Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 408/2018
PDF · 285.97 KB
No categories available
I. ÚS 408/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
28. novembra 2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Dašenou Gombíkovou, Kukučínova 1, Martin, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Martin sp. zn. 10 C 381/2001 zo 14. mája 2014, rozsudkom Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 6 Co 36/2015 z 30. júna 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 186/2016 z 27. februára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 10 C 381/2001 zo 14. mája 2014
(ďalej len „okresný súd“ a „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 6 Co 36/2015 z 30. júna 2015 (ďalej len „krajský súd“ a „rozsudok krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 186/2016 z 27. februára
2018 (ďalej len „najvyšší súd“ a „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa podanou žalobou na okresnom súde
domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v katastrálnom území , tak
ako boli vytýčené geometrickým plánom č. úradne overeným Okresným úradom
v Turčianskych Tepliciach, katastrálny odbor, pod. č. . Súčasne sa sťažovateľ voči
žalovaným v prvom až štvrtom rade domáhal vypratania predmetných nehnuteľností
a uloženia povinnosti zaplatiť škodu. Podaný návrh odôvodnil tým, že podľa výmeru
č. 17075/48 z 10. novembra 1948 vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy boli do vlastníctva rodičov sťažovateľa, a jeho
manželke , pridelené pôdohospodárske nehnuteľnosti, ktoré boli
v prídelovom pláne označené ako parcely č. časť , časť a ďalšie v žalobe uvedené
pozemno-knižné parcely. Rodičia sťažovateľa pridelené parcely užívali nepretržite až
do svojej smrti, pretože boli dobromyseľní, že im patria. Celé dedičstvo po svojich rodičoch
nadobudol žalobca, a to po smrti svojej matky v roku 1963 a otca v roku 1978. Žalobca tiež
predmetné nehnuteľnosti dobromyseľne užíva doteraz v presvedčení, že mu patria.
Aktuálny stav užívania predmetných nehnuteľnosti je zrejmý z geometrického plánu
uvedeného v petite žaloby. Z vyhotovenia tohto geometrického plánu je zrejmé, že skutočné
užívanie sporných nehnuteľností nezodpovedá údajom uvedených na liste vlastníctva
žalobcu, pretože časť pôvodnej parcely č. nebola po mapovaní prevzatá do obnoveného
operátu a pôvodná pozemno-knižná parcela č. a časť parcely č. uvedené
v predmetnej prídelovej listine sú časťami
. Z pre k. ú. vyplýva, že sťažovateľ je
vlastníkom . Zo zápisu na pre k. ú.
vyplýva, že právna predchodkyňa žalovaných v prvom rade až štvrtom rade bola
vlastníckou . Podľa geometrického plánu je rodinný dom
č. súpisné , ktorý je vo vlastníctve sťažovateľa postavený na , a aj
na , vrátane časti o rozlohe , ktorá bola
sťažovateľom a jeho právnymi predchodcami nepretržite užívaná ako prístupová miestnosť
2
so schodiskom na povalu a po prestavbe mala slúžiť ako špajza rodinného domu žalobcu.
Do tejto miestnosti sa však prebúrala právna predchodkyňa žalovaných v prvom až štvrtom
rade a následne si o túto miestnosť zväčšila svoju kúpeľňu. Podľa predloženého
geometrického plánu je časťou záhrady žalobcu aj parcela ,
ktorá vznikla z pôvodnej pozemno-knižnej parcely č. a t. č. je zakreslená ako vodná
plocha, ktorá podľa tvrdení žalobcu v čase podania žaloby bola vo vlastníctve obce .
Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti sťažovateľ vyjadruje presvedčenie, že uplynutím
10-ročnej pokojnej, nepretržitej a dobromyseľnej držby nadobudol k predmetným
nehnuteľnostiam vlastnícke právo vydržaním.
3. Okresný súd sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa a rozsudkom žalobu
zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnom ustanovenej lehote
odvolanie, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Ďalej
podľa jeho názoru súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a súčasne jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ v odvolaní namietal taktiež aj
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok
dôvodov.
4. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu. Rozsudok
krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním, v ktorom opätovne namietal, že v konaní
rozhodoval vylúčený sudca a že súd nesprávne postupoval, keď jeho námietku zaujatosti
nepostúpil nadriadenému súdu. Najvyšší súd podané dovolanie odmietol.
5. Sťažovateľ považuje rozsudok súdu okresného súdu, rozsudok krajského súdu
a uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne, porušujúce jeho označené základné práva.
Najvyššiemu súdu sťažovateľ vyčíta, že jeho odôvodnenie „je tak zúžené až sa stráca jeho
podstatná časť, čo sa následne prejavilo aj na samotnom konečnom rozhodnutí, ktoré je
v podstatnej jeho časti formulované len na všeobecnej úrovni a to tak, čo sa týka okolností,
že vo veci rozhodoval vylúčený sudca ako aj okolností, že žalobcovi sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom“. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „Očakávať, že
sudca bude tak nestranný, že pre zhodných účastníkov konania, ohľadom ich zhodných
nehnuteľností (ide o dvoj, resp. v minulosti troj, dom a k nemu priľahlé pozemky)
a na základe preukázateľne súvisiaceho skutkového a právneho základu, vydá rozhodnutie
(v súdnom konaní 10C 381/2001), ktorým by sa dostal do rozporu so svojim skorším
vlastným rozhodnutím (v súdnom konaní 8C 180/1995) je tak nepravdepodobné, že takmer
až s istotou možno konštatovať, že sa to nestane.
Závery vyslovené v skoršom súdnom konaní 8C 180/1995 - boli založené na správnosti
údajov katastra, o ktorých sa následne súdom ustanovený znalec pre súdne konanie
10C/381/2001- , pre potreby neskoršieho súdneho konania 10C/381/2001,
vyjadruje v jeho stanovisku z dňa 19.01.2014, ako o chybných (č. l. 598 a 599 súdneho spisu
10C 381/2001); a teda pokiaľ by súd - opätovne samosudkyňa...; mal akceptovať existenciu
vád údajov katastra, tak by sa dostal do rozporu s vlastným rozhodnutím zo súdneho
konania 8C 180/1995.
Samosudkyňa..., ako sa dalo aj očakávať (vzhľadom na horeuvedené) znalcom udávanú
a ním zistenú existenciu vád údajov katastra, ktoré zásadným spôsobom negatívne zasiahli
do majetku vo vlastníctve sťažovateľa - odbudla z neho značná časť; odignorovala
spôsobom sebe vlastným, keď napriek rozsiahlemu 19-stranovému odôvodneniu rozsudku...
sa v ňom nenachádza relevantné vyhodnotenie znalcom zistených chybných údajov katastra.
Na str. 15, dole, posledný odsek a s pokračovaním na str. 16 hore odôvodnenia rozsudku...
z neho síce odcitovala, avšak bez relevantného vyhodnotenia ku samotnému predmetu
sporu...“
6. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti dopĺňa:
«Zo znaleckého dokazovania... jednoznačne vyplynulo, že žalovaní nadobudli značný
nehnuteľný majetok len (!) zásluhou hrubej chyby zo spracovania novej mapy, t. j. na strane
žalovaných absentuje zákonný dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnému
nehnuteľnému majetku...
Súd vytýka žalobcovi, t. j. sťažovateľovi, nesprávnosť Geometrického plánu úradne
overeného dňa 09.08.2001 pod číslom a fakticky z toho dôvodu žalobu v plnom rozsahu
zamietol. Napriek tomu, že v odôvodnení to nie je jednoznačne uvedené, problematickou
4
vo vzťahu ku žalovaným v rade 1 až 4, je časť Geometrického plánu úradne overeného dňa
09.08.2001 pod číslom o rozmeroch , resp. tomu zodpovedajúca časť
žalobného petitu o výmere . A samozrejme ešte tzv. lomenie grafickej časti hranice
skutočnej držby medzi pozemkami žalobcu a žalovaných v rade 1/ až 4/, ktorá sa má lomiť
inak, ako je to v návrhu geometrického plánu (t. j. v geometrickom pláne bez
overenia katastrom)...
K zamietnutiu žaloby (voči žalovaným v rade 1/ až 4/) aj pokiaľ ide o určenie
vlastníckeho práva k ďalším pozemkom a to konkrétne parcele o výmere
, č. o výmere a č. o výmere , resp. zvyšnej časti pozemku
parcela o výmere ( = ); spolu všetko
vo výmere došlo teda len pre nezrovnalosti, ktoré mali vyplynúť zo znaleckého
posudku, ku časti pozemku o výmere .
S poukazom na závery znaleckého dokazovania vykonaného v konaní neobstojí
tvrdenie súdu o tom, že „Súd mal vážne pochybnosti o správnosti geometrického plánu
uvedeného v petite žaloby a to nielen pre chyby, ktoré boli vyvrátené znaleckým posudkom
, ale aj vzhľadom na skutočnosť, že podľa jeho grafickej časti hranice
skutočnej držby medzi pozemkami žalobcu a žalovaných v rade 1/ a 4/ sa lomí inak, ako je
to v návrhu geometrického plánu ...
Sťažovateľ poukazuje na to, že lomenie hranice skutočnej držby medzi pozemkami
žalobcu a žalovaných v rade 1/ až 4/ je nepatrné (!!!) a on ho preukázal úradne overeným
geometrickým plánom..., ktorý tvorí prílohu jeho žalobného návrhu a pokiaľ geodeti
lomenie zamerali tak, ako to vyplýva z grafickej časti geometrického plánu následne úradne
overeného dňa 09.08.2001 pod číslom , nemal dôvod pochybovať o jeho správnosti.
Geometrický plán úradne overený dňa 09.08.2001 pod číslom , ktorý do spisu
predložil žalobca spolu so svojim žalobným návrhom, bol teda podľa záverov znaleckého
dokazovania relevantným geometrickým plánom na určenie vlastníctva podľa petitu
žalobného návrhu.“»
7. Sťažovateľ ďalej pomerne obsiahlo opisuje skutkový stav a zdôrazňuje skutkové
okolnosti, ktoré boli podľa jeho názoru všeobecnými súdmi nesprávne vyhodnotené.
Zároveň namieta, že okresný súd nevykonal všetky ním navrhnuté dôkazy, konkrétne
doplnenie znaleckého dokazovania, a napokon jednotlivým súdom vyčíta nedostatočné
odôvodnenie rozsudkov, čo má podľa sťažovateľa taktiež za následok zásah do jeho
základných práv.
8. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie označených základných práv podľa ústavy a dohovoru, zrušil napádané uznesenie
najvyššieho súdu, rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu a vrátil vec
okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
6
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej.
13. Podľa č. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom...
14. Ústavný súd konštatuje, že podstatu sťažnosti tvorí námietka sťažovateľa, že
konajúce súdy prvého a druhého stupňa nesprávne vyhodnotili vykonané dokazovanie
a v nadväznosti na túto vadu vec nesprávne rozhodli, pričom najvyšší súd nevykonal
nápravu. Ďalšia podstatná námietka sťažovateľa smeruje k procesnému pochybeniu
všeobecných súdov spočívajúcemu v nevykonaní navrhnutých dôkazov a nedostatočnom
odôvodnení napádaných rozhodnutí.
15. Z uvedených dôvodov ústavný súd skúmal obsah sťažnosti a uznesenia
najvyššieho súdu v spojitosti s predchádzajúcimi meritórnymi rozhodnutiami všeobecných
súdov v tom smere, či konajúcim súdom zvolená interpretácia právnych predpisov nebola
neodôvodnená až do takej miery, že by to mohlo mať za následok porušenie označených
základných práv.
K namietanému porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru rozsudkom
okresného súdu
16. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ
namieta porušenie označených základných práv rozsudkom okresného súdu, poukazuje
na to, že v zmysle už uvedeného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy disponuje ústavný súd pri
ochrane poskytovanej fyzickým alebo právnickým osobám len subsidiárnou právomocou.
Zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu vyplýva, že právomoc ústavného súdu nastupuje
až vtedy, keď ochranu základných práv a slobôd nemôžu sťažovateľovi poskytnúť
všeobecné súdy (I. ÚS 269/06). Ak sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že
sťažovateľ sa môže ochrany základných práv alebo slobôd domôcť využitím dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred všeobecnými súdmi, ústavný súd takúto sťažnosť
odmietne pre nedostatok právomoci (IV. ÚS 115/07).
17. Ústavný súd vzhľadom na uvedený princíp subsidiárnej právomoci tak
nedisponuje právomocou preskúmavať rozsudok okresného súdu, pretože jeho rozhodnutie
mohlo byť (a v tomto prípade aj bolo) preskúmané krajským súdom, a to na základe
riadneho opravného prostriedku. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti vo vzťahu
k rozsudku okresného súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie. Ústavný súd sa tak v ďalšom priebehu predbežného prerokovania sťažnosti
8
venoval len časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu a uzneseniu
najvyššieho súdu.
K namietanému porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru rozsudkom
krajského súdu
18. Ústavný súd po predbežnom prejednaní sťažnosti a preskúmaní rozsudku
krajského súdu konštatuje, že krajský súd reagoval na argumentáciu sťažovateľa ústavne
akceptovateľným spôsobom, z napádaného rozsudku je zrejmé, na základe akých právnych
predpisov rozhodol a akými úvahami sa spravoval, pričom tie zhrnul v závere napádaného
rozsudku takto:
«Tak ako odvolateľ sám uvádzal vo svojom opravnom prostriedku, keďže
predmetným petitom návrhu (žaloby) je časť nehnuteľností, je nevyhnutné (z hľadiska
presnosti, určitosti a vykonateľnosti navrhovaného výroku), aby jeho súčasťou bol
geometrický plán spĺňajúci požiadavky uvedené v zákone č. 162/1995 Z. z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon).
V prípade pozitívneho určovacieho výroku súdu geometrický plán, na ktorý je vo výroku
rozsudku odkaz, musí tvoriť nedeliteľnú súčasť tohto rozhodnutia, aby bolo možné
na základe takejto verejnej listiny vykonať zápis práv k nehnuteľnostiam do katastra
nehnuteľností. Nehnuteľnosti uvádzané žalobcom v žalobe sú aktuálne zapísané na liste
vlastníctva v registri , na ktorom je evidované ich vlastníctvo. Z tohto dôvodu žalobca
v konaní ku svojej žalobe pripojil geometrický plán č. zo dňa 09.08.2001, ktorý
bol úradne overený Okresným úradom v Turčianskych Tepliciach, katastrálnym úradom
pod č. dňa 09.08.2001. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že sa jednalo len o listinný
dôkaz v zmysle ust. § 129 ods. 1 O. s. p., a nie znalecký posudok v zmysle ust. § 127 O. s. p.
Preto, názor odvolateľa, ktorým spochybňoval „dôkaznú silu“ znaleckého posudku
č. vyhotoveného znalcom , vrátane jeho doplnení, z ktorého
súd vychádzal pri svojom rozhodnutí nie je na mieste.
Z právneho hľadiska je správne vyhotovenie a použitie geometrického plánu
rozhodné pre určenie rozsahu práv a povinností. Z dokazovania vykonaného pred okresným
súdom vyplýva, že pôvodná pozemno-knižná parcela č. a časť pôvodnej pozemno-
knižnej parcely č. sú časťami k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú.
parc. , keď časť pôvodnej
parc. č. nebola po mapovaní prevzatá do obnoveného operátu. Geometrický plán,
ktorý pripojil k žalobe žalobca, nepremieta stav z pozemkovej knihy a nedá sa z neho zistiť,
či diely, ktoré žalobca žiada určiť ako svoje vlastníctvo, vznikli z pôvodných pozemno-
knižných parciel č. a č. , ktoré boli pridelené prídelovou listinou jeho rodičom.
Súčasné zobrazenie v mape katastra nehnuteľností je chybné a z toho dôvodu aj údaje na
liste vlastníctva sú chybné, a tým nezodpovedajú stavu právnemu, ani tomu čo bolo
v prídelovej listine. Zároveň žalobcom predložený geometrický plán č.
je chybný aj vtom smere, že parcelou č. zasahuje do priestoru v rozmeroch
m do nehnuteľnosti žalovaných a tento malý obdĺžnik by mal byť súčasťou parcely
vo vlastníctve žalovaných. Vlastnícka hranica sa však mohla vytvárať iba
vertikálne cez stavbu po nosnom múre, ktorá zásada platila aj v čase prídelového konania.
Za týchto okolností, geometrický plán predložený navrhovateľom v konaní vo vzťahu
k . č. nemôže byť technickým podkladom pre
rozhodnutie súdu v prejednávanej veci. Okresný súd správne uzavrel, že geometrický plán,
podľa ktorého sa má určiť vlastníctvo pozemkov je vždy prílohou rozsudku, a musí byť ako
taký nesporný. Zároveň tento geometrický plán musí vyriešiť spornosť všetkých vzťahov
medzi účastníkmi, čo v prejednávanej veci nebolo naplnené…
Ak z dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom bolo preukázané, že
geometrický plán pripojený žalobcom k žalobe, (ako technický podklad verejnej listiny -
rozsudku), je sporný a žalobca v konaní v tomto štádiu súdneho konania nereagoval
produkovaním nového znaleckého posudku, resp. návrhom na jeho vykonanie a neupravil
svoj žalobný petit, nemožno jeho žalobe vyhovieť.
Odstránenie vád podania nebolo v prejednávanej veci na mieste. Opačný postup
súdu by presiahol akceptovateľnú mieru a v podstate by sa jednalo o suplovanie miesta
a povinností účastníka v súdnom konaní, čo je v priamom rozpore s pozíciou a úlohami
súdu. Súdu totiž nepřináleží nahrádzať, ani modifikovať dispozitívne úkony účastníkov. Išlo
by totiž o prispôsobenie si procesnej situácie potrebám súdneho konania, čo je neprípustné
a v rozpore s rovnosťou procesných strán, ich práv a povinností v súdnom konaní…
10
Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na označenie dôkazov preukazujúcich
pravdivosť skutkových tvrdení. Splnenie tejto povinnosti nie je možné od účastníkov konania
vynucovať. Dokonca ani neoznačenie dôkazov v žalobe nie je takým nedostatkom, ktorý by
bránil súdu pokračovať v konaní. Hoci nesplnenie tejto povinnosti nie je možné vynucovať,
jej nesplnenie bude mať spravidla významné (až zásadné) dôsledky pre rozhodnutie vo veci
samej. Neoznačenie dôkazov môže dokonca znamenať, že súd nevykoná vo veci žiadne
dokazovanie a rozhodne iba na základe toho, že účastník konania, ktorý sa domáhal alebo
bránil splneniu povinnosti, neuniesol dôkazné bremeno…
Pokiaľ žalobca vo svojom opravnom prostriedku opakovane namietal zaujatosť
zákonnej sudkyne..., ich spoločným menovateľom boli jeho tvrdenia, ktoré predstavovali
okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudkyne v konaní v prejednávanej veci alebo v jej
rozhodovaní v inej veci vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 8C/180/1995.
Takéto okolnosti však nie sú dôvodom na vylúčenie sudcu v zmysle ust. § 14 ods. 3 O. s. p. V
zmysle ust. § 15a ods. 5 O. s. p. zároveň súd na takúto námietku zaujatosti neprihliada a v
takomto prípade sa vec nadriadenému súdu ani nepredkladá.»
19. Ústavný súd vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa o arbitrárnom posudzovaní veci
samej konštatuje, že takéto tvrdenie sťažovateľa nemá oporu v odôvodnení napadnutého
rozsudku, v ktorom sa krajský súd dôsledne vysporiadal so všetkými okolnosťami
rozhodnými pre svoje rozhodnutie. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ústavne
akceptovateľným a udržateľným spôsobom objasnil skutkový základ veci a aplikáciu
právnej úpravy, ktorá nie je v rozpore s jej zmyslom a účelom. Nesúhlas sťažovateľa
s rozsudkom krajského súdu nemôže sám osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd nezistil žiadne ústavnoprávne vady
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré by odôvodňovali zásah v súlade s jeho
právomocami, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
20. Nemožno prisvedčiť ani námietke sťažovateľa, že nevykonaním všetkých ním
navrhovaných dôkazov došlo k zásahu do jeho základných práv. Krajský súd správne
uviedol, že k procesným právam účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ním
navrhnutý dôkaz. Rozhodnutie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí
vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania. Ak súd prípadne aj rozhodne, že navrhnuté
dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôže to byť
považované za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.
K namietanému porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru uznesením
najvyššieho súdu
21. Sťažovateľ zopakoval svoje odvolacie námietky aj v dovolaní podanom
na najvyššom súde, ktorý na ne reagoval v závere napádaného uznesenia takto:
„I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednávania
a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno
mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení
sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto
nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len
celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia
rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny
názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho
z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne
obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania
V danom prípade žalobca tvrdil, že sudkyňa Okresného súdu Martin ... bola pri
rozhodovaní veci ovplyvnená svojimi závermi, ktoré vyslovila v konaní tamojšieho súdu
sp. zn. 8 C 180/1995, v ktorom vystupovali tí istí účastníci, resp. ich právni predchodcovia
a v ktorom rozhodovala na základe súvisiaceho skutkového a právneho základu.
Poukazoval na to, že spomínaná sudkyňa si pripojila spis z konania sp. zn. 8 C 180/1995 k
súdnemu spisu 10 C 381/2001 a opakovane poukazovala na závery znaleckého dokazovania
v ňom vykonané. Z uvedeného je celkom zjavné, že žalobca vyvodzuje zaujatosť sudkyne ...
výlučne len z okolností, ktoré sa týkajú jej postupu v predmetnej veci, a tiež jej
rozhodovania v inej veci sp. zn. 8 C 180/1995, ktoré ale podľa výslovného znenia § 14 ods.
12
3 O. s. p. nie sú dôvodom pre vylúčenie sudcu. V takýchto prípadoch súd na námietku
zaujatosti neprihliada a nadriadenému súdu ju na rozhodnutie nepredkladá (§ 15a ods. 5 O.
s. p.). Samotné oboznámenie sa sudcu so skutkovým a právnym základom veci ešte pred
začatím konania zakladá právne relevantný vzťah sudcu k veci v zmysle § 14 ods. 1 O. s. p.
len vtedy, ak by sudca poznatky o prejednávanej veci získal inak ako procesným
dokazovaním, napr. od niektorého z účastníkov konania (teraz strán sporu) a pod. Rovnako
neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že ... má k nemu negatívny postoj, nakoľko bolo odôvodnené
len poukazom na podľa jeho názoru neobjektívne konštatovanie tejto sudkyne v odôvodnení
rozsudku týkajúce sa jeho účasti v sporoch pred súdom. Navyše, z obsahu nasledujúcej vety
odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že napadnuté konštatovanie zákonnej sudkyne bolo
myslené iba všeobecne, bez vzťahu ku konkrétnemu žalobcovi (dovolateľovi). Na základe
uvedeného dovolací súd uzatvára, že existenciu vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. g)
O. s. p. vytýkal žalobca neopodstatnene
V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcou sa nepreskúmateľnosti napadnutého
rozhodnutia dovolací súd poukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho
súdu z 3. decembra 2015, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016 a ktorého právna veta znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b)
Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť
o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f Občianskeho
súdneho poriadku“. Druhá časť tejto právnej vety predstavuje krajnú výnimku z prvej vety
a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky
relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v
praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo
keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti
Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok
Justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V danom prípade však obsah
spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa v posudzovanej veci uplatnila druhá časť
právnej vety vyššie spomenutého stanoviska, nakoľko odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje
rozhodnutie, ako aj postačujúce vysporiadanie sa s odvolacími námietkami žalobcu. Za
vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať
to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu
Pokiaľ žalobca v dovolaní namietal aj nedostatočné zistenie rozhodujúcich
skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov, resp. nesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu, najvyšší súd v tomto smere poukazuje na naďalej
opodstatnené závery vyjadrené v R 37/1993 a R 42/1993, ako aj rozhodnutiach najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016,
2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012.“
22. Ústavný súd konštatuje, že ústavnoprávna argumentácia uvedená v sťažnosti je
vo svojej podstate zhodná s námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil v odvolacom
a dovolacom konaní pred všeobecnými súdmi. Ústavnou sťažnosťou sťažovateľ tak de facto
žiada revíziu právneho posúdenia veci vo svoj prospech na základe skutočností uplatnených
už v predchádzajúcich konaniach. Konajúce súdy sa pritom s týmito námietkami
vysporiadali ústavne konformným spôsobom, na otázky sťažovateľa dali dostatočné
odpovede, ktoré jasne a zreteľne objasnili, na základe ktorých dôkazov a podľa ktorých
právnych predpisov rozhodli a akými úvahami sa pri tom spravovali. K námietkam
týkajúcim sa nedostatočného odôvodnenia ústavný súd dopĺňa, že všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé
súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Ústavný súd tak neprisvedčuje
námietke sťažovateľa týkajúcej sa nedostatočného zdôvodnenia napadnutých rozsudkov
všeobecných súdov a uznesenia najvyššieho súdu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet
žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu či
rozsudkov všeobecných súdov, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní.
14
23. Namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy videl
sťažovateľ iba v záveroch napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, resp. rozsudku
krajského súdu. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani
k porušeniu ňou označeného práva vlastniť majetok garantovaného čl. 20 ods. 1 ústavy.
24. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že
sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2018