Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 501/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť ,

, a spoločnosti , zastúpených

spoločnosťou Advokátska kancelária VARMUS s. r. o., Palárikova 83, Čadca, v mene

ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Jozef Varmus, PhD., vo veci namietaného porušenia

ich základného práva podľa uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

z 19. marca 2018 za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a takto

rozhodol:

1. Základné právo a spoločnosti , na súdnu

ochranu podľa uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , z 19. marca 2018

p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

z 19. marca 2018 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

a spoločnosti trovy konania v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur

a päťdesiat centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet ich právneho

zástupcu spoločnosti Advokátska kancelária VARMUS s. r. o., Palárikova 83, Čadca.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

z 13. septembra 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť a spoločnosti

(ďalej len „sťažovatelia“), podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v časti, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. ,

z 19. marca 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2.1 Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa v procesnom postavení

žalobcov v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

domáhali, aby okresný súd nahradil prejav vôle žalovanej v zmysle zmluvy

o budúcej kúpnej zmluve, ktorú sťažovatelia ako budúci kupujúci a žalovaná a

ako budúci predávajúci uzavreli 7. júna 2004 a ktorá sa týkala prevodu nehnuteľností

v katastrálnom území , ktoré sú v katastri vedené ako stavba – rodinný dom

so súpisným č. postavený na parcele „KN-C“ č. v podiele 1/2 a zastavané plochy

2

a nádvoria s výmerou 264 mna parcele „KN-C“ č. v podiele 1/2 (ďalej len

„nehnuteľnosti“).

2.2 Uznesením sp. zn. z 19. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“) okresný súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým uložil žalovanej

povinnosť zdržať sa až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej prevodu vlastníctva

sporných nehnuteľností na tretie osoby a nezaťažovať ich vecným bremenom, záložným

právom alebo iným vecným alebo nájomným právom.

2.3 Rozsudkom sp. zn. z 8. februára 2016 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) okresný súd žalobe vyhovel a rozhodol o nahradení prejavu vôle

žalovanej uzatvoriť so sťažovateľmi ako kupujúcimi kúpnu zmluvu. Okresný súd svoje

rozhodnutie v zásade odôvodnil tým, že „zmluva o budúcej kúpnej zmluve bola uzavretá

platne a je z nej jednoznačne zrejmá vôľa zmluvných strán uzavrieť kúpnu zmluvu

za dohodnutých podmienok“.

2.4 Proti rozsudku okresného súdu podala žalovaná odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 28. februára 2017 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), ktorým rozsudok okresného

súdu zmenil tak, že žalobu zamietol. Krajský súd svoje rozhodnutie v zásade odôvodnil tým,

že „súd prvej inštancie síce dostatočne zistil skutkový stav veci, zo svojich skutkových

zistení však vyvodil nesprávne právne závery“. Následne krajský súd uznesením

sp. zn. z 28.februára 2017 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) zrušil

uznesenie okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia.

2.5 Proti rozsudku krajského súdu, ako aj proti uzneseniu krajského súdu

sťažovatelia podali dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovali z § 420 písm. f) zákona č.

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“

alebo „“) a tiež z .

2.6 Najvyšší súd uznesením sp. zn. , z 19. marca

2018 dovolanie sťažovateľov ako neprípustné odmietol podľa .

Na základe zjednocovacieho uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla 2017 sa najvyšší súd zaoberal výlučne

dovolacím dôvodom podľa a dovolanie v tejto časti odmietol [najvyšší

súd sa nezaoberal prípustnosťou dovolania z hľadiska ].

3. Porušenie základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd napadnutým uznesením

najvyššieho súdu sťažovatelia v podanej sťažnosti odôvodňujú tým, že najvyšší súd sa

„nezaoberal prípustnosťou dovolania“ podľa , čím porušil

základné právo sťažovateľov na prístup k súdu.

4. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovatelia ústavnému súdu navrhujú,

aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 19.03.2018 sp. zn. ,

bolo porušené základné právo žalobcov: 1/ a 2/

domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa SR.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 19.03.2018 sp. zn. ,

sa zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť žalobcom: 1/ a 2/

trovy právneho zastúpenia v sume 390,50 EUR na účet spoločnosti Advokátska

kancelária VARMUS s. r. o., so sídlom Palárikova č. 83, 022 01 Čadca, v zastúpení

advokátom a konateľom JUDr. Jozefom Varmusom, PhD.“

5. Na základe výzvy ústavného súdu sa listom č. k. -82 z 25. októbra 2018

k sťažnosti vyjadrila predsedníčka najvyššieho súdu, ktorá v podstatnom uviedla:

«1. Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadaní pléna 25. apríla 2018

v konaní o zjednotení odchylných právnych názorov senátov podľa § 6 zákona

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Ústavnom

súde“), prijal uznesením pléna sp. zn. PLz. toto zjednocujúce stanovisko.

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Čl. 46 ods. 1 Slovenskej

republiky.“ Vyššie uvedené je obsahom nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. mája 2018.

2. Po tomto náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky aj v ďalších rozhodnutiach

Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. sp. zn. zo 16. mája 2018)

v súvislosti s nepripustením kumulácie dovolacích dôvodov vyslovil, že základné právo

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

porušené bolo...

... Z týchto dôvodov zastáva najvyšší súd názor, že sťažovateľmi namietané práva

boli rozhodnutím najvyššieho súdu porušené.»

6. K vyjadreniu najvyššieho súdu sťažovatelia vo svojom písomnom vyjadrení

z 12. novembra 2018 uviedli, že „žiadajú, aby Ústavný súd SR rozhodol v súlade s ústavnou

sťažnosťou“.

7. Najvyšší súd (vo svojom vyjadrení z 25. októbra 2018) súhlasil s upustením

od ústneho pojednávania. Podobne sa vyjadrili aj sťažovatelia, ktorí vyjadrili súhlas

s upustením od ústneho pojednávania vo svojom vyjadrení z 12. novembra 2018.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody

podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

10. Sťažovatelia v podanej sťažnosti namietajú, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu bolo porušené ich základné právo podľa na súdnu

a inú právnu ochranu.

11. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní, vychádzajúc z písomných podaní

účastníkov a ich príloh, preskúmal všetky námietky a dôvody sťažovateľov a zistil,

že ich sťažnosť je čiastočne dôvodná.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným

spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

14. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej

ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť

toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

15. Námietka sťažovateľov týkajúca sa nimi tvrdeného porušenia označeného práva

(bod 1) napadnutým uznesením najvyššieho súdu je založená na argumente, že najvyšší súd

odmietol dovolanie sťažovateľov bez toho, aby sa zaoberal sťažovateľmi uvádzaným

dôvodom prípustnosti dovolania podľa , čím porušil základné

právo sťažovateľov na prístup k súdu.

16. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. , , ). Vykladať a aplikovať zákony

je v právomoci všeobecných súdov. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (, ,

).

17. Z tohto hľadiska pristúpil ústavný súd k preskúmaniu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia v relevantnej časti

uviedol:

„15. Žalobcovia prípustnosť podaného dovolania vyvodzujú z

a zároveň z ustanovenia . Z ustanovení , ktoré sa vzťahujú

na dovolacie konanie, nevyplýva jednoznačne, či prichádza do úvahy takéto súbežné

uplatnenie prípustnosti dovolania.

16. Otázka možnosti súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle

týchto ustanovení bola riešená veľkým senátom občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu, ktorý v uznesení z 19. apríla 2017 sp. zn. konštatoval, že:

a/ kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a je neprípustná,

b/ ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených

ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie

prípustnosti dovolania z hľadiska , c/ ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady

zmätočnosti uvedené v až f/ , dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti

dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej

vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste.

17. Uvedeným rozhodnutím veľkého senátu, ktoré je dostupné aj na intemetovej

stránke najvyššieho súdu (www.nsud.sk), sú senáty najvyššieho súdu viazané (§ 48 ods. 3

veta prvá ). Trojčlenný senát 3 C najvyššieho súdu, riadiac sa právnymi závermi

vyjadrenými v označenom rozhodnutí veľkého senátu, skúmal prípustnosť dovolania

žalobcov len podľa ustanovenia (nezaoberal sa teda prípustnosťou

ich dovolania z hľadiska ).“

18. Predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu je v danom prípade otázka,

či je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu ako súdu

rozhodujúceho o dovolaní, v zmysle ktorého ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody

prípustnosti podľa , ako aj , dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti

dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska .

19.1 K tejto otázke prijal ústavný súd uznesením č. k. -22

z 25. apríla 2018 zjednocujúce stanovisko v znení:

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa

pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky.“

19.2 V odôvodnení predmetného uznesenia ústavný súd okrem iného uviedol:

«16. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva

obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné

dovolanie z dôvodu podľa , ako aj podľa , by uplatnenie niektorého

dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť aj iný

dovolací dôvod. Možno konštatovať, že zakladá samostatne prípustnosť

dovolania a rovnako samostatne zakladá prípustnosť dovolania aj . Zákon medzi

nimi neupravuje žiadnu súvislosť, a to ani podmieňujúcu, ani vylučujúcu. Právna úprava

je v tomto smere jasná a jednoznačná. Neexistuje preto dôvod, prečo by mal súd

pri rozhodovaní postupovať podľa . Napokon, zmyslom tohto ustanovenia

je určiť taký postup, aby súd nemusel stranu pri rozhodovaní odmietnuť (zákaz odmietnutia

spravodlivosti) a v prípade pochybností rozhodnúť pozitívne. Aplikáciou tohto ustanovenia

spôsobom, ako to vykonal veľký senát, by došlo k presne opačnému efektu.

17. Je ústavne (ale i zákonne, pozn.) neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol

dovolateľ nútený vybrať si len jeden z dôvodov prípustnosti dovolania napriek reálnej

existencii viacerých dôvodov prípustnosti dovolania. Týmto postupom by bola de facto

rozhodovacia činnosť súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné.

Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad

je úlohou (dovolacieho) súdu.

18. Z právnej úpravy , ktorá neukladá dovolateľovi

povinnosť podať dovolanie len z jedného dôvodu prípustnosti, možno vyvodiť záver, že

dovolateľ môže podať dovolanie kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420 a § 421

). Absenciu zakotvenia zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania v právnej

úprave hodnotí ústavný súd ako zámer zákonodarcu, ktorý je možné zmeniť iba (opäť)

zákonom, a nie názorom de lege ferenda.

19. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na , podľa ktorého

každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo,

čo zákon neukladá.

V zmysle výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho

slovách a vetách jasné a nepochybné.

Ak veľký senát zužuje viaceré uplatnené dôvody prípustnosti dovolania len na jeden

z nich, a to ten, ktorý je v zákone uvedený na prednejšom mieste, jeho výklad protirečí

nielen jasnému textu zákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom Civilný

sporový poriadok spočíva ( ).

20. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho

konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov,

ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam

pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu

(nález ústavného súdu sp. zn. ).

21. Ústavný súd považuje zmenenú koncepciu dovolania spočívajúcu v sprísnení

podmienok upravujúcich odôvodnenie dovolania ( až ), v obmedzení

dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci len na prípady zásadného

právneho významu ( ), v spísaní dovolania kvalifikovanou osobou (

ods. 1 ), vo zvýšení limitu pre prípustnosť dovolania z trojnásobku na desaťnásobok

minimálnej mzdy [ ] za – pre tento čas – dostatočnú záruku pred

zneužitím dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

22. Prvoradou podmienkou dostupnosti práva na súdnu ochranu je také správanie

súdu, pri ktorom sa zdrží akejkoľvek svojej činnosti, ktorou by oprávnenej osobe bez

právneho dôvodu sťažoval, či dokonca maril možnosť konať pred súdom, v medziach

platného právneho poriadku uplatňovať svoje hmotné aj procesné práva (Drgonec, J.

Slovenskej republiky. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 855).

„Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva na spravodlivý

proces.“ (nález ústavného súdu sp. zn. z 28. februára 2017).

„Bolo by nemysliteľné, aby článok 6 ods. 1 dohovoru detailne popisoval procesné

záruky poskytované stranám prebiehajúceho sporu a aby primárne nechránil to, čo samo

osebe umožňuje mať prospech práve z týchto záruk, teda prístup k súdu. Zásady

spravodlivosti, verejnosti a rýchlosti súdneho konania totiž nemajú žiadnu hodnotu,

ak žiadne konanie neprebieha. Ak zhrnieme tieto vyslovené úvahy, dospejeme k záveru,

že právo na prístup k súdu tvorí esenciálny prvok práva na spravodlivý proces.“ (rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu

z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35, 36).

Existenciu práva na prístup k súdu akceptuje aj právna doktrína, ktorá uvádza,

že ak hlavným zmyslom a účelom čl. 6 ods. 1 dohovoru je dosiahnutie spravodlivého

procesu, potom by bolo priamo v rozpore s tým zabránenie vôbec vzniku súdneho procesu.

Zamedzením prístupu k súdu by sa vlastne nemohol naplniť ani hlavný zmysel (účel) práva

na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva. V tomto zmysle potom právo

na spravodlivý proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté

a podmienené, a to právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie (Svák, J.

Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. II. zväzok. Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o.,

Paneurópska vysoká škola, 2011, s. 10).

„Právo na prístup k súdu môže podliehať rôznym procesnoprávnym obmedzeniam

a formalitám, avšak iba pri zachovaní jeho podstaty a pri rešpektovaní primeranosti

obmedzenia, aby nedošlo k odopretiu práva na prístup k súdu do takej miery, že by bol

narušený jeho účel. Okrem uvedených kritérií je nevyhnutné, aby konkrétne obmedzenie

sledovalo legitímny cieľ, t. j. aby nebolo svojvoľné“ (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Ashigdane proti Spojenému kráľovstvu z 28. 5. 1985, sťažnosť č. 8225/78,

bod 58).

23. Ak veľký senát generálne vylúčil súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti

dovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým

právo dovolateľovi na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae.»

19.3 Prijaté zjednocujúce stanovisko ústavného súdu je plne aplikovateľné

aj v prerokovávanej veci a ústavný súd naň v plnom rozsahu poukazuje.

20. Súbežne sa aj najvyšší súd na úrovni veľkého senátu opätovne zaoberal zákazom

kumulácie. V uznesení sp. zn. z 21. marca 2018 zmenil svoj pôvodný názor

a výrokom rozhodol, že „Kumulácia dovolacích dôvodov podľa

a je prípustná“.

21. Z nového uznesenia veľkého senátu sp. zn. z 21. marca 2018,

ako aj z uznesenia pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. z 25. apríla 2018 a hlavne

z textu samotného previazaného so základným právom

na prístup k súdu vyplýva, že dovolacie dôvody kumulovať možno.

22. S poukazom na uvedené ústavný súd uzatvára, že pokiaľ sťažovatelia v podanom

dovolaní uplatnili súbežne dôvody prípustnosti dovolania podľa ,

ako aj podľa a najvyšší súd sa v napadnutom uznesení

pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania

z hľadiska , porušil tým základné právo sťažovateľov na súdnu

ochranu podľa .

23. Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľov podľa , ústavný súd toto uznesenie zrušil (

ods. 2 v spojení s ) a vrátil mu vec na ďalšie

konanie [ v spojení s ]. V ďalšom

konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (§ 56

ods. 6 ).

III.

24. Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

25. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

26. Sťažovatelia zastúpení advokátom si uplatnili nárok na náhradu trov konania

vo výške 390,50 € s DPH.

27.1 Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov konania za dva úkony právnej

služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa

) v požadovanej sume, pretože bola nižšia ako suma vypočítaná

ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), čiže neodporovala tejto vyhláške.

27.2 Písomné vyjadrenie právneho zástupcu z 12. novembra 2018 vzhľadom na jeho

obsah ústavný súd nevyhodnotil ako podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci samej,

a preto odmenu zaň nepriznal.

28. Priznanú náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľov ( v spojení s ).

29. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2018