Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)36a/384965.41ac80.pdf
PDF · 229.76 KB
No categories available
5Sžp/28/2011
Najvyšší súd 5Sžp/28/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej, v právnej veci ţalobcu T & T staving, a. s., so sídlom Vranovská 6,
Bratislava, IČO: X., zastúpeného Lion Law Partners, s. r. o., so sídlom Horná č. 32, Banská
Bystrica, proti ţalovanému Krajskému stavebnému úradu v Banskej Bystrici, so sídlom Ľ.
Štúra 1, Banská Bystrica, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Urbáni & Partners, s. r. o.,
so sídlom Skuteckého č. 17, Banská Bystrica, za účasti: 1/ Slovenskej správy ciest, so sídlom
Miletičova 19, Bratislava, 2/ Železníc Slovenskej republiky, so sídlom Klemensova 8,
Bratislava, 3/ Lesov Slovenskej republiky, š. p., so sídlom Námestie SNP 8, Banská
Bystrica, 4/ Mgr. J., bytom U., 5/ JUDr. J., bytom U. a 6/ Mesta Banská Bystrica, ul. ČSA
č. 26, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. KSÚBB-2010-
603/897-1:OŠSS zo dňa 25. mája 2010, na odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 31. augusta 2011, č. k. 24S/70/2010-129, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 31. augusta 2011, č. k. 24S/70/2010-129 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici(ďalej aj „krajský súd“)
zamietol podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ţalobu, ktorou
sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. KSÚBB-
2010-603/897-1:OŠSS zo dňa 25. mája 2010, ktorým ţalovaný ako príslušný správny orgán
rozhodol o odvolaní ţalobcu proti rozhodnutiu Mesta Banská Bystrica č. RV-73041/07/1/Boj
zo dňa 08.02.2010, ktorým ţalobcovi nariadil odstránenie stavby ţalobcu „sklad – montovaný
prístrešok“ na pozemku KN-C č. X., k. ú. U. v Banskej Bystrici.
Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246a OSP) preskúmajúc rozhodnutie
ţalovaného podľa druhej hlavy piatej časti OSP citujúc ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/,
§ 88a ods. 1 a 2, § 57 ods. 2, § 88b zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom
poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,stavebný zákon“) a § 12
ods. 6 a 9 vyhlášky Ministerstva ţivotného prostredia Slovenskej republiky č. 55/2001 Z. z.
o územnoplánovacích podkladoch a územnoplánovacej dokumentácii (ďalej len „vyhláška
č. 55/2001 Z. z.“), odôvodnil svoj rozsudok tým, ţe ţalobca v ţalobných dôvodov (rozsahom
ktorých je pri súdnom prieskume súd viazaný), neuviedol ţiadne skutočnosti ani dôkazy,
ktoré by mohli byť podkladom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia.
V dôvodoch rozhodnutia krajský súd uviedol, ţe pre súd je rozhodujúci skutkový stav,
ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, pričom prihliadne len na tie vady
konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia (§ 250i ods. 1, 3 OSP). Zdôraznil, ţe je pri preskúmavaní zákonností rozhodnutia
správneho orgánu viazaný dôvodmi uvedenými v ţalobe (§ 247 a nasl. OSP) a nemôţe
dôvody ţaloby za ţalobcu dopĺňať a ani z neurčitých tvrdení ţalobcu si dôvody nezákonnosti
domýšľať.
Krajský súd to zdôraznil preto, ţe v tomto prípade ţaloba obsahuje ako dôvody
ţalobcovo vyjadrenie nesúhlasu s rozhodnutím bez konkretizácie, aký to má vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, resp. bez uvedenia konkrétnych zo zákonom
rozporných skutočností.
K prvému dôvodu ţaloby krajský súd uviedol, ţe stavebný zákon v ustanovení § 88a
upravuje v konaní o dodatočnom povolení stavby jednotný postup bez ohľadu na to, aké boli
príčiny, ţe ide o stavbu nepovolenú. Výnimkou je len prípad, ktorý spĺňa znaky uvedené
v § 88b stavebného zákona alebo prípad podľa poslednej vety § 88a ods. 1 stavebného
zákona. Potom práve dovolávať sa odlišného prístupu, napriek tomu, ţe na predmetnú stavbu
bolo potrebné stavebné povolenie, ktoré nebolo vydané, je v rozpore so zákonom. Stavebný
úrad, t. j. obec pri výkone prenesenej štátnej správy, musí postupovať výlučne v medziach
zákona a na základe zákona. Z uvedeného vyplýva, ţe takto uplatnený dôvod ţaloby
neobstojí.
K druhý ţalobný dôvod, ktorý ani nebol formulovaný ako dôvod nezákonnosti
napadnutého rozhodnutia, krajský súd povaţoval za nepodloţené tvrdenie nesúladné
s obsahom správneho spisu bez konkretizácie, aký predmetné informácie majú mať vzťah
k zákonnosti napadnutého rozhodnutia.
Ani tretí dôvod ţaloby podľa krajského súdu neobstojí, nakoľko nie je moţne dospieť
k záveru o súlade stavby s verejnými záujmami chránenými stavebným zákonom, ak je stavba
v rozpore s platnou územno-plánovacou dokumentáciou. Ustanovenie § 88a ods. 1 stavebného
zákona jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností umoţňuje dodatočne povoliť len takú
stavbu, ktorá nie je v rozpore s územným plánom. Krajský súd vyslovil názor, ţe ak je stavba
v rozpore s územným plánom, ide o stavbu v rozpore s verejným záujmom chráneným
stavebným zákonom; po takomto zistení uţ nemá právny význam ďalšie zisťovanie súladu
či nesúladu takejto stavby s verejnými záujmami chránenými osobitnými predpismi.
Na záver krajský súd uviedol, ţe ako dôvody ţaloby nemôţu obstáť tvrdenia ţalobcu
o jeho budúcich zámeroch, či dokonca o konaniach začatých po vydaní napadnutého
rozhodnutia. Pre súd pri prieskume správnych rozhodnutí je v zmysle § 250i ods. 1 OSP
podstatný skutkový stav ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia. Preto na posúdenie,
či bolo správne rozhodnutie vydané súlade so zákonom alebo nie, logicky nemôţu mať ţiadny
vplyv skutočnosti, ktoré nastali po jeho vydaní.
Takto potom Krajský súd v Banskej Bystrici dospel k právnemu záveru,
ţe preskúmavaním ţalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona, konštatujúc,
ţe správny orgán rozhodol na základe dostatočne zisteného stavu veci, vec správne právne
posúdil, jeho rozhodnutie obsahovalo náleţitosti podľa ustanovenia § 47 zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny
poriadok“), bolo riadne a zrozumiteľne odôvodnené, súd v postupe správneho orgánu nezistil
vadu, ktorá by spôsobila nezákonnosť vydaných rozhodnutí.
O trovách konania bolo rozhodnuté s poukazom na § 250k ods. 1 OSP tak, ţe v konaní
neúspešnému ţalobcovi súd náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca domnievajúc
sa, ţe krajský súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/
OSP).
Ţalobca vo svojom odvolaní s poukazom na ustanovenie § 140 stavebného zákona
a ustanovenie § 32 ods. 1 správneho poriadku namietal, ţe uţ v pôvodnom ţalobnom návrhu
uviedol, ţe v danom prípade sa nejednalo o klasickú „čiernu stavbu“, ktorú by ţalobca zriadil
vedome v rozpore s obsahom jednotlivých ustanovení stavebného zákona, ale o nepovolenú
stavbu sa začalo jednať aţ v dôsledku zásahu orgánov prokuratúry. Je preto nepochybné,
ţe vzniknutú situáciu spoluzavinil stavebný úrad svojim nesprávnym rozhodnutím
v správnom konaní. Keďţe sa nedopustil porušenia zákona v čase zriadenia nepovolenej
stavby, ale stalo sa tak ex post – po jej vybudovaní za súhlasného stanoviska stavebného
úradu, bolo potrebné zohľadniť uvedené skutkové špecifikum aj pri celkovom hodnotení
skutkového stavu a pri pomenovaní pričinenia ţalobcu na existujúcom stave.
Podľa ţalobcu skutkovým okolnostiam prípadu nezodpovedá preto premisa opakovane
konštatovaná v prvostupňovom rozhodnutí, ţe nebolo sporu medzi účastníkmi konania
o charaktere predmetnej stavby, ako nepovolenej (čiernej) stavby.
Ďalej ţalobca v odvolaní uviedol, ţe nespochybňuje samotnú aplikáciu príslušných
ustanovení stavebného zákona na ďalší postup stavebného úradu v tomto prípade, jeho
námietka sa týkala skutočnosti, ţe z vyššie uvedených dôvodov nepostupoval správny orgán
v súlade so zákonom, keď okolnosti známe v čase rozhodovania ţalovaného správneho
orgánu vyhodnotil jednostranne a v rozpore s ich skutočným obsahom.
Nakoľko prvostupňový súd posudzoval postup ţalovaného správneho orgánu výlučne
z hľadiska úzko formulovaného verejného záujmu, bol podľa názoru ţalobcu porušený právny
záväzok Slovenskej republiky, zakotvený v Dohovore o ochrane ľudských práv a slobôd
v znení protokolu č. 3, 5, 8 – právo na spravodlivý proces, v dôsledku čoho trpí konanie
na krajskom súde inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Podľa ţalobcu vzhľadom na špecifickú skutkovú situáciu správny orgán nepostupoval
v zmysle § 32 ods. 1 správneho poriadku správne, keď dôkazným bremenom zaťaţil výlučne
ţalobcu.
Ţalobca poukázal na skutočnosť, ţe samotné konanie o odstránení stavby nebolo
začaté z jeho podnetu, ale bolo iniciované zásahom prokuratúry a aj z tohto dôvodu nemoţno
prenášať dôkazné bremeno výlučne na neho. V danom prípade bolo podľa ţalobcu potrebné
prihliadnuť aj na vyhľadávaciu zásadu, v zmysle ktorej bol správny orgán povinný aj sám
zabezpečovať dôkazy tak, aby prispeli k úplnému zisteniu skutkového stavu, ako aj všetkých
ostatných skutočností podstatných pre jeho rozhodnutie. V rozpore so zásadou zákonnosti
a proporcionalnosti kaţdého zásahu orgánu štátnej správy do súkromného vlastníctva
dotknutého subjektu (ne)bol vyhodnotený postup stavebného úradu pri vybavovaní ţiadosti
ţalobcu o povolenie zariadenia staveniska pre budúcu výstavbu rodinných domov.
Iné verejné záujmy ako rozpor s platnou územne - projektovou dokumentáciou (ďalej
aj „ÚPD“) sa nehodnotili, preto bolo dôvodné venovať náleţitú pozornosť aj otázke, ktorá
mala podstatný vplyv na zmenu právnej kvalifikácie z nepovolenej stavby na povolenú
dočasnú stavbu (zariadenie staveniska ), pričom ţalobca sa snaţil upozorniť na argument,
ţe v prípade dodrţania zákonných lehôt pri vybavovaní jeho ţiadosti by právne hodnotenie
nepovolenej stavby neprichádzalo do úvahy.
Ţalobca teda mal za to, ţe príslušný správny orgán tým, ţe nedostatočne zistil
skutkový stav, nevykonal ústne konanie ani miestne zisťovanie a nedostatočne posúdil
konkrétne skutkové okolnosti prípadu, rozhodol v rozpore s § 3 ods. 1, 2, 3, 4, § 32 ods. 1 a 2,
a § 46 správneho poriadku ako aj v rozpore s § 88 ods. 1 písm. b/ vo väzbe na § 88a
stavebného zákona.
Nie je preto podľa ţalobcu pravdivé konštatovanie prvostupňového súdu, ţe ţalobca
v čase vydania rozhodnutia disponoval len tvrdeniami, keďţe v tomto čase mal k dispozícii
minimálne stanovisko UH č. 731/2010 zo dňa 06.05.2010, ktoré správny orgán vo svojom
rozhodnutí nijako nezohľadnil a rovnako naň neprihliadol súd vo svojom rozsudku. Uvedené
stanovisko ovplyvnilo hlavný argument o rozpore existujúcej stavby s platnou ÚPD v tom
smere, ţe zmenilo východzie právne postavenie ţalobcu v porovnaní so stavom pred vydaním
tohto stanoviska
Hoci krajský súd v odôvodnení rozsudku uvádza, ţe ako dôvod ţaloby nemôţu obstáť
tvrdenia ţalobcu o jeho budúcich zámeroch, je nepochybné, ţe správny orgán je v súvislosti
so zásadami správneho konania povinný zohľadňovať aj kritérium účelnosti. V danom
prípade bolo preto podľa ţalobcu potrebné prihliadnuť na skutočnosť, ţe predmetný sklad
predstavoval len dočasnú stavbu, ktorá sa nijako negatívne nedotýkala príslušných zloţiek
ţivotného prostredia, a ţe ţalobca avizoval jej vyuţitie ako zariadenie staveniska
pre plánovanú výstavbu nízko – podlaţných domov.
Z vyššie uvedeného ţalobca povaţuje rozsudok prvostupňového súdu za nesprávny
z dôvodu, ţe krajský súd nezohľadnil argumentáciou ţalobcu a jednostranne vychádzal
z nesprávnych právnych záverov ţalovaného. Konaniu o odstránení stavby musí predchádzať
samostatné konanie v zmysle § 88a stavebného zákona o dodatočnom povolení stavby. Len
v prípade ak by sa v konaní a dodatočnej legalizácii preukázalo, ţe nepovolená stavba bude
v rozpore s verejnými záujmami, potom začne stavebný úrad konať v zmysle § 88 stavebného
zákona.
Ţalobca bol toho názoru, ţe v celom doterajšom konaní sa dostatočne objektívne
nepreukázalo, ţe stavbu nie je moţné dodatočne povoliť. Podľa ţalobcu rozsudok vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko súd riadne nevyhodnotil všetky podstatné
skutočnosti obsiahnuté v ţalobnom návrhu, najmä sa nedostatočne zaoberal postupom
ţalovaného v súvislosti so získaním všetkých dôkazov a podkladov potrebných
pre rozhodnutie vo veci samej, predovšetkým či bol zo strany správneho orgánu dodrţaný
postup v zmysle § 32 ods. 1 a ďalších súvisiacich ustanovení správneho poriadku.
Na základe ţalobcom uvedených skutočností ţalobca navrhol, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 24S/70/2010-129
zo dňa 31.08.2011 zmenil tak, ţe zruší rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Banskej
Bystrici č. KSÚBB-2010-603/897-1:OŠSS zo dňa 25.05.2010 a vrátil vec ţalovanému
na ďalšie konanie.
Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, ţe sa plne stotoţňuje
s konštatovaním krajského súdu, ţe v prvom rade obsah ţaloby z hľadiska námietok voči
napadnutému rozhodnutiu bol v tomto smere dosť všeobecný, nekonkrétny, a ţe súd dôvody
ţaloby za ţalobcu nevyhľadáva. Ţalobca viac-menej odkazuje na námietky vyslovované
v priebehu správneho konania, resp. uvedené v odvolaní proti prvostupňovému správnemu
rozhodnutiu. Napriek tomu sa krajský súd týmito námietkami podrobne zaoberal a vyhodnotil
ich v súlade so záverom ţalovaného.
Pokiaľ ide o tvrdenie ţalobcu o „čiernej stavbe ex post“, podľa ţalovaného takýto
termín neobstojí, pretoţe nie je rozhodujúca vedomosť, resp. úmysel, ale právny stav veci.
Ţalobca bol vyzvaný na doplnenie ţiadosti o dodatočné povolenie stavby, ale v určenej lehote
nepredloţil doklady o tom, ţe dodatočné povolenie nie je v rozpore s verejnými záujmami
chránenými týmto zákonom, najmä s cieľmi a zámermi územného plánovania. Táto
skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná, a ako konštatuje ţalobca v odvolaní,
ani aplikácia príslušných zákonných noriem ţalovaným.
Ţalovaný sa nestotoţnil ani so záverom ţalobcu, pokiaľ argumentuje „len nesúladom
s platnou ÚPD“, alebo ţeby „v prípade dodrţania lehôt pri vybavovaní jeho ţiadosti právne
hodnotenie nepovolenej stavby neprichádzalo do úvahy“, pretoţe takýto závaţný nesúlad
nemoţno prehliadnuť a rozhodujúci je právny a skutkový stav v čase vydania rozhodnutia,
pričom nie je moţné sa dovolávať na podmienku neurčitú, ktorá sa vôbec nestať nemusela,
ale len mohla. Potom samotná účelnosť nie je pojmovým znakom, ktorý by predchádzal
preukázaniu súladu a z tohto dôvodu potom neobstojí tvrdenie ţalobcu o prenesení dôkazného
bremena na správny orgán. Ţalobca ţiadal opätovne o predĺţenie lehoty na predloţenie
poţadovaných dokladov, pričom mu správny orgán vţdy vyšiel v ústrety a lehotu
mu zakaţdým predĺţil o 30 dní. Keďţe ani v týchto dodatočných lehotách ţalobca
nepreukázal súlad s verejným záujmom a cieľmi a zámermi územného plánovania, bolo
rozhodnuté zákonne, pretoţe ţalobca nepreukázal ohrozenie jeho subjektívnych práv.
Podľa ţalovaného krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil a jeho závery
zodpovedajú zistenému skutkovému stavu a poţiadavkám zákona. Z uvedených dôvodov
povaţuje Krajský stavebný úrad v Bratislave podané odvolanie za nedôvodné a navrhuje,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. 24S/70/2010-129 zo dňa 31. augusta 2011 potvrdil.
K podanému odvolaniu sa vyjadrili aj účastníci konania v 1, 3, 4, 5 a 6 rade.
Účastník v 1. rade Slovenská správa ciest pridrţiac sa svojich predchádzajúcich
vyjadrení uviedla, ţe je v súlade s § 3d ods. 5 písm. d/ zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných
komunikáciách v platnom znení správcom ciest I. triedy vo vlastníctve Slovenskej republiky.
Vzhľadom k tomu, ţe parc. KNC č. X. v k. ú. U. ako aj objekty zrealizované na tejto parcele
(„Sklad – montovaný prístrešok“) sa nenachádzajú v bezprostrednej blízkosti cesty I. triedy
(cesta č. 1/59). Slovenská správa ciest nemá naliehavý záujem na výsledku správneho
(stavebného) konania ani na výsledku konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, a preto
posúdenie všetkých uvádzaných skutočností v odvolaní ţalobcu ponecháva na zváţení
a rozhodnutí súdu.
Účastník konania v 3. rade Lesy Slovenskej republiky, š. p., uviedol, ţe rozsudok
krajského súdu, povaţuje za zákonný a správny a odvolanie odporcu vzhľadom na zistený
skutkový stav za nedôvodné.
Účastníci konania v 4. a v 5. rade rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 31.08.2011, č. k. 24S/70/2010-129 navrhli potvrdiť. Podľa nich v rozsudku krajský súd
presne vystihol podstatu veci, ţe „ak je stavba v rozpore s územným plánom, ide o stavbu
v rozpore s verejným záujmom chráneným stavebným zákonom. Po takomto zistení už nemá
právny význam ďalšie zisťovanie súladu, či nesúladu takejto stavby s verejnými záujmami
chránenými osobitnými predpismi.“. Mali za to, ţe právne zastúpený ţalobca v odvolaní len
naruby prekrúca právnu úpravu a opakuje nepravdivé a zavádzajúce údaje. Podaním
odvolania dosiahol na ďalšie mesiace ochranu poskytovanú mu uţ 15-ty mesiac uznesením
prvostupňového správneho súdu z 06.08.2010 o odklade vykonateľnosti rozhodnutia
ţalovaného.
Namietali však, ţe krajský súd tak ako pri vydávaní uznesenia z 06.08.2010 o odklade
vykonateľnosti, aj pri vydávaní uznesenia z 31.08.2011, ktorým po ôsmich mesiacoch
zamietol ich návrh na zrušenie uznesenia o odklade vykonateľnosti, postupoval v rozpore
s právnou úpravou, judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 23/01,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sţo/475/2009 a ďalšími).
Na záver poukázali na ţalobcom spomenutú draţbu, čo podľa nich môţe byť právne
významnou skutočnosťou v čase rozhodovania odvolacieho súdu. Asi mesiac visí na plote
areálu oznam Draţobnej spoločnosti, a. s. o draţbe. Podľa neho si uvedený účastníci
na internetovej stránke Notárskeho centrálneho registra draţieb našli oznámenie
o dobrovoľnej draţbe uskutočňovanej na návrh záloţného veriteľa ktorej I. kolo sa má konať
07.11.2011 a jej predmetom sú všetky nehnuteľnosti zapísané aj nezapísané na LV č. X.
k. ú. U. a ich príslušenstvo.
Právna úprava na jednej strane pod hrozbou sankcie zakazuje uskutočnenie,
aj uţívanie nelegálnej stavby (čo je logické vzhľadom na ochranu ţivota, zdravia, ţivotného
prostredia, majetku atď...) a na druhej strane doposiaľ nezakazuje porušiteľovi stavebného
zákona nadobudnúť do vlastníctva výsledok svojho protiprávneho konania – nelegálnu
stavbu, ani právne nástupníctvo. Nelegálna stavba sa však nedá zapísať do katastra
nehnuteľnosti, preto sa z LV ani nedá zistiť zmena jej vlastníka. Ak dôjde k zmene vlastníka
skôr neţ rozhodne odvolací súd, mohlo by to byť pre rozhodnutie právne významné.
Účastník konania v 6. rade Mesto Banská Bystrica, ţiada rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. 24S/70/2010–129 zo dňa 31.08.2011 potvrdiť, pretoţe ho povaţujeme
za zákonný, vecne správny, vychádzajúci z náleţité zisteného skutkového stavu a správneho
právneho posúdenia veci.
Účastník konania v 2. rade – Ţeleznice Slovenskej republiky odvolací návrh nepodal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja
ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia verejného rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní
vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá
OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať úspech.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) po oboznámení
sa s rozsahom a dôvodmi odvolania ţalobcu a po oboznámení sa s obsahom pripojeného
spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá OSP nezistil ţiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov
a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto
závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne
východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s nimi najvyšší súd
zásadne stotoţňuje, povaţujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne,
a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam ţalobcu uvedených
v odvolaní dopĺňa nasledovné:
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia
alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb (§ 244 ods. 1 OSP).
Súdy v správnom súdnictve prejednávajú na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v správnom súdnictve
je ovládané dispozičnou zásadou (§ 249 ods. 2 OSP).
Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho
orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať,
či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi
konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi,
a či obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo
vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť
rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné
pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla
mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).
10 5Sţp/28/2011
Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých
správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo
pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané
dôkazy logicky robia vôbec moţným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel.
Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu
posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.
Nie je ani úlohou najvyššieho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
a postupu správneho orgánu v správnom súdnictve prehodnocovať správnosť záverov
krajského súdu na základe nesúhlasu odvolateľa takýmito závermi. Účelom konania
v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany pred tvrdeným nezákonným
rozhodnutím. Ak také rozhodnutie na základe zistení krajského súdu bolo vydané v konaní,
ktoré netrpí vadou spôsobilou ovplyvniť jeho zákonnosť a krajský súd svoje zistenie
presvedčivo a s poukazom na procesné ustanovenia náleţitosti odôvodní, niet dôvodu,
aby sa odvolací súd zaoberal námietkami, ktoré sú len vysvetleniami doterajších postupov
správneho orgánu v správnom konaní.
Pokiaľ ţalobca vytýkal krajskému súdu, ţe sa bez náleţitého zdôvodnenia
a vyhodnotenia dôkazov na vec sa vzťahujúcich stotoţnil s názorom ţalovaného, najvyšší súd
dáva do pozornosti, ţe správny súd je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého
rozhodnutia alebo postupu orgánu verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia
je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia
(§ 250i ods. 1 prvá veta OSP). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne
nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia, t. j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 250i
ods. 1 veta druhá OSP). Je to tak preto, ţe úlohou súdu v správnom súdnictve
(prvostupňového ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov
pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť
ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených
ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, t. j. preskúmať
aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť
zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania.
11 5Sţp/28/2011
Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia
ţalovaného správneho orgánu o dodatočnom povolení stavby upravenom v § 88a stavebného
zákona.
Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ stavebného zákona, stavebný úrad nariadi vlastníkovi
stavby odstránenie stavby postavenej bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním alebo
bez písomného oznámenia stavebného úradu podľa § 57 ods. 2 pri stavbách, ktoré treba
ohlásiť; odstránenie stavby sa nenariadi iba v prípadoch, keď dodatočné povolenie
stavby nie je v rozpore s verejným záujmom.
Podľa § 88a ods. 1 stavebného zákona, ak stavebný úrad zistí, že stavba bola
postavená bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním, začne z vlastného podnetu
konanie a vyzve vlastníka stavby, aby v určenej lehote predložil doklady o tom,
že dodatočné povolenie nie je v rozpore s verejnými záujmami chránenými týmto
zákonom, najmä s cieľmi a zámermi územného plánovania, a osobitnými predpismi.
Ak bola stavba začatá bez právoplatného stavebného povolenia, ktoré uţ bolo vydané,
stavebný úrad posúdi súlad stavby s verejnými záujmami na základe záväzných stanovísk
podľa § 140b a podkladov predloţených v stavebnom konaní.
Podľa § 88a ods. 2 stavebného zákona, ak vlastník stavby požadované doklady
nepredloží v určenej lehote alebo ak sa na ich podklade preukáže rozpor stavby
s verejným záujmom, stavebný úrad nariadi odstránenie stavby.
Stavebný úrad nariadi odstránenie stavby aj v prípade, ak stavebník v určenej
lehote :
a) nepredloží žiadosť o dodatočné povolenie stavby,
b) nesplní podmienky rozhodnutia o dodatočnom povolení stavby.
Podľa § 88b stavebného zákona ustanovenia § 88a ods. 1 aţ 6 sa nevzťahujú
na konanie o stavbách, pri ktorých bolo zrušené právoplatné stavebné povolenie z dôvodu,
ţe bolo vydané v rozpore so zákonom, všeobecne záväzným právnym predpisom alebo
všeobecne záväzným nariadením. Na opakované konanie o ţiadosti o stavebné povolenie
sa primerane vzťahujú § 58 aţ § 66.
Podľa § 12 ods. 9 vyhlášky č. 55/2001 Z. z. podkladoch je v obytnom území možné
umiestňovať len nevyhnutne prislúchajúce zariadenia ako garáže, stavby občianskeho
12 5Sţp/28/2011
vybavenia, verejné technické vybavenie miestneho významu, detské ihriská a zeleň.
Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 88a stavebného zákona upravuje jednak
postup vlastníka nepovolenej stavby a jeho povinnosti a jednak postup stavebného úradu
pri nepovolených stavbách. Z odsekov 1 a 2 vyplýva, ţe dôkazné bremeno preukázať,
ţe ďalšia existencia nepovolenej stavby alebo stavby uskutočňovanej v rozpore so stavebným
povolením nie je v rozpore s verejnými záujmami, spočíva na vlastníkovi stavby, keďţe
sa dopustil porušenia zákona. Vlastník stavby na základe výzvy stavebného úradu si sám
a na vlastné náklady musí zaobstarať všetky potrebné doklady, t. j. rozhodnutia, stanoviská
a vyjadrenia dotknutých orgánov štátnej správy a obce. Verejným záujmom sa v tejto
súvislosti rozumejú záujmy chránené osobitnými zákonmi, všeobecne záväznými vyhláškami,
nariadeniami, záväznými časťami slovenských technických noriem a pod.. Posúdenie súladu
s nimi vykonáva stavebný úrad ako príslušný prvostupňový orgán štátnej správy. Musí
posúdiť najmä súlad s platnou územnoplánovacou dokumentáciou z hľadiska súladu
s funkčným vyuţitím, určené záväzné limity a regulatívy, ktoré vykonáva obec. Rozsah
poţadovaných dokladov nie je taxatívne vymedzený, ale stavebný úrad pri ich určení
vychádza predovšetkým z ustanovenia § 126 stavebného zákona, ktoré sa týka ochrany
zloţiek ţivotného prostredia a iných osobitných záujmov podľa toho, o aký druh stavby ide,
na aký účel sa má stavba uţívať, ktoré záujmy budú stavbou dotknuté, kde je stavba
umiestnená, či sú v predmetnom území vyhlásené ochranné pásma, a pod..
Účelom konania o dodatočnom povolení stavby je vlastne dodatočné zhojenie
závažnej vady, ktorou je prvotné vedomé ignorovanie zákona zo strany stavebníka,
pod podmienkou preukázania skutočnosti, ţe ďalšia existencia nepovolenej stavby
nie je v rozpore s verejnými záujmami. Dôkazné bremeno je na vlastníkovi stavby, keďţe
sa dopustil porušenia zákona. Predpokladom úspešnosti stavebníka v konaní o dodatočnom
povolení stavby v zmysle citovaného ustanovenia § 88a ods. 1 stavebného zákona
je preukázanie skutočnosti, ţe dodatočné povolenie nie je v rozpore s verejnými záujmami
chránenými stavebným zákonom.
Pri stavbách postavených bez povolenia stavebného úradu alebo v rozpore s ním
je stavebný úrad povinný vţdy najskôr skúmať, či takáto stavba nie je v rozpore s verejnými
záujmami.
13 5Sţp/28/2011
Konanie o dodatočnom povolení, resp. o odstránení stavby začína stavebný úrad
o odstránení stavby začína stavebný úrad z vlastného podnetu „ex offo“ oznámením v spojení
s § 88 ods. 1 písm. b/ a § 88a stavebného zákona.
Vlastník nepovolenej stavby na základe výzvy stavebného úradu si sám a na vlastné
náklady musí zaobstarať všetky potrebné doklady z hľadiska preukázania súladu s verejným
záujmom, t. j. rozhodnutia, stanoviská a vyjadrenia dotknutých orgánov, správcov sieti
a technického vybavenia územia, ako aj obce ako samosprávneho orgánu, potrebné
pre posúdenie súladu stavby s verejnými záujmami.
Rozsah poţadovaných dokladov vychádza najmä z § 126 stavebného zákona, ktorý
sa týka ochrany zloţiek ţivotného prostredia a iných osobitných záujmov podľa toho
o aký druh stavby ide.
Posúdenie súladu nepovolenej stavby s verejnými záujmami podľa predloţených
podkladov je vo výlučnej pôsobnosti stavebného úradu v súčinnosti s dotknutými orgánmi,
a to v konaní o dodatočnom povolení stavby, resp. o odstránení stavby.
Stavebný úrad môţe upustiť i od miestneho zisťovania, prípadne aj od ústneho
pojednávania, ak sú mu dobre známe pomery staveniska a ţiadosť poskytuje dostatočný
podklad pre posúdenie navrhovanej stavby (§ 61 ods. 2 stavebného zákona).
Následne podľa výsledku konania stavebný úrad rozhodne, či je moţné stavbu
dodatočne povoliť, alebo či je potrebné nariadiť jej odstránenie.
Najvyšší súd zo súdneho a administratívneho spisu mal za preukázané, ţe ţalobca
ţiadosťou zo dňa 13.11.2007 poţiadal o dodatočné povolenie na stavbu „sklad – montovaný
prístrešok“ na pozemku KN-C č. X., k. ú. U. (ďalej len „predmetnú stavbu“), kde bol
následne vyzvaný mestom Banská Bystrica na doplnenie ţiadosti o dodatočné povolenie
stavby v súlade s § 88a stavebného zákona a doklady o tom, ţe dodatočné povolenie stavby
nie je v rozpore s verejnými záujmami chránenými týmto zákonom, najmä s cieľmi a zámermi
územného plánovania a osobitnými predpismi a stanovil lehotu na doplnenie dokladov.
Súčasne prerušil konanie a v rozhodnutí upozornil ţalobcu, ţe ak nepredloţí poţadované
doklady v určenej lehote alebo ak sa na ich podklade preukáţe rozpor stavby s verejným
záujmom, stavebný úrad nariadi odstránenie stavby v zmysle § 88a ods. 2 stavebného zákona.
14 5Sţp/28/2011
Ţalobca opakovane poţiadal o predĺţenie lehoty a táto mu aj bola opakovane predĺţená,
a to posledne do 27.10.2009.
Ţalobca ani v predĺţenej lehote na doplnenie podania nepredloţil ţiaden relevantný
doklad. Stavebný úrad v konaní zistil, ţe predmetná stavba sa nachádza na pozemku, ktorý
podľa platného ÚPN-A, B Banská Bystrica schváleného Vládou Slovenskej republiky
č. 262/1976 zo dňa 15.09.1976 sa nachádza v zóne obytných plôch s nízko-podlaţnou
zástavbou. Podľa § 12 ods. 9 vyhlášky č. 55/2001 Z. z. o územnoplánovacej dokumentácii
a územnoplánovacích podkladoch v obytnom území je moţné umiestňovať len nevyhnutne
prislúchajúce zariadenia ako garáţe, stavby občianskeho vybavenia, verejné technické
vybavenie miestneho významu, detské ihriská a zeleň. Ďalej zo stanoviska oddelenia
územného plánovania a bytovej politiky Mesta Banská Bystrica zistil, ţe umiestnenie skladu
nie je vhodné nielen z hľadiska funkcie, ale aj z hľadiska urbanistického osadenia objektu
v súvislosti s verejne prerokovanou urbanistickou štúdiou. V zmysle uvedeného udelenie
súhlasu pre dodatočné povolenie predmetnej stavby je v rozpore s platným ÚPN ako
aj s vyhláškou č. 55/2001 Z. z..
Na základe uvedených zistení stavebný úrad oznámil 17.12.2009 začatie konania
o odstránení stavby podľa § 88a ods. 2 a § 88 ods. 1 písm. b/ stavebného zákona z dôvodu,
ţe ţalobca nepredloţil poţadované doklady v určenej lehote a na základe vlastných zistení
odboru výstavby a ţivotného prostredia, oddelenia územného plánovania a bytovej politiky
Mesta Banská Bystrica zo dňa 09.10.2009 sa preukázal rozpor stavby s verejným záujmom
(zároveň konštatoval, ţe v danej lokalite bytová výstavba nie je predmetom ţiadneho
konania). Dodatočné povolenie stavby, pri ktorej nebolo sporné, ţe bola postavená
bez stavebného povolenia by bolo v rozpore s § 88 ods. 1 písm. b/ stavebného zákona,
a teda s verejnými záujmami chránenými právnym poriadkom. Pre tento dôvod bolo
nariadené odstránenie stavby.
Z vyššie uvedeného opisu skutkového stavu je zrejmé, ţe ţalobca svojim konaním
(správaním) nepreukázal, ţe uvedená stavba nie je v rozpore s verejným záujmom, jeho ničím
nepodloţené námietky bez konkretizácie, resp. jeho nepodloţené tvrdenia v uvedenom smere,
ako správne skonštatoval i krajský súd, sú vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu a postupu
správnych orgánov bez právnej relevancie.
K námietke ţalobcu ohľadom spornosti charakteru stavby ako nepovolená („čierna“)
stavba, treba zdôrazniť, ţe nepovolená stavba vţdy znamená, ţe stavebník nemal na stavbu
15 5Sţp/28/2011
oprávnenie podľa verejnoprávnych predpisov, ktorá skutočnosť v danej veci bez akýchkoľvek
pochybností nastala.
K námietke ţalobcu ohľadom posúdenia postupu ţalovaného výlučne z hľadiska úzko
formulovaného verejného záujmu, ktorým bol podľa názoru ţalobcu porušený právny
záväzok Slovenskej republiky, zakotvený v Dohovore o ochrane ľudských práv a slobôd
v znení protokolu č. 3, 5, 8 – právo na spravodlivý proces, v dôsledku čoho trpí konanie
na krajskom súde inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
treba uviesť, ţe nie je moţné dospieť k záveru o súlade stavby s verejnými záujmami
chránenými stavebným zákonom, ak je stavba v rozpore s platnou územno-plánovacou
dokumentáciou, čo nesporne vyplýva z vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 88a ods. 1
stavebného zákona, ktoré jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností umoţňuje dodatočne
povoliť len takú stavbu, ktorá nie je v rozpore s územným plánom. Podľa najvyššieho súdu
nie je pri tejto ţalobcovej námietke ani celkom namieste, ak sa ochrany ľudských práv
dovoláva niekto, kto vedome porušil zákon a svojim konaním ho porušuje aj naďalej.
K zákonnosti postupu správnych orgánov najvyšší súd povaţuje za potrebné dodať,
ţe podľa § 140 stavebného zákona, ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú
sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.
Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku je správny orgán povinný chrániť záujmy štátu
a spoločnosti a dôsledne vyţadovať plnenie povinností.
Podľa § 3 ods. 3 správneho poriadku správne orgány sú povinné svedomite
a zodpovedne sa zaoberať kaţdou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas
a bez zbytočných prieťahov a pouţiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu
vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vţdy pokúsiť o jej zmierne
vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného
zaťaţovania účastníkov konania a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 4 správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať
zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo
zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, je správny orgán povinný zistiť presne a úplne
skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Zistením
skutočného stavu veci sa rozumie zistenie všetkých podstatných skutočností v súlade
16 5Sţp/28/2011
s príslušným hmotnoprávnym predpisom. Úplnosť znamená povinnosť správneho orgánu
zistiť všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či budú v prospech alebo neprospech
účastníka.
Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými
právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náleţitosti.
Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán
uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený
pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe
ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania
a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Aplikácia zásady spoľahlivého zistenia skutočného stavu správnym orgánom musí byť
taká, aby sa súčasne neprimerane nezvyšovali trovy konania, a aby nedochádzalo k prieťahom
v konaní. Práve riadne objasnenie taktov, resp. skutočností súvisiacich s predmetom konania
prispieva veľkou mierou k správnosti rozhodnutia aj po právnej stránke. Zásada materiálnej
pravdy potom podľa slovenskej právnej úpravy nemá charakter absolútny, t. j. správne
orgány nemajú povinnosť zistiť všetku a absolútnu pravdu, ale stav veci majú zistiť „len“
spoľahlivo, teda tak, aby bolo moţné riadne, včas a spravodlivo rozhodnúť. Zásada
materiálnej pravdy podľa slovenskej právnej úpravy je kompromisom medzi striktným
chápaním absolútnej pravdy a ďalšími zásadami, ktoré má správny orgán v rámci správneho
konania dodrţiavať (napr. primeranosť konania z hľadiska časového, primeranosť konania
z hľadiska ekonomického a pod.).
Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného
zaťaţovania účastníkov konania a iných osôb.
Na ţalobcove námietky na nevykonanie ústneho konania a miestneho zisťovania
v zmysle zhora citovaných zákonných ustanovení a uvedených zásad treba uviesť,
ţe neovplyvnilo zákonnosť konania a nebolo potrebné aj s poukazom na predchádzajúce
podanie (ohlásenie) stavebnému úradu ţalobcom o zrealizovaní drobnej stavby zo dňa
09.08.2006, ktoré bolo v rozpore zo zákonom. Vychádzajúc zo skutočnosti, ţe pôvodne
stavebný úrad v rozpore so zákonom oznámením č. ÚR 1610/00 zo dňa 08.09.2006 zaslal
17 5Sţp/28/2011
ţalobcovi vyjadrenie o tom, ţe voči stavbe nemá námietky, ktoré opatrenie na základe
protestu prokurátora bolo zrušené a vec je právoplatne skončená, potom nie je sporné,
ţe stavebnému úradu boli dobre známe pomery staveniska a stavby, a preto upustenie
od miestneho zisťovania a od ústneho pojednávania je v súlade s ustanovením § 61 ods. 2
stavebného zákona. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu pritom tieţ vyplýva,
ţe ţalobcovi bola v konaní pred správnymi orgánmi daná dostatočná moţnosť vyjadriť
sa a uplatniť svoje práva.
Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa stanoviska Útvaru hlavného architekta Mesta
Banská Bystrica, ide o stanovisko, ktorým sa schválilo dopracovanie urbanistickej štúdie,
na základe čoho ţalobca poţiadal dňa 15.06.2010 stavebný úrad o dodatočné povolenie
stavby, zariadenia staveniska na KNC parc. č. X., k. ú. U.. Ide teda o aktivitu ţalobcu po
vydaní napadnutého rozhodnutia. Táto námietka je preto irelevantná jednak vzhľadom na
zhora uţ citované ustanovenie § 250i ods. 1 OSP a tieţ s ohľadom na to, ţe z okolností
prípadu je dostatočne zrejmé, prečo stavbu nie je moţné dodatočne povoliť.
Najvyšší súd v zhode s právnym názorom krajského súdu budúce zámery ţalobcu,
na ktoré poukázal vo svojom odvolaní, tieţ povaţuje za právne irelevantné, z dôvodov,
ako uviedol krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, ako aj s odkazom
na ustanovenie § 250i ods. 1 OSP.
Podľa názoru najvyššieho súdu námietky ţalobcu vznesené v odvolaní neboli
spôsobilé ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Odvolanie
ţalobcu neobsahuje ţiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa krajský súd nebol podrobne
vyporiadal a ktorými by ţalobca bol preukázal konkrétne porušenie alebo ohrozenie svojich
subjektívnych práv, alebo preukázal, ţe neboli splnené zákonné podmienky pre postup
v zmysle ustanovenia § 88a stavebného zákona, a ţe by správne orgány pri hodnotení
dôkazov či odôvodnení rozhodnutia porušili ustanovenia správneho poriadku (§ 140
stavebného zákona). Nesúhlas ţalobcu s právnym posúdením veci krajským súdom a jeho
neprijateľnosť pre ţalobcu nie je právne relevantnou námietkou, ktorá by mohla niečo zmeniť
na skutkových zisteniach a právnych záveroch krajského súdu.
Najvyšší súd nedospel ani k záveru, ţe by krajský súd vyhodnotil skutkový stav iba
jednostranne a vo veci urobil len formalistický výklad zákonných ustanovení, a ţe by jeho
18 5Sţp/28/2011
postupom boli porušené základné práva ţalobcu (k tomu pozri bliţšie napr. nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo 04.05.2010).
Keďţe podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom
na podanie ţaloby ţalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného, nerozhodol
svojvoľne ani protizákonne a keďţe najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani zrušenie
napadnutého rozsudku povaţujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné
a nezistil v tomto rozhodnutí ţiadny rozpor so stavebným zákonom a vykonávacími predpismi
k tomuto zákonu, rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219
ods. 1 a 2 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, ţe neúspešnému ţalobcovi
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď ţalovanému ani ostatným účastníkom
konania náhrada trov konania zo zákona neprináleţí.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. júla 2012
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková