Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 386/2018
PDF · 320.85 KB
No categories available
III. ÚS 386/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2018
prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou, Cukrová 14, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa
čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného
života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu rodičovstva a na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaniach vedených
pod sp. zn. 37 P 76/2016, 51 Em 6/2016 a 37 Em 8/2016 a postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 109/2017 a práva na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 37 P 76/2016 a maloletého
, , , zastúpeného zákonným
zástupcom, otcom , , vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na ochranu rodičovstva a na starostlivosť o deti a ich
výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava III v konaniach vedených pod sp. zn. 37 P 76/2016, 51 Em 6/2016
a 37 Em 8/2016 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
11 CoP 109/2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a maloletého o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 4. júna 2018
doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľ 1“),
zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Kalinovou, Cukrová 14, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“),
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2
ústavy, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru a práva
na ochranu rodičovstva a na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy
postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len ,,okresný súd“) v konaniach vedených
pod sp. zn. 37 P 76/2016 (ďalej len ,,konanie okresného súdu sp. zn. 37 P 76/2016“), 51 Em
6/2016 (ďalej len ,,konanie okresného súdu sp. zn. 51 Em 6/2016“) a 37 Em 8/2016 (ďalej
len ,,konanie okresného súdu sp. zn. 37 Em 8/2016“) a postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 109/2017
(ďalej len ,,konanie krajského súdu sp. zn. 11 CoP 109/2017“) a práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu v konaní okresného
súdu sp. zn. 37 P 76/2016 a maloletého , ,
(ďalej len ,,sťažovateľ 2“), zastúpeného zákonným zástupcom, sťažovateľom
1, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, práva
2
na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru a práva na ochranu
rodičovstva a na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy postupom
okresného súdu v konaní okresného súdu sp. zn. 37 P 76/2016, konaní okresného súdu
sp. zn. 51 Em 6/2016 a konaní okresného súdu sp. zn. 37 Em 8/2016 a postupom krajského
súdu v konaní krajského súdu sp. zn. 11 CoP 109/2017.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 15. novembra 2010 bola rozsudkom
Okresného súdu Bratislava IV č. k. 22C 420/2009-151 schválená rodičovská dohoda medzi
sťažovateľom 1 a matkou sťažovateľa 2, na základe ktorej bol sťažovateľ 2 zverený
do osobnej starostlivosti matky a sťažovateľovi 1 bol určený široký styk so sťažovateľom 2.
Ďalej je uvedené, že do januára 2016 bola táto dohoda realizovaná bez väčších problémov,
potom však matka sťažovateľa 2 mala začať meniť svoje správanie voči sťažovateľovi 1.
Následne je v sťažnosti opísaný ďalší priebeh a vývoj vzťahov medzi sťažovateľom 1
a matkou sťažovateľa 2, ktoré sa zhoršovali, dôsledkom čoho matka sťažovateľa 2 mala
sťažovateľovi 1 od júna 2016 prestať umožňovať styk so sťažovateľom 2, v dôsledku čoho
sťažovateľ 1 podal 7. júla 2016 na okresnom súde prvý návrh na výkon rozhodnutia, ktorý
sa týkal jeho styku so sťažovateľom 2 počas školského roka a počas letných prázdnin
od 1. júla 2016 do 14. júla 2016, čo bolo predmetom konania okresného súdu sp. zn.
51 Em 6/2016. Pretože ani ďalší styk sťažovateľa 1 so sťažovateľom 2 v období
od 1. augusta 2016 do 7. augusta 2016 sa neuskutočnil, sťažovateľ 1 na okresnom súde
podal druhý návrh na výkon rozhodnutia, čo bolo predmetom konania okresného súdu
sp. zn. 37 Em 8/2016. Následne dvoma uzneseniami z 3. marca 2017 v konaní okresného
súdu sp. zn. 51 Em 6/2016 a v konaní okresného súdu sp. zn. 37 Em 8/2016 okresný súd
potvrdil zamietnutie návrhov sťažovateľa 1 na výkon rozhodnutia.
3. V ďalšej časti je uvedené, že keďže okresný súd v konaní okresného súdu sp. zn.
51 Em 6/2016 a v konaní okresného súdu sp. zn. 37 Em 8/2016 v období od 11. júla 2016
až do januára 2017 nevykonal žiadny úkon, sťažovateľ 1 podal na okresnom súde sťažnosť,
ktorá bola podpredsedníčkou okresného súdu vyhodnotená ako dôvodná.
4. Ako je v sťažnosti ďalej uvedené, matka sťažovateľa 2 podala 16. marca 2016
na okresnom súde návrh na zvýšenie výživného a úpravu práv a povinností k sťažovateľovi
2, ktorým žiadala zúžiť styk sťažovateľa 1 so sťažovateľom 2, čo bolo predmetom
konania okresného súdu sp. zn. 37 P 76/2016. Ďalej je uvedené, že matka sťažovateľa 2
uvedené odôvodňovala tým, že sťažovateľ 1 mal sťažovateľovi 2 znemožňovať návštevu
školy, čo sťažovateľ 1 odmieta, a tiež, že matka sťažovateľa 2 mala vyvíjať tlak aj na Úrad
práce sociálnych vecí a rodiny Bratislava a na Úrad komisára pre deti, pričom v danej veci
vstúpil do konania 6. septembra 2016 aj okresný prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava
III. Následne sťažovateľ 1 opisuje priebeh okolností, ktorých výsledkom bolo 30. januára
2017 vydanie neodkladného opatrenia okresným súdom č. k. 37 P 76/2016-658 (ďalej
len ,,neodkladné opatrenie okresného súdu“), ktorým okresný súd zakázal styk sťažovateľa
1 so sťažovateľom 2, voči čomu podal sťažovateľ 1 odvolanie, avšak v konaní krajského
súdu sp. zn. 11 CoP 109/2017 krajský súd uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil.
Uznesením č. k. 37 P 76/2016-1333 z 22. marca 2018 okresný súd zamietol návrh
sťažovateľa 1 na zrušenie neodkladného opatrenia okresného súdu.
5. Z podanej sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ 1 v konaní okresného súdu
sp. zn. 37 P 76/2016 9. februára 2018 podal sťažnosť na prieťahy v konaní, ktoré boli
podpredsedníčkou okresného súdu vyhodnotené ako nedôvodné, preto sťažovateľ 1 podal
na krajskom súde 16. apríla 2018 žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti.
6. V ďalšej časti sťažovateľ 1 uvádza, že porušenie práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
vidí v tom, že konajúce súdy, okresný súd a krajský súd, nepreskúmali výraznú zmenu
v postoji sťažovateľa 2 voči sťažovateľovi 1 v priebehu veľmi krátkeho času, počas ktorého
bol sťažovateľ 2 vystavený masívnemu tlaku zo strany svojej matky. Tiež namieta,
že okresný súd uznesenie č. k. 37 P 76/2016-1333 z 22. marca 2018 nedostatočne odôvodnil
a tiež nedostatočne odôvodnil proces dokazovania. Sťažovateľ 1 v tejto súvislosti poukázal
na závery vypracovaných znaleckých posudkov, ako aj vyjadrenia psychologičky, ktorú
sťažovateľ 2 navštevoval, ktoré majú potvrdzovať tú skutočnosť, že sťažovateľ 2 bol
ovplyvňovaný svojou matkou, napriek čomu okresný súd nepreveril postoj sťažovateľa 2
4
voči sťažovateľovi 1 a vypočul sťažovateľa 2 až osem mesiacov po tom, ako neodkladným
opatrením okresného súdu zakázal styk sťažovateľa 1 so sťažovateľom 2 a pätnásť
mesiacov po tom, čo sťažovateľ 1 podal na okresnom súde prvý návrh na výkon
rozhodnutia. Sťažovateľ 1 k uvedenému dodal: ,,Je nepochopiteľné, prečo prvostupňový súd
nevzal do úvahy výsledky znaleckých posudkov troch nestranných psychológov,
ale nepravdivé tvrdenia matky do úvahy vzal a zakázal styk otca s maloletým. Rôzny prístup
k stranám je evidentný, avšak ničím nepodložený. Aj keď matka produkovala návrhy
bez konkrétnych dôkazov, súd jej vyhovel. Na druhej strane sťažovateľovi nevyhovel
v ničom napriek tomu, že jeho návrhy boli podložené znaleckými posudkami. Povinnosťou
súdu je zaoberať sa návrhmi na vykonanie dôkazov a vykonanými dôkazmi v odôvodnení
súdneho rozhodnutia dostatočným spôsobom.“ Ďalej sťažovateľ 1 uvádza skutočnosti, pre
ktoré dospel k názoru o jednostrannom vyhodnotení dôkazov zo strany súdov. K tomu
uvádza: ,,Sťažovateľ má za to, že prvostupňový a odvolací súd nevyvinuli snahu o zistenie
skutočného názoru maloletého, jednostranne sa uspokojili s tvrdeniami matky a Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny a Komisárky pre deti, ktoré však boli pod vplyvom a tlakom
samotnej matky. Súdy nepreverili, či otec pravdivo opisuje všetky ním uvádzané skutočnosti
a napriek jeho prosbám o pomoc pri zabezpečení styku s maloletým, mu neposkytli žiadnu
pomoc alebo súčinnosť. Súdy tiež nevzali do úvahy v rozhodných ukazovateľoch názory
troch psychológov.“ Dodal, že napriek skutočnosti, že od zákazu styku so sťažovateľom 2
uplynulo už štrnásť mesiacov, okresný súd neurobil žiaden úkon, ktorým by umožnil ich
opätovný styk. Tiež uviedol: «Sťažovateľ v návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia
o zákaze styku poukázal na to, že styk sa nerealizuje po dobu 1,5 roka a voči maloletému
sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania. Okresný súd však tento návrh zamietol
a poukázal na pohovor s maloletým dňa 4. 10. 2017. Ak však traja psychológovia už v apríli
až máji 2016 poukazovali na veľký psychický nátlak na maloletého zo strany matky, potom
výsluch maloletého po 17-tich mesiacoch pod výlučným vplyvom matky nemôže byť
smerodajný... Napriek podaným dvom návrhom na výkon rozhodnutia okresný súd neurobil
žiaden úkon a po ôsmych a siedmych mesiacoch obidva návrhy na výkon rozhodnutia
zamietol. Okresný a krajský súd sťažovateľovi v konaniach o výkon rozhodnutia neposkytli
žiadnu súdnu ochranu... Okresný súd sa teda vo svojom rozhodnutí nezaoberal tým,
aký vplyv bude mať dlhodobý tlak matky na maloletého a čo z toho vyplýva vo vzťahu
k znaleckému dokazovaniu, na ktoré okresný súd ,,čaká“... Okresný súd nedostatočne
odôvodnil, prečo pri hodnotení dôkazov niektoré dôkazy jednostranne akceptoval a niektoré
vôbec nezohľadnil...»
7. Ďalej sťažovateľ 1 k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že od ním podaného protinávrhu na okresnom súde z 13. júna
2016, ktorým žiadal zverenie sťažovateľa 2 do svojej osobnej starostlivosti, uplynuli takmer
dva roky a doteraz nebolo rozhodnuté. Uviedol, že v konaní okresného súdu sp. zn.
37 P 76/2016 sa síce konalo päť pojednávaní, avšak prvé tri pojednávania boli odročené
z dôvodu nevykázaného doručenia účastníkom alebo z dôvodu, že nebola zachovaná lehota
na prípravu na pojednávanie, a štvrté pojednávanie bolo odročené na účel realizácie
asistovaného styku. Okresný súd následne nariadil ďalšie neodkladné opatrenie, ktoré však
krajský súd zrušil, čím došlo podľa tvrdenia sťažovateľa 1 len k zbytočnému a neúčelnému
úkonu. Dodal, že z jedného pojednávania sa ospravedlnil z dôvodu závažného ochorenia
jeho matky, teda okresný súd v danej veci vykonal len jeden úkon, a to vypočutie
sťažovateľa 2 zo 4. októbra 2017, a odvtedy sa nekonalo žiadne pojednávanie. Tiež dodal:
,,Prvostupňový súd nariadil znalecké dokazovanie uznesením zo dňa 30. 1. 2018. Aj tu však
došlo k zbytočným prieťahom v konaní, keďže súd uložil znalcovi položiť také otázky, ktoré
by neprimerane zasahovali do osobnostných práv sťažovateľa, jeho súkromia a osobnej
integrity, pričom konajúci súd by prekračoval svoje právomoci v konaní o úpravu práv
a povinností k maloletému dieťaťu. Toto odvolanie bolo vyhodnotené ako dôvodné...
Okresný súd stále nekoná aj napriek podnetu sťažovateľa zo dňa 14. 4. 2018, v ktorom
navrhol okresnému súdu možnosti na obnovenie jeho kontaktu s maloletým. Sťažovateľ
poukazuje aj na to, že k prieťahom začalo dochádzať už dňa 11. 7. 2016, kedy sťažovateľ
podal prvý návrh na výkon rozhodnutia. Okresný súd neurobil žiaden úkon vo veci výkonu
rozhodnutia. Po nariadení neodkladného opatrenia o zákaze styku návrh na nariadenie
výkonu rozhodnutia po ôsmych mesiacoch zrušil.“
8. Sťažovateľ 1 ďalej v podanej sťažnosti namietal, že jeho právo na účinný
prostriedok nápravy zaručené čl. 13 dohovoru bolo porušené v dôsledku toho, že okresný
6
súd vo svojom uznesení č. k. 37 P 76/2016-1333 z 22. marca 2018, konkrétne v jeho
poučení, uviedol, že proti tomuto nie je prípustné odolanie. Podľa názoru sťažovateľa 1
nepripustením odvolania bolo porušené jeho právo na účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 13 dohovoru.
9. V záverečnej časti sťažnosti sťažovateľ 1 a sťažovateľ 2 namietali, že bolo
porušené ich základné právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základné právo na ochranu rodičovstva podľa
čl. 41 ods. 1 ústavy, právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy
a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru. Odôvodňujú
to tým, že v prípade sťažovateľa 1 bolo jeho právo na rešpektovanie jeho rodinného života
porušené tým, že mu bola odňatá možnosť starať sa osobne o jeho maloleté dieťa –
sťažovateľa 2, a v prípade sťažovateľa 2 bolo jeho právo na rodičovskú výchovu
a starostlivosť porušené tým, že sa nemôže stretávať so svojím otcom, sťažovateľom 1.
Zároveň sťažovateľ 1 uviedol, že na základe postupu okresného súdu a postupu krajského
súdu nemohol vykonávať svoje rodičovské práva a povinnosti, a tým bolo porušené jeho
právo na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy a právo na starostlivosť o deti a ich
výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy. Na záver uviedli: ,,Konajúce súdy neposkytli
sťažovateľom účinnú ochranu pred neoprávneným zásahom do ich súkromného a rodinného
života a tým porušili ich základné práva podľa článku 19 ods. 2 ústavy a práva podľa
článku 8 Dohovoru. Rozhodnutia prvostupňového aj odvolacieho súdu o nariadení
neodkladného opatrenia, ktorým bol sťažovateľovi zakázaný styk s maloletým, zasiahli
mocensky do rodinného života tak sťažovateľa 1 ako aj sťažovateľa 2 a negatívne tým
ovplyvnili ich rodinný život. Postupom okresného súdu, ktorý uznesením zo dňa 22. 3. 2018
zamietol návrh sťažovateľa na zrušenie uznesenia Okresného súdu Bratislava III zo dňa
30. 1. 2017, č. k. 37P/76/2016-658 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 30. 3. 2017, sp. zn. 11CoP/109/2017, došlo k porušeniu práva sťažovateľov
na rodinný život, práva sťažovateľa 1 na starostlivosť o deti a ich výchovu a práva
sťažovateľa 2 na rodičovskú výchovu a starostlivosť.“
10. V petite sťažnosti žiadali, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
,,1. Právo na súdnu ochranu podľa článku čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaniach
vedených pod spis. zn. 37P/76/2016, 51Em/6/2016 a 37Em/8/2016 a postupom Krajského
súdu v Bratislave, v konaní vedenom pod sp. zn. 11CoP/109/2017, porušené bolo.“
2. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaniach vedených pod spis. zn.
37P/76/2016, 51Em/6/2016 a 37Em/8/2016 a postupom Krajského súdu v Bratislave,
v konaní vedenom pod sp. zn. 11CoP/109/2017, porušené bolo.
3. Právo na účinný prostriedok nápravy zaručený čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava III v konaní vedenom pod spis. zn. 37P/76/2016, porušené bolo.
4. Právo a maloletého na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa článku 19 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného
života podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo
na ochranu rodičovstva a na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 1 a 4
Ústavy SR postupom Okresného súdu Bratislava III v konaniach vedených pod spis. zn.
37P/76/2016, 51Em/6/2016 a 37Em/8/2016 a postupom Krajského súdu v Bratislave,
v konaní vedenom pod sp. zn. 11CoP/109/2017, porušené bolo.
5. Uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 22. 3. 2018, č. k. 37P/76/2016-
1333 sa zrušuje.
6. Okresnému súdu Bratislava III sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
37P/76/2016 konal bez zbytočných prieťahov.
7. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
30.000,-€.
8. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 325,42 € na
účet advokátky JUDr. Ivety Kalinovej, Advokátska kancelária, Cukrová 14, 811 08
Bratislava.“
8
II.
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo
slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto
práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie
konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné,
prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred
porušením. V zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto je zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon
o ústavnom súde“), ktorý vo svojom § 25 ods. 1 uvádza, že ústavný súd návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Počas tohto prerokovania ústavný súd zisťuje, či sťažnosť spĺňa
zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
14. Zákon o ústavnom súde v § 25 ods. 2 uvádza, že návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,
keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,
v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné
okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti...
17. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
18. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom
bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
10
19. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
20. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru
štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to
v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania
nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv
a slobôd iných.
21. Podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom
a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru.
Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana
detí a mladistvých. Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo
na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti
možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľa 2 na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19
ods. 2 ústavy, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8
dohovoru a práva na ochranu rodičovstva a na starostlivosť o deti a ich výchovu
podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy postupom okresného súdu v konaní okresného súdu
sp. zn. 37 P 76/2016, konaní okresného súdu sp. zn. 51 Em 6/2016 a konaní okresného
súdu sp. zn. 37 Em 8/2016 a postupom krajského súdu v konaní krajského súdu sp. zn.
22. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka,
kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ
domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ
(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.
23. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným
právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,
že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
24. K sťažnosti bolo priložené splnomocnenie, ktorým sťažovateľ 1 splnomocnil
advokátku JUDr. Ivetu Kalinovú, Cukrová 14, Bratislava, na jeho zastupovanie
pred ústavným súdom. Právne zastúpenie maloletého sťažovateľa 2 v ňom však obsiahnuté
nebolo. Len z textu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 2 je zastúpený sťažovateľom 1
ako zákonným zástupcom.
25. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa otázky povinného
zastúpenia navrhovateľa v konaní pred ústavný súdom advokátom ústavný súd konštatuje,
že od povinného zastúpenia advokátom, ktoré vyžaduje § 20 ods. 2 zákona o ústavnom
súde, nie je možné upustiť (III. ÚS 138/2018).
26. Ústavný súd pripomína, že takéto nedostatky zákonom predpísaných náležitostí
nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Nedostatok, resp. nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí návrhu účastníka konania je v zmysle konštantnej judikatúry
ústavného súdu dôvodom odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
27. Na základe uvedeného preto ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim
sa vyššie označených základných práv sťažovateľa 2 konštatuje, v zmysle § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde, existenciu procesnej prekážky, ktorá bráni prerokovaniu tejto časti
sťažnosti, a to pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
12
K námietke porušenia základného práva sťažovateľa 1 na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19
ods. 2 ústavy, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8
dohovoru a práva na ochranu rodičovstva a na starostlivosť o deti a ich výchovu
podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy postupom okresného súdu v konaní okresného súdu
sp. zn. 51 Em 6/2016 a konaní okresného súdu sp. zn. 37 Em 8/2016 a postupom
krajského súdu v konaní krajského súdu sp. zn. 11 CoP 109/2017
28. V zmysle už citovaných ustanovení § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde
každá sťažnosť, resp. návrh doručený ústavnému súdu musí obsahovať zákonom predpísané
náležitosti. Tie sa týkajú aj doručeného splnomocnenia na zastupovanie v konaní
pred ústavným súdom. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje
za potrebné zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe
v rozsahu presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom
dáva tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje
29. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a jej príloh zistil, že splnomocnenie
sťažovateľa 1 pre advokátku JUDr. Ivetu Kalinovú, Cukrová 14, Bratislava, bolo výslovne
udelené na zastupovanie sťažovateľa 1 pred ústavným súdom ,,vo veci úpravy práv
a povinností k maloletému: , , trvale bytom u matky
, vedenom na Okresnom súde Bratislava III, č. k. 37P/76/2016“.
Z tohto znenia splnomocnenia teda vyplýva, že bolo udelené len na konanie okresného súdu
sp. zn. 37 P 76/2016. V petite sťažnosti však sťažovateľ 1 namieta ešte ďalšie tri konania
(sp. zn. 51 Em 6/2016, 37 Em 8/2016 a 11 CoP 109/2017), ktoré nie sú obsiahnuté
v udelenom splnomocnení. Vzhľadom na uvedené ústavný súd musí skonštatovať, že rozsah
sťažovateľom 1 udeleného splnomocnenia advokátke na konanie pred ústavným súdom
nezodpovedá rozsahu petitu sťažnosti.
30. Uplatnenie právomoci ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 49 a nasledujúcich zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti už ústavný súd
opakovane uviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak
náležitosti týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný
návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) (III. ÚS 504/2016).
31. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatok zákonom predpísanej
náležitosti vyplývajúcej z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné)
32. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou
starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom
a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa
svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť
poskytovaných právnych služieb.
33. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej
služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé
vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to
splnené zákonom ustanovené predpoklady (III. ÚS 330/2017). Aj v tomto ohľade naďalej
zostáva v platnosti zásada ,,vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to
zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
14
34. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované
právne zastúpenie sťažovateľa 1 sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu nesplnenia
zákonom predpísaných náležitostí v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľa 1 na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, práva na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19
ods. 2 ústavy, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8
dohovoru a práva na ochranu rodičovstva a na starostlivosť o deti a ich výchovu
podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy postupom okresného súdu v konaní okresného súdu
sp. zn. 37 P 76/2016
35. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní okresného súdu sp. zn.
37 P 76/2016 nebolo vydané meritórne rozhodnutie vo veci samej v konaní vo veci
starostlivosti súdu o maloletého, teda sťažovateľa 2, ale zatiaľ bolo riešené len nariadenie
neodkladného opatrenia, resp. riešená otázka zrušenia nariadenia neodkladného opatrenia,
ktorým okresný súd zakázal styk sťažovateľa 1 so sťažovateľom 2 do právoplatného
skončenia konania vo veci samej.
36. Rozhodovanie o návrhu na neodkladné (zabezpečovacie) opatrenie možno
považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré
nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania
alebo v konaní o veci samej (obdobne I. ÚS 46/00), resp. ktoré nemožno napraviť
procesnými prostriedkami. Rekodifikáciou civilného procesného práva došlo
k definitívnemu zániku inštitútu predbežného opatrenia a s účinnosťou od 1. júla 2016
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) zaviedol inštitút neodkladného opatrenia
a zabezpečovacieho opatrenia v spojení s § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku.
Súd môže tiež určiť, že neodkladné opatrenie bude trvať len po určený čas (§ 330 ods. 1
CSP). Neodkladné opatrenie zanikne, ak uplynul čas, na ktorý bolo nariadené (§ 333 CSP)
37. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa tak
nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o neodkladných opatreniach
v prípadoch, kde neodkladné opatrenia do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú
konečným spôsobom, resp. kde s ohľadom na charakter konkrétneho rozhodnutia
o neodkladnom opatrení nemôže toto zasiahnuť do základných práv alebo slobôd
účastníkov konania, keďže nemusí zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu
(III. ÚS 165/2018). Okresný súd vo svojom uznesení č. k. 37 P 76/2016-1333 z 22. marca
2018 okrem iného uviedol: ,,Súd poukazuje na to, že vo veci je nariadené znalecké
dokazovanie znalcom z odboru Psychológia a z odboru Zdravotníctvo a farmácia, bol
ustanovený ktorého
úlohou bude odpovedať na položené otázky, majúce význam pre rozhodnutie vo veci,
vrátane rozhodnutia o zákaze styku otca s maloletým, resp. zrušenia zákazu styku otca
s maloletým, ktorý zákaz bol nariadený v záujme maloletého.“
38. Ústavný súd síce v rámci svojej rozhodovacej činnosti v minulosti pristúpil
k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne však išlo
o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto súvislosti
ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných
opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím všeobecného súdu došlo
k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu
majúci charakter svojvôle (III. ÚS 165/2018).
39. Po preskúmaní sťažnosti a jej príloh ústavný súd dospel k záveru, že konanie
okresného súdu sp. zn. 37 P 76/2016 nenesie známky zjavnej svojvôle. Jednotlivé uznesenia
okresného súdu v napadnutom konaní 1 okresného súdu boli dostatočne a primerane
odôvodnené. Úvahy uvedené v odôvodnení okresného súdu týkajúce sa neodkladného
opatrenia nie je možné považovať za také, ktoré by boli v rozpore so zmyslom a účelom
16
neodkladného opatrenia, a preto ústavný sud odmieta sťažnosť v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú.
40. Rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské práva vylučuje aplikovateľnosť
čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení (teraz neodkladných
opatrení), keďže nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri
rozhodnutie APIS proti Slovenskej republike z 10. 1. 2000 č. 39754/98, v ktorom
sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného
opatrenia), preto ústavný súd námietku sťažovateľa o jeho porušení považoval iba za súčasť
sťažnostnej argumentácie, ktorá sama osebe ani nezakladá dôvod ústavného prieskumu
41. Konštatovanie o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na predmetnú vec
(rozhodovanie o neodkladnom opatrení) a čl. 46 ods. 1 ústavy o zjavnej neopodstatnenosti
súčasne vylučuje možnosť sekundárneho porušenia označených práv zaučených čl. 19
ods. 2 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 8 a čl. 13 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní 1 okresného súdu.
42. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa 1, ktorou namietal
porušenie svojich základných práv zaručených čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv zaručených čl. 6, čl. 8 a čl. 13 dohovoru konaním okresného súdu sp. zn.
37 P 76/2016, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľa 1 na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
okresného súdu sp. zn. 37 P 76/2016
43. Z doručenej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 1 namieta konanie okresného súdu
počas obdobia takmer dvoch rokov. K sťažnosti ako prílohy sťažovateľ 1 doručil
aj jednotlivé uznesenia okresného súdu, posledné z 22. marca 2018. Podľa zistení ústavného
súdu sťažovateľ 1 podal opätovne návrh na zrušenie neodkladného opatrenia, ktorý okresný
súd zamietol pod č. k. 37 P 76/2016-1351 z 9. mája 2018, proti čomu bolo zo strany
sťažovateľa 1 podané odvolanie na krajskom súde. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd
v konaní okresného súdu sp. zn. 37 P 76/2016 vo veci priebežne koná o ďalšom návrhu
na zrušenie neodkladného opatrenia.
44. V predmetnej časti sťažnosti absentuje príčinná súvislosť medzi sťažovateľom
namietanými prieťahmi a čl. 48 ods. 2, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, vzhľadom
na čo ústavný súd odmieta v tejto časti sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
45. Na záver ústavný súd uvádza, že ak by v konaní okresného súdu sp. zn.
37 P 76/2016, resp. v jeho ďalšom priebehu dochádzalo k neospravedlniteľným prieťahom,
sťažovateľ 1 má možnosť podať na ústavnom súde novú sťažnosť.
46. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi uvedenými
v petite sťažnosti nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením
porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. októbra 2018
18