Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 528/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov

, , ,

a spoločnosti , zastúpených

Advokátskou kanceláriou VARMUS s. r. o., Palárikova 83, Čadca, v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Jozef Varmus, PhD., vo veci namietaného porušenia základného

práva vlastniť majetok podľa a základného práva

na súdnu ochranu podľa uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. , zo 14. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a spoločnosti , o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia sťažovateľov

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

6. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov ,

, , a spoločnosti

, (ďalej len ,,sťažovatelia“), vo veci namietaného

porušenia základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“)

sp. zn. , zo 14. marca 2019 (ďalej aj ,,napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

2. Ústavná sťažnosť bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného

súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení

dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov a pridelená 17. októbra 2019 sudcovi

spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020

v znení dodatku č. 1 z 27. mája 2020 a dodatku č. 2 z 1. októbra 2020 bola predbežne

prejednaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu)

a sudcovia Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia vo veci samej

vystupovali v procesnom postavení žalobcov, a to v konaní vedenom pred Okresným súdom

Čadca (ďalej len ,,okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom sa podanou žalobou

domáhali, aby okresný súd nahradil prejav vôle žalovanej (ďalej len

,,žalovaná“), a to v zmysle uzatvorenej zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo 7. júna 2004

(ďalej len ,,zmluva o budúcej kúpnej zmluve“). Uvedenú zmluvu o budúcej kúpnej zmluve

uzavreli sťažovatelia ako budúci kupujúci, a to s dvoma predávajúcimi – žalovanou

a (spolu aj ,,predávajúci“). Týkala sa prevodu nehnuteľností

v k. ú. , zapísaných na LV č. vedených v katastri ako ½ domu

so súpisným č. a zastavané plochy a nádvoria vo výmere 264 m², a podľa tejto zmluvy

o budúcej kúpnej zmluve mala byť kúpna zmluva uzatvorená do šiestich mesiacov

od zápisu vlastníckeho práva budúcich predávajúcich na príslušnom liste vlastníctva

(po ich – predávajúcich úspechu vo vlastníckom spore vedenom na okresnom súde

pod sp. zn. ). Po nadobudnutí spoluvlastníctva k uvedeným nehnuteľnostiam

predávajúcimi v podiele ½ pre každého z nich však svoj záväzok zo zmluvy o budúcej

kúpnej zmluve žalovaná odmietla splniť, a preto sťažovatelia podali žalobu.

4. Na základe sťažovateľmi podanej žaloby proti žalovanej okresný súd najprv

svojím uznesením č. k. -56 z 19. novembra 2015 (ďalej len ,,uznesenie

okresného súdu“) nariadil predbežné opatrenie, ktorým žalovanej uložil povinnosť

až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej zdržať sa prevodu vlastníctva k sporným

nehnuteľnostiam a nezaťažovať tieto nehnuteľnosti vecným bremenom, záložným právom

alebo iným vecným alebo nájomným právom. Žalovaná namietala, že zmluva o budúcej

kúpnej zmluve je neplatným právnym úkonom, a to z dôvodu neurčitého určenia výšky

kúpnej ceny. Okresný súd následne rozsudkom č. k. -101 z 8. februára 2016

(ďalej len ,,rozsudok okresného súdu“) žalobe sťažovateľov vyhovel a rozhodol o nahradení

prejavu vôle žalovanej uzatvoriť so sťažovateľmi kúpnu zmluvu. Proti rozsudku okresného

súdu podala žalovaná odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len ,,krajský

súd“) rozsudkom sp. zn. z 28. februára 2017 (ďalej len ,,rozsudok

krajského súdu“), ktorým zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu sťažovateľov

zamietol. Krajský súd takýto postup odôvodnil tým, že okresný súd síce dostatočne zistil

skutkový stav, avšak zo skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery.

Zároveň krajský súd uznesením sp. zn. z 28. februára 2017 (ďalej len

,,uznesenie krajského súdu“) zrušil uznesenie okresného súdu.

5. Sťažovatelia následne podali proti rozsudku krajského súdu, ako aj proti uzneseniu

krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovali z ustanovení § 420 písm. f)

a a (ďalej len „“). Uvedené

dovolanie najprv najvyšší súd uznesením sp. zn. ,

z 19. marca 2018 odmietol, keďže však v rámci tohto rozhodovania najvyšší súd uplatnil

dovtedajšiu prax o neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov, sťažovatelia proti nemu

podali ústavnú sťažnosť, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom č. k. -34

z 22. novembra 2018 a zrušil ho a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Následne

najvyšší súd aj v zmysle záverov uvedeného nálezu ústavného súdu dovolanie sťažovateľov

opätovne prejednal a napadnutým uznesením podané dovolanie odmietol.

6. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti vyjadrili nesúhlas s názorom najvyššieho súdu

ako súdu dovolacieho, ktorý odmietnutie dovolania podľa

odôvodnil tým, že v dovolaní poukazovali na skutkové (nie právne) tvrdenia. Podľa ich

názoru je namietaná neplatnosť zmluvy o budúcej kúpnej zmluve nepochybne otázkou

právnou, ktorú bol najvyšší súd oprávnený riešiť v rámci dovolacieho konania. V dôsledku

už uvedeného názoru sa však najvyšší súd v rámci dovolacieho konania otázkou jej platnosti

nezaoberal a podľa názoru sťažovateľov tak o podanom dovolaní nesprávne rozhodol.

Sťažovatelia sú toho názoru, že v dovolaní poukázali na hmotnoprávne, ako aj

na procesnoprávne normy, nad aplikáciou ktorých sa mal najvyšší súd zaoberať po vyriešení

skutkových otázok. To však neurobil a vo vzťahu k napadnutému uzneseniu namietajú,

že v jeho odôvodnení absentuje vysporiadanie sa s hmotnoprávnymi ustanoveniami § 50

a ods. 1 a 2 , na ktoré v dovolaní poukázali.

7. Tiež namietali, že najvyšší súd sa ako súd dovolací v napadnutom uznesení

nedostatočne vysporiadal aj s procesnoprávnymi ustanoveniami, na ktoré sťažovatelia

poukázali, a to konkrétne s a 2 . Uviedli, že v tejto súvislosti poukázali

aj na niektoré iné rozhodnutia najvyššieho súdu, pričom podľa nich sa s touto judikatúrou

najvyšší súd vysporiadal nedostatočne a nesprávne ju aplikoval na predmetný prípad,

a preto dospel k nesprávnemu záveru o odmietnutí podaného dovolania.

8. S poukazom na uvedené sťažovatelia dospeli k záveru, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu došlo k porušeniu ich základných práv podľa

a podľa .

9. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 19.03.2018 (správne zo 14. marca 2019,

pozn.) sp. zn. , boli porušené základné práva žalobcov:

1/ a 2/ domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa SR a právo

vlastniť majetok podľa SR.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.03.2019 sp. zn. ,

sa zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť žalobcom: 1/ a 2/

trovy právneho zastúpenia v sume 390,72 EUR na účet spoločnosti Advokátska

kancelária VARMUS s. r. o., so sídlom Palárikova č. 83, 022 01 Čadca, v zastúpení

advokátom a konateľom JUDr. Jozefom Varmusom, PhD., v , č. účtu:

.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

13. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

13.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

16. Ústavný súd za podstatu tejto ústavnej sťažnosti považoval namietané porušenie

základného práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa , ako aj ich

základného práva na súdnu ochranu podľa napadnutým uznesením

najvyššieho súdu. K porušeniu nimi označených práv malo dôjsť v dôsledku toho,

že najvyšší súd ako súd dovolací mal nesprávne odôvodniť odmietnutie dovolania preto,

že v dovolaní poukazovali na skutkové, a nie na právne tvrdenia. Tvrdia, že najvyšší súd sa

pri rozhodovaní dostatočne nezaoberal otázkou aplikácie hmotnoprávnych

a procesnoprávnych predpisov, na ktoré poukázali, na ich prípad. Tiež poukázali

aj na niektoré iné rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré však podľa ich presvedčenia najvyšší

súd nesprávne aplikoval na predmetný prípad, a preto dospel k nesprávnemu záveru

o odmietnutí dovolania.

17. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo

slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu ().

III.1 K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 napadnutým uznesením najvyššieho súdu

18. Cieľom pravidiel týkajúcich sa prípustnosti dovolania je zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované... Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti

dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva

sťažovateľov v prípade, ak bolo toto posúdenie vykonané v súlade so zákonom. Postup súdu

v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva

sťažovateľov... ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil,

že skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňujú,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva

sťažovateľov už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ).

19. Po preskúmaní napadnutého uznesenia a dôvodov na odmietnutie podaného

dovolania v ňom uvedených, s poukazom na v ústavnej sťažnosti uplatnené námietky

sťažovateľov, ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd dôvody, pre ktoré odmietol

dovolanie, primerane, jasne a zároveň aj pomerne obšírne rozviedol, a to na stranách 7 až 16

(v bodoch 22 až 48) napadnutého uznesenia.

19.1 Keďže je sťažovateľom odôvodnenie napadnutého uznesenia dostatočne známe,

ústavný súd ho na tomto mieste preto nebude podrobnejšie rozoberať a bližšie rozvádzať

jeho jednotlivé závery. Snáď len pre upresnenie uvedie, že najvyšší súd sa zmienil o tom,

že aj pokiaľ ide o dovolaním napadnuté rozhodnutie a uznesenie krajského súdu,

nevzhliadol v nich zásadnú absenciu dôvodov rozhodnutia, na ktorých sú postavené,

v súlade s judikatúrou ústavného súdu. Taktiež sa riadne venoval argumentácii týkajúcej sa

námietok sťažovateľov súvisiacich s posúdením platnosti či neplatnosti zmluvy o budúcej

kúpnej zmluve a tiež posúdeniu, či išlo v danom prípade o riešenie otázky právnej

a či skutkovej a v nadväznosti na to sa riadne venoval a vyargumentoval jeho posúdenie

prípustnosti dovolania aj podľa a . Vzhľadom na to,

že sťažovatelia sa v podanej ústavnej sťažnosti odvolávajú aj na závery iných rozhodnutí

najvyššieho súdu, ktorými sa snažia podporiť svoju argumentáciu o porušení ich základných

práv, ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou doterajšou judikatúrou dáva

do pozornosti, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov

a suplovať právomoc, ktorá je podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zverená najvyššiemu súdu

(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať

stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov, a preto nie je možné vnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého

úlohou by bolo zjednocovať stanoviská najvyššieho súdu, ako aj rozhodovaciu prax

všeobecných súdov (napríklad rozhodnutie ).

19.2 Ústavný súd preto konštatuje, že v odôvodnení napadnutého uznesenia

nevzhliadol také závažné nedostatky, ktoré by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie oprávňovali ústavný súd k vysloveniu záveru o porušení práva

sťažovateľov na súdnu ochranu podľa . Podľa posúdenia ústavného súdu

závery najvyššieho súdu v tomto prípade nie je možné označiť za zjavne svojvoľné alebo

nelogické či z iného dôvodu ústavne neudržateľné. Iba v takomto extrémnom prípade by

totiž ústavný súd mohol zasiahnuť do výsostnej právomoci najvyššieho súdu týkajúcej sa

posudzovania prípustnosti podaného dovolania.

20. Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

a nie do právomoci ústavného súdu. Ako už ústavný súd uviedol, nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

sústavu ktorých završuje najvyšší súd ().

21. Nepatrí ústavnému súdu nahrádzať právne názory najvyššieho súdu, a pokiaľ

závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú

zjavne svojvoľné alebo nelogické či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd

nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania

na základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať

().

22. Vzhľadom na uvedené bolo preto potrebné ústavnú sťažnosť v tejto časti

odmietnuť podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

III.2 K námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 napadnutým uznesením najvyššieho súdu

23. Sťažovatelia v podanej ústavnej sťažnosti zároveň namietali aj porušenie

základného práva vlastniť majetok garantovaného . „Článkom 20 ods. 1

sa vlastníkovi priznáva len ochrana majetku, ktorý nadobudol v súlade s platným

právnym poriadkom.“ () „Tento článok nevyhlasuje za základné ľudské

právo vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom, t. j. právo nadobúdať vlastníctvo.

Vzťahuje sa na štátnych občanov Slovenskej republiky, cudzincov, právnické osoby

slovenské i zahraničné a aj štát. Výklad tohto ustanovenia však neznamená, že každý má

právo vlastniť akýkoľvek majetok... Uvedené ustanovenie treba vykladať tak,

že každý má právo vlastniť majetok, ktorý alebo zákonom Slovenskej republiky

nie je z tohto vlastníctva vylúčený.“ ().

24. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že z napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo

dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľov vlastniť majetok

podľa , preto ústavný súd odmietol podľa zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.

25. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu