Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 308/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka (sudca

spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , ,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou MARCEL BIZNÁR, s. r. o., Bajkalská 31,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Marcel Biznár, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1

, ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -249 z 30. júna 2014,

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -391 z 27. októbra 2015, ako aj postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením sp. zn. z 29. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia sťažovateľa

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. marca 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a (ďalej len ,a“), ako aj práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)

postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len ,,okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj ,,napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho

rozsudkom č. k. -249 z 30. júna 2014 (ďalej aj ,,napadnutý rozsudok

okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj ,,napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho

rozsudkom č. k. -391 z 27. októbra 2015 (ďalej aj ,,napadnutý rozsudok

krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

,,najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj ,,napadnuté

konanie najvyššieho súdu“) a jeho uznesením sp. zn. z 29. novembra 2018

(ďalej aj ,,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra

2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom

pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená 17. októbra 2019 sudcovi

spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020

bola predbežne prejednaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová

(predsedníčka senátu) a sudcovia Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom

okresného súdu vydaným ešte za účinnosti (ďalej aj „OSP“)

bola sťažovateľovi ako žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni

, (ďalej len ,,žalobkyňa“), sumu 73 032,06 € s úrokom

z omeškania 0,05 % denne od 11. februára 2009 do zaplatenia a nahradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 5 926,87 €. Protinávrh [správne „vzájomný návrh“ ( a 98 ),

pozn.] sťažovateľa v celom rozsahu zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil rozsudkom z 27. októbra 2015. Následne

podané dovolanie sťažovateľa bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu

z 29. novembra 2018 vydaným za účinnosti (ďalej aj „“)

odmietnuté ako procesne neprípustné.

4. Sťažovateľ namietol, že s názormi uvedenými v napadnutých rozsudkoch

okresného súdu a krajského súdu, ako ani v napadnutom uznesení najvyššieho súdu nie je

možné súhlasiť. Dodal, že konajúce súdy porušili ním namietané práva tým, že sa

nezaoberali jeho jednotlivými námietkami. Ku konaniu vo veci samej uviedol, že konajúce

súdy vyhoveli návrhu žalobkyne, hoci podľa tvrdenia sťažovateľa bolo v konaní

pred všeobecnými súdmi nepochybne preukázané, že sťažovateľ od zmluvy o dielo

z 13. augusta 2009 odstúpil a za vykonané práce na stavbe uhradil sumu 56 583 € namiesto

žalobkyne jej subdodávateľovi. Urobil tak z dôvodu, že žalobkyňa si neplnila svoje

povinnosti v zmysle uzatvorenej zmluvy o dielo jednak voči sťažovateľovi, ako ani voči jej

subdodávateľovi. V závere tejto časti dodal: ,,Konajúce súdy svojimi rozhodnutiami

umožnili duplicitné vymoženie odplaty za dodané práce, pričom sa vôbec skutkovo ani

právne riadne nevyporiadali s argumentáciou Sťažovateľa. Napadnuté rozhodnutia je preto

možné označiť ako arbitrárne.“

5. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu a jeho postupu sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd nepostupoval správne, ak dospel

k názoru, že zo strany sťažovateľa neboli splnené procesné podmienky prípustnosti

dovolania podľa . Tiež namietal, že najvyšší súd posudzoval dovolanie

podľa v čase vydania jeho rozhodnutia neplatného právneho predpisu, a to podľa § 236

a nasl. .

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3, a a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30.06.214 (správne má byť zo dňa

30. 06. 2014, pozn.), č. -249, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

27.10.2015 č. -391 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 29.11.2018, č. sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu

Bratislava I na ďalšie konanie.

Okresný súd Bratislava I, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej

republiky sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť ako

sťažovateľovi trovy konania v sume 346,26 € na účet spol. Advokátska kancelária MARCEL

BIZNÁR, s.r.o., vedený v

do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

10. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

15. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený...

17. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v namietanom porušení

základných práv podľa , , a ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým konaním okresného súdu

a napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým konaním krajského súdu

a napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým konaním najvyššieho súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu. K porušeniu ním označených práv malo dôjsť

v dôsledku:

- arbitrárnosti odôvodnenia všetkých napadnutých rozhodnutí okresného súdu,

krajského súdu a najvyššieho súdu,

- skutočnosti, že najvyšší súd podľa sťažovateľa dospel k nesprávnemu záveru

o nesplnení procesných podmienok prípustnosti sťažovateľovho dovolania a zároveň

namietal, že najvyšší súd posudzoval jeho dovolanie podľa v čase vydania jeho rozhodnutia

neplatného právneho predpisu, a to podľa a nasl. .

III.1 K námietke porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1,

a , ako aj práva podľa dohovoru

napadnutými konaniami a napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského

súdu

19. Ústavný súd v tejto časti musí hneď na úvod konštatovať, že ústavná sťažnosť

sťažovateľa, ktorý je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený,

pôsobí vo vzťahu k napadnutým rozsudkom okresného súdu a krajského súdu ako celok

nedostatočne a neurčito. V prvom rade je potrebné uviesť, že z odôvodnenia ústavnej

sťažnosti vo vzťahu k týmto rozhodnutiam v podstate absentuje akékoľvek ústavno-právne

relevantné odôvodnenie. Podstatná časť ústavnej sťažnosti sa týka namietanej arbitrárnosti,

avšak vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, pričom napadnuté rozsudky

okresného súdu a krajského súdu pôsobia len ako akési ,,prílepky“. Sťažovateľ vo vzťahu

k napadnutým rozsudkom okresného súdu a krajského súdu neuviedol v podstate žiadne

relevantné odôvodnenie, v dôsledku čoho v tejto časti nebolo vyhovené požiadavkám

na obsah podanej ústavnej sťažnosti, ako sú kladené § 43 ods. 1 v spojení s § 123 ods. 1

písm. d) . Uvedené predstavuje nedostatok zakladajúci dôvod

na odmietnutie ústavnej sťažnosti v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom

súde z dôvodu nedostatku náležitostí ustanovených zákonom.

20. Nehľadiac na už uvedené je tiež potrebné poukázať na to, že sťažovateľ

v priloženom plnomocenstve splnomocnil svojho právneho zástupcu výslovne na podanie

ústavnej sťažnosti iba proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a jeho konaniu,

čo taktiež samo osebe zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti ústavnej sťažnosti

smerujúcej proti napadnutým rozsudkom okresného súdu a krajského súdu podľa § 56

ods. 2 písm. c) z dôvodu nedostatku náležitostí ustanovených

zákonom. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné

zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu

presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom

dáva tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje

().

21. V súvislosti s uvedenými obsahovými nedostatkami a ich rozsahom ústavný súd

pripomína, že ich nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Ústavný súd podľa § 53

ods. 3 síce môže vyzvať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov

jeho podania, avšak zásadne iba v prípade, ak ide o nedostatky odstrániteľné. V danej veci

sa nedostatky ústavnej sťažnosti týkali jej slabého odôvodnenia, a preto ústavný súd na ich

odstránenie sťažovateľa nevyzýval.

22. Na podanie návrhu, ktorý obsahuje všetky zákonom prepísané náležitosti podľa

v spojení s , slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona

o ústavnom súde a zo zákona o advokácii vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé

vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie,

ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom

().

23. Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,

a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,

aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Ako

už bolo uvedené, osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov,

ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva

v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť,

ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta). Na margo všetkého už uvedeného ústavnému

súdu nedá nespomenúť ani tú skutočnosť, že ako v podanej ústavnej sťažnosti,

tak aj v priloženom plnomocenstve sa napriek spísaniu ústavnej sťažnosti k 11. marcu 2019

a plnej moci k 7. marcu 2019 v oboch prípadoch odkazuje na v tom čase už neúčinný zákon

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, keďže s účinnosťou

od 1. marca 2019 podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním

a o postavení jeho sudcov upravuje ,,nový“ , ako už bolo uvedené

aj v bode 9 tohto rozhodnutia.

24. S poukazom na uvedené obsahové nedostatky preto ústavný súd v tejto časti

ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol s poukazom na § 56 ods. 2 písm. c) zákona

o ústavnom súde pre nesplnenie náležitostí ustanovených zákonom.

III.2 K námietke porušenia základného práva podľa , ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým konaním a uznesením najvyššieho

súdu

25. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ namietal,

že najvyšší súd dospel k nesprávnemu záveru o nesplnení procesných podmienok

prípustnosti sťažovateľovho dovolania a zároveň, že najvyšší súd posudzoval jeho

dovolanie podľa v čase vydania jeho rozhodnutia neplatného právneho predpisu, a to podľa

a nasl. .

26. Cieľom pravidiel týkajúcich sa prípustnosti dovolania je zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované... Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti

dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľa v prípade, ak bolo toto posúdenie vykonané v súlade so zákonom. Postup súdu

v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva

sťažovateľa... ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil,

že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného

práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov ().

27. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo

slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu ().

28. S poukazom na uplatnené námietky sťažovateľa musí na tomto mieste ústavný

súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu uviesť,

že sa s nimi nie je možné stotožniť. Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadal s relevantnými námietkami. Odpoveď na nich dal

na stranách 3 až 6 napadnutého uznesenia. V tejto časti odôvodnenia sa najvyšší súd podľa

názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal s námietkou týkajúcou sa nedostatočného

odôvodnenia druhoinštančného súdu, zároveň zodpovedal aj otázku týkajúcu sa uplatnenia

pri posudzovaní podmienky prípustnosti podaného

dovolania zo strany sťažovateľa, keďže to bolo podané 8. januára 2016, teda pred

nadobudnutím účinnosti . Z odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu (bod 6) je zrejmé, že pri posudzovaní podmienok prípustnosti

dovolania sťažovateľa postupoval v súlade s , keď tieto podmienky posúdil

podľa procesného predpisu platného a účinného v čase jeho podania (§ 470 ods. 2 prvá veta

, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované).

29. Vzhľadom na skutočnosť, že závery najvyššieho súdu uvedené v napadnutom

uznesení sú sťažovateľovi dostatočne známe, ústavný súd ich na tomto mieste nebude

uvádzať. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého

uznesenia, pretože sú dostatočne a presvedčivo zdôvodnené. Napadnuté uznesenie

je ústavne konformné, nenesie znaky svojvoľnosti (arbitrárnosti) alebo ústavnej

neudržateľnosti v dôsledku zjavných pochybení alebo omylov.

30. Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Ako už ústavný súd uviedol, ústavný súd nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd ().

31. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné uvedenú časť ústavnej sťažnosti smerujúcu

proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g)

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

III.3 K námietke porušenia základného práva podľa

napadnutým konaním a uznesením najvyššieho súdu

32. „Článkom 20 ods. 1 sa vlastníkovi priznáva len ochrana majetku, ktorý

nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom.“ () „Tento článok

nevyhlasuje za základné ľudské právo vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom,

t. j. právo nadobúdať vlastníctvo. Vzťahuje sa na štátnych občanov Slovenskej republiky,

cudzincov, právnické osoby slovenské i zahraničné a aj štát. Výklad tohto ustanovenia však

neznamená, že každý má právo vlastniť akýkoľvek majetok... Uvedené ustanovenie

treba vykladať tak, že každý má právo vlastniť majetok, ktorý alebo zákonom

Slovenskej republiky nie je z tohto vlastníctva vylúčený.“ ().

33. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že z napadnutého

uznesenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť

k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , preto ústavný súd odmietol podľa zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.

III.4 K námietke porušenia základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1

napadnutým konaním a uznesením najvyššieho súdu

34. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti zároveň namietal porušenie základných

práv podľa a . V ústavnej sťažnosti však absentuje jasné

a zreteľné odôvodnenie toho, v čom konkrétne malo spočívať porušenie týchto základných

práv podľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu, a to aj napriek skutočnosti

zastúpenia sťažovateľa advokátom. Teda v nej absentujú náležitosti nevyhnutné

pre jej riadne a relevantné ústavnoprávne odôvodnenie vo vzťahu k uvedeným základným

právam podľa .

35. Ústavný súd za závažný nedostatok ústavnej sťažnosti pokladá absenciu

ústavnoprávne relevantného odôvodnenia, t. j. logického, kompaktného a dostatočne

určitého odôvodnenia vo vzťahu k základným právam podľa , vyslovenia porušenia

ktorých sa sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti domáhal. Uvedené závery mimochodom

ústavný súd judikoval už aj v minulosti (napr. aj v rozhodnutí pod sp. zn. ).

36. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že v zmysle § 123 ods. 1 písm. d)

musí ústavná sťažnosť okrem iného obsahovať konkrétne skutkové

a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu ním namietaných

základných práv. Keďže tomu tak v uvedenom prípade nie je, zakladá to dôvod

na odmietnutie ústavnej sťažnosti v tejto časti, a to podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona

o ústavnom súde pre nesplnenie náležitostí ustanovených zákonom.

37. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu