Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 576/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , , ,

a , , všetci

, zastúpených advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, Kutlíkova 17, Bratislava,

ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21,

a , ako aj podľa ,

a čl. 24 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 27. novembra 2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , , ,

a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta

2017 e-mailom a 22. augusta 2017 poštou doručená sťažnosť ,

, , , a ,

, (spolu ďalej aj

„sťažovatelia“), zastúpených advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, Kutlíkova 17,

Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20

ods. 1, , a (ďalej len „“),

ako aj podľa čl. 11 ods. 1, čl. 12 a čl. 24 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. novembra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. mája 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že ako príslušný stavebný

úrad (ďalej len „stavebný úrad“) rozhodnutím č. A/2012/00159-3 z 5. októbra 2012

v spojení s opravným rozhodnutím č. A/2012/00159-4 zo 4. novembra 2012 podľa § 88a

ods. 2 a ods. 6 písm. a) a o územnom plánovaní a stavebnom

poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“),

nariadil sťažovateľovi a sťažovateľke odstránenie

stavby v ich vlastníctve, konkrétne «rodinného domu , postaveného

na pozemku , reg. , k ú. , parcela definovaná podľa

Geometrického plánu na zameranie stavieb a vyznačenie vecného bremena -

bezpečnostného pásma vysokotlakového plynovodu parcely

, úradne overeného ,

Správa katastra Malacky dňa 01. 04. 2011 pod číslom 152/2011». Proti označenému

rozhodnutiu stavebného úradu sťažovatelia podali odvolanie, ktoré Obvodný úrad

Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky (ďalej len „obvodný úrad“) rozhodnutím

č. A-2013/00493-KAZ z 21. marca 2013 zamietol a odvolaním napadnuté rozhodnutie

stavebného úradu potvrdil podľa o správnom konaní

(Správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

Žalobou v správnom súdnictve podanou 4. júna 2013 Krajskému súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sa sťažovatelia domáhali zrušenia rozhodnutia obvodného úradu

č. A-2013/00493-KAZ z 21. marca 2013, ako aj rozhodnutia stavebného úradu

č. A/2012/00159-3 z 5. októbra 2012 v spojení s jeho opravným rozhodnutím

č. A/2012/00159-4 zo 4. novembra 2012. Krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn.

z 27. novembra 2015 žalobu sťažovateľov zamietol podľa § 250j ods. 1

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“). Najvyšší súd, rozhodujúc o odvolaní sťažovateľov, napadnutým rozsudkom sp. zn.

z 31. mája 2017 rozsudok krajského súdu z 27. novembra 2015 ako vecne

správny potvrdil podľa v spojení s .

Sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu namietané porušenie ich

v sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu odôvodňujú okrem iného takto:

«Máme za to, že odôvodnenie napadnutých rozhodnutí nie je náležite odôvodnené,

a preto došlo k porušeniu Dohovoru ako aj SR.

... Z judikatúry Ústavného súdu SR aj Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že

pri posudzovaní, či ide o obydlie chránene ́Ústavou SR, resp. Dohovorom, nie je možné

prihliadať iba na formálno-právne skutočnosti, ale je potrebné prihliadať na všetky

okolnosti konkrétneho prípadu. Preto nie je podstatná otázka, či bolo postavené legálne, či

je užívané legálne, ani či je jeho užívateľ prihlásený na trvalý pobyt v tomto obydlí.

Podstatná je predovšetkým skutočnosť, či je fakticky ako obydlie jeho obyvateľmi užívané.

Preto je za obydlie potrebné považovať aj príbytky v nelegálne zriadených rómskych

osadách, ktoré nespĺňajú stavebno-technické, hygienické a ďalšie požiadavky na stavby

určené na bývanie, pokiaľ ich obyvatelia reálne ako obydlie užívajú. Právo

na rešpektovanie obydlia je chápané v prvom rade s ohľadom na jeho podstatu a význam

pre dotknuté osoby.

Zásah do práva na rešpektovania obydlia je prípustný len za predpokladu, že tento

zásah: 1. je vykonaný v súlade so zákonom - princíp legality, 2. sleduje legitímny cieľ (napr.

ochrana života, zdravia alebo majetku osôb, ochrana práv a slobôd iných, odvrátenie

závažného ohrozenia verejného poriadku) – princíp legitimity, 3. je nevyhnutný

v demokratickej spoločnosti. Toto kritérium pritom obsahuje tak hmotnoprávne ako aj

procesnoprávne aspekty – princíp proporcionality.

Významnou okolnosťou, ktorú je nutné spomenúť je, že vysťahovaná má byť celá

komunita, nielen sťažovatelia. Judikatúrou ESĽP, rozsudkom vo veci Winterstein

vs. Francúzsko bolo ustálené, že nútené vysťahovania, ak majú byť v súlade s článkom 8

Dohovoru, musia spĺňať (okrem iného) nasledovné požiadavky: - procesné záruky, ktoré má

dotyčná osoba k dispozícii; - nevyhnutnosť; - posúdenie (vrátane primeraného

zdôvodnenia) primeranosti vysťahovania nezávislým súdom či iným orgánom vo svetle

príslušných zásad podľa čl. 8 Dohovoru; - dostupnosť náhradného ubytovania; - zraniteľné

postavenie určitých skupín. Podľa nášho názoru sa súd nezaoberal otázkou nevyhnutnosti,

primeranosti ani sa nejak zvlášť nevenoval skutočnosti, že sťažovatelia sú rómskej

národnosti. Súdy sa absolútne nevysporiadali so záväzkami Slovenskej republiky

vyplývajúcimi z medzinárodných ľudskoprávnych zmlúv, ktoré zaväzujú aj organy verejnej

správy.

... medzinárodné právo v oblasti ľudských práv vyžaduje, aby orgány verejnej

zabezpečili, aby nútené vysťahovania neviedli k porušovaniu ľudských práv. Je tiež nutné

vziať do úvahy, že prípady vysťahovania Rómov, ktorí patria do komunity v počte niekoľko

sto osôb, by mohlo mať negatívny dopad na ich životný štýl a sociálne a rodinné väzby.

... V rozsudku Winterstein proti Francúzsku (ods. 159), ESĽP špecifikoval: „Súd

v tejto súvislosti zdôrazňuje, že mnoho medzinárodných nástrojov, z ktorých niektoré boli

prijaté v rámci Rady Európy, zdôraznili nutnosť v prípade núteného vysťahovania Rómov

a kočovníkov, poskytnúť im náhradné bývanie, s výnimkou prípadov vyššej moci...

Sťažovatelia sú presvedčení, že nútené vysťahovanie nariadené stavebným úradom

a potvrdené správnym orgánom nespĺňa kritériá stanovené medzinárodným právom

v oblasti ľudských práv, ktoré podľa SR má prednosť pred vnútroštátnym právom.

Sťažovatelia nevlastnia žiadne iné priestory, kde by mohli bývať a obec

nemá v úmysle poskytnúť im náhradné ubytovanie. Reálne je tu teda hrozba, že sťažovatelia

sa stanú bezdomovcami... V súlade s judikatúrou ESĽP primeranosť vážnych zásahov

do práva na ochranu obydlia a súkromného a rodinného života akými nútené vysťahovania

sú, musí byť vždy preskúmaná nezávislým súdom či iným orgánom... Sťažovatelia tvrdia, že

žiadny z orgánov, ktorý vo veci rozhodoval, neposudzoval primeranosť vysťahovania

sťažovateľov.

... V SR čelí hrozbe núteného vysťahovania mnoho rómskych komunít, pričom tá

žijúca je jednou z nich. Sťažovatelia sú len jednou z rodín, voči ktorým

boli vydané rozhodnutia, na základe ktorých sú miestni Rómovia povinní odstrániť svoje

obydlia. Dokonca aj Výbor OSN pre odstránenie všetkých foriem rasovej diskriminácie (UN

CERD) vyjadril znepokojenie nad vývojom v tejto osade... Vo vzťahu k uvedeným

znepokojeniam, Výbor UN CERD odporučil: „d) Skoncovať s núteným vysťahovaním

a odstraňovaním rómskych osád bez predchádzajúceho upozornenia a ak je nevyhnutné

vykonať také odstránenie, poskytnúť im primerané a vhodné náhradné ubytovacie riešenie...

Domnievame sa, že konanie a rozhodnutia správnych orgánov, resp. ich výkon, má

neprimeraný negatívny dopad výlučne na rómske obyvateľstvo obce , ktorej

hrozí nútené vysťahovanie, a teda aj bezdomovectvo. V zmysle uvedeného je naplnená

minimálne tretia definícia diskriminácie v zmysle judikatúry k čl. 14 Dohovoru. Navyše,

slovenský právny poriadok uvádza obťažovanie ako jednu z foriem diskriminácie. ... Podľa

§ 2a ods. 4 Antidiskriminačného zákona: „Obťažovanie je také správanie, v dôsledku

ktorého dochádza alebo môže dôjsť k vytváraniu zastrašujúceho, nepriateľského,

zahanbujúceho, ponižujúceho, potupujúceho, zneucťujúceho alebo urážajúceho prostredia

a ktorého úmyslom alebo následkom je alebo môže byť zásah do slobody alebo ľudskej

dôstojnosti.“ ... Podľa definície obťažovania nie je potrebný komparátor, ako v prípade

priamej či nepriamej diskriminácie. Odráža to v podstate skutočnosť, že obťažovanie je

nevhodné samé o sebe pre formu, ktorú nadobúda a potencionálny dopad, ktorý môže

mať. ... Nútené vysťahovania zamerané voči rómskej menšine vedú k horším vzťahom medzi

príslušníkmi tejto menšiny a majoritným obyvateľstvom a vysťahované osoby prirodzene

vnímajú vysťahovanie ako nepriateľské či ponižujúce konanie.»

Z časti sťažnosti obsahujúcej návrh sťažovateľov na rozhodnutie vo veci možno

vyvodiť, že sa domáhajú, aby ústavný súd nálezom

- rozhodol, že ich základné práva podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21, čl. 46

ods. 1 a a podľa , a listiny a ich práva

podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 14 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového

protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 27. novembra 2015 a

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája 2017 porušené

boli,

- zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie,

- priznal sťažovateľom úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľov

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv napadnutým

rozsudkom krajského súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť (a aj

domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Sťažovatelia v posudzovanej veci namietajú, že k porušeniu ich v sťažnosti

označených práv došlo (aj) napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým prvostupňový

súd podľa zamietol ich správnu žalobu na preskúmanie zákonnosti

rozhodnutí a postupu správnych orgánov v ich veci.

Podľa (v znení platnom a účinnom v rozhodnom čase, pozn.)

proti rozsudku súdu podľa bolo prípustné odvolanie.

Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažovatelia mali právo podať proti

napadnutému rozsudku krajského súdu odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo aj

využili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd (čo aj svojím

napadnutým rozsudkom urobil). Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o sťažovateľmi

uplatnenom riadnom opravnom prostriedku (odvolaní) tak za daných okolností vylučuje

právomoc ústavného súdu vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, keďže tento

bol už v celom rozsahu podrobený prieskumnej právomoci odvolacieho súdu. Ústavný súd

preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu

Sťažovatelia na základe argumentácie, ktorej podstatná časť je citovaná v časti I

tohto uznesenia, tiež namietajú, že k porušeniu ich v sťažnosti označených základných práv

podľa , , , a a podľa

ods. 1, čl. 12 a čl. 24 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 14 dohovoru

a podľa čl. 1 dodatkového protokolu došlo aj napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa (a podľa listiny) každý má právo vlastniť

majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Podľa (a listiny) obydlie je nedotknuteľné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi

orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa čl. 24 listiny príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej alebo etnickej menšine

nesmie byť nikomu na ujmu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,

hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany

zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľov v súlade so svojou konštantnou

judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných

súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (, ,

). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len

vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov

so sťažovateľmi označenými základnými právami podľa a listiny, resp. právami

podľa dohovoru a dodatkového protokolu. Napriek v časti II.1 tohto uznesenia

konštatovanému nedostatku právomoci na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľov v časti

namietaného porušenia ich v sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom krajského

súdu ústavný súd v súlade s materiálnym prístupom k ochrane ústavnosti vzal

pri posudzovaní namietaného porušenia práv sťažovateľov napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu do úvahy aj obsah procesne bezprostredne mu predchádzajúceho

napadnutého rozsudku krajského súdu, keďže označené rozhodnutie prvostupňového

(krajského) súdu a napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu o uplatnenom opravnom

prostriedku (odvolaní, pozn.) tvoria z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej ochrany

jeden celok (m. m. , , ).

Zo sťažnosti sťažovateľov a z dokumentácie k nej pripojenej vyplýva, že stavebný

úrad rozhodnutím č. A/2012/00159-3 z 5. októbra 2012 v spojení s opravným rozhodnutím

č. A/2012/00159-4 zo 4. novembra 2012 podľa § 88a ods. 2 a ods. 6 písm. a) a § 90

stavebného zákona nariadil sťažovateľovi a sťažovateľke

odstránenie stavby (rodinného domu), ktorá bola v ich vlastníctve. Obvodný

úrad rozhodnutím č. A-2013/00493-KAZ z 21. marca 2013 odvolanie sťažovateľov proti

označenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa zamietol.

Podľa § 88a ods. 1 stavebného zákona ak stavebný úrad zistí, že stavba bola

postavená bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním, začne z vlastného podnetu

konanie a vyzve vlastníka stavby, aby v určenej lehote predložil doklady o tom, že

dodatočné povolenie nie je v rozpore s verejnými záujmami chránenými týmto zákonom,

najmä s cieľmi a zámermi územného plánovania, a osobitnými predpismi.

Podľa § 88a ods. 2 stavebného zákona ak vlastník stavby požadované doklady

nepredloží v určenej lehote alebo ak sa na ich podklade preukáže rozpor stavby s verejným

záujmom, stavebný úrad nariadi odstránenie stavby.

Podľa § 88a ods. 6 písm. a) stavebného zákona stavebný úrad nariadi odstránenie

stavby aj v prípade, ak stavebník v určenej lehote nepredloží žiadosť o dodatočné povolenie

stavby.

Podľa § 90 ods. 1 stavebného zákona konanie o odstránení stavby vykonáva stavebný

úrad, ktorý by bol príslušný vydať pre stavbu stavebné povolenie.

Krajský súd (napadnutým) rozsudkom sp. zn. z 27. novembra 2015

žalobu sťažovateľov, ktorou sa domáhali preskúmania zákonnosti (a v končenom dôsledku

zrušenia) rozhodnutia obvodného úradu z 21. marca 2013, ako aj rozhodnutia stavebného

úradu z 5. októbra 2012 (v spojení s jeho rozhodnutím zo 4. novembra 2012, pozn.),

zamietol ako nedôvodnú podľa , pričom svoje rozhodnutie v relevantnej

časti odôvodnil okrem iného takto:

„Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 19. 9. 2011 bolo vydané

poverenie stavebného úradu na vykonanie štátneho stavebného dohľadu kompetentnému

zamestnancovi stavebného úradu. Dňa 25. 2. 2012 prevzal oznámenie o začatí

štátneho stavebného dohľadu a nariadení ústneho pojednávania ako aj uskutočnenie

kontroly na mieste realizácie stavby. Dňa 1. 3. 2012 bol uvedeným pracovníkom stavebného

úradu vykonaný štátny stavebný dohľad na základe vlastného zistenia stavebného úradu

ktorým bolo zistené, že na parcele , k. ú. sa nachádza stavba -

rodinný dom, realizovaná v termíne od 1996 do 1997 stavebníkom .

Podľa zaznamenaného vyjadrenia , stavbu realizoval s

z obstaraného materiálu. Stavbu realizoval s ústnym súhlasom vtedajšej starostky. Mali

vedomosť, že nie sú vlastníkmi pozemku ani že nemajú stavebné povolenie.

Stavebníci boli vyzvaní, aby doložili na stavebný úrad doklady na legalizáciu stavby.

Záznam bol podpísaný , žalobcom v 1. rade, ktorý podpísal aj čestné

prehlásenie, že skutočnosti uvedené v zázname sú pravdivé... Dňa 18. 7. 2012 prevzal

stavebník oznámenie o začatí konania o dodatočnom povolení stavby, v rámci ktorého

podľa § 88a stavebného zákona, bol vyzvaný na doloženie dokladov pre účely dodatočného

povolenia stavby: žiadosť o dodatočné povolenie stavby... V oznámení sa nachádza

upozornenie, v zmysle ktorého v prípade, ak v určenej lehote (60 dní) nebudú predložené

požadované doklady, alebo ak sa preukáže rozpor stavby s verejným záujmom, stavebný

úrad nariadi odstránenie stavby podľa § 88a ods. 2 stavebného zákona.

Následne stavebný úrad dňa 5. 10. 2012 vydal prvostupňové rozhodnutie, ktorým

nariadil odstránenie vyššie špecifikovanej stavby s určením podmienok. V odôvodnení

predmetného rozhodnutia boli uvedené okolnosti vedúce k vydaniu rozhodnutia, a to

nedoloženie požadovaných dokladov a existencie rozporu s verejným záujmom. Žalobcovia

sa voči predmetnému rozhodnutiu odvolali podaním zo dňa 23. 10. 2012. Uviedli v ňom

námietky obsahom zhodné so žalobou.

Dňa 14. 11. 2012 stavebný úrad vydal opravu prvostupňového rozhodnutia. Oprava

sa týkala nesprávneho označenia čísla stavby a čísla pozemku na ktorom je stavba

postavená. Jednalo sa o opravu zrejmej chyby v písaní.

O odvolaní rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím, v ktorom uviedol dôvody

zhodné s obsahom vyjadrenia k žalobe...

... Na základe dôkazných prostriedkov založených v spise súd zistil, že dotknutými

osobami v konaní o dodatočné povolenie stavby mali byť vlastníci stavby, a to žalobcovia

v 1. a 2. rade, ktorí boli vlastníkmi nepovolenej stavby, čo vyplýva zo zistení správnych

orgánov ako i z čestného prehlásenia zo dňa 1. 3. 2012. Pravdivosť tohto

tvrdenia nebola sporná. Správne orgány preto postupovali voči vlastníkom stavby v zmysle

tvrdenia, ktoré v konaní nebolo spochybnené. Námietky žalobcov v odvolaní voči

prvostupňovému rozsudku ako i v žalobe o okolnosti, že nebolo bez najmenších pochybností

preukázané vlastníctvo stavby nie sú preto dôvodné a súd ich vyhodnotil ako účelové.

Z obsahu spisu súd zistil, že príslušné písomnosti a rozhodnutia vo veci boli zasielané aj

vlastníkovi dotknutého pozemku, Slovenskému pozemkovému fondu ako ďalšiemu

účastníkovi konania podľa § 97 ods. 1 stavebného zákona.

Námietka žalobcov smerujúca k tomu, že správne orgány nekonali s ďalšími

subjektami, vlastníkmi susedných pozemkov, spoločnosťou NAFTA a. s., je vo vzťahu

k prejednávanej veci irelevantná, pretože žalobcovia žalobnými námietkami nemôžu hájiť

práva iných osôb, môžu namietať len porušenie vlastných práv.

Je pravdou, že prvostupňový správny orgán nepostupoval v súlade so zákonom ak

po tom, ako zistil okruh vlastníkov stavby, nedoručoval oznámenie o začatí konania,

prvostupňové rozhodnutie a opravu prvostupňového rozhodnutia všetkým stavebníkom,

a a po obdržaní odvolania voči prvostupňovému

rozhodnutiu, súčasťou ktorého bola aj plná moc udelená advokátovi, právnemu zástupcovi

žalobcov. Je však takisto zrejmé, že aj žalobkyňa v 2. rade bola oboznámená s obsahom

rozhodnutia, udelila plnú moc na zastupovanie advokátovi, ktorý aj v jej mene podal

námietky voči prvostupňovému rozhodnutiu ako aj voči jeho oprave. Svoje procesné práva

vlastníci stavby využili a postupom správnych orgánov teda nedošlo, k ich reálnemu

obmedzeniu a pochybenie bolo týmto spôsobom konvalidované.

Námietky žalobcov smerujúce voči nezaznačeniu nepovolenej stavby v katastri

nehnuteľnosti, nepreskúmateľnosti rozhodovania o pridelení súpisného čísla stavby nie sú

v tomto konaní relevantné. Súd súhlasí s právnym názorom žalovaného, že dotknutá stavba

žalobcov nemôže byť zaznačená v katastri nehnuteľností, pretože sa nejedná o stavbu,

na ktorú bolo vydané stavebné povolenie a takáto nemôže byt' predmetom zápisu.

Pridelenie súpisného čísla nie je predmetom tohto konania a preto súd postup správneho

orgánu v tomto smere nemôže preskúmavať. Predmet konania bol podľa názoru súdu na

základe údajov uvedených vo výroku rozhodnutia dostatočne identifikovateľný aj s použitím

identifikačných znakov, ktoré nie sú predmetom zápisu v katastri nehnuteľností z dôvodov

popísaných vyššie.

Takisto námietky žalobcov smerujúce voči nedostatkom v územnom pláne obce,

v nesprávnom zaznačení trasy plynovodu, nemožnosti vyjadriť sa ku geometrickému plánu,

nie sú vo vzťahu k dôvodu, ktorý viedol k vydaniu rozhodnutia o odstránení stavby

relevantné.

Ako vyplýva z vyššie uvedených ustanovení, bolo v právomoci stavebného úradu

vydať rozhodnutie o odstránení stavby len z dôvodu, že neboli v určenej lehote predložené

požadované doklady a najmä samotná žiadosť o dodatočné povolenie stavby, čo bolo

skutočným dôvodom vydania predmetného rozhodnutia ako to vyplýva z jeho odôvodnenia.

... aj využívanie práv a slobôd má svoje obmedzenia vyplývajúce z osobitných

zákonov. Základné ľudské slobody, ako právo na obydlie, súkromie a rodinný život nie sú

absolútne a nemožno ich rešpektovať v prípade rozporu v užívaní týchto práv s verejným

záujmom alebo so zákonmi.

Stavebný zákon vo svojich ustanoveniach podrobne upravuje podmienky, na základe

ktorých možno realizovať stavbu. Jednou zo základných podmienok vydania stavebného

povolenia je súhlas vlastníka pozemku (ak ním nie je stavebník) so stavbou. Žalobcovia

nerešpektovali práva vlastníka pozemku na ktorom si vybudovali obydlie, do jeho

vlastníckeho práva zasiahli, a preto sa nemôžu úspešne dovolávať ochrany svojich práv

súvisiacich a vyplývajúcich z ich činnosti, ktorá bola v rozpore so zákonom.

Správny orgán napriek tomu umožnil žalobcom zlegalizovať ich stavbu rodinného

domu so zákonom. Za týmto účelom žalobcov po vykonaní štátneho stavebného dohľadu

vyzval na predloženie žiadosti o dodatočné povolenie stavby a dokladov potrebných

za týmto účelom. Žalobcovia zostali nečinní, žiadosť o dodatočné povolenie stavby

nepredložili. Zo spisu ani z tvrdení žalobcov taktiež nevyplynulo, že by požiadali o

súčinnosť stavebný úrad, ktorý by im v takom prípade pre neznalosť predpisov bol povinný

poskytnúť pomoc. Pre splnenie danej povinnosti správneho orgánu je potrebné, aby

účastníci o takúto pomoc prejavili záujem, dožadovali sa jej a uviedli o akú súčinnosť a

pomoc majú záujem. Nemožno dávať za vinu správnemu orgánu ak po tom, ako žalobcov

riadne poučil, čo majú vo veci konať, títo boli nečinní a nevyvinuli žiadnu iniciatívu a

interakciu so správnym orgánom a nevyužili svoje procesné práva.

Keďže jediným podkladom pre vydanie rozhodnutia o odstránenie stavby bola

skutočnosť, že žalobcovia v určenej lehote nepredložili žiadosť o dodatočné povolenie

stavby, nebolo zo strany stavebného úradu potrebné vykonávať žiadne iné šetrenie vo veci.

... Čo sa týka námietky diskriminácie žalobcov, voči ostatným obyvateľom

predmetnej lokality z dôvodu rómskej národnosti, žalobcovia túto svoju námietku

nekonkretizovali v tom smere, že ostatní obyvatelia tejto lokality nemajú rómsky pôvod, a

preto v čase začatia tohto konania nebolo a nie je začaté obdobné konanie voči nim. Takisto

nepreukázal svoje tvrdenie tým, že by títo ostatní obyvatelia taktiež nepožiadali o dodatočné

povolenie stavby a napriek tomu bol prístup správnych orgánov iný.

Podľa názoru súdu žalovaný postupoval pri vydaní napadnutého rozhodnutia

v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi, ako i s ust. § 59 správneho poriadku,

jeho rozhodnutie obsahuje náležitosti ust. § 47 správneho poriadku, svoje rozhodnutie

dostatočným spôsobom odôvodnil a v konaní súd nezistil takú vadu, ktorá by spôsobila

nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.“

Najvyšší súd, rozhodujúc o odvolaní sťažovateľov, napadnutým rozsudkom sp. zn.

z 31. mája 2017 rozhodnutie súdu prvého stupňa z 27. novembra 2015 ako

vecne správne potvrdil, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil najmä takto:

«Po preskúmaní veci sa odvolací súd stotožnil so záverom krajského súdu, ako aj

so záverom žalovaného, že dôvodom vydania napadnutého rozhodnutia bolo nepredloženie

požadovaných dokladov v lehote 60 dní od doručenia výzvy č. A/2012/00159-2 zo dňa

04. 07. 2012, ktorú prevzal vlastník stavby - žalobca 1/ dňa 18. 07. 2012, a to, že dodatočné

povolenie stavby nie je v rozpore s verejnými záujmami chránenými stavebným zákonom

a zároveň nepredloženie žiadosti o dodatočné povolenie stavby a dokladov potrebných

na legalizáciu stavby. Odvolací súd dodáva, že žalobcovia 1/ a 2/ zároveň nepožiadali

o predĺženie lehoty na predloženie požadovaných dokladov.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 19. 07. 2012, v ktorom uviedol, že „... dôkazné bremeno preukázať, že

ďalšia existencia nepovolenej stavby alebo stavby uskutočňovanej v rozpore so stavebným

povolením nie je v rozpore s verejnými záujmami, spočíva na vlastníkovi stavby, keďže sa

dopustil porušenia zákona. Vlastník stavby na základe výzvy stavebného úradu si sám

a na vlastné náklady musí zaobstarať všetky potrebné doklady, t. j. rozhodnutia, stanoviská

a vyjadrenia dotknutých orgánov štátnej správy a obce.

... Vlastník nepovolenej stavby na základe výzvy stavebného úradu si sám

a na vlastné náklady musí zaobstarať všetky potrebné doklady z hľadiska preukázania

súladu s verejným záujmom, t. j. rozhodnutia, stanoviská a vyjadrenia dotknutých orgánov,

správcov sietí a technického vybavenia územia, ako aj obce ako samosprávneho orgánu,

potrebné pre posúdenie súladu stavby s verejnými záujmami.“

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že vlastníkmi nepovolenej stavby sú žalobcovia

1/ a 2/, čo vyplýva aj z čestného prehlásenia žalobcu 1/ zo dňa 01. 03. 2012, v ktorom

prehlásil, že skutočnosti uvedené v zázname z vykonaného štátneho stavebného dohľadu č. j.

A/2012/00159/00160 zo dňa 01. 03. 2012 sú pravdivé. Zo záznamu je zrejmé, že žalobcovia

1/ a 2/ postavili rodinný dom svojpomocne, na cudzom pozemku a bez stavebného

povolenia.

... Napriek pochybeniu správnych orgánov pri doručovaní, odvolací súd udáva, že

pochybením nedošlo k obmedzeniu alebo porušeniu práv žalobcov a z toho dôvodu nebolo

spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Na opakovanú námietku žalobcov týkajúcu sa diskriminácie žalobcov z dôvodu

rómskej národnosti odvolací súd považuje na tomto mieste za dôležité uviesť, že

diskriminácia je v demokratickej spoločnosti považovaná za neprípustnú a jej vymedzené

formy sú v právnom poriadku Slovenskej republiky ( /

ods. 1 a 2/, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd /čl. 14/, Smernicou

Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa ustanovuje zásada rovnakého zaobchádzania

medzi osobami bez ohľadu na ich rasový alebo etnický pôvod, Medzinárodným paktom

o občianskych a politických právach, ku ktorému v roku 1976 pristúpilo ešte socialistické

Československo a ktorý platí dodnes /čl. 26/) zakazované.

Pri diskriminácii ide o také konanie, keď sa v tej istej situácii zaobchádza s jedným

človekom (resp. skupinou ľudí) inak než s iným človekom (skupinou ľudí) na základe jeho

odlišnosti napr. rasového alebo etnického pôvodu, vierovyznania, veku, rodu, pohlavia

alebo sexuálnej orientácie, pričom rozhodovanie o tom, či došlo alebo nedošlo ku

diskriminácii, sa uskutočňuje na základe toho, či existuje príčinná súvislosť medzi

znevýhodnením a použitím kritéria pre rozlišovanie.

V danom prípade žalobcovia nekonkretizovali svoju námietku v tom smere, že by

k ostatným obyvateľom predmetnej lokality, najmä pokiaľ nemajú rómsky pôvod správny

orgán pristupoval v obdobných právnych otázkach iným spôsobom, z konania pred

správnymi orgánmi nebolo podľa názoru odvolacieho súdu preukázané, že by

k diskriminácii žalobcov nejakým spôsobom došlo, preto sa odvolací súd stotožnil

so záverom krajského súdu, že uvedenú námietku nebolo možné vyhodnotiť za dôvodnú.

Záverom odvolací súd dodáva, že dôvodom na vydanie rozhodnutia o odstránení

stavby – rodinného domu žalobcov bola skutočnosť, že žalobcovia v určenej lehote (60 dní)

nepredložili žiadosť o dodatočné povolenie stavby a potrebné doklady (§88a ods. 2 zákona

č. )... Na odstránenie stavby tak nie je potrebné preukazovanie ďalších

skutočností, pretože nariadiť odstránenie stavby je možné už na základe vyššie uvedených

dôvodov.

Príslušný stavebný úrad tak konal v súlade so zákonom a je iba na škodu žalobcov,

že zostali po doručení výzvy nečinní, resp. že ignorovali vzniknutú situáciu a neuskutočnili

riadne a včas potrebné úkony smerujúce k legalizácii ich stavby - rodinného domu.

Žalobcovia nepožiadali správne orgány ani o prípadné predĺženie lehoty na predloženie

dokladov a ani nepožiadali správne orgány o prípadnú pomoc, či súčinnosť v konaní

o dodatočnom povolení stavby. Na tomto mieste najvyšší súd dáva do pozornosti zásadu,

ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva

patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa

aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia

uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je

totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich

podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné

a pod..»

Po preskúmaní sťažnosti, ako aj k nej priloženej dokumentácie ústavný súd dospel

k záveru, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nevykazuje znaky zjavnej

neodôvodnenosti, svojvôle alebo arbitrárnosti. Vychádzajúc predovšetkým z odôvodnenia

označeného rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu, s ktorým z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej ochrany tvoria jeden

celok, a ktorých podstatné časti už boli citované, ústavný súd konštatuje, že právne závery

vyplývajúce z označených rozhodnutí všeobecných súdov nemožno hodnotiť ako také, ktoré

by popierali zmysel a účel vo veci aplikovaných právnych noriem. Najvyšší súd

v napadnutom rozsudku podľa názoru ústavného súdu reagoval na všetky relevantné

námietky sťažovateľov uplatnené v ich odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu

a svoje právne závery aj ústavne konformným spôsobom odôvodnil.

Vo vzťahu ku kľúčovej výhrade sťažovateľov, že najvyšší súd, rovnako ako pred ním

krajský súd, sa vo svojich rozhodnutiach nezaoberali otázkou nevyhnutnosti, resp.

primeranosti stavebným úradom nariadeného odstránenia stavby a neprihliadli ani

na skutočnosť, že sťažovatelia sú rómskej národnosti, ústavný súd poukazuje na to, že

zákonným dôvodom na odstránenie stavby vo vlastníctve sťažovateľov

a bola skutočnosť, že sťažovatelia v lehote určenej stavebným úradom

nepodali žiadosť o dodatočné povolenie ich stavby a ani nepredložili doklady o tom, že

dodatočné povolenie stavby by v ich prípade nebolo v rozpore s verejnými záujmami

chránenými stavebným zákonom [§ 88a ods. 6 písm. a) a § 88a ods. 2 stavebného zákona].

Sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu pritom stavebným úradom konštatovanú

existenciu zákonom ustanovených dôvodov na nariadenie odstránenia stavby žiadnym

spôsobom nespochybňujú.

Ústavný súd v kontexte argumentácie sťažovateľov poukazuje na skutočnosť, že

stavebný zákon pri vymedzovaní podmienok (dôvodov) na nariadenie odstránenia stavby

neustanovuje kritérium nevyhnutnosti, resp. primeranosti. Z príslušných (už citovaných)

ustanovení stavebného zákona vyplýva, že vlastník stavby postavenej bez stavebného

povolenia alebo v rozpore s ním má možnosť predísť nariadeniu jej odstránenia splnením si

povinnosti podať žiadosť o jej dodatočné povolenie a následným postupom podľa pokynov

stavebného úradu. Sťažovatelia v danom prípade, hoci o svojej zákonom ustanovenej

povinnosti (minimálne) podať žiadosť o dodatočné povolenie stavby preukázateľne mali

vedomosť (stavebný úrad ich na jej splnenie riadne vyzval), ostali pasívni. Najvyšší súd

v napadnutom rozsudku v tejto súvislosti podľa názoru ústavného súdu správne poukázal

na všeobecne akceptovanú právnu zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí

právo.

V súvislosti s tvrdením sťažovateľov o ich diskriminácii založenej na ich príslušnosti

k rómskej národnosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovatelia v rámci svojej

sťažnostnej argumentácie neoznačili žiadne objektívne okolnosti, ktoré by nasvedčovali

tomu, že v ich veci bolo orgánmi verejnej moci rozhodnuté určitým spôsobom práve kvôli

ich príslušnosti k určitej národnosti, resp. že by orgány verenej moci v skutkovo obdobných

prípadoch postupovali voči inej skupine obyvateľstva (voči príslušníkom inej národnosti)

iným spôsobom. Samotná príslušnosť sťažovateľov k určitej národnosti (etniku) pritom

nemôže byť dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nim došlo k diskriminačnému

postupu (m. m. ). Nesplnenie si zákonom ustanovených povinností totiž

v demokratickom a právnom štáte ( ) musí mať v súlade s ústavným

princípom rovnosti v právach (č. 12 ods. 1 ) rovnaké (zákonom predpokladané)

dôsledky vo vzťahu ku každému adresátovi právnej normy, bez ohľadu na jeho príslušnosť

k určitej skupine obyvateľstva.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd pripomína aj svoj už opakovane vyslovený

právny názor, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

a ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v príčinnej súvislosti

s porušením ktorých sťažovatelia namietajú aj porušenie ďalších svojich v sťažnosti

označených práv, nie je záruka, že rozhodnutie všeobecného súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka, resp. strany konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne konformný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať

ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. Ak to tak je, ústavný súd nemá

dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí všeobecných súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (m. m. napr. , ).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu nevykazuje také ústavne relevantné nedostatky, na základe ktorých by

po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti mohol reálne dospieť k záveru o porušení

v sťažnosti označených práv sťažovateľov, a preto ich sťažnosť v tejto časti pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018