Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 450/2018
PDF · 290.25 KB
No categories available
III. ÚS 450/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. novembra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej advokátom JUDr. Tomášom Pukajom, advokátska kancelária, Hviezdoslavovo
námestie 1661, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, jej základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10 Co 261/2016
z 27. septembra 2017 a jeho postupom, ktorý mu predchádzal, a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 57/2018 z 21. júna 2018 a jeho postupom, ktorý
mu predchádzal, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. septembra 2018 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), jej základného práva na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života
podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 261/2016 z 27. septembra 2017
(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a jeho postupom, ktorý mu predchádzal
(ďalej len „napadnutý postup krajského súdu“), a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 57/2018 z 21. júna 2018
(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) a jeho postupom, ktorý mu predchádzal
(ďalej len „napadnutý postup najvyššieho súdu“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že bola účastníčkou konania o zapretie
otcovstva v procesnom postavení dieťaťa vedenom na Okresnom súde Bratislava V
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 10/2016. Okresný súd
v označenom konaní rozhodol rozsudkom z 22. júna 2016 tak, že návrh navrhovateľa
zamietol. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu navrhovateľ podal odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Matka sťažovateľky nespokojná s napadnutým uznesením
krajského súdu podala dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením
tak, že ho odmietol.
3. Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje a poskytuje svoj právny pohľad na vec,
pričom tvrdí, že napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu sú arbitrárne,
porušujúce jej označené základné práva. Podstata argumentácie sťažovateľky v sťažnosti
je založená na nesúhlase s právnym záverom krajského súdu, ktorý konštatoval, že okresný
súd rozhodol predčasne, výlučne v záujme sťažovateľky bez vykonania náležitého
znaleckého dokazovania z odboru genetiky, pričom toto dokazovanie bolo navrhnuté
právnym otcom a existovali vážne pochybnosti, či právny otec sťažovateľky je zároveň
aj jej biologickým otcom. Sťažovateľka tvrdí, že navrhnuté dokazovanie nie je v jej záujme
s poukazom na jej citlivé životné obdobie a môže jej spôsobiť traumu. Taktiež tvrdí,
že návrh bol podaný oneskorene a účelovo s poukazom na ďalšie skutkové tvrdenia uvedené
v sťažnosti. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sťažovateľka považuje za arbitrárne
a taktiež porušujúce jej označené práva, keďže najvyšší súd neposkytol ochranu jej právam.
4. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol
nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených práv napadnutým postupom
a uznesením krajského súdu, ako aj napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu,
označené uznesenia krajského a najvyššieho súdu zruší, potvrdí rozsudok okresného súdu
sp. zn. 10 C 10/2016 z 22. júna 2016 a zároveň jej prizná náhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25
ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
10. Podstatou sťažnosti je namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupmi súdov, ktoré vydaniu označených rozhodnutí
predchádzali.
11. Porušenie označeného základného práva vidí sťažovateľka v namietanej
nesprávnosti právnych záverov v napadnutom uznesení krajského súdu, ktorým
bol rozsudok súdu prvej inštancie zrušený, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal.
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
13. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
14. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dospel k záveru, že vzhľadom
na vykonané dokazovanie bolo potrebné vykonať aj navrhnuté znalecké dokazovanie
a keďže okresný súd rozhodol bez vykonania tohto dôkazu, rozhodol bez náležitého zistenia
skutkového stavu, preto je jeho rozhodnutie predčasné a vecne nesprávne. K záujmu
sťažovateľky ako dieťaťa uviedol, že zahŕňa aj právo poznať svojich biologických rodičov
už len zo zdravotných dôvodov.
15. Ústavný súd konštatuje, že právny názor krajského súdu je v napadnutom
rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. Krajský súd vo svojom
rozhodnutí dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné rozsudok súdu
prvej inštancie zrušiť, teda jeho rozhodnutie nie je možné považovať za arbitrárne
ani svojvoľné. Krajský súd reagoval aj na argumentáciu matky sťažovateľky, ktorá tvrdila,
že navrhovateľ podal návrh účelovo, keď poukázal na výpoveď matky sťažovateľky,
ktorá sama potvrdila, že navrhovateľa raz podviedla s bývalým priateľom, následne zistila,
že je tehotná a priznala sa navrhovateľovi, pričom v tom čase sa liečila na neplodnosť
a po otehotnení chcela vec riešiť interrupciou. Tieto závery krajského súdu sú podľa názoru
ústavného súdu logické, argumentačne konzistentné, nepopierajú zmysel a účel
aplikovaných noriem platného práva, a preto ich možno za daných skutkových okolností
považovať aj za ústavne konformné.
16. V súvislosti so skutočnosťou, že ide o zrušujúce rozhodnutie krajského súdu,
ústavný súd poukazuje aj na to, že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy)
„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,
či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania
a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,
17. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,
resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd dospel
k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť,
ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
18. Sťažovateľka tiež namietala, že napadnutým uznesením krajského súdu
bolo porušené jej základné právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a jemu korešpondujúce právo
na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.
19. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého kasačného uznesenia odvolacieho súdu,
vychádzajúc zo záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka
namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a s poukazom na ústavne akceptovateľné závery uvedené v odôvodnení napadnutého
uznesenia, konštatuje, že neexistuje relevantná spojitosť medzi označenými právami
hmotnej povahy a napadnutým uznesením krajského súdu už len z dôvodu, že konanie
vo veci nie je skončené. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v rámci odôvodnenia
svojho napadnutého rozhodnutia poukázal na čl. 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa,
keď dospel k záveru, že v záujme dieťaťa je, okrem iného aj poznať svojich biologických
rodičov. Pokiaľ ide o namietaný konflikt medzi záujmom právneho otca a záujmom dieťaťa,
ktorý krajský súd podľa názoru sťažovateľky vyriešil neproporciálne, ústavný súd
v súvislosti s touto námietkou konštatuje, že krajský súd postupoval v súlade s platným
právom a test proporcionality už vykonal samotný zákonodarca pri koncipovaní na vec
vzťahujúcej sa právnej úpravy, ktorá stanovila podmienky a možnosti právneho otca
pre takýto druh konania. Pokiaľ všeobecný súd postupoval v zákonnom rámci zohľadňujúc
potreby a práva všetkých účastníkov konania, nemožno v uvedenom postupe všeobecného
súdu vidieť porušenie označených práv na súkromný a rodinný život. Ústavný súd
tak dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti sťažovateľky v časti, ktorou
namietala porušenie týchto označených práv podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8
ods. 1 dohovoru postupom a napadnutým uznesením krajského súdu, preto ju z tohto
dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti.
20. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd
dovolanie matky sťažovateľky odmietol, ústavný súd po oboznámení sa s jeho obsahom
konštatuje, že z jeho odôvodnenia vyplýva, že najvyšší súd skúmal, či sú v danej veci
splnené zákonom ustanovené podmienky na podanie dovolania z hľadiska kritérií
ustanovených v § 419 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Následne
sa zaoberal aj skúmaním eventuálnej existencie tvrdenej vady podľa § 420 písm. f) CSP,
ktorá má za následok tzv. zmätočnosť konania, ktorá bola dovolateľkou – matkou
sťažovateľky v dovolacom konaní ako jediná uplatnená.
21. Ústavný súd v súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu konštatuje,
že predmetom dovolacieho konania bolo dovolanie matky, a nie sťažovateľky. Inými
slovami, rozhodovalo sa o mimoriadnom opravnom prostriedku iného účastníka konania,
pričom sa vychádzalo z výsledku dovolacieho konania, ktorým bolo dovolanie odmietnuté
z dôvodu, že nejde o konečné rozhodnutie, ktorým by sa vec skončila (krajský súd zrušil
rozhodnutie súdu prvej inštancie, pozn.), teda také, proti ktorému by dovolanie prípustné
bolo podľa § 420 CSP. Vychádzajúc z uvedeným skutočností, ústavný súd dospel k záveru,
že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sa nijak nemohlo dotknúť namietaných práv
sťažovateľky. Iba v prípade, že by došlo k zmene právnej pozície sťažovateľky v dôsledku
rozhodnutia o dovolaní, by bolo možné uvažovať o tom, že takýmto rozhodnutím o dovolaní
mohli byť dotknuté práva sťažovateľky ako účastníčky konania o zapretie otcovstva,
čo však nie je jej prípad, pretože dovolanie jej matky bolo odmietnuté ako procesne
neprípustné. Ústavný súd tak dospel k záveru, že neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá
by signalizovala možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky postupom
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Ústavný súd preto
pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti v celom rozsahu podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
22. Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších
nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2018