Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)II. ÚS 500/2018
PDF · 340.07 KB
No categories available
II. ÚS 500/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ;
; ; a
, zastúpených advokátom JUDr. Jánom Kasenčákom, Juraja Fándlyho 7,
Žilina, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 3/2017 a jeho rozsudkom
z 29. marca 2017 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Cdo 192/2017 a jeho uznesením z 26. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , , a
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta
2018 v elektronickej podobe doručená sťažnosť ,
, a (ďalej len „sťažovatelia), ktorou
namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 3/2017 a jeho rozsudkom z 29. marca
2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 192/2017 a jeho uznesením
z 26. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Ako z podanej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, 7. júla 2004 bola na Okresnom
súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) podaná spoločnosťou
, Žilina (ďalej len „žalobca“), žaloba, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti
sťažovateľom ako odporcom strpieť vstup žalobcu a vjazd jeho mechanizmov
na nehnuteľnosť, ktorá je evidovaná ako KN-E parcela č. , orná pôda, a zapísaná
v katastri nehnuteľností pre katastrálne územie na liste vlastníctva č. (ďalej
len „dotknutá nehnuteľnosť“), s cieľom prevádzky, opravy a údržby nízkonapäťového
vedenia vedeného cez túto dotknutú nehnuteľnosť sťažovateľov a zároveň sa zdržať
poškodzovania nízkonapäťového vedenia a podporných bodov umiestnených na dotknutej
nehnuteľnosti.
Podľa tvrdenia žalobcu bola jeho právnym predchodcom na základe stavebného
povolenia z 22. novembra 1965 vedená od roku 1977 nízkonapäťová sieť aj cez dotknutú
nehnuteľnosť. Po tom, čo pôvodný žalovaný v I. rade v roku 1996 prerušil a strhol tri polia
sekundárneho vzdušného vedenia na dotknutej nehnuteľnosti v dĺžke 100 m a demontoval
dva drevené podporné body, čím bol prerušený prívod elektrickej energie k rodinnému
domu v susedstve dotknutej nehnuteľnosti, sťažovatelia žalobcovi neumožnili opravu či
obnovenie nízkonapäťového vedenia na dotknutej nehnuteľnosti.
Okresný súd rozhodol o žalobe rozsudkom z 28. marca 2011, ktorý však bol
na základe podaného odvolania krajským súdom zrušený, konanie bolo zastavené a vec bola
postúpená na konanie a rozhodnutie Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky
(ďalej len „ministerstvo hospodárstva“). Z dôvodu, že ministerstvo hospodárstva oznámilo
svoj nesúhlas s právnym názorom krajského súdu a postúpením veci, rozhodol v tomto
spore o právomoc najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Rks 2/2012 z 31. januára 2013 tak,
že vec patrí do právomoci okresného súdu.
V ďalšom konaní rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C 201/2004 z 29. júna
2016 tak, že sťažovateľom uložil povinnosť strpieť vstup žalobcu a vjazd jeho
mechanizmov na dotknutú nehnuteľnosť s cieľom prevádzky, opravy a údržby
nízkonapäťového vedenia vedeného cez túto dotknutú nehnuteľnosť sťažovateľov
a v zostávajúcej časti žalobu zamietol.
3. Rozsudok okresného súdu napadli sťažovatelia riadnym opravným prostriedkom,
odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok
okresného súdu potvrdil a odvolanie odmietol.
O podanom dovolaní sťažovateľov rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením
tak, že dovolanie odmietol ako neprípustné. Uznesenie najvyššieho súdu bolo právnemu
zástupcovi sťažovateľov doručené 4. júna 2018.
4. V petite sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovatelia namietajú porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa ústavy a listiny, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa dohovoru, ako aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa ústavy
a považujú rozhodnutie okresného súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne. V sťažnosti sťažovatelia zopakovali svoje
argumenty uvedené v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom
porušenie svojich práv odôvodnili tým, že okresný súd postupoval procesne nesprávne
pri vykonávaní dôkazov, keď nesprávne presúval dôkazné bremeno neexistencie stavebného
povolenia z roku 1965 na sťažovateľov ako žalovaných. Sťažovatelia sú presvedčení,
že stavebné povolenie z roku 1965 na vedenie nízkonapäťového vedenia cez dotknutú
nehnuteľnosť nebolo nikdy vydané, nenašlo sa ani v štátnom archíve a žalobca ho v konaní
ani nikdy nepredložil a nepreukázal tak vznik zákonného vecného bremena. Všeobecné
súdy prijali záver o existencii tohto stavebného povolenia na základe nepriamych dôkazov,
pričom z obsahu týchto žalobcom predložených listín nevyplýva žiadna súvislosť
so sporným stavebným povolením. Všeobecné súdy svojimi rozhodnutiami „porušili
princíp právnej istoty, pretože priznali ochranu domnelým právam, ktorých domnelosť
spočíva v nepriamom preukazovaní existencie administratívneho rozhodnutia štátu“.
Podľa sťažovateľov je pochybné, či nízkonapäťové vedenie bolo vybudované v súlade
s vtedy platnými zákonmi, a takýmto zásahom všeobecné súdy zlegalizovali čiernu stavbu.
Rozhodnutia všeobecných súdov by podľa sťažovateľov neobstáli pri teste
proporcionality, pretože hrubým spôsobom zasahujú do ich vlastníckeho práva a obmedzujú
ho. Podľa názoru sťažovateľov mal okresný súd žalobu zamietnuť a žalobcu odkázať
na stavebné konanie a podanie žiadosti o vydanie stavebného povolenia pre líniovú stavbu.
Okresný súd však uložil sťažovateľom povinnosť strpieť vstup žalobcu a vjazd jeho
mechanizmov na dotknutú nehnuteľnosť, čím obmedzil ich vlastnícke právo. Podľa čl. 20
ods. 4 ústavy pre obmedzujúci zásah do vlastníctva musia byť kumulatívne splnené štyri
podmienky, pričom výrok rozsudku okresného súdu nespĺňa ani jednu z nich.
Obmedzenie vlastníckeho práva sťažovateľov podľa ich sťažnostného tvrdenia
nebolo v nevyhnutnej miere, ale v miere, ktorá prekračovala nevyhnutnú mieru.
Rozhodnutie okresného súdu nebolo ani vo verejnom záujme. Obsah výroku je totožný
s obsahom zákonného vecného bremena, na zriadenie ktorého však súd nemá právomoc,
pretože „súd môže vecné bremeno zriadiť iba podľa § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Tým, že toto obmedzenie vlastníckeho práva sťažovateľov bolo uskutočnené v rozpore
s § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka. A to rozhodnutím súdu, tak toto obmedzenie
vlastníckeho práva nebolo uskutočnené na základe zákona.“. Výrok rozsudku okresného
súdu navyše nestanovuje ani náhradu.
Rozsudok okresného súdu je podľa sťažovateľov v rozpore aj s čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd o práve pokojne
užívať svoj majetok, pretože k obmedzeniu došlo v rozpore so zákonnými podmienkami.
Sťažovatelia v odôvodnení ústavnej sťažnosti žiadajú aj priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € pre každého z nich, odôvodňujúc to dlhodobým
vedením sporu, počas ktorého sú vystavení právnej neistote, svojvôli žalobcu a tým
spôsobenej psychickej záťaži.
5. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia v petite sťažnosti navrhli, aby ústavný súd
nálezom rozhodol, že postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom, ako aj
postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutým uznesením boli porušené ich základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základné právo vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Taktiež sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok
krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a aby priznal ich právnemu
zástupcovi trovy konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 288/05, II. ÚS 389/09, III. ÚS 288/2016).
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
III.
12. Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovatelia
namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovatelia odôvodnili porušenie uvedených práv arbitrárnosťou rozhodnutí všeobecných
súdov, ktoré nesprávne vyhodnotili dôkazy strán sporu, ktoré boli pre vec podstatné, a tiež
tým, že spôsob, akým právne vec posúdili, ako aplikovali jednotlivé ustanovenia, na ktorých
rozhodnutie založili, bol svojvoľný, popierajúci ich účel a zmysel.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa ústavy
a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu
13. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 206/2015).
15. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,
ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02, II. ÚS 441/2018).
17. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04, II. ÚS 112/2018). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko
z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
18. Krajský súd v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku, preberúc podstatnú
časť argumentácie okresného súdu, okrem iného uviedol:
«Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej
inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie
danej veci, pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie
odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. účinného v čase rozhodnutia okresného
súdu... Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom
v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd
v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
... Odvolací súd nespochybňuje obsah vlastníckeho práva žalovaných ku KN-E
parc. č. .. Obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme vyplýva z niektorých
zákonov. Tak, ako správne konštatoval okresný súd v napadnutom rozhodnutí žalobcovi
(resp. jeho vtedajšiemu právnemu predchodcovi ako energetickému podniku) vydaním
povolenia na stavbu vedenia zo dňa 22.11.1965 za podmienok v tom čase účinnej právnej
úpravy (§ 22 ods. 3 zákona č. 79/1957 Zb.) vznikli oprávnenia prislúchajúce mu v zmysle
ust. § 22 ods. 1 tohto zákona, pričom povinnosť trpieť výkon takýchto jeho oprávnení
zo zákona viazne na dotknutej nehnuteľnosti ako vecné bremeno (§ 22 ods. 5 zákona
č. 79/1957 Zb.). I keď citovaný zákon v ust. § 22 ods. 3 zánik týchto oprávnení
energetického podniku, zodpovedajúcich zákonnému vecnému bremenu spojenému
s nehnuteľnosťou, spája s právnou skutočnosťou „zrušenia vedenia“, prirodzene za takúto
pozitívnym právom vymedzenú právnu skutočnosť nemožno považovať fyzické odstránenie
elektrického vedenia z pozemku žalovaných v dôsledku preukázaného protiprávneho
konania keďže v zmysle rímskej právnej zásady „z nepráva nemôže vzniknúť právo“
(ex iniuria ius non oritur), právny stav nikdy nemožno založiť protiprávnym konaním.
Oprávnenia prislúchajúce právnemu predchodcovi žalobcu v zmysle vyššie uvedenej
zákonnej úpravy a s nimi spojené povinnosti trpieť ich výkon z titulu vecného bremena,
zaťažujúceho dotknutú nehnuteľnosť (a preto všetkých jej vlastníkov), zostali výslovne
zachované a nedotknuté i neskoršími zmenami právnej úpravy v oblasti energetiky,
citovanými v napadnutom rozhodnutí. Zákonné oprávnenia z tohto zákonného vecného
bremena spojeného s predmetnou nehnuteľnosťou prislúchajú žalobcovi a s nimi spojené
zákonné povinnosti zaťažujú žalovaných v rade 1/ až 4/ ako jej spoluvlastníkov.
S poukazom na... odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu
k napadnutému rozsudku okresného súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho
spisu a s prihliadnutím na uvedené zákonné ustanovenia dospel k záveru, že nezistil dôvod
na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého
rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie napadnutého výroku
rozsudku sudu prvej inštancie, ako je to vyjadrené vo výrokovej časti jeho rozhodnutia
(veta prvá). Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalovaní v rade 1/ až 4/ ako spoluvlastníci...
sú povinní strpieť vstup žalobcu a vjazd jeho mechanizmov na predmetnú nehnuteľnosť
za účelom prevádzky, opravy a údržby nízkonapäťového vedenia vedeného cez túto
nehnuteľnosť. Vlastnícke právo žalovaných k predmetnej nehnuteľnosti nebolo v konaní
sporné. Správnym je tiež záver súdu prvej inštancie uvedený v odôvodnení napadnutého
rozsudku o tom, že na výstavbu sporného nízkonapäťového vedenia bolo vydané stavebné
povolenie, o čom svedčí výpis z indexu stavebných povolení vydaných v rokoch 1958 až
1966 v okrese Žilina, vydaného Ministerstvom vnútra SR, Štátny archív v Bytči, pobočka
Žilina, zo dňa 21.05.2010. V zmysle stavebného povolenia vydaného ONV Žilina č Výst.
1989/1965-Gr. zo dňa 22. 11.1965 bola vykonaná stavba - elektrifikácia osád
a tiež 1. časť... bola odovzdaná zápisnicou dňa
17.12.1965 a dňa 20.12.1965 Stredoslovenským energetickým závodom, n.p. Žilina v zmysle
§ 25 vládneho nariadenia č. 8/1956 Zb. a na základe kolaudačného riadenia udelil
prevádzkové povolenie pod č. 608. Žalobca teda v konaní preukázal, že nízkonapäťová sieť
vedená cez KN-E pare. č. v kat. úz. , miestna časť označená ako
, bola vystavaná na základe stavebného povolenia vydaného v roku 1965. Sami
odvolatelia v konaní uviedli, že žalovaná v rade 2/ a žalovaná v rade
4/ i nebohý starý otec sa stali spoluvlastníkmi predmetnej
nehnuteľností od roku 1969. Žalovaní preto nemohli byť účastníkmi predmetného
stavebného konania z roku 1965. Na základe vyššie uvedenej argumentácie a skutkového
stavu zisteného okresným súdom je nepochybné, že žalobcovi vzniklo zákonné vecné
bremeno v zmysle ust. § 22 ods. 1 a 5 zákona č. 79/1957 Zb. vstupovať a vchádzať vozidlami
pri stavbe, prevádzke, opravách, zmenách alebo pri odstraňovaní vedenia na príchodové
a priechodové cudzie nehnuteľnosti, ktoré sú vedením priamo dotknuté; odstraňovať
a okliesňovať stromovie prekážajúce vedenie. Toto vecné bremeno zoslalo nedotknuté aj
po prijatí nového zákona č. 70/1998 Zb. v zmysle jeho prechodného ustanovenia § 42 ods. 2
a tiež zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike v zmysle jeho prechodného ustanovenia...
V konaní bola preukázaná i skutočnosť konštatovaná okresným súdom, o tom, že
elektrické vedenie v predmetnom spore v dotknutej časti bolo z pozemku žalovaných
odstránené ešte v roku 1996 pôvodným žalovaným v rade 1/... Žalovaní odvtedy neumožnili
žalobcovi opravu (obnovu) spornej časti elektrického vedenia na svojom pozemku a v čase
vyhlásenia rozsudku okresného súdu na pozemku žalovaných už nezostali žiadne viditeľné
známky ani po odstránených stĺpoch z funkčného elektrického vedenia, čo mal okresný súd
preukázané obhliadkou na mieste samom dňa 26.05.2016... Skutočnosť, že pôvodný
žalovaný v rade 1/... v roku 1996 nelegálne demontoval 4 prepojky elektrického
nízkonapäťového vedenia (za čo boli právoplatne odsúdení v trestnom konaní), neznamená,
že došlo k zrušeniu tohto vedenia. Tak ako rozhodnutie o povolení na stavbu
nízkonapäťového elektrického vedenia, rovnako aj rozhodnutie o jeho zrušení, patrí
do rozhodovania správnych orgánov v príslušnom administratívnom konaní. Rozhodnutie
príslušného správneho orgánu o zrušení nízkonapäťového vedenia cez KN-E pare. č.
nachádzajúcu sa v k.ú. žiaden zo žalovaných v konaní nepredložil. Navyše, ako
už bolo konštatované vyššie, ani pôvodný žalovaný v rade 1/. či jeho syn, nie sú a nikdy ani
neboli subjektmi oprávnenými zrušiť toto vedenie jeho nelegálnom demontážou. V tomto
smere preto odvolací súd vyhodnotil argumentáciu žalovaných v rade 1/ a 2/ len ako
účelovú obranu v spore, s cieľom vyhnúť sa zákonnej povinnosti, uloženej im napadnutým
rozsudkom. Pre rozhodnutie v tejto veci bolo relevantným zistenie, že predmetná stavba
bola v roku 1965 ešte skolaudovaná príslušným stavebným úradom a na základe
kolaudačného rozhodnutia bolo právnemu predchodcovi žalobcu udelené prevádzkové
povolenie pod č. 608. Za daných okolností sa jedná o legálne obmedzenie vlastníckeho
práva žalovaných vyplývajúce priamo zo zákona, čo správne konštatoval aj okresný súd
v napadnutom rozsudku.
Pokiaľ odvolateľky v konaní namietali, že žalobca nepredložil do spisu stavebné
povolenie vydané ONV Žilina č. Výst. 1989/1965-Gr. zo dňa 22.11.1965, (vydané za účelom
elektrifikácie osád a ), ktoré už nemá
po toľkých rokoch k dispozícii, aj túto ich námietku odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
Existenciu stavebného povolenia žalobca preukázal v konaní viacerými listinnými dôkazmi
citovanými v odôvodnení napadnutého rozsudku.
... Žalobca v konaní tvrdil a preukázal existenciu sporného stavebného povolenia i
zrealizovanie predmetnej stavby, ktorá bola následne riadne skolaudovaná, čím vyvrátil
tvrdenia žalovaných o tom, že sa z jeho strany jednalo o čiernu stavbu.
... Okresný súd vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom
a v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými
v ust. § 132 O.s.p. účinného v čase rozhodnutia okresného súdu, (aktuálne sú kritériá
hodnotenia dôkazov predmetom úpravy § 191 ods. 1 CSP), súčasne spôsobom plne
zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu ich
procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán,
ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom
a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom
v zmysle... aj správne a presvedčivo odôvodnil.»
19. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd
argumentáciu sťažovateľov, podľa ktorej krajský súd v napadnutom rozhodnutí dôsledkom
nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov a nevysporiadania sa s ďalšími podľa ich
názoru pre rozhodnutie podstatnými okolnosťami dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského
súdu. Krajský súd prevzal podstatnú časť odôvodnenia z rozsudku okresného súdu, s ktorým
sa v celom rozsahu stotožnil, a zároveň sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal aj
so všetkými podstatnými odvolacími námietkami. Podľa názoru ústavného súdu
odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je presvedčivé a zrozumiteľné a konanie
nevykazuje znaky podstatných pochybení procesného charakteru. Skutočnosť, že
sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje na prijatie záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,
podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
20. Napokon podľa názoru ústavného súdu už okresný súd dal jasnú, zrozumiteľnú
a vyčerpávajúcu odpoveď na všetky skutkovo (ako aj právne, pozn.) relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď, berúc do úvahy všetky podstatné okolnosti
prípadu, ustálil, že predmetom sporu dotknutá časť vzdušného nízkonapäťového vedenia
cez dotknutú nehnuteľnosť v spoluvlastníctve sťažovateľov bola zriadená na základe
stavebného povolenia z roku 1965, a teda, že oprávnenia prislúchajúce právnemu
predchodcovi žalobcu v zmysle zákonnej úpravy [zákon č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode
a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon) v znení neskorších predpisov, pozn.] a s nimi
spojené povinnosti strpieť ich výkon z titulu zákonného vecného bremena, ktoré zaťažuje
dotknutú nehnuteľnosť a všetkých jej vlastníkov, zostali výslovne zachované a nedotknuté
aj neskoršími zmenami právnej úpravy v oblasti energetiky.
21. Ústavný súd sa nestotožnil ani s jednou z ďalších námietok sťažovateľov,
že všeobecné súdy v rozpore so svojou právomocou rozhodli výrokom (povinnosť strpieť
vstup žalobcu a vjazd jeho mechanizmov na dotknutú nehnuteľnosť, pozn.), ktorý je svojím
obsahom totožný s obsahom zákonného vecného bremena, a teda v rozpore so zákonom
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník“) zriadili vecné bremeno.
22. Podľa § 123 Občianskeho zákonníka je vlastník v medziach zákona oprávnený
predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.
Podľa § 151n ods. 1 Občianskeho zákonníka vecné bremená obmedzujú vlastníka
nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa
zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď
s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe.
Podľa § 151n ods. 2 Občianskeho zákonníka vecné bremená spojené s vlastníctvom
nehnuteľnosti prechádzajú s vlastníctvom veci na nadobúdateľa.
Podľa § 151o ods. 1 prvej vety Občianskeho zákonníka vznikajú vecné bremená
písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve,
schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona.
Podľa § 151p ods. 1 prvej vety Občianskeho zákonníka vecné bremená zanikajú
rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona.
23. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny
(elektrizačný zákon) v znení neskorších predpisov prislúcha energetickým podnikom
oprávnenie:
a) stavať a prevádzať na cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom
z povolenej stavby elektrické vedenie, ako i malé stanice do rozlohy 30 m²,
s príslušenstvom (ďalej len „vedenie“), najmä zriaďovať na nehnuteľnostiach podperné
body, prepnúť nehnuteľnosti vodičmi a umiestňovať v nich vedenie;
b) vstupovať a vchádzať s vozidlami pri stavbe, prevádzke, opravách, zmenách alebo
pri odstraňovaní vedenia na príchodové a priechodové cudzie nehnuteľnosti, ktoré sú
vedením priamo dotknuté;
c) odstraňovať a okliesňovať stromovie prekážajúce vedeniu (§ 23 a § 24). Podľa § 22 ods. 5 uvedeného zákona povinnosť trpieť výkon oprávnení uvedených
v odseku 1 viazne na dotyčnej nehnuteľnosti ako vecné bremeno.
24. Podľa prechodného ustanovenia § 42 ods. 2 zákona č. 70/1998 Z. z. o energetike
a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich
užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú nedotknuté.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť
1. septembra 2012, môže držiteľ povolenia v elektroenergetike alebo ním poverená osoba
v nevyhnutnom rozsahu a vo verejnom záujme vstupovať na cudzie pozemky a do cudzích
objektov a zariadení v rozsahu a spôsobom nevyhnutným na výkon povolenej činnosti.
25. V posudzovanom prípade ide o zákonné (legálne) vecné bremeno, ktoré je
inštitútom sui generis a patrí do okruhu verejného práva. Podstata zákonných (legálnych)
vecných bremien spočíva v tom, že ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva,
teda vymedzenie obsahu vlastníckeho práva prostredníctvom predpisu verejného práva.
Tieto zákonné vecné bremená predstavujú verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva
v nadväznosti na § 123 Občianskeho zákonníka, ktorý limituje oprávnenie vlastníka
„medzami zákona“. Obsahom zákonných vecných bremien je najmä právo zriaďovať
na cudzích pozemkoch rôzne siete, vstupovať na cudzie pozemky s cieľom údržby týchto
sietí a pod. Jedným z charakteristických znakov tzv. legálnych vecných bremien je, že ich
režim sa riadi vždy podľa predpisov, ktoré boli platné ku dňu ich vzniku. Napriek
skutočnosti, že nový zákon ruší zákon predchádzajúci, zostávajú ustanovenia
predchádzajúcich zákonov upravujúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam
prostredníctvom spätného odkazu stále aplikovateľné (rozsudok Krajského súdu
v Košiciach, sp. zn. 3 Co 43/2008). Aj ústavný súd Českej republiky v jednom zo svojich
nálezov (Pl. ÚS 25/04) konštatoval, že „Občanske právo definuje věcne břemeno jako
právo někoho jiného než vlastníka věci, které ho omezuje tak, že je povinen něco trpět,
nečeho se zdržet nebo něco konat. Tzv. zákonná věcná břemena tento charakter mají také.“.
26. V danom prípade považuje ústavný súd za preukázané, že všeobecné súdy
nerozhodovali o zriadení vecného bremena, ale tým, že považovali za preukázané, že toto
zákonné vecné bremeno vzniklo a stále trvá, na základe žalobného petitu rozhodli
o povinnosti vlastníka ako povinného z tohto vecného bremena strpieť úkony, ktoré
v zmysle príslušných právnych predpisov stále sú oprávnením žalobcu ako oprávneného
z tohto zákonného vecného bremena.
27. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 od. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa ústavy
a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
28. K namietanému porušeniu označených základných a iných práv uznesením
najvyššieho súdu malo podľa sťažovateľov dôjsť tým, že najvyšší (dovolací) súd napriek
sťažovateľmi vytýkaným vadám a nesprávnostiam napadnutého rozsudku krajského súdu,
v ktorých videli naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 431 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov, ich dovolanie ako neprípustné
odmietol.
29. Ústavný súd preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, pričom nezistil
žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci
oporu v zákone.
30. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:
«Žalovaní 1/ až 4/ namietajú porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle § 420
písm. f/ CSP. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup
súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej
patriace procesné oprávnenia.
Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických
osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky
právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto
práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu
nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo
procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom
a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov...
Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho
súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra
prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej
procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní... Tento pojem
nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu
činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť návrhom uplatneného nároku.
Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt
prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže
byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť,
presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom
na ktoré súd rozhodol...
... Podstatná časť námietok žalovaných 1/ až 4/ sa týka nie procesného postupu,
ale právneho posúdenia veci. Najvyšší súd už ale podľa predchádzajúcej úpravy dospel
k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym
posúdením...
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne
právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej
vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod
pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci
na možnosť uskutočňovať procesné oprávnenia niektorou zo strán civilného sporového
konania. Žalovanými 1/ až 4/ vytýkaná nesprávnosť právneho posúdenia veci nie je
procesnou vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP a nezakladá prípustnosť
dovolania podľa tohto ustanovenia (viď judikát R 24/2017).
Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovaných 1/ až 4/ nie
je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné. Vzhľadom na to ich dovolanie odmietol podľa § 447
písm. c/ CSP.»
31. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia
najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne.
Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí
zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo vo vzťahu ku všetkým námietkam
sťažovateľov. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom
uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľov odmietnuť ako procesne
neprípustné. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru
o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty
sťažovateľov.
32. Ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil
odmietnutie dovolania sťažovateľov, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,
ktoré by bolo založené na takom výklade jednoduchého práva, ktorý by popieral jeho účel
a zmysel, a nezistil teda príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľov
a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o ich dovolaní.
33. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
34. Sťažovatelia tiež namietajú, že napadnutým rozsudkom krajského súdu
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu ich základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Vychádzajúc z odôvodnenia sťažnosti, ústavný
súd konštatuje, že sťažovatelia namietajú porušenie ich základného práva vlastniť majetok
v priamej príčinnej súvislosti s porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, resp. ako dôsledok ich porušenia. Za týchto okolností, ak ústavný súd dospel
k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho
súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa ústavy a listiny,
ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, nemožno uvažovať ani
o porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
35. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
36. Nad rámec k tomu ústavný súd ešte poznamenáva, že ďalšími námietkami
sťažovateľov uvedenými v sťažnosti sa už bližšie nezaoberal z dôvodu, že údajné namietané
porušenie práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uvedené v sťažnosti nie je zdôvodnené a navyše nie je premietnuté ani
v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde). Súc
viazaný petitom sťažnosti, považuje ústavný súd namietané porušenie tých práv, ktoré
sťažovatelia nepremietli do petitu vo vzťahu ku konkrétnemu porušovateľovi, len za súčasť
ich právnej argumentácie.
37. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľov (zrušenie napadnutých rozhodnutí, priznanie trov konania)
v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. novembra 2018