Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 423/2018
PDF · 371.42 KB
No categories available
III. ÚS 423/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., Nezábudková 22, Bratislava, pre
namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46
ods. 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
1 S 102/2013 a jeho rozsudkom č. k. 1 S 102/2013-258 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 3/2017 a jeho rozsudkom sp. zn.
6 Sžo 3/2017 z 23. mája 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 18. októbra
2018 sa , (ďalej len „sťažovateľ“),
domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví
označených práv postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 S 102/2013 a jeho rozsudkom č. k. 1 S 102/2013-258 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Sžo 3/2017 a jeho rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 3/2017 z 23. mája 2018, a ktorým by
napadnuté rozsudky týchto súdov zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že krajský súd napadnutým
rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy – Okresného úradu , odboru výstavby
a bytovej politiky č. A/2013/901/MRV z 5. marca 2013, ktorým «bolo zamietnuté odvolanie
žalobcu a rozhodnutie stavebného úradu Mestskej časti č. SÚ/CS
3066/2012/14/AZA-10 zo dňa 24. 7. 2012 potvrdené. Prvostupňovým rozhodnutím Mestská
časť č. SÚ/CS 3066/2012/14/AZA-10 zo dňa 24. 7. 2012 nariadila
odstránenie stavby: prízemného skeletu plánovanej stavby „Jednoduchá stavba - Rodinný
dom“ stavebníkovi - žalobcovi, miesto stavby: parcela registra „C“
, uvedenej na , druh stavby: novostavba, účel: bytová budova - bývanie.».
Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok krajského
súdu potvrdil.
3. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovateľ nesúhlasí a v sťažnosti
poukazuje na to, že «v rozsudkoch sa opakovane uvádza, že sťažovateľ nereagoval na výzvy
stavebného úradu hoci v dôkazných listinách v spise je preukázateľne doložené, že
sťažovateľ sa o riešenie jeho veci v zmysle § 88a o dodatočnom povolení vynúteného pojmu
„stavby” viackrát na usiloval. Sťažovateľ poukazuje aj na skutočnosť,
že nie je mu zrejmé ako sa môže v Rozsudku NS SR nachádzať tvrdenie, že Krajský súd
Bratislava sa vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalobcu, keď zápisnica
z pojednávania na krajskom súde bezpečne preukazuje, že na tomto súde sa žiadne
dokazovanie vo veci v zmysle SSP vôbec nekonalo a súdy brali jednoznačne do úvahy iba
skreslené, a teda nepravdivé tvrdenia samosprávneho i štátneho orgánu, voči ktorému
smeroval žaloba sťažovateľa. Uvedené preukazuje závažné pochybenie príslušných orgánov
a súdov vo veci spravodlivého a zákonného posúdenia daného problému.». Sťažovateľ tvrdí,
že najvyšší súd „zamedzil riadnemu zisteniu skutkového stavu a na uvedené vzťahujúcemu
sa riadnemu právnemu posúdeniu veci samej, ktorá bola od počiatku nesprávne
subsumovaná pod právny režim stavby podľa stavebného zákona. Najvyšší súd SR podľa
názoru sťažovateľa len pokračoval v línii nesprávneho rozhodnutia veci bez vykonania
náležitého preskúmania, ktoré si daná vec vyžadovala, čím bol sťažovateľ ukrátený na
svojich základných právach zakotvených v Ústave Slovenskej republiky.“.
4. Sťažovateľ žiada o odpustenie zmeškanej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému
súdu ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) kvôli svojmu
zlému zdravotnému stavu, ktorý „v určitej miere súvisí aj s touto dlhotrvajúcou neúprosnou
snahou o dosiahnutie spravodlivého rozhodnutia“.
II.
5. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv a slobôd
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je splnenie všeobecných a osobitných
náležitostí vyplývajúcich z § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, ako aj ďalších procesných
podmienok vyplývajúcich z § 53 zákona o ústavnom súde, ktoré ústavný súd skúma pri
predbežnom prerokovaní návrhu na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa
(§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
6. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
7. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
8. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie napadnutého
postupu a rozsudku krajského súdu bol v prvom rade príslušný najvyšší súd ako súd
druhostupňový, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu bezprostredne
preskúmavať postup a rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, preto sťažnosť
sťažovateľa v časti pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2 a čl. 46 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy týmto
súdom odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (podobne
IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09
a iné).
9. Sťažovateľ požiadal o odpustenie zmeškanej lehoty na podanie sťažnosti
ústavnému súdu ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 4).
10. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.
11. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol v konaní vedenom najvyšším súdom
pod sp. zn. 6 Sžo 3/2017 zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom –
, ktorý podľa vyjadrenia sťažovateľa prevzal napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu 28. júla 2018. Ústavný súd zistil, že predmetný rozsudok najvyššieho súdu nadobudol
právoplatnosť 14. augusta 2018. Sťažovateľ prostredníctvom nového právneho zástupcu –
JUDr. Mariána Ševčíka, CSc. podal sťažnosť na poštovú prepravu v pondelok 15. októbra
2018, a teda lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
nezmeškal.
12. Napriek uvedenému ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistil, že sťažnosť
sa vyznačuje nedostatkom odôvodnenia, ako celok pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára
priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení námietky o porušení základných práv
v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012,
III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014). Strohá argumentácia sťažovateľa (bod 3) obsahujúca
všeobecné tvrdenia o porušení procesných práv sťažovateľa najvyšším súdom nemá žiadnu
oporu v konkrétnej, logicky zrozumiteľnej a zároveň právne zmysluplnej argumentácii.
Sťažnosti tak chýba ústavnoprávne relevantné odôvodnenie ako východiskový rámec
pre ústavný prieskum napadnutého postupu a rozsudku najvyššieho súdu.
13. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ sa na neho
v minulosti obrátil viacerými sťažnosťami, ktoré boli z rôznych dôvodov podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietnuté, preto možno vychádzať zo spoľahlivého predpokladu,
že skôr poskytnuté informácie (poučenia) boli objektívne spôsobilé sprostredkovať
sťažovateľovi zásadu, že na ústavný súd sa nemožno obracať inak, ako v zastúpení
advokátom, a že sťažnosť musí obsahovať aj ďalšie všeobecné a osobitné náležitosti,
resp. spĺňať ďalšie procesné podmienky konania.
14. Taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva
z podania sťažovateľa, ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Túto
úlohu plní inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04).
15. Advokát zastupujúci svojho klienta pred ústavným súdom je podľa § 18 ods. 2
zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, v znení
neskorších predpisov povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou,
ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva
všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho
presvedčenia považuje za prospešné; pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných
právnych služieb. Tieto zákonom stanovené povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát povinný vykonať tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(m. m. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).
16. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti pre namietané
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2 a čl. 46
ods. 3 ústavy v spojení s čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým postupom a rozsudkom
najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie
predpísaných náležitostí.
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2018