Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 500/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ;

; ; a

, zastúpených advokátom JUDr. Jánom Kasenčákom, Juraja Fándlyho 7,

Žilina, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1

, Listiny základných práv a slobôd a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 29. marca 2017 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , , a

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta

2018 v elektronickej podobe doručená sťažnosť ,

, a (ďalej len „sťažovatelia), ktorou

namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), základného práva vlastniť majetok podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. marca

2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 26. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Ako z podanej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, 7. júla 2004 bola na Okresnom

súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) podaná spoločnosťou

, Žilina (ďalej len „žalobca“), žaloba, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti

sťažovateľom ako odporcom strpieť vstup žalobcu a vjazd jeho mechanizmov

na nehnuteľnosť, ktorá je evidovaná ako KN-E parcela č. , orná pôda, a zapísaná

v katastri nehnuteľností pre katastrálne územie na liste vlastníctva č. (ďalej

len „dotknutá nehnuteľnosť“), s cieľom prevádzky, opravy a údržby nízkonapäťového

vedenia vedeného cez túto dotknutú nehnuteľnosť sťažovateľov a zároveň sa zdržať

poškodzovania nízkonapäťového vedenia a podporných bodov umiestnených na dotknutej

nehnuteľnosti.

Podľa tvrdenia žalobcu bola jeho právnym predchodcom na základe stavebného

povolenia z 22. novembra 1965 vedená od roku 1977 nízkonapäťová sieť aj cez dotknutú

nehnuteľnosť. Po tom, čo pôvodný žalovaný v I. rade v roku 1996 prerušil a strhol tri polia

sekundárneho vzdušného vedenia na dotknutej nehnuteľnosti v dĺžke 100 m a demontoval

dva drevené podporné body, čím bol prerušený prívod elektrickej energie k rodinnému

domu v susedstve dotknutej nehnuteľnosti, sťažovatelia žalobcovi neumožnili opravu či

obnovenie nízkonapäťového vedenia na dotknutej nehnuteľnosti.

Okresný súd rozhodol o žalobe rozsudkom z 28. marca 2011, ktorý však bol

na základe podaného odvolania krajským súdom zrušený, konanie bolo zastavené a vec bola

postúpená na konanie a rozhodnutie Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo hospodárstva“). Z dôvodu, že ministerstvo hospodárstva oznámilo

svoj nesúhlas s právnym názorom krajského súdu a postúpením veci, rozhodol v tomto

spore o právomoc najvyšší súd uznesením sp. zn. z 31. januára 2013 tak,

že vec patrí do právomoci okresného súdu.

V ďalšom konaní rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. z 29. júna

2016 tak, že sťažovateľom uložil povinnosť strpieť vstup žalobcu a vjazd jeho

mechanizmov na dotknutú nehnuteľnosť s cieľom prevádzky, opravy a údržby

nízkonapäťového vedenia vedeného cez túto dotknutú nehnuteľnosť sťažovateľov

a v zostávajúcej časti žalobu zamietol.

3. Rozsudok okresného súdu napadli sťažovatelia riadnym opravným prostriedkom,

odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil a odvolanie odmietol.

O podanom dovolaní sťažovateľov rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením

tak, že dovolanie odmietol ako neprípustné. Uznesenie najvyššieho súdu bolo právnemu

zástupcovi sťažovateľov doručené 4. júna 2018.

4. V petite sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovatelia namietajú porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny, práva na spravodlivé súdne

konanie podľa dohovoru, ako aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

a považujú rozhodnutie okresného súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne. V sťažnosti sťažovatelia zopakovali svoje

argumenty uvedené v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom

porušenie svojich práv odôvodnili tým, že okresný súd postupoval procesne nesprávne

pri vykonávaní dôkazov, keď nesprávne presúval dôkazné bremeno neexistencie stavebného

povolenia z roku 1965 na sťažovateľov ako žalovaných. Sťažovatelia sú presvedčení,

že stavebné povolenie z roku 1965 na vedenie nízkonapäťového vedenia cez dotknutú

nehnuteľnosť nebolo nikdy vydané, nenašlo sa ani v štátnom archíve a žalobca ho v konaní

ani nikdy nepredložil a nepreukázal tak vznik zákonného vecného bremena. Všeobecné

súdy prijali záver o existencii tohto stavebného povolenia na základe nepriamych dôkazov,

pričom z obsahu týchto žalobcom predložených listín nevyplýva žiadna súvislosť

so sporným stavebným povolením. Všeobecné súdy svojimi rozhodnutiami „porušili

princíp právnej istoty, pretože priznali ochranu domnelým právam, ktorých domnelosť

spočíva v nepriamom preukazovaní existencie administratívneho rozhodnutia štátu“.

Podľa sťažovateľov je pochybné, či nízkonapäťové vedenie bolo vybudované v súlade

s vtedy platnými zákonmi, a takýmto zásahom všeobecné súdy zlegalizovali čiernu stavbu.

Rozhodnutia všeobecných súdov by podľa sťažovateľov neobstáli pri teste

proporcionality, pretože hrubým spôsobom zasahujú do ich vlastníckeho práva a obmedzujú

ho. Podľa názoru sťažovateľov mal okresný súd žalobu zamietnuť a žalobcu odkázať

na stavebné konanie a podanie žiadosti o vydanie stavebného povolenia pre líniovú stavbu.

Okresný súd však uložil sťažovateľom povinnosť strpieť vstup žalobcu a vjazd jeho

mechanizmov na dotknutú nehnuteľnosť, čím obmedzil ich vlastnícke právo. Podľa čl. 20

ods. 4 pre obmedzujúci zásah do vlastníctva musia byť kumulatívne splnené štyri

podmienky, pričom výrok rozsudku okresného súdu nespĺňa ani jednu z nich.

Obmedzenie vlastníckeho práva sťažovateľov podľa ich sťažnostného tvrdenia

nebolo v nevyhnutnej miere, ale v miere, ktorá prekračovala nevyhnutnú mieru.

Rozhodnutie okresného súdu nebolo ani vo verejnom záujme. Obsah výroku je totožný

s obsahom zákonného vecného bremena, na zriadenie ktorého však súd nemá právomoc,

pretože „súd môže vecné bremeno zriadiť iba podľa .

Tým, že toto obmedzenie vlastníckeho práva sťažovateľov bolo uskutočnené v rozpore

s . A to rozhodnutím súdu, tak toto obmedzenie

vlastníckeho práva nebolo uskutočnené na základe zákona.“. Výrok rozsudku okresného

súdu navyše nestanovuje ani náhradu.

Rozsudok okresného súdu je podľa sťažovateľov v rozpore aj s čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd o práve pokojne

užívať svoj majetok, pretože k obmedzeniu došlo v rozpore so zákonnými podmienkami.

Sťažovatelia v odôvodnení ústavnej sťažnosti žiadajú aj priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € pre každého z nich, odôvodňujúc to dlhodobým

vedením sporu, počas ktorého sú vystavení právnej neistote, svojvôli žalobcu a tým

spôsobenej psychickej záťaži.

5. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia v petite sťažnosti navrhli, aby ústavný súd

nálezom rozhodol, že postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom, ako aj

postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutým uznesením boli porušené ich základné právo

na súdnu ochranu podľa a listiny, základné právo vlastniť

majetok podľa a právo na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru. Taktiež sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok

krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a aby priznal ich právnemu

zástupcovi trovy konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , ).

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

11. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

III.

12. Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovatelia

namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia odôvodnili porušenie uvedených práv arbitrárnosťou rozhodnutí všeobecných

súdov, ktoré nesprávne vyhodnotili dôkazy strán sporu, ktoré boli pre vec podstatné, a tiež

tým, že spôsob, akým právne vec posúdili, ako aplikovali jednotlivé ustanovenia, na ktorých

rozhodnutie založili, bol svojvoľný, popierajúci ich účel a zmysel.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu

13. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

, , , ).

15. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , listiny a práva podľa

dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

16. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(, ).

17. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

, ). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko

z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

18. Krajský súd v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku, preberúc podstatnú

časť argumentácie okresného súdu, okrem iného uviedol:

«Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci

vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej

inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie

danej veci, pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie

odôvodnil v súlade s ust. účinného v čase rozhodnutia okresného

súdu... Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom

v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd

v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia ( ).

... Odvolací súd nespochybňuje obsah vlastníckeho práva žalovaných ku KN-E

parc. č. .. Obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme vyplýva z niektorých

zákonov. Tak, ako správne konštatoval okresný súd v napadnutom rozhodnutí žalobcovi

(resp. jeho vtedajšiemu právnemu predchodcovi ako energetickému podniku) vydaním

povolenia na stavbu vedenia zo dňa 22.11.1965 za podmienok v tom čase účinnej právnej

úpravy ( ) vznikli oprávnenia prislúchajúce mu v zmysle

ust. § 22 ods. 1 tohto zákona, pričom povinnosť trpieť výkon takýchto jeho oprávnení

zo zákona viazne na dotknutej nehnuteľnosti ako vecné bremeno (§ 22 ods. 5 zákona

č. ). I keď citovaný zákon v ust. zánik týchto oprávnení

energetického podniku, zodpovedajúcich zákonnému vecnému bremenu spojenému

s nehnuteľnosťou, spája s právnou skutočnosťou „zrušenia vedenia“, prirodzene za takúto

pozitívnym právom vymedzenú právnu skutočnosť nemožno považovať fyzické odstránenie

elektrického vedenia z pozemku žalovaných v dôsledku preukázaného protiprávneho

konania keďže v zmysle rímskej právnej zásady „z nepráva nemôže vzniknúť právo“

(ex iniuria ius non oritur), právny stav nikdy nemožno založiť protiprávnym konaním.

Oprávnenia prislúchajúce právnemu predchodcovi žalobcu v zmysle vyššie uvedenej

zákonnej úpravy a s nimi spojené povinnosti trpieť ich výkon z titulu vecného bremena,

zaťažujúceho dotknutú nehnuteľnosť (a preto všetkých jej vlastníkov), zostali výslovne

zachované a nedotknuté i neskoršími zmenami právnej úpravy v oblasti energetiky,

citovanými v napadnutom rozhodnutí. Zákonné oprávnenia z tohto zákonného vecného

bremena spojeného s predmetnou nehnuteľnosťou prislúchajú žalobcovi a s nimi spojené

zákonné povinnosti zaťažujú žalovaných v rade 1/ až 4/ ako jej spoluvlastníkov.

S poukazom na... odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu

k napadnutému rozsudku okresného súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho

spisu a s prihliadnutím na uvedené zákonné ustanovenia dospel k záveru, že nezistil dôvod

na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu

so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého

rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie napadnutého výroku

rozsudku sudu prvej inštancie, ako je to vyjadrené vo výrokovej časti jeho rozhodnutia

(veta prvá). Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalovaní v rade 1/ až 4/ ako spoluvlastníci...

sú povinní strpieť vstup žalobcu a vjazd jeho mechanizmov na predmetnú nehnuteľnosť

za účelom prevádzky, opravy a údržby nízkonapäťového vedenia vedeného cez túto

nehnuteľnosť. Vlastnícke právo žalovaných k predmetnej nehnuteľnosti nebolo v konaní

sporné. Správnym je tiež záver súdu prvej inštancie uvedený v odôvodnení napadnutého

rozsudku o tom, že na výstavbu sporného nízkonapäťového vedenia bolo vydané stavebné

povolenie, o čom svedčí výpis z indexu stavebných povolení vydaných v rokoch 1958 až

1966 v okrese Žilina, vydaného Ministerstvom vnútra SR, Štátny archív v Bytči, pobočka

Žilina, zo dňa 21.05.2010. V zmysle stavebného povolenia vydaného ONV Žilina č Výst.

1989/1965-Gr. zo dňa 22. 11.1965 bola vykonaná stavba - elektrifikácia osád

a tiež 1. časť... bola odovzdaná zápisnicou dňa

17.12.1965 a dňa 20.12.1965 Stredoslovenským energetickým závodom, n.p. Žilina v zmysle

vládneho nariadenia č. a na základe kolaudačného riadenia udelil

prevádzkové povolenie pod č. 608. Žalobca teda v konaní preukázal, že nízkonapäťová sieť

vedená cez KN-E pare. č. v kat. úz. , miestna časť označená ako

, bola vystavaná na základe stavebného povolenia vydaného v roku 1965. Sami

odvolatelia v konaní uviedli, že žalovaná v rade 2/ a žalovaná v rade

4/ i nebohý starý otec sa stali spoluvlastníkmi predmetnej

nehnuteľností od roku 1969. Žalovaní preto nemohli byť účastníkmi predmetného

stavebného konania z roku 1965. Na základe vyššie uvedenej argumentácie a skutkového

stavu zisteného okresným súdom je nepochybné, že žalobcovi vzniklo zákonné vecné

bremeno v zmysle ust. a vstupovať a vchádzať vozidlami

pri stavbe, prevádzke, opravách, zmenách alebo pri odstraňovaní vedenia na príchodové

a priechodové cudzie nehnuteľnosti, ktoré sú vedením priamo dotknuté; odstraňovať

a okliesňovať stromovie prekážajúce vedenie. Toto vecné bremeno zoslalo nedotknuté aj

po prijatí nového v zmysle jeho prechodného ustanovenia

a tiež o energetike v zmysle jeho prechodného ustanovenia...

V konaní bola preukázaná i skutočnosť konštatovaná okresným súdom, o tom, že

elektrické vedenie v predmetnom spore v dotknutej časti bolo z pozemku žalovaných

odstránené ešte v roku 1996 pôvodným žalovaným v rade 1/... Žalovaní odvtedy neumožnili

žalobcovi opravu (obnovu) spornej časti elektrického vedenia na svojom pozemku a v čase

vyhlásenia rozsudku okresného súdu na pozemku žalovaných už nezostali žiadne viditeľné

známky ani po odstránených stĺpoch z funkčného elektrického vedenia, čo mal okresný súd

preukázané obhliadkou na mieste samom dňa 26.05.2016... Skutočnosť, že pôvodný

žalovaný v rade 1/... v roku 1996 nelegálne demontoval 4 prepojky elektrického

nízkonapäťového vedenia (za čo boli právoplatne odsúdení v trestnom konaní), neznamená,

že došlo k zrušeniu tohto vedenia. Tak ako rozhodnutie o povolení na stavbu

nízkonapäťového elektrického vedenia, rovnako aj rozhodnutie o jeho zrušení, patrí

do rozhodovania správnych orgánov v príslušnom administratívnom konaní. Rozhodnutie

príslušného správneho orgánu o zrušení nízkonapäťového vedenia cez KN-E pare. č.

nachádzajúcu sa v k.ú. žiaden zo žalovaných v konaní nepredložil. Navyše, ako

už bolo konštatované vyššie, ani pôvodný žalovaný v rade 1/. či jeho syn, nie sú a nikdy ani

neboli subjektmi oprávnenými zrušiť toto vedenie jeho nelegálnom demontážou. V tomto

smere preto odvolací súd vyhodnotil argumentáciu žalovaných v rade 1/ a 2/ len ako

účelovú obranu v spore, s cieľom vyhnúť sa zákonnej povinnosti, uloženej im napadnutým

rozsudkom. Pre rozhodnutie v tejto veci bolo relevantným zistenie, že predmetná stavba

bola v roku 1965 ešte skolaudovaná príslušným stavebným úradom a na základe

kolaudačného rozhodnutia bolo právnemu predchodcovi žalobcu udelené prevádzkové

povolenie pod č. 608. Za daných okolností sa jedná o legálne obmedzenie vlastníckeho

práva žalovaných vyplývajúce priamo zo zákona, čo správne konštatoval aj okresný súd

v napadnutom rozsudku.

Pokiaľ odvolateľky v konaní namietali, že žalobca nepredložil do spisu stavebné

povolenie vydané ONV Žilina č. Výst. 1989/1965-Gr. zo dňa 22.11.1965, (vydané za účelom

elektrifikácie osád a ), ktoré už nemá

po toľkých rokoch k dispozícii, aj túto ich námietku odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

Existenciu stavebného povolenia žalobca preukázal v konaní viacerými listinnými dôkazmi

citovanými v odôvodnení napadnutého rozsudku.

... Žalobca v konaní tvrdil a preukázal existenciu sporného stavebného povolenia i

zrealizovanie predmetnej stavby, ktorá bola následne riadne skolaudovaná, čím vyvrátil

tvrdenia žalovaných o tom, že sa z jeho strany jednalo o čiernu stavbu.

... Okresný súd vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom

a v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými

v ust. účinného v čase rozhodnutia okresného súdu, (aktuálne sú kritériá

hodnotenia dôkazov predmetom úpravy ), súčasne spôsobom plne

zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu ich

procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán,

ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom

a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom

v zmysle... aj správne a presvedčivo odôvodnil.»

19. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd

argumentáciu sťažovateľov, podľa ktorej krajský súd v napadnutom rozhodnutí dôsledkom

nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov a nevysporiadania sa s ďalšími podľa ich

názoru pre rozhodnutie podstatnými okolnosťami dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam, nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského

súdu. Krajský súd prevzal podstatnú časť odôvodnenia z rozsudku okresného súdu, s ktorým

sa v celom rozsahu stotožnil, a zároveň sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal aj

so všetkými podstatnými odvolacími námietkami. Podľa názoru ústavného súdu

odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je presvedčivé a zrozumiteľné a konanie

nevykazuje znaky podstatných pochybení procesného charakteru. Skutočnosť, že

sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor,

podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

20. Napokon podľa názoru ústavného súdu už okresný súd dal jasnú, zrozumiteľnú

a vyčerpávajúcu odpoveď na všetky skutkovo (ako aj právne, pozn.) relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď, berúc do úvahy všetky podstatné okolnosti

prípadu, ustálil, že predmetom sporu dotknutá časť vzdušného nízkonapäťového vedenia

cez dotknutú nehnuteľnosť v spoluvlastníctve sťažovateľov bola zriadená na základe

stavebného povolenia z roku 1965, a teda, že oprávnenia prislúchajúce právnemu

predchodcovi žalobcu v zmysle zákonnej úpravy [ o výrobe, rozvode

a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon) v znení neskorších predpisov, pozn.] a s nimi

spojené povinnosti strpieť ich výkon z titulu zákonného vecného bremena, ktoré zaťažuje

dotknutú nehnuteľnosť a všetkých jej vlastníkov, zostali výslovne zachované a nedotknuté

aj neskoršími zmenami právnej úpravy v oblasti energetiky.

21. Ústavný súd sa nestotožnil ani s jednou z ďalších námietok sťažovateľov,

že všeobecné súdy v rozpore so svojou právomocou rozhodli výrokom (povinnosť strpieť

vstup žalobcu a vjazd jeho mechanizmov na dotknutú nehnuteľnosť, pozn.), ktorý je svojím

obsahom totožný s obsahom zákonného vecného bremena, a teda v rozpore so zákonom

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“) zriadili vecné bremeno.

22. Podľa je vlastník v medziach zákona oprávnený

predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

Podľa vecné bremená obmedzujú vlastníka

nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa

zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď

s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe.

Podľa vecné bremená spojené s vlastníctvom

nehnuteľnosti prechádzajú s vlastníctvom veci na nadobúdateľa.

Podľa prvej vety vznikajú vecné bremená

písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve,

schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona.

Podľa prvej vety vecné bremená zanikajú

rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona.

23. Podľa o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny

(elektrizačný zákon) v znení neskorších predpisov prislúcha energetickým podnikom

oprávnenie:

a) stavať a prevádzať na cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom

z povolenej stavby elektrické vedenie, ako i malé stanice do rozlohy 30 m²,

s príslušenstvom (ďalej len „vedenie“), najmä zriaďovať na nehnuteľnostiach podperné

body, prepnúť nehnuteľnosti vodičmi a umiestňovať v nich vedenie;

b) vstupovať a vchádzať s vozidlami pri stavbe, prevádzke, opravách, zmenách alebo

pri odstraňovaní vedenia na príchodové a priechodové cudzie nehnuteľnosti, ktoré sú

vedením priamo dotknuté;

c) odstraňovať a okliesňovať stromovie prekážajúce vedeniu (§ 23 a § 24). Podľa § 22 ods. 5 uvedeného zákona povinnosť trpieť výkon oprávnení uvedených

v odseku 1 viazne na dotyčnej nehnuteľnosti ako vecné bremeno.

24. Podľa prechodného ustanovenia o energetike

a o zmene o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich

užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú nedotknuté.

Podľa o energetike a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť

1. septembra 2012, môže držiteľ povolenia v elektroenergetike alebo ním poverená osoba

v nevyhnutnom rozsahu a vo verejnom záujme vstupovať na cudzie pozemky a do cudzích

objektov a zariadení v rozsahu a spôsobom nevyhnutným na výkon povolenej činnosti.

25. V posudzovanom prípade ide o zákonné (legálne) vecné bremeno, ktoré je

inštitútom sui generis a patrí do okruhu verejného práva. Podstata zákonných (legálnych)

vecných bremien spočíva v tom, že ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva,

teda vymedzenie obsahu vlastníckeho práva prostredníctvom predpisu verejného práva.

Tieto zákonné vecné bremená predstavujú verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva

v nadväznosti na , ktorý limituje oprávnenie vlastníka

„medzami zákona“. Obsahom zákonných vecných bremien je najmä právo zriaďovať

na cudzích pozemkoch rôzne siete, vstupovať na cudzie pozemky s cieľom údržby týchto

sietí a pod. Jedným z charakteristických znakov tzv. legálnych vecných bremien je, že ich

režim sa riadi vždy podľa predpisov, ktoré boli platné ku dňu ich vzniku. Napriek

skutočnosti, že nový zákon ruší zákon predchádzajúci, zostávajú ustanovenia

predchádzajúcich zákonov upravujúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam

prostredníctvom spätného odkazu stále aplikovateľné (rozsudok Krajského súdu

v Košiciach, sp. zn. ). Aj ústavný súd Českej republiky v jednom zo svojich

nálezov () konštatoval, že „Občanske právo definuje věcne břemeno jako

právo někoho jiného než vlastníka věci, které ho omezuje tak, že je povinen něco trpět,

nečeho se zdržet nebo něco konat. Tzv. zákonná věcná břemena tento charakter mají také.“.

26. V danom prípade považuje ústavný súd za preukázané, že všeobecné súdy

nerozhodovali o zriadení vecného bremena, ale tým, že považovali za preukázané, že toto

zákonné vecné bremeno vzniklo a stále trvá, na základe žalobného petitu rozhodli

o povinnosti vlastníka ako povinného z tohto vecného bremena strpieť úkony, ktoré

v zmysle príslušných právnych predpisov stále sú oprávnením žalobcu ako oprávneného

z tohto zákonného vecného bremena.

27. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a od. 1 listiny a práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

28. K namietanému porušeniu označených základných a iných práv uznesením

najvyššieho súdu malo podľa sťažovateľov dôjsť tým, že najvyšší (dovolací) súd napriek

sťažovateľmi vytýkaným vadám a nesprávnostiam napadnutého rozsudku krajského súdu,

v ktorých videli naplnenie dovolacieho dôvodu podľa

v znení neskorších predpisov, ich dovolanie ako neprípustné

odmietol.

29. Ústavný súd preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, pričom nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci

oporu v zákone.

30. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:

«Žalovaní 1/ až 4/ namietajú porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle § 420

písm. f/ . Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v písm.

f) , sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup

súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej

patriace procesné oprávnenia.

Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických

osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky

právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto

práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu

nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi

a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných

predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo

procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom

a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov...

Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho

súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného

rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra

prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej

procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní... Tento pojem

nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu

činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie

však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť návrhom uplatneného nároku.

Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt

prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže

byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť,

presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom

na ktoré súd rozhodol...

... Podstatná časť námietok žalovaných 1/ až 4/ sa týka nie procesného postupu,

ale právneho posúdenia veci. Najvyšší súd už ale podľa predchádzajúcej úpravy dospel

k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym

posúdením...

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne

právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej

vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod

pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci

na možnosť uskutočňovať procesné oprávnenia niektorou zo strán civilného sporového

konania. Žalovanými 1/ až 4/ vytýkaná nesprávnosť právneho posúdenia veci nie je

procesnou vadou zmätočnosti v zmysle a nezakladá prípustnosť

dovolania podľa tohto ustanovenia (viď judikát R 24/2017).

Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovaných 1/ až 4/ nie

je podľa prípustné. Vzhľadom na to ich dovolanie odmietol podľa

písm. c/ .»

31. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia

najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne.

Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí

zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo vo vzťahu ku všetkým námietkam

sťažovateľov. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom

uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľov odmietnuť ako procesne

neprípustné. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty

sťažovateľov.

32. Ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil

odmietnutie dovolania sťažovateľov, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,

ktoré by bolo založené na takom výklade jednoduchého práva, ktorý by popieral jeho účel

a zmysel, a nezistil teda príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľov

a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o ich dovolaní.

33. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po jej predbežnom

prerokovaní podľa v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok

podľa

34. Sťažovatelia tiež namietajú, že napadnutým rozsudkom krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu ich základného práva

vlastniť majetok podľa . Vychádzajúc z odôvodnenia sťažnosti, ústavný

súd konštatuje, že sťažovatelia namietajú porušenie ich základného práva vlastniť majetok

v priamej príčinnej súvislosti s porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, resp. ako dôsledok ich porušenia. Za týchto okolností, ak ústavný súd dospel

k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho

súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa a listiny,

ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, nemožno uvažovať ani

o porušení základného práva podľa .

35. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po jej predbežnom

prerokovaní podľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

36. Nad rámec k tomu ústavný súd ešte poznamenáva, že ďalšími námietkami

sťažovateľov uvedenými v sťažnosti sa už bližšie nezaoberal z dôvodu, že údajné namietané

porušenie práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uvedené v sťažnosti nie je zdôvodnené a navyše nie je premietnuté ani

v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný ( ). Súc

viazaný petitom sťažnosti, považuje ústavný súd namietané porušenie tých práv, ktoré

sťažovatelia nepremietli do petitu vo vzťahu ku konkrétnemu porušovateľovi, len za súčasť

ich právnej argumentácie.

37. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľov (zrušenie napadnutých rozhodnutí, priznanie trov konania)

v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. novembra 2018