Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 504/2016
PDF · 158.65 KB
No categories available
III. ÚS 504/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom Mgr. Lukášom Szabóom, advokátska kancelária, Košická 56,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1, podľa
čl. 47 ods. 3 Ústavy slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a „uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 27.10.2015 vedeným pod č.k.: 6 Cdo 226/2014, 6 Co 4/2014, Uznesením
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.02.2014 vedeným pod č.k.: 9 Co 274/2011
a Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.02.2014 vedeným pod č.k.: 9 Co
274/2011“ a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1, podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a „uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.10.2015
vedeným pod č.k.: 6 Cdo 226/2014, 6 Co 4/2014, Uznesením Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 13.02.2014 vedeným pod č.k.: 9 Co 274/2011 a Uznesením Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 28.02.2014 vedeným pod č.k.: 9 Co 274/2011“.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že je účastníkom konania proti žalovanému
Daňovému úradu Bratislava IV „o uloženie zákazu žalovanému vyrubiť daňovému subjektu
daň a iné“ vedenom Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 368/2008 (ďalej len „konanie“). Sťažovateľ uvádza, že
„Krajský súd v Bratislave uznesením z 13. februára 2014 sp. zn. 9 Co 274/2011 vydaným
v rámci odvolacieho konania vedeného na základe odvolania žalobcu (sťažovateľa, pozn.)
proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV z 20. mája 2011 č. k. 12 C 368/2008-102,
nepriznal žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov“. Proti tomuto uzneseniu Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 274/2011 z 13. februára 2014 podal
sťažovateľ odvolanie, ktorým namietal, že „Krajský súd v poučení nesprávne uviedol, že
proti jeho uzneseniu odvolanie nie je prípustné“. Ďalej sťažovateľ v odvolaní namietal
porušenie princípu dvojinštančnosti súdneho konania, ako aj nedostatočne zistený skutkový
stav, na základe ktorého krajský súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že „Krajský súd v Bratislave uznesením z 28. februára
2014 Sp. Zn. 9 Co 274/2011 na odvolanie žalobcu potvrdil uznesenie Okresného súdu
Bratislava IV z 20. mája 2011 č. k. 12 C 368/2008-1029, ktorým okresný súd zastavil
konanie... z dôvodu, že žalobca, napriek riadne doručenej výzve na zaplatenie súdneho
poplatku... súdny poplatok neuhradil“.
2
Sťažovateľ proti označenému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 Co 274/2011
z 28. februára 2014 podal dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 6 Cdo 226/2014 z 27. októbra 2015 (ďalej len
„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) tak, že ho údajne ako procesne neprípustné
odmietol.
Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že „postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod č. k. 9 Co 274/2011 mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že
- Pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov nevyčkal Krajský súd
v Bratislave na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 SP 70/2012
- Krajský súd v Bratislave rozhodol o potvrdení uznesenia Okresného súdu
Bratislava IV o zastavení konania 3 dni po právoplatnosti uznesenia 9 Co
274/2011 z 13.02.2014 bez toho, aby žalobcovi umožnil (čo i len eventuálne)
zaplatiť súdny poplatok, čím de facto vylúčil možnosť pokračovania predmetného
konania zaplatením súdneho poplatku po uplynutí lehoty na podanie odvolania
proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV o zastavení konania...“.
Sťažovateľ okrem splnomocnenia k svojej sťažnosti nepripojil žiadne dôkazy.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„1. Základné práva , , bytom:
, garantované ustanovením čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, Ústavy
Slovenskej republiky, a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v
znení protokolov č.3, 5 a 8, Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dna
27.10.2015 vedeným pod č.k.: 6 Cdo 226/2014, 6 Co 4/2014, Uznesením Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 13.02.2014 vedeným pod č.k.; 9 Co 274/2011 a Uznesením Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 28.02.2014 vedeným pod č.k.: 9 Co 274/2011 boli porušené.
2. Ústavný súd zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
27.10.2015 vedené pod č.k.: 6 Cdo 226/2014, 6 Co 4/2014, Uznesenie Krajského súdu
3
v Bratislave zo dňa 13.02.2014 vedené pod č.k. 9 Co 274/2011 a Uznesenie Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 28.02.2014 vedené pod č.k.: 9 Co 274/2011 a vec vracia Krajskému
súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú spoločne
a nerozdielne povinní uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
celkom 303,16 EUR (v zmysle ustanovenia § 11 ods. 3 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
č. 655/2004 Z.z., o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb;
2 úkony právnej služby: 1. prevzatie, príprava, prvá porada s klientom, 2. Ústavná sťažnosť,
písomné podanie; á 143 EUR; paušál á 8,58 EUR.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
4
Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych
aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 49
a nasledujúcich zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti už ústavný súd opakovane
uviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak náležitosti
týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhom
na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným
právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že
sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že rozsah sťažovateľom udeleného
splnomocnenia advokátovi na konanie pred ústavným súdom nezodpovedá rozsahu petitu
sťažnosti, pretože sťažovateľ splnomocnil advokáta na zastupovanie „vo veci spísania
a podania ústavnej sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu
v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky spôsobené postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 226/2014 a sp. zn. 6 Co 4/2014
zo dňa 27.10.2015, ako aj na všetky s tým súvisiace úkony“, pričom sťažovateľ v petite
svojej sťažnosti namieta aj porušenie iného základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to nielen postupom, ale aj napadnutým 5
uznesením najvyššieho súdu, ako aj ďalšími označenými uzneseniami krajského súdu
uvedenými v petite.
Ďalším nedostatkom sťažnosti je skutočnosť, že k nej neboli okrem už nedostatočne
formulovaného splnomocnenia pripojené žiadne dôkazy. Skutkové tvrdenia sťažovateľa
o odňatí možnosti konať a o nedostatočnom, arbitrárnom odôvodnení označených
napadnutých uznesení všeobecných súdov, nie sú podložené relevantnými dôkazmi, hoci
sťažovateľ sa ne v sťažnosti odvoláva (napr. rozhodnutie Centra právnej pomoci,
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 4 Sp 70/2012 a pod.). K sťažnosti
ďalej neboli v rozpore so znení § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde pripojené ani kópie
právoplatných rozhodnutí, ktoré sťažovateľ v sťažnosti napáda. V tejto súvislosti ústavný
súd konštatuje, že v danom prípade nejde o opomenutie, ktoré by spočívalo v nepripojení
kópií napadaných rozhodnutí všeobecných súdov k sťažnosti, pretože v odôvodnení
sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že dôkazy, ako aj napadnuté rozhodnutia sú
v označených spisoch všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok pôsobí
nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení
námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje
(m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).
Navyše, uvedené nedostatky sťažnosti neumožňujú ústavnému súdu ani náležite
preskúmať pravdivosť tvrdení sťažovateľa, z ktorých sťažovateľ vyvodzuje porušenie
svojich označených práv, a vyhodnotiť, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
6
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie
právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce
akceptovateľné splnomocnenie v rozsahu petitu sťažnosti, ako aj kópie označených
napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a relevantné dôkazy, z ktorých sťažovateľ
vyvodzuje porušenie svojich označených práv, čo podľa názoru ústavného súdu spôsobuje
taký rozsah nedostatkov, že ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie
sťažovateľa jeho sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal už ďalšími
návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (návrh na zrušenie označených
rozhodnutí všeobecných súdov a návrh na priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016
7