Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 605/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),

zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti FK POHRONIE Žiar nad Hronom Dolná Ždaňa, s. r. o.,

Partizánska 154/10, Žiar nad Hronom, zastúpenej advokátskou kanceláriou Mgr. Peter

Lukášek, A|K|K|L advokáti s. r. o., Miletičova 5B, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

Mgr. Peter Lukášek, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd „neodmietnutím odporu“ v konaní vedenom Okresným súdom Banská

Bystrica pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti FK POHRONIE Žiar nad Hronom Dolná Ždaňa,

s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. septembra 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti FK POHRONIE Žiar

nad Hronom Dolná Ždaňa, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 2 (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) „neodmietnutím odporu“ v konaní vedenom Okresným súdom

Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. (ďalej

len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa podala okresnému

súdu 16. júla 2018 návrh na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní

podľa o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „zákon o upomínacom konaní“) proti obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „žalovaná“, v citáciách aj „žalovaný“), o zaplatenie 54 144 €

s príslušenstvom.

Okresný súd vydal 24. augusta 2018 platobný rozkaz sp. zn. (ďalej

len „platobný rozkaz“), ktorým zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľke do 15 dní

od doručenia platobného rozkazu sumu 54 144 € spolu s 8,00 % úrokom z omeškania ročne

zo sumy 54 144 € od 11. júla 2018 do zaplatenia alebo v tej istej lehote podať odpor.

Zároveň bola žalovaná zaviazaná zaplatiť v tej istej lehote sťažovateľke náhradu trov

konania v sume 2 924, 75 €.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že žalovaná 30. augusta 2018 podala proti

platobnému rozkazu odpor, ku ktorému pripojila dve splnomocnenia: «(i) prvé

z 21.08.2018, ktorým mal žalovaný udeliť splnomocnenie v prospech pána

na zastupovanie žalovaného, ktoré v mene žalovaného podpísali predseda

predstavenstva, a člen predstavenstva, („Prvé

plnomocenstvo“); a (ii) druhé z 30.08.2018, ktorým mal žalovaný udeliť splnomocenenie

v prospech advokáta, pána , na zastupovanie žalovaného v konaní

vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica, sp. zn.: , ktoré v mene

žalovaného podpísali predseda predstavenstva, a údajne splnomocnený

zástupca, pán („Druhé plnomocenstvo“) 1.4 Dňa 03.09.2018 vyšší súdny

úradník posúdil odpor žalovaného ako vecné odôvodnený a zároveň podaný oprávnenou

osobou a tento odpor neodmietol a zároveň dňa 04.09.2018 doručil sťažovateľovi výzvu

na vyjadrenie sa k podanému odporu a vyjadrenie súhlasu s pokračovaním konania

na príslušnom súde („Postup vyššieho súdneho úradníka“).»

Sťažovateľka namieta, že postupom vyššieho súdneho úradníka, ktorý neodmietol

odpor ako podaný neoprávnenou osobou, okresný súd zasiahol do jej základného práva

na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, pretože «... nesprávnym postupom

neodmietol odpor žalovaného z dôvodu jeho podania neoprávnenou osobou,

v čoho dôsledku bol vydaný platobný rozkaz automaticky zrušený. Ak by Okresný súd

Banská Bystrica postupoval prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka správne,

mal odpor podaný žalovaným odmietnuť ako podaný neoprávnenou osobou, v čoho

dôsledku by sa vydaný platobný rozkaz stal právoplatný a vykonateľný. 2.3 Vo vzťahu

k podstate zásahu do základného práva sťažovateľ namieta, že odpor bol v prejednávanej

veci podaný zjavne neoprávnenou osobou, nakoľko Prvé plnomocenstvo udelené žalovaným

v prospech osoby pána je neplatné, v čoho dôsledku pán

nebol oprávnený konať v mene žalovaného a teda ani v mene žalovaného udeliť

Druhé plnomocenstvo v prospech advokáta žalovaného, pána . 2.4

Pri pozornej analýze Prvého plnomocenstva zo dňa 21.08.2018, ktorým mal žalovaný

splnomocniť pána na zastupovanie žalovaného, bolo nevyhnutné dospieť

k záveru, že takýto úkon žalovaného je neplatný a pán nebol nikdy

splnomocnený na zastupovanie spoločnosti žalovaného. V tejto súvislosti je potrebné súd

upozorniť na skutočnosť, že z obsahu predmetného Prvého plnomocenstva vyplýva, že bolo

udelené „v rozsahu práv a povinností člena predstavenstva spoločnosti “.

Sťažovateľka namieta, že prenesenie práv a povinností člena predstavenstva na tretiu

osobu, ktorá nie je štatutárnym orgánom, predstavuje jasné obchádzanie zákona

( ods. ) v zmysle ktorého za spoločnosť v neobmedzenom

rozsahu môže konať výlučne len štatutárny orgán (predstavenstvo alebo jeho členovia).

Ak má za spoločnosť konať tretia osoba (zástupca), plnomocenstvo musí jasne špecifikovať

rozsah právnych úkonov, na ktoré je osoba splnomocnená, v opačnom prípade ide

o generálne plnomocenstvo, ktoré je absolútne neplatné. 2.5 V prejednávanej sporovej veci

teda nielenže žalovaný obišiel právny predpis tým, že preniesol výkon práv člena

predstavenstva na tretiu osobu, ktorá členom predstavenstva nie je, ale navyše

aj postupoval v priamom rozpore so zákonom kedy plnomocenstvo nie je nijako obmedzené

– tzn., že je generálne. Na generálnu plnú moc sa z právneho hľadiska nazerá ako na úkon,

ktorý ́neexistuje. Neplatnosť generálnej plnej moci má za následok, že všetky právne úkony,

ktoré boli na základe nej vykonané, budú trpieť tou istou vadou ako generálna plná moc

a budú tiež považované za absolútne neplatné, a teda za právne neexistujúce. Obchádzať

právnu úpravu spôsobom jednania štatutárneho orgánu menom spoločnosti udelením

generálnej plnej moci nie je možné. Súdna prax je v obdobných veciach ustálená, pričom

sťažovateľ poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.

zo 30. 01. 2018 a zároveň na uznesenie Ústavného súdu SR č. z 1.8.2012;

2.6 Pri formulovaní rozsahu oprávnenia splnomocnenej osoby „v rozsahu práv a povinností

člena predstavenstva spoločnosti “ treba konštatovať, že ide o právny úkon

absolútne neplatný ( ), pretože tento rozsah právomoci patrí

iba štatutárnemu orgánu ( ) a vlastne týmto jeho výsadné

právo mala vykonávať osoba, ktorá nie je zapísaná v obchodnom registri (porovnaj

uznesenie ÚS SR z 1.8.2012, ).».

Sťažovateľka je toho názoru, že následky nesprávneho postupu a konania vyššieho

súdneho úradníka v prípade, ak zo strany ústavného súdu nedôjde na základe tejto sťažnosti

k prikázaniu, aby okresný súd obnovil stav pred zásahom do základného práva

sťažovateľky, sú „nedozierné a nezvratné a poškodzujú“ sťažovateľku.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Banská Bystrica porušil základné práva spoločnosti FK POHRONIE

Žiar nad Hronom Dolná Ždaňa, s. r. o., sídlo: Partizánska 154/10, 965 01 Žiar

nad Hronom, IČO: 47 239 140, podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2

a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

neodmietnutím odporu podaného žalovaným ako odporu podaného neoprávnenou osobou

v upomínacom konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica,

pod sp. zn.: . 2. Okresnému súdu Banská Bystrica prikazuje obnoviť stav

pred porušením základného práva spoločnosti FK POHRONIE Žiar nad Hronom Dolná

Ždaňa, s. r. o., sídlo: Partizánska 154/10, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 47 239 140

a vracia vec Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie a prikazuje konať vo veci

vedenej pod sp. zn.: v súlade so závermi tohto nálezu. 3. Okresný súd

Banská Bystrica je povinní uhradiť spoločnosti FK POHRONIE Žiar nad Hronom Dolná

Ždaňa, s. r. o., sídlo: Partizánska 154/10, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 47 239 140, trovy

právneho zastúpenia vo výške 100 %, spočívajúce v dvoch úkonoch právnej služby,

2 x režijný paušál a DPH na účet A|K||K|L advokáti, s. r. o., do pätnásť dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa

tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí

byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého,

alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti

v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana

súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný,

pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o upomínacom konaní tento zákon upravuje príslušnosť

súdu, postup súdu a postup strán sporu v upomínacom konaní (ďalej len „konanie“),

v ktorom sa rozhodujú spory o peňažných nárokoch uplatnených spôsobom podľa tohto

zákona.

Podľa § 1 ods. 2 zákona o upomínacom konaní konanie podľa tohto zákona

je alternatívnym spôsobom uplatňovania peňažných nárokov k postupu podľa Civilného

sporového poriadku.

Podľa § 11 ods. 1 zákona o upomínacom konaní proti platobnému rozkazu môže

žalovaný podať odpor, ktorý musí byť vecne odôvodnený. Podaním odporu sa platobný

rozkaz zrušuje; to neplatí, ak bol odpor odmietnutý. Podaný odpor nemožno vziať späť.

Podľa § 12 ods. 1 zákona o upomínacom konaní súd bez toho, aby vyzýval žalobcu

na vyjadrenie, odmietne odpor podaný

a) neoprávnenou osobou,

b) oneskorene,

c) elektronickými prostriedkami inak ako podľa § 11 ods. 2,

d) bez vecného odôvodnenia.

Podľa § 14 ods. 1 zákona o upomínacom konaní odpor, ktorý súd neodmietol, odošle

žalobcovi bez zbytočného odkladu spolu s výzvou, aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadril

a aby v tej istej lehote navrhol pokračovanie v konaní na súde príslušnom na prejednanie

veci podľa .

Podľa § 14 ods. 3 zákona o upomínacom konaní ak žalobca v lehote podľa odseku 1

podá návrh na pokračovanie v konaní, súd postúpi vec do piatich pracovných dní súdu

príslušnému na jej prejednanie podľa a strany

o tom upovedomí. Ak príslušným na jej prejednanie je súd podľa § 2, súd strany upovedomí

o pokračovaní v konaní.

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu

základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Zmysel a účel princípu subsidiarity vyvoditeľný z spočíva

v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúceho z čl. 127

ods. 1 , ako aj legislatívnej konštrukcie (porovnaj

m. m. , , , ),

podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky

alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov. Podľa právneho názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať,

aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom v danej

veci nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ meritórne

neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy,

keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť

().

Zo sťažnostnej argumentácie vyplýva, že sťažovateľka nesúhlasí s postupom

okresného súdu, ktorý prostredníctvom vo veci konajúceho vyššieho súdneho úradníka

„neodmietol odpor ako podaný neoprávnenou osobou“, a tým zasiahol do základných práv

sťažovateľky podľa a 2 a práva podľa dohovoru.

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje

na to, že základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) „sú výsledkové“,

to znamená, musí im zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie

ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných

súdov (m. m. , , , ). Aj z ďalšej

judikatúry ústavného súdu (napr. , ), obdobne ako z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c/a Slovenská republika, rozsudok

zo 4. 6. 2002), vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie

posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp.

ods. 1 dohovoru (obdobne ).

V spojitosti s tým ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľkine námietky vzťahujúce

sa na „neodmietnutie odporu“ by sa mohli stať predmetom meritórneho prieskumu

ústavného súdu len v tom prípade, ak by vyvolávali u sťažovateľky konkrétne relevantné

negatívne dôsledky vzťahujúce sa na výsledok súdneho konania, ktoré by už nebolo možné

korigovať ďalším procesným postupom.

Z už citovaných ustanovení zákona o upomínacom konaní vyplýva, že upomínacie

konanie je alternatívnym spôsobom riešenia sporov vzniknutých pri uplatňovaní peňažných

nárokov, využitie ktorého však za ustanovených podmienok neznamená, že sťažovateľka

nemá možnosť ďalším zákonnom upraveným spôsobom domáhať sa svojho práva

pred všeobecnými súdmi. Naopak, z výzvy okresného súdu z 3. septembra 2018,

ktorou okresný súd vyzval sťažovateľku na vyjadrenie sa k podanému odporu a podanie

návrhu na pokračovanie v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa zákona

č. v znení neskorších predpisov, vyplýva,

že konanie, v ktorom sa sťažovateľka domáha od žalovanej zaplatenia sumy 54 144 €

s príslušenstvom, bude pokračovať v konaní pred všeobecnými súdmi.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka má na ochranu

svojich práv k dispozícii účinné právne prostriedky, o ktorých sú oprávnené rozhodnúť

všeobecné súdy. Za týchto okolností možno považovať sťažnosť sťažovateľky za predčasne

podanú, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie ako neprípustnej. Ústavný súd

preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť uplatnením zásady ratione temporis odmietol

podľa v spojení s ako neprípustnú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018