Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 602/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),

zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti LIVONEC, s. r. o., Hraničná 13, Poprad, zastúpenej advokátskou

kanceláriou BAJO LEGAL, s. r. o., Landererova 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Branislav Jablonka, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 23. mája 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti LIVONEC, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra

2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LIVONEC, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. mája 2018 (ďalej

len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Prešov (ďalej

len „správca dane“) rozhodnutím č. 9712402/5/836254/2013/Bru zo 4. marca 2013 vyrubil

sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2005

v sume 13 256,98 €. Správca dane rozhodnutím č. 9712402/5/836569/2013/Bru

zo 4. marca 2013 vyrubil sťažovateľovi rozdiel dani z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie november 2005 v sume 13 408,35 € a rozhodnutím

č. 9712402/5/836740/2013/Bru zo 4. marca 2013 vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2005 v sume 29 214,63 € (ďalej

len „rozhodnutia správcu dane“).

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiam správcu dane odvolania, o ktorých

rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné

riaditeľstvo“) rozhodnutiami č. 1100305/1/271018/2013, č. 1100305/1/271022/2013

a č. 1100305/1/271028/2013 z 5. júna 2013 (ďalej len „rozhodnutia finančného

riaditeľstva“) tak, že rozhodnutia správcu dane potvrdilo.

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiam finančného riaditeľstva žalobu Krajskému súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 23. októbra 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu zamietol.

Sťažovateľ sa na základe odvolania podaného proti rozsudku krajského súdu

domáhal, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľ tvrdí, že postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k porušeniu

jeho práva na spravodlivý súdny proces, čo malo za následok porušenie jeho ústavného

práva na prístup k súdu v zmysle a dohovoru, a to vzhľadom

na skutočnosť, že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal s jeho

podstatnými námietkami, a zároveň „ústavne nekonformne aplikoval“ § 219 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

použijúc ústavne neudržateľný výklad dotknutých zákonných ustanovení podstatných

pre rozhodnutie vo veci.

Sťažovateľ v sťažnosti k „ústavne nekonformnej aplikácii“ ods. uvádza:

«Sťažovateľ mal na základe uvedeného legitímne očakávanie, že s jeho podstatnými

námietkami a argumentáciou sa pri svojom rozhodovaní vysporiada Najvyšší súd SR

ako súd odvolací, k čomu však (aspoň podľa obsahu odvolacieho rozsudku) zjavne nedošlo.

Odvolací súd bez zohľadnenia akejkoľvek argumentácie sťažovateľa iba stroho uviedol,

že podľa úpravy ZSD je deň prerokovania protokolu dňom jeho doručenia a ostatnom

s poukazom na odkázal na závery súdu prvej inštancie. Sťažovateľ

má v tejto časti potrebné poukázať už na základný fakt, že predmetom jeho námietok nebolo

či podľa úpravy ZSD je dňom doručenia protokolu deň jeho prerokovania alebo nejaký iný,

ale tá skutočnosť, že daňový subjekt je o protokole (úkone smerujúcom na vyrubenie dane

alebo rozdielu dane) vyrozumený dňom jeho faktického doručenia a nie až dňom

jeho prerokovania, čo však odvolací súd zjavne opomenul...

... Vyššie zmieňovaný prístup odvolacieho súdu je ešte zreteľnejšie vidno

pri vyjadrení sťažovateľa zo dňa 26. 09. 2016 k vyjadreniu žalovaného. Žalovaný vo svojom

vyjadrení reagoval na obsah odvolania sťažovateľa (z čoho vyplýva, že argumentáciu

sťažovateľa v odvolaní žalovaný považoval za relevantnú a za „novú“, v opačnom prípade

by iba odkázal na svoje predošlé podania), pričom v tomto prezentoval absurdnú

a so zákonom rozpornú argumentáciu, že (skrátene) protokol, ktorý je doručovaný

daňovému subjektu vlastne nie je protokolom podľa ZSD, ale iba akýmsi návrhom

protokolu. Uvádzanie argumentácie ohľadom protokolu resp. návrhu protokolu

(či už zo strany sťažovateľa alebo žalovaného), pritom nie je samoúčelné, ani pre vec

nepodstatné. Sťažovateľ má naopak za to, že za prijatia jeho systematického výkladu

ohľadom vyrozumenia daňového subjektu o úkone, ktorým sa rozumie faktické doručenie

protokolu a nie až jeho prerokovanie, by sa stala odôvodnená aj námietka o zániku práva

správcu dane na vyrubeniu rozdielu dane. Naopak, prijatie argumentácie žalovaného

o dvoch typoch protokolu (ktoré však ZSD neupravuje), by túto odôvodnenosť námietky

nezakladalo (aj keď podľa sťažovateľa o tejto svedčia aj iné prezentované argumenty).

Z uvedeného dôvodu sťažovateľ reagoval na vyjadrenie žalovaného svojím vyjadrením

zo dňa 26. 09. 2016, kde uviedol jednak argumentáciu k protokolu resp. návrhu protokolu,

ale aj k ďalším skutočnostiam, odôvodňujúcich jeho námietku o zániku práva správcu dane

na vyrubenie rozdielu dane (o. i. aj jazykový a gramatický výklad dotknutých ustanovení

resp. slova vyrozumenie). Sťažovateľ venoval argumentácii k tejto námietke približne

5 strán svojho vyjadrenia...

... Sťažovateľ má za, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyššie

uvedeným spôsobom nepostupoval. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na všetky podstatné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, ktoré boli vznesené v konaní pred súdom prvej inštancie (a na ktoré nedal

odpoveď súd prvej inštancie) a nereagoval ani na podstatné odvolacie námietky,

resp. námietky vznesené sťažovateľom v priebehu odvolacieho konania. Odvolací súd

pritom od tejto jeho povinnosti neoslobodzuje ani zmieňované ustanovenie § 219

ods. 2 .»

Sťažovateľ v sťažnosti k „ústavne neudržateľnému výkladu“ dotknutých zákonných

ustanovení uvádza: «Ústavne neprijateľný je záver odvolacieho súdu o tom, že daňovému

subjektu nezaniklo právo vyrubiť rozdiel v dani, keďže daňový subjekt bol o úkone

smerujúcom k vyrubeniu dane (protokole o daňovej kontrole) vyrozumený nie okamihom

jeho faktického doručenia, ale až okamihom jeho prerokovania. Takýto výklad odvolacieho

súdu je v rozpore s ústavnokonformným výkladom právnych noriem...

... Pokiaľ ide o samotný výklad príslušných noriem (najmä § 45 ods. 2 ZSD,

konkrétne slovo „vyrozumenie“), sťažovateľ má za to, že výklad tejto je minimálne sporný,

pričom pokiaľ určitá právna norma umožňuje jej výklad v dvoch významoch, je potrebné

uprednostniť ten význam, ktorým nebude zasiahnuté do ústavných práv konkrétneho

subjektu nad rámec dovolený SR (napr. , m. m. ,

, )...

... O spornosti výkladu § 45 ods. 2 ZSD pritom nasvedčuje aj znenie právneho

predpisu nahradzujúceho ZSD a teda daňového poriadku, ktorý v § 69

ods. 2 a ods. 3 písm. a) upravuje rovnakú skutkovú situáciu, avšak rozdielnym spôsobom,

ktorý je zreteľný, a ktorý nevytvára možnosť na rozdielnu interpretáciu.

Máme za to, že prijaté závery tak správnych orgánov ako aj všeobecných súdov

v tomto smere vedú k zjavnej nespravodlivosti voči sťažovateľovi ako daňovému subjektu.

Správca dane mal v zmysle ZSD päť ročnú lehotu na vyrubenie dane, pričom už táto

lehota nasvedčuje, že je vo výhodnejšom postavení napr. oproti ostatným fyzickým osobám

a právnickým osobám, ktoré si musia uplatňovať svoje práva v rámci 3 resp. 4 ročnej

premlčacej doby. Už len z tohto hľadiska je nevyhnutné dotknuté ustanovenia

(teda aj ustanovenie o vyrozumení o úkone) interpretovať prísne v medziach zákona.

Správca dane mal v tomto prípade dostatočnú lehotu (5 rokov) na vyrubenie dane a malo

by byť na jeho ťarchu, že vyrubenie dane v rámci tejto dostatočne dlhej lehoty neuskutočnil.

Považujeme za neprípustné, aby toto právo správcu dane ostalo zachované (teda

nezaniklo), iba v dôsledku interpretácie dotknutých ustanovení v zjavný neprospech

sťažovateľa.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vydal nález:

„Základné právo sťažovateľa podľa a

ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 05. 2018 v konaní vedenom

pod sp. zn.: , porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 05. 2018 v konaní

vedenom pod sp. zn.: , sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa

tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

alebo rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (mutatis mutandis , , ).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom

(, , , ).

Z argumentácie sťažovateľa v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie svojho práva

na spravodlivé súdne konanie z dvoch podstatných dôvodov.

Prvá námietka sťažovateľa spočíva v „ústavne nekonformnom aplikovaní § 219

ods. 2 “ najvyšším súdom ako súdom odvolacím v napadnutom rozsudku a druhá

námietka spočíva v „ústavne neudržateľnom výklade“ zákonných ustanovení najvyšším

súdom v napadnutom rozsudku, ktoré sú podľa názoru sťažovateľa podstatné

pre rozhodnutie vo veci samej.

Sťažovateľ pred ústavným súdom predovšetkým namieta, že najvyšší súd

sa nevysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľa, a tým „nesprávne a ústavne

nekonformne aplikoval “.

Sťažovateľ namieta, že správcovi dane vo vzťahu k sťažovateľovi ako daňovému

subjektu zaniklo právo vyrubiť daň, resp. rozdiel dane za zdaňovacie obdobia október ‒

december 2005 už 31. decembra 2012, a teda rozhodnutia vydané po tomto dni

sú nezákonné.

Sťažovateľ v sťažnosti predkladá svoj výklad zákonných ustanovení, ktoré podľa

jeho názoru boli vo veci rozhodujúce, a súčasne namieta, že najvyšší súd sa s jeho právnou

argumentáciou, ktoré bola pre vec podstatná, nevysporiadal.

Za rozhodujúci považuje sťažovateľ výklad § 45 ods. 2 zákona Slovenskej národnej

rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení účinnom v čase rozhodovania správcu dane (ďalej len „zákon

o správe daní“), a to najmä interpretáciu slova „vyrozumenie“.

Ústavný súd v prvom rade považoval za potrebné citovať relevantné zákonné

ustanovenia.

Podľa § 15 ods. 10 zákona o správe daní o výsledku zistenia z daňovej kontroly

alebo o určení dane podľa pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol,

ktorý doručí podľa § 17 alebo § 17a kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou

na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie; vo výzve určí dátum prerokovania

protokolu, pričom prerokovanie protokolu možno uskutočniť až po uplynutí lehoty

na vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný daňový

subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní

odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový

subjekt písomne vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo požiada správcu dane

o prerokovanie protokolu v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie

protokolu, môže zamestnanec správcu dane na požiadanie kontrolovaného daňového

subjektu prerokovať protokol aj v kratšej lehote. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt v deň

určený vo výzve nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu, je povinný určiť si na tento

účel zástupcu. Správca dane je oprávnený na základe písomného vyjadrenia

kontrolovaného daňového subjektu alebo z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby

a iné nesprávnosti najneskôr v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým subjektom

alebo s jeho zástupcom. Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu

podľa druhej vety vrátane jeho vyhodnotenia správcom dane správca dane zaznamená

v dodatku k protokolu. Dodatok k protokolu je súčasťou protokolu.

Podľa § 15 ods. 12 zákona o správe daní po prerokovaní protokolu protokol

podpisuje kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca a zamestnanec správcu dane.

Odmietnutie podpisu kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom

zamestnanec správcu dane v protokole zaznamená spolu s dôvodom odmietnutia,

ak je mu známy. Jedno vyhotovenie protokolu odovzdá zamestnanec správcu dane

kontrolovanému daňovému subjektu alebo jeho zástupcovi. Deň prerokovania protokolu

sa považuje za deň jeho doručenia. Ak kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca

odmietne protokol podpísať alebo prevziať, alebo sa sám alebo jeho zástupca nezúčastní

na prerokovaní protokolu v deň určený vo výzve, považuje sa za deň prerokovania

a doručenia protokolu deň, ktorý je určený vo výzve na prerokovanie tohto protokolu.

Podľa § 15 ods. 13 zákona o správe daní daňová kontrola je ukončená dňom

prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom.

Určenie dane podľa pomôcok (§ 29 ods. 6) je ukončené dňom prerokovania protokolu

s daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane dohodou je ukončené dňom

spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5). Dňom nasledujúcim po dni

prerokovania protokolu alebo dňom nasledujúcim po dni spísania zápisnice o dohode

o výške dane (§ 29 ods. 5) sa začína vyrubovacie konanie (§ 44); to neplatí, ak správca

dane, ktorým je colný úrad, daňovou kontrolou zistí, že daňovému subjektu, ktorý nemá

povinnosť podávať daňové priznanie podľa osobitných zákonov, 1b) za kontrolované

zdaňovacie obdobie daňová povinnosť nevznikla. Doručenie protokolu podľa odseku 12

alebo spísanie zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa považuje za úkon smerujúci

na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2). Ak sa vykonáva daňová kontrola

na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní (odsek 3), za úkon smerujúci

na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2) sa považuje spísanie zápisnice o začatí

daňovej kontroly.

Podľa § 45 ods. 1 zákona o správe daní ak tento zákon alebo osobitný zákon

neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie

nadmerného odpočtu alebo vrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom

vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový

subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie,

alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu

alebo nárok na vrátenie dane; ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie

daňovej straty podľa osobitného predpisu, 11daf) nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane

po uplynutí siedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové

priznanie, v ktorom bola táto daňová strata vykázaná.

Podľa § 45 ods. 2 zákona o správe daní ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon

smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu

od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň

alebo rozdiel dane je možné najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla

povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt

povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom

daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo nárok na vrátenie

dane.

Sťažovateľ v sťažnosti k výkladu citovaných zákonných ustanovení uvádza,

že rozhodujúce je, že «... v tomto prípade, hoci bol protokol o daňovej kontrole

č. 717/320/63-69863/07/Švi zo dňa 17. 12. 2007 s daňovým subjektom prerokovaný

dňa 18. 01. 2008, o tomto úkone bol daňový subjekt vyrozumený už dňa 20. 12. 2007, kedy

mu bola doručená výzva na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie a zároveň

bol daňový subjekt informovaný (vyrozumený) o dni prerokovania protokolu (úkone

smerujúcom na vyrubenie dane). Samotný deň prerokovania protokolu 18. 01. 2008 nemá

preto žiaden vplyv na plynutie novej 5-ročnej lehoty na vyrubenie dane, vzhľadom na znenie

§ 45 ods. 2 ZSD, pretože táto začala plynúť dňom 31. 12. 2007 (koniec roka, v ktorom

bol daňový subjekt o úkone prerokovania vyrozumený). Za okamih určujúci rok, od konca

ktorého začína plynúť nová 5-ročná lehota totiž ZSD (ako však ani daňový poriadok)

nepovažoval úkon smerujúci k vyrubeniu dane, ale deň, v ktorom bol daňový subjekt o

tomto úkone vyrozumený. Sťažovateľ v žalobe zdôraznil, že ustanovenie § 45 ods. 2 ZSD

nie je možné vykladať v tom zmysle, že za určujúci okamih je potrebné považovať vykonanie

úkonu smerujúceho k vyrubeniu dane. pretože v takom prípade by to zákonodarca expressis

verbis vymedzil a nepoužil by pojem „vyrozumený“.».

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza, že obdobným spôsobom argumentoval

aj v správnom konaní, avšak správne orgány sa s jeho argumentáciou žiadnym relevantným

spôsobom nevysporiadali a zväčša iba „stroho reagovali“, že k zániku päťročnej lehoty

na vyrubenie nedošlo, pričom podľa názoru sťažovateľa nerozlišovali právny a faktický

rozdiel medzi pojmami „vyrozumenie o úkone“ a „vykonanie úkonu“.

Pri hodnotení napadnutého rozsudku ústavný súd vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Krajský súd v relevantnej časti svojho rozsudku uviedol: „Námietka žalobcu,

že správcovi dane vo vzťahu k daňovému subjektu zaniklo právo vyrubiť daň dňom

31. 12. 2012 a rozhodnutia vydané po tomto dni, t. j. napadnuté rozhodnutia

prvostupňového správneho orgánu zo dňa 04. 03. 2013 sú nezákonné, je nedôvodná.

Správca dane vyruboval daň za zdaňovacie obdobia október, november a december 2005.

Daň za zdaňovacie obdobie október 2005 a november 2005 podľa § 45 ods. 1 zákona

č. mohol správca dane vyrubiť do konca roka 2010. Daň za zdaňovacie

obdobie december 2005 mohol správca dane vyrubiť do konca roka 2011. Keďže

pred uplynutím tejto lehoty bol vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu

dane (doručený protokol o daňovej kontrole dňa 18. 01. 2008), plynie 5 ročná lehota

od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Daňový subjekt

bol o tomto úkone vyrozumený dňa 18. 01. 2008, t. j. doručením protokolu podľa § 15

ods. 13 , a preto ďalšia 5 ročná lehota uplynula 31. 12. 2013.

Tvrdenie žalobcu, že úprava pretrhnutia prekluzívnej lehoty je upravená v zákone

č. , ako aj v daňovom poriadku rovnako, t. j. v oboch úpravách je určujúci

okamih vyrozumenia o úkone smerujúcom k vyrubeniu dane, nie je správna. Zákon

č. považoval za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane

doručenie protokolu podľa § 15 ods. 12 a deň prerokovania protokolu sa považoval za deň

jeho doručenia, a teda deň prerokovania protokolu bol deň, kedy bol daňový subjekt o

tomto úkone vyrozumený. Keďže v danom prípade sa za deň doručenia protokolu považuje

deň 18. január 2008, lehota na vyrubenie dane uplynie dňom 31. 12. 2013, a keďže

nezaniklo právo na vyrubenie dane počas odvolacieho konania, žalovaný nemohol tieto

rozhodnutia zrušiť.“

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku k uvedenému uviedol:

„Správne vychádzali tak daňové orgány ako aj krajský súd z uvedenej právnej

úpravy, z ktorej vyplýva, že otázku nemožnosti vyrubiť daň a ani rozdiel dane ako aj s tým

súvisiaci úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane bolo v danej veci

potrebné posúdiť podľa právnej úpravy, obsiahnutej v zákone o správe daní a poplatkov

(č. ), podľa ktorej zákonnej úpravy (až) deň prerokovania protokolu je dňom

jeho doručenia (§ 15, ods. 12, tretia veta)...

... So zreteľom aj na dôvody vyššie uvedené sa najvyšší súd v celom rozsahu stotožnil

so skutkovými ako aj právnymi závermi krajského súdu a jeho rozhodnutie ako vecne

správne podľa 250ja ods. 3 veta druhá a a potvrdil. Námietky

v odvolaní boli opakovane uvádzané, s ktorými sa ako s námietkami žaloby náležíte

vyporiadal v napadnutom rozsudku krajský súd. Najvyšší súd preto dôvody krajského súdu

nebude opakovať, len na ne s poukazom na odkazuje.“

Ústavný súd poznamenáva, že v daňovom konaní sa rozhoduje o právach

a povinnostiach daňových subjektov a správca dane je povinný riadne zistiť skutkový stav

veci a preveriť skutkové tvrdenia uvádzané daňovým subjektom, prípadne odstrániť

procesné pochybenia, ktoré vykonal správca dane počas daňovej kontroly. Daňové konanie

je svojou povahou správnym konaním a vzťahujú sa naň zásady činnosti orgánov verejnej

správy, ale možno identifikovať aj jednotlivé procesné zásady daňového konania (porovnaj

Vernarský, M. Procesné zásady daňového konania. Košice : Univerzita Pavla Jozefa

Šafárika v Košiciach, 2009 s. 11, 24, 25 a nasl.). Daňové konanie ovláda zásada objektívnej

pravdy, avšak je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy

vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť

zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým

s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal

v rámci správy daní a v priebehu konania. Povinnosťou správneho orgánu v prvostupňovom

správnom konaní, ako aj v odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty

účastníka konania v tom smere, že v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými

argumentmi a tvrdeniami účastníka vysporiadal ().

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa podľa ,

listiny a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom

súdnictve bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho

súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy,

ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých

fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach

( ), teda preskúmať to, či kompetentné orgány

pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali

príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli.

Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým,

ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia

orgánu verejnej správy (, ). Vzhľadom na tieto špecifiká

správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok

sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského

súdu.

Ústavný súd k námietkam sťažovateľa uvádza, že najvyšší súd sa stotožnil

s právnymi závermi v rozsudku krajského súdu, ktoré podľa názoru ústavného súdu plne

rešpektujú systematický, gramatický aj logický výklad citovaných zákonných ustanovení.

Ústavný súd konštatuje, že v § 15 zákona o správe daní sa v časovom slede postupne

upravujú jednotlivé úkony vykonávané správcom dane v rámci daňovej kontroly

a s tým súvisiace práva a povinnosti daňového subjektu i správcu dane.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že o výsledku zistení z daňovej

kontroly vyhotoví správca dane protokol, ktorý doručí spolu s výzvou na vyjadrenie

k protokolu a na jeho prerokovanie. Až po prerokovaní je následne protokol podpísaný

daňovým subjektom a zamestnancom správcu dane, pričom podľa tretej vety § 15 ods. 12

zákona o správe daní deň prerokovania protokolu sa považuje za deň jeho doručenia.

Následne v § 15 ods. 13 zákonodarca upravuje, že „... doručenie protokolu podľa odseku

12... sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2).“

Vzhľadom na uvedené je argumentácia sťažovateľa, že „okamih vyrozumenia

nie je zhodný s okamihom doručenia protokolu, ktorým sa v zmysle zákona o správe daní

rozumie prerokovanie protokolu“, zjavne nesprávna.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že predmetom jeho námietok nebolo, či podľa

úpravy zákona o správe daní je dňom doručenia protokolu deň jeho prerokovania

alebo nejaký iný, ale tá skutočnosť, že daňový subjekt je o protokole vyrozumený

dňom jeho faktického doručenia, a nie až dňom jeho prerokovania, pričom namieta,

že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku touto jeho podstatnou argumentáciou vôbec

nezaoberal.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v kontexte

s rozsudkom krajského súdu dospel ústavný súd k názoru, že najvyšší súd postupoval

v medziach svojej právomoci, pričom sa nedopustil takého výkladu a aplikácie

príslušnej zákonnej právnej úpravy, ktorými by poprel ich účel a význam. Napadnutý

rozsudok nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by právne závery

ním formulované boli zjavne nelogické a ústavne neudržateľné alebo že by napadnutý

rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne rozhodnutie o odvolaní

sťažovateľa.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) totiž rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

). O taký prípad tu však nejde, preto ústavný súd sťažnostnú argumentáciu

sťažovateľa nepovažuje za spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho

súdu.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Právne veci sťažovateľa sa týkajú rozhodovania správnych orgánov v daňovom

konaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len ,,ESĽP“) týkajúcu sa aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru, z ktorej vyplýva,

že vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové, argumentujúc, že tvoria súčasť jadra výsad

verejnej moci (hard core of public-authority prerogatives) (porov. Jussila v. Fínsko,

č. 73053/01, rozsudok veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazzini v. Taliansko,

č. 44759/98, rozsudok veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 a 31). Výnimku z tejto

zásady ESĽP pripúšťa len v takých daňových veciach, kde daňové konanie považuje

za konanie trestné.

Rešpektujúc uvedenú judikatúru ESĽP a prihliadajúc pritom na skutočnosť,

že vo veci sťažovateľa správne orgány neuložili sankciu za porušenie právnej (zákonnej)

povinnosti, ale išlo o vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty (teda nedošlo k uloženiu

sankcie, ktorá by bola preventívno-represívneho charakteru, t. j. nie je naplnená požiadavka

druhého kritéria z troch v zmysle tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje

charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať

aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade; k tomu porovnaj Engel and Others

v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72 a č. 5370/72, rozsudok pléna ESĽP

z 8. 6. 1976, bod 82), ústavný súd dospel k záveru, že na vec sťažovateľa

nie je aplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018