Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 404/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č.

v Ústave na výkon väzby Banská Bystrica, zastúpeného advokátskou kanceláriou Studio

Legale, s. r. o., Mostová 2, Bratislava, v ktorej mene koná advokát Mgr. Jozef Obert,

konateľ, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva na prepustenie z väzby počas trvania trestného konania

podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 29. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2018 doručená sťažnosť , t. č. v Ústave na výkon väzby Banská Bystrica

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu

podľa a 5 (ďalej len „“) a písm.

c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

prepustenie z väzby počas trvania trestného konania podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. novembra 2017.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 8. decembra 2013 v spojení

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 22. januára 2014 vzatý do väzby

z dôvodov podľa a , pričom väzba začala plynúť

4. decembra 2013 od 11.40 h.

Obžaloba prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) bola na okresnom súde podaná 19. júna 2015,

na základe ktorej bol sťažovateľ obžalovaný pre trestný čin vraždy v štádiu prípravy

spáchaný formou spolupáchateľstva a pre trestný čin vraždy spáchaný formou účasti.

Podľa mala lehota väzby sťažovateľa

uplynúť 4. decembra 2017, keďže vo veci sťažovateľa išlo o obzvlášť závažný zločin.

3. Sťažovateľ podal 7. septembra 2017 na okresnom súde žiadosť o prepustenie

z väzby, pričom v nej poukázal na štyri podmienky ďalšieho trvania väzby, a to po stránke

formálnej existencie uznesenia o vznesení obvinenia, po stránke materiálnej existencie

kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie, existencie

niektorého z väzobných dôvodov, a podmienku, aby orgány činné v trestnom konaní a súd

postupovali vo veci s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. Sťažovateľ podľa svojho

tvrdenia ďalej v žiadosti poukazoval na porušenia v konaní

(v prípravnom konaní mu nebol doručený návrh na vzatie do väzby), na to, že súd ignoruje

jeho žiadosti a vznesené námietky zaujatosti, a najmä namietal, že dôvody útekovej väzby

už pominuli, keďže doteraz vykonané dokazovanie a výpovede svedkov boli podľa neho

rozporuplné a nevierohodné a súd nepreukázal, že by sa bol niekedy pokúsil o útek.

4. Okresný súd uznesením sp. zn. z 2. októbra 2017 rozhodol tak, že

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol, ponúknutú záruku na nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka a peňažnú záruku neprijal a zároveň okresný

súd rozhodol o predĺžení väzby o šesť mesiacov do 4. júna 2018. O sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu rozhodoval krajský súd namietaným uznesením sp. zn.

z 29. novembra 2017, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá.

5. Sťažovateľ vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu uviedol, že neboli splnené

materiálne podmienky predĺženia lehoty trvania väzby, pretože podľa neho predmetná vec

nie je natoľko obťažná, aby nebola skončená v lehote štyroch rokov, a v tejto veci nevznikli

iné závažné dôvody, pre ktoré by ju nebolo možné ukončiť v tejto lehote. Ďalšie predĺženie

lehoty trvania väzby preto považuje sťažovateľ za nezákonné. Okrem uvedeného sťažovateľ

v sťažnosti uvádza, že viackrát zaslal okresnému súdu žiadosť o opravu zápisníc a že na

neverejnom zasadnutí konanom 2. októbra 2017 prítomná obhajkyňa žiadala súd

o vyhotovenie zvukového záznamu, no nebolo mu vyhovené. Zároveň mal sťažovateľ

13. novembra 2017 žiadať okresný súd o preklad zápisnice z neverejného zasadnutia

z 2. októbra 2017, na ktorom sa rozhodovalo o jeho žiadosti o prepustenie z väzby,

do ruského jazyka, do dňa podania sťažnosti však jeho žiadosti nebolo vyhovené.

Sťažovateľ zároveň udáva, že návrh prokurátora na predĺženie lehoty väzby mu nebol ani na

neverejnom zasadnutí, ani pred jeho konaním predložený, čím došlo podľa sťažovateľa

k porušeniu princípu rovnosti zbraní podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru, keďže mu tým

nebol poskytnutý primeraný čas na prípravu obhajoby. V závere sťažovateľ uvádza, že mu

na hlavnom pojednávaní konanom 22. januára 2018 bolo odopreté predsedom senátu

vypovedať, čím malo dôjsť k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania.

6. Z uvedených skutočností podľa sťažovateľa jednoznačne vyplýva, že „uznesením

Okresného súdu Bratislava I zo dňa 02.10.2017, sp. zn. 4Tk/l/2015, ktorým zamietol moju

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 07.09.2017 a predĺžil mi väzbu o šesť

mesiacov a uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2017, sp. zn.

, o zamietnutí mojej sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava 1

zo dňa 02.10.2017, sp. zn. 4Tk/l/2015, ktorým mi bola zamietnutá žiadosť o moje

prepustenie z väzby na slobodu a bola mi predĺžená väzba o šesť mesiacov, dochádza

k sústavnému porušovaniu základných práv a slobôd priznaných mi a 5

SR, resp. ľudských práv a základných slobôd garantovaných mi čl. 5 ods. 1 písm. c, a čl. 5

ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

SR“.

7. Vzhľadom na rozsiahlosť trestného spisu, ktorý vyplynul z obsahu samotnej

sťažnosti, ako aj napadnutého uznesenia krajského súdu (približne 13000 strán) vyzval

ústavný súd 31. mája 2018 okresný súd, aby ústavnému súdu oznámil, v akom štádiu sa

momentálne nachádza trestné konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn.

vo veci samej, a aby zaslal ústavnému súdu prehľad procesných úkonov v trestnej veci

sťažovateľa a vyjadril sa k náročnosti a obťažnosti trestnej veci a k rozsahu a prípadnej

zložitosti dokazovania.

Okresný súd na túto výzvu ústavného súdu reagoval svojím podaním doručeným

ústavnému súdu 2. júla 2018, v ktorom sa vyjadril, že v prípade trestnej veci obžalovaného

sťažovateľa ide o obzvlášť rozsiahly spisový materiál pozostávajúci z viac ako 13000 listov,

v ktorom je 5 obžalovaných osôb z trestného činu vraždy a pokusu o vraždu (obzvlášť

závažný zločin v zmysle Z. z v znení neskorších

predpisov), v ktorom sa vykonávalo rozsiahle dokazovanie, pričom zložitosť trestnej veci

spočívala aj v jej právnom posúdení vo vzťahu k niektorým obžalovaným, napr. z hľadiska

zániku trestnosti pri pokuse trestného činu.

V pripojenom stanovisku zákonného sudcu sa tiež uvádza, že „v predmetnom konaní

sa konalo priebežne a plynulo spôsobom smerujúcim k ukončeniu trestného stíhania

všetkých obžalovaných, v dôsledku čoho podľa môjho názoru nie je odôvodnený záver

o prieťahoch v konaní, resp. o porušení práva niektorého z obžalovaných na prejednanie

veci v primeranej lehote. K predĺženiu konania došlo výlučne z objektívnych dôvodov

v dôsledku prerušenia výkonu funkcie sudcu pôvodného predsedu senátu, čo viedlo

k povinnosti súdu vec prejednať na hlavnom pojednávaní odznovu, nakoľko v zmysle § 277

ods. 5 možno po zmene v zložení senátu pokračovať v hlavnom

pojednávaní iba so súhlasom obžalovaného. Na dĺžku konania mala nepochybne vplyv aj

povinnosť súdu zabezpečiť preklad rozhodnutí, ako aj obštrukčné správanie zo strany

obžalovaného , ktorý zahlcoval súd množstvom neopodstatnených

žiadostí a pod.“.

K stanovisku bol pripojený prehľad procesných úkonov súdu, z ktorého vyplýva, že

v trestnej veci sťažovateľa bolo okresným súdom rozhodnuté na hlavnom pojednávaní

konanom 21. februára 2018, ktorá bola po ďalšom konaní a rozhodovaní o väzbe okresným

súdom a následne aj krajským súdom predložená 15. júna 2018 spolu so spisom krajskému

súdu pre účely rozhodnutia o odvolaniach proti rozsudku vo veci samej.

8. K stanovisku okresného súdu sa na výzvu ústavného súdu vyjadril aj právny

zástupca sťažovateľa podaním doručeným ústavnému súdu 9. augusta 2018. Upozorňuje, že

spis v trestnej veci sťažovateľa bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie

o odvolaniach obžalovaných vo veci samej až 18. júna 2018, a nie 15. júna 2018, ako

nesprávne uvádza okresný súd, a upozornil aj na pochybenie okresného súdu, ktoré malo

spočívať v tom, že okresný súd pri predkladaní spisu na rozhodnutie o odvolaniach

obžalovaných vo veci samej nepredložil krajskému súdu aj sťažnosť obžalovaného

proti uzneseniu okresného súdu z 22. januára 2018 o zamietnutí návrhu na

opravu zápisníc. Poukazuje aj na jedno hlavné pojednávanie, ktoré bolo nariadené na 9. jún

2016, ktoré sa nekonalo z dôvodu absencie obhajcu obžalovaných, nie zavinením

sťažovateľa. V stanovisku ďalej uvádza, že žiadosti sťažovateľa počas konania nemožno

považovať za obštrukčné a ich využitie mu umožňuje platná legislatíva. Nesúhlasí

s tvrdením okresného súdu, že v trestnej veci išlo o rozsiahle dokazovanie, uvádza, že

sťažovateľ súhlasil so zmenou v zložení senátu okresného súdu, poukazuje na ďalšie

porušenia procesných práv sťažovateľa v konaní vo veci samej, ktorými malo dôjsť

k porušeniu čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a) dohovoru na neverejnom zasadnutí okresného súdu

v roku 2014 a pri procesnom úkone okresného súdu v roku 2013. Taktiež upozornil na

prerušenie výpovede sťažovateľa predsedom senátu na hlavnom pojednávaní, ktorým bola

porušená kontradiktórnosť konania a spravodlivý súdny proces, a poukázal na skutočnosť,

že pri rozhodovaní o predĺžení lehoty väzby na neverejnom zasadnutí konanom 2. októbra

2017 okresný súd odmietol vypočuť poskytovateľa záruky, ktorý sa nachádzal pred

pojednávacou miestnosťou.

K vyjadreniu právneho zástupcu pripojil svoje vyjadrenie aj sťažovateľ, v ktorom

v podstatnom rozsahu zopakoval argumenty a námietky svojho právneho zástupcu.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej takto

rozhodol:

„Krajský súd v Bratislave, uznesením zo dňa 29.11.2017, sp. zn. ,

vydanom v trestnej veci vedenej pod sp. zn.: 4Tk/l/2015 proti obžalovanému

porušil právo na osobnú slobodu zaručené mu a 5 SR

a čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na

prepustenie z väzby počas trvania trestného konania, garantované čl. 5 ods. 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2017, sp. zn. ,

sa zrušuje.

Zakazuje sa Krajskému súdu v Bratislave pokračovať v nezákonnom obmedzovaní

osobnej slobody výkonom väzby obžalovaného .“

II.

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

13. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

14. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní.

15. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

III.

16. Podstatou sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva

podľa a 5 a práva podľa a dohovoru

rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 29. novembra 2017, ktorým bolo

potvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby, o nenahradení väzby poskytnutými zárukami a zároveň bolo rozhodnuté

o predĺžení lehoty jeho väzby o ďalších 6 mesiacov. Sťažovateľ v podstatnom namieta, že

neboli splnené materiálne podmienky väzby, predmetná trestná vec nebola podľa neho

natoľko obťažná, aby nebola skončená v lehote štyroch rokov, a nevznikli tu žiadne závažné

dôvody, pre ktoré by väzbu nebolo možné ukončiť.

17. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov

(). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, , ). Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti treba nesporne považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci

a ich ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamo

k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany dotknutému orgánu verejnej moci

svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého

porušenie sa namieta ().

18. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a práva podľa dohovoru ústavný súd predovšetkým poukazuje

na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v označených ustanoveniach ,

ako aj čl. 5 ods. 3 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu sú obsiahnuté právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol

o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť

vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas

konania (napr. , , ), pričom prepustenie z väzby na

slobodu môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (,

). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť, že

z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom a práv vyplývajúcich

z čl. 5 ods. 3, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné

rozdiely, keďže ustanovenia zahŕňajú aj práva vyplývajúce z a 4

dohovoru (pozri napr. , , ). Ústavný súd preto

v predmetnej veci posudzoval možnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľa

podľa a 5 a jeho práv vyplývajúcich z dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu spoločne, pričom zohľadňoval judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru.

19. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto

má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. Aké časové obdobia budú

akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Barfuss z roku

2000, § 65, Bezichieri z roku 1989, A 164, § 21, Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107,

§ 55, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24, Wemhoff z roku 1968, § 10). Podstatnými sú

predovšetkým pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba pozbavená osobnej slobody

spáchala trestný čin, významné a dostatočné dôvody na toto pozbavenie a osobitná

starostlivosť (urýchlenie) príslušných orgánov pri vedení konania proti nej (pozri napr.

rozsudky ESĽP vo veciach Neumeister v. Rakúsko z 27. 6. 1968, strana 37, § 4 § 5; ‒

Ringeisen v. Rakúsko z 16. 7. 1971, § 104; Letelier v. Francúzsko z 26. 6. 1991, § 35;

Kemmache v. Francúzsko z 27. 11. 1991, § 45; Punzelt v. Česká republika z 25. 4. 2000,

§ 73 a Český v. Česká republika zo 6. 6. 2000, § 74, § 76).

20. Ústavný súd preto z týchto hľadísk preskúmal obsah napadnutého uznesenia

krajského súdu z 29. novembra 2017. V podstatnom vo vzťahu k námietkam sťažovateľa

uplatneným aj v predmetnej ústavnej sťažnosti krajský súd konštatoval, že sú splnené

formálne, ako aj materiálne podmienky väzby. Vo vzťahu k formálnym podmienkam

krajský súd zopakoval, že sťažovateľ ako obžalovaný bol oboznámený s dôvodmi vznesenia

obvinenia, bol oboznámený s obžalobou a mal možnosť sa k nim opakovanie vyjadriť.

Vo vzťahu k materiálnym podmienkam väzby uviedol, že skutky, ktoré sa sťažovateľovi

kladú za vinu a pre ktoré bola na sťažovateľa podaná obžaloba, boli spáchané, majú znaky

obzvlášť závažného trestného činu a existuje aj dostatočne odôvodnené podozrenie, že ich

spáchal sťažovateľ. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa týkajúcich sa rozpornosti výpovedí

jednotlivých svedkov krajský súd uviedol, že „je práve úlohou dokazovania na hlavnom

pojednávaní vykonať všetky dostupné dôkazy a tieto posúdiť a vyhodnotiť v zmysle § 2

ods. 12 a v súlade so zákonom a spravodlivo o obžalobe rozhodnúť“.

Krajský súd sa vyjadril aj k existencii konkrétneho dôvodu väzby a zistil, že dôvod

útekovej väzby podľa existuje v nezmenenej

podobe a je odôvodnený nielen hrozbou vysokého trestu, keďže ide o dôvodné podozrenie

z obzvlášť závažného trestného činu, za ktorý sťažovateľovi hrozí uloženie vysokého trestu,

ale aj osobu sťažovateľa, ktorý sa napriek nahlásenému trvalému pobytu v Senci

a prechodnému pobytu v ubytovni zdržiaval v Rakúskej republike, čo pred orgánmi činnými

v trestnom konaní zatajil. Túto skutočnosť obidva stupne súdov konajúcich o väzbe

sťažovateľa vyhodnotili ako dôvodnú obavu z úteku alebo skrývania sa sťažovateľa, najmä

s ohľadom na spomenutý vysoký trest odňatia slobody, ktorý sťažovateľovi v prípade

preukázania viny hrozí a krajský súd sa s týmto záverom stotožnil. Nemožno opomenúť ani

skutočnosť, na ktorú upozornil aj okresný súd rozhodujúci o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na prvom stupni, a to že v prípade trestného činu pokusu vraždy

v štádiu pokusu a dokonaného trestného činu vraždy

vo forme účastníctva išlo o závažný, zvlášť sofistikovaný, detailne a na vysokej úrovni

premyslený a profesionálne naplánovaný, organizovaný a vykonaný spôsob spáchania

skutku, pričom sťažovateľ bol obžalovaný ako objednávateľ tejto vraždy, na ktorú bola

najatá osoba s profesionálnymi skúsenosti a špeciálnym vojenským výcvikom so zbraňami.

21. Ústavný súd pripomína, že základné právo podľa vo svojom

znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia

musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom,

pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti

(). Rovnako aj z vyplýva, že do väzby možno vziať iba

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá

predovšetkým v je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej

osobnej slobody (). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu

osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom

prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“.

Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva

je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997,

§ 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5

dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (Morsink v. Holandsko z 11. 5.

2004).

22. V čase, keď krajský súd rozhodol namietaným uznesením o zamietnutí žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby, trvala jeho väzba už takmer štyri roky. Zároveň konajúci

okresný súd v prvom stupni rozhodol o ďalšom predĺžení lehoty väzby o šesť mesiacov

do 4. júna 2017, čo krajský súd napadnutým uznesením z 29. novembra 2017 potvrdil.

Vzhľadom na namietané porušenie práv sťažovateľa bolo v tejto súvislosti potrebné posúdiť

nevyhnutnosť ďalšieho trvania väzby, najmä s ohľadom na postup orgánov činných

v trestnom konaní a súdu v trestnej veci sťažovateľa.

23. Pri rozhodovaní o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

a o ďalšom predĺžení lehoty väzby krajský súd argumentoval najmä skutočnosťou, že

v danej trestnej veci je sťažovateľ stíhaný za trestný čin vraždy v štádiu prípravy spáchaný

formou spolupáchateľstva a za trestný čin vraždy spáchaný formou účasti, za ktoré

sťažovateľovi hrozilo uloženie výnimočného trestu odňatia slobody, t. j. trestu odňatia

slobody nad 15 až do 25 rokov a jednak trest odňatia slobody na doživotie. Uviedol, že

„Senát Okresného súdu Bratislava I sa zaoberal otázkou, či sú splnené aj materiálne

podmienky pre rozhodnutie o predĺžení lehoty väzby. Teda, či pre obťažnosť veci alebo

z iných závažných dôvodov nebolo (nebude) možné skončiť trestné stíhanie do uplynutia

ostatne predĺženej lehoty väzby v trestnom konaní a súčasne prepustením obžalovaného na

slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného

konania ( ) a konštatoval, že možno jednoznačne označiť túto trestnú vec ako

obtiažnú. Jej obťažnosť spočíva nielen v zložitosti, komplikovanosti, a tým aj časovej

náročnosti náležitého zistenia skutkového stavu veci v rozsahu nevyhnutnom na

rozhodnutie, ale tiež v počte obžalovaných a následnej realizácii ich procesných práv.

Obžaloba bola podaná na piatich obžalovaných, z ktorých boli štyria boli vo väzbe

v prejednávanej trestnej veci (obžalovaný , obžalovaný , obžalovaný

obžalovaný ) a od 26.09.2017 traja, keďže jeden obžalovaný ( )

nastúpil nepodmienečný výkon trestu odňatia slobody v inej trestnej veci. Rozsah spisového

materiálu ku dňu tohto rozhodovania presiahol 12.366 strán. Súd pre zabezpečenie

plynulého priebehu trestného konania o podanej obžalobe ustanovil obžalovanému

a obžalovanému aj náhradného obhajcu, pričom obžalovaný

požiadal o tlmočenie a preklady z a do jazyka ukrajinského. Dňa 24.01.2017 bola trestná

vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie novému predsedovi senátu po odchode

pôvodného predsedu senátu do dôchodku. Nový predseda senátu dňa 02.02.2017 určil

termín hlavného pojednávania na 27.02.2017, pričom zo zápisnice o hlavnom pojednávaní

zo dňa 27. 02. 2017 (č. I. 11384) vyplýva, že senát prejednáva podanú obžalobu v novom

zložení s tým, že vykonával s poukazom na hlavné pojednávanie znovu

a musí sa zaoberať aj rozsiahlymi písomnými podaniami obžalovaného , ktorých

bolo od 06.02.2017 do momentu vyhlásenia tohto uznesenia celkovo 45.

Z uvedených dôvodov okresný súd dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky

na predĺženie celkovej lehoty väzby u obžalovaného .“.

24. Podľa ak sa vedie trestné stíhanie pre obzvlášť závažný

zločin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia slobody

na doživotie alebo pre trestné činy terorizmu, ktoré nebolo možné pre obťažnosť veci alebo

z iných závažných dôvodov skončiť do uplynutia celkovej lehoty väzby v trestnom konaní

a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené

dosiahnutie účelu trestného konania, môže súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby

v trestnom konaní na nevyhnutnú dobu, a to aj opakovane. Celková lehota väzby v trestnom

konaní spolu s jej predĺžením podľa predchádzajúcej vety však nesmie presiahnuť šesťdesiat

mesiacov.

25. Ako vyplýva z odôvodnenia krajského súdu, väzba sťažovateľa bola predĺžená

v rámci limitov stanovených , v súlade s ustanovením Trestného

poriadku, ktoré krajský súd odôvodnil obťažnosťou trestnej veci, ktorá spočívala nielen

v zložitosti a komplikovanosti dokazovania, ale aj v následnej realizácii procesných práv

piatich obžalovaných, z ktorých štyria boli stíhaní väzobne. Vo vzťahu k namietanému

porušeniu práva sťažovateľa byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas

konania, ktoré zaručuje čl. 5 ods. 3 dohovoru, je potrebné uviesť aj to, že krajský súd

preskúmal doterajší postup orgánov činných v trestnom konaní, rýchlosť ich konania

a dodržiavania občianskych práv, v spojení s potrebou vykonania ďalších dôkazov, pričom

nezistil žiadne závažné pochybenia, respektíve nečinnosť či prieťahy v konaní. Zároveň

ústavný súd uvádza, že potrebu predĺženia lehoty väzby, tak ako uvádza aj krajský súd,

spája s obťažnosťou a zložitosťou prejednávanej veci, ku ktorej vo veci

sťažovateľa prispel počet obžalovaných stíhaných väzobne, ich procesné návrhy a sťažnosti

podávané počas konania, s ktorými sa konajúci súd musel vysporiadať, rozsah

vykonávaného dokazovania, ako aj samotná potreba opakovania hlavného pojednávania

z dôvodu zmeny predsedu senátu. Z pohľadu existencie týchto skutočností preto konajúci

krajský súd vyvodil v namietanom rozhodnutí nevyhnutnosť ďalšieho trvania väzby

sťažovateľa, a tento záver nemožno považovať za arbitrárny.

Skutočnosť, že v takejto trestnej veci s viacerými obžalovanými došlo

k sťažovateľom označenému jednému odročeniu hlavného pojednávania (11. októbra 2016),

prípadne sa jedno hlavné pojednávanie neuskutočnilo (9. júna 2016) z dôvodu neúčasti

obhajcu (najmä ak okresný súd v ďalšom postupe ustanovil obžalovaným náhradného

obhajcu), nebola spôsobilá vo veci sťažovateľa založiť nedôvodnosť samotného trvania jeho

väzby.

Zo súpisu procesných úkonov, ktoré v svojom vyjadrení na výzvu ústavného súdu

poskytol okresný súd, vyplýva, že okresný súd rozhodujúci trestnú vec sťažovateľa na

prvom stupni konal priebežne, v primeraných časových intervaloch a plynulo. Z toho

vyplýva, že k celkovej dĺžke súdneho konania nepochybne prispela aj skutočnosť

opakovaného rozhodovania o väzbe obžalovaných, a preto bola následne vec opakovane

postupovaná odvolaciemu súdu na rozhodnutie o sťažnostiach proti väzobným

rozhodnutiam okresného súdu (do novembra 2017 bola z dôvodu rozhodovania o väzbe vec

predložená krajskému súdu 9-krát, pozn.). Realizácia týchto procesných práv, na ktoré majú

obžalovaní a väzobne stíhaní v trestnom konaní nárok, čo ústavný súd nijako

nespochybňuje, však jednoznačne prispela k dĺžke trestného konania, a tým aj k dĺžke

trvania väzby sťažovateľa. O snahe konajúceho súdu rozhodnúť v trestnej veci sťažovateľa

čo najskôr svedčí aj skutočnosť, že po predĺžení väzby sťažovateľa namietaným uznesením

krajského súdu sa v priebehu januára 2018 do polovice februára 2018 konalo 8 hlavných

pojednávaní a na hlavnom pojednávaní konanom 21. februára 2018 bol vyhlásený rozsudok

súdu prvého stupňa, ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným a odsúdený.

Skutočnosť, že trestný spis bol po podaní odvolaní zo strany obžalovaných

po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej vrátený z krajského súdu naspäť

na okresný súd pre opomenutie okresného súdu (predložiť aj sťažnosť sťažovateľa voči

uzneseniu o zamietnutí návrhu na opravu zápisníc z hlavného pojednávania), na ktorú

upozorňuje sťažovateľ, nastala až v júni 2018, z čoho vyplýva, že túto skutočnosť nemohol

krajský súd rozhodujúci o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa 29. novembra 2017 vziať

do úvahy.

26. Vzhľadom na uvedené preto dospel ústavný súd k záveru, že rozhodnutie

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí

žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu spolu s rozhodnutím o ďalšom

predĺžení lehoty trvania väzby, bolo opodstatnené, náležite odôvodnené konkrétnymi

skutkovými okolnosťami prípadu a bolo realizované v rámci zákonných limitov právnej

úpravy. Krajský súd sa vyjadril k pretrvávajúcej existencii materiálnych aj formálnych

podmienok trvania väzby, vysporiadal sa so všetkými námietkami sťažovateľa vo vzťahu

k zamietnutiu jeho žiadosti o prepustenie z väzby, náležite odôvodnil potrebu ďalšieho

predĺženia väzby a neprijatie záruk nahradzujúcich väzbu. Ústavný súd nezistil arbitrárnosť

odôvodnenia napadnutého uznesenia, ktorá by bola spôsobilá zasiahnuť do namietaných

práv sťažovateľa, a jeho argumentáciu považuje za ústavne udržateľnú.

Zároveň ústavný súd uvádza, že dôvod útekovej väzby v prípade obzvlášť závažného

trestného činu, za ktorý hrozí sťažovateľovi vysoký trest odňatia slobody, môže mať

tendenciu zosilnieť spolu s dôkaznou situáciou v konaní, ktorá vo svojom súhrne môže

s väčšou mierou presvedčivosti preukazovať, že trestný čin, ktorý je kladený za vinu

obžalovanému, aj v skutočnosti spáchal. Uvedené konštatovanie potvrdzuje aj skutočnosť,

že sťažovateľ bol podľa zistení ústavného súdu zatiaľ neprávoplatným rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 21. februára 2018 uznaný za vinného zo spáchania

trestného činu vraždy v štádiu prípravy a zo spáchania trestného činu vraždy formou

spoluúčasti, za čo mu bol uložený výnimočný úhrnný trest odňatia slobody vo výmere

23 rokov so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny.

27. Vo vzťahu k rozhodnutiu, ktorým nebola väzba nahradená ponúknutými

inštitútmi , prípadne dohľadom probačného a mediačného úradníka

či peňažnou zárukou, krajský súd uviedol, že „na nahradenie väzby niektorým z inštitútov,

ktoré upravuje , nie je právny nárok, ide len o možnosť, ku ktorej môže súd

pristúpiť a takýto výklad je v súlade aj so znením , ods. 2 a ods. 5 SR

a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd musí pri

rozhodovaní o nahradení väzby zvážiť, či intenzita zásahu do osobnej slobody obvineného

tým, že je vo väzbe, nie je celkom zjavne neprimeraná k miere zvýšenia rizika, že

nahradením väzby a prepustením obvineného na slobodu obvinený môže uskutočniť konanie

zakladajúce väzobný dôvod. V prejednávanej veci nie je možné prepustiť obžalovaného

z väzby na základe jeho žiadosti a už vôbec nie je možné jeho väzbu nahradiť uvedenými

inštitútmi náhrady väzby vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ktoré sa vzťahujú k jeho

osobe a predovšetkým k povahe prejednávaného prípadu.“.

Krajský súd tiež opakovane pripomenul, že sťažovateľ je stíhaný pre obzvlášť

závažný zločin, v prípade ktorého v umožňuje nahradiť väzbu

inštitútom nespojeným s obmedzením osobnej slobody len za splnenia podmienky, že to

odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Za výnimočné okolnosti prípadu pritom treba

považovať pomery obvineného a okolnosti prípadu, pričom za pomery obvineného treba

považovať okolnosti týkajúce sa osobných a rodinných pomerov, ktoré nesúvisia

s vyšetrovanou trestnou činnosťou a za okolnosti prípadu sa rozumejú také mimoriadne

okolnosti, ktoré sa vymykajú bežným a všeobecným okolnostiam, napríklad spáchanie

trestného činu v afekte alebo zo strachu. Výnimočné okolnosti prípadu sú teda také

okolnosti, ktoré sú svojím významom, resp. charakterom obdobné ako v prípade

mimoriadneho zníženia trestu podľa . Krajský súd uzavrel, že

„sťažnostný súd, rovnako ako súd okresný, u obžalovaného nezistil žiadne výnimočné

okolnosti prípadu v zmysle , ktoré by umožňovali nahradiť väzbu.

Požiadavka verejného záujmu na zabránení v prípadnom takom konaní jednoznačne

prevažuje nad rešpektovaním osobnej slobody obžalovaného. Väzba v prejednávanej veci

má zaisťovaciu funkciu, nie je v rozpore so zásadami primeranosti, zdržanlivosti

a proporcionality a je v súlade s ustanoveniami SR a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a s ohľadom na charakter, závažnosť a zložitosť prejednávanej

trestnej veci (prejednávaná vec nie je bežne sa vyskytujúca trestná vec s poukazom na

viacero obžalovaných a rozsiahlosť spisového materiálu).“.

28. Z doterajšej judikatúry k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytvárala

postupne, vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie oprávnením

osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť

pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovej väzby, ako by

tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti na

pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov.

V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých

trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. 2. 2000, S. B.

C. c. Spojené kráľovstvo z 19. 6. 2001).

29. Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru

ústavný súd už viackrát zohľadnil pri svojej rozhodovacej činnosti a v tejto súvislosti

uviedol, že čl. 5 ods. 3 dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť

prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím

záruky. Súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím

určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej

väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby

(, , ).

30. Posudzujúc odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu so zreteľom na

už uvedenú judikatúru, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd (aj okresný súd) sa

možnosťou prijatia ponúknutých záruk riadne zaoberali, svoje rozhodnutie vo vzťahu

k ponúknutým zárukám náležite odôvodnili, jednak odkazom na závažnosť, zložitosť

a charakter prejednávanej veci, no najmä s odkazom na neexistenciu výnimočných okolností

prípadu a osoby obvineného, tak ako to vyplýva z , a to aj s ohľadom na

možné ohrozenie dosiahnutia účelu trestného konania. Samotná požiadavka existencie

výnimočných okolností na prepustenie z väzby osoby stíhanej pre podozrenie zo spáchania

obzvlášť závažného zločinu vo svojej podstate predpokladá vyššiu mieru rizika, že osoby

stíhané za závažnú trestnú činnosť by sa v prípade ich prepustenia z väzby snažili utiecť

alebo sa skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu, pôsobili na svedkov, znalcov či

spoluobvinených s úmyslom mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie,

či pokračovali v trestnej činnosti. Podmienka zisťovania takýchto výnimočných okolností

na nahradenie väzby zárukou tak podľa názoru ústavného súdu sleduje legitímny cieľ a je

ústavne udržateľná. Aplikáciu uvádzanej zákonnej úpravy ústavný súd v mnohých

predchádzajúcich prípadoch (napríklad , , ,

, alebo ) považoval za ústavne

akceptovateľnú a nevidel žiadne známky arbitrárnosti v rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov, ktoré v prípadoch, o aké pri stíhaní za obzvlášť závažné zločiny ide, pre nahradenie

väzby zárukami väzbu nahradzujúcimi vyžadovali existenciu výnimočných okolností

prípadov.

31. Sťažovateľ taktiež namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu,

ktorý má spočívať v tom, že mu návrh na predĺženie lehoty väzby nebol pred a ani na

neverejnom zasadnutí predložený. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že dané

pochybenie okresného súdu mal sťažovateľ možnosť namietať v sťažnosti proti uzneseniu

súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o zamietnutí žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby. Ako vyplýva zo sťažovateľom priloženej zápisnice z neverejného

zasadnutia s účasťou, ktoré sa konalo 2. októbra 2017, ako aj zo samotného odôvodnenia

namietaného uznesenia krajského súdu, sťažnosť proti prvostupňovému rozhodnutiu

okresného súdu bola právnou zástupkyňou podaná priamo do zápisnice, následne

odôvodnená ešte osobitným písomným podaním a svoje odôvodnenie sťažnosti proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal aj sám sťažovateľ. Ak však toto pochybenie

okresného súdu vo svojich sťažnostiach nenamietal, nemohol sa s ním krajský súd

v namietanom rozhodnutí vysporiadať. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd je viazaný

petitom sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namietal len uznesenie krajského súdu

rozhodujúceho o väzbe v druhom stupni, považuje túto námietku sťažovateľa za zjavne

neopodstatnenú. Sťažovateľ „dáva do pozornosti“ ústavného súdu aj to, že žiadal o preklad

zápisnice z neverejného zasadnutia z 2. októbra 2017 do ruského jazyka a vyhotovenie

zvukového záznamu z tohto zasadnutia, avšak neuvádza, akým spôsobom mala táto

skutočnosť zasiahnuť do jeho označených práv, ktorých porušenie namieta, prípadne aké

nepriaznivé následky z tejto skutočnosti pre neho vyplynuli, a nešpecifikuje ani právo, ktoré

malo byť týmto porušené, a preto túto námietku sťažovateľa vyhodnotil ako zjavne

neopodstatnenú.

32. Ďalšie námietky sťažovateľa, ktoré uvádza v samotnej sťažnosti a týkajú sa

pochybení okresného súdu na hlavných pojednávaniach, prípadne ďalšie námietky, ktoré

uviedol prostredníctvom svojho právneho zástupcu a sám sťažovateľ osobne v následnom

písomnom stanovisku, sa týkajú trestného konania vo veci samej a sťažovateľ mal a má

k dispozícii procesné nástroje, prostredníctvom ktorých môže tieto údajné pochybenia

konajúceho súdu namietať v trestnom konaní. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že

trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci

vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu

zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov naprávať, resp. korigovať aj

jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať

pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v , ak

tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného trestného konania. Pokiaľ by

ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel by účel a zmysel opravných

prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného náprava procesných pochybení

vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní a súdov).

33. Vzhľadom na uvedené preto dospel ústavný súd k záveru, že namietané

uznesenie krajského súdu dostatočne reaguje na relevantné právne otázky nastolené

sťažovateľom týkajúce sa existencie materiálnych a formálnych podmienok väzby,

dôvodov, pre ktoré bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietnutá a pre ktoré

neboli prijaté záruky (najmä neexistencia výnimočných okolností prípadu pre prijatie väzbu

nahradzujúcich inštitútov) a v neposlednom rade aj dôvodov na ďalšie predĺženie lehoty

väzby. Nesúhlas sťažovateľa so závermi krajského súdu v jeho právnej veci nemôže viesť k

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho názoru krajského súdu je

možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods.

2 ako zjavne neopodstatnenú.

34. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2018