Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 212/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. októbra 2018

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Mojmíra Mamojku v konaní o sťažnosti , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Bilickým, Farská 8, Nitra, pre namietané porušenie

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 23. januára 2018 takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 23. januára 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. januára 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva

centov) na účet advokát JUDr. Juraja Bilického, Farská 8, Nitra, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -10

z 5. júna 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), v časti, ktorou namietal porušenie svojich v záhlaví

označených práv uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 23. januára 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní začatom na základe

návrhu sťažovateľa (navrhovateľa) z 9. júla 2012 Okresný súd Bratislava III (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom č. k. -770 z 19. novembra 2014 určil, že

„navrhovateľ je vlastníkom stavby, súp. č. postavenej na parc. č.

a pozemkov: parc. č. , o výmere , zast. plochy

a nádvoria, o výmere zast. plochy a nádvoria o výmere

nachádzajúcich sa na , zapísaných na vedenom

k. ú. ,

“, a že „vecné bremeno v prospech ...

spočívajúce v práve doživotného užívania nehnuteľnosti parc. č.

a stavby súp. č. na pozemku parc. č. , neexistuje“. Na základe

odvolania oboch strán sporu Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

č. k. -886 z 21. júna 2016 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že návrh

sťažovateľa zamietol.

3. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie podľa § 421 ods. 1

písm. a) a písm. b) (ďalej len „“), ktoré najvyšší súd

napadnutým uznesením podľa odmietol, pretože dospel k záveru, že

„Uplatnenie dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci

podľa a súčasne podľa sa...

vzájomne vylučuje; ich súbeh, resp. vzájomná kumulácia je vylúčená (por. napr. uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. ). Preto dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti

dovolania obmedzil na skúmanie prípustnosti dovolania len z hľadiska dovolacieho dôvodu,

ktorý je v ustanovení uvedený na prednejšom mieste, t. j. na dovolací

dôvod podľa (v tomto smere porovnaj aj rozhodnutie veľkého

senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vo veci sp. zn. , ktorým

je senát najvyššieho súdu viazaný)...

Z obsahu dovolania žalobcu vyplýva, že základom jeho argumentácie vo vzťahu

k prípustnosti dovolania podľa a bolo na jednej strane

tvrdenie, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (nadobudnutie vlastníctva

maloletým schválením súdu a nadobudnutie vlastníctva kolaudačným rozhodnutím)

a súčasne tvrdenie, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (nadobudnutie vlastníctva zhotovením

diela, vydržaním, neplatnosť kúpnej zmluvy), pričom poukázal na rozhodnutia Najvyššieho

súdu Českej republiky... a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky...

Pri takomto vymedzení dovolacích dôvodov nemožno považovať podmienky

prípustnosti dovolania za splnené, pretože súčasné uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa

písm. a) a písm. b) ust. sa bez ďalšieho z logiky veci vylučuje (nemožno

súčasne tvrdiť, že právna otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola ešte

vyriešená a zároveň tvrdiť, že je ním rozhodovaná rozdielne). Okrem toho žalobca

v dovolaní vo vzťahu k tvrdenému rozdielnemu rozhodovaniu dovolacieho súdu označil len

rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky a len jedno rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ktoré však nie je možné aplikovať na dôvody dovolania podľa § 421

ods. 1 písm. a) , pretože v ňom nebola riešená predmetná otázka nastolená

v dovolaní. Vzhľadom na teritoriálnu pôsobnosť možno pod pojmom dovolací súd

rozumieť len Najvyšší súd Slovenskej republiky a nie aj Najvyšší súd Českej republiky.

Keďže žalobca neoznačil v dovolaní žiadne rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, v ktorých by bola rozdielne riešená otázka nadobudnutia vlastníctva originárnym

spôsobom, t. j. vyhotovením diela s úmyslom vyhotoviť ho pre seba, resp. vydržaním,

či neplatnosť kúpnej zmluvy z dôvodu kúpnej ceny, prípustnosť dovolania podľa § 421

ods. 1 písm. a) neprichádza do úvahy...

Dôvodom pre odmietnutie dovolania je skutočnosť, že dovolateľom uplatnený dovolací

dôvod nebol vymedzený spôsobom uvedeným v v spojení s

tohto právneho predpisu. Dovolateľ zastúpený advokátom totiž označil za dovolací dôvod

nesprávne právne posúdenie veci podľa a Podľa

názoru dovolacieho súdu podmienky prípustnosti dovolania podľa neboli

splnené, keď žalobca v dovolaní neoznačil rozhodnutia dovolacieho súdu vyjadrujúce

právne názory, od ktorých sa odvolací súd odklonil a zaujal iný právny názor, než aký v

konkrétnej právnej otázke zaujal dovolací súd vo svojich rozhodnutiach. Z tohto dôvodu

dovolací dôvod podľa nebol žalobcom vymedzený spôsobom

uvedeným až 435 Absenciu takej náležitosti považuje za dôvod pre

odmietnutie dovolania.“.

4. S uvedeným záverom najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí a tvrdí, že kumuláciu

právnych dôvodov prípustnosti dovolania podľa nie je možné vylúčiť.

Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie za extrémny prejav súdneho formalizmu

a najvyššiemu súdu vytýka, že „svojvoľne a v rozpore s princípom legality dotvoril Civilný

sporový poriadok a zrejme nesprávne interpretoval predmetné rozhodnutie veľkého senátu,

čo má za následok odopretie práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces

a jeho nemožnosť účinne sa dovolať ochrany svojich práv. Vyplnenie medzery v zákone

(ak nejaká vôbec exituje) nemôže Najvyšší súd vykonať takým spôsobom, že strane obmedzí

jej základné práva, konkrétne právo na prístup k súdu a právo účinne uplatniť pred súdom

právny prostriedok nápravy... Odmietnutie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b)

z dôvodu neprípustnej kumulácie je porušením základného práva na spravodlivú

ochranu práv v dovolacom konaní.“.

5. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. -55

z 23. júla 2018 vyjadrila predsedníčka najvyššieho súdu, v ktorom konštatovala, že

„Z právnej úpravy dovolania zavedenej novým procesným kódexom vyplýva, že jeho

úspešnosť je aj naďalej vymedzená kombinovane. Dovolanie musí spĺňať podmienky

prípustnosti a súčasne musí byť daný dovolací dôvod. Osobitosť právnej úpravy je v tom, že

podmienky prípustnosti podľa ustanovenia § 420 sú nielen dôvodmi (podmienkami)

prípustnosti, ale aj jedným z dovolacích dôvodov podľa § 431. V prípade druhého

dovolacieho dôvodu vymedzeného v ustanovení § 432, teda nesprávneho právneho

posúdenia veci, je prípustnosť dovolania upravená v ustanovení § 421. Inak povedané

ustanovenie § 421 upravuje podmienky (predpoklady) prípustnosti dovolania a ustanovenie

§ 432 dovolacie dôvody. Dovolací dôvod poskytuje odpoveď na otázku, čo má dovolací súd

riešiť a predpoklad prípustnosti uvádza, prečo má dovolací súd nastolenú otázku riešiť...

Pri odmietnutí dovolania v zmysle § 447 písm. f), teda ak dovolanie nie je

odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené

spôsobom uvedeným v § 431 až 435 sa vychádza z faktu, že dovolanie má síce všetky

náležitosti určené zákonom (§ 428), ale jedna z náležitostí – z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) – trpí vadou...

Zákon upravuje dva dovolacie dôvody, a to vady zmätočnosti vymenované v § 420

a nesprávne právne posúdenie veci. Ide o taxatívny výpočet dovolacích dôvodov, a preto

ak by dovolanie obsahovalo iné ako v zákone uvedené dôvody, musel by ho dovolací súd

odmietnuť pre neprípustné dovolacie dôvody...

Dovolanie trpí vadou aj vtedy, ak síce obsahuje zákonné dovolacie dôvody, ale tieto

dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v ustanoveniach § 431 až § 435.Zákon teda

výslovne a jasne formuluje, že pri vade zmätočnosti podľa v § 420 musí byť uvedené, v čom

spočíva. Pri nesprávnom právnom posúdení sa musí uviesť právne posúdenie veci, ktoré sa

pokladá za nesprávne (právna otázka, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie

odvolacieho súdu) a v čom táto nesprávnosť spočíva (ako má byť správne právna otázka

vyriešená)...

Vymedzenie predpokladov prípustnosti dovolania dovolateľom (teda ktorý

z predpokladov uvedených v zakladá prípustnosť dovolania) nie je

dovolacím dôvodom, nemožno ho považovať ani za spôsob, ktorým má byť dovolací dôvod

vymedzený a nie je ani predmetom dovolania. Dovolanie preto nemožno odmietnuť podľa

ani podľa ...

Skúmanie prípustnosti dovolania je tak vecou dovolacieho súdu, ktorý ale nie je

viazaný jeho vymedzením ( – ak to zákon pripúšťa). Ak zákon raz uvedie, proti

ktorému rozhodnutiu je dovolanie prípustné, potom nemôže dovolací súd také dovolanie

odmietnuť len preto, že dovolateľ v dovolaní uvedie všetky možnosti uvedené v ustanovení

, pretože ich považuje za opodstatnené...

Najvyšší súd po oboznámení sa s obsahom predmetnej sťažnosti ponecháva

rozhodnutie o sťažnosti na úvahe ústavného súdu.“.

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci ( ).

II.

7. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

8. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity vyjadreného v citovanom článku

je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií (, ). Zásada subsidiarity reflektuje princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (). V tejto súvislosti

ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní uvedenej právomoci nie je jeho úlohou

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , , , ).

9. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené

v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli

pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade

aj spravodlivé a presvedčivé (, , , ).

Zároveň platí, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces ().

10. Rovnako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých

sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje,

aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

11. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa

zaručeného a práva zaručeného Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutým uznesením

najvyššieho súdu (bod 3) vydaným v konaní o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam a iné, odôvodnená nesprávnou interpretáciou ustanovení § 421 ods. 1

písm. a) a b) , ktoré upravujú prípustnosť dovolania podaného na účel vyriešenia otázok

zásadného právneho významu.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

14. Právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo

k porušeniu základného práva podľa , resp. práva podľa

dohovoru, sú v zásade identické ().

15. Zákaz kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania bol od prijatia rozhodnutia

veľkého senátu predmetom všeobecnej diskusie a kritiky odbornej verejnosti. Vzhľadom

na nejednotnosť názorov ústavného súdu v otázke posúdenia ústavnej konformnosti

takéhoto názoru vyjadreného v označenom uznesení veľkého senátu aplikovaného

vo viacerých prípadoch bol aj predmetom zjednotenia názorov v pléne ústavného súdu

podľa , pričom v konaní vedenom pod PLz. bolo

25. apríla 2018 prijaté uznesenie pléna ústavného súdu s ďalej uvedeným stanoviskom,

ktorým sú jednotlivé senáty podľa poslednej vety

pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané:

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania

podľa ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky

sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky (PLz. ).“

16. Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

17. Uvedenú skupinu „tvoria rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorých prípustnosť

je postavená na kritériu zásadnej právnej významnosti napadnutého rozhodnutia voči

rozhodnutiam, ktorými sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie...

Rozhodnúť o tom, či otázka zásadného právneho významu bola už vyriešená, alebo nie,

a na to nadväzujúcu prípustnosť dovolania si bude riešiť dovolací súd na základe dôvodov

uvedených dovolateľom ( ). Takisto aj otázku prípustnosti dovolania z hľadiska

odklonu riešenia právnej otázky zo strany odvolacieho súdu, ako aj v prípadoch rozdielneho

rozhodovania dovolacieho súdu. Všetky tieto dôvody prípustnosti dovolania

do zmeňujúcich a potvrdzujúcich rozhodnutí odvolacieho súdu majú spoločné kvalifikačné

pravidlo, a to, že prípustnosť dovolania sa vždy vzťahuje na právne otázky, ktorých

vyriešenie viedlo k záverom uvedeným v rozhodnutí odvolacieho súdu. Prípustnosť

dovolania potom bude, vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi

, závisieť od toho, ako dovolateľ vymedzí, že sa odvolací súd odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, prípadne právnu otázku riešenú

odvolacím súdom odôvodní s ohľadom na to, že dosiaľ dovolací súd takúto otázku vo svojej

rozhodovacej praxi neriešil, prípadne poukáže na rozdielne rozhodnutia dovolacieho súdu

k riešenej právnej otázke.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,

Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. . Komentár. Praha: C. H.

Beck, 2016. s. 1347 a 1381).

18. Vychádzajúc z osobitostí daného prípadu, ústavný súd preskúmaním napadnutého

uznesenia dospel k názoru, že už uvedené zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu je

aplikovateľné aj na vec sťažovateľa, pretože najvyšší súd neposúdil sťažovateľom uplatnený

dovolací dôvod podľa .

19. Na uvedenom skutkovom základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru (bod 1 výroku nálezu), preto napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa čl. 127

ods. 2 a jemu zodpovedajúcemu a zákona

o ústavnom súde zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu).

20. Podľa ak ústavný súd právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci

vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova

prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom

ústavného súdu.

21. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré

je vykonateľné jeho doručením.

22. Úlohou najvyššieho súdu preto bude opätovne rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa

podľa majúc na zreteli, že spravodlivosť, ktorá je osobitne

zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu

povinnosť hľadať také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť

ako popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

III.

23. Sťažovateľ v sťažnosti požiadal ústavný súd o priznanie náhrady trov konania,

ktoré vyčíslil celkovou sumou 325,42 €.

24. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

25. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal

z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak.

Táto podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2017

predstavovala sumu 921 €.

26. Ústavný súd preto v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c)

a § 16 ods. 3 vyhlášky priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume 325,42 €

z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie

veci, písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2018) v sume po 153,50 €

za jeden úkon a dva režijné paušály v sume po 9,21 € za jeden paušál, ktoré zaviazal uhradiť

najvyšší súd (bod 3 výroku nálezu).

27. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2018