte doterajšej rozhodovacej praxe ústavného súdu, odvolávajúc sa
na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 583/2013.
4. Sťažovateľky v petite ústavnej sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Uznesením Okresného súdu Námestovo sp. zn. 2C 140/2008-804 zo dňa
01.03.2018 a ktorým súd rozhodol, že sťažnosť sťažovateľov v 1/ a 2/ rade proti uzneseniu
Okresného súdu Námestovo sp. zn. 2C 140/2008 zo dňa 8.12.2017 zamieta a uznesením
Okresného súdu Námestovo sp. zn. 2C 140/2008 zo dňa 8.12.2017, ktorým súd vo výroku
I. rozhodol, že určuje trovy právneho zastúpenia vo výške 511,61 Eur, ktoré žalobca zaplatí
v lehote do 3 dní od právoplatnosti uznesenia, na účet právneho zástupcu žalovaných
v 1/ a 2/rade a vo výroku II. rozhodol, že žalovaným v 1/ a 2/ rade náhradu trov
odvolacieho konania nepriznáva, bolo porušené základné právo sťažovateľov 1/ a 2/ na
súdnu na inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo
sťažovateľov 1/ a 2/ na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľov 1/ a 2/
na vlastníctvo zaručené podľa čl. 20 ústavy a základné právo na majetok podľa čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
zo dňa 06. 06. 2013.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Námestovo
sp. zn. 2C 140/2008-804 zo dňa 01.03.2018 a uznesenie Okresného súdu Námestovo
sp. zn. 2C 140/2008 zo dňa 8.12.2017 a vec vracia Okresnému súdu Námestovo na ďalšie
konanie.
3. Zároveň sťažovatelia 1/ a 2/ žiadajú priznať náhradu trov právneho zastúpenia
vo výške 390,50 €, a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi na účet...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
III.
8. Ako to z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovateľky namietajú porušenie
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa dohovoru, ako aj základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva
na majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu rozhodnutiami okresného súdu
o určení výšky náhrady trov konania tým, že napadnuté uznesenia sú nedostatočne
odôvodnené, nezákonne, arbitrárne a nemajú oporu v právnych predpisoch.
K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru
a dodatkového protokolu uznesením okresného súdu vydaným súdnym úradníkom
9. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
10. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
11. Proti uzneseniu okresného súdu vydanému súdnym úradníkom z 8. decembra
2017 mohli sťažovateľky podať sťažnosť (čo aj využili), o ktorej bol oprávnený a aj
povinný rozhodnúť okresný súd. Právomoc okresného súdu v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
12. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
13. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
14. V súvislosti s námietkami sťažovateliek ústavný súd poukazuje aj na svoju
stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu),
ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Pri
posudzovaní otázky, či mohli byť napadnutým uznesením okresného súdu porušené
označené práva sťažovateliek, je preto potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého
uznesenia okresného súdu, ale aj dôvody uznesenia okresného súdu vydaného súdnym
úradníkom.
15. Okresný súd v uznesení vydanom súdnym úradníkom v relevantnej časti
odôvodnenia najmä uviedol:
„Súd pri určovaní výšky náhrady trov konania žalovaných ohľadne určenia základu
pre výpočet hodnoty jedného úkonu právnej služby vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 1
písm. a/ vyhlášky, nakoľko hodnotu veci určiť nemožno, alebo ju možno zistiť len
s nepomernými ťažkosťami. V súdenej veci bolo predmetom konania vypratanie
nehnuteľnosti.
Z uvedeného vyplýva záver, že v danej veci je základom pre jeden úkon právnej
služby 1/13 výpočtového základu platného v čase začatia poskytovania právnej služby
v roku 2008 1/13 výpočtového základu podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky, čo
predstavuje sumu 48,63 Eur, v roku 2011 1/13 výpočtového základu podľa ustanovenia § 11
ods. 1 písm. a/ vyhlášky, čo predstavuje sumu 57 Eur, v roku 2013 1/13 výpočtového
základu podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky, čo predstavuje sumu 60,07 Eur,
v roku 2016 1/13 výpočtového základu podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky, čo
predstavuje sumu 66 Eur. Právny zástupca žalovaných v 1/ a 2/rade zastupoval žalovaného
v 1/rade od júna 2008 (č.l.279 spisu), žalovaného v 2/rade od júna 2008 (č.1.294 spisu),
s tým, že podľa ustanovenia §13 ods. 3 v znení účinnom do 31.12.2008 základná sadzba
tarifnej odmeny sa zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo
viacerých osôb, podľa ustanovenia §13 ods. 2 v znení účinnom od 01.06.2010 základná
sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch
alebo viacerých osôb. Sadzba náhrady trov konania v tomto konaní potom za jeden úkon
právnej pomoci predstavuje za rok 2008 sumu 77,80 Eur (2 účastníci x 38,90 Eur),
za rok 2011 sumu 57 Eur (2 účastníci x 28.50 Eur), za rok 2013 sumu 60,07 Eur
(2 účastníci x 30,035 Eur), za rok 2016 sumu 66 Eur (2 účastníci x 33 Eur).“
V bode 14 uznesenia okresného súdu vydaného súdnym úradníkom sú podrobne
uvedené dôvody priznania odmeny za 6 úkonov právnej pomoci, náhrady cestovných
výdavkov a náhrady za stratu času a v tomto bode je uvedené: „Odmena a náhrady
advokáta sa podľa § 18 ods.3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. zvýšili o 20 % DPH, čo predstavuje
sumu vo výške 85,27 Eur (20 % zo sumy 426,34 Eur). Súdom určené trovy právneho
zastúpenia žalovaných predstavujú spolu sumu 511,61 Eur.“
V bode 15 uznesenia okresného súdu vydaného súdnym úradníkom sú podrobne
uvedené dôvody nepriznania odmeny za 9 úkonov právnej pomoci a prináležiacich
režijných nákladov, ako aj dôvod nepriznania náhrady za súdny poplatok za vznesenú
námietku zaujatosti.
K nepriznaniu náhrad trov odvolacieho konania okresný súd v uznesení vydanom
súdnym úradníkom uviedol: „Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 7 Co 84/2017-739 zo dňa
28.04.2017 uznesenie súdu prvej inštancie v časti trov konania potvrdil a žalovaným
v 1/ a 2/rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 a § 396 CSP tak, že súd priznal
žalovaným v 1/ až 2/ rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Uznesenie
Krajského súdu v Žiline č. k. 7 Co 84/2017-739 zo dňa 28.04.2017 nadobudlo
právoplatnosť dňa 25.05.2017, preto súd následne rozhodoval o výške náhrady trov
odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP. Po preskúmaní súdneho spisu možno
konštatovať, že žalovaní v 1/ až 2 /rade si trovy odvolacieho konania neuplatnili a ani zo
samotného spisu nevyplývajú žiadne trovy, ktoré by žalovaným v 1/ až 2/rade v odvolacom
konaní vznikli. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaným v 1/ až 2/rade preukázateľne žiadne
účelne vynaložené výdavky ako trovy odvolacieho konania nevznikli, súd rozhodol, že
žalovaným v 1/ až 2 /rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, aj napriek tomu že
nárok na ich náhradu im bol priznaný.“
16. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia predovšetkým uviedol:
„Súd sa stotožnil z rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka jednak pri určovaní
základu pre výpočet hodnoty jedného úkonu právnej služby, keď vychádzal z ust. § 11 ods. 1
písm. a/ vyhl. č. č. 655/2004 Z. z., nakoľko hodnotu veci určiť nemožno, alebo ju možno
zistiť s nepomernými ťažkosťami a s použitím 1/13 výpočtového základu platného v čase
začatia poskytovania právnej služby v roku 2008 ako aj s výškou priznanej odmeny
za poskytnuté úkony právnej služby. Predmetom konania je vypratanie nehnuteľnosti a tento
predmet je sám o sebe neoceniteľným a preto si vyžaduje aplikáciu ust. § 11 ods. 1 písm. a/
vyhlášky o odmenách advokátov. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na poznámku
k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zák. č. 71/1992 Zb.), podľa ktorej
zo žaloby na určenie, či tu právo je, alebo nie je, a zo žaloby na vypratanie nehnuteľnosti,
bytu a nebytových priestorov alebo na vydanie veci sa poplatok vyberie podľa písmena b)
tejto položky. Položka b/ stanovuje, že ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi je
poplatok 99,50 Eur. Aj keď v predmetnej veci nejde o stanovenie súdneho poplatku, ale je
rozhodne potrebné poukázať na to, že u tejto položky zákonodarca pre účely poplatkovej
povinnosti počíta s vyprataním nehnuteľnosti a s tým, že ide o tzv. neoceniteľný predmet
konania.
Súd sa ďalej v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením vyššieho súdneho úradníka
v napadnutom rozhodnutí aj pokiaľ ide o zistený skutkový stav - úkony právnej služby,
za ktoré nebola žalovaným priznaná odmena a to vrátane rozhodnutia, že žalovaným
v 1/ a 2/ rade sa náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Trovy odvolacieho konania
u žalovaných neboli v spise vyčíslené a neboli zaznamenané žiadne úkony zo strany
právneho zástupcu žalovaných v súvislosti s podaným odvolaním. V tejto súvislosti súd
poukazuje aj na výklad k § 262 CSP (Veľký komentár CSP- Beck).“
17. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú
hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba
týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota
pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej
vydanie je predmetom súdneho sporu.
18. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť
hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými
ťažkosťami.
19. Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej rozhodovanie o trovách
konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorej sa
prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania, a ústavný súd preto iba celkom
výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania
a k zrušeniu rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom výnimočných
okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách
konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému
excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania
(II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 248/08, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011,
20. Ústavný súd už v skoršom rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 107/2012 judikoval, že
pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené
slovné spojenie „ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť
hodnotu (v danom prípade práva) predovšetkým znamená vysporiadať sa so skutočným
obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov meritórne rozhodnutie
súdu v tomto konaní. V posudzovanom prípade okresný súd ako sťažnostný súd
v napadnutom uznesení uviedol, že predmetom konania vo veci bolo rozhodovanie
o vyprataní nehnuteľnosti a tento predmet je sám osebe neoceniteľným, a preto si vyžaduje
aplikáciu § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Na podporu svojho tvrdenia poukázal aj
na poznámku k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov), podľa ktorej zo žaloby na vypratanie nehnuteľnosti, bytu
a nebytových priestorov sa poplatok vyberie pevnou sumou podľa písmena b) tejto položky,
ktorá sa aplikuje na prípady, ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi.
21. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že z napadnutého uznesenia
vyplýva, že okresný súd v ňom dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke trov
konania s poukazom na predmet konania a zaujal zrozumiteľné stanovisko k vyjadriteľnosti
predmetu konania v danom type súdneho konania, najmä však v konkrétnej prerokúvanej
veci. Aplikácia § 11 ods. 1 vyhlášky je preto v danom prípade podľa názoru ústavného súdu
odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Okresný súd
aplikoval na vec sa vzťahujúce právne normy vyhlášky spôsobom, ktorý nemožno
považovať za arbitrárny a ani za zjavne neodôvodnený, ako to tvrdia sťažovateľky, ale
za jeden z možných a prípustných výkladov.
22. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že odvolací súd sa
námietkami sťažovateliek zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľky v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého uznesenia okresného súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je
a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
23. Skutočnosť, že sa sťažovateľky s názorom okresného súdu nestotožňujú, sama
osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
24. Ústavný súd sa v okolnostiach posudzovanej veci nestotožňuje s obranou
sťažovateliek, keď poukazujú na nálezy ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 119/2012 a sp. zn.
II. ÚS 583/2013, v ktorých ústavný súd vyslovil právny názor, že pokiaľ sú vec, právo alebo
plnenie, ktoré je predmetom daného právneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto
suma považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva
k takejto veci, pretože vyhláška dôsledne rozlišuje situácie pre náhrady trov konania, keď je
predmet právneho sporu, o ktorom vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný a keď nie
je. V prerokúvanej veci však nešlo o spor týkajúci sa vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
ale predmetom bol špecifický prípad uplatňovania vlastníckeho práva v podobe vypratania
nehnuteľnosti, ktorý sám osebe nie je oceniteľný v peniazoch, ako to odôvodnil aj okresný
súd.
25. Ústavný súd už viackrát konštatoval (napr. II. ÚS 303/2017, II. ÚS 180/2018), že
pokiaľ sa sťažovateľ domnieva, že priznaná náhrada trov právneho zastúpenia mala byť
vo vyššej sume, resp. že mala byť priznaná náhrada trov právneho zastúpenia aj za ďalšie
úkony, ide o otázku, ktorá spadá pod aplikáciu jednoduchého práva upravujúceho spôsob
výpočtu sumy trov právneho zastúpenia a pod otázku aplikácie konkrétnych ustanovení
vyhlášky a nemožno teda hovoriť primárne o ústavnoprávnom aspekte danej veci (Ten by
bolo možné potenciálne nachádzať napr. v prípade, ak by sťažovateľkám žiadna náhrada
trov právneho zastúpenia všeobecnými súdmi nebola priznaná, hoci by vzhľadom
na výsledok konania a skutkový stav veci podľa príslušných právnych noriem priznaná mala
byť. V takom prípade by ústavný súd skúmal, či samotné rozhodnutie všeobecného súdu je
takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces, alebo ide o také extrémne
vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny.).
Ako ústavný súd navyše konštatoval, odôvodnenie aplikácie konkrétnej právnej normy,
pod ktorú všeobecné súdy subsumovali otázku výpočtu výšky priznanej náhrady trov
právneho zastúpenia, bolo zo strany všeobecných súdov vzhľadom na predmet konania
(vypratanie nehnuteľnosti) podľa mienky ústavného súdu ústavne udržateľné a bolo
v súlade s jeho judikatúrou.
26. Ústavný súd tak nie je v tejto veci oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté
právne závery okresného súdu, čo sa týka výkladu a aplikácie jednoduchého (podústavného)
práva. Okresný súd riadne odôvodnil svoje závery k aplikovateľnosti konkrétnych právnych
noriem vyhlášky a k nepriznaniu náhrady trov právneho zastúpenia za konkrétne úkony
vykonané v danom spore.
27. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva
sťažovateliek na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1
ods. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu
28. Sťažovateľky porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu odvíjajú zrejme od porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd sťažnosť
v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy)
a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým uznesením
okresného súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú, konštatuje, že v takom prípade
nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkami označeného základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a preto aj v tejto časti bolo
treba ich sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
29. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť aj v tejto časti už
pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
30. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateliek v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. októbra 2018