Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 510/2018
PDF · 187.86 KB
No categories available
II. ÚS 510/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť a ,
, zastúpených advokátom JUDr. Matrinom Ribárom, advokátska
kancelária, Mickiewiczova 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Co 166/2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta
2018 doručená sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“),
ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2. Zo sťažnosti najmä vyplýva:
«Sťažnostný petit: Sťažovateľ žiada, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil
nasledovný nález:
Základné právo sťažovateľov ... a ...
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp.zn.
4Co/166/2016 bolo porušené.
Sťažovateľom ... a ... priznáva primerané
finančné zadosťučinenie v sume 2.000 €, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
Krajskému súdu v Prešove ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia právnemu
zástupcovi JUDr. Martinovi Ribárovi... za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
Odôvodnenie:
Sťažovatelia ako žalobcovia sa žalobou zo dňa 20.02.2009 domáhali určenia
právneho vzťahu a to, že žalobcovia sú členmi OSBD Poprad a nájomcami družstevného
bytu č. v bytovom dome a určenia
neplatnosti právneho úkonu a nájomných zmlúv medzi žalovaným 1/ a ďalšími žalovanými
a neplatnosti kúpnej zmluvy medzi žalovaným 1/ a žalovaným 4/.
Konanie o žalobe sa viedlo na Okresnom súde Poprad pod sp.zn. 12C/14/2009. Súd
prvej inštancie žalobu zamietol rozsudkom č.k. 12C/14/2009-187 zo dňa 23.09.2010
v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 12C/14/2009-220 zo dňa 24.02.2011. Na odvolanie
Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 30.09.2011 sp.zn. 4Co 47/2011, 4Co 48/2011
a 4Co 114/2011 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej. Na podnet
sťažovateľov generálny prokurátor SR podal proti rozsudku súdu prvej inštancie ako aj
proti odvolaciemu rozsudku mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR
uznesením sp. zn. 5 MCdo 7/2012 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v spojení
s dopĺňacím rozsudkom ako aj rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.
V novom konaní po zrušení a vrátení veci Najvyšším súdom SR Okresný súd Poprad
konal pod sp.zn. 12C/247/2014 a rozhodol rozsudkom zo dňa 20.06.2016 tak, že žalobe
vyhovel a určil neplatnosť jednotlivých napádaných právnych úkonov.
Voči tomuto rozsudku sa odvolali žalovaní 1/, 4/ a 5/. Odvolanie žalovaného 1/ bolo
na súd prvej inštancie podané dňa 31.08.2016, žalovaného 4/ dňa 05.09.2016 a žalovaného
5/ dňa 06.09.2016. Žalobcovia sa k odvolania vyjadrili dňa 20.09.2016.
Odvolací súd po predložení veci súdom prvej inštancie na rozhodnutie o odvolaniach
vyzval sťažovateľov dňa 22.02.2018 na vyjadrenie sa k vyjadreniu žalovaného 4.
Následne odvolací súd - Krajský súd v Prešove vydal pod sp.zn. 4Co/166/2016 dňa
20.03.2018 uznesenie, ktorým vrátil vec súdu prvej inštancie na postup podľa § 324 C.s.p.
Napriek skutočnosti, že odvolania žalovaných a vyjadrenie sťažovateľov k odvolaniam boli
doručené konajúcemu súdu ešte v septembri 2016, teda odvolací súd až po takmer 18
mesiacoch vydal uvedené uznesenie, ktorým však o odvolaniach nerozhodol a vec vrátil
súdu prvej inštancie len a výlučne z dôvodu, že „... z obsahu záhlavia napadnutého
rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie nesprávne označil priezvisko žalovanej 2/...
...“
... Sťažovateľ vzhľadom na uvedené zastáva názor, že práva garantované citovanými
ustanoveniami Ústavy SR boli porušené postupom, resp. nečinnosťou Krajského súdu
v Prešove.
Dotknuté základné právo zakotvené v Ústave SR zakladá povinnosť súdu aj sudcu
organizovať si prácu takým spôsobom, aby sa uvedené ústavné právo aj objektívne
realizovalo. Z tohto vyplýva aj jedna zo základných povinností sudcu uvedená vo vyššie
citovanom ustanovení § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z.z. a tou je povinnosť vyvíjať činnosť
na odstránenie stavu právnej neistoty - vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a konať
plynulo a bez zbytočných prieťahov. Porušenie tejto povinnosti nemôže byť na ujmu
žiadnemu z účastníkov konania.
Sťažovatelia sú presvedčení, že Krajský súd v Prešove nepostupoval v konaní sp.zn.
4Co/166/2016 tak, aby bolo možné jeho postup a konanie kvalifikovať ako rešpektovanie
čl. 48 ods. 2 Ústavy, keďže až po 18 mesiacoch vrátil vec na súd prvej inštancie a to bez
toho, aby vo veci meritórne rozhodol.
Osoba, ktorej čl. 48 ods. 2 Ústavy SR priznáva právo, aby sa jej vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov, pričom predmetom prerokovania sú dotknuté jej práva ako strany
v spore, môže kedykoľvek aj počas súdneho konania namietať porušenie svojho práva.
Uplatnením námietky vzniká občanovi právo, aby štátne orgány s právomocou chrániť
právo priznané v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR preskúmali opodstatnenosť vynesenej námietky.
... Pokiaľ ide o prvé kritérium, tu treba uviesť, že vo veci už bolo vyčerpané
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora SR, na základe ktorého Najvyšší súd SR
rozhodol a vyslovil aj svoj záväzný právny názor. Ak by aj bolo možné konštatovať, že daná
vec je právne náročnou, existuje predsa rozhodnutie súdu najvyššej inštancie, v ktorom je
táto stránka už vyriešená. Z tohto hľadiska preto podľa sťažovateľov nemožno vyvodiť
záver, že posudzovaný spor takým sporom, ktorý by kládol zvlášť osobitné nároky na právne
posúdenie veci a na rozhodnutie o žalobe. Okrem toho zistenie pochybenia - jednoduchej
chyby v písaní v označení priezviska žalovanej - v žiadnom prípade nemožno považovať za
náročný úkon a náročné posudzovanie veci, ktoré by mohlo odôvodniť 18-mesačné čakanie
na vydanie uznesenia o vrátení veci na súd prvej inštancie za účelom vydania opravného
uznesenia. K druhému kritériu a jeho potencionálnemu vplyvu na prieťahy v konaní, majú
sťažovatelia za to, že svojim správaním, konaním ani úkonmi nedali absolútne žiadnym
spôsobom dôvod na vznik prieťahov. K tretiemu kritériu sťažovatelia uvádzajú, že
zo súdneho spisu je zrejmé, že prieťahy v konaní boli spôsobené výlučne postupom, resp.
nečinnosťou Krajského súdu v Prešove, ktorý až po takmer 18 mesiacoch od predloženia
veci súdom prvej inštancie pristúpil k zisťovaniu, či vo veci môže konať.
Ani vyšší nápad na Krajskom súde v Prešove nemôže byť dôvodom pre vznik
prieťahov ešte v tom štádiu, keď odvolací súd len zisťuje naplnenie procesných podmienok
pre konanie, prípadne zisťuje možné chyby v písaní a pod. Napokon toto ani nemôže byť
dôvodom zmarenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a štát tým nie je
zbavený zodpovednosti za pomalé konanie, či skôr nekonanie, spôsobujúce zjavne zbytočné
prieťahy v súdnom konaní.
Sťažovateľ poukazuje na rozsudky ESĽP vo veci Ištván a Ištvánová proti Slovenskej
republike zo dňa 12.06.2012 a Komanický proti Slovenskej republike zo dňa 12.06.2012,
v ktorých sa sťažovatelia zhodne sťažovali na neprimeranú dĺžku konania na súdoch v SR
a v ktorých sa dĺžkou konania zaoberal aj ústavný súd na základe sťažnosti podľa článku
127 ústavy. V oboch prípadoch sa ESĽP nestotožnil s argumentáciou vlády, ktorá
s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu, ako aj vyjadrenie ústavného súdu k predmetnej
sťažnosti namietala, že sťažovatelia nepodali ústavnú sťažnosť v súlade s formálnymi
náležitosťami a ustálenou praxou ústavného súdu, vzhľadom na to, že neumožnili
predsedovi okresného súdu zjednať nápravu preventívneho charakteru a ihneď podali
ústavnú sťažnosť. Po preskúmaní samotnej dĺžky napadnutých konaní ESĽP konštatoval, že
bola neprimeraná, v dôsledku čoho dospel k záveru, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1
Dohovoru. Okrem toho ESĽP konštatoval aj porušenie článku 13 Dohovoru, keď dospel
k záveru, že za daných okolností sťažovatelia nemali vo vzťahu k dĺžke napadnutého
konania účinný prostriedok nápravy.
Daný stav navodený postupom a nečinnosťou Krajského súdu v Prešove zakladá
podľa sťažovateľov predpoklad na uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia
podľa § 50 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ktoré by malo
byť náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sťažovatelia považujú primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 2.000 € za úmerné vo vzťahu k ujme spôsobnej mu postupom
a nečinnosťou Krajského súdu v Prešove.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa sťažovatelia domáhajú ochrany svojich
ústavných práv prostredníctvom Ústavného súdu Slovenskej republiky ako nezávislého
orgánu ochrany ústavnosti a to v zmysle vyššie uvedeného petitu.»
II.
3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
4. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
5. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 166/2016, ktoré bolo
skončené uznesením sp. zn. 4 Co 166/2016 z 20. marca 2018, ktorým krajský súd vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
6. Bez potreby bližšieho doktrinálneho rozboru označeného ústavného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd pripomína, že „účelom práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (pozri II. ÚS 26/95). Podľa stabilnej
judikatúry ústavného súdu sa preto ochrana základného práva vrátane práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak
v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto
prípade krajským súdom) trvalo alebo ešte pretrváva (obdobne IV. ÚS 104/03).
6.1 Z uvedeného skutkového popisu vyplýva, že krajský súd v čase podania tejto
sťažnosti už vo veci rozhodol, a to vyhlásením kasačného uznesenia vo veci 20. marca
2018. Možno teda konštatovať, že v čase doručenia tejto sťažnosti ústavnému súdu (23. júla
2018) už zo strany krajského súdu nemohlo dochádzať k porušovaniu označeného
základného práva sťažovateľov, pretože krajský súd vykonal všetky do úvahy prichádzajúce
úkony smerujúce k vydaniu rozhodnutia a k odstráneniu právnej neistoty účastníkov
konania ešte pre doručením tejto sťažnosti (obdobne pozri III. ÚS 557/2013 alebo
IV. ÚS 104/03). S ohľadom na uvedené bolo treba sťažnosť odmietnuť pre zjavnú
neopodstatnenosť.
7. Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe
subsidiarity.
7.1 Ústavný súd v systéme ochrany základných práv a slobôd predstavuje ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
vyvoditeľných z § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj m. m. III. ÚS 149/04,
IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
7.2 Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
7.3 Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03,
I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť
na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny
stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil
možnosť podať sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní podľa § 62 a nasl. zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
7.4 Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle
zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv,
ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom
na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť
takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní
potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach
zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy
aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b)
a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že
„Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy
v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia
„Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky
skutočnosti.“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia
„Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme
a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí
za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“. V súvislosti s tým ústavný
súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným
z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania
vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
7.5 Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovatelia – ktorí sú
kvalifikovane právne zastúpení – sťažnosť na prieťahy v konaní nepodali a ani netvrdia, že
ju nepodali z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno
vyvodiť ani z obsahu ich sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd,
opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04),
dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu (napr. nie extrémne dlhodobé napadnuté
konanie pred krajským súdom) niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa
§ 62 a nasl. zákona o súdoch neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľov
priznaného im podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto bolo potrebné ich sťažnosť odmietnuť aj
z dôvodu neprípustnosti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
8. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. októbra 2018