Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 602/2018
PDF · 293.93 KB
No categories available
IV. ÚS 602/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),
zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
obchodnej spoločnosti LIVONEC, s. r. o., Hraničná 13, Poprad, zastúpenej advokátskou
kanceláriou BAJO LEGAL, s. r. o., Landererova 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Branislav Jablonka, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Sžf 15/2016 z 23. mája 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti LIVONEC, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra
2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LIVONEC, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 15/2016 z 23. mája 2018 (ďalej
len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Prešov (ďalej
len „správca dane“) rozhodnutím č. 9712402/5/836254/2013/Bru zo 4. marca 2013 vyrubil
sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2005
v sume 13 256,98 €. Správca dane rozhodnutím č. 9712402/5/836569/2013/Bru
zo 4. marca 2013 vyrubil sťažovateľovi rozdiel dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie november 2005 v sume 13 408,35 € a rozhodnutím
č. 9712402/5/836740/2013/Bru zo 4. marca 2013 vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2005 v sume 29 214,63 € (ďalej
len „rozhodnutia správcu dane“).
Sťažovateľ podal proti rozhodnutiam správcu dane odvolania, o ktorých
rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné
riaditeľstvo“) rozhodnutiami č. 1100305/1/271018/2013, č. 1100305/1/271022/2013
a č. 1100305/1/271028/2013 z 5. júna 2013 (ďalej len „rozhodnutia finančného
riaditeľstva“) tak, že rozhodnutia správcu dane potvrdilo.
Sťažovateľ podal proti rozhodnutiam finančného riaditeľstva žalobu Krajskému súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 S 57/2013
z 23. októbra 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu zamietol.
Sťažovateľ sa na základe odvolania podaného proti rozsudku krajského súdu
domáhal, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Sťažovateľ tvrdí, že postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k porušeniu
jeho práva na spravodlivý súdny proces, čo malo za následok porušenie jeho ústavného
práva na prístup k súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to vzhľadom
na skutočnosť, že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal s jeho
podstatnými námietkami, a zároveň „ústavne nekonformne aplikoval“ § 219 ods. 2 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)
použijúc ústavne neudržateľný výklad dotknutých zákonných ustanovení podstatných
pre rozhodnutie vo veci.
Sťažovateľ v sťažnosti k „ústavne nekonformnej aplikácii“ § 219 ods. OSP uvádza:
«Sťažovateľ mal na základe uvedeného legitímne očakávanie, že s jeho podstatnými
námietkami a argumentáciou sa pri svojom rozhodovaní vysporiada Najvyšší súd SR
ako súd odvolací, k čomu však (aspoň podľa obsahu odvolacieho rozsudku) zjavne nedošlo.
Odvolací súd bez zohľadnenia akejkoľvek argumentácie sťažovateľa iba stroho uviedol,
že podľa úpravy ZSD je deň prerokovania protokolu dňom jeho doručenia a ostatnom
s poukazom na § 219 ods. 2 OSP odkázal na závery súdu prvej inštancie. Sťažovateľ
má v tejto časti potrebné poukázať už na základný fakt, že predmetom jeho námietok nebolo
či podľa úpravy ZSD je dňom doručenia protokolu deň jeho prerokovania alebo nejaký iný,
ale tá skutočnosť, že daňový subjekt je o protokole (úkone smerujúcom na vyrubenie dane
alebo rozdielu dane) vyrozumený dňom jeho faktického doručenia a nie až dňom
jeho prerokovania, čo však odvolací súd zjavne opomenul...
... Vyššie zmieňovaný prístup odvolacieho súdu je ešte zreteľnejšie vidno
pri vyjadrení sťažovateľa zo dňa 26. 09. 2016 k vyjadreniu žalovaného. Žalovaný vo svojom
vyjadrení reagoval na obsah odvolania sťažovateľa (z čoho vyplýva, že argumentáciu
sťažovateľa v odvolaní žalovaný považoval za relevantnú a za „novú“, v opačnom prípade
by iba odkázal na svoje predošlé podania), pričom v tomto prezentoval absurdnú
a so zákonom rozpornú argumentáciu, že (skrátene) protokol, ktorý je doručovaný
daňovému subjektu vlastne nie je protokolom podľa ZSD, ale iba akýmsi návrhom
protokolu. Uvádzanie argumentácie ohľadom protokolu resp. návrhu protokolu
(či už zo strany sťažovateľa alebo žalovaného), pritom nie je samoúčelné, ani pre vec
nepodstatné. Sťažovateľ má naopak za to, že za prijatia jeho systematického výkladu
ohľadom vyrozumenia daňového subjektu o úkone, ktorým sa rozumie faktické doručenie
protokolu a nie až jeho prerokovanie, by sa stala odôvodnená aj námietka o zániku práva
správcu dane na vyrubeniu rozdielu dane. Naopak, prijatie argumentácie žalovaného
o dvoch typoch protokolu (ktoré však ZSD neupravuje), by túto odôvodnenosť námietky
nezakladalo (aj keď podľa sťažovateľa o tejto svedčia aj iné prezentované argumenty).
Z uvedeného dôvodu sťažovateľ reagoval na vyjadrenie žalovaného svojím vyjadrením
zo dňa 26. 09. 2016, kde uviedol jednak argumentáciu k protokolu resp. návrhu protokolu,
ale aj k ďalším skutočnostiam, odôvodňujúcich jeho námietku o zániku práva správcu dane
na vyrubenie rozdielu dane (o. i. aj jazykový a gramatický výklad dotknutých ustanovení
resp. slova vyrozumenie). Sťažovateľ venoval argumentácii k tejto námietke približne
5 strán svojho vyjadrenia...
... Sťažovateľ má za, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyššie
uvedeným spôsobom nepostupoval. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na všetky podstatné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, ktoré boli vznesené v konaní pred súdom prvej inštancie (a na ktoré nedal
odpoveď súd prvej inštancie) a nereagoval ani na podstatné odvolacie námietky,
resp. námietky vznesené sťažovateľom v priebehu odvolacieho konania. Odvolací súd
pritom od tejto jeho povinnosti neoslobodzuje ani zmieňované ustanovenie § 219
ods. 2 OSP.»
Sťažovateľ v sťažnosti k „ústavne neudržateľnému výkladu“ dotknutých zákonných
ustanovení uvádza: «Ústavne neprijateľný je záver odvolacieho súdu o tom, že daňovému
subjektu nezaniklo právo vyrubiť rozdiel v dani, keďže daňový subjekt bol o úkone
smerujúcom k vyrubeniu dane (protokole o daňovej kontrole) vyrozumený nie okamihom
jeho faktického doručenia, ale až okamihom jeho prerokovania. Takýto výklad odvolacieho
súdu je v rozpore s ústavnokonformným výkladom právnych noriem...
... Pokiaľ ide o samotný výklad príslušných noriem (najmä § 45 ods. 2 ZSD,
konkrétne slovo „vyrozumenie“), sťažovateľ má za to, že výklad tejto je minimálne sporný,
pričom pokiaľ určitá právna norma umožňuje jej výklad v dvoch významoch, je potrebné
uprednostniť ten význam, ktorým nebude zasiahnuté do ústavných práv konkrétneho
subjektu nad rámec dovolený Ústavou SR (napr. II. ÚS 148/06, m. m. III. ÚS 348/06,
IV. ÚS 209/07, I. ÚS 252/07)...
... O spornosti výkladu § 45 ods. 2 ZSD pritom nasvedčuje aj znenie právneho
predpisu nahradzujúceho ZSD a teda daňového poriadku, ktorý v § 69
ods. 2 a ods. 3 písm. a) upravuje rovnakú skutkovú situáciu, avšak rozdielnym spôsobom,
ktorý je zreteľný, a ktorý nevytvára možnosť na rozdielnu interpretáciu.
Máme za to, že prijaté závery tak správnych orgánov ako aj všeobecných súdov
v tomto smere vedú k zjavnej nespravodlivosti voči sťažovateľovi ako daňovému subjektu.
Správca dane mal v zmysle ZSD päť ročnú lehotu na vyrubenie dane, pričom už táto
lehota nasvedčuje, že je vo výhodnejšom postavení napr. oproti ostatným fyzickým osobám
a právnickým osobám, ktoré si musia uplatňovať svoje práva v rámci 3 resp. 4 ročnej
premlčacej doby. Už len z tohto hľadiska je nevyhnutné dotknuté ustanovenia
(teda aj ustanovenie o vyrozumení o úkone) interpretovať prísne v medziach zákona.
Správca dane mal v tomto prípade dostatočnú lehotu (5 rokov) na vyrubenie dane a malo
by byť na jeho ťarchu, že vyrubenie dane v rámci tejto dostatočne dlhej lehoty neuskutočnil.
Považujeme za neprípustné, aby toto právo správcu dane ostalo zachované (teda
nezaniklo), iba v dôsledku interpretácie dotknutých ustanovení v zjavný neprospech
sťažovateľa.»
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie vydal nález:
„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 05. 2018 v konaní vedenom
pod sp. zn.: 2 Sžf 15/2016, porušené bolo.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 05. 2018 v konaní
vedenom pod sp. zn.: 2 Sžf 15/2016, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľov.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa
tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne
neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
alebo rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom
predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom
(IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
Z argumentácie sťažovateľa v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie svojho práva
na spravodlivé súdne konanie z dvoch podstatných dôvodov.
Prvá námietka sťažovateľa spočíva v „ústavne nekonformnom aplikovaní § 219
ods. 2 OSP“ najvyšším súdom ako súdom odvolacím v napadnutom rozsudku a druhá
námietka spočíva v „ústavne neudržateľnom výklade“ zákonných ustanovení najvyšším
súdom v napadnutom rozsudku, ktoré sú podľa názoru sťažovateľa podstatné
pre rozhodnutie vo veci samej.
Sťažovateľ pred ústavným súdom predovšetkým namieta, že najvyšší súd
sa nevysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľa, a tým „nesprávne a ústavne
nekonformne aplikoval § 219 ods. 2 OSP“.
Sťažovateľ namieta, že správcovi dane vo vzťahu k sťažovateľovi ako daňovému
subjektu zaniklo právo vyrubiť daň, resp. rozdiel dane za zdaňovacie obdobia október ‒
december 2005 už 31. decembra 2012, a teda rozhodnutia vydané po tomto dni
sú nezákonné.
Sťažovateľ v sťažnosti predkladá svoj výklad zákonných ustanovení, ktoré podľa
jeho názoru boli vo veci rozhodujúce, a súčasne namieta, že najvyšší súd sa s jeho právnou
argumentáciou, ktoré bola pre vec podstatná, nevysporiadal.
Za rozhodujúci považuje sťažovateľ výklad § 45 ods. 2 zákona Slovenskej národnej
rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení účinnom v čase rozhodovania správcu dane (ďalej len „zákon
o správe daní“), a to najmä interpretáciu slova „vyrozumenie“.
Ústavný súd v prvom rade považoval za potrebné citovať relevantné zákonné
ustanovenia.
Podľa § 15 ods. 10 zákona o správe daní o výsledku zistenia z daňovej kontroly
alebo o určení dane podľa pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol,
ktorý doručí podľa § 17 alebo § 17a kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou
na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie; vo výzve určí dátum prerokovania
protokolu, pričom prerokovanie protokolu možno uskutočniť až po uplynutí lehoty
na vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný daňový
subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní
odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový
subjekt písomne vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo požiada správcu dane
o prerokovanie protokolu v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie
protokolu, môže zamestnanec správcu dane na požiadanie kontrolovaného daňového
subjektu prerokovať protokol aj v kratšej lehote. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt v deň
určený vo výzve nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu, je povinný určiť si na tento
účel zástupcu. Správca dane je oprávnený na základe písomného vyjadrenia
kontrolovaného daňového subjektu alebo z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby
a iné nesprávnosti najneskôr v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým subjektom
alebo s jeho zástupcom. Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu
podľa druhej vety vrátane jeho vyhodnotenia správcom dane správca dane zaznamená
v dodatku k protokolu. Dodatok k protokolu je súčasťou protokolu.
Podľa § 15 ods. 12 zákona o správe daní po prerokovaní protokolu protokol
podpisuje kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca a zamestnanec správcu dane.
Odmietnutie podpisu kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom
zamestnanec správcu dane v protokole zaznamená spolu s dôvodom odmietnutia,
ak je mu známy. Jedno vyhotovenie protokolu odovzdá zamestnanec správcu dane
kontrolovanému daňovému subjektu alebo jeho zástupcovi. Deň prerokovania protokolu
sa považuje za deň jeho doručenia. Ak kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca
odmietne protokol podpísať alebo prevziať, alebo sa sám alebo jeho zástupca nezúčastní
na prerokovaní protokolu v deň určený vo výzve, považuje sa za deň prerokovania
a doručenia protokolu deň, ktorý je určený vo výzve na prerokovanie tohto protokolu.
Podľa § 15 ods. 13 zákona o správe daní daňová kontrola je ukončená dňom
prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom.
Určenie dane podľa pomôcok (§ 29 ods. 6) je ukončené dňom prerokovania protokolu
s daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane dohodou je ukončené dňom
spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5). Dňom nasledujúcim po dni
prerokovania protokolu alebo dňom nasledujúcim po dni spísania zápisnice o dohode
o výške dane (§ 29 ods. 5) sa začína vyrubovacie konanie (§ 44); to neplatí, ak správca
dane, ktorým je colný úrad, daňovou kontrolou zistí, že daňovému subjektu, ktorý nemá
povinnosť podávať daňové priznanie podľa osobitných zákonov, 1b) za kontrolované
zdaňovacie obdobie daňová povinnosť nevznikla. Doručenie protokolu podľa odseku 12
alebo spísanie zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa považuje za úkon smerujúci
na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2). Ak sa vykonáva daňová kontrola
na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní (odsek 3), za úkon smerujúci
na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2) sa považuje spísanie zápisnice o začatí
daňovej kontroly.
Podľa § 45 ods. 1 zákona o správe daní ak tento zákon alebo osobitný zákon
neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu alebo vrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom
vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový
subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie,
alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu
alebo nárok na vrátenie dane; ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie
daňovej straty podľa osobitného predpisu, 11daf) nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane
po uplynutí siedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové
priznanie, v ktorom bola táto daňová strata vykázaná.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o správe daní ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon
smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu
od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň
alebo rozdiel dane je možné najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla
povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt
povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom
daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo nárok na vrátenie
dane.
Sťažovateľ v sťažnosti k výkladu citovaných zákonných ustanovení uvádza,
že rozhodujúce je, že «... v tomto prípade, hoci bol protokol o daňovej kontrole
č. 717/320/63-69863/07/Švi zo dňa 17. 12. 2007 s daňovým subjektom prerokovaný
dňa 18. 01. 2008, o tomto úkone bol daňový subjekt vyrozumený už dňa 20. 12. 2007, kedy
mu bola doručená výzva na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie a zároveň
bol daňový subjekt informovaný (vyrozumený) o dni prerokovania protokolu (úkone
smerujúcom na vyrubenie dane). Samotný deň prerokovania protokolu 18. 01. 2008 nemá
preto žiaden vplyv na plynutie novej 5-ročnej lehoty na vyrubenie dane, vzhľadom na znenie
§ 45 ods. 2 ZSD, pretože táto začala plynúť dňom 31. 12. 2007 (koniec roka, v ktorom
bol daňový subjekt o úkone prerokovania vyrozumený). Za okamih určujúci rok, od konca
ktorého začína plynúť nová 5-ročná lehota totiž ZSD (ako však ani daňový poriadok)
nepovažoval úkon smerujúci k vyrubeniu dane, ale deň, v ktorom bol daňový subjekt o
tomto úkone vyrozumený. Sťažovateľ v žalobe zdôraznil, že ustanovenie § 45 ods. 2 ZSD
nie je možné vykladať v tom zmysle, že za určujúci okamih je potrebné považovať vykonanie
úkonu smerujúceho k vyrubeniu dane. pretože v takom prípade by to zákonodarca expressis
verbis vymedzil a nepoužil by pojem „vyrozumený“.».
Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza, že obdobným spôsobom argumentoval
aj v správnom konaní, avšak správne orgány sa s jeho argumentáciou žiadnym relevantným
spôsobom nevysporiadali a zväčša iba „stroho reagovali“, že k zániku päťročnej lehoty
na vyrubenie nedošlo, pričom podľa názoru sťažovateľa nerozlišovali právny a faktický
rozdiel medzi pojmami „vyrozumenie o úkone“ a „vykonanie úkonu“.
Pri hodnotení napadnutého rozsudku ústavný súd vychádzal z ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Krajský súd v relevantnej časti svojho rozsudku uviedol: „Námietka žalobcu,
že správcovi dane vo vzťahu k daňovému subjektu zaniklo právo vyrubiť daň dňom
31. 12. 2012 a rozhodnutia vydané po tomto dni, t. j. napadnuté rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu zo dňa 04. 03. 2013 sú nezákonné, je nedôvodná.
Správca dane vyruboval daň za zdaňovacie obdobia október, november a december 2005.
Daň za zdaňovacie obdobie október 2005 a november 2005 podľa § 45 ods. 1 zákona
č. 511/1992 Zb. mohol správca dane vyrubiť do konca roka 2010. Daň za zdaňovacie
obdobie december 2005 mohol správca dane vyrubiť do konca roka 2011. Keďže
pred uplynutím tejto lehoty bol vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu
dane (doručený protokol o daňovej kontrole dňa 18. 01. 2008), plynie 5 ročná lehota
od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Daňový subjekt
bol o tomto úkone vyrozumený dňa 18. 01. 2008, t. j. doručením protokolu podľa § 15
ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb., a preto ďalšia 5 ročná lehota uplynula 31. 12. 2013.
Tvrdenie žalobcu, že úprava pretrhnutia prekluzívnej lehoty je upravená v zákone
č. 511/1992 Zb., ako aj v daňovom poriadku rovnako, t. j. v oboch úpravách je určujúci
okamih vyrozumenia o úkone smerujúcom k vyrubeniu dane, nie je správna. Zákon
č. 511/1992 Zb. považoval za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane
doručenie protokolu podľa § 15 ods. 12 a deň prerokovania protokolu sa považoval za deň
jeho doručenia, a teda deň prerokovania protokolu bol deň, kedy bol daňový subjekt o
tomto úkone vyrozumený. Keďže v danom prípade sa za deň doručenia protokolu považuje
deň 18. január 2008, lehota na vyrubenie dane uplynie dňom 31. 12. 2013, a keďže
nezaniklo právo na vyrubenie dane počas odvolacieho konania, žalovaný nemohol tieto
rozhodnutia zrušiť.“
Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku k uvedenému uviedol:
„Správne vychádzali tak daňové orgány ako aj krajský súd z uvedenej právnej
úpravy, z ktorej vyplýva, že otázku nemožnosti vyrubiť daň a ani rozdiel dane ako aj s tým
súvisiaci úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane bolo v danej veci
potrebné posúdiť podľa právnej úpravy, obsiahnutej v zákone o správe daní a poplatkov
(č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej zákonnej úpravy (až) deň prerokovania protokolu je dňom
jeho doručenia (§ 15, ods. 12, tretia veta)...
... So zreteľom aj na dôvody vyššie uvedené sa najvyšší súd v celom rozsahu stotožnil
so skutkovými ako aj právnymi závermi krajského súdu a jeho rozhodnutie ako vecne
správne podľa 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil. Námietky
v odvolaní boli opakovane uvádzané, s ktorými sa ako s námietkami žaloby náležíte
vyporiadal v napadnutom rozsudku krajský súd. Najvyšší súd preto dôvody krajského súdu
nebude opakovať, len na ne s poukazom na § 219 ods. 2 O. s. p. odkazuje.“
Ústavný súd poznamenáva, že v daňovom konaní sa rozhoduje o právach
a povinnostiach daňových subjektov a správca dane je povinný riadne zistiť skutkový stav
veci a preveriť skutkové tvrdenia uvádzané daňovým subjektom, prípadne odstrániť
procesné pochybenia, ktoré vykonal správca dane počas daňovej kontroly. Daňové konanie
je svojou povahou správnym konaním a vzťahujú sa naň zásady činnosti orgánov verejnej
správy, ale možno identifikovať aj jednotlivé procesné zásady daňového konania (porovnaj
Vernarský, M. Procesné zásady daňového konania. Košice : Univerzita Pavla Jozefa
Šafárika v Košiciach, 2009 s. 11, 24, 25 a nasl.). Daňové konanie ovláda zásada objektívnej
pravdy, avšak je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy
vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť
zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým
s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal
v rámci správy daní a v priebehu konania. Povinnosťou správneho orgánu v prvostupňovom
správnom konaní, ako aj v odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty
účastníka konania v tom smere, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými
argumentmi a tvrdeniami účastníka vysporiadal (I. ÚS 480/2017).
V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa podľa ústavy,
listiny a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom
súdnictve bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho
súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy,
ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých
fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach
(§ 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), teda preskúmať to, či kompetentné orgány
pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali
príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli.
Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým,
ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia
orgánu verejnej správy (IV. ÚS 596/2012, IV. ÚS 585/2014). Vzhľadom na tieto špecifiká
správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok
sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského
súdu.
Ústavný súd k námietkam sťažovateľa uvádza, že najvyšší súd sa stotožnil
s právnymi závermi v rozsudku krajského súdu, ktoré podľa názoru ústavného súdu plne
rešpektujú systematický, gramatický aj logický výklad citovaných zákonných ustanovení.
Ústavný súd konštatuje, že v § 15 zákona o správe daní sa v časovom slede postupne
upravujú jednotlivé úkony vykonávané správcom dane v rámci daňovej kontroly
a s tým súvisiace práva a povinnosti daňového subjektu i správcu dane.
Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že o výsledku zistení z daňovej
kontroly vyhotoví správca dane protokol, ktorý doručí spolu s výzvou na vyjadrenie
k protokolu a na jeho prerokovanie. Až po prerokovaní je následne protokol podpísaný
daňovým subjektom a zamestnancom správcu dane, pričom podľa tretej vety § 15 ods. 12
zákona o správe daní deň prerokovania protokolu sa považuje za deň jeho doručenia.
Následne v § 15 ods. 13 zákonodarca upravuje, že „... doručenie protokolu podľa odseku
12... sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2).“
Vzhľadom na uvedené je argumentácia sťažovateľa, že „okamih vyrozumenia
nie je zhodný s okamihom doručenia protokolu, ktorým sa v zmysle zákona o správe daní
rozumie prerokovanie protokolu“, zjavne nesprávna.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že predmetom jeho námietok nebolo, či podľa
úpravy zákona o správe daní je dňom doručenia protokolu deň jeho prerokovania
alebo nejaký iný, ale tá skutočnosť, že daňový subjekt je o protokole vyrozumený
dňom jeho faktického doručenia, a nie až dňom jeho prerokovania, pričom namieta,
že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku touto jeho podstatnou argumentáciou vôbec
nezaoberal.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v kontexte
s rozsudkom krajského súdu dospel ústavný súd k názoru, že najvyšší súd postupoval
v medziach svojej právomoci, pričom sa nedopustil takého výkladu a aplikácie
príslušnej zákonnej právnej úpravy, ktorými by poprel ich účel a význam. Napadnutý
rozsudok nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by právne závery
ním formulované boli zjavne nelogické a ústavne neudržateľné alebo že by napadnutý
rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne rozhodnutie o odvolaní
sťažovateľa.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) totiž rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06). O taký prípad tu však nejde, preto ústavný súd sťažnostnú argumentáciu
sťažovateľa nepovažuje za spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho
súdu.
Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu
Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
Právne veci sťažovateľa sa týkajú rozhodovania správnych orgánov v daňovom
konaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len ,,ESĽP“) týkajúcu sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru, z ktorej vyplýva,
že vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové, argumentujúc, že tvoria súčasť jadra výsad
verejnej moci (hard core of public-authority prerogatives) (porov. Jussila v. Fínsko,
č. 73053/01, rozsudok veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko,
č. 44759/98, rozsudok veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 a 31). Výnimku z tejto
zásady ESĽP pripúšťa len v takých daňových veciach, kde daňové konanie považuje
za konanie trestné.
Rešpektujúc uvedenú judikatúru ESĽP a prihliadajúc pritom na skutočnosť,
že vo veci sťažovateľa správne orgány neuložili sankciu za porušenie právnej (zákonnej)
povinnosti, ale išlo o vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty (teda nedošlo k uloženiu
sankcie, ktorá by bola preventívno-represívneho charakteru, t. j. nie je naplnená požiadavka
druhého kritéria z troch v zmysle tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje
charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať
aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade; k tomu porovnaj Engel and Others
v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72 a č. 5370/72, rozsudok pléna ESĽP
z 8. 6. 1976, bod 82), ústavný súd dospel k záveru, že na vec sťažovateľa
nie je aplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2018