Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 277/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 13. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Mojmíra Mamojku v konaní o sťažnosti , ,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou Krnáč s. r. o., Námestie slobody 2, Banská Bystrica,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ján Krnáč, pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. marca 2018 takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 19. marca 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. marca 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 585,75 € (slovom päťstoosemdesiatpäť eur

a sedemdesiatpäť centov) na účet Advokátskej kancelárie Krnáč s. r. o., Námestie

slobody 2, Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -23

zo 17. júla 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich v záhlaví označených

práv uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 19. marca 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že Okresný súd Bardejov (ďalej

len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -339 z 24. februára 2016 zamietol žalobu

sťažovateľa (žalobcu) zo 16. decembra 2013, ktorou sa proti a

domáhal „I. určenia, že žalobca je riaditeľom a II. uloženia

povinnosti žalovanej 1/, aby sa zdržala vykonávania akýchkoľvek úkonov v mene a na účet

z pozície riaditeľa a aby v lehote 3 dní od

nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia protokolárne odovzdala

“. Na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) rozsudkom sp. zn. z 27. októbra 2016 rozsudok okresného súdu

ako vecne správny potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie

podľa a (ďalej len

„CSP“).

3. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie podľa

odmietol, pretože „nie je podľa prípustné“. Prípustnosťou dovolania

z hľadiska sa najvyšší súd nezaoberal, riadiac sa právnymi

závermi vyjadrenými v uznesení veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho

súdu sp. zn. z 19. apríla 2017.

4. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „v čase kedy... podal dovolanie na príslušný

súd, žiadne rozhodnutie veľkého senátu ohľadom kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania

v zmysle a neexistovalo. Sťažovateľ si vo svojom dovolaní uplatnil

dovolacie dôvody v zmysle platnej zákonnej úpravy, z ktorej žiadnym spôsobom nevyplýva,

že by uplatnenie niektorého dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo

možnosť uplatniť aj iný dovolací dôvod. V konečnom dôsledku k rovnakému právnemu

názoru, z akého právneho názoru vychádzal sťažovateľ pri vypracovaní dovolania

(kumulácia dovolacích dôvodov podľa a je prípustná) dospel

v novšom rozhodnutí aj Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn.

zo 7. mája 2018) a taktiež Ústavný súd Slovenskej republiky (uznesenie

sp. zn. PLz. z 25. apríla 2018).“. Sťažovateľ v podanom dovolaní poukázal na to,

že „z vydaných súdnych rozhodnutí... je zrejmé, že Žaloba bola v čase podávania dôvodná...

čo potvrdili súd prvej inštancie ako aj odvolací súd, keď v odôvodneniach svojich

rozhodnutí uviedli, že žalobca bol v období od 01. 07. 2009 do 30. 06. 2014 riaditeľom

predmetnej , ktorý nebol právoplatne platne odvolaný a napriek tomu je z

vykonaného dokazovania preukázané, že v čase od 09. 12. 2010 až do súčasnosti funkciu

riaditeľa predmetnej vykonáva žalovaná v 1. rade... Z obsahu vydaných

súdnych rozhodnutí... je taktiež zrejmé, ak by súdy rozhodovali o Žalobe do 30. 06. 2014,

tak by rozhodli v súlade so žalobným návrhom žalobcu, avšak súdy rozhodovali až dňa

24. 02. 2016, resp. dňa 27. 10. 2016, a preto bola žaloba zamietnutá“, keďže „v čase

rozhodovania súdov (t. j. súdu prvej inštancie a následne odvolacieho súdu) už žalobcovi

uplynulo jeho funkčné obdobie, a teda podľa súdov už nie je riaditeľom predmetnej

“. V súvislosti s tým sťažovateľ vyjadril presvedčenie, že v doterajšej praxi

dovolacieho súdu nebola vyriešená právna otázka: „Kto je podľa Zákona o štátnej správe v

školstve a školskej samospráve riaditeľom , ak bolo tretími osobami

(zriaďovateľom a ďalšou osobou) nezákonnými listinami ako aj fyzicky znemožnené

riaditeľovi , aby vykonával svoju funkciou riaditeľa v trvaní, ako

predpokladajú príslušné zákonné ustanovenia, t. j. funkčné obdobie 5 rokov, pričom po

uplynutí funkčného obdobia tohto riaditeľa nebol zriaďovateľom nikto poverený vedením

do vymenovania nového riaditeľa, ani nedošlo k novému výberovému

konaniu na obsadenie funkcie riaditeľa a ani toto miesto nebolo obsadené bez výberového

konania?“ Sťažovateľ preto zastáva názor, že odmietnutím dovolania najvyšším súdom

došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

5. K veci sa listom č. k. -77 zo 14. septembra 2018 vyjadrila

predsedníčka najvyššieho súdu, v ktorom s poukazom na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

PLz. z 25. apríla 2018, na základe ktorého ústavný súd v podobných prípadoch

týkajúcich sa nepripustenia kumulácie dovolacích dôvodov nálezmi vyslovil, že zo strany

najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

konštatovala, že „sťažovateľom namietané práva boli rozhodnutím najvyššieho súdu

porušené“.

6. Dňa 8. októbra 2018 bolo ústavnému súdu doručené stanovisko sťažovateľa

k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu z 3. októbra 2018, v ktorom uviedol, že

„súhlasí s právnym názorom Najvyššieho súdu vyjadreným v stanovisku, nakoľko je aj s

poukazom na aktuálnu judikatúru k predmetnej veci presvedčený, že sťažovateľom

namietané práva boli rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené“.

Sťažovateľ zastáva názor, že jeho práva sú zo strany všeobecných súdov permanentne

porušované, preto ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci nariadil verejné ústne

pojednávanie, na ktorom preukáže a predloží nesporné dôkazy o tom, že dovolanie bolo

v čase jeho podania nepochybne dôvodné.

7. Ústavný súd listami č. k. -44 zo 16. októbra 2018 a č. k.

-45 zo 16. októbra 2018 nariadil verejné ústne pojednávanie

na 13. november 2018. Podľa vrátených poštových doručeniek ich prevzali právny zástupca

sťažovateľa 19. októbra 2018 a najvyšší súd 19. októbra 2018.

8. Dňa 9. novembra 2018 bol ústavnému súdu doručený list predsedníčky

najvyššieho súdu listom č. k. -77 z 24. októbra 2018, ktorým mu oznámila, že

najvyšší súd „sa nezúčastní pojednávania, ktoré sa v predmetnej veci uskutoční na

Ústavnom súde Slovenskej republiky dňa 13. novembra 2018“.

9. Dňa 13. novembra 2018 sa v predmetnej veci konalo verejné ústne pojednávanie,

na ktorom právny zástupca sťažovateľa uviedol, že sťažovateľ sa v celom rozsahu

pridržiava podanej sťažnosti a dôvodov v nej vymedzených. Keďže sťažovateľ roky

pociťuje krivdu vo vzťahu k súdnym inštitúciám, pričom je presvedčený, že sú porušované

jeho elementárne ústavné práva zásadným spôsobom, chcel by sa v stručnosti sám vyjadriť

k prejednávanej veci. Následne uviedol, že „dovolanie bolo dôvodné podľa § 420 písm. f)

pre bezprecedentné vytváranie prieťahov. Neviem pochopiť, že sa tri roky, prvé dva roky

sudca nekonal, samosudca Okresného súdu v Bardejove nekonal a začal konať až

na základe našej výslovnej žiadosti, aby nariadil na najbližší možný termín konanie. Druhý

fakt, ktorý som zažil a ktorý ma nemilo prekvapil, bolo, že pojednávanie nariadené vždy

v troch, štvormesačných intervaloch odročoval až pokiaľ neuplynulo funkčné obdobie. Ďalej

po nahliadnutí do zápisnice, alebo do spisu som zistil, že tam sa nachádzajú aj dokumenty,

verejné dokumenty, akým je zápisnica zo súdneho pojednávania, ktorá bola vyhotovená

o neexistujúcom súdnom pojednávaní 22. januára 2015 a to preto, že samosudca deň

predtým sám pojednávanie zrušil. V krátkosti vznikajú aj takéto k tomu prvému problému,

nezodpovedané otázky, ktoré ja v podstate nechápem a neviem si ich vysvetliť. Z akého

dôvodu súd počas troch rokov prvé dva roky nekonal a prečo deväťkrát odročil

pojednávanie. Ďalej na pojednávaní prvom 29-teho odporkyňa sama priznala, že funkciu

vykonávala ona po mojom neplatnom odvolávaní a zároveň bolo tam veľmi dôležité

preukázanie, ktoré skonštatoval súd, že neexistuje listina právoplatná o mojom odvolaní.

Čiže na základe toho vyvstala otázka, o čom vlastne viedol konajúci súd v Bardejove

pojednávanie, keď vedel, že neexistuje právoplatná listina o mojom odvolaní. Takže to sú tie

najpodstatnejšie, že všetko sa mi javí, že ide o účelové prieťahy v konaní, až do vyhlásenia

rozsudku. Nakoniec sa uskutočnilo po troch rokoch, po dvoch rokoch a následne zase po

trojnásobnom odročení ako vyhlásenia rozsudku, a vyhlásenie rozsudku znelo tak, že

skončilo mi funkčné obdobie, už nie som riaditeľom nie som aktívne, legitímne ako

aktívny, že som pasívny a nemôžem sa dovolávať svojich práv, tak na základe toho neviem

pochopiť, že od podania žaloby, až do vynesenia rozsudku, raz osoba je aktívne legitímna

a raz nie je aktívna legitímna. Druhý dôvod, ktorý chcem vymedziť v podstate, ale vymedzím

len tri dôvody. Druhý dôvod je, že sudca sa vysporiadal so zamietnutím žalobných nárokov

tak, že som bol riaditeľom od 1. júna 2009 do 30. júna 2014, päť rokov. To skutočne

odporuje skutkovému právnemu stavu aj dotknutým esenciálnym ustanoveniam... Nikto, ani

na okresnom súde ani krajskom súde sa nevysporiadal s tým, že k odňatiu možnosti mne

vykonávať funkciu riaditeľa došlo protiprávnym spôsobom, nezákonným spôsobom.

Namietam to, že v prvom rade sa súdy mali vysporiadať s tým, či moje ústavné práva boli

porušené zákonným, alebo nezákonným spôsobom mnou, alebo niekým iným. Čiže toto je

podľa mňa kľúčová a fundamentálna otázka. Až sa vyrieši táto otázka, že ako ja som prišiel

o funkciu, akým spôsobom, myslím, že vtedy budú prinavrátené aj moje ústavné práva.

A úplne na záver spomeniem, je pre mňa na základe skúseností z okresného súdu

z Bardejova, veľkým takýmto otáznikom, že prečo moje podania a mojej manželky, všetky

podania na Krajský súd v Prešove, že vždy boli pridelené tým istým sudcom len so zmenou

predsedu z toho istého senátu, raz pod vedením pána , raz po

vedením pani JUDr. Kandravej, raz pod vedením pani JUDr. Babinovej, a je dôležitá

skutočnosť, že v senáte bol prvýkrát JUDr. Straka, ktorý bol zo senátu akosi vytiahnutý preč

a to z dôvodu, že bol na zasadnutí súdnej rady, čo podľa mňa nie je dôvod, aby sa nestal

členom. Čiže namietam aj túto stránku, či náhodou, keďže moje podanie neboli pridelené

podľa zákonných dôvodov, čiže podľa náhodným výberom, ale boli prideľované na základe

opatrenia predsedníčky súdu, či skutočne v mojich prípadoch rozhodoval zákonný senát.“.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity vyjadreného v citovanom článku

je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií (, ). Zásada subsidiarity reflektuje princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (). V tejto súvislosti

ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní uvedenej právomoci nie je jeho úlohou

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , , , ).

12. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené

v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli

pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade

aj spravodlivé a presvedčivé (, , , ).

Zároveň platí, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces ().

13. Rovnako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých

sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje,

aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

14. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa

zaručeného a práva zaručeného dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu (bod 3) vydaným v konaní o návrhu na zdržanie sa konania,

odôvodnená nesprávnou interpretáciou prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b)

podaného na účel vyriešenia otázok zásadného právneho významu.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

17. Právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo

k porušeniu základného práva podľa , resp. práva podľa

dohovoru sú v zásade identické ().

18. Zákaz kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania bol od prijatia rozhodnutia

veľkého senátu predmetom všeobecnej diskusie a kritiky odbornej verejnosti. Vzhľadom

na nejednotnosť názorov ústavného súdu v otázke posúdenia ústavnej konformnosti

takéhoto názoru vyjadreného v označenom uznesení veľkého senátu aplikovaného

vo viacerých prípadoch bol aj predmetom zjednotenia názorov v pléne ústavného súdu

podľa , pričom v konaní vedenom pod PLz. bolo

25. apríla 2018 prijaté uznesenie pléna ústavného súdu s ďalej uvedeným stanoviskom,

ktorým sú jednotlivé senáty podľa poslednej vety

pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané:

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania

podľa ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky

sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky.“

19. Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

20. Uvedenú skupinu „tvoria rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorých prípustnosť

je postavená na kritériu zásadnej právnej významnosti napadnutého rozhodnutia voči

rozhodnutiam, ktorými sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie...

Rozhodnúť o tom, či otázka zásadného právneho významu bola už vyriešená, alebo nie,

a na to nadväzujúcu prípustnosť dovolania si bude riešiť dovolací súd na základe dôvodov

uvedených dovolateľom ( ). Takisto aj otázku prípustnosti dovolania z hľadiska

odklonu riešenia právnej otázky zo strany odvolacieho súdu, ako aj v prípadoch rozdielneho

rozhodovania dovolacieho súdu. Všetky tieto dôvody prípustnosti dovolania do

zmeňujúcich a potvrdzujúcich rozhodnutí odvolacieho súdu majú spoločné kvalifikačné

pravidlo, a to, že prípustnosť dovolania sa vždy vzťahuje na právne otázky, ktorých

vyriešenie viedlo k záverom uvedeným v rozhodnutí odvolacieho súdu. Prípustnosť

dovolania potom bude, vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi

, závisieť od toho, ako dovolateľ vymedzí, že sa odvolací súd odklonil od

ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, prípadne právnu otázku riešenú odvolacím

súdom odôvodní s ohľadom na to, že dosiaľ dovolací súd takúto otázku vo svojej

rozhodovacej praxi neriešil, prípadne poukáže na rozdielne rozhodnutia dovolacieho súdu

k riešenej právnej otázke.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,

Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha : C. H.

Beck, 2016. s. 1347 a 1381).

21. Ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia dospel k názoru, že už

uvedené stanovisko pléna ústavného súdu je aplikovateľné aj na vec sťažovateľa, pretože

najvyšší súd neposúdil sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b)

.

22. Na uvedenom skutkovom základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru (bod 1 výroku nálezu), preto napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa čl. 127

ods. 2 a jemu zodpovedajúcemu a zákona

o ústavnom súde zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu).

23. Podľa ak ústavný súd právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci

vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova

prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom

ústavného súdu.

24. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré

je vykonateľné jeho doručením.

25. Úlohou najvyššieho súdu preto bude rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa

za posúdenia dovolacieho dôvodu aj podľa majúc na zreteli, že

spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je kritériom

ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie ním prejednávanej

veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných

ustanovení.

26. Námietkami sťažovateľa prednesenými na verejnom ústnom pojednávaní

konanom 13. novembra 2018 (bod 9) sa ústavný súd osobitne nezaoberal, pretože

bezprostredne nesúviseli s predmetom prejednávanej veci (bod 14).

III.

27. Sťažovateľ v sťažnosti požiadal ústavný súd o priznanie náhrady trov konania,

ktoré v stanovisku k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu z 3. októbra 2018 vyčíslil

celkovou sumou 585,76 €.

28. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

29. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal

z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak.

Táto podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za I. polrok 2017

predstavovala sumu 921 €.

30. Ústavný súd preto v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c),

§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej

sume 585,75 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za tri úkony právnej služby

(príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu

predsedníčky najvyššieho súdu – vykonané v roku 2018) v sume po 153,50 € za jeden úkon

a tri režijné paušály v sume po 9,21 € za jeden paušál, ako aj 20 % DPH, ktoré zaviazal

uhradiť najvyšší súd (bod 3 výroku nálezu).

31. Náhradu trov konania za štvrtý úkon (účasť na verejnom ústnom pojednávaní)

ústavný súd sťažovateľovi nepriznal, pretože na ňom nedošlo k ďalšiemu objasneniu veci

(bod 26). Ako bolo uvedené, ešte pred podaním sťažnosti ústavný súd zaujal zjednocujúce

stanovisko k problematike zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania (bod 18),

ktoré najvyšší súd akceptoval (bod 5), a teda výklad a aplikácia dotknutých zákonných

ustanovení z jeho strany nie je ďalej sporná.

32. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2018