Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 408/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

28. novembra 2018 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátkou JUDr. Dašenou Gombíkovou, Kukučínova 1, Martin, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa a

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Martin sp. zn. zo 14. mája 2014, rozsudkom Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 30. júna 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. februára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej len

„ústava“), práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. zo 14. mája 2014

(ďalej len „okresný súd“ a „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 30. júna 2015 (ďalej len „krajský súd“ a „rozsudok krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. februára

2018 (ďalej len „najvyšší súd“ a „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa podanou žalobou na okresnom súde

domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v katastrálnom území , tak

ako boli vytýčené geometrickým plánom č. úradne overeným Okresným úradom

v Turčianskych Tepliciach, katastrálny odbor, pod. č. . Súčasne sa sťažovateľ voči

žalovaným v prvom až štvrtom rade domáhal vypratania predmetných nehnuteľností

a uloženia povinnosti zaplatiť škodu. Podaný návrh odôvodnil tým, že podľa výmeru

č. 17075/48 z 10. novembra 1948 vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva

a pozemkovej reformy boli do vlastníctva rodičov sťažovateľa, a jeho

manželke , pridelené pôdohospodárske nehnuteľnosti, ktoré boli

v prídelovom pláne označené ako parcely č. časť , časť a ďalšie v žalobe uvedené

pozemno-knižné parcely. Rodičia sťažovateľa pridelené parcely užívali nepretržite až

do svojej smrti, pretože boli dobromyseľní, že im patria. Celé dedičstvo po svojich rodičoch

nadobudol žalobca, a to po smrti svojej matky v roku 1963 a otca v roku 1978. Žalobca tiež

predmetné nehnuteľnosti dobromyseľne užíva doteraz v presvedčení, že mu patria.

Aktuálny stav užívania predmetných nehnuteľnosti je zrejmý z geometrického plánu

uvedeného v petite žaloby. Z vyhotovenia tohto geometrického plánu je zrejmé, že skutočné

užívanie sporných nehnuteľností nezodpovedá údajom uvedených na liste vlastníctva

žalobcu, pretože časť pôvodnej parcely č. nebola po mapovaní prevzatá do obnoveného

operátu a pôvodná pozemno-knižná parcela č. a časť parcely č. uvedené

v predmetnej prídelovej listine sú časťami

. Z pre k. ú. vyplýva, že sťažovateľ je

vlastníkom . Zo zápisu na pre k. ú.

vyplýva, že právna predchodkyňa žalovaných v prvom rade až štvrtom rade bola

vlastníckou . Podľa geometrického plánu je rodinný dom

č. súpisné , ktorý je vo vlastníctve sťažovateľa postavený na , a aj

na , vrátane časti o rozlohe , ktorá bola

sťažovateľom a jeho právnymi predchodcami nepretržite užívaná ako prístupová miestnosť

2

so schodiskom na povalu a po prestavbe mala slúžiť ako špajza rodinného domu žalobcu.

Do tejto miestnosti sa však prebúrala právna predchodkyňa žalovaných v prvom až štvrtom

rade a následne si o túto miestnosť zväčšila svoju kúpeľňu. Podľa predloženého

geometrického plánu je časťou záhrady žalobcu aj parcela ,

ktorá vznikla z pôvodnej pozemno-knižnej parcely č. a t. č. je zakreslená ako vodná

plocha, ktorá podľa tvrdení žalobcu v čase podania žaloby bola vo vlastníctve obce .

Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti sťažovateľ vyjadruje presvedčenie, že uplynutím

10-ročnej pokojnej, nepretržitej a dobromyseľnej držby nadobudol k predmetným

nehnuteľnostiam vlastnícke právo vydržaním.

3. Okresný súd sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa a rozsudkom žalobu

zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnom ustanovenej lehote

odvolanie, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Ďalej

podľa jeho názoru súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a súčasne jeho rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ v odvolaní namietal taktiež aj

nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok

dôvodov.

4. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu. Rozsudok

krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním, v ktorom opätovne namietal, že v konaní

rozhodoval vylúčený sudca a že súd nesprávne postupoval, keď jeho námietku zaujatosti

nepostúpil nadriadenému súdu. Najvyšší súd podané dovolanie odmietol.

5. Sťažovateľ považuje rozsudok súdu okresného súdu, rozsudok krajského súdu

a uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne, porušujúce jeho označené základné práva.

Najvyššiemu súdu sťažovateľ vyčíta, že jeho odôvodnenie „je tak zúžené až sa stráca jeho

podstatná časť, čo sa následne prejavilo aj na samotnom konečnom rozhodnutí, ktoré je

v podstatnej jeho časti formulované len na všeobecnej úrovni a to tak, čo sa týka okolností,

že vo veci rozhodoval vylúčený sudca ako aj okolností, že žalobcovi sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom“. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „Očakávať, že

sudca bude tak nestranný, že pre zhodných účastníkov konania, ohľadom ich zhodných

nehnuteľností (ide o dvoj, resp. v minulosti troj, dom a k nemu priľahlé pozemky)

a na základe preukázateľne súvisiaceho skutkového a právneho základu, vydá rozhodnutie

(v súdnom konaní ), ktorým by sa dostal do rozporu so svojim skorším

vlastným rozhodnutím (v súdnom konaní ) je tak nepravdepodobné, že takmer

až s istotou možno konštatovať, že sa to nestane.

Závery vyslovené v skoršom súdnom konaní - boli založené na správnosti

údajov katastra, o ktorých sa následne súdom ustanovený znalec pre súdne konanie

10C/381/2001- , pre potreby neskoršieho súdneho konania ,

vyjadruje v jeho stanovisku z dňa 19.01.2014, ako o chybných (č. l. 598 a 599 súdneho spisu

); a teda pokiaľ by súd - opätovne samosudkyňa...; mal akceptovať existenciu

vád údajov katastra, tak by sa dostal do rozporu s vlastným rozhodnutím zo súdneho

konania .

Samosudkyňa..., ako sa dalo aj očakávať (vzhľadom na horeuvedené) znalcom udávanú

a ním zistenú existenciu vád údajov katastra, ktoré zásadným spôsobom negatívne zasiahli

do majetku vo vlastníctve sťažovateľa - odbudla z neho značná časť; odignorovala

spôsobom sebe vlastným, keď napriek rozsiahlemu 19-stranovému odôvodneniu rozsudku...

sa v ňom nenachádza relevantné vyhodnotenie znalcom zistených chybných údajov katastra.

Na str. 15, dole, posledný odsek a s pokračovaním na str. 16 hore odôvodnenia rozsudku...

z neho síce odcitovala, avšak bez relevantného vyhodnotenia ku samotnému predmetu

sporu...“

6. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti dopĺňa:

«Zo znaleckého dokazovania... jednoznačne vyplynulo, že žalovaní nadobudli značný

nehnuteľný majetok len (!) zásluhou hrubej chyby zo spracovania novej mapy, t. j. na strane

žalovaných absentuje zákonný dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnému

nehnuteľnému majetku...

Súd vytýka žalobcovi, t. j. sťažovateľovi, nesprávnosť Geometrického plánu úradne

overeného dňa 09.08.2001 pod číslom a fakticky z toho dôvodu žalobu v plnom rozsahu

zamietol. Napriek tomu, že v odôvodnení to nie je jednoznačne uvedené, problematickou

4

vo vzťahu ku žalovaným v rade 1 až 4, je časť Geometrického plánu úradne overeného dňa

09.08.2001 pod číslom o rozmeroch , resp. tomu zodpovedajúca časť

žalobného petitu o výmere . A samozrejme ešte tzv. lomenie grafickej časti hranice

skutočnej držby medzi pozemkami žalobcu a žalovaných v rade 1/ až 4/, ktorá sa má lomiť

inak, ako je to v návrhu geometrického plánu (t. j. v geometrickom pláne bez

overenia katastrom)...

K zamietnutiu žaloby (voči žalovaným v rade 1/ až 4/) aj pokiaľ ide o určenie

vlastníckeho práva k ďalším pozemkom a to konkrétne parcele o výmere

, č. o výmere a č. o výmere , resp. zvyšnej časti pozemku

parcela o výmere ( = ); spolu všetko

vo výmere došlo teda len pre nezrovnalosti, ktoré mali vyplynúť zo znaleckého

posudku, ku časti pozemku o výmere .

S poukazom na závery znaleckého dokazovania vykonaného v konaní neobstojí

tvrdenie súdu o tom, že „Súd mal vážne pochybnosti o správnosti geometrického plánu

uvedeného v petite žaloby a to nielen pre chyby, ktoré boli vyvrátené znaleckým posudkom

, ale aj vzhľadom na skutočnosť, že podľa jeho grafickej časti hranice

skutočnej držby medzi pozemkami žalobcu a žalovaných v rade 1/ a 4/ sa lomí inak, ako je

to v návrhu geometrického plánu ...

Sťažovateľ poukazuje na to, že lomenie hranice skutočnej držby medzi pozemkami

žalobcu a žalovaných v rade 1/ až 4/ je nepatrné (!!!) a on ho preukázal úradne overeným

geometrickým plánom..., ktorý tvorí prílohu jeho žalobného návrhu a pokiaľ geodeti

lomenie zamerali tak, ako to vyplýva z grafickej časti geometrického plánu následne úradne

overeného dňa 09.08.2001 pod číslom , nemal dôvod pochybovať o jeho správnosti.

Geometrický plán úradne overený dňa 09.08.2001 pod číslom , ktorý do spisu

predložil žalobca spolu so svojim žalobným návrhom, bol teda podľa záverov znaleckého

dokazovania relevantným geometrickým plánom na určenie vlastníctva podľa petitu

žalobného návrhu.“»

7. Sťažovateľ ďalej pomerne obsiahlo opisuje skutkový stav a zdôrazňuje skutkové

okolnosti, ktoré boli podľa jeho názoru všeobecnými súdmi nesprávne vyhodnotené.

Zároveň namieta, že okresný súd nevykonal všetky ním navrhnuté dôkazy, konkrétne

doplnenie znaleckého dokazovania, a napokon jednotlivým súdom vyčíta nedostatočné

odôvodnenie rozsudkov, čo má podľa sťažovateľa taktiež za následok zásah do jeho

základných práv.

8. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie označených základných práv podľa a dohovoru, zrušil napádané uznesenie

najvyššieho súdu, rozsudok krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu a vrátil vec

okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

6

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej.

13. Podľa č. 20 ods. 1 každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom...

14. Ústavný súd konštatuje, že podstatu sťažnosti tvorí námietka sťažovateľa, že

konajúce súdy prvého a druhého stupňa nesprávne vyhodnotili vykonané dokazovanie

a v nadväznosti na túto vadu vec nesprávne rozhodli, pričom najvyšší súd nevykonal

nápravu. Ďalšia podstatná námietka sťažovateľa smeruje k procesnému pochybeniu

všeobecných súdov spočívajúcemu v nevykonaní navrhnutých dôkazov a nedostatočnom

odôvodnení napádaných rozhodnutí.

15. Z uvedených dôvodov ústavný súd skúmal obsah sťažnosti a uznesenia

najvyššieho súdu v spojitosti s predchádzajúcimi meritórnymi rozhodnutiami všeobecných

súdov v tom smere, či konajúcim súdom zvolená interpretácia právnych predpisov nebola

neodôvodnená až do takej miery, že by to mohlo mať za následok porušenie označených

základných práv.

K namietanému porušeniu označených článkov a dohovoru rozsudkom

okresného súdu

16. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ

namieta porušenie označených základných práv rozsudkom okresného súdu, poukazuje

na to, že v zmysle už uvedeného ustanovenia disponuje ústavný súd pri

ochrane poskytovanej fyzickým alebo právnickým osobám len subsidiárnou právomocou.

Zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu vyplýva, že právomoc ústavného súdu nastupuje

až vtedy, keď ochranu základných práv a slobôd nemôžu sťažovateľovi poskytnúť

všeobecné súdy (). Ak sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že

sťažovateľ sa môže ochrany základných práv alebo slobôd domôcť využitím dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred všeobecnými súdmi, ústavný súd takúto sťažnosť

odmietne pre nedostatok právomoci ().

17. Ústavný súd vzhľadom na uvedený princíp subsidiárnej právomoci tak

nedisponuje právomocou preskúmavať rozsudok okresného súdu, pretože jeho rozhodnutie

mohlo byť (a v tomto prípade aj bolo) preskúmané krajským súdom, a to na základe

riadneho opravného prostriedku. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti vo vzťahu

k rozsudku okresného súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie. Ústavný súd sa tak v ďalšom priebehu predbežného prerokovania sťažnosti

8

venoval len časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu a uzneseniu

najvyššieho súdu.

K namietanému porušeniu označených článkov a dohovoru rozsudkom

krajského súdu

18. Ústavný súd po predbežnom prejednaní sťažnosti a preskúmaní rozsudku

krajského súdu konštatuje, že krajský súd reagoval na argumentáciu sťažovateľa ústavne

akceptovateľným spôsobom, z napádaného rozsudku je zrejmé, na základe akých právnych

predpisov rozhodol a akými úvahami sa spravoval, pričom tie zhrnul v závere napádaného

rozsudku takto:

«Tak ako odvolateľ sám uvádzal vo svojom opravnom prostriedku, keďže

predmetným petitom návrhu (žaloby) je časť nehnuteľností, je nevyhnutné (z hľadiska

presnosti, určitosti a vykonateľnosti navrhovaného výroku), aby jeho súčasťou bol

geometrický plán spĺňajúci požiadavky uvedené v o katastri

nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon).

V prípade pozitívneho určovacieho výroku súdu geometrický plán, na ktorý je vo výroku

rozsudku odkaz, musí tvoriť nedeliteľnú súčasť tohto rozhodnutia, aby bolo možné

na základe takejto verejnej listiny vykonať zápis práv k nehnuteľnostiam do katastra

nehnuteľností. Nehnuteľnosti uvádzané žalobcom v žalobe sú aktuálne zapísané na liste

vlastníctva v registri , na ktorom je evidované ich vlastníctvo. Z tohto dôvodu žalobca

v konaní ku svojej žalobe pripojil geometrický plán č. zo dňa 09.08.2001, ktorý

bol úradne overený Okresným úradom v Turčianskych Tepliciach, katastrálnym úradom

pod č. dňa 09.08.2001. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že sa jednalo len o listinný

dôkaz v zmysle ust. , a nie znalecký posudok v zmysle ust.

Preto, názor odvolateľa, ktorým spochybňoval „dôkaznú silu“ znaleckého posudku

č. vyhotoveného znalcom , vrátane jeho doplnení, z ktorého

súd vychádzal pri svojom rozhodnutí nie je na mieste.

Z právneho hľadiska je správne vyhotovenie a použitie geometrického plánu

rozhodné pre určenie rozsahu práv a povinností. Z dokazovania vykonaného pred okresným

súdom vyplýva, že pôvodná pozemno-knižná parcela č. a časť pôvodnej pozemno-

knižnej parcely č. sú časťami k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú.

parc. , keď časť pôvodnej

parc. č. nebola po mapovaní prevzatá do obnoveného operátu. Geometrický plán,

ktorý pripojil k žalobe žalobca, nepremieta stav z pozemkovej knihy a nedá sa z neho zistiť,

či diely, ktoré žalobca žiada určiť ako svoje vlastníctvo, vznikli z pôvodných pozemno-

knižných parciel č. a č. , ktoré boli pridelené prídelovou listinou jeho rodičom.

Súčasné zobrazenie v mape katastra nehnuteľností je chybné a z toho dôvodu aj údaje na

liste vlastníctva sú chybné, a tým nezodpovedajú stavu právnemu, ani tomu čo bolo

v prídelovej listine. Zároveň žalobcom predložený geometrický plán č.

je chybný aj vtom smere, že parcelou č. zasahuje do priestoru v rozmeroch

m do nehnuteľnosti žalovaných a tento malý obdĺžnik by mal byť súčasťou parcely

vo vlastníctve žalovaných. Vlastnícka hranica sa však mohla vytvárať iba

vertikálne cez stavbu po nosnom múre, ktorá zásada platila aj v čase prídelového konania.

Za týchto okolností, geometrický plán predložený navrhovateľom v konaní vo vzťahu

k . č. nemôže byť technickým podkladom pre

rozhodnutie súdu v prejednávanej veci. Okresný súd správne uzavrel, že geometrický plán,

podľa ktorého sa má určiť vlastníctvo pozemkov je vždy prílohou rozsudku, a musí byť ako

taký nesporný. Zároveň tento geometrický plán musí vyriešiť spornosť všetkých vzťahov

medzi účastníkmi, čo v prejednávanej veci nebolo naplnené…

Ak z dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom bolo preukázané, že

geometrický plán pripojený žalobcom k žalobe, (ako technický podklad verejnej listiny -

rozsudku), je sporný a žalobca v konaní v tomto štádiu súdneho konania nereagoval

produkovaním nového znaleckého posudku, resp. návrhom na jeho vykonanie a neupravil

svoj žalobný petit, nemožno jeho žalobe vyhovieť.

Odstránenie vád podania nebolo v prejednávanej veci na mieste. Opačný postup

súdu by presiahol akceptovateľnú mieru a v podstate by sa jednalo o suplovanie miesta

a povinností účastníka v súdnom konaní, čo je v priamom rozpore s pozíciou a úlohami

súdu. Súdu totiž nepřináleží nahrádzať, ani modifikovať dispozitívne úkony účastníkov. Išlo

by totiž o prispôsobenie si procesnej situácie potrebám súdneho konania, čo je neprípustné

a v rozpore s rovnosťou procesných strán, ich práv a povinností v súdnom konaní…

10

Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na označenie dôkazov preukazujúcich

pravdivosť skutkových tvrdení. Splnenie tejto povinnosti nie je možné od účastníkov konania

vynucovať. Dokonca ani neoznačenie dôkazov v žalobe nie je takým nedostatkom, ktorý by

bránil súdu pokračovať v konaní. Hoci nesplnenie tejto povinnosti nie je možné vynucovať,

jej nesplnenie bude mať spravidla významné (až zásadné) dôsledky pre rozhodnutie vo veci

samej. Neoznačenie dôkazov môže dokonca znamenať, že súd nevykoná vo veci žiadne

dokazovanie a rozhodne iba na základe toho, že účastník konania, ktorý sa domáhal alebo

bránil splneniu povinnosti, neuniesol dôkazné bremeno…

Pokiaľ žalobca vo svojom opravnom prostriedku opakovane namietal zaujatosť

zákonnej sudkyne..., ich spoločným menovateľom boli jeho tvrdenia, ktoré predstavovali

okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudkyne v konaní v prejednávanej veci alebo v jej

rozhodovaní v inej veci vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. .

Takéto okolnosti však nie sú dôvodom na vylúčenie sudcu v zmysle ust. V

zmysle ust. zároveň súd na takúto námietku zaujatosti neprihliada a v

takomto prípade sa vec nadriadenému súdu ani nepredkladá.»

19. Ústavný súd vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa o arbitrárnom posudzovaní veci

samej konštatuje, že takéto tvrdenie sťažovateľa nemá oporu v odôvodnení napadnutého

rozsudku, v ktorom sa krajský súd dôsledne vysporiadal so všetkými okolnosťami

rozhodnými pre svoje rozhodnutie. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ústavne

akceptovateľným a udržateľným spôsobom objasnil skutkový základ veci a aplikáciu

právnej úpravy, ktorá nie je v rozpore s jej zmyslom a účelom. Nesúhlas sťažovateľa

s rozsudkom krajského súdu nemôže sám osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd nezistil žiadne ústavnoprávne vady

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré by odôvodňovali zásah v súlade s jeho

právomocami, a preto podľa sťažnosť v tejto časti

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

20. Nemožno prisvedčiť ani námietke sťažovateľa, že nevykonaním všetkých ním

navrhovaných dôkazov došlo k zásahu do jeho základných práv. Krajský súd správne

uviedol, že k procesným právam účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ním

navrhnutý dôkaz. Rozhodnutie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí

vždy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania. Ak súd prípadne aj rozhodne, že navrhnuté

dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôže to byť

považované za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.

K namietanému porušeniu označených článkov a dohovoru uznesením

najvyššieho súdu

21. Sťažovateľ zopakoval svoje odvolacie námietky aj v dovolaní podanom

na najvyššom súde, ktorý na ne reagoval v závere napádaného uznesenia takto:

„I keď zákon v spája vylúčenie sudcov z prejednávania

a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno

mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení

sudcu podľa predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto

nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi ( ).

Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len

celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia

rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny

názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho

z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne

obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania

V danom prípade žalobca tvrdil, že sudkyňa Okresného súdu Martin ... bola pri

rozhodovaní veci ovplyvnená svojimi závermi, ktoré vyslovila v konaní tamojšieho súdu

sp. zn. , v ktorom vystupovali tí istí účastníci, resp. ich právni predchodcovia

a v ktorom rozhodovala na základe súvisiaceho skutkového a právneho základu.

Poukazoval na to, že spomínaná sudkyňa si pripojila spis z konania sp. zn. k

súdnemu spisu a opakovane poukazovala na závery znaleckého dokazovania

v ňom vykonané. Z uvedeného je celkom zjavné, že žalobca vyvodzuje zaujatosť sudkyne ...

výlučne len z okolností, ktoré sa týkajú jej postupu v predmetnej veci, a tiež jej

rozhodovania v inej veci sp. zn. , ktoré ale podľa výslovného znenia § 14 ods.

12

3 nie sú dôvodom pre vylúčenie sudcu. V takýchto prípadoch súd na námietku

zaujatosti neprihliada a nadriadenému súdu ju na rozhodnutie nepredkladá (§ 15a ods. 5 O.

s. p.). Samotné oboznámenie sa sudcu so skutkovým a právnym základom veci ešte pred

začatím konania zakladá právne relevantný vzťah sudcu k veci v zmysle

len vtedy, ak by sudca poznatky o prejednávanej veci získal inak ako procesným

dokazovaním, napr. od niektorého z účastníkov konania (teraz strán sporu) a pod. Rovnako

neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že ... má k nemu negatívny postoj, nakoľko bolo odôvodnené

len poukazom na podľa jeho názoru neobjektívne konštatovanie tejto sudkyne v odôvodnení

rozsudku týkajúce sa jeho účasti v sporoch pred súdom. Navyše, z obsahu nasledujúcej vety

odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že napadnuté konštatovanie zákonnej sudkyne bolo

myslené iba všeobecne, bez vzťahu ku konkrétnemu žalobcovi (dovolateľovi). Na základe

uvedeného dovolací súd uzatvára, že existenciu vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. g)

vytýkal žalobca neopodstatnene

V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcou sa nepreskúmateľnosti napadnutého

rozhodnutia dovolací súd poukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho

súdu z 3. decembra 2015, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016 a ktorého právna veta znie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b)

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f Občianskeho

súdneho poriadku“. Druhá časť tejto právnej vety predstavuje krajnú výnimku z prvej vety

a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky

relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v

praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo

keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti

Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok

Justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V danom prípade však obsah

spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa v posudzovanej veci uplatnila druhá časť

právnej vety vyššie spomenutého stanoviska, nakoľko odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje

rozhodnutie, ako aj postačujúce vysporiadanie sa s odvolacími námietkami žalobcu. Za

vadu konania v zmysle v žiadnom prípade nemožno považovať

to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu

Pokiaľ žalobca v dovolaní namietal aj nedostatočné zistenie rozhodujúcich

skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov, resp. nesprávne

vyhodnotenie niektorého dôkazu, najvyšší súd v tomto smere poukazuje na naďalej

opodstatnené závery vyjadrené v R 37/1993 a R 42/1993, ako aj rozhodnutiach najvyššieho

súdu sp. zn. , , , ,

, , , .“

22. Ústavný súd konštatuje, že ústavnoprávna argumentácia uvedená v sťažnosti je

vo svojej podstate zhodná s námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil v odvolacom

a dovolacom konaní pred všeobecnými súdmi. Ústavnou sťažnosťou sťažovateľ tak de facto

žiada revíziu právneho posúdenia veci vo svoj prospech na základe skutočností uplatnených

už v predchádzajúcich konaniach. Konajúce súdy sa pritom s týmito námietkami

vysporiadali ústavne konformným spôsobom, na otázky sťažovateľa dali dostatočné

odpovede, ktoré jasne a zreteľne objasnili, na základe ktorých dôkazov a podľa ktorých

právnych predpisov rozhodli a akými úvahami sa pri tom spravovali. K námietkam

týkajúcim sa nedostatočného odôvodnenia ústavný súd dopĺňa, že všeobecný súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé

súdne konanie (m. m. , ). Ústavný súd tak neprisvedčuje

námietke sťažovateľa týkajúcej sa nedostatočného zdôvodnenia napadnutých rozsudkov

všeobecných súdov a uznesenia najvyššieho súdu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet

žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu či

rozsudkov všeobecných súdov, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu

vo vykonanom dokazovaní.

14

23. Namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa videl

sťažovateľ iba v záveroch napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, resp. rozsudku

krajského súdu. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva podľa dohovoru, nemohlo dôjsť ani

k porušeniu ňou označeného práva vlastniť majetok garantovaného .

24. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2018